Pavol Ičo: Továreň

   Asi sa niekam prejdem… a zoberiem si Muffy, premýšľa na posteli práve prebudená Beáta. Vstane, umyje sa, navlečie si dlhý tmavomodrý plášť, svetlohnedý klobúk s veľkými čiernymi bodkami, fialové lodičky a pohľadom skĺzne k svojmu miláčikovi. Muffy. Prikloní sa a psíka jemne pobozká na hebký ňufáčik. Zadíva sa na stôl na vyblednutú fotku vo vyleštenom ebenovom ráme s vyrezanými ružami, schytí Muffy a otvorí dvere. Prebehne točitým schodiskom. Vonku už začalo opadávať lístie, kochá sa pestrofarebnou nádherou a kráča popri rieke do lesov. Už si nepamätá, kedy naposledy merala takú dlhú cestu. A teraz tu stojí na okraji strmej hory, sleduje stúpajúce výpary mesta. Cestou naspäť sa zastaví v novom supermarkete. K nákupu pridá dve fľaše tvrdého alkoholu. Neodrádzajú ju ani pohŕdavé pohľady nakupujúcich. Niežeby pila často, ale predsa: nadišiel piatok a v poslednom čase sa cíti taká sama. K dverám bytu príde, keď sa stmieva. Z vrecka spolu s kľúčmi vyloví malú obálku.

   „Do kelu! Blahoželanie!” vyprskne. Mysľou jej prebleskne, že premeškala jedinečnú príležitosť pripomenúť sa starej kamarátke. Otvorí dvere a s očakávaním si položí otázku: „Je tu niekto?” Rozsvieti. Po chvíli jej úsmevná matná iskra opadne z tváre. Ty stará hus, pomyslí si, na čo sa to hráš?

   Nepostrehne, že jej obálka vypadne z ruky. Zamieri rovno k ovládaču položenému vedľa fotky v ebenovom ráme. Zloží tašky, zapne televízor a pohodlne sa rozvalí v kresle. Na kolená sa jej uvelebí Muffy, jediná má na to právo. Bea ju spokojne potľapká a usmeje sa. Psík je krásny, svetlohnedý pudlík… Ako obrázok, napadne jej, ale čoskoro úsmev zanikne a priblíži sa k stolu. Siahne do nákupnej tašky, nájde niečo pod zub a taktiež horké a pálivé nápoje.

   Jednu fľašu vytiahne. Z police zoberie dva poldecové poháre, aj keď jeden je na ozdobu, vôbec z neho neubúda. Sadne si, vyloží nohy na stôl a pripíja si s mesiacom: „Na úspešný piatok!” Len čo dopije, naleje si a pohár vyslope rovnako náhlivo ako ten predtým. Vzápätí stŕpne, zapozerá sa na škvrnu na tmavočervenom koberci s vyobrazeniami arabských miest.

   Pred očami má záber na zdemolovaný autobus hlboko v priekope. Reportér kyslo precedí, že šofér zrejme podľahol mikrospánku a spolu s ním zahynulo pätnásť ľudí. Vtom Bea začuje dva rozzúrené hlasy.

   „Úbožiak! Mama mi vravela, nech nejdem za šoféra! Že ma je škoda!”

   „Prečo?!” zúfalo opakoval hrubší z hlasov. Obraz bol čoraz jasnejší.

   Odrazu stála pred mužom. Na hlave mal smiešnu modrú čapicu, nasadenú s nevídaným citom. Pod očami hlboké, čierne kruhy. Večne usmievavú, zdravú tvár nahrádzal mŕtvolne bledý výraz. Opovržlivo sa naňho pozrela, rozosmiala sa a zbehla dole schodmi. Pri bráne ju čakal ktorýsi z milencov, ovešaný zlatom.

