Dašena Krištofovičová: madrino nebo

                                                     ° madrino nebo °

 

     Hana ležala na posteli a cítila vôňu orgovánu. Vôňa bola taká silná, až sa jej zažierala pod kožu, do vlasov, mala tej vône plné myšlienky. Po chvíli sa jej začalo zdať, akoby sa sama stala tou vôňou. Vedela, že ak vázu s orgovánom neodnesie kamsi inam, určite sa do rána zadusí.

     Do izby vošla Madre. Hana odvrátila zrak. Bolo už neskoro tváriť sa, že spí, tak sa aspoň tvárila, že premýšľa. Madre sa prešla po izbe oslepená podvečerným prítmím, ktoré veľa napovedalo, ale nedokázalo prezradiť, ako veľmi si Hana želá prepadnúť sa cez posteľ do nejakého iného pekla, ak Madre čím skôr neodíde. Nezniesla ticho, aké spolu prežívali. S niektorými ľuďmi sa jej mlčí príjemne, slová akoby ani neboli potrebné, nevypovedané sa premenia na zvonivé kvapôčky, hrajú príjemnú melódiu. Ticho, ktoré so sebou Madre všade nosila, bolo nepríjemne bodavé, pálilo ju na zápästiach. Vždy sa jej žiadalo niečo povedať, no slová sa buď stratili v jej útrobách, alebo vychádzali nemé. Vždy chcela to ticho rozbiť prostými slovami, no nikdy, naozaj nikdy sa jej to nepodarilo.

 

    „Madre dnes odíde do neba,” pomyslela si, „dnes odíde do neba a už sa nevráti.” Bola to jej vlastná myšlienka, predsa sa jej ale zdalo, že prichádza zvonka. Možno jej ju pošepla orgovánová vôňa. Nezarmútilo ju to, brala to ako holý fakt, ako niečo nemenné a určité. Ako niečo, s čím sa už nedá nič urobiť. Prekvapilo ju, že sa od prvej chvíle zmierila s hlúposťou, ktorá jej, nevedno prečo, vletela do hlavy. Hana sa nahlas zasmiala. Madre odišla z izby. Hana sa zasmiala znova. Nevedela prečo, no myšlienka na odchod do neba sa jej zdala smiešna. „Madre predsa nemôže odtiaľto odísť. Ešte nie. Ešte rozpráva príliš veľa. Znamená to, že stále nenašla kľúč k životu. Keby ho mala, bála by sa prehovoriť, bála by sa, že to tajomstvo niekomu vyzradí,” povedala si pošepky a znova sa zasmiala nad nezmyselnosťou Madrinho odchodu. Smiech jej dodal energiu. Zdvihla sa z postele, že odnesie vázu s orgovánom do obývačky. Na dnes už mala vône dosť.

     V obývačke skladala Starenka s modrými vlasmi rôzne veci do starého lodného kufra. Dlhé modré vlasy mala rozpustené, padali jej do tváre, na plecia, mala ich vlastne všade. Dávala do kufra krištáľové vázy, porcelánový popolník s veľkým slonom a mnoho iných.

– Čo to robíte? – spýtala sa jej Hana.

– Madre dnes odíde do neba, treba jej zbaliť veci, – odpovedala Starenka.

– Myslíte, že práve toto bude potrebovať? – povedala Hana. „Nie, Madre predsa nejde do neba, nejde do neba, to som jej mala povedať,” pomyslela si.

Starenka s modrými vlasmi na Hanu chvíľu nechápavo pozerala, až potom prehovorila:

 – Ach, dieťa, teba nič ten život nenaučil. Vieš, koľko dávajú za takúto vázu? – vybrala z kufra veľkú krištáľovú vázu, čo dostala ako svadobný dar, – celý majetok! Madre tie veci veľmi potrebuje. Svet je už teraz iný, už aj v nebi sa podpláca! – povedala Starenka smutno, ba až zúfalo. Hane už nevenovala ani pohľad, poznášala vianočný a iné servisy z vitrín v obývačke a všetko sa to snažila napchať do starého lodného kufra.

