Jurinova jeseň 2007

JURINOVA  JESEŇ 2007 V ZNAMENÍ „VÍŤAZNÉHO ŤAŽENIA” KATARÍNY DŽUNKOVEJ

 

V chladných jesenných dňoch 2007 sa slávnostným vyhodnotením zavŕšil 3. ročník literárnej súťaže pre mladých poetov a prozaikov z celého Slovenska Jurinova jeseň. Vavríny za poéziu a prózu zožala (tak ako v minulosti, a ako aj inde…) opäť mladá talentovaná Košičanka Katka Džunková, ktorá by už hádam mohla pomaly i zanechávať myšlienky na literárne súťaže a začať si pripravovať materiál na svoj debut… Ale pekne po poriadku.

  • Do celoslovenskej literárnej súťaže vduchovnej tvorbe Jurinova jeseň (JJ) 2007, ktorú organizuje Kysucká knižnica vČadci aŽilinský samosprávny kraj vŽiline, zaslalo svoje práce 93 autorov. Vkategórii poézia súťažilo 67 autorov, v kategórii próza 26 autorov, ztoho štyria autori zaslali svoje práce do oboch kategórií. Vekové rozpätie súťažiacich vposlednom ročníku Jurinovej jesene predstavovalo hranicu od 13 rokov (Andrejka Pajtová vLocky) až po najstaršieho súťažiaceho, ktorým bol MUDr. Andrej Sitár st. zBanskej Bystrice súctyhodnými 94 rokmi.

Ako dôkaz opodstatnenosti a záujmu o spomínanú literárnu súťaž svedčí i zvyšujúci sa počet súťažiacich. V prvom ročníku JJ sa do súťaže zapojilo len 23 autorov (kategória poézia  mala 15 účastníkov a v kategórii próza sa predstavilo 8 začínajúcich autorov). Druhý ročník JJ zaregistroval 80 autorov  (kategória poézia  mala 63 účastníkov a kategória próza 23 autorov, z toho do oboch kategórií zaslali svoje súťažné práce ôsmi účastníci).

Výsledky literárnej súťaže Jurinova jeseň 2007

Odborná porota 3. ročníka celoslovenskej literárnej súťaže v duchovnej tvorbe Jurinova jeseň 2007 v zložení Teodor Križka (predseda), Peter Mišák, Igor Válek a Peter Kubica navrhli organizátorom udeliť ceny v tomto poradí:

  • Poézia
  • 1. miesto aHlavná cena – Katarína Džunková (minulý rok ocenená vkategórii poézia 1. miestom) – udeľuje obec Klokočov atiež aj Hlavná cena vkategórii próza – udeľuje obec Klokočov
  • 2. miesto –Miriam Hlavačková – cenu udeľuje Kysucká knižnica v Čadci
  • 3. miesto –Anna Uramová – cenu udeľuje Žilinský samosprávny kraj

 

Próza

  • 1. miesto aHlavná cena – Katarína Džunková – viď. vyššie
  • 2. miesto -Maroš Andrejčík – cenu udeľuje Kysucká knižnica v Čadci
  • 3. miesto – Jozef Páleník st. – cenu udeľuje Žilinský samosprávny kraj
  • Čestné uznania v3. ročníku JJ boli udelené týmto autorom: Štefan Šimko (Hrabušice) – kategória próza a Silvia Kaščáková (Bratislava) – kategória poézia.

 


Z TVORBY OCENENÝCH NA JURINOVEJ JESENI 2007

 

 

Katarína Džunková, 19 rokov, Košice

 

Popieranie

 

na jeseň zo stromov visia

dlhé nite

zase niekto prišil kabát

až na steh presne

na dušu

 

všetky cesty

čakajú na človeka

radujú sa

že prišiel

aj keď s takou hrdosťou po vreckách

že ani psíkom

z nej neodlomia

a nedovolia pozrieť

akej farby je vlastne pýcha

 

ešte skôr

než ukrižovali muža

s takými krásnymi

jamkami na lícach

že by sa v nich nehanbili

vyrásť stromy

už mali bodliaky

červené hlavičky

 

niekedy človek ani nevie

či má plakať

alebo si priviazať o ruku

dlhú nitku kriku

keď na úzkej lavičke

ktorá je jediným spôsobom

ako prejsť cez rieku

narástli drobné

biele

kvetiny

 

 

xxx

 

za našou záhradou

niekto z milosti

nezatvoril bránku

aby už nemusela vŕzgať

hlasom zabudnutých dverí

ktoré sa môžu vyspovedať

iba po daždi

 

vtedy k nám

po prvýkrát

vstúpil ten

čo poľutoval

plody jedovatých rastlín

 

detstvo už dávno nevonia

ako kvety hlohu

len cez záhrady

stále tiahnu

zimné mesiace

 

a my

otvárame bránku

akoby boli aj duše z pletiva

stvorené na to

aby sa z nich dalo

iba vyháňať

 

 

xxx

 

kedysi si kováči

zapchávali dušu

keď prechádzali

na jar

okolo žrebčínov

 

aj osedlávanie bolí

preto len párkrát za život

prikladáme

kožu na kožu

 

s vypálenou ryhou

na ušku

dnes za mnou

neprišiel petr

 

sú noci

keď sa túži

aspoň po ruke

presne tej

ktorá ešte včera

povrázky okolo žíl

rozplietla

na bič

 

