Literárne Šurany

L I T E R Á R N E     Š U R A N Y

XV. ročník

 

Vyhodnoteniu každej hromady literárnych textov, ktoré sa poschádzajú v súťaži, predchádza aj jedna celkom neliterárna súvaha. Porota tŕpne, či bude môcť oceniť všetkých talentovaných účastníkov, a zároveň sa starostí, či nájde dostatok kvalitných príspevkov hodných ocenenia.

15. ročník Literárnych Šurian nedostatkom kvality rozhodne netrpel.

Porota v zložení Marianna Grznárová, Marián Grebáč a Ján Litvák pri jednej z prozaických prác viedla dlhšiu debatu nad poviedkou, ktorá je po literárnej stránke vyzretá a zvládnutá, dôrazný nesúhlas prejavila M. Grznárová, ktorá po obsahovej stránke označila poviedky P. Balka za dobre predajný gýč, že v mnohých ohľadoch predstihuje aj texty bežne publikované v prestížnych literárnych periodikách. Napokon pri tomto súťažiacom siahla po možnosti dožiadať si ďalšie jeho texty. V literárnej praxi je bežné, že sa prísnejším okom hľadí na tých nadanejších a menej sa skúmajú texty, ktoré nespĺňajú ani triviálne kritériá.

Pokiaľ ide o texty z Literárnych Šurian, vari o žiadnej z ocenených prác – či už ide o popredné umiestnenia, alebo prémie – nemôže byť pochýb, či sú tematicky a obsahovo zvládnuté. Všetky víťazné poviedky i básne v tejto súťaži sú prinajmenšom porovnateľné s tými, ktoré vychádzajú napríklad v Dotykoch, časopise pre mladú pôvodnú tvorbu.

Keďže v literatúre nejde prvotne o súťaženie, bolo by aj žiaduce, aby sa ocenení nenechali učičíkať úspechom v tejto súťaži, ale aby písali ďalej, a predovšetkým aby publikovali. Lebo je mimoriadne dôležité, aby sa ich práce ocitli vytlačené čierne na bielom, aby sa dostali k čitateľom a k ostatným ich kolegom od pera. Mnohí z dnešných ocenených nezostanú pri poviedkach a básňach, ale nájdu si celkom iné žánre, v ktorých vynikne ich nadanie – či už to budú časopisecké útvary, reportáže, eseje, romány, preklady, alebo trebárs odborné články, alebo sa priklonia k celkom iným umeniam. Nikoho z nich však rozhodne netreba vodiť za ručičku. Napokon, talent sa musí presadiť sám.

No zrejme vždy treba trochu držať palce a dodávať trpezlivosť a odvahu tým, ktorí pri beletrii zostávajú, lebo beletria je najhoršie platená a najmenej uznávaná. Rozhodne je to však tá najušľachtilejšia a najkrajšia práca so slovom.

 

                                                                            Ján Litvák, Marianna Grznárová

 

 

 

Poézia

 

  1. miesto      Lucia Kapsová – Lúčnica nad Žitavou
  2. miesto      Ružena Šípková – Myjava
  3. miesto      Grigorij Starodubcev – Nitra

Prémia za poéziu  Michal Gondoč – Topoľčany

 

 

Próza

 

  1. miesto      Peter Balko – Lučenec
  2. miesto      Zuzana Hudecová – Mojzesovo
  3. miesto      Lucia Kapsová – Lúčnica nad Žitavou

Prémia za prózu   Mária Stanková – Jablonica

 

 

Poézia

  1. miesto

Lucia Kapsová – Lúčnica nad Žitavou

 