     Hana chcela Starenke povedať, že Madre dnes v žiadnom prípade do neba neodíde, no nepovedala nič. „Veď ten kufor zajtra vybalíme a budeme sa smiať. Starenka zase povie, že je stará a bláznivá a ja ju budem presviedčať, že nie je,” prebehlo Hane hlavou. Vrátila sa do svojej izby a ľahla si opäť do postele. Počula ako Starenka v obývačke štrngoce so starými pohármi. Hana z nich ako malá chcela piť vždy v nedeľu pri obede, no Madre jej to zakaždým zakázala, lebo je to rodinná pamiatka. „Bála sa o tie poháre, bála sa, že ich zničím. Možno už vtedy vedela, že jej ich Starenka zbalí na cestu do neba,” usmiala sa. Zrazu si len spomenula na ten pocit tajomného napätia, ktorý zažívala vždy v nedeľu po večeri, keď ostali so Starenkou samy. Madre vtedy nemala čas venovať sa im dvom, odchádzala do svojej izby, celé hodiny sedela za písacím stolom a čítala. Vtedy Starenka vytiahla z vitríny staré poháre a naliala do nich ríbezľovú šťavu. Hana pila potichu a pomaly, po celý čas si so Starenkou nič nepovedali, len príjemne mlčali. Ticho bolo také prudké, až počuli, ako Madre vo svojej izbe pri svojom písacom stole obracia stránky knihy. Madre ich pri tomto tajnom obrade nikdy neprichytila, ale teraz, keď už bola Hana staršia, mala pocit, akoby to Madre predsa po celý ten čas vedela.

     Vzduch v Haninej izbe bol akýsi ľahší, orgovánová vôňa zredla, bola to už celkom príjemná vôňa, nadnášala ju, Hana mala zrazu pocit, že pokojnejšia už ani byť nemôže, že život sa jej zapletá do vlasov a ona je vlastne šťastná. Zavrela viečka, vyradila z prevádzky okná do duše a čakala, kým zaspí. Mala pocit, že je každým nádychom krajšia a krajšia, že svet je menší a život jednoduchší. Z obývačky bolo občas počuť cinknutie slávnostného riadu. Každé to cinknutie bolo pre Hanu novým dôvodom na úsmev.

     Sen, ktorý sa Hane v tú noc prisnil, rozprávala už tisíckrát, no stále akoby ho nevedela opísať tak, ako ho v tú noc cítila, čo sa v nej dialo, keď uvidela Madre v starej nočnej košeli, ktorú nosila, keď bola Hana malá. Madre sa z nej v Haniných spomienkach ani nevyzliekala, často ju mala na sebe celý deň, prechádzala sa v nej po dome, varila v nej, sadala si v nej k obedu. Hana mala pocit, že je to jej druhá koža. Bola to dlhá biela košeľa, ku krku zapnutá na štyri gombíky, s bodkami, ktoré možno boli rôznofarebné, ale Hana si najviac pamätá na červené a modré. V tejto nočnej košeli sa Madre vkradla do Haninho sna. Vystupovala po chladných kamenných schodoch bez zábradlia s výrazom odovzdanosti a uvoľnenia v tvári. Vyzerala, akoby sa zmierila so všetkými starými zlami, kráčala potichu a pomaly, v nočnej košeli pôsobila celkom sviežo, nie ako vtedy, keď bola Hana malá a prechádzala sa v nej po dome ustarostená a zúfalá. Madre vystupovala po kamenných schodoch. Nebolo jasné, k čomu tie schody patria, stáli len tak uprostred nočnej lúky, Hana nevidela nič, čo by ich podopieralo. Zdali sa nekonečné, všade naokolo bola tma, len schody ožaroval lúč mesačného svetla. Madre v pravej ruke držala rúčku starého lodného kufra, ktorý ťahala za sebou, celkom nehlučne na schodoch nadskakoval a Madrina tvár vôbec nenaznačovala strach, že sa niečo z tých úplatkov vnútri rozbije.

     Hana sa v hľadaní iných snov prevaľovala na posteli, krútila sa, no vždy, do každého sna sa napokon navŕtal obraz Madre kráčajúcej po schodoch v starej nočnej košeli s obrovským kufrom, ktorý ťahala za sebou. Možno práve ten odovzdaný výraz v Madrinej tvári Hanu znepokojoval najviac.

     Zobudila sa neobyčajne svieža. Nevedela to vysvetliť, ale cítila v sebe dvojnásobnú silu. Prešla sa po izbe plnej ranného jasu. 

 

ZAKONČENIE PRVÉ:

     Vošla do kuchyne. Pri sporáku stála Madre a varila kakao. Vôňa stúpala pomaly nahor, kuchyňa cez ňu vyzerala tak akosi sladšie. Madre pôsobila pokojne, oddýchnuto. Kúpala sa v kakaovej vôni, predsa však mala okolo seba to dôstojné ticho. Hana pozerala von oknom, cítila Madrino ticho, napriek tomu mala zvláštnu radosť, že Madre do žiadneho neba neodišla, hoci by ju potešilo, keby tam poslala aspoň to svoje ticho. Znova sa jej pred očami mihol obraz, čo ju prenasledoval v noci. Obraz Madre vystupujúcej po nekonečných schodoch.