 

xxx

 

pod kvitnúcimi topoľmi

na letenskej pláni

som počula dieťa

pýtať sa

či staroba vonia

 

vtedy som nachvíľu

zabudla na strach

a na to

že mláďatá holubov

sa už rodia šedivé

 

fúkal vietor

a ďalšia jar

odchádzala tak silno

až by sa človek pritisol

k porcelánovým dušiam koníkov

na poličke

niekde

za detstvom

 

 

Miriam Hlavačková, 38 rokov, Bratislava

 

***

 

Nesvietim

iba sliepňam

 

v komôrke svojho

tela

 

kým mi neprídeš

kým mi neprídeš

 

ako Slovo

na jazyk

 

oblátka

snehobiela

 

 

Fiat

 

zbieram si bolesti do lona ako

jablká – otlčené plánky, trpké

jakubky (v tme šupky driemu

hviezdičky, ja viem)

akoby sa všetka bolesť zniesla

práve sem, korunovala túžbu,

dávala podstatnému pravé meno:

trest a požehnanie zároveň

 

núkaš mi ďalšie jablko

a

čakáš, či

doň zahryznem

Anna Uramová, 23 rokov, Smrečany.

 

DO ŠERA

 

Znovu prechádzam popod portál

do šera spovedného tajomstva

v tichu napĺňam pohár

chvejúcou sa  čistou vodou

nechávam ti svoj strach

nanovo skúšam ísť za hranicu úprimnosti

v zrkadlách dní vykladám na stôl

mojich tridsať strieborných

chvíľ bez Teba

 

          


Katarína Džunková, 19 rokov, Košice

 

 

PREČO NEVIEM NAPÍSAŤ POVIEDKU

(NAPÍSANÉ S VYSOKÝM HREBIENKOM)

 

 

  Sú noci, keď sa nemáme komu vyžalovať. V rukách mi chýba tá zázračná obrátená lupa, ktorú majú publicisti, psychológovia a vzdelaní ľudia, keď vedia s rozvahou definovať svoje rozpoloženie bez toho, aby sklíčko zamerali príliš na seba. Občas si oblečiem dlhé rukavice nehy a každý predmet, ktorý sa ich dotkne, sa premení: nočné mesto na jaskyňu; zúbkovaná panoráma kostolných veží na rad stalagmitov, retiazky z trajektórií lietadiel na jemnú sintrovú výzdobu a tým najodvážnejším pozorovateľom sa podarí v svietiacej televíznej veži zazrieť diamant. Inokedy sa premieňa obloha: súhvezdia sa až príliš podobajú na kruhy na hladine trblietajúceho sa čínskeho jazierka. Telo veľkého voza, Lovecké psy, Berenikine vlasy, dva hrby Cassiopeyi… Až sa bojím priložiť na oblohu prst, aby k nemu skutočne nepriplávali rybky a spoza horizontu nevybehol nahnevaný strážca, kto ho chce zase obrať o kúsok vodného tajomstva.

  Ale tie chvíle existujú iba okamih. V skutočnosti som si nikdy nevedela vymyslieť dostatočne silnú postavu, ktorej by som dala meno: Harry Heller, Pierre Bezuchov, Jozef K, Yossarian, Billy Pilgrim alebo dokonca aj Mária Nováková už boli dávno vymyslení a mne sa žiadne meno nezdalo dostatočne hodné, aby som ho obalila domnelou ťarchou toho, čo chcem vyjadriť. Vlastne by som sa za svoju postavu hanbila.

  Niektorí spisovatelia sa veľmi trápia nad tým, že chcú napísať knihu, v ktorej by vyjadrili celé svoje nazeranie na svet, celú svoju životnú pravdu. Bolo by to ich najlepšie dielo, v ktorom by vyjadrili svoje tajomstvo  a návod na život. Taká kniha sa však nedá napísať a ten tajomný „návod” presvitá sám o sebe cez literárne diela. A mne sa žiada Martina Jablonská, lesné dievčatko Falinn alebo anjel zoslaný na zem sa nezdali povolaní byť nositeľom takej úlohy.

 

  A pritom by sa dalo. Vymyslieť naturalistickú scénku, romantickú náladu, dialóg alebo prekvapivý záver.

 

 

Naturalistický pokus:

 

  Prsia. Už od detstva som ich nenávidela. Malé ružové fliačiky do tvaru lentiliek. Mala som deväť rokov a bola som s nimi strašne spokojná. Spokojná, že sa moja hruď podobá na chlapčenskú, že kým je krásne rovná, ešte je čas sa vrátiť, ešte som nezačala dospievať. Že kým nie som dospelá, kým som si na svete príliš nezvykla, kým nie som za priveľa vecí zodpovedná, kým ešte nikoho naozaj nemilujem, môžem spáchať samovraždu, kedykoľvek chcem. Moje myslenie bolo vtedy priveľmi založené na argumentácii tvrdení, a tak som pozorne počúvala každý výrok o živote. Utkvela mi v pamäti práve táto veta: „Život je dar.” A na ňu som si s výrazom vševedúcich slečien našla ironickú výhovorku. „Hej, pche, ale každá vec sa predsa dá vrátiť, existuje predsa čosi také ako záručná doba…” Pche.

