Vladimír Ledecký: S dušou tuláka

Vladimír Ledecký sa narodil 14. februára 1966 v Levoči. Venuje sa cestovaniu, spoznávaniu ľudí a sociálnej práci. Píše odborné články, je spoluautorom odbornej publikácie Obecná firma ako sociálny podnik. Pracuje ako starosta, mediátor a rád pôsobí ako motivátor. Mnohé jeho príbehy boli prežité a napísané v priebehu dvadsiatich piatich rokov, autor ich zhrnul v prozaickej knihe S dušou tuláka, ktorá v roku 2006 vyšla vo vydavateľstve Beryl.

Tanius

(Naše bytie je zázrakom)

Na Veľkú noc bola v Sýrii, v dedine, kde žil kamarát Tanius, polnočná omša. Sľúbil som, že prídem. Prvý problém nastal, keď ma kolegovia začali presviedčať, aby sme nešli tam, ale do rovnako vzdialeného mestečka. Aj tam sa totiž konala bohoslužba. Malo to len jeden háčik – bol to evanjelický kostol. Výrazne som zaprotestoval a sediac za volantom som spokojne vyrazil k Taniusovi. V aute som sa dozvedel, že kolegovia sú evanjelici a prezradili aj rozdiel medzi katolíkmi a evanjelikmi na Slovensku. ,,Katolíci sú presne ako ty,” vyčítali mi. ,,Urobia, čo uznajú za vhodné, a evanjelici sa im musia prispôsobiť.” Hanbil som sa celou cestou, až pred dom môjho priateľa.

Vypili sme jednu spokojnú silnú horko-sladkú arabskú kávu a spoločne sme sa vybrali do kostola. Omša svätá – to si musíte predstaviť človeka, ktorého príliš milujete. Mladého, pekného, najkrajšieho a najmilšieho vášmu srdcu, najmilšie dievča na zemi. To vás len tak samo od seba pohladí po tvári a ešte z druhej strany, aby druhé líčko nesmútilo, a ešte raz. Bytosť veľmi dobrá a čistá vás pohladí po srdci. Tak jemne, keď bije, prejde rukou po ňom. Pohladí najprv pravú komoru a potom ľavú, aby jej nebolo smutno. To boli moje pocity na omši svätej v ten večer. Zbor spieval, omšu slúžili štyria kňazi a ja som sa cítil božsky dobre. Omša sa skončila, ľudia pomaly vychádzali, zbor gradoval a z kostolného dvora bolo počuť znieť derbaky. Do taktu im pomáhal veľký bubon. Z kostola som vyšiel posledný, nechcelo sa mi. Tanius ma za ruku ťahal von. Katolíci na kostolnom dvore mi vyrazili dych. Všetci kresťania sa pochytali za ruky a tým vytvorili niekoľko kruhov. Tie kruhy tančili v arabskom rytme: Dup dup dup, dupi dupi dup, dup dup dup, dupi dupi dup… Všetci v kruhu dupali. Kňazi, rehoľné sestry, chlapci, dievčatá, muži, ženy… Tanius ma držiac za ruku vtiahol do kola. Hoci ma viac lákalo zvierať nejakú miestnu krásavicu. Krásne čierne dievčatá ladne tancovali a bolo ich tam veľa. Dup dup dup, dupi dupi dup, dup dup dup, dupi dupi dup… A ja s Taniom dup dup dup, dupi dupi dup, dup dup dup, dupi dupi dup…

Pomaly som sa dostal do rytmu, a keď si už tak švihám v tempe, odtiahli ma ku kňazovi. Videl cudzinca, nebolo ho ťažké identifikovať, jediného blondiaka v skupine.

„Marhaba.”

„Marhaba,” usmial sa a pokračoval.

„Du ju spik ingliš?”

„Litl,” zdôveril som sa mu.

Najprv sa ma spýtal, odkiaľ som, čistou angličtinou. Ja som mu povedal, že z Európy. Dúfal som, že mu to bude stačiť. Každému v tejto krajine to stačilo. Neuspokojil sa a vyzvedal ďalej: ,,Odkiaľ z Európy?” Prezradil som mu, že zo strednej a už musí byť doma. Nástojčivo chcel vedieť krajinu. Vyjavil som tomu sympaťákovi v čiernom moje rodisko Československo. A on na mňa: „Československo už neexistuje, takže si buď zo Slovenska, alebo z Čiech.” Múdry Arab, povedal som si pomedzi zuby, len tak sám pre seba.