   Potom sa týždeň nevideli… Keď sa policajti dopátrali telefónneho čísla milenca, u ktorého vtedy bývala, oznámili jej, že šofér z havarovaného autobusu, o ktorom videla televíznu správu pred dvoma dňami, je jej manžel. Najprv nemohla uveriť. No keď ubehla asi minúta zhrozenia, iba ľahostajne mykla plecom a pomyslela si, akým bol chudákom. Autobusár… Čo už len s takým?!

   Hromadu mäsa a kostí, čo z neho ostala, nechala spáliť. Urnu s popolom dala pochovať v rakve.

   Spomenie si na malý sprievod vážnych tvárí neustále sa ponosujúcich na daromné priania sústrasti… i na cintorín v zúrivom mraze…

   Naraz sa pred ňou vynoria tváre všetkých milencov, s ktorými trápila Petra. Ocitne sa v dymovej clone tanečných bálov. V ušiach jej reve zmes melódií, útržky slov patriacich rôznym hlasom. Tvár jej rozžiari úsmev, ktorý sa postupne mení na zúfalý výraz. Keď si spomenie, aká bola voľakedy pekná a pokojná, vnorí si hlavu do dlaní… Dym mizne a všetko naokolo stíchne.

   Už ďalej nevydržím v tomto odpornom meste, premýšľa Bea, kým pristupuje k oknu, ktoré mala za chrbtom. Za oknom sa týčia paneláky, komíny, továreň a hŕby odpadkov rozsypaných okolo preplnených kontajnerov.

   Pozrie sa nad seba a zreve: „Hej ty! Zober si ma k sebe!”

   Namiesto čakania na odpoveď vloží hlavu do dlaní. Potom prsty posunie k brade a pokojne povie: „Veď aj tak… Načo som tu?! Pre koho? Všetci ma ignorujú. Aj Lucii som zabudla poslať to debilné blahoželanie.”

   Obálku, ktorú zbadá na zemi, schytí a so šialenstvom v očiach ju precízne potrhá.

   „Však ona zavolá,” povzdychne si. Možno zavolá, pripomenie pálčivý hlas a dodá ešte, že sa nestretli takmer mesiac.

   Pozrie na Muffy, uškrnie sa a malátne vstane: „No poď!”

   Psík veselo zašteká, začne vrtieť chvostom. Bea sa zohne k vrecu s granulami a vysype z neho smerom na tanier. Granuly sa neposlušne rozkotúľajú všade naokolo, len nie a nie, aby sa nimi trafila do taniera.

   „Piči,” zamrmle a balík so zvyšnými granulami šmarí o zem. Tie sa rozprsknú hádam po všetkých kútoch bytu. Podíde pár krokov dozadu, takmer so slzami v očiach znovu pristúpi k oknu. Dole ulicou kráča mĺkvy zástup mužov v čiernych plášťoch. Hádam by ich ani nezahliadla, keby sa pár slnečných lúčov, čo ešte prebleskujú šerou oblohou, neodrážalo od zlatých krížov, ktoré nosia na krkoch.

   „Ale sa im darí… Pokrytci!” vrieska nahnutá z okna, aby ju bolo počuť až na ulicu. „Aká duša?! Aké nebo?! Po smrti je len tma! Niet nikoho, kto by súdil! Človek je sám… Ľudia sú také hlúpe a poverčivé stvory! Uveríme hocijakému klamstvu… Najmä, ak znie tak krásne ako láska.”

   To posledné smutne zašepce, ochabnuto si sadne. Pár pohárikov na dobrú noc sa jej pri pohľade na fľašu zdá ako celkom dobrý nápad. Vystrie ruku, miesto toho, aby fľašu uchopila, ju nešikovne prevrhne. Fľašu rýchlo zdvihne zo zeme, zachráni ešte poldeci. Bez váhania siahne po druhej.

   Pohľad zarytý v zemi prenesie na zapnutý televízor. Ani nie po minúte natrčí hlavu smerom k Muffy zaujatej granulami, aby jej rozzúrene oznámila: „Zase dávajú samé somariny!”

   Chvíľu zúrivo prepína, kým sa nezahľadí na vyblednutú fotografiu muža v modrej uniforme.