  Všetko sa však vymklo z rúk, keď som v jedno ráno vystúpila z vane. Postavila som sa z profilu k zrkadlu, či je všetko v poriadku. Nebolo. A ja som to bolestivo videla, ako sa prísna priamka siluety môjho hrudníka zakrivila. Boli tam.

  Spočiatku som si snažila nahovoriť, že to nie je  pravda. Občas si podobne zvyknem nahovárať, keď sa niečo postupne mení, napríklad tvár. „Nie, nie, tú stračiu nôžku okolo kútika som mal aj pred rokom. Som predsa taký istý ako vlani… Nie, to nie je možné…” Prejde rok: „Áno, stračia nožička je taká istá ako minulý rok. Musí byť. Nie, to predsa nie je možné, že sa môj čas minul, že práve ja, ja musím začať sta…” Tak som si aj začala nahovárať, že sa mi to iba zdá, že prsia nerastú. Ale rástli.

  Skúšala som si ich obväzovať handrou, keď som občas bola sama doma. Skúšala som vyklenúť ramená tak, akoby som v hrudi skrývala  mláďa vzácneho vtáčika. Skúšala som sa o tie dve miesta oprieť palcami oboch rúk a ukazováky k sebe pritlačiť tak, aby brušká prstov sa seba vyvíjali čo najväčší tlak. Táto bránička z prstov síce trochu bolela, ale keď som cítila, ako pod ňou pevne stláčam čudnú mäkkú hmotu a pomaly pod vrstvou tkaniva cítim opäť staré dobré chlapčenské rebrá, tešilo ma to. A vždy, keď ma nikto nevidel, bleskovo som si poskladala ruky  do dvierok z prstov.

  Márne.

  Často som si myslela, že si ich odrežem. Že raz a navždy s nimi urobím pokoj. Urobím to vtedy, keď rodičia nebudú doma. Hruď mi síce bude trochu krvácať, ale verila som, že to nepozorovane zakryjem handrou a krv poutieram, aby mama nekričala, kto jej zase ničí vysaté koberce. Potom na ich miestach vzniknú dve bordové chrasty do tvaru plochých  tácničiek z detského riadu. A keď odpadnú, bude po probléme, nebudú prsia, matka nebude kričať kvôli kobercom, nebudem musieť nosiť tú hnusnú vec s háčikmi a nebude dvoch ružových fľakov na mojej hrudi. Nebude nič. Iba ja a krásna rovná hruď.

  Keď sa mi potom v jednu noc snívalo, že som si ich odrezala, ráno som sa strašne bála otvoriť oči. Opatrne som si siahla pod tričko a …Boli tam. Ružové, s ešte sploštenými a uzemnenými  bradavkami a neskutočne skutočné. Tak veľmi bolelo to pokušenie prechádzať v kuchyni okolo veľkého nožíka, ktorým sa na Vianoce zabíjali ryby v kúpeľni…

 

 

Romantická nálada:

(z príbehu o anjelovi, ktorý bol zoslaný na svet splniť jednu úlohu, ale medzitým zistil, že svet je  trochu iný, než si na nebesiach predstavoval)

 

   Netopiere mali vždy letovú dráhu inakšiu než vtáčiky. Lietali zmätenejšie, medzi prstami mali blanu jemnejšiu a temnejšiu ako vlasy žien zo starých fotografií a za sebou nechávali zúbkovanú dlhú tenkú čiaru vibrácií. Ako biely balón stúpal ponad horizont Mesiac a anjel preľaknuto zistil, že aj na bývalé kráľovské mesto doľahol večer. Nad Prahou sa ešte dôstojnosťou divokého zvieraťa chúlil hrad a o čosi plachejšie sa vedľa neho krčil ako plachý biely zajačik Strahovský klášter s vysokými vežami namiesto uší. To však už anjel nepotreboval vidieť – hneval sa tak trochu na kostoly a na to všetko, čo dnes zažil na pražskej omši.

  Do kostola vošiel ako do domu. Vzorované koberce, mäkké lavice, pestrofarebné kytice, umelecké diela, vonné oleje, príjemná hudba… To už nemalo nič spoločné s pustovňami a pokosenou trávou s otlačkami kolien, na ktorú bol zvyknutý. Rozosmútilo ho, že ľudia sa bez výnimky naučili kresťanstvo iba prijímať – ako niečo, čo sa musí, ako niečo, čo sa naučili od rodičov, ako niečo, čo potrebujú, ako inštitúciu, ktorá by im priniesla bezpečie. Dlhá červená nitka, ktorou do bieleho obrusu filozofie vyšil myšlienky kresťanstva svätý Pavol, sa stratila. Kresťanstvo sa v ich pojímaní stalo čímsi rodinným, emotívnym, naučeným, čo dokázalo na hodinu preniesť povznesenie, na deň sentimentalitu a na týždeň pocit spravodlivosti a večnosti, až kým sa nestratili v toku každodennosti.