„Tak ty si Slovák,” spustil na mňa ľubozvučnou slovenčinou.

Vyjavene sa ho pýtam:

„Vy ste tiež Slovák?”

„Áno, a odkiaľ teda si?”

„Z Levoče,” odpovedám a čakám na jeho reakciu.

„Priamo z Levoče?”

„Nie, kúsok odtiaľ, Spišský Hrhov sa to volá, to určite nepoznáte.”

„Chlapče, ta ako by som to nepoznal, veď ja som zo Spišského Hrhova.”

Oznámil mi to a ja som sa naňho len neveriacky prizeral. Dnes nás v tej obci žije niečo cez tisíc, všetci sa poznáme.

„Čí si ty?” dodal ďalej.

Priezvisko mu nič nehovorilo, matkino rodné priezvisko však okamžite zabralo. S pátosom mi oznámil – že my dvaja sme rodina! Kňaz bol dedov bratranec, o ktorom nikto nikdy nerozprával. Od mladosti žil v Libanone, pracoval v seminári a na omši bol len vypomôcť. Dlho sme sa rozprávali o našej dedine, príbuzných, o Libanone, o Araboch, o ňom aj o mne, až do svitania.

Určite si aj vy pamätáte stretnutie so známym na druhom konci sveta. Poteší to, čo?

Len dodnes neviem pochopiť, prečo si nie sme takí blízki aj doma, prečo nás to aj doma tak nepoteší. Ani vy, čo?

Citroën

(Zlaté ručičky)

Zo Slovenska nám poslali osobný dodávkový voz značky Citroën pre osem ľudí.

Hneď prvý mesiac sme vbehli do priekopy. Snažili sme sa vyhnúť jazdcovi na motorke, veselo uháňajúcom striedavo v smere aj protismere. Mal za sebou dlhú cestu, slnko naň celý deň pálilo a on si nevedel spomenúť, z ktorej strany nás minie. Primárne platí pravidlo, že ten slabší sa musí uhnúť, skončilo to, ako skončilo. Mal na svojej strane šťastie, Alaha, a neviem, čo ešte, a my sekundárnu reakciu nášho šoféra – rozbitú prednú nápravu. Minul nás v pohode, ako sa však škľabiac obzeral dozadu, praskol to s motorkou do zeleného figovníka.

Prednú nápravu na Citroëne nám v Sýrii nedokázali opraviť, nakoľko slovenskí špecialisti na miestnu ekonomiku neprišli na to, že v tejto krajine sa táto značka nepredáva, a naše vozidlo bolo jediné v celej krajine. Spomínaní špecialisti nám dali úžasný pokyn – naložiť auto na loď a poslať na Slovensko. Môj šéf mi hovorí:

„Išli naložiť auto, choď k nim, ak by niečo potrebovali.”

Keď som došiel k dodávke, motalo sa okolo nej tridsať miestnych a ďalších tridsať sedelo vo vnútri. Nehľadiac na štyridsaťstupňovú teplotu, vysedávali v aute. Zbadali ma. Reagovali ako zvyčajne, široké úsmevy na perách, postupne sme si potriasali pravicou, najprv tí vonku a tak tí vnútri. Cez okno, cez strechu mi podávali ruky a ja som vedel, že každému je nutné potriasť pravicou. Zrazu som si uvedomil, že už som rukou potriasol naozaj každému, a vtom tlačil cez vetracie okienko vonku paprču posledný. Chudáčisko, nemôže ju vtiahnuť späť.

„Sadiku.”

„Šu, Šu, Šu Vľado,” ozvali sa zaujate viacerí.

„Dorure huna sajara jala Slovakia,” odpovedám a vyzývam ich k činnosti.

„Dorure dorure,” spokojne odpovedali bez toho, aby niekto z nich čo i len naznačil snahu o začiatok pracovnej činnosti.

