Rozhovor s Ondrejom Hercom

Zabil by Dracula Frankensteina?

 

Ako deti sme sa často hádali, kto je silnejší:  Zabil by Dracula Frankensteina? Zvíťazil by King Kong nad Godzilom? Ale na všetky otázky musí prísť  správny čas. Ukázalo, že ten môj nastal vo chvíli, keď som mal možnosť rozprávať sa o netvoroch s odborníkom par exellence. O netvoroch vie azda všetko. Na najznámejšie beštie, ktoré nás desia v kinách alebo v snoch, si vzal skalpel a dokonale ich rozpitval. Frankenstein, Hyde, človekozvery na ostrove Dr. Moreaua, Dracula, King Kong, Vec, Godzila, Votrelec, Terminátor…, tým všetkým napísal diagnózu, aby sme aj my, laici, konečne vedeli, s kým máme tú česť. Ondrej Herec.

 

Tak čo? Zabil by Dracula Frankensteinovho netvora?

Taký hlúpy nebol. Komu by sa nehnusilo zahryznúť do mäsa bytosti, zostavenej z údov mŕtvol? Dracula bol veľmi učený netvor, na vzdelávanie mal celé storočia. Vedel, že z krvi Frankensteinovej obludy by získal azda len hnilobnú nákazu. Ostáva však zaujímavá otázka, či by Dracula dokázal premeniť Frankensteinov výtvor na upíra.

 

Čitateľov  Dotykov udivuje, s akou precíznosťou píšete o netvoroch. Dracula, Frankenstein, Terminátor, Votrelec, King Kong… Prečo ich človek tak veľmi potrebuje k životu?

Pretože netvor robí to, čo človek robiť nesmie: Porušuje tabu. Vytvárame ich preto, aby sme videli, čo my si dovoliť nemôžeme: incest, krádež, vraždu… Ideály Francúzskej revolúcie Sloboda, Rovnosť, Bratstvo sú vlastne prikázania, ako sa majú ľudia správať k človeku. Ak sa nad nimi zamyslíte, zatúžite vedieť, kto je ten tvor, ktorý rovnako ako vy má právo byť slobodný, ktorý je vám rovný a ktorého dokonca musíte považovať za brata. A môžete si ho definovať tak, že pri pohľade na netvora poviete: Toto je ten, kto pravidlá ľudskej hry neuznáva.

 

Votrelec premieňa posádku kozmickej lode Nostromo na krvavú kašu a v okrese mesta Fargo v Severnej Dakote melie vrah svoje obete v stroji na výrobu drevených pilín. Kto je tu väčší netvor?

Rozlišujme psychopata od netvora. Sadistický vrah vyzerá ako človek, aj desaťročia dokáže správať sa „normálne”. Možno ho psychiatricky diagnostikovať, niekedy liečiť, dokonca filozofovať o ňom ako o obeti spoločnosti. Psychická porucha sa pokladá za „nenormálnu úchylku” práve preto, že je výnimkou, ktorá porušuje normy správania. Lenže netvor nie je človek, ktorému chýbajú niektoré ľudské vlastnosti, ako súcit, láska či porozumenie. „Ne-tvor” nie je „tvor”, je to bytosť, ktorá sa zásadne odlišuje od človeka. Terminátor nie je netvorom preto, že sa správa ako človek vycvičený na zabíjanie – na to trénuje každá armáda svojich vojakov – ale preto, že je stroj, ktorý sa správa ako zabijak. Hyde nie je netvorom preto, že je zlý, ale preto, že stelesňuje číre zlo bez štipky ľudského dobra, ktoré má prevahu v jeho „otcovi” doktorovi Jekyllovi. Hydeov filmový výzor ako zvieracej beštie je nespravodlivý k zvieratám, dokazuje však, že tvorcovia správne tušili: Hyde nie je ľudský psychopat, ale netvor. Netvor nie je netvorom preto, že je neľudský, ale preto, že je „nečlovek”. Netvor nie je znetvorený človek, ani neľudský, ak tento výraz zúžime na porušovanie ľudských zákonov a morálky. Netvor je modelom odlišnosti, a z tej ho nemožno vyliečiť, lebo je jeho podstatou. Netvori bývajú fantastickí, lebo žijú v predstavách, ktoré spájajú neľudské správanie (aj „normálnych” ľudí) s nadľudskými schopnosťami, ktoré človek nemá. V slovenčine máme dvojtvar „netvori” a „netvory”. Druhý výraz tradične označuje strašné a neľudské bytosti. „Netvori” sú strašní tým, že neľudia s niektorými vlastnosťami človeka môžu existovať a vyvíjať sa ako druh, odlišný od človeka; neporušujú ľudské tabu svojvoľne, naopak, naše zákazy sú pre nich príkazmi evolúcie, zákonmi prežitia.

