Peter Furmaník: Slnečnice

Slnečnice

 

   Neviem, čím to je, ale zatiaľ sa to prihodilo s každým novým priateľom mojej sestry.

Je odo mňa takmer o päť rokov staršia a za dobu svojej mladosti už stihla mať slušný počet partnerov. Deväť.

   Marek je najnovší objav. Vysoký, tmavovlasý úverový analytik.

 

 Sedela som v obývačke a kreslila som si.

   „Môžem sa pozrieť?”

   Ukázala som Marekovi kresbu. Bola tam mačka. Moja obľúbená téma.

   „Pekná mačička,” povedal.

   „Naozaj?” usmiala som sa. To bolo všetko, čo som urobila.

   Pohladil ma po vlasoch. Vzápätí sa ku mne prisal.

 

   „Čakáš dlho?”

   Ivana nikdy nič netušila. Žije si svoj život, bez vzrušenia, pripadá mi ako žena v rokoch, zvyknutá na všetko, a pritom nevie nič.

   „Obzeral som si zatiaľ práce tvojej sestry.”

   Kreslila som ďalej. Pekná mačička. Ten náš kocúr.

 

   Trávime spolu čas medzi treťou, keď mi končí posledná hodina, a pol piatou, keď príde Ivana. Spolu s ostatnými.

   „Ešte som nevidel také krásne slnečnice.”

   Povie zakaždým. Priateľ mojej sestry. Každý jeden.

   Slnečnice sú moja druhá obľúbená téma.

 

   „Už by si mohla niekoho nájsť.”

   „Koho myslíš?”

   „Anitu. Zatiaľ nemala nijakého priateľa.”

   „Naozaj?”

   Takéto dialógy sa odohrávajú pravidelne. Aspoň si to tak predstavujem. Podľa toho, čo mi rozprávajú. Aj ten nový. Marek.

 

   Večer sú doma i rodičia. Mamka maľuje Lízu. Najstaršiu mačku. Ocko študuje dejiny motocyklov. Ivana je na firemnej oslave záveru roka.

   Niekto mi hádže kamienky na sklo okien. Dolu v mraze stojí Marek.

   „Myslím na teba,” zašepká.

 

   „Mučím sa,” hovorí. „Ešte pár týždňov a zbláznim sa.”

   Po lícach mu stekajú slzy.

   Oblížem mu ich jazykom.

 

   Keď som včera prišla zo školy, vo dverách som sa zrazila so strýkom Andrejom. Pomáha mamke s prácami. Je taký jej vodca, učiteľ. Usmial sa a pohladil ma po vlasoch.

   „Si úplne dcéra svojej matky,” povedal a odišiel.

   No áno, to som. Vravievajú mi to odmalička. My sme rodina, to je vidieť. Máme rovnaké zlaté vlasy. A obe krááásne maľujeme, vravia. Najmä slnečnice. A mačky. Mačičky.

 

   Po ockovi nemám nič. Má technický talent, lásku k motocyklom a záľubu v turistike. Na rozdiel od mamky. Vždy chodil na dlhé túry. Aj keď sa mamke nechcelo.

 

   „Mučíš ma. Som do teba zaľúbený.”

   Usmievam sa, keď mi to hovorí.

   „Nemôžem spať. Dnes v práci som urobil chybu za dvadsaťtisíc. Takto už ďalej nevládzem.”

   Prstami modelujem jeho jemné pery.

   „Musím odtiaľto preč. Poď so mnou.”

 

   Kým som bola malá, chodievali sme za otcovým bratom Andrejom my dve s mamkou na jeho chatu. Postavil predo mňa slnečnice. Len pomaly a dôkladne, povedal.

   Sama so slnečnicami. Ja a slnečnice.

 

   „Môžem si ho už vyzdvihnúť?” pýta sa napoly veselo, napoly stoicky Ivana, keď po príchode z práce vojde do mojej izby.

   Usmievam sa. Nevidí jeho strhanú tvár.    

 

   Mačka je zviera tajomné. Pomalé, pasívne, ale len zdanlivo. Očká má živé.