„Sadiky jala amaľ, anta, anta, anta, anta,” ukazujúc rukou na každého z nich, dávam im najavo, že len všetci rozprávajú a nikto z nich nepracuje:

„Bikaľem bikaľem a amaľ mafi.”

„Vľado, Vľado,” sklamane sa jeden prihovára. „Švaja, švaja amaľ, švaja, švaj bikaľem,” … čo asi v preklade znamená trošku-trošku robíme a trošku-trošku rozprávame.

Poháňal som ich k práci, aby konečne začali a naložili to auto:

„Kvejsu sadiky kvejsu jala švaja švaja amaľ sajara.”

Kde sa vzali, tu sa vzali, predo mnou stáli dvaja s drevenými drúkmi. Cez otvorené predné a zadné okná dodávky prestrčili dva kusy driev. A tí, čo sedeli vo vnútri, ich nad hlavou držali tak, že vonku z bočných okien trčali sprava aj zľava dva konce týchto guľatín. Žeriav nastavil rameno, spustil ho a ďalší dvaja šikovne omotali laná visiace z kladky na konci drúkov. Predpokladal som, že žeriav laná mierne napne, všetci z auta vystúpia, miesto dotyku s automobilom zabezpečia materiálom voči oderu a jemne naložia náklad na pripravené nákladné vozidlo. Nesprávne som predpokladal… Laná sa napli poriadne a náklad sa v momente odlepil od zeme. Než som stihol zakričať: „Sadiky kasúra,” bolo neskoro. Auto sa nadvihlo a tri metre nad zemou dvakrát zahojdalo, zlomili sa drúky sťa zápalky, laná sa vyslobodili a tridsať ryčiacich paviánov v smrteľnom šoku dopadlo na zem. Po dopade schytali ešte spoločnú ranu – to im drevo treslo po hlavách. Dodávka pripomínala zdochýnajúcu kravu s rozčapenými nohami a zvnútra sa plazili cez všetky otvory ešte vyľakaní pasažieri. Niektorí vyliezli, poniektorých len vyniesli. Krv bola všade okolo aj v aute. Nestriekala však, len pomaličky vytekala z niekoľkých hláv, avšak vzhľadom na prudké slnko mala dobrú zrážanlivosť a pomaly zaschýnala na hlavách, v tráve, ako aj v interiéri vozidla…

Dvaja odborníci na nakladanie sa stratili. Dúfal som, že ich už v živote neuvidím. Mýlil som sa. Odborníci na nakladanie nelenili a pokračovali v rozbehnutej práci. Priniesli dve oceľové rúry, omotali laná a dvíhali náklad. Najprv sa ohla strecha ako dvojhrbá ťava. V mieste, kde boli prevlečené rúry, vznikli hrby, zospodu tiekol benzín, olej a chladiaca zmes.

Šesťdesiat Arabov krútilo hlavami, snažiac sa ma upokojiť slovami:

,,Vľado anta chabír, anta kvejsú sadik.” Doslovný preklad znie: ,,Vlado, on je odborník, on je dobrý kamarát.”

Fajčili pritom a zároveň pridržiavali auto vo vzduchu, kým nebolo naložené. Nemal by som spomínať ,,maličkosti”, keď ramenom žeriav pohol a otrieskal karosériu zo dvakrát o bočnicu nákladného auta. Rozbil posledné dve okná… So slzami v očiach som odchádzal referovať situáciu nadriadenému. Našiel som ho s hlavou v dlaniach pozorovať nakládku z okna kancelárie. Nalial dva decové poháre vodky a vypil ich, no celý čas nič nehovoril. Len ticho prikývol, keď som mu oznámil, že už je „to” naložené a ide „to” na loď. Hlboko som bol presvedčený, že už nič horšie nám nemôžu vyviesť a šéf čoskoro začne hovoriť. Moje mylné presvedčenie vyvrátil o chvíľu telefonát. Chabír v telefóne tíško oznamoval:

„Pošlite za nami žeriav, citroën nám spadol z korby.” Šéf smutne prikývol a v ten deň slovka nevyriekol…

Arménsko

(Prológ)

O Arménsku som nevedel nič. Môjmu priateľovi Mišovi trvalo v krčme tridsať sekúnd, aby ma presvedčil, že krajinu treba navštíviť. Myslím, že použil slovné spojenie ,,panenská turistická krajina otvárajúca sa trampom”. Vraj nám nič netreba, len letenky a pár drobných do vrecka. A že sú tam nádherné baby s čistým genofondom. Genofond ma netrápil, mne išlo o baby. Duduk – hudobný nástroj typický pre túto krajinu – bol tiež cieľom nášho záujmu.