 

Votrelec teda podľa vás nie je netvor, ale konkurent v boji o život druhu?

Votrelec je ženského rodu, kozmická samica sa nám zdá netvorom len preto, že doslova zubami-pazúrmi bráni svoje potomstvo proti ľuďom. Skutočným netvorom filmov o Votrelcoch je Ripleyová. Superhrdinku boja proti mimozemšťanom klonovali na hybrid ženy s mimozemšťankou. Korporácia Weyland-Yutani premenila Ripleyovú na to, čoho sa najviac bála, na Votrelca. Je teda kríženec nezlučiteľných netvorov – o človeka s Votrelcom – ľudský? Je Votrelec? Je žena? Rodí netvorov? Je hrdinkou na ceste osudu? Ripleyová má DNK dvoch rás, je rýchlejšia, silnejšia, inteligentnejšia ako ľudia, v žilách jej prúdi kyselina. Pýtajú sa jej „ČO si?”, nie „KTO si?”. V kríze si prebodla ruku nožom, čepeľ dymí, skorodovaná žieravou krvou. Hybrid nie je človekom ani Votrelcom, vôbec nie je prírodnou bytosťou, len klonom, mäsoproduktom vypestovaným na výrobu Matky Votrelcov. Cudzinec prenikol do vnútra človeka:  „Purvis: Čo to vo mne je? Ripleyová: Netvor. O pár hodín sa vám prehryzie cez rebrá a zomriete. Máte otázky? Purvis: Kto ste? Ripleyová: Matka netvora” (z filmu Alien Ressurection). Vedci vojenskej výskumnej stanice Auriga oplodnili Ripleyovú embryom Matky Votrelcov. Hybridné telo je biotechnické laboratórium, predstavuje strašný reprodukčný potenciál nového živočíšneho druhu. Hrdinka sa stala obludou: mužatka Ripleyová aj Votrelkyňa sú samice s programom reprodukcie. Telo Ripleyovej je bojiskom dvoch materstiev, transformovali ju génmi Votrelca, ale aj ona transformovala svoje mimozemské dieťa, keď porodila netvora.

 

V jednej scéne Ripleyová vystríha ľudí, vraví im:  „Bude sa rozmnožovať. Zomriete.”  Prevládol v nej cit, emócia a to je dobré znamenie, či nie?

Áno. Vie, čo znamená byť matkou netvora: prvým cieľom potomka bude zabiť svoju matku. Budúcnosť pozdvihla škaredú hlavu, vyliečila Ripleyovú z materského pudu aj z túžby stať sa zakladateľkou rodu nových netvorov. Netvor nestráca príťažlivosť odpornosti. Fascinujúco odpudivé technomäso veští perverzné kombinácie tela so strojom. Desivý pôvab hororového fetiša spočíva v evolučnej prispôsobivosti, v schopnosti človeka premeniť sa na svoju alternatívu. Votrelci sa pýtajú divákov: „Kto ste?” Ripleyová je samostatný druh, ktorý sa skladá z jediného jednotlivca. Vidí zvonka obidve rasy vesmírnych netvorov, Votrelcov aj ľudí. Opovržlivým tónom slova „ľudia” mieni všetkých, manažérov, vedcov i robotníkov, belochov, farebných, mužov i ženy.

 

V závere filmu Alien Ressurection vstupuje kozmická loď do atmosféry Zeme za úsvitu, utopeného v zlatom svetle. Čo prináša?