  Ivana mala na tvári presne ten výraz, aký som doteraz videla presne deväťkrát. Vôbec nie smutný. Taký zo zvyku.

   „Rozišli sme sa. Už ho nebavím.”

   Neviem, čím to je. Ja za to nemôžem. Asi je to v rodine.

   Ocko študuje štvortaktové motory. Mamka skicuje mačacie mláďatá.

   Desať.

 

Telo

 

   Podľa toho, ako vnímame telo. Ako niečo prirodzené, svojou prirodzenosťou krásne, krásne aj nedokonalosťou? Alebo ho vidíme ako nepríjemnú stránku človeka, ktorej prejavy treba čo najviac zahaliť, retušovať, nebrať na vedomie? Krása, alebo škaredosť?

   Telá. Všade naokolo sú telá. Mužské aj ženské. Väčšinou nahé. Veľké, niekedy až ovísajúce, inde chudé, rebrovité. Ležia schúlené, vystreté, s upaženými rukami, čupiace. Možno sa niečo dá vyčítať i z tvárí. Len tak hľadia. Možno len bezduché modely, možno telá s dušami. Tvary. Farby. Odtiene. Pózy.

   Muž, na ktorého hľadíte, sedí na zemi. Nohy má zložené pod sebou, pravú ruku vystretú pred sebou, akoby po niečom siahal. Výraz tváre potvrdzuje tento dojem, keď akoby hľadel za niečím, čo stráca, stratil alebo nenachádza. No sedí, a tento fakt nám potvrdzuje, že už vie, že predmet jeho túžby je nedosiahnuteľný. Rezignoval, no duša mu stále túži.

   Naproti tomu žena, ktorá je – aspoň takto v náhodnom rozmiestnení obrazov – blízko neho, akoby neprejavovala, čo cíti. Jej tvár sa stráca v oblakoch, kontúry sú nejasné, očividne to bol zámer. Z obrazu vystupuje telo, hľadíme naň zdola a z tohto pohľadu nadobúdajú jedinečný výraz jej tvary, z iných pohľadov možno všedné. Plnosť a farby, ona je farebná, i keď nahá, farby sú okolo nej, stráca sa v nich. No nie je o nič menej ľudská než muž.

   Snažíte sa nájsť zmysel tiel. Dôvod, prečo sú tu, práve tieto, v týchto polohách a pózach. Chcete spoznať dušu, i keď vidíte len telá. Viete, že sú prostriedkom na vyjadrenie duše.

   Myslíte na svojich súrodencov. Dalo by sa vás rozdeliť podľa toho, ako vnímate telo.

   Ako niečo prirodzené, svojou prirodzenosťou krásne, krásne aj nedokonalosťou? Janka, vaša mladšia sestra, sa odmalička hrala so svojím telom pred zrkadlom. Alebo ho vidíme ako nepríjemnú stránku človeka, ktorej prejavy treba čo najviac zakryť, retušovať, nebrať na vedomie? Počujete zvuk tečúcej vody, to Viera, niekoľkokrát denne si umýva ruky i tvár, ešte aj teraz utekáte pred pachom voňavky, aby niektorá časť jej tela svojou farbou či pachom náhodou nepohoršila nikoho z okolia. Krása, alebo škaredosť?

   Vo vás je raz to, raz ono. V tejto chvíli vás fascinujú. Dokonca aj ten scvrknutý mužov vták pre vás zrazu stelesňuje krásu.

   Spomeniete si na telo dievčiny. Nemôžete inak. Vidíte ho v týchto telách a viete, že sa nemýlite. Že tam je. Aj v tých príbehoch. Ten jej.

   Vybavuje sa vám, ako ste spoznali dušu. Preklínate dobu, ktorej výdobytky umožňujú spoznať dušu bez toho, aby ste vedeli o tele. Že ich od seba oddeľujú. Akoby sa oddeliť dali, akoby k sebe nepatrili.

   Ako vás fascinovala tá krehkosť, zároveň hravosť a farebnosť. Áno, farebnosť, bola priam rozlezená po všetkých farbách sveta. Chcela ich, s maximálnou plnosťou, a všetky odtiene, ochutnať aj vychutnať. Nepoznala žiadne zábrany a hranice, chuť jej nemohol strpčiť nijaký človek a jeho vôľa. Ani vy. Ešte stále hovoríte o duši.