  Anjel utekal nahnevane po pražských uliciach, všetky budovy nachvíľu prebrali tvary Tancujúceho domu, míňal bezdomovcov, ktorí mali za nechtami ešte stále zvyšky ihličia, utekal okolo kostolov s padajúcimi kučerami barokových fasád nad oknami, zakopával o dlaždice, na ktorých ešte pred minútou stroskotala lodička malostranskej krásavice… „Ja ti kašlem na svätcov niekde v horách, kašlem na kresťanskú poddajnosť, s ktorou by sa mali ľudia rodiť ako s hrbom, neschopní vlastnej vôle! Kašlem na farárov, na ich velebnosť vo fialových rúchach na Veľkú noc, na starú vodu pri chrámoch, ktorú nazývate svätenou, kašlem na význam utrpenia ako zakrývania vlastnej neschopnosti…! Čo to nechápete, že ani na planinách na východ od Bialystoku nenájde človek nič sväté, že pred tisícročiami nazývali vaše sviatky Saturnáliami, že vaše zmŕtvychvstanie je len pokračovaním Demeterinho prebúdzania jari a že svätý Jozef je možno krásne zobrazovaný ako tesár, ale v skutočnosti to bol človek ako všetci, s hrubým obočím a hranatými lícnymi kosťami? Čo to, prosím, nechápete, že sa dnes už nedá, tak veľmi nedá, modliť naozaj k svätým, že svätý Karol Boromejský ti nevylieči bolesť kdesi v dutine brušnej a blahoslavený Karol I. Habsburský už vôbec nie???” A potom to premieňanie sa prírody na miesto estetickej kontemplácie, potom tá mučivá tieseň, keď sa pozeráš na fotografie pápeža v starom, mohutnom a ohnutom tele ako vŕba a kdesi na dne duše máš pocit, že ten človek vedel, ako to všetko v skutočnosti je, len nemohol, tak veľmi nesmel povedať ľuďom pravdu, aby sa inštitúcie, viera, každodenné ranné zvonenie električiek nezmenilo na chaos a zúfalstvo. A len kdesi na starých dedinách alebo pri priezračných úsmevoch dobrotivých ľudí ti napadne, že je predsa len dobré, že kresťanstvo máš v matrike ako poistku, pretože môžeš k týmto ľuďom patriť, pretože sa môžeš začleniť do veľkého spoločenstva a aspoň nachvíľu zabudnúť, aký si v skutočnosti sám…

   Takto znela hrdosť s niekoľkými zrniečkami vzdelania a takto padalo na zem zúfalstvo, keď si človek povie, že je dobré, keď si „tam niekde” náboženstvo existuje. „Tak, tak, len si pekne existuj, kresťanstvo, ja sa z okna rád pozriem na ľudí smerujúcich do kostolov, aspoň mi to pripomenie detstvo. Ale nič odo mňa nechci! Ja som zaneprázdnený vzdelaný moderný človek a chcem mať od teba odstup! Ale potom, milé kresťanstvo, ak by som náhodou osamel, ochorel alebo zostarol a nemal by som sa o čo oprieť – no, veď vieš… Uzavrime dobrú dohodu…Ja zaspievam koledu a ty mi dáš všetko, čo budem chcieť, dobre? Veď preto. Vedel som, že sa dohodneme, veď si predsa kresťanstvo.”

   To všetko sa nahromadilo v anjelovej duši, že až zabudol, že v Prahe je vlastne kvôli niečomu  inému. A najviac ho tajne divilo to, že za všetky myšlienky a reči, na ktoré by si predtým ani nedovolil  vysloviť, sa mu nič nestalo a večer dokázal byť rovnako srdečný, kultivovaný a altruistický ako kedysi na nebesiach.

 

 

    A takto by písanie mohlo pokračovať do nekonečna. Dalo by sa vymyslieť neskutočne veľa postáv, príbehov alebo len emociálnych situácií, viac či menej autentických. Nikdy by som sa však ani za jednu z nich nedokázala postaviť. Pretože každým textom by som pohŕdala… Jednako z pravej objektivity, keď človek vie, že to, čo píše, nedosahuje takú úroveň, akú by malo. A zároveň aj preto, že by sa mi žiadna postava ani príbeh nezdali dostatočne správne, aby vyjadrili, čo naozaj cítim.

   Pretože občas si človek o sebe tak trochu namýšľa a zdá sa mu, že všetko, čo sa mu stalo, je jedinečné. A aj preto, že z pozície nežného pohlavia vybaveného emociálnym fondom, sa neviem štylizovať a hrám na city.

    A tak si radšej unavene sadám na posteľ a beriem do ruky knihu. Večer prenechám im, spisovateľom. Na chvíľu je to Hesse, potom mi vyrazí dych MacEvan, Frisch a Lägerkvist; Gombrowicz, Milosz a Herling-Grudziński ma zase upozornia, aká krásna literatúra sa môže zrodiť v krajine, ktorú považujeme občas až za príliš obyčajný susedský štát. A zo spisovateľov, tých, ktorí niečo veľmi bolestivé alebo, naopak, príliš radostné prežili a dokázali to krásne kultivovane vyjadriť, sa stanú priezviská. Ale pánboh zaplať aj za to. Pretože práve kdesi pri nich mám pocit, že to, čo by som musela vyjadriť v ťažkopádnej romantickej nálade alebo v naturalistickom pokuse, ktorý na celej čiare aj pri slove POKUS zostal, dokážu povedať za mňa. A že môj strach z dospievania, zo starnutia, z priberania, z toho, že nebudem hodná lásky, z toho, že sa raz toho dozviem priveľa, až prestanem veriť…dokážu nielen vypočuť, ale dokonca mi aj poradiť. Okrem iného aj v tom, aby som zase toľko nečítala.

