Vojtech Kondrót: Robotník poézie

V novembri 2007 by sa básnik Vojtech Kondrót (1940 – 2003) dožil 67 rokov, no v januári si nielen jeho rodina, priatelia a známi pripomenú 4. výročie dňa, kedy sa odobral na svoj posledný zájazd. Na nebesia.

Vojto Kondrót istý čas pôsobil aj v Dotykoch ako predseda redakčnej rady. Stretávali sme sa v redakcii, ale i v Klube slovenských spisovateľov, v Dome slovenských spisovateľov v Budmericiach, najčastejšie však na rôznych literárnych súťažiach. Vojto Kondrót bol neodmysliteľnou postavou týchto akcií, kde sa stretávali mladí poeti. Pre mnohých predstavoval autoritu, bol patrónom mladých začínajúcich slovenských básnikov. V Novom Slove im láskavo ukazoval smer, kadiaľ sa oplatí vydať na ceste v písaní, ako chutí poézia, možno by nebolo zveličovaním tvrdenie, že mnohých súčasných už „zavedených” autorov strednej generácie Kondrót svojím spôsobom vychoval, poznačil, ozrejmil im to, čo je vo všetkých začiatkoch dôležité, za čo sa oplatí vytrvať…

                    Vojtech Kondrót a Marián Grupáč

Ľudia umierajú, čo svet svetom stojí, a doteraz si na to nezvykli. Tak akosi to napísal Philip Roth v jednej zo svojich knižiek.

Smrť človeka je samozrejmý fakt, o ktorom vie každý, neutají sa. Keď sa ale pominie blízky človek, je to vždy – akoby – znenazdania, náhle, nečakane…

Vojto Kondrót bol istotne blízky mnohým. Zvlášť k mladým adeptom literárčenia patrilo jeho meno, ako náleží pekné slovo k básnikovi. Skutočnosť, že Vojto sa už pobral na cestu, na ktorej – ako vravieval – je všetko v „cene zájazdu”, nezmení nič na tom, že súčasne ostáva aj s nami. Horatius to vystihol presnejšie vo svojich slovách: Dignum laude virum musa vetat mori. – Múza neodvolí zomrieť mužovi hodnému slávy…

V redakcii DOTYKOV na Vojta Kondróta spomíname aj dnes a zároveň predkladáme aj niekoľko pripomienok od niektorých jeho kolegov spisovateľov, priateľov a kamarátov.

 

                                                                                                                          -red-


Pomník robotníka poézie

 

  Vojto Kondrót bol robotník poézie. Napriek biednej pláci dokonca aj nadšený, ochotný šíriť ju kdekoľvek a kedykoľvek. Mám dôvodné podozrenie, že práve to ho zabilo. V desaťročí po Nežnej revolúcii sa totiž za literatúru platilo vzácne a ak vôbec, tak väčšinou dvomi deci, či fľašou. Najmä na čítačkách, či verejných vystúpeniach v knižniciach a kultúrnych domoch. Vojtova pracovitosť sa tak odrazila aj v nadmiere toho, čo po zásluhe vypil. Z toho kruhu zrejme nebolo úniku.

  Nikdy som jeho poéziu nepovažoval za oslnivú, ale celkom určite si dodnes vážim jeho bezbrehé nadšenie pre túto málo lukratívnu činnosť najmä v časoch, keď sa z tých šikovnejších básnikov stávali tvorcovia reklamných sloganov. To on nevedel. Ale vedel si vziať za svoje šírenie poézie po celom Slovensku a jeho nekonečná misia po kluboch a krúžkoch mladých veršotepcov si zaslúži naše uznanie. Robil to nezištne a vlastne spoly zadarmo v dobe, keď jeho chytrejší kolegovia zháňali rebríky k novým korýtkam, či kľúče od toho správneho výťahu k moci. Keď sa tak na nich teraz z odstupu pozerám, najmä na tie ich „kariéry”, sú to proti Vojtovi chudáci. On zostal básnikom až do smrti. Len akurát nemusel zomrieť tak skoro a tak biedne.

  Ale to je možno už osud básnikov po revolúcii, ktorá sľubovala, že práve oni budú riadiť svet. Aké krásna metafora. A aká falošná, však, Vojto?

 

                                                                                                         Gusto Murín

 

VOJTECH KONDRÓT NAOZAJ

 

 

Skutočná báseň

(Samému sebe k šesťdesiatke)

 

Všetko na prvý pokus

(Sám seba odtrhnúť si od úst)

Aj ty aj ty to okús!

