Rock & Roll (14.časť)

Ireney Baláž

ROCK AND ROLL

(časť štrnásta)

Mick JAGGER

… 1. septembra 1964 pristálo na newyorskom letisku lietadlo spoločnosti BOAC, let č. 505. Tento historický okamih musel zrejme na Rolling Stones veľmi zapôsobiť, keď aj jednu zo svojich skladieb na nedocenenom albume Aftermath nazvali Flight 505 (pozn.) Mick Jagger oblečený v džínsoch a koženej bunde si to rovno zamieril na letiskovú plochu. V ruke stískal cestovnú kabelu a energicky sa predieral húštinou kamier a reflektorov. Na tlačovej konferencii novinári naňho pokrikovali ako na zver. Okolo pódia sa nakopila nepriestupná hradba hláv. „Hráte …ten istý typ muziky…ako Beatles.“ Jaggerovi sa naježili a zároveň ihneď spľasli vlasy na hlave, pery sa stiahli do pohrdlivého úsmešku. „Nie!“ K pódiu sa natlačil ďalší reportér. „Kto je šéfom?“ Dlhé ticho… Už-už sa zdalo, že sa ozve viac členov kapely naraz – ale nakoniec sa zo skupiny vynoril Jagger, neuveriteľne plochý, takže spredu vyzeral úplne ako zozadu. Pokročil smerom k novinárom. „My,“ povedal, „my všetci!“ Tlačovka sa skončila…


xxx

Dartford je starobylé mesto juhovýchodne od Londýna v grófstve Kent, kde sa kedysi zastavovali pútnici do Catenberry, aby si tu odpočinuli. Dnes je predmestím Londýna – ale niekedy to bývala ospalá zmes obytných domov, polí, mokradí a tovární.

Tu sa v júli 1943 narodil Michael Philip Jagger. Jeho otec Basil „Joe“ Jagger bol atletický severan z baptistickej rodiny v Yorkshire. Mickeova matka Eva Scuttsová sa narodila v Austrálii a do Anglicka sa presťahovala už ako dieťa. Rodičia sa vzali v roku 1940, práve vtedy, keď sa začal hitlerovský blitzkrieg. K Mickovi sa o štyri roky pridal ďalší brat Chris. Joe Jagger, ako učiteľ telesnej výchovy, bol veľmi ctižiadostivý – urobil si ašpirantúru a stal sa profesorom športov na pedagogickej fakulte. Pozdnejšie bol Joe Jagger poprednou britskou kapacitou na basketbal a zároveň autorom metodiky výučby tohto športu.

V roku 1950, vo svojich siedmich rokoch, začal Mick navštevovať Wentworth Primary School. Do triedy vtedy spolu s ním chodil počerný chlapček, prezývaný Ricky. Každý z nich býval na inej ulici, ale konce záhrad sa dotýkali ich domov. Bol to Keith Richards, veľký fanúšik Roya Rogersa, ktorý vedel naspamäť napr. meno jeho koňa, psa, džípu atď. (Kovboji a indiáni boli vtedy hlavným predmetom záujmu anglických chlapcov tohto obdobia, kedy všetky ich sny mali silný americký prízvuk.) Mick a Keith sa poznali, ale neboli priamo kamaráti. Zatiaľ čo Mick bol spoločenský a obľúbený, Keith bol uzavretý a zo školy chodil rovno domov.

V roku 1954 sa Jaggerovci presťahovali do väčšieho domu na Denver Road v lepšej dartfordskej štvrti. Mick prešiel na Dartford Gramat a postúpil tak na gymnaziálnu priečku anglického vzdelávacieho rebríčka – k začiatku britského úspechu.

Sám Mick hovorí: „Moja mama je pravá príslušníčka robotníckej triedy, otec patrí k buržoázii, preto má pomerne slušné vzdelanie, takže ja pochádzam odkiaľsi zo stredu. Nie som ani jedno, ani druhé. Ako decku sa mi zrejme páčil môj vlastný hlas. Stačilo ma naučiť zopár detských pesničiek a už som vrieskal ako najatý. Dokonca som neprestal, ani keď som zabudol slová. Poviem ti, musel som byť strašne hlučný… Nemôžem povedať, že by som medzi dvanástym a pätnástym rokom prežíval búrlivú mladosť, lebo som sa sústreďoval na školu, ale to som chcel a to ma bavilo. Nemyslím, že by som bol zvlášť obľúbený, ale ani sa nedá povedať, že by ma nejako extra neznášali. Naozaj si toho z tých čias veľa nepamätám. Bol som normálny, nespokojný, učiaci sa a tvrdo makajúci chalan. V škole som zaberal skutočne poctivo… To, či je decko muzikálne, sa dnes dá zistiť, keď má dva roky. Niektoré dvojročné decká vedia tancovať, iné nie, čo ešte nemusí znamenať, že si uvedomujú hudbu, ale keď dovŕšia tretí rok, začnú rozlišovať tú, čo sa im páči, od tej, ktorú nemajú.“

Mick sa na hudbu dal veľmi skoro. Jaggerovci rádio síce mali, ale gramofón si omnoho pozdnejšie predsa len zaobstarali. Keď bol ešte veľmi mladý, počúval všetko, od BBC až po Rádio Luxembourg. Ale na BBC Mick svoju obľúbenú americkú hudbu chytiť nemohol – a tak si ako ostatní fanúšikovia R&B vyladil vzdialený signál americkej stanice AFN (Armed Forces Neetwok) vysielajúcej z Nemecka. Na AFN sa hrala hudba, ktorú žiadna iná stanica v Európe neponúkala: jazz, country and western a hlavne chicagské blues.