  Teda ďakujem, páni prozaici. Veď aj to je dôvod, prečo neviem napísať poviedku.

 

  (A len tak mimochodom sa ráno strapatá načahujem za skrinkou v kúpeľni a zisťujem, že mám poriadne neohrabaný štýl a že hrebienok mám teda poriadne vysoko.)

 

 

 

Maroš Andrejčík

 

LIST Z POPOLA

(úryvok zo súťažnej prózy)

 

Jakub sedel na priedomí rozpadajúceho sa šesťdesiatročného domu. Snažil sa pozerať do slnka, no ono mu to nedovolilo. Vedľa neho sedelo šteňa zlatožltého retrievera s vyplazeným jazykom. Napínalo chrbát, aby ho Jakubova ruka hladkala po celej jeho dĺžke. Neskrotný augustový vietor prehadzoval psovi chvost zo strany na stranu. V tento zaspatý čas sa v dedine nedialo nič. Už dávno sa tu nik neutopil, ani neobesil. Všetci sa sťahujú do mesta, aby sa z nich stali ešte väčší čudáci.

Jakub počul cez otvorené okno hlas v rádiu.

– Bolo práve deväť hodín!

Pozrel do okna, na muchu, ako sa snaží pretlačiť cez sieťovinu dnu. Prstom jej pomohol a urobil z nej paštétu. 

– Jakub, dnes nám poštár donesie list od mamy! – kričal otec, keď si zalieval kávu.

– Ale veď ja nemám mamu! Odišla, nechala nás oboch a teraz jej zrazu chýbame!?

– Je to tvoja mama!

– Nie je to moja mama!

Otec sa s ním nechcel hádať. Dvanásťročné decko, čo dávno pozná pravdu o živote, už otec nebude viac presviedčať. Zobral tašku a vykročil smerom na zastávku.

– Počkaj, idem ťa odprevadiť!

Jakub vstal, buchol sa do ľavého stehna a pes spozornel.

– Poď!

Zamával mašine, čo mu zobrala otca do práce, kopol do kameňa a pes váhal, či sa má rozbehnúť za kameňom alebo autobusom. Pozrel na Jakuba, a keby vedel rozprávať, volal by ho niekam do tieňa, lebo tu už stoja zbytočne.

Chlapec doma napojil psa a rozhodol sa, že si ho vycvičí. Zašiel za dom, do veľkej záhrady. V nejakej múdrej knihe čítal, že pes by sa mal cvičiť na mieste, kde by ho nemalo nič rušiť. Ešte predtým však vošiel do chladnej pivnice a do vrecka si strčil za hrsť granúl.

Ukázal psovi jednu z nich. Pes uprel zrak na chlapcovu ruku a snažil sa pochopiť, čo sa od neho očakáva. Keď opäť zdvihol ruku do výšky, pes poslušne sledoval tento pohyb. Jakub zavelil:

– Sadni! Sadni! – a pes, ako sa nakláňal za rukou, odrazu si sadol. Chlapec ho pochválil a strčil mu do zaslintanej papule granulu.

– A teraz znova!

Jakub vošiel rukou do vrecka. Pes spozornel. Opäť dvíhal ruku hore, keď sa na oblohe zjavilo lietadlo. To zaujalo psa a chlapec sa nazlostil. Býval blízko letiska a vyberať si nemohol. Chvíľu počkal. Granulu odhodil ďaleko od psa, no ten si ju našiel. Poslušne sa vrátil k pánovi a vrtel chvostom.

– Čo chceš, ha? Toto?

Jakub sa pozrel na nebo, napol uši, a keď si bol istý, že nič nevyruší jeho námahu, vzal opäť granulu, zamával mu nad hlavou, a ako pes zdvíhal ňufák, sadol si do trávy.

– Dobrý! – pochválil Kubo psa a zas mu vtlačil granulu do tlamy. Na chvíľu nechal psa psom, aby si oddýchol a šiel do kuchyne, napiť sa vody. Šteňa cupitalo za ním. Ako sa Jakub nahýnal dozadu a lial do seba vodu, pes si sadol.

– Teraz som ti nedal povel!

Pes sedel ďalej. Počúval vodu, ako slastne tečie.

– Chceš?

