Mal byť Jim Morrison zavraždený (8.časť)

MAL BYŤ JIM MORRISON ZAVRAŽDENÝ?

(dokončenie)

Ďalšie skutočnosti z posledných dní života básnika a speváka americkej hudobnej skupiny The Doors Jamesa Douglasa Morrisona

Časť ôsma

… istý bývalý hollywoodsky právnik (t. č. na dôchodku), ktorý hrával golf s Maxom Finkom – obhajcom, ktorý zastupoval v súdnom procese Jima Morrisona v roku 1969 v Miami, kedy bola rocková hviezda obžalovaná z obscénností a odhaľovania sa na verejnosti, sa v roku 2002 vyjadril, že je presvedčený o tom, že asi mesiac predtým, ako odišiel Morrison do Paríža, ho musel Fink varovať a navrhnúť mu opustiť krajinu. Malo sa tak – podľa tohto nemenovaného právnika, ktorého spomína Stephen Davis v článku The Last Days of Jim Morrison (Posledné dni Jima Morrisona) , udiať vo februári 1971.

Nemenovaný právnik, ktorého cituje aj americké vydanie Rolling Stone č. 952/953 z júla 2004, údajne prehovoril pod podmienkou zachovania anonymity a okrem iného tiež tvrdil, že Max Fink mal dostať tajnú informáciu, že jeho známy klient má byť údajne vo väzení zavraždený či zlikvidovaný. Varovanie vraj Finkovi oznámil prominentný právnik z Beverly Hills Mickey Rudin, ktorého klientom bol napr. aj Frank Sinatra a o ktorom bolo známe, že má blízke vzťahy s ľuďmi z administratívy vtedajšieho prezidenta U.S.A. Richarda Nixona…  Rudin mal vtedy Finkovi navrhnúť, aby Morrison v záujme vlastnej bezpečnosti čím skôr opustil krajinu, pretože keď začne súdny proces, bude mu odobratý cestovný pas. Francúzsko, ktoré v tom čase nemalo so Spojenými Štátmi uzatvorené žiadne zmluvy o vydávaní tzv. „sexuálnych” zločincov, bolo Jimovi navrhnuté ako logické miesto na útek. V mnohých materiáloch o Morrisonovom živote sa uvádza, že jeho odchod do Paríža bol viac-menej plánovaný „ozdravovací” pobyt, kedy sa chcel Jim dať do poriadku po nahrávaní posledného radového albumu s názvom L. A. Woman, oddýchnuť si od alkoholu a drog, viac sa venovať písaniu a svojej „vesmírnej družke” Pamele, ktorá odišla s ním. Spomína sa aj skutočnosť súdneho procesu, ktorý Morrisonovi visel nad hlavou ako Damoklov meč a vnútorne ho užieral, no doposiaľ sa nikde neuvádzalo, že Morrisonova cesta do Paríža bola útekom zo strachu o vlastnú existenciu, útekom zo strachu o svoj život…

Pochovať ho vedľa Chopina…

Polícia dorazila o hodinu a pol neskôr. Pamelu našli sedieť v spálni vedľa Jimovho tela s vážnym výrazom v tvári. Držala ho za ruky a ticho k nemu prehovárala. Inšpektor polície kapitán Berry bol rázny a nesympatický chlap. Jim bol už v tom čase umytý, bez akýchkoľvek známok krvi, či stopách po vpichu ihly. Polícia bleskovo prehľadala byt, no neobjavili nič podozrivé. Len nedávno vyhasnutý popol v krbe ostal bez povšimnutia…

Kapitánovi Berrymu to však nestačilo. Niečo mu vŕtalo v hlave, bolo evidentné, že má isté podozrenia. Práve tento policajný dôstojník sa asi pred dvadsiatimi rokmi v ktoromsi rozhovore novinárovi zdôveril, že si bol vtedy takmer istý, že pán Morrison bol predávkovaný drogami… Nariadil, aby na miesto prišiel starý súdny lekár a previedol opäť obhliadku mŕtvoly. Napokon oznámil Pamele, že ak sa ani potom nezistí nič podozrivé, bude možné vydať úmrtný list.

Dr. Max Vassille dorazil okolo šiestej s veľkou čiernou koženou taškou. Jim už bol vtedy mŕtvy asi dvanásť hodín. Vassille pôsobil ako starý gentleman, bol uvoľnený a usmieval sa. Okamžite vošiel do Jimovej izby a azda ani nie o minútu odtiaľ vyšiel. Fľochol pohľadom na vaňu. V jedálni potom Ronayovi a Pamele oznámil, že sa mu vidí veľmi zvláštne, že taký mladý muž v pomerne dobrej kondícii by mohol takto zomrieť vo vani. Ronay preto doktorovi objasnil situáciu, keď mu v krátkosti vylíčil Jimove nedávne problémy s vykašliavaním krvi a nadmerné pitie alkoholu.

Dr. Vassille vstal. Potom im povedal, že ak je ich stanovisko ohľadom Jimovho úmrtia definitívne a ak sa ihneď nepreukáže niečo iné, mohol by skonštatovať, že pán James Douglas Morrison zomrel na následky srdcového infarktu, zapríčineného upchatím kardiálnej artérie krvnou zrazeninou. Potom sa rozlúčil a mal namierené na stanicu, aby spomínané potvrdenie vystavil. Obom – Pamele aj Ronayovi poradil, aby si aspoň na hodinku odpočinuli:

„Obaja vyzeráte veľmi vyčerpane,” povedal a odišiel.

V okamihu, ako doktor opustil byt a prvýkrát v ten deň ostali sami bez akýchkoľvek úradníkov, sa Pamela zrútila a začala nariekať. Keď jej slzy na lícach vyschli, dostala akýsi záchvat zúrivosti.