A všetkým všetko navždy odpusť –

 

kým doputuješ do púst

 

 

(Vojtech Kondrót: Súkromná modlitba. Bratislava, Odkaz 2001)

 

 

Stretnutí s Vojtechom Kondrótom bolo sotva viac, ako je prstov na ruke. Boli to stretnutia napospol krčmové. Krčma a básnik ladia. Aspoň kedysi tomu tak bolo. Napríklad Fedor Vico nedávno v novinách spomínal na básnika Františka Andraščíka, ktorý povedal/napísal (neodcitujem presne, ale približne to znie takto): Najlepší na svete je alkohol; jediný vzniká z hnitia, kým všetko ostatné hnitím zaniká.

V krčme sa pije, fajčí, debatuje… S Kondrótom bolo aj o čom mlčať. Nefajčil. Bol plavcom – otužilcom. Turistom. Matematikom a fyzikom. Básnikom. A dlhoročným učiteľom. Mal choré srdce. Myslím, že ma mal celkom rád.

Obmedzím sa na tri spomienky – stretnutia s Človekom. A nechcem, aby to bolo sladké ako jahodový kompót.

 

Prvé

 

Odohralo sa krátko pred Vianocami roku 1996. Mal som vtedy 37 rokov. Hoci písať som začal oveľa skôr, prvá báseň mi vyšla až po roku 1989. Teda vo veku, keď niektorí básnici mali už svoje najlepšie časy a diela za sebou, vrátane smrti.

Vojtech Kondrót ma pozval na stretnutie autorov Dielne Nového Slova. Konalo sa v Bratislave, v Klube ekonómov na Konventnej ulici. Prišiel som, a prvého, koho som stretol, bol Gabi Németh z Čiernej nad Tisou. Kondrót s pani Violou Ivaškovou meškali. Začali sme pohárikom pálenky. Dobrý úvod, povedal som si. A dobrý bol aj záver – skončili sme knižkou. Vojto (to sme si už tykali) ma na tom stretnutí dokopal k básnickej zbierke. Odporučil mi vydavateľstvo, ujal sa rukopisu ako zodpovedný redaktor. Knižka o rok naozaj vyšla.

Vyzerá ako hasičský zborník, povedal na môj debut, tuším, Marián Grupač. Vo vnútri všehochuť textov bez ladu a skladu. Sebakritika! V. K. mi do dramaturgie zbierky nekecal. Knižku som ani po roku od ohláseného vydania neuvidel v žiadnom kníhkupectve. Poštou mi z Bratislavy došli len autorské výtlačky. Tie, čo som nerozdal, som ponúkol jednému košickému kníhkupcovi. Po čase ma vydavateľstvo požiadalo, aby som celý náklad (cca 200 ks) od nich odkúpil, keď to už nevyšlo s distribúciou. Zabudol som poznamenať, že vydavateľstvo použilo na výrobu knižky sponzorské peniaze, ktoré zaobstarala kamarátka mojej kamarátky, vtedy podnikateľka. Aj vďaka Vojtechovi Kondrótovi (ktorý to všetko spískal!) som sa napokon k svojim knižkám dostal „zadara”. T. j. nemusel som ich zaplatiť ešte raz.

Prešla pomerne dlhá doba od vydania debutu, keď som sa dozvedel, že vydavateľ práve počas výroby mojej knihy vážne ochorel. Nikdy som nemal možnosť sa s ním osobne stretnúť, zaželať mu pevné zdravie a spokojných autorov. S láskavým dovolením, činím tak teraz. Desať rokov po vydaní prvotiny.

 

 

Najbizarnejšie

 

Odohralo sa koncom 90. rokov. Literárnu akciu som nestihol, prišiel som až na košickú železničnú stanicu. Asi hodinku predtým, ako mal V. K. odcestovať nočným rýchlikom do Bratislavy. Na každej železničnej stanici je krčma pochybnej povesti, tzv. IV. cenová. Vedel som, kde básnikov hľadať.