Jakub sa rozhodol, že na hodinu dá psovi s výchovou pokoj. Zamkol dom a bránu. Psa si pritisol k hrudi a šiel k potoku. Mal rád leto. Všetci boli natlačení na mestskom kúpalisku, chytali svoju dávku vody a bronzu, za ktorú si poctivo zaplatili. Chlapcovi teraz patrila prázdna ulica, horúci vzduch a prach z cesty. Bol si vedomý toho, že psa žiadne auto neohrozí. Uvoľnil ho z objatia. Vyzliekol si tričko a šermoval ním psovi pred ňufákom. Zrazu si spomenul na otca, ktorý sa potí v sklade. Videl ho neraz, ako ťahá paletový vozík, naložený tovarom až po samý strop. Chlapec sa snažil pochopiť, prečo nemajú otcovia prázdniny. Otec od neho odchádzal každý deň. Najdlhšie však cez víkendy, za čo mal dobré príplatky. Kubo si tajne želal, aby s ním ocko šiel aspoň raz na omšu. Chcel, aby ho videl, ako miništruje a ako zasvätene pomáha kňazovi. Vedel však aj to, že ak by otec do práce nechodil, nemal by to, čo má.

V diaľke zazrel poštára. Snažil sa mu vyhnúť, no on mu naznačoval, že má pre neho list. Jakub sa rozbehol a pes za ním. Keď prebehoval okolo poštára, ukázal mu, že sa ide kúpať so psom a list ho momentálne nezaujíma.

– Hoďte ho do schránky, potom si ho prečítam!

Poštár ucítil na svojich lícach vietor a tajne závidel chlapcovi. Utrel si čelo a venoval sa ďalej svojej práci.

Pes  sa nevedel nabažiť kúpeľa. Aj Jakub sa radoval, keď videl, akú detskú radosť prežíva jeho šteňa. Nemali žiadne starosti. Kubo mu vytrel mokrú srsť do svojho trička. Cítil potrebu postarať sa o šteňa i akúsi zodpovednosť, čo prináleží chlapom. Spomenul si na list. Vždy, keď si užíval bezstarostnosť, vždy mu napadali – ak nie povinnosti, tak veci, ktoré ho negovali. Kládol si otázku, či to majú všetky deti.

Na obálke boli nečitateľné pečiatky. Hodil list na stôl do kuchyne a šiel psovi ohriať mlieko. Do neho natrúsil piškóty. Sledoval psa, ako sa s chuťou pustil do lahôdky a tiež sa kŕmil tým istým pečivom. Na rozdiel od psa, napájal sa sódovou vodou.

Konečne došiel otec z práce. Jakub zaspal už pri znelke televíznych novín. Rád sledoval hlavne ich závery so zvieratkami. Ostatné ho nezaujímalo. Čudoval sa ľuďom, ktorí sa pred kamerami vytŕčajú ako cvičené opice, robia zo seba hviezdy, a pritom sú to chudáci, čo nemajú o živote ani páru. Na svoj vek bol až príliš vážny. Všimol si aj tie skryté reklamné finty. Niektorí spolužiaci žiadali od rodičov, aby im kupovali telefóny za akciové ceny. Aj otec mu chcel jeden taký kúpiť za korunu. Jakub mu všetko prepočítal a otec sa len chytal za hlavu, čo to všetko obnáša! Ďakoval Bohu, že mu dal takého syna.

– Spíš?

– Nie, otecko. Mal si veľa práce?

– Mal som dosť.

– Keď budem starší, vybavíš mi u vás brigádu?

– Hm, radšej by som si želal, aby si sa učil! Vieš, v živote to je podelené spravodlivo. Jedni robia, iní riadia. Ja by som si želal, aby si pracoval hlavou.

– Potom sa mi budú všetci smiať, že nič nedokážem! Veď aj ty sa smeješ tej hlupani, čo ti každý mesiac poserie výplatu.

– Nesmieš tak rozprávať! Ona to má v náplni práce!

– Ocko?

– Prosím.

– Ľúbim ťa, veľmi ťa ľúbim!

– Aj ja ťa ľúbim, synček!

– Ocko?

– Prosím.

– Pôjdeš so mnou v nedeľu do kostola?

– Neviem.

– Veríš ešte v Boha?

– Verím, ale Boh vidí, že sa o teba musím postarať. Do nedele je ďaleko…

– Ocko?

Ráno ťahal pes Jakubovu perinu. Potom po nej vyšiel hore a vošiel mu rovno do vlasov. Dva razy zabrechal a Kubovi skončila noc. Obliekol si vyťahané tričko a sadol na studené schody. Až ho vystrelo, také boli chladné. Vrátil sa do izby a poťahoval za sebou perinu. Pes cupital za ňou. Chlapec sa zahľadel do rannej hmly, ktorá nežne hladila bránku. Všimol si medzi železami zastrčené reklamné noviny.

– Dnes ťa vycvičím tak, aby si mi nosil poštu!

Ešte chvíľu sledoval opar, no potom ho vietor rozfúkal po ulici. Pohŕdal tou hmotou. Slnko sa nemuselo namáhať. Lúče rozrezali hmlu na franforce ako krajčír molitan do vankúšov.

Jakub si ohrial mlieko, do ktorého nasypal instantné kakao. Rozpúšťalo sa rýchlo, tak rýchlo ako láska k vlastnej matke.

Nakŕmil seba a psa, zamkol dvere a šiel do záhrady za domom. Zopakovali si včerajšiu lekciu – sadni. Jakub rozmýšľal, ako naučiť psa, aby mu chodil po poštu. Uvedomil si, že je ešte malý a ani prvú lekciu nemá stopercentne ukončenú.