O týždeň neskôr mi Mišo zatelefonoval a oznámil kúpu dvoch leteniek. Viac-menej som si nespomínal na svoj záväzný súhlas, no moji kamaráti nehovoria v krčme do vetra. Tušil, že nie som typický tramp, tak mi napísal zoznam najnutnejších potrieb a ubezpečil ma, že nás tam bude čakať kamarát Edo a bude nám plne k dispozícii počas celého pobytu. To ma dorazilo. Fajn individuálna dovolenka na spoznanie krajiny.

Týždeň nato sme leteli do Moskvy a odtiaľ do Jerevanu. Na letisku Mišo vyjadril obavy o vstupe do Ruska a Arménska, nakoľko sme nemali víza, no predtým tvrdil, že nám ich netreba. Pravda bola, že sa na to vykašľal, a cítil, že dva týždne na letisku Šeremetevo nevydržím. Došli sme do Jerevanu v noci o druhej. V celom Jerevane bola tma. Peši sme sa pobrali do centra mesta, nakoľko Mišo usúdil, že nemáme čo robiť, a tak si cestou aspoň pozrieme mesto. Nevidel som nič, len cestu na dva kroky. „Jedinečný úchvatný pohľad” – ani šnúrky na vlastných topánkach som si nevidel. V centre, ráno o ôsmej, som ho presvedčil, aby zavolal Eda. Nakoľko od druhej v noci sa vyhováral a okúňal, došli mu výhovorky, tak vytočil priateľa. Hneď prvá voľba bola úspešná. Dlho rozprával, a keď zložil telefón, povedal:

„Mám dve správy – jednu smutnú a jednu veselú. Ktorú chceš počuť prvú?”

„Najprv tú zlú, a potom tú dobrú,” odvetil som, zároveň mnou prenikla zlá predtucha.

Zahľadel sa do mojich očí, aby si vychutnal reakciu.

„Tak tá zlá správa je, že Edo tu desať dní nebude, a tak sa s ním logicky nemôžeme stretnúť. Budeme trampovať sami… Teraz chceš tú dobrú, čo? Doteraz som na žiadnom trampe nikoho, s kým som bol dohodnutý, nestretol, a vždy som to ja aj moji druhovia prežili… Niekedy dosť výrazne išlo o život, avšak všetci prežili, podotýkam, doteraz každý člen výpravy.”

Dosť výrazne ma oblial pot po celom tele.

„Nebuď smutný, ísť domov nemôžeš, odlet je až o dva týždne.”

Zamyslel sa a pokračoval:

„Aspoň ťa tvoja nebude otravovať, lebo ťa nenájde. Čo sa bojíš, vyrazíme do hôr. Vieš, aký tu majú parádny koňačik a vínko a nádherné baby?”

Odpoveďou mu bol môj neveriaci pohľad, a tak už len dodal:

„No dobre, vytiahol som ťa sem, obalamutil, oklamal, to však nevylučuje úspešný pobyt.”

(Prvé zastavenie)

V Arménsku je niekoľko kláštorov, ktoré majú svoju mystiku, tajomno, duchovno… Pred jedným z nich sme sa začali vybaľovať s raňajkami. Kláštor bol ešte zamknutý. Slnko sa spoza neho predieralo pomaly, no s ostrými lúčmi na oblohe. Okná na veži neboli zasklené, a tak cez ne ostré šípy prechádzali a bodali do našich prižmúrených očí. Po studenej noci, na vlhkej tráve pokrytej množstvom rôznych kameňov, s oblohou plnou hviezd, s pohodovým priateľom, s fľaškou kvalitného arménskeho koňaku a rozjímaním o sebe, Bohu, kvalite života, to bolo spokojné ráno. Oziabalo ma na tele, v topánkach vlhko po rannej rose, v duši pokoj a myšlienky sa rozvážne udržiavali v pokojnej hladine. Harmóniu, ktorú som zažíval v tejto krajine, umocňovala naša prítomnosť pred kláštorom, tískajúcim zo svojich okien nové lúče svetla, tepla, života.

