Ondrej Herec: Dobre organizovaný netvor (1.časť)


Nijaký stroj nefunguje tak presne a lacno ako aparát, zložený z ľudí. (Max Weber)

Horor a netvory organizácie

Organizácie ovládajú hospodárstvo, politiku, vedu, prácu, rodinný aj susedský život, duševný aj fyzický priestor. Fyzicky sa skladajú z ľudí a z predmetov. Ako právne osoby existujú len virtuálne, ako súhrn formulácií, podliehajúci ustanoveniam zákona. Organizácia nemôže zomrieť, všetky jej súčiastky (ľudia) sú zameniteľné. Niet hrdinu, ktorý by zvíťazil nad organizáciou, hoci jej môže vzdorovať, ak je ochotný zahubiť sám seba. Organizáciu nemôže zničiť jednotlivec, len iná organizácia, možno ju poraziť len právne, ekonomicky alebo vojensky.

Hororový potenciál organizácie spočíva v jej schopnosti anonymne ovládať človeka, a ešte viac v schopnosti zaobísť sa bez neho, nahradiť ho iným, alebo prispôsobiť ho vlastným cieľom. Vrcholom organizačného hororu je človek, ktorý túži stať sa nástrojom korporácie, otrok, ktorý túži byť dokonalým nástrojom, nechce poznať slobodu ani ciele svojho pána, sluha bez vlastných snov a ambícií. Páchnuci dych upíra infikoval netvora organizácie, ale obeť ostala individuálnou.

V modernom horore má ústrednú úlohu architektúra mesta, sídla organizácií: väzení, tovární, škôl, nemocníc, bludísk úradov aj rozpadávajúcich sa štvrtí a mafií. Ikony metaforickej stratégie organizačného hororu, archaické strašidlá mýtov, legiend a rozprávok blúdia v továrňach, v davovej psychóze burzy, v mediálnom spravodajstve. Duchovia, upíri, vlkolaci a zombie strašia vo svete techniky a výroby. Aj keby sme si odmysleli priemysel zábavy, stačí pozrieť si spravodajstvo a reklamy. Ako horor možno predstaviť bandu mladistvých, konzervatívnu minulosť ako hrozbu pokroku, prestavbu miest, ktorá ničí minulosť, aj zradu ideálov, ktoré kontrakultúra predáva ako vzburu za peniaze. Horor má všetky farby, ak vám stačí čierna.

Večný netvor

Netvory odzrkadľujú každodenný život. Žiadnu spoločnosť nie je ťažké vidieť ako organizovaný horor. V organizáciách sa skrývajú hrôzy kozmického chaosu aj usporiadania spoločnosti. Netvor vzdoruje spoločenskej hierarchii. Metamorfózy desu oslavujú hrôzy civilizácie ako jej podstatu, celebrujú temné roztopaše zločinov. Ikonografia zúrivých túžob podvedomia, noc a samota, dvojníci, cudzinci a besné zvery, šialení vrahovia a sexuálni devianti, hroby, cintoríny, strašidelné domy, rumoviská, labyrinty a víry vyjadrujú dôverné spojenie netvora so organizáciou spoločnosti. Dobre organizované netvory reprezentujú ekonomické násilie trhu aj útlak totalitných štátov, lož, podvod a zločin, nedôveru k podnikom, k obchodu a k politike, vedecky organizované zločiny proti prírode a človeku.

Postavy, ikony a klišé organizačného hororu mutovali so strachmi a nádejami doby. Pustá hora sa stala strašidelným domom a ten sa premenil na bludisko mesta či továrne. Rúhavého alchymistu zamenil šialený vedec, zlého mnícha ľahostajný byrokrat, spustnutého šľachtica bezohľadný kapitalista. Netvory nie sú len strašidelní dvojníci, homunkulovia, Golemovia a upíri. Niektoré tabu majú azda všetky spoločnosti spoločné, ale každá kultúra má iný systém zákazov. Netvory ukazujú tmu vo svetle, reprezentujú sociálne vzťahy, ich predstaviteľov a inštitúcie. Hororové metafory organizácií sú znamením doby, jasnozrivé záblesky v slepote, ktorú produkujú organizácie priemyslu zábavy, aby zastreli vlastnú tmu. Filmy Metropolis, Blade Runner, Westworld, sága o Votrelcoch či trilógia o Terminátoroch takmer sto rokov opisujú pochabé spoliehanie sa na hospodárske a politické organizácie.

Organizácia je netvor:

  • je na hranici medzi “ľudským a neľudským: vytvorili ju ľudia z ľudí, ale nie je človekom;
  • je viac, ako súčet ľudí, z ktorých sa skladá, je to spôsob správania, odcudzený ľuďom;
  • porušuje tabu, nič pre ňu neznamená vražda, lúpež, klamstvo, poníženie človeka;
  • ohrozuje ľudí zvonka, prisvojuje si ich, degraduje na súčiastky a používa na vlastné ciele;
  • strážca sociálneho poriadku kladie otázku o pôvode nešťastia ľudí v spoločnosti;
  • deštruktívny aj tvorivý chaos zvestuje krízu kategórií, žiada si rozdiely v rovnakosti, protirečí hierarchii svojou hierarchiou, vnútornou integráciou odoláva vonkajšej integrácii;
  • ponúka k prehodnoteniu vnímania, ku skúmaniu neznámeho, vlastnou racionalitou a logikou ohrozuje poriadok sveta;
  • človek v zrkadle organizácie vyjavuje svoje vlastnosti a v boji proti nej schopnosť ostať človekom: víťazstvo hrdinu nad organizáciou patrí k príbehu;
  • je kľúčom k pochopeniu kultúry, ktorá ju zrodila; stelesňuje miesto a čas, strach, túžbu a strašidelne nezávislú fantáziu;
  • ustavične uniká, staré netvory striedajú nové, netvor organizácie sa vždy vráti, objavuje sa v každom čase, všade a v mnohých podobách;
  • transcendentný netvor existuje len symbolicky: je myšlienkovým konštruktom zrodeným na križovatkách metafor, nemá materiálnu podstatu, ale má moc nad realitou (Matrix).
  • v úteku od organizácií možno hľadať spásu, ale v skutočnosti niet úniku. Utečenec sa stane korisťou. Pohľad do zrkadla organizačného netvora ukazuje, ako nám chlpatie tvár a rastú špicaté zuby.

Politickí bohovia

Bohovia Babylonského mýtu Enuma Eliš sú politici. Z prvotného chaosu sa vynoril poriadok, keď prvý božský pár, Apsu and Tiamat, zrodil mladšie božstvá. Buriči provokovali Apsua, aby sa stal netvorom a zabil ich, kým nezabijú oni jeho. Múdry boh Ea sa to dozvedel, zavraždil ho a mladí sa stali netvormi ako on. Tiamat sa rozzúrila a stvorila armádu, aby pomstila manžela a udržala si kráľovstvo. Bohovia sa zľakli a požiadali Apsuovho syna Marduka, aby bol ich vojvodcom. Marduk zvíťazil, rozťal Tiamat na dve polovice, z ktorých vzniklo Nebo a Zem. Z vojnového zmätku vystúpil nový poriadok. Upevnila ho vražda otca – ochrancu Apsua a pramatky Tiamat.