– Mohlo by sa mu to všetko zliať dokopy v tej malej hlave a ja nechcem hlúpeho psa!

Zapol fontánu, hoci vedel, že otec nemá rád, ak šprtá zbytočne do prúdu. Ľahol si na chrbát, sledoval vodu a psovi dovolil, aby mu masíroval brucho. Myslel na otca, ktorý sa potí v sklade. Spomenul si aj na tetu, čo kradne jemu a psíkovi lahôdky. Vnímal, chápal, ale závisť a zlobu pochopiť nevedel. Bolo to príliš náročné na jeho hlávku. Snažil sa radšej nemyslieť. Pozeral na nebo, no bolo silnejšie. Cítil v očiach tlak a musel ich zavrieť. Chcel si aj poplakať, ale chlapi, chlapi predsa neplačú…

Náhle si spomenul na list od matky. Škrtol zápalkou a list sa za pár sekúnd zmenil na kôpku jemného uhoľnatého prachu. Niektoré časti z listu ostali neporušené. Dali sa ľahko prečítať. Chlapca ale nezaujímali. Ľútosť cítil asi tak, ako matka, keď ho pred rokmi opúšťala. Listy zvyčajne chodili v piatok. Kubo obviňoval poštára, že mu kazí víkend. Potom sa z toho stala pravidelnosť a chlapec si zvykol.

Nebo sa zaťahovalo. Možno mu bolo smutno za listom, za tým, čo chlapec vykonal. Jakub zavolal psa za dom. Znova ho cvičil. Pes sa rozpamätal, čo má robiť. Chlapec sa tešil. Oboch ich naraz začal hladkať dážď. Do domu to mali ďaleko, tak sa utiahli do záhradného domčeka. Vošli dnu a pocítili chlad. Pes stiahol chvost pod seba. Chlapec zreteľne cítil, ako mu čosi studené padá na polepené vlasy. Ešte si ich nestihol ráno rozčesať. Ďakoval streche, že je strechou.

– Ten, kto vymyslel strechu, musel predtým určite raz poriadne zmoknúť.

Cez prasknuté okno sledoval dážď, čo padal na trávu. Strácal sa v dyme. Pamätal si deda, keď ťahal fajku. Presne taký istý šedý dym ho opantával a padal na biele vlasy.

Rukou stiahol pavučinu z kúta obloka. Zaujalo ho, ako vzniká to malé, nenápadné umelecké dielo. Zamyslel sa. V jeho nedospelom rozume prebehla myšlienka na Boha.

– Na zemi je všetko také dokonalé. I ľudia by mohli byť!

Jeho spolužiaci by sa mu teraz určite vysmiali. Jemu je to jedno. Do svojho sveta nepustil nikoho okrem otca a psa. Aj otec ho niekedy krotil, napomínal, no vedel, že v chlapcovi vyrastá niečo, čo ešte ani on sám nevie definovať. Chlapcovi s matkou odišlo kus detstva…

Pes mu cikal na botasku. Keby neucítil teplo, pomyslel by si, že si to mokro priniesol do úkrytu zvonku. Nazlostil sa, no hneď sa upokojil. Spomenul si, že aj otec sa nad hlúposťami nerozčuľuje a vzápätí psovi odpustil.

– Veď je ešte malý! – Kubo sa v okamihu obliekol za dospelého.

Ľadové slzy ešte stále klopali na strechu. Už slabšie, no klopali. Chlapec ucítil hnilobný pach. Poobzeral sa okolo seba. Staré náradie, laná a deravé mechy mu pripomínali akési múzeum. Za dverami, tam vonku, šiel čas až príliš rýchlo. Svet sa ponáhľal niekam dopredu a asi aj do záhuby. Jakub sa cítil, akoby bol v roku tisícdeväťsto. Vedel však, že je v bezpečí. Dôveroval dreveným trámom, aj keď páchli mŕtvolne. Pingpongové lopty prestali padať na strechu. Vyšiel von. Kráčal po hline. Prepadával sa v nej ako prsty v čokoláde, ktorú si na pár sekúnd roztápal vždy v mikrovlnej rúre. Bol lenivý hrýzť ju zubami.

Otec cestoval z práce domov. Bol vyčerpaný. Dnes musel vstávať ešte pred štvrtou. Miloval ranné zmeny. Jeho kolegovia si ráno varili kávu, pofajčievali a on zatiaľ pripravoval tovar. Bolo mu jedno, že sa z neho smejú. Tešil sa na poobedie, tešil sa na syna! Nik mu v uličkách studených hál zbytočne nezavadzal. Vedel prečo a pre koho to všetko robí.

V autobuse vnímal mokrú krajinu, unavené tváre dedinčanov, babky s ružencami zapletenými v papyrusovo-lišajníkovom objatí rúk, pod ktorým boli už iba kosti bez farby a bez vápnika. Bál sa o syna. Čo asi robí, či niekde na konci ulice nemokne. V duchu si spočítaval, koľko dnes pre oboch zarobil. Čo všetko si budú môcť dovoliť, koľko ho bude stáť začiatok nového školského roka.

