Pavol Garan: Smrť zahroteným prstom

xxx

 

Deň za oknami plynie slobodne,

tieň holuba sa pustil rímsy.

 

Verím vám, ale overím si

pravdu, ktorá sa teraz dohodne.

 

Nezaujatý, ale vopred

odhodlaný ju potom poprieť.

 

 

Dobrá téma na dve sidžá

 

(Keď umriem na jar,)

 

keď veľkí muži práve tvoria,

dopísaný sa zveziem do kresla,

 

kde ma len vlastné tiene dokreslia

na zeleň májového dvora.

 

Ženy mi potom z očí vytrú peľ,

za všetko krásne… čo som vytrpel.

 

 

(Umieram na jeseň)

 

a svet, môj svet sa činí:

ženy sa radujú, zvon zvoní – 

 

muži sa navracajú z vojny.

Akoby bez príčiny.

 

A ja v tom stále hľadám systém –

z čoho si, môj ty svete? Si z tém.

 


Chcel by som sa dlho zhovárať s Jozefom Mihalkovičom

 

Reči sa vedú a chlieb saje

porozlievané víno – znovu je „in”

 

byť prvý v druhom, hlavnom prúde dejín,

písaných iba na okraje

 

zošitov básní, len tak, pane, viete?

Ja viem? Mám menej hanby v každej novej vete.    

 

 

Nečas

 

Zem v spánku navinie

strieborné nitky dažďa.

 

Chodníky z nocí dláždia,

tým, čo sú na vine.

 

Básnikom, ktorí odrú

z nebíčka všetku modrú.

 

 

Paty

 

Nad vodou stojí dievča v bielom,

len čo mu vánok sladne na koži

 

naliatej svetlom, keď noc roznoží

akoby za violončelom.

 

(Za správnu mincu) vo fontáne

vidí deň, čo sa nám len stane.

 

 

Džez 1960

 

Pán… sadá za bubny…

Po tichom pradení

 

môj oslobodený

duch prahne v zárubni

 

kavárny Vltava – – –

„Sklenku?”

                    „Ste láskavá.”

 

 

Úzkosť

 

Naoko ešte hrdá.

A naokolo tma.

 

Spusť riasy, oploť ma,

lebo ma nájdu ľudia,

 

ukážu na mňa v pustom

dni zahroteným prstom.

 

 

5:00

 

Klaksóny zachrípnutých busov ne- a neladia,

a slepá ulička má uši o to tenšie…

 

Z už bytu nebohej sa ozývajú štence,

iba pár borcov z nočných pitiek drží nálada.

 

V byte 6 nechá muž 2 inak rozostlané.

Žena si nájde niečo na čítanie.

 

 

Paľo Hudák sa napil vína a nevraví

 

V náhlom opojení, možno v ľaku

z rýchlosti a smeru – istota:

 

Dobrovoľne nikdy z tohto vlaku

nevystúpim. Keď ma vysotia,

 

(náhodou a naschvál) ako navždy,

budem ďalej letieť v smere jazdy.

 

 

Takýto dážď

 

Otvorený mám po krk vody.

Bezhlavo skúšam klobúky.

 

Uličky vyžehlené na puky,

nikto v nich dobre nepochodí,

 

v mestečku s dúhou na krivo – – –

Chcem si dnes (celým telom) siahnuť na život.

 

 

Čo všetko

 

ostalo napotom?

Napokon predsa celý vážny život?

 

Tatrám sa ako lužný smútok privoď –

s Vojtechom Kondrótom:

 

„Cnie sa vám?”

                         „Áno, cnie.”

„Ostaňte.”

                 „Na noc nie.”

 

 

Z registra krokov

 

Tá náhla

hmla, že v nej stromy visia.

 

(Po nebi akoby sa

zem zľahla.)

 

Tá naša prevrátená dráma:

krok späť je krokom do neznáma.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.