V batožine sme mali stále zásoby chleba, kozí syr, cibuľu, papriku, paradajky a túžbu zapiť to niečím teplým, kávička by iste bodla. Kláštor stál na vrchu, okolo dedinka, a pred vchodom malé „námestíčko” s košatou morušou i pasúcimi sa sviňami. Sem-tam okolo nás prešli deti do škôlky v sprievode mamičky, alebo len zvedavá babička. Pod stromom stôl a lavičky prichystané ako pre nás, aby sme mali kde raňajkovať. Lúč svetla z kostolnej veže sa začal lámať a tancovať po okolí. K tomu niečo známe, krásne, baladické sťa večerné, hlboké, ťahavé, farbisté tóny arménskych piesní. Bol to ranný duduk.

Miško všetko vybalil na stôl, ležalo to na stole. Osy a muchy už zavetrili obživu a bzučali okolo. Pozerali sme na kláštor a veľmi sa nám do jedla nechcelo. Bežným zvykom bolo nakrájať z každého pokrmu trochu a labužnícky vychutnávať miestne jedlá a pohodovo sa cítiť. Chleba sme mali dosť. Jeden už bol starší (asi tri dni sme ho nosili v batohu), druhý čerstvý. Kúpili sme ho deň predtým v jednom obchodíku. Koňak a chlieb – najnutnejší sortiment. Úplný prepych, mali sme všetko, ja som navyše pohrdol tvrdým chlebom, tak ho Miško ponúkol babke, ktorá išla okolo:

„Bábuška, izvinite, u vas jest kurici?”

Babka prikývla. Podal som jej chlieb a dodal:

„Chlieb ne nada zbrastiť.”

Babka sa úprimne usmiala a s chlebom odkráčala do najbližšieho domu. Čochvíľa nás zaregistroval mních. Otvoril kláštor a posunkami nám dával najavo pozvanie, náhlenie nebolo na mieste. Použil som krásnu ruskú odpoveď:

„Minútočku.”

Neubehlo veľa a vrátila sa babka, ktorej sme dali chlieb. Doniesla hrudu kozieho syra, štyri na tvrdo uvarené olúpané vajíčka a vďačnú dobrotu v očiach.

„Molodci, ja prichadila s privetom kurici, zkazali spasiba i zdes jajka a čut-čut syra.”

Ostali sme prekvapení z milostivej dobroty, boli sme radi, že sme, že existujeme a nachádzame sa na tomto vzácnom mieste. Kláštor bol jedinečné mystérium. Spočívalo hlavne v dvoch oddelených maličkých kamenných modlitebniach. Slúžili ako rozjímacie – rozhodovacie kaplnky, jedna vpravo pre ženícha, druhá vľavo pre nevestu. Pred svadbou sa povinne museli mladomanželia pomodliť, porozjímať, porozmýšľať, utvrdiť sa o svojom odhodlaní spojiť svoj život odteraz až do smrti. Bola to obrana pred prípadným núteným sobášom, nevesta po modlitbe mohla povedať nie a každý to akceptoval. Fungovalo to niekoľko storočí. V kláštore sa chcelo modliť, ďakovať Bohu za novú dimenziu prežitkov v tomto prostredí. Za skutočný život, nie za ilúziu. Po pár hodinách sme vyšli von na „ploščadku”. Stáli tam dva stoly a ponúkli nás kávou a ruskou zmrzlinou. Sadli sme si a pozerali na chrám, nad ktorým vykukovalo slnko. Sedeli sme bez slov. Naše duše boli v súzvuku a pišťali šťastím. Čas od času nás čímsi ponúkli, no len občas, väčšinou nás nik nerušil. Po dlhom čase sa zvnútra začali ozývať nežné ťahavé tóny. Domáci pán, inak učiteľ hudby, začal hrať na duduk. Mišo vybral svoj nástroj kúpený pred týždňom v centre Jerevanu a v ten deň dostal zdarma prvé hodiny výuky na duduk. Tóny mu skákali pomaly a nepresvedčivo. Ľúbezne tiché, spokojne trčali vo vnútri, nechcelo sa im odchádzať, ešte bolo priskoro. Neľahko sa odchádzalo, neľahko bolo opustiť nádherné miesto.