Pri stole sedeli traja mladí adepti poézie a Vojto. Pred Vojtom bol načatý maďarský guláš, pilo sa pivo, z igelitky pod stolom vytŕčala fľaša vodky. Unavený Kondrót sa babral v tanieri, mládenec sediaci vedľa mu do neho namáčal chlieb a vyjedal omáčku. Debata viazla. V ten večer bolo už všetko povedané. Krátko pred odchodom vlaku sme Vojta usadili do prázdneho kupé a – pohli sme sa. Sprievodca nás, kým sme došli do Kysaku, kde mal rýchlik prvú zastávku, nestihol chytiť. Rýchlo sme vyskákali z vlaku a premýšľali, ako sa z tejto neplánovanej cesty, uprostred noci, dostať späť do Košíc.

Ani neviem, prečo som sa obzrel. Pár metrov za nami kráčal Vojto. Bez igelitky. Prečo vystúpil v Kysaku? Ako docestovala osamotená vodka do Bratislavy? Kto ju našiel a vypil, nič pritom netušiac?

Život sú samé otázky.

 

 

Posledné

 

Naposledy som sa s Vojtechom Kondrótom stretol v jednom z Domovov spisovateľov. Kondróta museli po páde ošetriť. Stalo sa to hneď po príchode do spomínaného zariadenia. Pohľad na Kondrótovu tvár, ktorú si pri páde zranil, nebol ničím príjemný. Básnik sedával pri stole v jedálni osamotený. Všetci sme sa tvárili, že s tým mierne zanedbaným chlapíkom s rozbitým ksichtom nemáme nič spoločné…

V knižke Definície, do ktorej mi Kondrót napísal: Martinovi Vladovi naozaj, je aj táto báseň – Spomienka na Sergeja Jesenina: „Som automobil na alkohol / ktorý sa práve z miesta pohol / a už sa viacej nezastaví / Priatelia – zostávajte zdraví!”

 

Vďaka za všetko, Vojto. Chýbaš. Naozaj. 

 

                                                                                                             Martin Vlado

 

 


VOJTECH KONDRÓT…

 

Vojto mal jednu neobyčajnú vlastnosť, ktorá dnes už takmer vôbec neexistuje, a aj v minulosti sa vyskytovala iba vzácne, vzácnejšie než šafran – dokázal človeka z ničoho nič nezištne pochváliť. Spomínam si, ako chodieval za mnou do redakcie Pravdy, zakaždým nosil igelitovú tašku s novinami, sadol si, sám pre seba pokyvoval šedivejúcou hlavou a prehodil, že som napísal dobrú knihu. Páči sa mu, lebo… a spustil pochvalné tirády, spamäti dokázal citovať celé vety. To sa dnes už naozaj nerobí, nikto nikoho nechváli, iba ak sám seba…

Vojto bol dlhé roky pedagógom, učil matematiku a vedel, že nič nemotivuje tak, ako pochvala. Vedel, že dobré slovo neraz poteší viac ako čokoľvek iné, viac než peniaze. To učiteľstvo v ňom, v dobrom slova zmysle, ostalo, aj keď už neučil. Akiste aj preto sa tak obetavo venoval mladým autorom, mladým básnikom, a ochotne za nimi cestoval po celom Slovensku ako kedysi Hrebenda s knižkami na chrbte, hoci si mohol radšej robiť svoje…

A ešte som si uňho nesmierne vážil, že bol a zostal sám sebou, že sa neprispôsoboval politickým prievanom, vetrom, ani prdom.

Keď Vojta Kondróta pochovávali, nad jeho Čeklísom sa váľali tmavé mračná a bolo mimoriadne nevľúdne. Veru áno, napriek skleníkovému efektu sa na svete čoraz viac ochládza.

 

                                                                                                      Peter Holka 

 

 


VOJTOVE ZLOMKY: BEZO ZVYŠKU

 

 

         Ak mal niektorý spisovateľ z jeho generácie predpoklady dožiť sa v zdraví 90-tky, tak to bol básnik Vojtech Kondrót. Alebo jednoducho Vojto, čiže Béla, ako sme ho familiárne oslovovali. A on nás svojim „fiačkám” – synáčik, synček.

         A predsa to bol práve Kondrót, ktorého sme 19. januára 2003 odprevadili na „poslednej ceste” – na cintoríne v Bernolákove. Bol vtedy mimoriadny odmäk, dokonca aj pršalo, keď sme spolu s prozaičkou  Gabikou Rothmayerovou a Ing. Jozefom  Dvorským sedeli v Dome smútku, na cirkevnom pohrebe ľavičiara Vojta. Spojenie cirkevný pohreb nepíšem ako výčitku, lebo réžiu  pohrebu mala v rukách jeho dcéra Katka. Iba to konštatujem ako paradox. Vojto ako jeden z mála spisovateľov zostal ľavicovým do konca svojho života. Neprebehol z ľavej strany svojej cesty pod pravicu Václava Havla. Stále kráčal po ľavej strane cesty, aj keď si občas smutne povzdychol: „Prečo až po smrti sme dobrí – trpaslíci aj trpasličí obri?” Spomínam to ako paradox tých transformačných čias po roku 1989, paradox vo svojej podstate ešte najprijateľnejší a najľudskejší.