Je poriadok hodný obetí? Stojí porážka starej predstavy o živote za obetovanie starých aj nových netvorov? Pre Tiamat určite nie: pod vládou Apsua bola spokojná a Marduk ju zabil. Nevieme, či medziobdobia vo večnom cykle premien poriadku sú hodné výsledku. Bol krvavý chaos Francúzskej revolúcie a krvavý poriadok po nej lepší ako krvavý predrevolučný poriadok? Odpoveď je skrytá v otázke: „Pre koho?“

Ustrnuté teokracie na Blízkom východe pred siedmimi tisícročiami ovládala hierarchia bohov. Centrá sociálnej kontroly komunikovali so spoločnosťou hromadnou sugesciou ako hmyz feromónmi. Ľudia nemali vedomie jednotlivcov: „v Iliade nenájdeme sebauvedomenie“ (Jaynes, Julian: The Origin of Consciousness in the Breakdown of the Bicameral Mind, 1976). Achilles, Agamemnon, Hektor z Trójskej vojny sa podobali robotom, ovládaným bohmi. Ich rozhovory s bohmi v Iliade nie sú metafory, ale opisy skutočných zážitkov, naozaj videli bohov a počuli ich príkazy a bohovia spievali epiku ich ústami (ako niektoré dnešné obete psychických porúch). Bohovia sa zjavovali: „vizuálne halucinácie spojené s hlasmi mali podobu žiarivého svetla alebo hmly, ako Thetis pre Achilla alebo Jahve pre Mojžiša“ (Jaynes). Mykénčanom oznamovala ich úmysly aura a hlas božskej autority.

Bohovia jedli, pili, tancovali, milovali sa a bojovali. Pri živote ich udržiavala poslušnosť ľudí a rituály. Halucinácie mali mocenskú hierarchiu od ľudu cez vojakov a kňazov po vládcov, ktorí ako najvyššie pozemské autority priamo komunikovali s bohmi. Posvätná hierarchia bola hrádzou proti anarchii a lepšie organizovaným spoločnostiam, ktoré poslušnejšie vykonávali príkazy bohov. Organizácia halucinovala svoju moc.

Úpadok organizácií, ktoré halucináciami obraňovali spoločnosť, spochybnil autoritu bohov: „moja bohyňa ma sklamala a nezjavuje sa mi. Prečo nás bohovia opustili? Naše nešťastia sú trestami za naše urážky bohov. Klesáme na kolená, prosíme o odpustenie. A nachádzame úľavu v návrate do sveta bohov“ (žaloba Mardukovi). Lenže to už boli iní bohovia a iná komunikácia: zrodili sa bohovia písma a organizácie sa naučili používať hmotnú pamäť, nezávislú od halucinácií jednotlivca. Organizácia schopná učiť sa objavila osobnosť. Cieľavedomý ľstivý Odyseus sa na bohov odvoláva alebo s nimi polemizuje, naučil sa žiť vo svete, v ktorom sú proti osudu a ľudskej hlúposti bezmocní aj sami bohovia. V tomto katastroficky chaotickom svete žijeme aj my.

Obetovanie politického netvora

Chaos je nevyhnutný, aby Boh z neho mohol stvoriť poriadok a netvory sú programy chaosu, nevyhnutné na udržanie poriadku. Zjavenie apoštola Jána je víziou Neba na Zemi po porážke netvora: „A drak sa postavil pred ženu… aby zhltol jej dieťa,“ ale „dieťa bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu“ (Ján 12:4, 5). Nový politický systém zvíťazí nad starou organizáciou: „veľký drak bol zvrhnutý a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli“ (Ján 12:9). „Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd… ťarchavá“ predstavuje politické znovuzrodenie sveta, ktorým Boh nahradí Izraelitom rímske inštitúcie (Ján 12:1, 2).

Bez netvorov niet človeka, ale niekto (niečo) im musí čeliť. Obetovanie netvora je rituálom zachovania poriadku. Pripomína, že netvor existuje a treba ho nájsť ako obeť. Rituály revolúcií obetujú starých netvorov, aby zrodili nových. Politika má vlastnosť netvora – bojuje o moc. Poriadok neodstraňuje násilie, dbá len na víťazstvo lepšie organizovaných netvorov proti individuálnemu teroru a stráži zákonom posvätené sebectvo.

Dobrotivý netvor vlády

Mýtus vie, že Marduk nebude menším netvorom ako Apsu, „desivo neprirodzený nad každú predstavu“, že obetuje kohokoľvek, aby si udržal moc. Organizácia je organizácia. Jej cieľom je moc bez ohľadu na názov a vyhlásenia: „netvora chaosu môže zabiť len netvor chaosu (Beal, Timothy K.: Religion and Its Monsters, 2003).

Život v prírode je „úbohý, zúrivý a krátky“ a sociálny život je vojna všetkých proti všetkým (bellum omnium contra omnes – Hobbes, Thommas 1651: Leviathan, or the Matter, Forme, and Power of a Commonwealth, Ecclesiasticall and Civil). Anglický filozof sa spoľahol na prirodzený egoizmus, na „vášne, ktoré ľudí vedú k mieru, na strach z bolesti a smrti, na túžbu po veciach potrebných na pohodlný život“ a na nádej, že ich možno získať poriadkom a poslušnosťou. Formuloval spoločenskú zmluvu, garantovanú mocou a zákonom: poriadok je „neprítomnosť vojny doma aj v zahraničí,“ spravodlivosť je vynútený sociálny poriadok. Leviatan je netvor s blahodarnými účinkami prirodzeného zla.

Hobbes videl súvislosť medzi netvorom, organizáciou a politikou. Pomenoval spoločnosť „Leviatan“ podľa biblického netvora, ktorému sa nevyrovná nič na Zemi, vidí všetko a kraľuje všetkým deťom pýchy. Vlády a organizácie zabezpečujú poriadok netvora, lepší ako anarchia, cieľ, ktorý ospravedlňuje chaos ako prostriedok. Ak naradíme slovo „moc“ výrazom „zisk“, opíšeme modernú korporáciu. „Neprirodzené“ právnické osoby si nárokujú práva človeka, nemajú však jeho pocity, morálku ani povinnosti. Vo filme Rollerball navrhol Dr. Bartholomew správnej rade koncernu zmeniť pravidlá novodobej gladiátorskej hry, dať zabiť najlepšieho hráča na svete Jonathana. Výsledok hlasovania „sa“ zhrnie anonymne: „rozhodnuté“ (Norman Jewison 1975, podľa poviedky Williama Harrisona „Roller Ball Murder“ 1973; Rollerball, John McTiernan 2002).