   Potom ste spoznali telo. Vtedy ste si uvedomili hranice vy. Používala ho rovnako slobodne ako dušu, ako vták na nebi. Rozmýšľate, prečo by ste nikdy nedokázali zhodiť zo seba šaty a rozbehnúť sa do jazera len tak. A vôbec, tancovať, skákať, šantiť na ulici, pred zrakmi ľudí, akoby nič, nerušiť sa tým, čo si myslia.

   V ten deň ste sa o tom nerozprávali, ešte by to viac-menej bolo predčasné, unáhlené. No nerozprávali ste sa o tom ani neskôr. Nemali ste odvahu, radšej ste vychutnávali dušu, ktorá nabrala skutočné obrysy. A oni s ňou skutočne ladili.

   Naozaj ste si priali, aby ste ho prijali. Opatrovať a ctiť, v zdraví i v chorobe… krásne slová. Ale od začiatku? Nemohli ste. Uviazli ste na plytčine, medzi telom a dušou, zatiaľ čo jej ste dovolili, aby vás ľúbila. Nechceli ste jej to pokaziť. Radosť, obdiv, dokonca lásku, nemohla to skrývať. Za jej úprimnosť ste ju museli odmeniť neúprimnosťou. Nedokázali ste to ani vysloviť, taký ste človek. Radšej ste mĺkvo nechali situáciu plynúť, podvedome ste si želali, aby sa niečo stalo. Aby vás niečo odtiaľto vykliesnilo. Niečo, ale nie toto.

   Utierate si tvár. Nemôžete inak. Uvedomujete si, ako pomaly chápete. Prijali ste telo, každé jedno. Je vám ľúto, že takto neskoro. No skôr by ste na to neprišli.

   Náhle vám napadne. Že by pre vás bolo poctou, keby ste na jednom z obrazov mohli byť vy. Vaše telo. Prijali by ste ako jednu z najprirodzenejších vecí. Najkrajších. Teraz sú takéto myšlienky už zbytočné.

   Pochopili ste krásu tela. Gratulujete si k tomuto objavu. Teraz sa môžete začať týrať.

   Pýtate sa, ako ste sa mohli takto dívať? Čo ste to za človeka? Kladiete otázku viackrát, obraciate hlavu do všetkých kútov i smerom hore. Myslíte si, že takýmto neustálym spytovaním sa vám dostane odpovede, ba viac, že sa vám uľaví, bude sa vám lepšie dýchať. Odpovede ani pomoc samozrejme neprichádzajú. Tak len hľadíte na telá, čo sa stáva čoraz nepríjemnejším. Čoskoro na ne už hľadieť nemôžete.

   Muž načahuje ruku. Za niečím, čo pred ním uniká. Dáma sa stráca v oblakoch. Dochádza vám, že tak už zostanú naveky. Muž nedočiahne, dievčina sa neskloní dolu.

   Končíte neplánovanú návštevu. Keď vychádzate z dverí galérie, do ktorej ste vnikli takpovediac bez súhlasu majiteľky, rozmýšľate o bezbariérovosti tohto domu. Musíte zavolať jeho pani, aby vám prišla pomôcť. Jej matka má podobné tvary ako ona. Keď vás nesie po schodoch dolu, cítite, že i vôňu má takmer rovnakú. S ochotou vás usádza späť a pýta sa vás, s čím vám ešte môže pomôcť. Je vám jej ľúto, jej úprimnosti. Netuší, že ňou obdarúva človeka, ktorý je príčinou prázdnoty izby na poschodí. Nemala sa to ako dozvedieť. Pre ňu ste človek, ktorý tamhore rozsvietil svetlo. Ani teraz sa to nedozvie. Nemáte síl jej to opäť povedať, ani kvôli nej, sám ste zbabelý. Poďakujete, ešte raz sa ospravedlníte za vyrušenie a odchádzate.

   Cestou domov ešte stále cítite pach oleja a rozmýšľate, či vám bude s vôňou tela splývať už navždy.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.