Branislav Hájek: V tichosti sa poberiem

 O nohe

 

Dnes

Pochovávajú nohu

Našla sa

Pri ceste

Akoby nevedela

Ktorým smerom

Sa pohnúť

Nikomu nechýba

Niekto ju odhodil

Nálezca

Sa neprihlásil

Čierne poltopánky

Do úradu

Divadla

Alebo k tancu

Nevieme

Akého je rodu

Či majiteľom

Je mladík

Patrí staršiemu

Je otáznik

Hudobníci vyhrávajú

Slnko pečie

Navôkol

Rozliehajúci pach

A noha

Si klope

Do taktu

 

Čas plynie

 

Nezavrhni ma

a nehádž

do železa

Srdce

bije rovnako

možno pomalšie

nezhasnem svetlo

po tme

ťažko ťa nájdem

neupracem rýchlejšie

zo strachu

že nás prichytia

už sa nerútim

bezhlavo

neskáčem

do vody

ak ucítim dno

Ponúkam ti

múdrosť

hľadanú

v mäknúcich údoch

ohnutom chrbte

Predstavenie

v divadle skončilo

Diváci

išli domov

Vyjdeš

spoza opony

Hľadím ta

barlou

predĺžením

mojej ruky

 

 

Po rokoch

 

Vstúp ďalej

a urob si pohodlie

starosti

hoď  za hlavu

všetko je dovolené

Nohy si odlož

kam chceš

prehnutá do záklonu

vlasy rozpustené

kým voda

vrie na kávu

bielizeň

je obesená na lampe

teraz ťa spoznávam

neporiadok

urobíš všade

upraceme potom

spolu

výčitky

za naše svedomie

 

 

 

Návrat

 

Ostaň

ešte chvíľu

všetko príjemné

tak rýchlo odletí

chcem sa

s tebou tešiť

zapamätať si

tlkot

tvojho tela

keď sa stratíš

v tej diaľke

a ráno

sa pri tebe prebudím

 

 

Zabudnutie

 

Je augustový deň

Urny

čakajú na poličkách

zabudnuté

bez povšimnutia

v rade

ako vojaci

Prosia o kúsok miesta

nariekajú

nad otlakmi

Zem

do zeme

sa vracia

vyhráva orchester

 

 

Je augustový deň

a telá v urnách

čakajú

 

 

Prebudenie

 

Prečo živí

závidia mŕtvym

sme spolu

ale na opačných brehoch

Nežijú

zo zeme

spia

kde ich vietor zaveje

nevieš

kedy dopľujeme

po zaplatení mýta

pltníkovi

so slovami vitajte

 

Prečo živí

chodia spávať

medzi mŕtvych

 

 

 

Hra na pravdu

 

Tvoje slová

nabíjam do pištole

bolia

ale nezanechávajú stopy

ako všetko

čo sme sľúbili

je len prachom

na ústach

Hráme

na prvý zásah

ďalšie neplatia

pretože

s časovým odstupom

neveríme ničomu

ani pôde

pod nohami

Pravda

ktorá mieri

najbližšie k srdcu

 

 

 

Čakanie

 

Čakám

aj v treskúcej zime

kým neutíchnu stony

susedov

od naproti

pokiaľ všetko nevykričia

čo zabudli

nezhasnú svetlá

a nestratia sa v tme

Prehrávam

nerovný boj s prírodou

preťahuje ma

až z toho

červeniem

 

 

Čakanie

na posledné stony

a potom v kľude

zaľahnem

 

 

 

Rukami

 

Chcem ta ľúbiť

obidvomi rukami

aby tej druhej

nebolo smutno

aby sa nestratila

v dave

Ku všetkému

pristupujem svedomito

polovičná práca

za veľa nestojí

a potom zaspím

v tvojom náručí

a ty ma hľadíš

mojimi rukami

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.