Bola to zlatá baňa pre tých pár anglických decák, ktoré sa zamilovali do zvukov Ameriky a sny, ktoré v nich vyvolávali. Mick privoňal k Amerike aj pri letných brigádach, keď robil športového inštruktora deťom na americkej leteckej základni, kde si jeden čierny kuchár stále dookola púšťal iba R&B.

Prvú akustickú gitaru si kúpil na prázdninách v Španielsku, keď mal štrnásť. To už vedel zopár pesničiek z rádia a teraz na nej začal skúšať veľký hit Richieho Valensa La Bamba. Túto skladbu začal hulákať s takou intenzitou, až mu oči vyliezali z očných jamiek a jeho rodičia sa z toho rámusu dostávali až do stavu absolútneho zdesenia. V pätnástich už pesničku vedel podať.

V roku 1958 prišiel do Anglicka Buddy Holly, čo bola taká istá hudobná udalosť ako takmer súčasné turné Muddy Watersa. Mick sa na Hollyho vypravil s kamarátom Dickom Taylorom (budúci sólový gitarista skupiny Pretty Things – pozn.) do kina Granada vo Woolwichi. (Buddy Holly presne o rok 3. februára 1959 spolu s vyššie menovaným R. Valesom tragicky zahynuli pri leteckom nešťastí (pozn.). Mladý Jagger dovtedy videl amerických rockerov iba v TV programoch, ako Cool for Cats, Oh Boy a Six Five Special, ktoré uvádzali na anglickú hudobnú scénu hviezdy rockabilly – ako boli Eddie Cochran, Gene Vincent a Ronie Hawkins. Buddy Holly a jeho trhavá, koktavá a intenzívna texaská muzika bola prvou skúsenosťou Micka Jaggera s čerstvým rockom z USA v životnej veľkosti.

V zbierke platni Dick Taylora objavil Mick Howlin´ Wolfa a obaja sa pustil do vyhľadávania dovozcov v predajni Charing Cross Road. Mick začal posielať do Chess Records v Chicagu objednávky, ktoré v Anglicku neboli. Mick s Dickom a niekoľkými kumpánmi z Dartfordu začali jamovať v hale Dickovho domu v Bexleyheath. Hovorili si Little Boy Blue (názov skladby od Sonny Boy Williamsona – pozn.) a Mick pritom nikdy nevynechal príležitosť, aby mohol vystúpiť. Robil pritom všetkom všelijaké „pakárne“ – kľakal si a prevaľoval sa po zemi a nemal pritom žiadne zábrany. Díval sa na Elvisa a Gene Vincenta a pomyslel si: „Hm, to viem tiež!“

V roku 1960 skončil Dartfort Grammar a dostal štipendium na váženú London School of Economics – z ich absolventov sa obyčajne stávajú riaditelia významných finančných a obchodných spoločností britského impéria. Mick sa chcel stať advokátom alebo novinárom, možno dokonca politikom. Cez leto predával zmrzlinu pred Dartfordskou knižnicou, aby si zarobil na svoju závislosť na gramoplatniach. Raz si u neho jednu zmrzlinu kúpil i Keith – chvíľu sa rozprávali. V septembri začal Jagger študovať. Dochádzal vlakom do Aldwyche v centre Londýna. Medzi svojimi kolegami rýchlo identifikoval vyznavačov blues a spolupodieľal sa na ustanovení neformálneho klubu.

Začal voziť do školy albumy zo svojej rozsiahlej zbierky a  práve vtedy, keď ich niekoľko niesol, pristúpil k nemu v jedno sivé a hmlisté októbrové ráno do železničného vagóna študent výtvarnej školy. Bol vyhladovaný, vo fialovej košeli, v ktorej zrejme strávil noc – v ruke puzdro s gitarou. Mick túto tvár určite poznal: spolu chodili do triedy – bol to „bráška“, ako mu hovoril, z druhej strany trate: Keith Richards!

„Už len tým, že sme si sadli v Dartforde do jedného vlaku a vagóna,“ povedal Keith, „sme nevedomky uzatvorili zmluvu. Takú, ako niekedy uzavrel Robert Johnson s diablom na tom povestnom rázscestí krížnych ciest, aby ho naučil hrať blues. Vznikol tak medzi nami (Mick – Keith) pakt, ktorý navzdory všetkému trvá až dodnes. Úplne ako riadna zmluva.

