Jozef Puchala: Napoly bez nôh, celkom bez hlavy

Na päste

Tma

ako výplach

žalúdka

a mesiac

ako krvný

koláč

Nebo tu visí

na skrutkách

Pohne ním

možno

pohnútka

alebo

slová

apoštola

Čas

čo je medzi

mnou a dymom

Noc

ako vlak

Svet ako výmoľ

na ceste

Zakopneš

keď sa

dotkneš pravdy

a povieš

tomu

čo ti vzal dych:

„nastal čas

pane

na päste“

Na biely obrus

Na biely obrus

píšem kvapkám

miznúcim písmom

bez mena

samota ako

mucholapka

lepí sa mi

na písmená

koľko v nej

slov je

ktoré zapriem

krvou a mliekom

dotykom

ak na to umriem

ponesú ma

nohami napred

s dáždnikom

Vybuchnem, zhasnem, stíchnem, pôjdem

vybuchnem

zhasnem

stíchnem

pôjdem

na vešiaku

mám rukávy

a kabát

ktorý

dožil svoj deň

napoly bez nôh

celkom

bez hlavy

zostane po mne

iba správa

a voda

ktorú odstaví

pánboh

ktorý vie brať

i dávať

a môže

všetko

opraviť

Zápisník

Dni

popadali na míny

samota

po jednom nás vraždí

Z tmy

ako nože

trčia komíny

a pokoj veží

stráži iba

náš dych

Prstami klopem

pochod starých svätcov

vytriezvieš

kým ja

oplakávam rany

zašli sme ďalej

ako môže svet slov

a stále

nie sme múdri

ani malí

Ideme cestou

dlhých bielych ulíc

ktorým

som spieval

každý večer niečo

Nastav tvár všetkým

ktorí nedopľuli

skôr ako sa nás

začnú pýtať

prečo

A predsa je čosi

medzi mnou

a tebou

Niečo čo nosím

ako symbol

pýchy

Falošné lósy

obchytané nebo

a nádej

ktorej

ľudia vravia

zlý chýr

Mám tvoju vôňu

s ktorou neviem svietiť

a tiene ohňov

kĺžuce sa

v daždi

Pár fotiek malých

rozmazaných detí

čo vytriezveli

z tých dní raz

a navždy

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.