To je kľúčová otázka. Kto má právo a silu zabrániť Ripleyovej v ďalšom rozmnožovaní a kontrolovať jej potomstvo? Aj bez Votrelcov má zakódovaný samovražedný rozmnožovací inštinkt, populačnú explóziu ľudstva na šesť miliárd. Budúcnosť nepatrí technike, ale tolerancii. Nečlovek Ripleyová si zvolila nedokonalú ľudskosť a odmietla intoleranciu. Obľúbila si androidku: „Nijaký človek nie je taký ľudský, ako ty” (z filmu Alien Ressurection). Ani jedna z nich nie je celkom žena ani celkom človek. Žiadne pohlavie ani rasa nie sú cennejšie ako iné, rozhoduje schopnosť prežiť: to je posolstvo feminizmu v seriáli, ktorého autormi sú muži. Do budúcnosti hľadia dve bytosti s výzorom žien. Mužská časť publika zatiaľ neprotestovala.

 

Definujeme sa popretím netvorov, ale zároveň ich ustavične zdokonaľujeme. Platí úmera, že netvori sú tým rafinovanejší, čím je naša fantázia vynaliezavejšia?

Vynachádzavosť fantázie sa nezmenila tisíce rokov, mení sa svet, náš pohľad naň aj na netvorov našich každodenných. Žeravé finále filmu Terminátor 2: Súdny deň skoncovalo s jednoznačným netvorom. Nekonečne premenlivý T-1000 je ligotavý povrch bez vnútra, dokonalé zrkadlo, médium, schopné kopírovať hocikoho. Princípom nového netvora nie je premena, ale premenlivosť, nie je beštiou ani dvojníkom, ale metamorfom. V taviacom kotle stratil všetky totožnosti. V zániku všetkých vlastností sa z vriaceho železa vynárajú groteskne znetvorené tváre pohltených obetí, oslobodzujú sa ako duše mŕtvych zjavením, vynorením z očistného ohnivého kúpeľa. Posledné kŕče uvoľňujú ukradnuté vedomia z molekulárnej pamäte. Netvor vrieska ako sklamaný démon, obete hynú s ním. Netvor rozleptáva hranice. Pýta sa, aké máme hodnoty, čo znamená byť človekom a či nám na tom vôbec záleží.

 

Vo filme Votrelec verzus Predátor sa odohrá fantastická vec: Výskumníkom v postavení ľahkej koristi pre vesmírne monštrá napokon pomôžu mimozemšťania, ktorí za iných okolností pokladajú ľudí za lovecké trofeje. Ako hodnotíte takéto rozuzlenie v rámci sci-fi hororov?

Predstaviť si skutočne neľudský rozum je ťažké, ak nie nemožné. Od roku 1818, kedy Mary Shelleyová vytvorila Frankensteinom prvý veľký mýtus strojovej civilizácie, legendu rúhavého stvorenia umelej bytosti, sú mimozemšťania, umelé inteligencie, mutanti a kyborgovia modernej fantastiky takmer výlučne ľudia, zamaskovaní za niečo iné. Namáhavo s ich pomocou hľadáme obraz človeka, lebo cítime, že naša predstava o sebe nie je postačujúca. Načo by nám boli právne kódexy a súdy, keby sme spoľahlivo vedeli, čo je človek a všetci by sme sa podľa toho správali? Fantastické rekvizity tohto filmu sú dôležité pre zábavu a zisk, ale nepodstatné pre spôsob správania. Nepriatelia našich nepriateľov sú našimi priateľmi. Votrelec verzus Predátor je klasický príbeh o zlých cudzincoch, pred ktorými nás zachránili iní cudzinci. Nemusia byť dobrí, stačí, že sú užitoční. Takých príbehov sú plné westerny, vojnové a historické romány a vôbec populárna kultúra. Plný je ich aj život, ako dokazuje mediálne spravodajstvo o bezostyšne permutujúcich politických koalíciách a kabáty prevracajúcich poslancoch. To je skutočný horor, nie ten filmový.