XXX

Jagger hovorí: „Mal som vtedy asi sedemnásť rokov, keď som začal hrať s Keithom. Chodieval som k nemu počúvať platne a zahrať si na gitare a neskôr sme začali chodievať aj k iným. Hrali sme jednoducho všetko… veci od Chucka Berryho. Keith bol odjakživa môj kamarát, ale okrem mňa sa priatelil aj s Brianom Johnsonom (sólová gitara budúcich Rolling Stones – pozn.), čo bolo pre kapelu obrovským prínosom. Občas však nastali obdobia, keď boli všetci proti Brianovi, čo bola somarina, lenže treba povedať aj to, že s Brianom sa veľmi ťažko vychádzalo a sám nikdy nevyšiel v ústrety.“

Zúfalo túžili po kšefte. Po prvom týždni vystupovania ich videlo asi stopäťdesiat divákov. Zdalo sa im to fantastické. Skočili rovnými nohami medzi „profíkov“ a bolo im jedno, koľko im za to zaplatia, len aby dostali šancu. Napokon sa to rozbehlo. Diváci za nimi prichádzali zo širokého okolia, presne tak, ako sa to píše v knihách. Osobne o tom období hovorí Mick nerád, po prvé preto, lebo si to nepamätá práve najlepšie, a po druhé preto, že má pocit, akoby to nebolo preňho v tejto dobe podstatné.

Doma v Dartforde si Blue Boys natočili celú pásku – Around and Around, Bright Light, Big City a zopár ďalších – a poslali ho Alexisu Kornerovi (vedúcemu bluesoveho združenia Blues Incorporated a súčasne majiteľovi kultového klubu Marquee v Londýne – pozn.) s úctivým listom, ktorý napísal Mick. Kornerovi sa páčila ich energia a Cyril Davis (klavír a fúkacia harmonika u Kornera) počul „čosi“ zase v Jaggerovom hlase. Keď potom spieval s Blues Incorporated, zobral si zo sebou aj Keitha a spustil od Chucka Berryho Around and Around a ešte Beatiful Delilah. Za to sa im dostalo od 120 platiacich členov Ealing Clubu akéhosi divného ševelu, alebo, lepšie povedané, zdvorilého potlesku a potom hrobového ticha. „Máš dobrý hlas,“ povedal Cyril Mickovi a ani ho pritom nenapadlo podívať sa na plachého Keitha. Dick Taylor, ktorý vtedy sedel v hľadisku, sa iba poškrabal po čerstvej kozej briadke a uvedomil si, že celý klub Keitha úprimne nenávidí – ako nežiaduci vpád deklasovaného rokenrolu do tejto svätyne bluesu v Londýne.

Ako stúpalo Jaggerovi sebavedomie, začal Mick predvádzať svoje čísla: pohadzoval hlavou, krútil očami, spúšťal ramená, robil sugestívne gestá rukami, piruetky so stiahnutým zadočkom; snažil sa erotizujúce texty hrať očami a hlavne perami. Mal veľké, našpúlené a zmyselné pery, ktoré si medzi jednotlivými slohami oblizoval drobnými kmitmi jazyka. Cyril Davies mu za chrbtom často hovorieval „Marilyn Monroe“ a nebolo pochýb o tom, že vo veku devätnástich rokov už Jagger do svojich pesničiek vkladá ironickú, akoby „prihriatu“ precítenosť.

A tak sa začala naplno šíriť fáma o Mickovi ako o novej tvári v starom meste Londýna. Hudobný týždenník Disc 11. mája 1962 napísal: „Skupinu Alexisa Kornera Blues Incorportated doplnil devätnásťročný spevák rhythm and blues z Dartfordu Mick Jagger.“

XXX

Je niekoľko spôsobov, ako sa dá pozerať na vtedajší rozkolísaný Londýn, čo trvalo zhruba od roku 1962 do roku 1965. Podľa niekoho znamenal rozkolísaný Londýn renesanciu pop music, pop artu, módy, dizajnu a fotografie, kedy triedne prekážky ustúpili talentu, štýlu a tvrdej práci. Z toho pohľadu hviezdy popu, nepodarení aristokrati, svet módy a nadaní obchodníci s umením vyvolávali vzrušujúcu vibráciu, ktorá sa zladila s čiperným duchom času prvej polovice šesťdesiatych rokov. Z iného hľadiska bol rozkolísaný Londýn len cynickou marketingovou kampaňou, ktorá mala iba zamaskovať porážku britského impéria v dekolonizácii (a otvorenej vzbure v Rhodézii) a následnou stratou národného bohatstva, nástupom sociálneho štátu a ponížením inokedy veľkého národa.

A potom je tu pohľad Stua – Iana Stewarta (pianistu –„šiesteho“ člena Rolling Stones, nepôvabného, ortodoxného a podivínského Škóta, ich celoživotného kamaráta). Podľa neho bol vtedajší Londýn iba jeden veľký bordel, v ktorom kapely bez talentu súperili svojím príšerným „umením“, aby zatienili jedna druhú v zdrogovanom svete lacných prostitútok a neuveriteľnej pretvárky – bezduchou kavalkádou obmedzeností a zmárnených životov. Takéto pocity mal kdekto. Medzitým sa však Londýn rozhojdal naplno a tiekli doň peniaze z „britskej invázie“, ktorá si dobyla trhy amerických tínedžerov.

XXX

V tlačovom stĺpci bulletinu Jazz News sa objavila táto správa:

„Mick Jagger privedie zajtra (12. júla 1962) do klubu Marquee novú rhythm and bluesovú kapelu. Skupina sa menuje Rollin´ Stones a hrá v následovnom zložení: Jagger (spev), Keith Richards, Elmo Lewis (gitary), Dick Taylor (basová gitara), Mick Avory (bicie – budúci bubeník skupiny The Kinks – pozn.).“

Keď túto správu prečítal Brian Jones, skoro sa rozplakal. Jagger Rollin´ Stones nikdy neviedol. Viedol ich Brian. Bolo to neodškriepiteľné. On zariaďoval skúšky a zháňal stále neúnavne prácu, on to bol, pre koho kapela znamenala prvé aj to posledné. Taylor tvrdí, že Stones boli v zásade Brianovým dieťaťom a basák (Bill Wyman), ktorý miesto neho nastúpil, dodáva: „Rollin´ Stones, ktorého som sa stal členom, viedol Brian Jones.