   „Kde si?” povzdychne si.

   Spozornie, keď šum lístia za oknom utíchne a v miestnosti zreteľne začuje tiché a chrapľavé: „Nie, už viac nemôžem.”

   Zacíti, ako jej viečka čoraz väčšmi oťažievajú.

   Celú miestnosť pohltí tma.

   Keď sa preberie, usúdi, že zaspala a opäť zrakom ustane na vyblednutej fotografii.

   Ani si nevšimne, ako sa zozadu, zo šera, vynára matný, bledomodrý lúč pripomínajúci siluetu človeka. Obrys naberie podobu statného muža. Pristupuje k nej čoraz bližšie. Keď ho zazrie, vystraší sa, sklopí zrak a roztvorené dlane priloží k ušiam. Môj trest za Petra prišiel, zastoná v duchu, na čo ju rozochvejú bolestivé predstavy, ale i chlad, ktorý pohltil miestnosť.

Bytosť však zachrapčí: „Bea… To som ja! Neboj sa!”

   „Peter… Ty nie si mŕtvy?!” radostne zvýskne, postaví sa na nohy. „Prišiel si po mňa?” precedí, kým sa k nemu približuje s vystretými rukami.

   Hlas môže byť len predstavou. Dotkni sa ho, radí jej rozum, ale najprv nech ti odpustí.

   „Nemysli si, už nepijem. Viac ako štyri roky!” prízvukuje Bea, na krok od Petra. Odrazu sa zháči. Všimne si, že je bledý, oči sa mu nelesknú. Bytosť skloní hlavu, položí si prst pred ústa a posunkom jej naznačí, nech ho nasleduje. Podíde k oknu, do ktorého čoraz zúrivejšie narážajú nápory chladného víchra. Bea ho váhavo nasleduje.

   „Vidíš ich?” opýta sa a prstom namieri na ušpinenú tlupu s ligotavými, priezračnými vrecúškami, ktoré si držia pri ústach. Zberba práve prechádza okolo zrúcaných tehlových stien, o ktoré sú opretí ďalší úbožiaci s plastovými fľašami v rukách.

   „Žobrač,” zašepce Peter. „Každý deň je pre nich zápasom a život neustálou túžbou po úniku. Mysle si zakalili sladkým jedom.” Bea si prezerá zákutia zdemolovanej ulice. Vo chvíli, keď si uvedomí, že takto ulica nikdy nevyzerala, naberie svoju pôvodnú veľkomestskú tvár. V očiach sa jej zaligocú slzy. Následne opáči: „Ale čo ak im to jediné dáva silu prežiť?!”

   „Nie,” odsekne, „ani pazúry času neznetvoria krásu duše, rovnako ako tŕne nezoderú, ale ochránia kvet. Aj tráva sa stále rodí, pokiaľ má vlahu a slnko. No aké šťastie môže stretnúť toho, kto sa nadarmo ráno čo ráno prebúdza?! Stačí tak málo, úsmev, pohľad. Len sa pozri.” Naznačí, nech vyzrie z okna. Ulica sa zase zmenila. Je pokrytá lesom a lúkami, po ktorých sa preháňajú spokojní, polonahí nomádi a usmievaví ľudia, akých v týchto končinách nikdy nevidela. Niektorí z nich stoja a posunkami ju vábia, aby sa k nim pridala. Iní sú oblečení v oranžových mníšskych rúchach, vzájomne sa opierajúce, vztýčené prsty oboch dlaní držia na úrovni pŕs a spievajú.

   „Ale nie je ľahké… žiť takto,” vykĺzne z nej. Miestnosť z ničoho nič rozozvučí hrozivý smiech. Bea sa obzrie k dverám, zazdá sa jej, že smiech prichádza spoza nich. Je čoraz hlasnejší a strašnejší, akoby prichádzal zovšadiaľ.

   „Už nemám viac času,” vykríkne Peter, „čoskoro sa musím vrátiť. Ešte stále splácam…”

   „Nechoď, prosím,” zvolá Bea.