„Valium!” ziapala na Ronaya. „Chcem Valium! Okamžite mi niečo daj!”

Ronay jej oznámil, že všetky svoje pilulky spláchol do záchodovej misy. Pamela začala zúrivo rozbíjať všetko, čo jej stálo v ceste, až napokon našla niekoľko tabletiek, ktoré predtým ukryla.

Keď sa konečne upokojila, povedala, že chce dať Jimovo telo na kremáciu a jeho popol roztrúsiť na niektoré miesto, ktoré mal rád. Ronay jej však objasnil, že vo Francúzsku je kremácia veľmi zriedkavá, a okrem toho je aj tak v tomto prípade najskôr nariadená súdna pitva. Potom jej spomenul cintorín Pére-Lachaise a navrhol jej Jima pochovať práve tu – vedľa Chopina, Sarah Bernhardtovej, Moliéra alebo Debussyho. To sa jej zdalo rozumné. Pamela potom prešacovala vrecká Jimovho odevu a do sklenej nádoby zozbierala francúzske franky v hodnote asi 200 dolárov.

Jim and Pam

Do ľadu navždy…

Na policajnej stanici ich kapitán Berry prijal odmerane a s neskrývaným chladom. O 7,30 im vydal úmrtný list (so spätným dátumom a časom 14,30) a povolenie k pohrebu.

„A čo bude s telom?” spýtal sa Ronay.

„Nechajte ho tam, kde je,” odvetil Berry a zodvihol slúchadlo telefónu.  Viac si ich nevšímal.

Okolo ôsmej – len chvíľu potom, ako sa Pamela s Ronayom vrátili do bytu, kde ešte stále ležalo mŕtve Jimovo telo, zazvonil zvonček pri dverách.

Ronay práve pripravoval čaj, a tak šla k dverám Pamela.

Po chvíľkovom úžase zakričala na Ronaya, či si objednal zmrzlinu. Aj on došiel k dverám, aby zistil, čo sa deje. Vtedy medzi dverami zbadal nízkeho človiečika v tmavom obleku, ktorý držal v rukách väčšie plastikové vrece plné ľadu. Bol to zamestnanec pohrebnej služby. Poslal ho vraj policajný inšpektor.

Ukázali mu cestu. Potom mŕtvolu obložil ľadom. Keď odchádzal, podal Ronayovi svoju vizitku a povedal, že obyčajne sa až do pohrebu o telo takto zvyknú starať.

„Verte mi,” vysvetľoval, „robím, čo môžem, ale táto horúčava ide proti nám.”

Ronay sa chlapíkovi zdôveril, že Pamela chce vedľa mŕtveho tela spať. Zamestnanec pohrebného ústavu vrhol na Ronaya bolestivý pohľad a kategoricky zamietol túto možnosť. Potom sa z bytu pobral preč aj Ronay. Potreboval si oddýchnuť. Potreboval ísť inam.

Keď sa nasledujúce ráno Ronay opäť zjavil v byte, Pamela vyzerala lepšie. Medzitým už vymenili ďalší ľad na tele. Pamela bola vyčerpaná, no Ronayovi prezradila, že pokým je Jim stále v jej blízkosti, cíti sa bezpečnejšie. Potom poznamenala, že ak by to bolo možné, vedela by takto žiť stále…

Neskoro popoludní prišiel chlapík opäť vymeniť ľad. Keď odchádzal, posťažoval sa Ronayovi, že ak budú v Paríži aj naďalej pokračovať takéto horúčavy, bude veľmi obtiažne udržať telo vo vhodnom stave až do stredy.

V pondelok, po druhej noci strávenej s mŕtvym priateľom, povolila Pamela vybaviť pohreb čo najskôr. Ronay odišiel na druhý breh Seiny a došiel do budovy pohrebnej služby, ktorá sídlila v tieni dvoch veží katedrály Notre Dame, kde kedysi stál kláštor. Pán Guirard, riaditeľ pohrebníctva, sa snažil Ronayovi vysvetliť, že nie je jednoduché pochovať blízkeho na cintoríne Pére-Lachaise. Mnoho ľudí by tu rado odpočívalo, no na starom cintoríne je už len obmedzené voľné miesto.

Ronay svoje rozhodnutie pochovať Jima práve tu obhajoval faktom, že Morrison bol predsa slávny mladý americký spisovateľ.

Guirard sa zrazu rozžiaril.

„Spisovateľ? Viem o jednom voľnom mieste! V sekcii 89, veľmi blízko ďalšieho slávneho spisovateľa – Oscara Wildea…”

Ronay ostal šokovaný.

„Nie, prosím vás, len nie vedľa Oscara Wildea! Prosím, nemôžete nájsť iné miesto?”

Nakoniec pre Jimov večný odpočinok našli miesto vedľa pamätníka obetí nacistického útlaku.

Pohreb naplánovali na štvrtok ráno, 7. júla.

V pondelok poobede prišli do bytu zamestnanci pohrebnej služby, obliekli Jima do o niekoľko čísel väčšieho čierneho obleku a vložili ho do úzkej lacnej rakvy. Najlacnejšej z ponuky.

Rakvu potom starostlivo zapečatili, aby sa zabránilo rýchlemu rozkladu tela v horúcom, ponurom byte.

Neskôr Pamela spomínala, že nikdy predtým nevidela Jima oblečeného v obleku. Povedala, že v ňom vyzeral naozaj rozkošne…

spracoval: -mag-

KONIEC


Americké vydanie časopisu Rolling Stone 952/953 z júla 2004

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.