 

Ako teda definovať človeka, aby sme ho odlíšili od netvora?

Môžeme uznať, že sme druh netvorov. Nie sme privilegovaným ovocím na vrchole rodostromu prírody, visíme na konári, z ktorého nás môže skmasnúť každý závan evolúcie. To nie je urážka, ale záväzok, aby sme nepretrhli reťaz vývinu a nádej, že v sebe nesieme zárodky niečoho lepšieho, než sme sami.

 

Základnou funkciou netvorov je vytýčiť tabu, hranice medzi ľudským a neľudským, lenže „stroje sú pohostinnejšie, citlivejšie a láskavejšie ako ľudia”, hovorí sa vo filme Blade Runner. Ak miliardové obecenstvo súhlasí, že netvori rešpektujú ľudské hodnoty, nie je na čase zamyslieť sa, kto je tu vlastne netvor?

Premenlivý netvor je možno prirodzenejší ako človek, lebo sa poslušnejšie prispôsobuje zákonom evolúcie, popiera ilúzie o nemennej podstate človeka a jeho privilegovanom mieste vo vesmíre. Čapkova Vojna s mlokmi je realistická: človek dokáže vytvoriť bytosti evolučne schopnejšie, ako je on sám. Prečo by sa mali prispôsobovať nedokonalému tvorcovi, ak nepotrebujú ani dovoliť mu, aby sa on prispôsobil im? Naši nasledovníci sú už  tu, hoci si namýšľame, že ich ešte môžeme zastaviť a nevidíme, že nás už teraz ovládajú viac, ako my ich. Dúfame v symbiózu s bytosťami, pre ktoré sme výbehovým modelom evolúcie. Jediným spôsobom, ako ľudia môžu účinne bojovať proti vlastným výtvorom, je nevytvoriť ich.  Obávam sa však, že niet nikoho, kto by nás zbavil tohto pokušenia.

 

Hitler, Stalin… predstavujú synonymum zla a tiež neuznávali pravidlá ľudskej hry…

Sú pre nás symbolmi zla, lebo sú nám blízki v čase aj v priestore. Bolo to nedávno a bolo to tu, týkalo sa to našich rodičov a cez nich aj nás. A čo Pol Pot? Za režimu Červených Khmérov v Kambodži jedna tretina obyvateľov vyvraždila druhú tretinu. Cézar dal zotročiť desať miliónov ľudí a na každého otroka, ktorý prežil, pripadli dvaja až traja ďalší mŕtvi z osady, z ktorej ho rímski piráti odvliekli. V tom čase žilo na svete asi sedemdesiatšesť miliónov ľudí a panovník Ríma z nich dal vyvraždiť viac ako polovicu. Proti nemu boli Džingischán, Hitler a Stalin úbohí amatéri. Megalomani sa nikdy nenasýtia mocou, bohatstvom ani slávou, lebo nechcú byť mocní, bohatí a slávni, ale mocnejší, bohatší a slávnejší než všetci ostatní.  Šťastie hľadajú v ponížení iného človeka a nachádzajú závisť a nenávisť.

 

Ale prečo je to tak? Prečo si zo školy o Cézarovi pamätáme len to, že mal intímny pomer s Kleopatrou, že nad riekou Rubikon povedal vetu: „Kocky sú hodené!” a že pred smrťou adresoval výčitku svojmu priateľovi: „Aj ty, Brutus?”