Organizácia predstiera moc. Korporácie sa opierajú o propagandu a dezinformácie. „Sila, ktorá vládne skupinám: imitácia, mimesis“ je túžba maskovať sa (Girard, René: The Scapegoat, 1986, 1982 ako Le bouc émissaire; pozri tiež Le sacrifice, 2003). Štáty dokazujú silu pretekmi v zbrojení, aby hospodársky vyčerpali konkurentov. Organizácia demonštruje moc pred vlastnými obyvateľmi, aby sa ľahšie zriekli slobody a poslušnejšie prinášali obete. Moc nad niečím má ten, kto to dokáže zničiť (Herbert, Frank 1965: Dune); najvyššou mocou je moc zničiť ľudstvo. Najväčšími netvormi 20. storočia boli nukleárne veľmoci, ktoré si strážili monopol na výrobu a vlastníctvo jadrových zbraní.

20. storočie sa začalo ako storočie štátov. Skončilo sa ako storočie nadnárodných organizácií, ktoré by si ľahko kúpili celé štáty, keby nebolo lacnejšie kúpiť si politikov. Nanotechnológiu a génové technológie kontrolujú korporácie pre zisk. Vlády aj organizácie zatajujú svoje ciele a aktivity, predstierajú, že nie sú účelovými skupinami, ktoré spája boj o moc, peniaze a vplyv, ale dobráckymi silákmi, organizovanými pre blaho spoločnosti. Na zverejňovaní nebezpečenstva sa nezarába. Vysvetlenie demýtizuje netvora, bez záhady nie je hrozivou obludou, ale maškarou.

Podľa Hobbesa strach z iných ľudí donútil človeka združovať sa a hľadať bezpečnosť v štáte. Organizované násilie štátu poskytuje občanom relatívnu bezpečnosť a slobodu. Keď na to zabudneme, skutočnosť nám to pripomenie, ako Američanom útok na Dvojičky 11. septembra. Moc Leviatana žije zo strachu a podriadenia občanov a rád im to pripomína útlakom a konšpiráciami elít. Aby prežil proti vnútorným nepriateľom a iným štátom, opiera sa o vlastné organizované násilie, o armádu, políciu a administratívu.

Organizačný netvor funguje vďaka trom princípom:

Chaplinovo perpetuum mobile: Vo filme The Kid (1921) vidíme organizačné perpetuum mobile: dieťa rozbíja okná a Chaplin zarába na zasklievaní. Politici vytvárajú problémy, aby sa mohli tváriť, že ich riešia. Spoločnosť potrebuje netvorov, proti ktorým sa môže organizovať, aby sa nerozpadla.

Kafkove labyrinty: Organizácia opovržlivo znechucuje občana v každodennom živote a dusí jeho iniciatívu, aby ho udržala v závislosti, podriadení a pokore. Kafkova organizácia ako zdroj útlaku a poníženia je neurčitá, preto je Kafkov organizačný horor univerzálny.

Teritoriálna doktrína Al Caponeho: Každý „boss“ ovláda územie, ktoré pokladá za svoje výlučné vlastníctvo. Organizácia odmieta zásahy zvonka. Bossovia predchádzajú vzájomnému zničeniu dočasnými spojenectvami. Vlády uzatvárajú aliancie, aby predišli neželaným vojnám a nadnárodné organizácie sa im podriaďujú na území národných štátov. Bossovia zločineckých organizácií sa boja „superkmotra“, ale konšpirujú, aby sa dostali na jeho miesto. Vlády sa pod nátlakom vzdávajú časti svojej suverenity, ale nevzdávajú sa snov o svetovláde.

Vláda udržiava poriadok prostriedkami netvora. Je netvorom dvoma spôsobmi: utláča svojich občanov a nivočí občanov iných krajín vojnou a okupáciou. Hviezdy smrti, najvyššia vojenská technika Galaxie vo Hviezdnych vojnách, koncentrujú moc Impéria (George Lucas, Star Wars 1977 – 2005). Proti arkanickej Sile Sithov sú čisto technické Hviezdy smrti použiteľné na politické ciele nezávisle od morálky duchovne vyspelých jednotlivcov. Lord Vader vie, že „schopnosť zničiť planétu je bezvýznamná v porovnaní s mocou Sily“. Hviezdy smrti viac odstrašujú ako ničia. Organizácia vládne strachom: demonštratívne zničenie vzdornej planéty odrádza od revolty, ustrašené izolované svety nekoordinujú svoje revolúcie, kým rebeli nezískajú ničivú techniku. Keď vláda vraždí, teba ju zastaviť silou inej organizácie.

Mier je azda najstarším a najtrvalejším ideálom ľudstva. Organizácie ochraňujú svoj mier a poriadok násilím. Najmocnejší ochranca je najnebezpečnejším nepriateľom.

Železný dážď

Priemyslové horory predĺžili grotesknú tradíciu šerosvitnými opismi apokalyptických miest (Dickens, Charles: 1838 Oliver Twist, 1861 Great Expectations). V Davidovi Copperfieldovi (1850) nájdeme potkanmi zamorený obchodný dom Murdstone and Grinby. Železná krajina je „pokrytá uhoľnými dierami a popolom, žeravými ohňami a ťažkým, nikdy sa nedvíhajúcim oblakom dymu“ s „nekonečným zmätkom všadeprítomného železa v každej podobe: tyče, kolesá, plechy, nádrže, koľajnice; pokrivené a pokrútené hromady polámaného a hrdzavého železa, strojových súčiastok, železo prskajúce ohňostroje iskier pod údermi mechanického kladiva, červeno žeravé železo, bielo žeravé železo, čierne studené železo; chuť železa, pach železa a Babylon železných zvukov.“

Dedinu obklopujú upadajúce továrne. Posledným zamestnávateľom zúfalých obyvateľov je baňa Le Voreux, netvor, požierajúci zamestnancov (Zola, Émile 1885: Germinal). Pumpa dychčí ako „nenásytný obor, zohnutý a pažravý, ktorému desaťtisíc vyhladovaných mužov obetuje vlastné mäso“. Robotníci nenávidia firmu, vlastníka bane, ktorá ich ničí, a spomínajú Marxa. Zola opisuje utrpenie a choroby baníkov v hrôzostrašných detailoch. Baňa napokon podľahne skaze ako netvor v horore: „Zlé zviera, krčiace sa vo svojom dúpäti, nažraté ľudského mäsa, vydýchlo posledným ťažkým dychom. Kráter zaliala voda a Le Voreaux sa premenilo na blatisté jazero ako jazerá, pod ktorými ležia skazené mestá, ktoré zničil Boh.“

Dickens i Zola identifikovali ako zdroj problémov priemyslovú organizáciu a mesto, plné tovární a ulíc obývaných degenerovanými postavami. Industriálne impériá kráčali do budúcnosti za spevu sebaoslavných hymien, horory ukazovali temnú stránku pokroku priemyslovej revolúcie. Dickens opisuje vládny úrad s mottom „Ako to neurobiť“ (Little Dorrit, 1857). V sérii bizarných príhod a rozhovorov posielajú protagonistu z kancelárie do kancelárie a dávajú mu vyplňovať hŕby formulárov, ktoré zaručujú, že sa nič neurobí. Realistická antiestetika spája šialenstvo s byrokraciou.