    Vojto odišiel tak rýchlo, ako rýchlo žil, a možno aj ako rýchlo, a či skôr stručne, aj keď nie unáhlene, písal. Svoje stručné, hutné básne, podobné matematickým zlomkom, mal už sformulované v mysli, až potom ich hodil na papier svojím nezameniteľným, úhľadným rukopisom. Aj poéziu vnímal a definoval si vo vzťahu k matematike, ktorú učil, takto: „Poézia ako presné myslenie je v rozpore s približným /každodenným/ myslením.”

    Až do konca života, aj v ére počítačov písal  rukou, čínskym perom, pekným, akoby ženským rukopisom. Postavou a naturelom najmužnejší chlap spomedzi básnikov jeho generácie, duchom športovec,  hrával pingpong, plával, bol aj vášnivý turista, ale písmo mal pekné ako žena. Ale nie preto, že by sa nám chcel zapáčiť. Nie, chcel aby sme mu rozumeli, aby jeho básne boli čitateľné už v tom základnom, v písme,  a potom aby boli čitateľné svojím duchom, čitateľné formou i obsahom. Možno, ak nie celkom iste, ten Kondrótov pekný  rukopis súvisel s jeho povolaním. Bol stredoškolským učiteľom. Až do roku 1980 učil na stredných školách (Tvrdošovce, Šurany), naposledy na Strednej poľnohospodársko-technickej škole  v  Ivanke pri Dunaji. Až v roku 1980 prišiel do Bratislavy a stal sa redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ.

Prvý raz som sa s ním stretol v Literárnej redakcii vtedy Československého rozhlasu v Bratislave na – dnes Jakubovom – vtedy Leninovom námestí. On mal  35,  ja 25 rokov. Priniesol mi svoju novú zbierku Krajina (1975), vyšla vtedy elitnom Kruhu milovníkov poézie. Krásna knižka, tešil sa z nej – aj venovanie to odzrkadľovalo: „Čertíkovi, čertovsky a anjelsky zároveň, Vojto Kondrót         Bratislava 21. VIII. 1975″.

    Tesne potom, prvého septembra, som narukoval do Českého Krumlova. Ako inak, Vojto sa ponáhľal, ba ani na dva poháriky vodky sme nezašli do neďalekej kaviarne Ponorka (je to prezývka, oficiálny názov si už nepamätám –  časť mojej  kultúrnej pamäte už hlce čas) ale do blízkeho bufetu (myslím, že Vojto pil najmä vodku, Janovic zase slovenský džin – borovičku).

O osem rokov sme sa už stretli, on ako básnik, ja ako redaktor jeho zbierky Návrat tou istou cestou (1983). Ak boli jeho prvé zbierky poctou rovine, poctou slovenskému juhu, jeho zbierka Návrat… bola poctou slovenskému severu, Tatrám, ich štítom – osobitne Jahňaciemu. Predmetom jeho najvlastnejšieho záujmu však bola „krajina srdca” –  „V krajine srdca/ zablúdi/ kto by chcel ňou prejsť/ bez ľudí. Toto je podstata Kondrótovej poetiky, povedaná stručne. Vojto bol predovšetkým  chlap. Nie tvrdý chlap, a už vonkoncom nie natvrdnutý, ale chlap, dobrý chlap. Vo všetkom bol  stručný, ale v dobrote stručný nebol. Dobrým bol vždy, a chcel byť dobrým v každej chvíli, v každej básni. 