Kľukatou cestičkou dole z kopca, obzerajúc sa každú chvíľu smerom ku kláštoru, sme predsa len k večeru odišli.

(Druhé zastavenie)

Deň sa začal celkom dobre, konečne okolo obeda vyšlo slnko a po upršanom týždni to vyzeralo na zmenu počasia. Spali sme v horách. Aj tam pršalo, sprevádzali nás len naše batohy. Už mali čo-to za sebou. Boli poriadne špinavé a ich obsah výrazne zapáchal. V takomto počasí, bez stanu, len tak naverímboha sa niet čomu čudovať. Našli sme skalnatý potôčik a všetko sme si tam oprali. Začalo riadne pripekať, oprali sme aj to, čo sme mali na sebe a tešili sa z očisty. Nie, určite neviete, čo je tešiť sa z pocitu čistoty. Ja som to dovtedy nezažil, týždeň na horách potiť sa vo vlastnom pote. Sám som si smrdel. Dva razy zahrmelo a spustila sa prietrž mračien, ktorá trvala do druhého rána. Mali sme na sebe mokré veci, avšak zmokli sme ešte viac, až do nitky. Cestičkou sme sa vybrali hľadať civilizáciu, prístrešok. Suchý a teplý, to by bolo ideálne. Lialo, my sme sa v tej všadeprítomnej vode čľapotali celú večnosť a začali sme kýchať. Šli sme riadnym tempom a vedel som, že keď sa čo najskôr neobjaví civilizácia, skončíme naše životy na pláňach Arménska. Ja som už nevládal, nechcelo sa mi kráčať, oziabalo ma, kvapky studeného dažďa prenikali na kožu. Zotmelo sa a ja som nemal dostatok síl nasledovať môjho spolucestovateľa, ktorému tiež nebolo všetko jedno a s námahou sa pohyboval pár krokov predo mnou. Mal som chuť vyliezť na najvyšší strom a hľadať v tme nejaké svetielko. No nebol ani vhodný strom, ani som nemal čas a môj kolega už asi dve hodiny na moje námietky a výčitky neodpovedal, len kráčal a kráčal. Keď som už stratil poslednú nádej, v diaľke sme zazreli svetlo. Ešte sme zrýchlili. Prestal som nadávať a Mišovi zaihral na perách nepatrný úsmev. Bol to domček, široko ďaleko jediný domček, za ohradou štekajúce psiská. Postávali sme za plotom, usmievajúc sa na psiská, čakali sme dobrú dušu, čo nás pozve do tepla. Von vyšiel chlapec, niečo hovoril po arménsky a my naňho rusky, nedohodli sme sa. Videl, akí sme mokrí, ako na nás leje, a tak nás pozval pod vonkajšiu striešku, ktorá bola pripravená viditeľne na letné stolovanie. Za chvíľu k nemu dobehli ďalšie deti – chlapec a dievča. Poriadne, zdravo si niekoľkokrát prdol a spokojný vyludzoval doširoka úškľabky.

Usmievali sa na nás a my sme kýchali a drkotali zubami. Vytiahol som digitálny fotoaparát a cvakal o dušu, trasúcimi rukami od zimy som im ukazoval monitor. Nezabralo to.