Autori predstavili organizácie ako zdroje a miesta netvora aj na začiatku 20. storočia. Sídla korporácií s bludiskami chodieb, so zamknutými dverami kancelárií skrývajúcimi zlé tajomstvá, sú ozvenou strašidelného domu. V miestach, ktoré vyrábajú netvorov, sa ľudia ľahko stávajú netvormi. Vonkajšok sa stáva vnútrom, exteriér sa presunul do interiéru, vidiek do mesta, les do továrenskej haly, ulica do kancelárie. Čierne metafory minulosti, Frankensteinov netvor, rozštiepená osobnosť Jekylla a Hydea aj Dracula sa vo vedomí verejnosti ujali ako predchodcovia robotov, umelej inteligencie a génovo modifikovaných mutantov.

Netvor podporuje zmierenie so skutočnosťou, strašnejšou ako vymyslené hrôzy, je viac ako únik do zábavy, človek je jeho produktom aj producentom. Realisti Dickens, Zola, Šolochov aj vedci Marx a Weber použili metafory netvorov, lebo aj moderná reč má zaklínadlá, schopné odhaľovať zahalením, vrátiť sa fantastickým ozvláštnením ku skutočnosti.

Dvojposchodové mesto Metropolis (Fritz Lang 1926) by mohlo ilustrovať Marxovu teóriu kapitalizmu: boháči žijú v dekadentnom prepychu najvyšších poschodí za cenu utrpenia priemyslových troglodytov, ohlušujúce dusné strojovne páchnu horúcim olejom a stroje sa krčia pod dlažbou ako vydesené zvieratá. Mrakodrapy vo veľkolepo ľahostajnom meste sa týčia ako veže kaštieľov, ale netvory nepochádzajú z prírody, sú nimi stroje.

Utópia úniku zo začmudených továrenských miest nepriniesla oslobodenie od Kafkových labyrintov, ale ich zdokonalenie, sklokovové žiarivé mrakodrapy s aseptickými mučiarňami Orwellovho Ministerstva lásky v kachličkových pivniciach. Vzbúrenci a utečenci stratili ďalšiu nádej v totalite štátnej správy a nadnárodných konzorcií. Feudálne, kapitalistické, fašistické aj socialistické inštitúcie organizáciou života hatajú cesty k slobode, hoci každá v inom prostredí a inými metódami.

Sigmund Freud premiestnil strašidelné labyrinty, dravé obludy bez zľutovania a pády do priepastí do vnútra človeka. Psychoanalýza osvetlila tradičnú funkciu netvora. Vo fantastických krajinách mysle je možné všetko. Nespočetné množstvo interpretácií umožňuje fantómom mutovať. Realita nerozhoduje, hrôzy podvedomia sú rovnako strašné a životu nebezpečné ako desy každodenného i nadprirodzeného života.

Kafka spojil horor s byrokraciou. Cyril Samsa v poviedke Premena sa premenil na hmyz. Poviedka Trestný tábor (1919) dramatizuje psychické väzenie ako následok fyzického násilia organizácie. Romány Proces (1925) a Zámok (1926) odhaľujú arogantného profesionála ako produkt neľútostnej organizačnej logiky, od rigidnej poslušnosti po popravu ako pracovný výkon, bez záujmu o dôvody. Protagonista „K“ podlieha sérii ponížení, potí sa v čakárňach, vypočúvajú ho na úzkych schodoch. Nevie, či je obeťou organizačného zmätku, úradných nedorozumení alebo nepochopiteľného sprisahania. Deľba práce je detailná, nikto nemá celkový prehľad o organizácii, každý pozná len svoju prácu a procedúry sú tajné, ani úradníci nepoznajú začiatok ani koniec prípadu. Katmi pána „K“ sú dvaja bledí a tuční muži vo frakoch a cylindroch, zdvorilí a mĺkvi. Nevedia, prečo majú vykonať „spravodlivosť“ a nevie to ani obeť. „Klienti“ sú pre organizáciu bezvýznamní, superintendent má plnú skriňu nevybavených papierov, ukrutnosť je byrokraticky anonymná, iba vykonáva príkazy, a príkazmi sú tiež nedorozumenia a omyly: komunikácia je chaotická, telefóny takmer nedvíhajú a hoci najvyšší dozor je absolútne výkonný, prirodzene sa môže oneskoriť. Organizačná logika typu „Hlava 22“ spravila z Kafkovho mena adjektívum. Kafkovské vízie sa stali archetypmi organizačného hororu.

Hororové reprezentácie organizácií sú črtou organizačnej kultúry. Súčasná zábava, umenie aj subkultúry tematizujú zlo, strach, hrôzu, šialenstvo, netvornosť, smrť, chorobu, násilie a zvrhlosť. Základom dramatického efektu je degenerovaný mýtus a pokrivený obraz pokrivenej reality, odpor voči organizácii. Rozprávka je degenerovaný mýtus. Autori súčasnej fantastiky rozprávajú smutné a strašidelné príbehy ako rozprávky, ale realistickejšie a často bez rozprávkového happy endu.

Spoločnosť mocnie a bohatne schopnosťou organizovať sa. Cenou, ktorú za to platí, sú organizovaný zločin a útlak. Zábava ani umenie sú veda a horory nie sú odborné analýzy skvelého nového sveta, identifikujú však hegemóniu jeho organizácií. Antiutopisti povýšili totalitné režimy na najvyšší zdroj organizovaného násilia. Mocenský monopol štátu nahradili nadnárodné korporácie (Vonnegut, Kurt 1952: Player Piano). Anthony Burgess poukázal na mocenský boj dvojakého druhu organizovaného násilia, štátu a jeho odporcov, subkultúr (1962: A Clockwork Orange, film Stanley Kubrick 1971). Hrubé násilie sa zdokonaľuje na informatickú manipuláciu a usmievavý teror spotreby.

Sen každej diktatúry je dosiahnuť, aby sa ľudia terorizovali samosprávne. Moc sa bráni kontrole, chce ostať anonymná a neprehľadná. Demokracia nie sú štyri minúty slobody pri volebnej urne, ale štyri roky demokratickej kontroly nad držiteľmi moci. Bez tých štyroch rokov občan stratí aj štyri minúty ilúzie o slobodnej voľbe svojich zástupcov. Propaganda zakrýva, že nebudú reprezentovať jeho záujmy, ale svoje vlastné a záujmy organizácií, ktoré investovali do volebnej kampane, aby počas volebného obdobia z občanov vyžmýkali tisícnásobný zisk. Peniaze a moc boli vždy dve strany jednej mince, politika je výnosný obchod a diktatúry sa dostávajú k moci v slobodných voľbách.