Už v apríli budúceho roku (1963) anglický R&B likviduje a valcuje v Londýne tradicionál. Keď Stones viac ako pol hodiny „mydlia“ Bo Diddleyho Pretty Things, scenéria v klube sa mení na parné kúpele. Ku Crawdaddymu (rhythm and bluesový klub) sa v tej dobe natlačili aj mladší muzikanti – Who, Yardbirds, Small Faces – a učili sa tam v tom všetkom chodiť. Hrubá živočíšna sila Stones elektrizovala vtedajší Londýn ešte aj po rokoch.

XXX

Keď Stones začínali svoj program, stál Andrew Loog Oldham v pozadí klubu Crawdaddy. „Ten potkýnavý rytmus hovoril o sexe a roztancoval trochu aj jeho srdiečko.“ Ako si Andrew prezeral obscénne pysky Micka Jaggera, poodhalil sa mu jeho osud – a budúcnosť sa mu začala rýchlo pretáčať v jačiacom chaose slávy, peňazí a sexu. Tie pery chceli iba niekoho, kto si bude vedieť s nimi rady. A tým bol práve Andrew. On bol ten ortuťovitý Hermés, posol bohov. Ale bol to iba obyčajný lacný kšeftár, mladší než Stones, viac in ako ktokoľvek iný – vždy viac uponáhlanejší než iní, zdrogovanejší a maniodepresívnejší. Jeho supercitlivé tykadlá sa vždy iba neustále obzerali po „ďalšom veľkom súste“. Už si naplánoval prechod na trh popu ovládaný médiami, v ktorých rozhoduje iba image a móda. To agresívne pralesné stoneovské boogie sa Andrewovi zavrtávalo až do špiku kostí. Jeho až polomystické zjavenie mu povedalo, že táto kapela a ich temné, odstrkované R&B – bude sérom proti všeobecnému cnostnému a radostnému obrazu Beatles.

Zmluvu už s premenovaním skupiny na Rolling Stones Andrew Oldham podpísal veľmi ľahko a  rýchlo. Prvý singel od Chucka Berryho Come On vo firme Decca vyšiel 7. júna 1963… Hviezdna dráha Micka Jaggera, Briana Jonesa, Keitha Richardsa, Billa Wymana a Charlie Wattsa sa začala…!

Mick Jagger hovorí o životnom štýle…

Nechcem celý život prežiť v Anglicku. Nevedel by som to. Žijem tu len zopár mesiacov do roka a stačí mi to. Potom strávim tri či štyri mesiace v Amerike a zvyšok času precestujem. Nerád žijem pridlho na jednom mieste. Som rád v pohybe. Ale z hudobného hľadiska je Británia zaujímavá… oveľa zaujímavejšia než Spojené štáty.

Jednou z príčin, pre ktoré nežijem v Anglicku, je bulvárna tlač. Nemám ju rád a úprimne mi lezie na nervy. Preto idem preč. Tlač sa dá odblokovať, ale nedá sa jej úplne striasť. Občas sa s ňou treba zmieriť a zariadiť sa podľa toho, ale po chvíli sa to zunuje. Nech sa ti prihodí čokoľvek, ihneď sú tu.

Povedal by som, že mojimi jedinými kamošmi sú muzikanti. Sú to jediní ľudia, s ktorými sa cítim dobre. Nie že by sme sa bavili len o hudbe. Ale pretože sú to muzikanti, všetko dostane ten správny rozmer. Nezvyknem bývať v hoteloch, ako je The Ritz. Bývaj tam a nič neušetríš.

Páči sa mi, že vďaka úspešnosti mám možnosť stretávať sa s množstvom zaujímavých ľudí, ktorých by som inak v živote nestretol. Mám otvorené dvere, ktoré ostanú pred väčšinou ľudí zavreté. Keď je človek úspešný, môže sa zoznámiť s kýmkoľvek, na koho si spomenie. Aj im robí dobre, že ma spoznajú. Umelci, básnici, komici. Poviem ti, je to super.

Zo spoločenskej stránky to nie je nič nové. Lietam v tom od chvíle, keď som začal, čo bolo pred desiatimi rokmi, hoci nejaký čas mi trvalo, kým som si na to zvykol. Bývali časy, keď som si myslel, že je bohovské natiahnuť si ligotavé handry a vyzerať módne a v Londýne som sa toho roky držal. Keď sa človek vyhrabe z priemeru, je to senzácia.

Smotánka mi pripadá nudná. Skočil som do nej privčas. Zato večierky sa mi vidia zábavné. Nie je to moja vina, keď sa tam zjaví princezná Margaret. Nemôžem ju odtiaľ vykopnúť. Totiž, možno by som aj mohol, ale…

Andy Warhol? Dobre sa nám spolupracuje. Debatovali sme o filme na motívy Gideovho Caves Du Vatican, o návrhoch scény, muzikáli, mojich litografiách. Bohvie. Keď sa stretnú baby, potrkocú si, ale v živote nič neurobia.