     Hana to už nemohla vydržať. Ticho, ktorým ju Madre silno objímala, bolo také pálivé, že musela odísť z kuchyne a nechať tam Madre s variacim sa kakaom samú. Vrátila sa do svojej izby a obliekla si tmavozelené šaty.

     Sedela na posteli. Zrazu zatúžila po orgovánovej vôni. Zatúžila ponoriť tvár do tých drobných kvietkov a nadychovať sa z plných pľúc. Spomenula si na včerajšok, ako ju tá vôňa celú obklopila, vytvorila okolo jej tela hustý oblak. Vstala z postele a vykročila si po vázu do obývačky.

     Keď otvorila dvere najväčšej izby v dome, zacítila vôňu takú silnú, až sa jej z toho jedného nádychu zatmelo pred očami. Musela chvíľku ostať stáť v chodbe a otvorenými dverami vpúšťať dnu čistý vzduch, aby sa koncentrácia vône znížila. Napokon vošla a otvorila okno. Pohľad jej padol na Starenku s modrými vlasmi. Ležala na mäkkej sedačke v Madrinej starej nočnej košeli. V tej bielej so štyrmi gombíkmi zapnutými ku krku, s červenými a modrými bodkami. Rozpustené modré vlasy jej viseli cez operadlo sedačky a jemne sa dotýkali dlážky, hýbal nimi ranný vánok. Starenka mala v tvári pokojný výraz, ktorý tam bol celé roky, odkedy sa na ňu Hana pamätá a možno ešte skôr. Bol to náznak láskavého úsmevu, ktorý prezrádzal, že Starenka sa so životom dávno zmierila. Uzavreli spolu tichú dohodu, ktorú obaja poctivo plnili. Starenka sa tej dohode odovzdala. Hana bola očarená pomalou svedomitosťou, s akou jedla, chodila, rozprávala a robila vlastne všetko, čo sa na svete robiť dá. Starenka nikdy nepovedala a vlastne ani nikdy nemyslela na nič zlé. Nikdy nikomu vedome neublížila. A nevedome tiež nie.

     Hana chcela Starenku s modrými vlasmi pobozkať na čelo tak, ako ona bozkávala Hanu, keď bola ešte malá. Prišla každé ráno k Haninej posteli a prebudila ju bozkom na čelo. Hana si taká malá a nevinná iné prebudenie ani predstaviť nevedela. Pomaly sa skláňala k Starenkinej tvári. Odrazu si uvedomila, že Starenka vonia presne ako orgován. V pravej ruke držala rúčku starého lodného kufra položeného na zemi.

     Hana cítila pod jazykom horkú chuť. Oči mala zahmlené. Cítila bezmocnosť v končekoch prstov. Mala v sebe príliš veľa zlosti. Chytila vázu s prekliatym orgovánom a vyhodila ju von otvoreným oknom. Začula, ako sa na chodníku rozletela na milióny črepov. Naklonila s k Starenke s modrými vlasmi a pobozkala ju na čelo. Po pokojnej tvári jej stiekli Hanine slzy.

     „Starenke bude v nebi určite dobre,” pomyslela si Hana, „tie úplatky ani nebude potrebovať.” Hana stála pri Starenke a nevedela, kam sa má pohnúť. Nevedela, čo má teraz robiť a ako zapláta tú prázdnotu. Nerozumela tomu, ale cítila akúsi úľavu, zvláštne trpkú radosť z toho, že Starenka s modrými vlasmi odišla do neba namiesto Madre.

 

ZAKONČENIE DRUHÉ:

      Túžila zotrvať v tejto chvíli navždy. Nevedela prečo, bolo jej dobre. Popod dvere do izby vnikala vôňa kakaa. Hana otvorila dvere a ostala stáť na prahu kuchyne. Bola to neutrálna zóna, nebola už vo svojej izbe, no nebola ešte ani v kuchyni.

     Madre so Starenkou sedeli pri stole. Obe vyzerali tak, ako vyzerali každé ráno. Madre si dlaňou podopierala unavenú hlavu, očami blúdila po obruse. Vyzerala nešťastne, ako bezpochyby vyzerala po celý život. Hana si pamätá iba na dve veci, ktoré mala Madre stále so sebou, ticho a smútok.