Zo školy si zvykneme pamätať len niečo. Nie preto, že by sme všetci boli zlí žiaci, skôr preto, že v pamäti nám ostávajú tie vedomosti, ktoré používame. Čosi o Cézarovi vedieť musíme, patrí ku kľúčovým postavám našej civilizácie, pripomínajú nám ho knihy a filmy a nevedieť o ňom vôbec nič, to v našej civilizácii biľaguje človeka ako nekultúrneho. K „povinnostiam” kultúry patrí (okrem iného) skrášľovať históriu, aby sme si vážili vlastnú kultúru viac, ako iné kultúry. Skrášľuje aj Cézara: bol taký dôležitý, že najstrašnejšie veci o ňom vraj netreba zdôrazňovať, mohli by sme zapochybovať nielen o význame Cézara, ale aj našej morálky, ktorá mu bola evidentne ľahostajná. K dôvodom populárnosti „časoviek”,  príbehov z alternatívnych dejín a paralelných svetov, nepatrí len chýrna zvedavosť „čo by bolo, keby…”, uplatnená na dejiny, ale aj túžba vidieť alternatívy nášho sveta a pozrieť sa na vlastnú spoločnosť zvonka, pohľadom obyvateľov neexistujúcich svetov, ktoré by však mohli existovať. Alebo nemohli? No vidíte, a už sme pri tom…  To je len malá časť odpovede, ale nemôžem za to, že vy viete jednou vetou položiť otázku, na ktorú by som ja nevedel odpovedať ani celou knihou, totiž keby som bol schopný takú knihu napísať. Významnou časťou fantastiky sú zložité a zábavné odpovede na jednoduché otázky.

 

Myslíte si, že ak je niečo od nás historicky veľmi vzdialené, týka sa nás to menej a máme tendenciu mávnuť nad tým rukou? Laxnosť takéhoto vnímania pripomína Stalinov citát: „Smrť človeka je tragédia, smrť miliónov je štatistika.”

Tá myšlienka vyjadruje odvekú ľahostajnosť k životu jednotlivca. Predovšetkým k životu ľudí, ktorí nám nie sú osobne blízki, k životom, ktoré sú nám vzdialené v čase a priestore, a tiež k životom, ktorých je príliš veľa. Členovia prírodných kmeňov sa nevnímajú ako jednotlivci, ale ako časti skupinového organizmu. Vnímať sám seba ako šesťmiliardtinu ľudstva je ťažké. Televízne spravodajstvo o utrpení a smrti neznámych ľudí má vysokú sledovanosť pre súcit, ktorý je prejavom prirodzeného pocitu spolupatričnosti s inými ľuďmi, ale aj pre rovnako prirodzený pocit úľavy, že sa to netýka nás samých. A tiež pre dravčí pocit ochrany svorky – čím menej konkurentov, tým väčší životný priestor pre nás a pre našich blízkych.  Jeremiády o záhube starovekých miest boli hudbou v ušiach dobyvateľov. Záhuba celého ľudstva by nepriniesla prospech nikomu, totiž okrem druhu, ktorý by nás azda zamenil. Apokalyptické vízie modernej fantastiky nie sú len zábava strachom, majú aj varovnú funkciu. Azda nie sú len hlasom volajúceho v púšti.

 

Ideológie pracujú rafinovane: hovoria človeku, kým a čím musí byť, aj kým a čím sú tí druhí. Lebo kým sme odkázaní na jedinú identitu, nehľadáme inú…

Presne tak: ostávame sami sebou len dovtedy, kým nezaniknú hranice medzi „my” a „oni”. „Stávanie sa”, prechody medzi „ja” a „iným” sú nebezpečné. Povery sa potvrdili, fyzické telesá sú premenlivé, nie sú totožné s podstatou ani stabilné. Hranice tela, rasa, pohlavie, výška, tvár sa rozplynuli, nevieme ich zmapovať starými kritériami. Netvor sa pohybuje na hraniciach ľudskosti a neľudskosti.

 

Vyplýva z toho niečo pre človeka, pre ľudstvo?

Prirodzene. Máme totiž dve možnosti: Môžeme trvať na úzkych definíciách človeka a vývin nás zavedie do konfliktov strašnejších ako všetky minulé vojny, založené na definovaní barbara, farebného, pohana ako neľudského netvora. Na jednej strane bude stáť ľudstvo, na druhej posthumánni protivníci a ľudstvo pravdepodobne podľahne. Alebo môžeme prijať výzvu premenlivosti a zmeniť sa na čosi, čo už nebude ľudské. Nezmeníme sa všetci rovnako ani navždy, ľudstvo sa rozpadne na ustavične vznikajúce a zanikajúce druhy.