Buddy Guy mal v zube vsadený obrovský diamant, ale ja – solídny beloch – mám len malý.

Nemusím chodiť denne do roboty, nie preto, lebo som bohatý, ale preto, lebo sa mi nechce. Som anglický amatér. Je to naša obrovská výhoda. Vieme, že sme najlepší – možno sa nám do toho nechce denne, ale keď sa do toho pustíme, vieme, že sme najlepší.

Vstávam o jedenástej a urobím si šálku čaju. Jerry zvykne chodiť do roboty o ôsmej. Potom sa idem pobicyklovať po parku – v New Yorku to robia všetci.

Neviem sa izolovať od bežného života. Pozri, iste by ma zakaždým mohlo čakať pred vchodom auto, lenže nič by som nevidel. Zato keď na rohu čakáš taxík, zažiješ more vecí. Baví ma to. Mám rád kontakt s normálnym životom. Iste, iste, nájdu sa ľudia, čo hovoria, že len čo vyjdú pred dom, hneď sú okolo nich davy zvedavcov. Pozri, nie je to celkom tak. Nakoniec sa ukáže, že nemôžu vyjsť von preto, lebo na ulici nosia to, čo na pódiu, preboha. Cha-cha.

Vo vedľajšom byte býval John Lennon, ale ani raz nevyšiel von. Šyri roky trčal zavretý v byte. Vidí sa mi, že človek si ľahko zvykne na život vnútri. Občas som mu nechal lístok – „Hľadal ťa Mick“. Ťažko sa mi o tom hovorí, pretože sme boli kamoši. Zvykol som mu posielať pohľadnice zo sveta: „Mám sa senzačne, som v Indonézii.“ Mal strach odísť, pretože sa bál, že by ho nepustili späť, no v podstate sme na tom boli skoro rovnako: roku 1969 nás obidvoch zašili za drogy. Povedal som si, že im nedám šancu, aby mi zabránili vrátiť sa, až som sa jednoducho vykašlal na ten ich establishment.

…o sláve

Nie som dôležitý. Som len výplod novinárov. Keď si začneš namýšľať, že si dôležitý, z tvorivého hľadiska si nula. Nikdy nerozprávam za svoju generáciu. Hovorím len za seba. Veci, v ktorých niekto vidí zastupovanie iných, som urobil, pretože sa mi chcelo. Každý by mal hovoriť sám za seba.

Samozrejme, že sme narcisisti, aj tá najmizernejšia kapela je narcisistická, veď o to jej ide. Všetci si myslia, že sú skvelí, ešte aj tí s krivými nosiskami a vypleštenými očami. My si na rozdiel od iných kapiel nenamýšľame, že sme krásni, zato si myslíme, že sme bohovsky dobrí.

Človek sa neubráni úsmevu, keď vidí, ako smiešne sa ľudia správajú. Predtým si bol ako sivá myška, ale odrazu je všetko inak – odrazu sa k tebe začnú inakšie správať. Ide o to, že to netušíš do chvíle, kým sa nedopracuješ k tomu, čo si si naplánoval.

Keď si už tam, môže ťa to prestať baviť, čo platí pre správanie mnohých ľudí. Drú, aby boli úspešní, a keď to napokon dosiahnu, nepáči sa im to, prípadne to nezvládnu – sú ich stovky. Nemyslím evidentné obete rocku, ako sa im hovorí v hudobných časopisoch. Myslím známe osobnosti, ktoré poznáš a ktoré sa nevedia vyrovnať s úspechom, alebo sa zosypú, keď oň prídu.

Nepokladám sa za rockovú superhviezdu. Existuje mnoho dobrých muzikantov, a keďže belošský rock and roll ma srdečne nezaujíma, nikdy sa na nich nejdem pozrieť… Nie som bohvieako dobrý, ale úprimne mi na tom nezáleží. Už veľa ľudí povedalo, že nepatrím medzi najlepších. The Rolling Stones nikdy netvrdili, že sú najlepšou či najväčšou rockandrollovou kapelou.

Keď sa ma ktosi pýtal, či mi prekážajú zlé recenzie, odpovedal som mu, že nie. Kým sa vidím na titulnej strane, je mi jedno, čo o mne píšu na deväťdesiatej šiestej.

Pokúšam sa ovládať svoje ego, pretože na turné som cítil, že strácam pôdu pod nohami. Moje ego… začne byť panovačné. Potom… ťažko sa so mnou vychádza. Na šnúrach nebývam náladový, len občas potrebujem byť sám. Stačí mi hodina denne, okrem času, ktorý prespím. Keď človek zaspí, nie vždy ostane sám.

Médiá a cestovanie ťa oberú o slušnosť. Je to tak, pretože všetka pozornosť sa sústredí na teba a v tej chvíli ti preskočí. Preto to nemám rád, mám totiž pocit, že ma to ovplyvňuje, lebo mi to mení a kriví osobnosť. Začnem byť sprostý, vulgárny, kričím, som hrubý a egocentrický…

Obávam sa, že väčšina rockandrollových hviezd sa zaujíma len o seba. Vyjdeš na pódium… a prirodzene sa staneš egoistom. Zdá sa ti, že si naozaj dôležitý… lenže nie si. Nemám pocit, že niekto na poli rock and rollu je naozaj dôležitý. Všetci sme sračky. Interpret musí mať ego, ale to neznamená, že za niečo stojí.