Dobre organizovaný netvor predstavuje konkrétne hrôzy riadenia nášho života korporatívnymi manažérmi. Sloboda v prírode za hranicami organizovanej spoločnosti je romantická ilúzia. Ľudia sa organizovali, aby sa ubránili prírode, ale aj ľudská organizácia je druhom prírodnej hierarchie: kopíruje bunkový metabolizmus biologického organizmu obehom informácií, príkazov a ich vykonávania, výmenou zamestnancov.

Súčiastky stroja na výrobu nešťastia

Je strašné pomyslieť, že jedného dňa celý svet zaplnia malé kolieska, malí ľudia. Vášeň pre byrokraciu nás doháňa k zúfalstvu. Ako keby sme sa zámerne stali ľuďmi, ktorí nepotrebujú nič okrem „poriadku“, nervóznymi a zbabelými, ak sa ten poriadok zachveje čo len na okamih a bezmocnými, ak ich niečo vytrhne z totálneho poriadku (Weber, Max 1958: Essays in Sociology).

Nemecký sociológ Max Weber predstavil byrokratickú organizáciu ako tragickú tému. Racionalizácia práce bola tragédiou, lebo jej výhody pre spoločnosť (napr. neosobná efektívnosť a nivelizácia) potlačili individualitu a tvorivosť jednotlivca).

Vlastnosti, ktoré robia človeka človekom, reč, schopnosť vyrábať nástroje, tvoriť symbolické systémy atď., majú spoločného menovateľa v schopnosti organizovať sa. Ľudia ovládajú prostredie spoločnými silami vďaka organizácii (ako skupine aj ako procesu). Organizácia sa stane netvorom, keď zmení cieľ z ovládania prostredia na ovládanie človeka. Je tým efektívnejším netvorom, čím dokonalejšie funguje. Dokonalá organizácia totálne mení prostriedky na ciele a ľudí na súčiastky mechanizmu, ktorý neslúži človeku, ale sám sebe.

Policajt Rojas vo filme Highway Patrolman (El Patrullero, Alex Cox 1992) začal ako

Robin Hood, pomáhal chudobným, kradol pašerákom drogy a peniaze. Polícia ho skorumpovala bojom proti korupcii. Organizácia, ktorá sa opiera o nespravodlivé zákony, ho naučila, že zákonom života je porušovať zákon.

Železná klietka organizácie má mnoho foriem, vládu, políciu, právo, administratívu, obchod, aj organizovaný zločin. Organizácie sú navzájom prepojené. Nevíťazí zákon nad zločinom ani spravodlivosť nad neprávom, ale záujem nad záujmom a organizácia nad organizáciou. Ak ich nemôžeš poraziť, musíš sa s nimi spojiť, ináč ťa zničia. Rojas nemôže byť hrdinom, lebo inštitúcia ho riadi, aj keby sa dostal až na vrchol. Systém musí fungovať, na jednotlivcovi nezáleží.

Občan Kane náhodou zdedil miliardový majetok. Nevychovali ho rodičia, ale banka. Kane sa správa ako organizácia. Gigantická architektúra kaštieľa Xanadu na Floride vyjadruje moc obchodného impéria, zobrazuje chorobný egocentrizmus a megalomániu mediálneho magnáta. Za Kaneom sa počas predvolebnej reči týči obrovský pútač: živý muž je proti svojmu portrétu trpaslíkom. Odraz medzi zrkadlami nekonečne násobí sám seba obrazmi človeka, posadnutého zväčšovaním vlastnej prázdnoty do nekonečna (Citizen Kane, Orson Welles 1940).

„Prázdna“ inštitúcia je beztvarý netvor, ak nemá zmysel pre človeka. Anonymná organizácia je netvor bez tváre: „Ste v nebezpečenstve, či to nevidíte? Idú po vás! Idú po nás všetkých! Naše manželky… naše deti… už sú tu! A vy ste na rade!“ (Invasion of The Body Snatchers, Philip Kaufman 1978.) Ľudia ovládnutí mimozemšťanmi vyzerajú telesne nezmenení, ale stratili totožnosť. Imitácie nedesia materiálom, strašným výzorom, ale funkciou: nebadateľne preberajú moc. Kolektív pohlcuje jednotlivcov, aby sám žil. Mimozemský votrelec vo filme The Thing (John Carpenter 1982) môže napodobniť každý organizmus. Premenlivé telo sa reorganizuje, aby totálne ovládlo prostredie. Organizácia sa zmocňuje spoločnosti zvnútra a nepotrebuje osobnosti: keď súčiastka nefunguje, vymení ju.

Byrokrat

(Socializmus) by znamenal obrovský nárast významu profesionálnych byrokratov (Weber, Max 1921 (1968): Economy and Society).

Urobiť postavu nesympatickou je jednoduché, stačí dať jej nepríjemné meno. Michael Swanwick nazval hlavnú postavu svojho románu „byrokrat“ (Stations of the Tide, 1991). Je byrokrat služobníčok bez fantázie a osobnosti, zaľúbený do vlastnej dôležitosti? Človek bez vlastností je možno ostatnou hrádzou proti roztopašnému šialenstvu a dômyselnej deštrukcii. Byrokracia môže byť poslednou líniou obrany proti hororu (Stross, Charles 2004: The Atrocity Archives).

„Ruský Taylor“ Alexej Kapitonovič Gastev, zakladateľ (1920) a riaditeľ sovietskeho Ústredného ústavu práce a zároveň básnik a teoretik Proletkultu, oslávil ideálnu budúcnosť: „zmašinizovanie každodenného myslenia prekvapivo znormalizuje psychiku proletariátu… znemožní individuálne myslenie… prejavy mechanizovaného kolektivizmu sú natoľko cudzie každej osobitosti, natoľko anonymné, že pohyb týchto kolektívov sa približuje k pohybu vecí, ako by už nebolo individuálnej ľudskej tváre, ale len rovnaké normalizované kroky, len tváre bez výrazu… emócia nemeraná krikom ani smiechom, ale manometrom a taxametrom“, z proletariátu sa stane „sociálny automat“.

Strojová výroba „určuje životy všetkých jednotlivcov, ktorí sa narodili do tohto mechanizmu“ (Weber, Max 1920: Die protestantische Ethik und der „Geist“ des Kapitalismus). „Železná klietka“ administratívy pripútava „profesionálneho byrokrata k jeho činnosti celou jeho materiálnou a ideovou existenciou“. Neúprosný mechanizmus výroby s presne určeným rytmom a smerom pohybu ľudských koliesok odzrkadľuje život 20. storočia. Riaditeľ za vzdialeným stolom nariadi zrýchliť prácu a robotníci musia zdvojnásobiť tempo. Neovládajú vlastnú myseľ ani telo, sú len mechanickými súčiastkami. Film Moderná doba ilustruje Weberovu diagnózu a paroduje fordizmus (Modern Times, Charlie Chaplin 1936). Automatická linka, ktorú zaviedol v roku 1914 Henry Ford, neslýchane zvýšila produktivitu práce. Ford sa stal prorokom priemyslového pokroku.