 

O sedem rokov    

   

Rok 1989 ho zastihol vo veku 49 rokov. Vydavateľstvá sa zoštíhľovali alebo zanikali… Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, kde pracoval od roku 1980, zamestnávalo 110 ľudí a dostávalo 11 miliónov korún ako dotáciu na knihy z vtedajšieho Ministerstva kultúry. Plus päťdesiatpercentnú zápornú daň z obratu.  Dnes zamestnáva  toto  vydavateľstvo 3 – 5 ľudí. Vojto chvíľu bol  riaditeľom  vydavateľstva Mladých liet, a potom som ho stretol na Gorazdovej v Horskom parku – na súkromnej baletnej škole Evy Jaczovej učil baletky slovenčinu a matematiku. Opäť som robil v rozhlase – tentoraz už v Slovenskom – v literárnej redakcii, tak som ho vyzval,  aby mi písal scenáre do relácie Nedeľná lýra, bola to relácia, ktorá predstavovala ukážky z tvorby básnikov, súčasných i klasikov. Vojto žil čoraz rýchlejšie, už nemal čas ani na pitie vodky na stojáka v bufete, čas sa mu tak skoncentroval a zrýchlil, že začal nosiť príručnú fľaštičku so sebou.

Raz som sa odvážil a pristihol som sa, ako mu dohováram v Klube spisovateľov: „Vojto, prečo piješ takým spôsobom, také pitie ťa raz  zničí, zabije. Ty sa  programovo upíjaš…”  Neviem presne, čo mi odpovedal, niečo v  zmysle: „Máš pravdu, fiačkám, dobre, že mi hovoríš…” 

       Jeho poslednou knihou, ktorú mi venoval, bola Súkromná modlitba. Venovanie je zo 4. 5. 2001, rovnako krásnym a úhľadným rukopisom, aký mal  v tridsiatke,  znie: „Jožkovi Čertíkovi, starokamarátsky a stálopriateľsky Vojto Kondrót, Martin.”  Dokonca v nej vlastnou rukou urobil korektúry, opäť modrým čínskym perom. Jeden verš  básne, v ktorej sa hovorí o smrti a umieraní (napísal ju ešte ako mladý chlap) mu totiž vytlačili tučným typom písma, akoby to bol názov básne. Ten verše znel: Bojím sa o svoju smrť.  Dokonca aj v obsahu bol tento verš uvedený ako samostatná báseň, a tak v ňom Vojto urobil opravu. Dodnes mi v hlave zostalo jedno štvorveršie, ktorým zareagoval na bombardovanie Juhoslávie  na Veľkú Noc 1999 vojskami NATO – v zastúpení Američanmi. Báseň znie takto:

 

Keby som bombardoval  Sochu slobody

 

Pravdaže nikto nevie všetko

Pravdaže nikto nemôže byť všade

Pýtam sa ako malé decko:

Prečo tie mosty v Novom sade?!

 

     V poslednom desaťročí života žil v dosť smutných a niekedy až bezvýchodiskových pocitoch, svedčia o tom jeho aforistické zlomky, dvojveršia:

      Černodeň: Či piješ otrávené mlieko a či čistý rum -/ nasledujúca zastávka je krematórium.

      Dom: Konečný pocit – pre nás dvoch a pre všetkých:/ tie preplnené izby a my prázdni v nich.

   Európsky dom: Stôl s misou kompromisov prestretý je pre všetkých -/ tie ľudoprázdne izby a duchovia predkov v nich.

Po Vojtovom pohrebe sme sedeli s básnikmi Štefanom Moravčíkom a Štefanom Cifrom  v reštaurácii V-klubu, Moravčíkovi som hovoril, že ak už nič iné, tak Vojtova predčasná smrť je pre mňa výstrahou… Štefan vtedy poznamenal, že tak je to správne, básnik má žiť a mrieť naplno, rýchlo, strmo… šari-mari-mač…

Tam v diaľke za nami, v bydlisku Vojtových rodičov Bernolákove, v pôsobisku Bernoláka, v bývalom Čeklísi sa pomaly prepadáva čerstvý hrob.  Zlomkovú čiarku tvorí horizont južného Slovenska, v menovateli leží Vojtech Kondrót a v čitateli sa černejú  hrudy, vrchná, úrodná čiernozem, pomiešaná so spodnou neúrodnou červenicou. Výsledok: jeden celý čestne a poctivo prežitý básnický, prekladateľský a editorský život Vojtecha Kondróta. 

Vojto, mal som ťa rád ako chlap chlapa, aj keď som ti to v tom životnom behu nestihol akosi povedať.