…koncerty

Keď sme začali hrať vlastné skladby, po koncertoch za nami chodievali ľudia a nadávali nám, čo to hráme za voloviny. Bolo to tým, že našimi prvými kompozíciami boli balady, rozumieš, veci ako Tell Me a As Tears Go By. Keď sa nad tým zamyslím, človek od rockandrollovej kapely nečaká niečo ako As Tears Go By. Lenže pochop, že sme boli pod vplyvom popu, ktorý sa hral okolo nás, preto sme museli preskákať aj popovú éru, či Aftermath (prvý radový album, zložený iba výlučne zo skladieb Jaggera a Richardsa /1966/ – pozn.) a staršie veci.

Trému som mal len raz, a to v Ealing klube pred vystúpením s Alexisom Kornerom. Mal som taký strach, že som musel odísť a dať si malé pivo, aby ma to prešlo.

Zažil som aj spevákov, ktorí sa fakt báli. Raz sme robili show Eda Sullivana s Jackom Jonesom, ktorý bol ako uzlíček nervov. Chápeš, o nič nešlo, ale všetci sme ho chlácholili: „Nemaj strach, všetko bude OK. Asi to bolo preto, lebo sme tam boli my.

Mám pocit, že v Hyde Parku som bol nervózny, lenže človek sa vie tak vybudiť, že všetko prekoná. Ľudia od nás očakávajú strašne veľa. Keď raz uvidia, že si niečo dokázal, čakajú, že to urobíš zas. Sedia a čakajú. Nemôžeš pred nich jednoducho vyliezť a robiť somariny, keď sa tvária ako žiaci nedeľnej školy na výlete, pretože to od nich chytíš a vezmeš to vážne.

Najhoršie je to cez deň, pretože vtedy rozoznáš výraz ich tvárí. V tme vidno len svetlá a sem-tam nejaký záblesk. Nezdá sa mi, že chcem byť silou-mocou skvelý. Po pódiu behám preto, lebo ma to baví. Nič z toho, čo robím, nemám nacvičené. Netrávim hodiny pred zrkadlom, aby som to dokonale nacvičil. Na šnúrach sa mi páči a neviem, čo by som robil, keby som nemohol koncertovať. Asi by som sa zbláznil. Je bohovské len tak sa flákať, zdemolovať zopár hotelových izieb a spiť sa.

Rád ľudí bavím… podľa mňa je to terapia. Pomáha mi to ako osobe, či jedincovi, zbaviť sa svojho ega. Je to lepšia metóda, ako čokoľvek iné. Ak sa zbavím svojho ega, problém zmizne vo chvíli, keď vyjdem na scénu. Už nemusím sám sebe neustále dokazovať seba samého.

Keď sa dostanem na turné, normálne sa zbláznim. Stane sa zo mňa absolútny postrach. Nikoho nepoznám. Nikoho nevidím. „Kto si? Daj pokoj. Vypadni. Odkiaľ? Z Melody Makeru? Daj mi pokoj. Zmizni, nechcem ťa ani vidieť. Máš na to dve minúty! Musím sa našminkovať, tak sa zdekuj!” Čo som to za monštrum! Neskôr sa cítim vinný, no vzápätí sa rozosmejem, pretože všetko je to len fór. Ale Keith je ešte horší. Či je primadona? Jasné, že je.

…začiatky

Na javisku sme ako cvoci. Odtrhnutí z reťaze. Viem, že nemá zmysel hrať vylepšeného Jimmyho Reeda či Muddyho Watersa, lenže my vychádzame z repertoáru Chucka Berryho a Bo Didleyho.

Ak nás ľudia nemajú radi, tak majú smolu. My, chvalabohu, nemáme v úmysle zmeniť sa. Sme takíto už pridlho na to, aby sme sa začali pchať do zadku imaginárnemu publiku, ktoré by nás chcelo vidieť vynútených vo vlnených oblekoch a s krátkymi vlasmi.

…súčasné koncerty The Stones

Na pódiu mám zábrany. Pravda, len do určitej miery. Rozumej, isté veci by som neurobil. Nevrhol by som sa medzi divákov… hoci niekedy sa mi to žiada. Ani by som sa nevyzliekol… hoci niekedy mám chuť aj na to.

Na tom bláznivom koncerte som mal naozaj chuť vyzliecť sa donaha, ale mám zábrany. Okrem toho by ma asi zavreli. Ovládam sa aj preto, že sa musím držať hudby. Keď zájdem priďaleko, kapela sa stratí. A je jasné, že nemôžem prísť a povedať: „Pozrite, chlapci, na tomto mieste uletím,” pretože to sa nikdy nevie dopredu. Keď sa zamotám a potom nájdem cestu späť, je to super. Pre mňa je to najkrajšia časť koncertu.

Samozrejme, že občas brnkám na primitívne pudy, ale to môže podľa mňa každý muž. Iní len nemajú príležitosť vyhecovať toľko ľudí. Zhodou okolností ja to viem s niekoľkými tisícmi. Je to psina. Veď je to len hra, nie? Pozri, tie baby si to robia samy. Sú ako baterky. Je to dialóg energií. Veľa ti jej dajú, ale rovnako veľa si aj vezmú. Možno chcú niečo od života, vlastne odo mňa. Možno veria, že im to môžem poskytnúť. Neviem. Na pódiu mám taký zvláštny pocit. Cítim energiu vychádzajúcu z publika. Občas sa vo mne ozve násilník. Často mám chuť rozmlátiť mikrofón alebo niečo iné. Na pódiu je zo mňa celkom iný človek.