Mišo vytiahol duduk a vylúdil na ňom pár tónov. Pokračoval v hre a ja som vedel, že žiadne ďalšie tromfy nemáme. Neznámy sa niekoľkokrát pýtal, či chceme peč. My sme chceli teplo, všetko ostatné nám bolo ukradnuté. Mišo hral, už tretí raz opakoval svoj skromný repertoár, ja som fotil už na druhú pamäťovú kartu. Naše audiovizuálne vystúpenie trvalo už dlhšie ako celovečerný film. Meravými rukami som hrabal v batožine, kde sme mali poslednú fľašku poctivej slovenskej slivovice, šesťdesiatpäťpercentnej, a neviem, či to bola tá fľaša, a či vizitky, ktoré vypadli, cudzinec sa chytil a odtiahol nás do vnútra. Hneď za dverami nám ukázal rukou na teplé kachle a opakoval eta peč. Boli tam dve izby, jedna z nich slúžila ako sušiareň, kuchyňa aj predsieň. Šnúry natiahnuté, železná piecka pri dverách a na nej kastról s vodou. Spálňa a jedáleň sa nachádzala za dverami. Sedel tam dedko, čakajúc na večeru. Letmo sme zmonitorovali interiér, porozvešali naše veci na šnúry, na krátky čas obsadili okolie piecky, poriadne sme ju naložili drevom. Lárom-fárom poskakovala a drevo hlasite praskalo. Nikto nám v tom nebránil. Mladá žena varila večeru a potajme hádzala po nás vysmiate okáne. Na stôl prestrela aj pre nás. Otvorili sme slivovicu, nepríčetný infantilný dedo sa pomrvil a v očiach mu počali blikať ohníčky. Domáci nalial po deci slivovice – dedovi, čo prežil najmenej dve vojny, sebe a nám dvom. Chlapci to vypili ako vodu. Znalecky mľaskli a spokojne si naliali. Chlapci pomaly, utrúsil som, bo dedo bude mať exitus. Kým sme sa osušili a začali jesť, tí dvaja nám vyslopali celú fľašu našej slovanskej medicíny. Pani domáca nám podala jesť. Pri všetkej skromnosti, bolo tam všetko, čo sa v danú chvíľu dalo v tejto domácnosti ponúknuť. No aj niečo viac – žičlivosť, vľúdnosť, prívetivosť, milota a dobrosrdečnosť.

Po slávnostnej večeri hostitelia podriemkavali a so slinou tečúcou z kútika úst sa prebúdzali, po pár nezrozumiteľných zamrmlaniach znova upadali do driemot. My sme sa spokojne sušili a nadviazali so ženskou časťou osadenstva vizuálny intenzívny kontakt. Zohriali sme sa, osušili naše premočené šatstvo. Schyľovalo sa k polnoci a vonku sa intenzívny dážď zmenil na mrholenie. Nastal čas rozlúčky. Pozberali sme naše suché róby, deťom nechali oriešky, naliali mladej žene „korienky” z fľaše, štrngli si s ňou a dlho, nezvyčajne dlho sme si pozerali do očí. V našich očiach bola vďačnosť za teplo, ktoré nám venovali, za domáci posúch, teplú polievku a dobré z duše. Objali sme ju a ja som cítil energiu, dobrodenie, požehnanie, láskavosť, dôveru, nádej, cítil som aj vibráciu ženskosti. Prijal som energiu, radosti, potechy, obľuby, spestrenia každodenných chvíľ. Nepoužili sme slová a ten večer to nebolo nutné, súzvuk našich myslí bol citeľný, boli sme na rovnakej frekvencii, na rovnakej vlnovej dĺžke, v rovnakej modulácii. Unavené a smutné oči ženy v domácnosti na chvíľu pookriali a nám priniesli tak veľa úžitku. Fyzického, aj duševného. Mužská časť osadenstva chrápala. Žena ma chytila za ruku a viedla asi kilometer od domu. Mrholilo. Mišo fajčil a kráčal v našom tieni. Zastali sme pred starou ošarpanou maringotkou. Mladá žena povedala – „dača” – a posunkami naznačila, že tu budeme spať. Pobozkali sme ju na dobrú noc a ešte ona nás. V tých bozkoch bolo všetko.

Ja som rád, že sme si nič nemuseli povedať. Aj tak som sa dozvedel všetko o jej ťažkom živote, o chudobe, o každodenných povinnostiach, každodennej ženskej robote. Viem o jej trápeniach, o jej osamelosti, jednotvárnosti dní, aj o jej každodenných maličkých radostiach, o spokojnosti, aj túžbe spoznať cudzí kraj. My sme jej priniesli trošku rozptýlenia, ona nás hostila srdcom, ako najlepšie sa dalo. Ja som jej vďačný za všetko a neviem, ako inak prejaviť toto poďakovanie, azda touto formou. Vďaka, môj spolucestovateľský brat, za stretnutie a nevypovedateľnú, netypickú, jedinečnú, nezmazateľnú nemotu. Vďaka ti, tichá neznáma…

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.