Chlapcovi bude treba kúpiť aj nové oblečenie. Veď rastie rýchlo ako tá tráva po letnom daždi. Vyratúval, kedy splatí nekonečnú pôžičku. Pohladkal si stehno, na ktorom si ležali ošúchané rifle.

– Nie, nové si kúpim až z októbrovej výplaty. Dovtedy budem musieť vydržať!

 Autobus vypľul unavených, aby pozbieral ďalších…

– Jakub!

– Tu som, za domom!

– Poď dnu!

– Kúpil si mi niečo?

– Nádej, že zajtra bude lepšie! Ľavú alebo pravú?

– Pravú!

Chlapcovi zaiskrili oči.

– A čo máš v ľavej?

– To isté!

Otec podal synovi aj druhú napolitánku.

– Jedna je s orechovou plnkou a druhá s čokoládou.

– Ďakujem!

Zavesil sa otcovi na krk a nečakane ho stiahol k zemi.

– Stokrát som ti vravel, aby si sa po mne takýmto spôsobom nevešal. Aspoň nie vtedy, keď som nepripravený. Už si zabudol, ako si mi minule skočil na chrbát a zablokoval platničku? Tri týždne som maródoval a čo som zarobil?

– Prepáč, zabudol som.

– Choď von! Nehnevám sa na teba, ale musíš sa vedieť ovládať! Prajem si, aby si vedel rozmýšľať dopredu!

Chlapec to už nepočul. Nebol však nazlostený na otca, ale na seba. Čo mal chudák robiť, keď otecka tak miluje? Nenápadne poutieral slanú slzu, aby otec nič nezbadal.

Skladník si urobil kávu a sadol pred televízor. Chytil do rúk ovládač, niečo na ňom postískal a do piatich minút si už slastne odfukoval. Chlapec čakal na tento okamih, dávno ho poznal. Hodil na otecka deku a pobral sa za dom. Televízor náročky nevypínal, pretože vedel, že ak by tak urobil, otec by sa prebudil.

Po záhrade sa prechádzala susedova sliepka. Pes okamžite zareagoval. Štekal a pomaly sa približoval k stvoreniu, ktoré ešte nepoznal. Sliepka spozornela. Pes sa chvíľu rozhodoval a nakoniec zaútočil. Sliepka vzlietla nad plot, šteňa sa zľaklo. Inštinktívne sa pritúlilo ku Kubovým nohám, že ho ochránia. Chlapec sa zohol, zdvihol psa a pritisol si ho k hrudi. Vtedy pes svojou vlastnou tekutinou spečatil ich priateľstvo.

Otec sa prebral, nachvíľu spozornel, kde je. Asi sa mu niečo prisnilo. Možno to bolo niečo krásne, pretože sa do normálu vracal o čosi dlhšie ako inokedy. Odpil si zo studenej kávy, vstal a podišiel k oknu. Pozrel na ulicu. Nič výnimočné sa na nej nedialo. V lete sa k večeru ani nič výnimočné diať nemôže. To až v noci, keď sa mládež schádza, aby sa neskôr šla spiť do miestnej krčmy. Volali to klub, no bol to predsa len pajzel. Spomenul si na svoje detstvo, kedy sa chodil tiež spíjavať, ale vtedy to bolo iné, zaslúžené. Potil sa statočne na poli, pracoval pri dome a menšie alkoholické prehrešky sa dali odpustiť. Dnes nevedel vôbec odhadnúť, či sa pilo viac vtedy alebo teraz. Už ho to vlastne ani netrápilo. No niečoho sa bál. Bál sa o syna. Bál sa, aby ustrážil tú hranicu, keď ho začne kaziť svet dospelých. Čo ak raz príde domov a syna v noci nenájde? Alebo ho nájde spať v izbe, pri otvorenom okne, a i tak ucíti alkohol. Chcel zahnať ťažké myšlienky, no zabŕdol do nich ako do osieho hniezda a oni sa mu začali posmievať a hrýzť ho.

Dopil kávu, odložil hrnček do drezu. Keď videl, že riad je umytý, pomyslel na zázrak a šiel za dom povenovať sa synovi.

– Kubo!

Chlapec neodpovedal.

– Jakub, kde si!?

Počul len lístie zo stromu, ako sa obracia po záhrade. Asi aj ono začalo chlapca hľadať. Otec sa pozorne poobzeral a až keď si bol istý, že chlapec naozaj nie je v záhrade, vyšiel na ulicu. Bola však prázdna, bezduchá ako pravá časť jeho storočnej manželskej postele.

– Jakúúúb!!!

Nič, len ticho a vietor, čo nadháňal posledné včely do úľov. Stmievalo sa.

– Jakubkóóó!

– Tu som!

Chlapec sa nahol z balkóna.

– Ocko, zaspal som v izbe!

Otca šlo od nervov roztrhať. Nemohol však synovi vytýkať nič, pretože on sám zaspal v kresle pred televízorom a syn si určite myslel, že takto bude spať až do samého rána. Mal by sa mu poďakovať za to, že ho prikryl dekou a urobil všetko preto, aby sa otec cítil čo najpohodlnejšie. Okrem televízora všetko povypínal, umyl dokonca aj riad a nechal ho, nech si oddýchne. Veď zajtra vstáva opäť o 3:45.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.