                                

                                                                                                       Jozef Čertík 


PRE BÉLU NA ZÁJAZDE NA NEBESIACH

 

Žobronil som oceán o štipku sily

Z očí mi slzy vysávali chobotnice

a okolo hlavy lietali klince

                                                      veľké ako torpéda

 

Dnes to nie je iné

len z výšky zrazu začujem

zvučný hlas Vojtecha Kondróta

ktorý však zrazu ševelí –

presne ako igelitky čo nosieval stále so sebou:

„Boh ťa skúša…”

 

Dnes prosíkam plytkú riečku

o to isté

a znova som sám

Medzi prstami žmolím

zoschnuté rybie šupiny

Dukátiky ticha

 

…vtom ale pocítim

básnikove oči

a vietor prinesie zunivý hlas:

„Je to v cene zájazdu,

netráp sa.”

 

 

                                                                                        Marián Grupač

NETYKALI SME SI

(pár osobných viet k Vojtechovi Kondrótovi)

 

S Vojtechom Kondrótom sme sa zbežne poznali približne od obdobia, keď vyšiel môj básnický debut, na prelome tisícročí. Neboli sme kamaráti, netykali sme si, po pleciach sme sa kolegiálne netľapkali ani neskôr. Ale mali sme spoločných obľúbených autorov (napr. Skácel, Ungaretti, Válek), a ako autori aj obľúbenú básnickú formu (štvorveršia).

Napriek tomu, že Kondrótová poézia nepatrila medzi moje čitateľské preferencie, vytvoril som si k jej autorovi určitú osobnú náklonnosť. V čase, keď som Kondróta spoznal aspoň trochu ako človeka, boli na ňom zjavné výsledky „práce” alkoholu, jeho vystupovanie na verejnosti bolo už dostatočne zdegradované, aj vďaka čomu sa stával terčom uťahovania, výsmechu, či pohŕdania literárneho okolia. Okrem toho niesol na sebe karmu bývalého komunistu, ktorý svoje členstvo v strane neprefarboval, nevyhováral sa z neho, ani mu nedával podivné interpretácie. Najnevďačnejšou súčasťou vnímania Kondrótovej prítomnosti v literatúre bolo jeho programové venovanie sa začínajúcim a mladým autorom.

Už dávno mi lezú na nervy tí bývalí komunisti v literatúre a v kultúre, ktorí neprestajne opakujú, aký bol komunistický režim hrozný, ako má dnes vyzerať demokracia a verejne, a v zákulisí, kádrujú, kto je medzi nami na tej správnej strane, a kto nie je. Nuž, je to ohromné hrdinstvo kydať na režim až vtedy, keď padne (a počas neho byť pre istotu ticho alebo, ešte lepšie, verejne mu prikyvovať), rovnako ako byť revolucionárom, keď je dávno po revolúcii. Diktátorský režim sa zdiskredituje sám už len tým hlavným faktom, že je diktatúrou, nepotrebuje aposteriórne kydanie z iniciatívnosti tých, ktorí si musia dodatočne čistiť svedomie, lebo počas neho si užívali privilégiá ako jeho verejní prívrženci. 

Kondrót bol komunistom nielen pred novembrom 1989, ale aj po ňom. Nepotreboval hlúpo šaškovať pred verejnosťou, ako niektorí jeho spisovateľskí kolegovia, ktorí pred novembrom usilovne a oddane lízali rovnaké stranícke známky a ktovie čo ešte… a po novembri tu medzi nami nie je väčších antikomunistov a demokratov, ako sú oni.

 

V Kondrótovej Dielni Nového slova publikovali svoje básne mnohí autori, ktorí, keď sa neskôr presadili ako básnici, prozaici či kritici, sa nemohli prinútiť ho ani na ulici, ani vo famóznych priestoroch na Laurinskej, ani „neutrálne” – aspoň zo slušnosti pozdraviť. Svoje publikovanie v Dielni preventívne vymazali z vlastnej pamäti (z papiera sa to už zmazať nedalo).

Jedna z Kondrótových básnických zbierok sa po jeho smrti stala terčom zhadzujúcej negatívnej recenzie práve jedného z takýchto mladých „kritikov”, ktorý sa svojho času v Novom slove chcel veľmi presadiť ako „básnik”. (A je potrebné dodať, že sa nielen tam, ale ani inde ako „básnik” nepresadil.) A zažil som osobne viac ako jednu netýkavku „intelektuálku”, ktorá mala ťažkosti si na svoje veršíky publikované v Dielni spomenúť. (Už mohla publikovať svoje úvahy, recenzie a iné výplody už inde, tak prečo by aj mala, nie?) Srdečne ich z týchto riadkov v mene Vojtecha K. pozdravujem.