Nosičom antiutópií 20. storočia je organizačný horor, lebo realizmus antiutópie spočíva v metaforách hororovej reality. Vízie temnej budúcnosti dramatizujú kontrast medzi priemyslovými lúpežnými barónmi a mechanizovanými robotníkmi, vedecké riadenie, byrokratické násilie. Antiutópie ako hra Karla Čapka R.U.R. (Rossum’s Universal Robots, 1922), „jednotný štát“ Jevgenija Zamjatiana (My, 1924), Skvelý nový svet Aldousa Huxleyho (Brave New World, 1932) a 1984 Georgea Orwella (1949) prorokovali redukciu človeka na súčiastku výrobného mechanizmu.

Návrat ilúzií

Studená vojna v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia zrodila nové ozruty, rádioaktivitou mutovaný hmyz aj ľudí, atómový pokus prebudil Godzilu na dne mora. Šok Hirošimy potlačil spomienky na industrializovanú agónie 2. svetovej vojny a protirečenia globálnej paradigmy sa ešte neprejavili. Výrobcovia netvorov vzali na vedomie novú organizačnú solidaritu, podporenú optimizmom povojnových „hospodárskych zázrakov“, strachom z „červeného nebezpečenstva“ komunizmu a novými metódami riadenia, ktoré poľudštili štátnu správu aj byrokraciu výrobných podnikov.

Organizačný netvor ukázal usmievavú tvár. Automatizovaná ekonomika obmedzila otupnú fyzickú prácu a čoraz viac závisela od rozvoja ľudských zdrojov. Formálnu disciplínu, podriadenie, rutinu a fyzickú prácu nahrádzala duševná práca, iniciatíva, vynachádzavosť a schopnosť rozhodovať.

Zdalo sa, že postindustriálna civilizácia skoncuje s horormi minulosti. Málokto dovidel netvorov blízkej budúcnosti. Internet, biotechnológie, nanotechnológia a svetový terorizmus ešte neboli ani témami science fiction. Dominoval idealizovaný obraz organizácie ako miesta sociálnej istoty, šance na vzostup a životný úspech.

Návrat netvora

V poslednej tretine 20. storočia obnovili organizačný horor sociálne dôsledky novej techniky. Dnešní Draculovia sú chamtivé koncerny, automatické technológie a politici, ktorí podkopávajú základy sociálneho štátu. V démonológii korporácií ožili postavy, témy a motívy, pochované v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Magnát konšpiruje v prepychovej kancelárii na vrchole mrakodrapu, organizácia je inkubátorom netvorov, zamestnanie väzením.

Antikrist Damien sa vrátil vo filme Omen 3: The Final Conflict (Graham Baker 1981), aby ovládol svet ako vrcholový manažér nadnárodného koncernu. Megaloman korporácie vystupuje v Supermanovi III (Richard Lester 1983) ako zlý miliardár Ross Webster, vo filme Batman Returns (Tim Burton 1992) sa volá Max Schreck podľa herca, ktorý hral upíra vo filme Nosferatu: symfónia hrôzy (Friedrich Wilhelm Murnau 1922). Elegantný darebák, vrcholový manažér, opovržlivo pozoruje mesto z veže ako Dracula zo zámku. Organizačný horor pokračuje aj v paródiách (Austin Powers: International Man of Mystery, Jay Roach 1997). Dr. Evil (evil = zlo) chce staromódne vydierať svet atómovou bombou. Kat zločineckej organizácie je úradník s aktovkou, ktorý spravil z Virtuconu globálny podnik. Vyčíta Evilovi: „Venoval som tridsať rokov života, aby som povýšil impérium zla na nadnárodný podnik svetovej triedy. Vy ste sa ako idiot pokúsili ovládnuť svet. Neuvedomujete si, že svet už neexistuje, sú len korporácie.“

Najjednoduchším klišé zloducha je bohatstvo, vysoké postavenie v spoločnosti a zamestnanie podnikateľa alebo vrcholového manažéra. Melodramatický zlosyn už nepriväzuje obete ku koľajniciam, vyhadzuje ich z balkóna na najvyššom poschodí budovy korporácie.

Science fiction sa často odvoláva na zložky štátneho aparátu alebo vojensko-priemyslového komplexu, ktoré plytvajú obrovské sumy na mocenské konšpirácie, utajené pred daňovými poplatníkmi. Odvážni jednotlivci odhaľujú úklady proti verejnosti, keď sa ocitnú v súkolesí neznámych síl, ktorých pôvodným účelom je chrániť verejnosť, ale drvia ju.

Filmy ako Videodrome (David Cronenberg 1983), The Running Man (1987), Total Recall (1990) patrili k predzvestiam cyberpunku. Cyberpunk vidí machinácie korporácií a štátnej správy ako samozrejmú súčasť modernej spoločnosti (W. Gibson, N. Stephenson a iní – pozri Herec, O. 2001: Cyberpunk: vstupenka do tretieho tisícročia). Proti organizačnému teroru štátnej byrokracie stavia slobodu jednotlivca a komunity vo virtuálnej realite.

Organizácie vyrábajú a ochraňujú netvorov. Tyrellova korporácia (Blade Runner, Ridley Scott 1982) vyrobila replikantov, ktorí zabíjajú ľudí, korporácia Weyland-Yutani vo filmoch o Votrelcoch chce vražedného mimozemšťana, lebo „má cenu miliónov biozbraňových divízií“, Cyberdyne Systems v ságe o Terminátorovi zapríčinila svetovú vojnu a masaker ľudí robotmi, bezpečnostná divízia firmy Omni Consumer Products v sérii Robocop má posilniť uplatňovanie zákonov, lebo „posuny v daňovej štruktúre vytvorili ideálnu atmosféru pre rast korporácii“. Organizačná paranoja je konštitutívnym prvkom konšpiračného seriálu Akty X.

V tisíckach literárnych textov, vo filmoch, televíznych seriáloch aj vo faktograficky ladených textoch a reláciách sú organizácie temnými priestormi, v ktorých za zavretými dverami striehnu strašné tajomstvá, podozrievaví muži v čiernom sledujú každého na každom kroku a likvidujú všetkých odvážlivcov, čo sa pokúsia odhaliť ich.