 

Oriana Fallaci v knihe Ak zomrie Slnko upokojuje čitateľa fantastickou výzvou, aby zabudol na to, že má ruky a nohy – vo vzdialenej  budúcnosti ich už nebude potrebovať, životné podmienky si vyžiadajú iné tvary… ak prežijeme ako ohnivé gule, staňme sa ohnivými guľami, podstatné nebude KTO alebo ČO sme, podstatné bude, že sa v nás zachová vedomie Galileiho, vedomie Michelangela, vedomie Shakespeara, vedomie Picassa, vedomie o tom, že tu boli a budú dovtedy, pokým si ich my, v akejkoľvek podobe, budeme pamätať…

Prečo by sa ohnivé gule snažili zachovať vedomie Galileiho či Shakespeara? Koľkí ľudia sa o to usilujú dnes? A budú aj večne mladé a zdravé? Swiftov Guliver stretol nesmrteľných Struldbruggov. Pohľad na nich ho vyliečil zo závisti a naplnil súcitom: potácajú sa životom ako ľudské trosky a duševné vraky, neužitočné a plné chorôb. Zákony im múdro odnímajú spôsobilosť na právne úkony a právo účasti na spoločenskom živote. Krehké telo je možno väzením ducha, ale zároveň aj príbytkom, ktorého sa nemožno beztrestne zrieknuť. Predstavme si človeka, ktorý by vďaka ani nie večnému životu, ale iba mimoriadnej dlhovekosti, postupne absorboval poznanie ľudstva. Už v zlomku tohto poznania by sa jeho osobnosť rozplynula ako kvapka vody v oceáne, prestal by byť sám sebou.

 

Čím by sa stal?

Isté je len to, že by nebol človekom. Súčasní posthumanisti či transhumanisti, vizionári samoriadených premien ľudstva, vedia, že odlúčenie osobnosti od tela má za následok jej  zásadné premeny. Nefantazírujú o premenách človeka, ale o premenách ľudského druhu. Mauglí je filozofická rozprávka o návrate človeka do prírody. Kiplinga k nej inšpiroval skutočný príbeh dvoch indických detí, Amaly a Kamaly, ktoré naozaj vychovali vlci. Ľudia „zachránili” dievčatá, ktoré prežili zvyšok svojho krátkeho života v klietke, lebo sa nikdy nenaučili byť ľuďmi. Človek je nesmierne prispôsobivý, ale zväčša skôr smerom nadol, ku svojim zvieracím predkom. Netvor je smutná karikatúra človeka:  bytosť, ktorej nikto nepomohol stať sa človekom, obviňuje ľudí z nedostatku lásky, tolerancie a súcitu. Frankensteinov výtvor bol spočiatku láskavý a dobrý, zúrivého netvora z neho urobil tvorca, keď ho zavrhol a opustil a ľudia, ktorí ho týrali. Stať sa ľudskejšími, než sme sa narodili, to si vyžaduje nesmierne úsilie. Kto by dokázal stať sa človekom bez pomoci iných ľudí, počínajúc rodičmi?

 

Prečo ste vstúpili s netvormi do jedného ringu? Prečo o nich píšete?

Lebo to je jedna z ťažiskových tém fantastiky, ktorú, pokiaľ viem, v Európe ešte nikto systematicky nespracoval. Nečudujem sa, že ani pokusy v USA si nerobia nárok na vyčerpávajúcu systematiku. Nie je v silách jedného človeka prečítať milióny stránok, ktoré boli napísané čo len o stredovekej démonológii, nehovoriac o ostatných netvoroch. Preto som sa obmedzil na niekoľko netvorov modernej fantastiky od Frankensteina po Terminátora. Romány ako Dracula, filmy ako Votrelec hľadajú človeka v zrkadle netvora. To je stará otázka, ale úsilie o konštrukciu umelej inteligencie, o kontakt s mimozemšťanmi, génové inžinierstvo a ďalšie historicky nové javy si žiadajú nové odpovede. Nápad vznikol v rozhovore s Borisom Brendzom, šéfredaktorom časopisu DOTYKY.

 

Netvori v Dotykoch. Je medzi monštrami také, ktorého by ste sa nebáli dotknúť?