Dva razy ma škrtili. Odvtedy nenosím nič okolo krku. Najhoršie boli odchody. Jedna myká z jednej strany, druhá z druhej… Raz som sa ocitol v priekope, na sebe som mal len košeľu a polovicu nohavíc a dole ulicou rachotilo auto. Dofrasa. Normálne na človeka skočia. „Čo chcete? Há?“

Šesť mesiacov sme v Anglicku nemohli hrať, pretože za večer sme nikdy nemohli zahrať viac ako tri či štyri skladby. Panebože, to bol chaos. Všade policajti a ľudia v mrákotách.

Koncerty populárnej hudby sú len zhromaždenia ľudí, ktorí sa chcú baviť. Vyšší zmysel podľa mňa nemajú.

Dnes vraj publikum počúva, lenže čo? The Rolling Stones na pódiu nehrajú ako Bostonský symfonický orchester populárnej hudby. Je to múr z hluku. Na platni to môže znieť ako hudba, ale na pódiu sa nepredvádza nijaká virtuozita. Je to dobrý rockandrollový koncert, nič viac.

Rock and roll ma baví… je to výborná zábava. Výborná masová zábava. V tejto forme je nejaký základný prvok, ktorý je príjemný, hlavne keď sa hrá na obrovských štadiónoch. Je to protiklad umeleckej udalosti. Osobne by som ho uprednostnil pred návštevou Metropolitnej opery.

Na turné je zakaždým iné obecenstvo. Nemyslím, že mnohí z tých, čo prídu na koncert, nás videli už predtým, navyše sú veľmi mladí. Na turné sme požiadali rozhlasové stanice, aby sa opýtali ľudí, či chcú vidieť Rolling Stones. Potom sme si vybrali jeden deň a povedali sme si: „Fajn, skúsme to.“ Ľuďom, ktorí na výzvu poslali pohľadnice, zatelefonovali, že si môžu vyzdvihnúť lístky, takže sa vstupenky nedali predávať načierno. Myslím si, že kšeftovanie so vstupenkami by malo byť trestné. Usilujeme sa udržať ceny v rozumnej výške, ale je to takmer nemožné. Chlapčisku ponúknu za lístok dvojnásobnú sumu, tak ho predá, lenže ten ďalší cenu opäť zvýši.

…koncertná hra na gitare

Keď som bol malý, chodil som na hodiny ku Keithovi. Nie, bez srandy, dve gitary na pódiu stačia, ba väčšina kapiel vystačí s jednou. Hoci z tohto hľadiska je pravda aj to, že veľa kapiel efektívne využíva tri gitary, a keď nehrajú všetky odrazu, ponúka to zaujímavé možnosti. Keď spievam, mám sklon v úvode prestať hrať, takže to znie normálne. A keď sa potom pri refréne opäť pripojím, môže to urobiť tú extra šťavu. Neviem, čo by na to povedali Keith a Woody, ale mne sa vidí, že vďaka tomu oni dvaja môžu sólovať, pretože vedia, že ja hrám spodok, takže je to v poriadku. Na gitare sa nedá hrať len občas. To máš ako keď Keith príde k mikrofónu a odspieva si Happy. Na jednej veci sa nedá rozbehnúť.

Som šťastný človek. Nemusím sa baliť. Nemusím sa znervózňovať kvôli letenkám. Nemusím sa starať o autá. Lenže kopa ludí má aj citové problémy, a ja nemám ani tie. Nemám citové problémy… chápeš to? Som šťastný človek. Osamelý? Kdeže. Prečo by som mal byť osamelý? Cestujú so mnou moji najlepší kamaráti, tak ako by som mohol byť osamelý?

Keith, Charlie, väčšina kapely sú moji kamaráti a okrem nich mám celé roky aj dalších… Nikdy sa necítim osamelý. Nikdy v živote. Fakt, to nie je, že som na turné a som… „osamelá rocková hviezda“. Zabudni na to… mňa sa to netýka.

…príprava na turné

Panebože, samozrejme! Bez nej sa to nedá. Jazdím na koni, veslujem a mám chlapíka, čo ma trénuje karate. Fakt skvelé. Vyzerajú ako hodiny tanca. Tie karatistické tréningy človeka ponaťahujú. Ale svaly sa dajú potrápiť aj inak, hlavne v mojom veku. Pozri, Townshend si chodí zabehať. Inak to nejde. Dvíham aj činky, ale ako príprava na turné to za veľa nestojí. Väčšinou behám. Po koncerte mám aj o dva a pol kila menej, ale pitím sa to vráti, takže žiadne strachy.

Nemôžem to vydržať donekonečna. Ide ma poraziť, že vo mne vidia starého otca popu, presne ako James Brown je pre nich starý otec soulu, fakticky je to tak. Pritom mám len o tri roky viac než Dávid Bowie. Či o dva?

Neviem, prečo sme sa na to nevykašľali. Asi je to v tom, že sme boli úspešní, lenže to nieje nijaký dôkaz! Podstata nášho úspechu bola v niečom inom.