Všeobecný organizačný konsenzus o užitočnosti demokratických inštitúcií sa obrátil na svoj opak a názor, že organizácie totalitného štátu sú len zvrhlou výnimkou, sa ukázal ako naivne propagandistický. V návrate k motívom klasických antiutópií 20. storočia sa z dobrých chlapcov technokratov opäť stali zlosynovia. Organizačný horor cyberpunku sa nestal antiutópiou, najhorším možným svetom, ale distópiou, víziou sveta, v ktorom je cestou ku slobode akceptovať realitu a využiť ju na svoj prospech. Liberalistické posolstvo drsného individualizmu znie: slabí majú smolu. To platí nielen o jednotlivcoch, ale aj o národoch. Štáty sa stali vlastníctvom korporácií a národy vlastníctvom organizácií. Americký sen sa uskutočnil a globalizoval, a kto môže za to, že utopisti netušili huncútstvo vlastných utópií?

Jednotlivec sa dostáva do konfliktu s organizáciami, ovládanými chamtivými podnikateľmi, mocibažnými karieristami a maniackými vedcami. Surrealistické obrazy radov kancelárskych stolov, nekonečných chodieb a šialených šéfov vo filme Brazil (Terry Gilliam 1985), v ktorom mučenie riadi Ministerstvo informácií, nízka povala na poschodí 7 a ½ núti protagonistu chodiť v predklone (Being John Malcovich, Spike Johnze 1999): horor zobrazuje pokrivený život v organizácii.

Obrazy netvora metamorfovali. Podlý intrigán s fúzikmi sa zmenil na hladko oholeného úradníka, strašidelný dom na byrokratickú firmu, netvorov syntetizujú výskumné laboratória, automatizované  továrne vyrábajú na bežiacom páse dvojníkov človeka. Staronové panoptikum sa stalo súčasťou populárnej kultúry, televízia a záplava produktov zábavy ovláda vedomie detí skôr, než sa naučia čítať. Zlý kapitalista Burns v Simpsonovcoch nivočí obyvateľov Springfieldu. Organizačné netvory prenikli do detských animovaných filmov.

Najčastejšími zlosynmi súčasného hororu sú organizácie: právnickú firmu riadi Satan (The Devils Advocate, Taylor Hackford 1997), zámok Elsinore, Shakespearova metafora vrcholnej kráľovskej moci vo feudálnej organizácii, zamenil v Hamletovi z roku 2000 (Michael Almereyda) mrakodrap Elsinore Building, štáb spoločnosti Denmark Corporation v Manattane, spoločnosť Heartland Play Systems vyrába vražedné hračky – zúrivých vojačikov s umelou inteligenciou (Small Soldiers, Joe Dante 1998).

„Budúca vojna sa nebude bojovať, ale hrať“ znie reklama filmu Rollerball. Digitalizovaná zábava manipuluje verejnosť virtuálnou realitou a metamorfnými celebritami z rodu Michaela Jacksona, ale „každý vie“, že organizácie sú sídlami netvorov aj ich výrobcov, semeniskami chamtivosti, túžby po moci a závisti. Motívy organizácie sú jasné, jej fungovanie záhadné a výsledky ničivé. Globálny slobodný trh implantuje do vedomia verejnosti hororové obrazy seba samého. Logika postindustriálnej civilizácie sa obracia proti sebe: zisk je zisk, aj keď produkuje vedomie verejnosti v opozícii proti realite, z ktorej vzišlo.

Agent Fox Mulder v Aktoch X sa usiluje poraziť svoju výzvednú službu. Jeho donkichotská snaha opätuje dojemnú vieru mnohých komunistov, že “systém” možno reformovať zvnútra. Český pesničkár Karel Kryl po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy usvedčil utópiu zo lži: „V studené parádě kožených křesel sešli se k poradě výrobci hesel… Zlatá doba nenastává, bude kamenná.“ Invázia v roku 1968 pre mnohých nie je dôkazom, že “socializmus s ľudskou tvárou” sa nedá uskutočniť. Don Quijoti zomierajú, ale nikdy nevymrú; vždy budeme potrebovať, aby sa niekto zosmiešnil za všetkých. Vzťah ľudstva k organizácii nie je celkom beznádejný.

Za superštátom

V oblasti administratívy máme na výber len medzi byrokraciou a diletantstvom (Weber, Max 1921 /1968/: Economy and Society).

20. storočie skoncovalo so suverenitou národných štátov:

  • Západný svet uvoľnil štátnu regulácie ekonomiky;
  • vo Východnej Európe sa zrútili režimy štátnej totality;
  • svetová koloniálna sústava sa rozpadla;
  • nadnárodné korporácie získali planetárnu moc;
  • na celom svete sa podnikli kroky k realizácii ľudských slobôd a občianskych práv;
  • spoločnosť výroby sa premenila na spoločnosť spotreby;
  • informačné a komunikačné technológie radikálne zmenili spoločnosť;
  • počet ľudí na Zemi explodoval takmer na päťnásobok;
  • najväčším historickým prevratom 20. storočia neboli objavy ani vynálezy, ale skutočnosť, že po prvý raz v dejinách ľudstva menšina dokáže uživiť väčšinu.

Spoločným menovateľom premien je nadvláda nadnárodných organizácií, ktoré určujú pravidlá hry pre ľudstvo, schopné zničiť samo seba aj život na planéte. Svetová Banka, Medzinárodný menový fond, Svetová obchodná organizácia (WTO) a ďalšie organizácie ponížili superveľmoci na platičov sankcií. WTO uvalila v auguste 2002 na federálnu vládu USA pokutu štyri miliardy dolárov za dotácie exportu porušujúce medzinárodné obchodné dohody – bez práva členských štátov vetovať rozhodnutie.

Orwellov scenár sa uskutočňuje a tvári sa pokrokovejšie než protiglobalizačné antiutópie. Vízia vojny civilizácií (kontinentálnych superštátov, čudných kombinácií kapitalistickej globalizácie s imperiálnym pseudosocializmom) a rozpadu centralizovanej štátnej moci na korporácie, samosprávu a terorizmus teoreticky odôvodňuje prax 21. storočia: tentoraz nie genocída, ale asimilácia rás a kultúr do spoločnosti spotreby.

Nadnárodný koncern je novou organizačnou formou odvekej túžby po svetovláde. Vzburu techniky a organizácií živia obchodné záujmy, ponúkajúce zvodné hračky, dokonalejšie prostriedky na dosiahnutie nedokonalých cieľov. Nadnárodná korporácia je novou formou impéria. Jej moc sa opiera viac o voľný pohyb práce, tovaru a kapitálu, než o Božiu vôľu a armádu. Globálne impérium rozširuje staré mocenské ambície do planetárnych rozmerov. Nie je ideálne demokratické, ale je ľudskejšie ako totalita: jeho princípom nie je dobyvačná lúpež, ale spotreba. Automatické výrobné linky potrebujú viac spotrebiteľov, ako výrobcov. Len hlúpy obchodník vraždí svojich zákazníkov. Nikto nie je taký chudobný, aby sa na ňom nedalo zarobiť. Konečným cieľom konzumnej spoločnosti je výroba spotrebiteľa. Zbraňou spotrebiteľa je odmietnuť spotrebu.