   „Neboj sa o mňa, žiadna bolesť nie je večná.”

   Keď diabolský smiech zaznie po druhý raz, bytosť sa s posledným zbohom stratí v dyme. Ona, neschopná pohybu, skĺzne do kresla a v agónii pozoruje hru červeno-bielych kachieľ lemujúcich okraj koberca.

   Znenazdajky ju opantá radosť.

   Pohodlne sa rozloží, žiarivé oči pozdvihne so širokým úsmevom k plafónu. Všetko sa jej zdá byť jasné… Návšteva Petra, celý tento deň, život, počas ktorého si uvedomila, že jediné, čo má naozaj zmysel, je pomáhať práve biednym a opusteným. Ich život je podobný nočným morám či priepasti výčitiek a duše, v akej sama blúdila dlhé roky.

   Ale ako pomáhať, znepokojuje ju pálčivý hlas vo vnútri… Poviem im, aký je ľudský život, poviem im o svetle. Letmým pohybom dlane si rozpustí čierne kučeravé kadere. Poviem im o svetle, ktoré je… Ale nie, to im nepomôže, zasa zachrapčí pálčivý hlas. To sú len slová. Prenajmem radšej dom. A potom pred sebou uvidela lesy a kopec, na ktorom stál starý, ale udržiavaný dom. Videla celé zástupy bedárov, ktorých pred chvíľou zazrela z okna. Lúku, kde v rytme veselých piesní tancovala spolu s nimi.

   Sú čistí, oblečení v lesklých, hodvábnych šatách. Ráno po tanci vysádza kvety a z času načas – z výhľadu vysoko na vzdialenej skale – pozoruje vysmiatych chlapov, ako obrábajú neďaleké polia. Jediné, čo ľutujem, je, že nemôžem pomôcť všetkým, pomyslí si. Onedlho sa vnútorný hlas ozve odinakiaľ: Ale iskra, ktorú vzbĺknem, prinesie svetlo a to sa roznesie do celého sveta. A pritom neurobím nič, len prebudím spiace duše.

   Svetlo, ktoré žiarilo v jej predstavách, ju prinútilo otvoriť oči. Pristúpi k fotke v ebenovom ráme, pobozká ju, znova sa rozvalí sa v kresle, schytí Muffy a pritúli si ju k sebe, aby napokon s úsmevom mohla privrieť viečka.

   Zo snov ju prebudí slnečný lúč prechádzajúci dierou v záclone priamo do jej očí.

   „Konečne slnko,” zívne si. „Vonku musí byť nádherne,” povie štvornohej priateľke, ktorá zoskočí na dlážku.

   Bea sa malátne postaví, podíde k oknu. Všimne si postavy ležiace na zemi a neznámy opar, ktorý postupne pohlcuje slnečné lúče. Hm, zase hmla, zosmutnie. A tí opilci? Čo keď ochorejú? Možno by som mala zavolať lekára.

   Otvorí okno, pomaly vysunie hlavu. Čudné výpary akoby ani neboli hmlou. Sú príliš husté, presvitajú slabučkými zábleskami modrej farby. No nemajú vôňu, presne ako hmla. Vyjde na balkón a uistí sa – je to hmla. Rozhliadne sa, z hustého dymu vyčnievajú vežičky kostolov a komíny továrne. Pri jednom komíne akoby sa vytváral mrak z modrobieleho obláčika, ktorý vietor fúka do centra mesta. Zahľadí sa na zem, ozaj tam ležia ľudia. A pritom nie sú špinaví, oblečení v handrách. Preľakne sa, podíde bližšie k balkónovým dverám.

   „Nemrhaj životom,” zahrmí priestorom Petrov hlas.

   Bea sa dychtivo obzerá. V hlave ju prebodne bolesť, zmätene siahne po kľučke. Je neskoro. Skrčí svoje telo a začne sa dusiť. V smrteľnom zápase sa zahľadí na bledomodrý mrak pri oceľovom komíne továrne a zatvorí oči.

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.