     Starenka sedela oproti nej v dlhých čiernych šatách, modré vlasy mala starostlivo uhladené do pevného uzla. Obe mlčali,  premýšľali a čakali, kým sa uvarí kakao. Kuchyňa bola naplnená jeho vôňou ako každé ráno. Hana si nevedela spomenúť, že by kuchyňa takto zrána voňala inak.

– Zdá sa mi, že opäť cítim vôňu orgovánu, – povedala Starenka s modrými vlasmi.

– Múry tohto domu sú tou vôňou nasiaknuté. Nikdy sa jej nezbavia. Bude tu už na večnosť, – odpovedala Madre a ani nezdvihla zrak od obrusu.

     Hana nerozumela, čo majú proti orgovánovej vôni. „Veď je to najkrajšia vôňa, akú poznám,” pomyslela si. Rozhliadla sa po kuchyni. Všetky riady boli zbalené v škatuliach. V poličke ostali len dva otlčené hrnčeky, do ktorých Starenka s modrými vlasmi naliala kakao. Jeden hrnček postavila pre Madre, druhý pred seba. Z hrnčekov vychádzala para, biela a sladká, pri strope sa zbiehala v neviditeľných oblakoch.

– Ostatné veci sú už zbalené? – spýtala sa Madre, pozrela na Starenku. Hane sa zdalo, akoby Madre ani nepozerala na Starenku, ale tak nejako ponad ňu. Nevedela, prečo tie dve zbalili všetky veci, ale ani sa jej nechcelo na to opýtať. Vlastne ju to nejako zvlášť netrápilo, stála na prahu kuchyne a opierala sa o zárubňu. Mala chuť na kakao, ale povedala si, že počká, kým jedna z nich dopije, napokon, všetko okrem tých dvoch hrnčekov už zbalili.

– Včera v noci, keď som balila veci z vitrín, zdalo sa mi, že ku mne prišla Hana. Stála tam a pozerala na mňa. Zacítila som tú prekliatu vôňu. Človek sa už v tomto dome ani nenadýchne, aby nezacítil orgován, – povedala Starenka so zvláštnym pokojom, s akým hovorila vlastne všetko. Zdalo sa, že ju už nič nemôže vyviesť z miery, že je už dopredu zmierená so všetkým, čo sa stane. „Včera večer som za vami aj prišla. Balili ste Madre výbavu na cestu do neba,” povedala si Hana sama pre seba. Možno si ju Madre a Starenka nevšimli. „Nevšimli si, že tu stojím. Predo mnou sa nikdy takto nerozprávajú,” pomyslela si Hana.

– Musíme odtiaľto odísť. Tento dom nie je v poriadku. Ja tu už nevydržím ani jednu božiu noc, – povedala Madre. – Veci už máme zbalené. Nič nás tu nedrží. Poobede zavolám pomoc.

Hana im nerozumela. Najprv sa im nepáči orgovánová vôňa, teraz im je proti srsti aj tento dom. Nerozumela im, no nechcela si dať vziať ten pocit sily, s ktorým vstala z postele.

– Nevypratali sme Haninu izbu, – povedala Starenka s modrým vlasmi. Dopitý hrnček postavila do drezu. Hana si ho chcela ísť vziať a naliať si sladké kakao, no napokon sa ani nepohla, lebo sa bála, že si ju všimnú a prestanú sa rozprávať. Tak to robili vždy, keď za nimi večer prišla a ony hrali domino.

– Do tej izby by nemal nikto vkročiť. Je plná tej vône, hoci tam orgován nebol, odkedy sa to Hane stalo. Chcela som jej tú vázu odtiaľ vziať, no nedovolila mi to. Povedala, že si v tej vôni chce zaplávať. Napokon sa v nej utopila, – povedala Madre naliehavo, ba až akosi bolestne.

     Hana si ich obe poriadne prezrela. Nikdy im veľmi nerozumela, no teraz sa v ich slovách celkom stratila. Sedeli pri kuchynskom stole, Starenka s modrými vlasmi a Madre. Madre dopíjala kakao a hľadela na obrus, oblečená v starej nočnej košeli s modrými a červenými bodkami. Vyzerali tak ako vždy. V kuchyni sa vznášala vôňa po dopitom kakau. Starenka vzala Madre hrnček a položila ho do drezu.

     Hana sa na prahu, v neutrálnej zóne, otočila a vkročila do bezpečia svojej izby. Ranné šťastie bolo preč. Vlastne jej to bolo trochu ľúto. Nerozumela tomu. Nerozumela, ako mohli obe zo dňa na deň zošalieť.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.