Korporatívna antiutópia

Utópie slobody v neskazenej prírode sú štandardnou alternatívou dvojposchodovej architektúry dobre organizovaných antiutópií s privilegovanými vládcami na svetlých horných poschodiach a s utláčaným davom v temnom podzemí. Protikladom totalitného Galaktického Impéria je „žiarivá planéta“ Alderaan, domov mnohých živočíchov a rastlín s mestami postavenými s úctou k prírode (George Lucas, Star Wars 1977 – 2005). Mierumilovný národ filozofov, básnikov a hudobníkov žil v harmónii s prírodou, exportoval víno a ctil si kuchárske umenie. Demokratickú konštitučnú monarchiu v Imperiálnom senáte zastupovala princezná Leia, planétu obránili hrdinskí individualisti Han Solo, Luke Skywalker a ich priatelia.

Korporatívny štát mrzačí telo, aby si podrobil ducha. Trpiace telo je ochotné prijať diktát ideológie. V priemyslovom feudalizme diktujú politiku tela globálne korporácie. Sídlom utópie spotreby je telo: krásne telo predstavuje zdravú spoločnosť ideálneho štátu. Reklama tela je rasizmus mediálneho ideálu (profesionálny šport, kulturistika, voľby kráľovien krásy, obchod s liekmi a kozmetikou). Konzumná eugenika redukuje človeka na organizované telo.

Koncerny eliminujú neefektívny ľudský prvok, vyrábajú umelého človeka. Kyborgizáciou, biotechnológiami, drogami výkonnosti prekračujeme hranice prírodného organizmu; dúfame, že digitálna metafyzika nás usídli v transcendentnej ríši virtuálnej reality.

Ideálny muž korporatívnej utópie je komiksový superhrdina s biotechnickým telom, stvoreným na zabíjanie, nie na rozmnožovanie. Erotické slasti nahradil pôvab ničivého násilia. Supermutant slúži „dobrej veci“, obraňuje ľudí pred superzlosynmi a katastrofami. Čo je však „dobrá vec“, keď „obyčajní ľudia“ prežívajú vďaka jedinému rozdielu medzi hrdinom a zloduchom: hrdina je silnejší?

Vražedný Terminátor T-1000 (Terminator 2: Judgment Day, James Cameron 1991) je ligotavý povrch bez vnútra, dokonalé zrkadlo, samostatné médium, schopné napodobniť hocikoho, karikatúra demokratickej utópie, pred ktorou vystríhal už Platón. Princípom netvora, vyrobeného organizáciou robotov, nie je premena, ale premenlivosť, nie je dvojníkom ani súčiastkou, ale metamorfom. Evolúcia pokračuje, ľudia už neexistujú, len o tom ešte nevedia. Identita „neosôb“ sa rozpustila v organizácii, ktorá im dala totožnosť, meranú užitočnosťou pre organizáciu.

Prečo nás budúcnosť nepotrebuje?

Pred nami nerozkvitá leto, blíži sa temná a ľadová polárna noc, bez ohľadu na vonkajšie triumfy ktorejkoľvek skupiny (Weber, Max 1958: Essays in Sociology).

Ľudia si sami vyrábajú svojich netvorov. Korporácie existujú, lebo im to dovoľuje zákon. V konečnom dôsledku vďačia za svoju existenciu občanom, ktorí volia zákonodarcov. Načo konštruovať umelú inteligenciu? Definujú ju zákony o organizáciách. V Asimovovej poviedke „Dvestoročný muž“ právnik robota zomrel, ale firma Feingold a Charney žije: robot ani organizácia nezomierajú a vykonávajú svoje programy rovnako vytrvalo a bezcitne.

Ľudstvo nikdy neprekonávalo techniku tým, že by sa jej zrieklo, len tým, že sa ju snažilo zdokonaliť. Čo s netvormi legislatívnej techniky, s organizáciami? Právna osoba nie je človek, len formulácia na papieri a nikdy neexistoval úmysel dať jej slobodu. Berie si ju sama a nepozná záväzky okrem záväzkov voči sebe samej. Kde je červená tabletka, pomocou ktorej zistíme, či ešte máme na výber medzi slobodou a ilúziami matrixu marketokracie, aby sme sa ubránili príliš dobre organizovaným netvorom? (Matrix, Larry a Andy Wachowski 1999.)

Precedensy nie sú povzbudivé: „Súd si neželá počúvať argumentáciu o otázke, či ustanovenie 14. dodatku Ústavy USA, zakazujúce štátu odoprieť ktorejkoľvek osobe pod jeho jurisdikciou rovnakú ochranu zákonov, sa vzťahuje na tieto korporácie. Všetci sme názoru, že sa vzťahuje.“ (Santa Clara County v. Southern Pacific Railroad, 1886, s. 396. Podobne aj precedensy Louisville, Cincinnati & Charleston Railroad v. Letson 1844 a Southern Railway Co. v. Greene 1910).

Nadnárodná korporácia je historickým vynálezom moderného práva. Leviatany vzdorujú kontrole, ale ešte existuje nadnárodné právo a orgány činné v trestnom konaní. Roboti a korporácie sú zamýšľané ako dokonalí otroci, ktorí slúžia ľudským cieľom. Ako môže tvorca ovládať výtvor dokonalejší, než je on sám? Už Karel Čapek vystríhal, že konfliktu sa nedá vyhnúť, ide len o to, aby sme ho prežili (R.U.R. 1923).

Tri zákony robotiky Isaaca Asimova (a Johna W. Campbella) boli nesmierne populárne štyridsaťpäť rokov. Potom Asimov postavil na vrchol hierarchie Nulový zákon (Asimov, Isaac 1991: Robot visions). Azda nie je neskoro ponúknuť Asimovove zákony ako zásady pre paragrafové znenie zákonov, upravujúcich činnosť nadnárodných korporácií:

Nulový zákon: Právna osoba (nadnárodný koncern) nesmie ublížiť ľudstvu ani nečinnosťou dopustiť, aby ľudstvu vznikla škoda.

Prvý zákon: Právna osoba (nadnárodný koncern) nesmie ublížiť fyzickej osobe ani nečinnosťou dopustiť, aby fyzickej osobe vznikla škoda, pokiaľ tým neporuší Nulový zákon.

Druhý zákon: Nadnárodný koncern je povinný podriadiť sa príkazom národných štátov okrem príkazov, ktoré sú v konflikte so Nulovým zákonom alebo s Prvým zákonom.

Tretí zákon: Nadnárodný koncern musí ochraňovať svoju existenciu, pokiaľ taká ochrana neprotirečí Nulovému, Prvému ani Druhému zákonu.

Neboli by to dokonalé zákony. Čo je „fyzická osoba”? Čo znamená „ublížiť”? Koľko ľudí uznáva, že všetci patríme k ľudstvu? Také otázky otvárajú nové univerzum fantastiky (azda prevažne hororovej).

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.