Vojtech Kondrót bol často porotcom v mnohých literárnych súťažiach. Byť porotcom nie je vďačnou úlohou: takmer každý autor, ktorý na súbeh posiela svoje texty, chce minimálne zvíťaziť. A viac ako jeden začínajúci autor sa považuje za už žijúceho klasika, tak ho vie riadne uraziť nejedna dobre mienená rada (napríklad, ak porotca po vyhlásení výsledkov sa medzi štyrmi očami vyjadrí mladému autorovi k jeho tridsaťveršovej básni, v ktorej možno keby bolo o dva klišéovité verše menej…). Kondrót sa aj vďaka svojmu členstvu v porotách stal terčom averzie niektorých autorov, on bol predsa príčinou toho, že víťaz môže byť v každom ročníku iba jeden…

Ako som už spomínal, s Vojtechom Kondrótom som nebol kamarát, ale bolo mi na ňom sympatické, že bol sám sebou nielen v dobrom, ale aj v zlom. Tá druhá časť sa mu stala tak trochu autorsky osudovou: na Kondróta sa dostalo pár nálepiek, ktoré nemali nič spoločné s realitou. Kondrót, hoci patrí k autorom, ktorí vyšli z Mladej tvorby a prvýkrát knižne publikoval v kultovom zborníku „Dúfam, že nevyrušujem Eva”, chýba v nejednej širšej antológii súčasnej slovenskej literatúry. Kondrót na seba dostal nespravodlivo nálepku toho, kto patril k literárnym nacionalistom (publikoval predsa v Slovenských pohľadoch, v Literárnom týždenníku, však?), hoci jeho materčinou bola maďarčina a jeho matka bola pre neho až do smrti „anuka”. Kondrótova poézia mi subjektívne nebola blízka, ale bol by som hlupák, ak by som s niektorými provinčnými kádrovníkmi tvrdil, že nemá v slovenskej poézii svoje osobité miesto. Kondrót bol okrem iného aj výborný prekladateľ a v Maďarsku dostal za svoje preklady okrem cien aj vysoké štátne ocenenie z rúk vtedajšieho prezidenta Arpáda Gonza.

S Vojtechom Kondrótom som sa neraz rozprával medzi štyrmi očami, aj keď to už bolo v období, keď sa s ním zhováralo ťažko. Mal som záujem napríklad dozvedieť sa od neho názor na ľudí, ktorých mal možnosť osobne poznať: Kondrót mal blízky vzťah k poézii Jana Skácela a v tom čase až do smrti zakázaného autora pravidelne v Brne aspoň raz ročne navštevoval. Čo-to som z neho dostal.

V deň, keď sa prezentoval môj básnicky debut, prišiel Kondrót na prezentáciu s opuchnutou čiernou tvárou (dovtedy, ani potom som nič podobné nevidel), ktorú nezakrývali ani obrovské slnečné okuliare. Bol v dobrej nálade, a keď som sa ho spýtal, čo sa mu stalo, žartoval a odvádzal pozornosť iným smerom. Neskôr som sa dozvedel, že už bol v takom štádiu alkoholizmu, že mu stačilo vypiť nie priveľa a strácal rovnováhu, pričom pri pádoch už nemal ani reflex dať pred seba ruky. (Padal až symbolicky ako pravý básnik priamo na tvár…) Ten jeho ľudský stav bol terčom vtipov, no mne to vtipné nepripadalo, šlo predsa o naozajstnú osobnú tragédiu. V ten deň sa so Štefanom Moravčíkom doberal nad tým, kto z nich dvoch ma objavil skôr ako začínajúceho básnika.

O pár dní sa prezentovala posledná Kondrótová zbierka. Šiel som na prezentáciu, hoci sa mi nechcelo, lebo som vedel, v akom podivnom prostredí sa bude odohrávať. S nechuťou som nebol sám, Štefan Moravčík počas prezentácie niekoľkokrát znudene sálu opustil a niekoľkokrát sa do nej vrátil. Päsťou na oko bolo, že Kondrót prišiel na prezentáciu riadne pripitý. Pobavilo ma, ako sa prítomným miestnym matičiarom niekoľkokrát provokačne prihovoril po maďarsky… Ale aspoň takto som mal možnosť čiastočne oplatiť mu jeho náklonnosť, hoci celá ta prezentácia bola nepríjemným smutným divadlom.