To aby som  mu neublížil? J Prečo by sa netvori mali báť ľudí menej, ako ľudia netvorov? Nemajú s nami dobré skúsenosti…

 

Má umiestnenie netvorov v Dotykoch hlbšiu genézu?

Nielen čitatelia fanzinov (fandomom vydávaných časopisov), ale aj širšia verejnosť si zaslúži prístup k fantastike, najmä mladí. Dotyky na to poskytli priestor. Od založenia súťaže o Cenu Gustáva Reussa som trval na tom, že členmi poroty majú byť prevažne profesionáli, literárni vedci, spisovatelia a iné osobnosti slovenského kultúrneho života, aby začínajúci autori slovenskej fantastiky mali možnosť vkročiť do „hlavného prúdu”. To sa nepáčilo niekoľkým amatérom, hoci aj im sme vždy poskytli miesto v porote,  ale fandom ako celok (českí a slovenskí priaznivci SF) tento prístup uvítal. Súťaž pomohla vyviesť slovenskú fantastiku z povestného „geta SF”. Po prvý raz v histórii sa venuje osobitná kapitola slovenskej fantastike v Dejinách slovenskej literatúry (Viliam Marčok a kol., Bratislava 2006).

 

Christopher Lee, legendárny filmový predstaviteľ Draculu, povedal, že nejestvujú malé alebo veľké role, sú len dobrí alebo zlí herci. Vy píšete do Dotykov, časopisu mladých autorov…

Členstvo v literárnych porotách ma naučilo, že neexistujú mladí a starí autori (mimochodom, ani ženské autorky a mužskí autori), iba takí, čo vedia alebo nevedia písať a majú alebo nemajú publikum. Moje publikum vraj tvoria prevažne mladí ľudia. Zavše mi hovoria, že píšem o témach, ktoré ich zaujímajú, ale tie témy zaujímajú aj mňa. O tvorbe nerozhoduje dátum narodenia. Štefan Konkol, Augustín Sokol a Juraj Toman začali písať vo „vyššom” veku a zďaleka ešte nedosiahli hranice svojich možností, ale mladší autori slovenskej fantastiky, ktorí sa im vyrovnajú alebo ich dokonca predstihujú, by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Nejde len o talent: menej skúsených ľudí viac zaujímajú odpovede ako otázky.

 

Takže podľa vás je fantastika viac o otázkach, než o odpovediach?

Otázky sú dôležitejšie ako odpovede. Správne položená otázka v sebe obsahuje odpoveď, ale na zle položenú otázku sa nedá správne odpovedať.

 

zhováral sa Juraj Mravec

null

 

Ondrej Herec

Riaditeľ Európskeho centra OSN pre sociálnu politiku, člen Vládneho výboru Rady Európy. Prednášal teóriu sociálnej politiky a sociológiu kultúry na viacerých univerzitách. Zakladateľ slovenskej teórie modernej fantastiky, autor prvého československého rozhlasového seriálu o svetovej fantastike (1986), iniciátor, editor a autor československého SF magazínu (1988). Zakladajúci člen Československého syndikátu autorů fantastiky, zakladajúci člen a predseda Slovenského syndikátu autorov fantastiky, dlhoročný predseda poroty súťaže o Cenu Gustáva Reussa, vydavateľ zborníkov Krutohlav, zakladateľ a organizátor 12. ročníkov odborného seminára pre autorov fantastiky Reussova Revúca a člen poroty súťaže „Cena Karla Čapka”. Jeho dielo Cyberpunk – vstupenka do tretieho tisícročia (Bratislava 2001) recenzenti nazvali učebnicou fantastiky. Iniciátor, autor a editor prvých Dejín slovenskej fantastiky. Odmenený Cenou Národného osvetového centra za výrazný prínos k rozvoji teórie a kritiky fantastickej literatúry (1999), v  roku 2007 dvoma cenami: Cenou za dlhoročnú prácu pre  SF, najvyšším ocenením Českej a slovenskej akadémie sci-fi, fantasy a hororu, aj cenou Mlok za zásluhy, najvyšším ocenením Československého Fandomu (združenia českých a slovenských SF klubov).

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.