…rock & roll

Väčšina rock and rollovych skladieb sú sračky, ktoré nestoja za to, aby si ich človek vypočul druhý raz.

Väčšina britských kapiel je úspešná preto, lebo vedela zmeniť štýl, z ktorého vyšla, na niečo zaujímavejšie a to hrá dodnes, či hrala to donedávna. Britské kapely tým bodujú dodnes. Pritom nám v Británii tá základňa chýba, preto sme odjakživa hľadali niečo iné. Tu sa treba adaptovať rýchlosťou blesku. V tejto krajine pomaly nebude čo meniť. A navyše máme problémy so svojím konzervativizmom. Naša spoločnosť je konzervatívna inak než americká. V niečom je oveľa slobodnejšia, v niečom je tej slobody menej.

Rock and roll je hudba adolescentov pre adolescentov. To je slepá ulička. Zdá sa mi, že o tom svedčí celá história rock and rollu. Nie je na tom nič zlé, jednoducho je to hudba pre decká.

Rock and roll nie je celý môj život. Tá predstava sa mi zdá absurdná, hoci v podstate neznamená to isté, ako keď niekto robí celý život u Woolwortha. Žiada si to istý stupeň mladíckeho myslenia a to, samozrejme, nie je nič ťažké. Možno to znie cynicky, ale v skutočnosti ide práve o toto a nijaká iná cesta neexistuje.

Populárnou hudbou začína byť posadnutých priveľa ľudí. Rock and rollu sa v našej subkultúre pripisuje príliš dôležité miesto, hlavne vtedy, keď sa v ňom pátra po filozofickom náboji.

Rock and roll existuje na všetkých úrovniach hudby a aj tá má viacero úrovní.

Hrám rock and roll a blues a s blues som začal veľmi mladý… (mal som štrnásť), a v porovnaní s vtedajším hitom Venus in Blue Jeans to bola zrelá hudba. Kapela, v ktorej som vtedy hral, interpretovala veci, ktoré zložili štyridsiatnici.

A jeden chlapík mi nedávno povedal: „Máš vyše tridsať, ako môžeš skladať rock and rolly?“ Lenže ja som začal ako spevák skladieb, ktoré napísali štyridsať… päťdesiat… ba šesťdesiatroční chlapi. Autor You Gotta Move mal sedemdesiat. Takže, záleží na tom?

Pri rock and rolle ide o jedno – nikdy som nechcel byť rockovou hviezdou. Nikdy som nebol na puberťácke texty a začínal som s vecami, ktoré zložili starci. Možno preto sú ľudia mojimi textami niekedy šokovaní… pardon, nie šokovaní, len ich zaujali.

Američania sú konzervatívna spoločnosť – majú a odjakživa mali svoje tri druhy populárnej hudby. Po prvé: country. Po druhé: rhythm and blues, čiže černošská, soulová hudba. Po tretie: belošský rock and roll, čo je zmes obidvoch. Toto posledné je obrovský kšeft. Táto muzika sa páči osemdesiatim percentám ľudí a túto muziku si kupujú. Rock and roll je vyčerpaný v tom zmysle, že od neho nemožno už nič očakávať ani ako od hudby, ani ako od prostriedku spoločenskej zmeny. Nad vodou sa drží len recykláciou, všetko je len omieľanie stariny. Nie som taký dobrý hudobník, aby som sa z toho vymanil, je to jediné, čo viem. Keby som bol jazzman s vynikajúcou technikou, asi by mi to šlo na nervy. Lenže ja nie som jazzman a na nervy mi to nejde. Nemôžem donekonečna hopkať, vyzeralo by to neprimerane a možno by som to nemal robiť už ani teraz, ale bolo by sprosté nerobiť to, kým mi to ide.

Keď si futbalista a si vo forme, ťaháš to ďalej, pretože vieš, že príde deň, keď to nepôjde. Keby sme nemali úspech, určite by sme to vzdali.

Mám pocit, že by som mohol svoje vystupovanie zmeniť a zmôcť sa na viac, než len vzrušovať dievčatká, ale s hlasom nespravím nič. Už som pochopil, že sa oň treba starať – chodiť skoro spať, nebrať drogy a tri razy denne kloktať. Kedysi som používal horúcu vodu so soľou, ale Stevie Wonder mi poradil glycerín.

Nie je ľahké pochopiť, čo človeka motivuje. Robí to preto, lebo má pocit, že musí. Fakt neviem, prečo sme s tým začali, vážne. V tom čase nebolo typické začať s blues, chápeš? Dnes zas možno nie je bohviečo hrať v rockovej
kapele, pretože ich je všade plno.

Zdá sa mi, že v rock and rolle človeka na začiatku nikdy nemotivujú peniaze. Možno neskôr príde to obdobie, keď ho motivujú, pretože nijaké nemá… Rockeri sú málokedy pri peniazoch a občas hrozne utrácajú. Míňajú ich za tie najčudesnejšie veci. Asi v roku 1967 som bol celkom bez prachov a nemal som ani na nájomné. Ale čo ma motivuje teraz… V podstate asi to isté – chuť hrať.

(pokračovanie v budúcom čísle)

Spracované podľa:

Dancing in the Street (dokument BBC)

CH. Sandford: Primitive Cool

S. Davis: Old Gods Almost Dead

J. Eisen: The Age of Rock

P. Miles: Mick Jagger, In His Own Words

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.