Keď Vojtech Kondrót zomrel, nebol som na Slovensku, no mohol som si prečítať nekrológy v internetových podobách všetkých slovenských denníkov. Jednoznačne najvýstižnejší opis jeho poézie podal v dnes už zaniknutej Národnej obrode Andy Turan, keď Kondrótove videnie prírody južného Slovenska prirovnal k van Goghovej krajinnej vnímavosti.

Dnes je už zjavná inflácia poctu literárnych súťaží a stáva sa, že aj v porotách súťaží s dlhoročnou tradíciou sedia vďaka rôznym prešmyčkám nielen spisovatelia, či kritici, ale aj ozajstní literárni diletanti (tvrdohlavosť a priebojnosť vynahradila nedostatok talentu). Iba niekoľko rokov po Kondrótovej smrti sú viditeľné výsledky toho, ako chýba osoba, ktorá by sa systematicky venovala mladým autorom a literárnym klubom na celoslovenskej úrovni, s takým nasadením a obetavosťou, ako to robil Vojtech Kondrót. Je to totiž nevďačná úloha, takmer každý autor zabudne na to, ako kedysi nemotorne začínal a má pocit, že sa narodil už ako génius. A nejeden začínajúci autor vlastne už géniom aj je, aj keď ešte stále nepochopeným…

Bol som raz pri tom, ako Vojtech Kondrót vyberal básne mladých prispievateľov na publikovanie v Novom slove a videl som, ako ho úprimne potešil každý dobrý verš. Mohol som na vlastné oči vidieť, ako hľadal náznaky talentu aj v slabších básniach, ktoré medzi tými lepšími veľmi nevytŕčali. Aj keď bola báseň ako celok slabá, no mala v sebe aspoň jeden dobrý verš, Kondrót mladého autora za to neodpísal. Každému básnikovi dával aj druhú, tretiu, štvrtú a neviemktorú šancu… Kondrótovi na nových talentoch totiž naozaj záležalo.

Keď som ako autor začínal, mal som pocit, že to mám ohromne ťažké. Dnes vidím, že tí dnešní rozbiehajúci sa autori to majú ešte ťažšie a ja som sa vlastne nemal na čo sťažovať, aj vďaka nevďačnej práci Vojtecha Kondróta.

 

                                                                                                    Peter Bilý

 

 

 V cene zájazdu…

 

K Vojtechovi Kondrótovi, patrónovi literárnych súťaží v poézii, ma viaže veľa spomienok – podstatných i menej podstatných. Obaja sme mali minimálne spoločné to, že sme vyštudovali matematiku a fyziku. Okrem lásky k poézii Jana Skácela, ktorého dokázal recitovať naspamäť, bola všeobecne známa jeho charizma a snaha pomôcť všetkým začínajúcim autorom, u ktorých videl básnický talent. Právom je považovaný za otca súčasných básnikov mladšej generácie. Často svoj príhovor na literárnych podujatiach ukončil príznačným vyhlásením: „Jedzte a pite, všetko je v cene zájazdu.” Veru, aj keby bolo neviemako zle, vážme si, že vôbec sme, že sa môžeme tešiť z maličkostí. Problémy netreba brať príliš vážne, i v ťažkých chvíľach sa nad životom môžeme povzniesť vďaka úsmevu.

Obmedzím sa len na jednu spomienku, ktorá mi je dosiaľ záhadou. Raz som odprevádzal Vojtecha k železničnej stanici v Starom Smokovci, odkiaľ mal cez Poprad vycestovať do Bratislavy. Usadil sa vo vlaku, rozlúčil som sa a po vystúpení som zistil, že vlak odchádza nie do Popradu, ale opačným smerom – na Štrbské pleso. Zaujatí rozhovorom či v roztržitosti sme to akosi poplietli. Výpravca pískal, a ja som naskočil do vlaku, aby som mu povedal, nech rýchlo vystúpi. Vojtech však na pôvodnom mieste nesedel – možno si odsadol niekam inam, alebo si ja nepamätám, kam sa presne usadil? Nebol čas ho hľadať, ledva som stihol vystúpiť. Azda ho spolucestujúci upozornia, že je v nesprávnom vlaku, a podľa toho sa cestou zariadi. Dodnes mi nie je jasné, ako sa mu šťastne podarilo dôjsť do Bratislavy. Vraj cesta bola príjemná, bez problémov.

 

Radovan Brenkus

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.