                  Tebe                                                                                       

     Pokojne príď                                                                                          

     (kde si!)                                                                                                  

     a odnes ma                                                                                             

     (len ty ma vzkriesiš)                                                                               

     ukradni ma smútku                                                                                  

     (chcem sa naučiť veriť)                                                                          

     privrieme spolu kyslík samote                                                               

     (teraz som pripútaná k zemi)                                                                   

     a so spoločnými myšlienkami                                                                 

     (aké je to byť raz celý)                                                                            

     počkáme na polnoc                                                                                 

     (pomiešaný ako karty)                                                                            

     za ten čas čo sa sem dostane ráno                                                           

     (veľká a malá arkána)                                                                             

     príď mi na pomoc                                                                                     

     (obesenec blázon mág a smrť                                                               

     do rána sa naučíme ako na to)                                                                 

     vieš čo k tomu treba                                                                                

     (vylož karty na stôl)                                                                                

     nechcem vedieť, čo bude                                                                         

     (ja chcem teba!)

 

 

2. miesto

Ružena Šípková – Myjava                                                              

 

Choroba

 

I.

 

Tešila som sa,

že riadne oslávim

svoju péenku.

 

Predčasne.

 

Lekárka mi predpísala

kvapky proti kašľu

bez cukru

                        a alkoholu.

 

II.

 

Môj liek

obsahuje výťažok

z brečtanových listov.

 

Odkedy ho užívam,

mám veľkú chuť

liepať sa

po múroch

i stromoch.

 

 

mokro na hornopotočnej

 

kvap

kvap

kvap 

 

poďme podkladať vedrá

 

vládne nervózna atmosféra

 

stropné elektrické vedenie

sa vrúcne modlí

 

počítače si pochvaľujú

igelitové prikrývky

 

v študovni nám prší

na suché fakty

 

a knižničné kvety

trápi smäd

 

potvorská voda

 

preteká

preteká

ale ešte nič

nevyhrala

 

 

3. miesto

Grigorij Starodubcev – Nitra

 

VYSTRIHNUTÝ JÚL  

 

Navonok

je nádherné popoludnie

do ľudí tajne vniká

UV žiarenie

ako na začiatku sveta

 nad  z e m e g u ľ o u  svieti

 nápis

N e v s t u p o v a ť

 

Všetci to rešpektujú

iba párik bezdomovcov

dopaľúcich jednu

cigaretku

značky

M a r s

na to kašle zvysoka

 

 

STROM DO NÁRUČIA

 

Objednám pre nás

jeden strom

úplne v rohu

niekde na Zemi

na ceste do sansáry

ročných období

keď najteplejší deň v roku

zatrasie korunami

ako elektrika

a miesto jabĺk

rovno do náručia

napadáš mi ty

 

Budeme teda spolu

až hore pri koreňoch

nášho stromu

                                                                         a potom vyletíme z hniezda

ako z tmy

vtečieme z vodopádu

naspäť do vody

až do poslednej molekuly

nasiaknutí

ako po prietrži mračien

budeme cítiť vlastné vysychanie

 

Posledné púštne fanfáry

zaznejú nečakane

ako od chrbta

v hlavách nám ticho

rozozvučí dych

                                                                        konečne

nekonečne dospelých

 

 

 

Prémia za poéziu  

Michal Gondoč – Topoľčany

 

Krídla

 

Dajte mi krídla

a ja budem lietať

Vznášať sa

a vidieť svet z výšky

 

Zlomili ste ma

a na stôl dali ružu

Pijem z vázy

a hľadám svoje chyby

 

Zaplakal som

ako malé dieťa

a papierovou vreckovkou

utrel si slzy

 

Okolo

tak dlho som hľadal

vydláždil som si

svoju vlastnú cestu

 

Vidím ťa

ako sa skrývaš predo mnou

Nechápem

Snažím sa chrániť

 

Vysoko nad hladinou

ponad všetky vlnky

Našiel som pokoj a krásu

A už nechcem späť

Próza

 

  1. miesto

      Peter Balko – Lučenec

 

Poschodie modrých izieb (úryvok)

18 hodín, 44 minút a 25 sekúnd

            Vanilka. Škorica. Jablko. Kakao. Mám rád kakao. Bezfarebné pondelkové rána a šum čerstvých novín položených pred otcom s monotónnou kravatou. Šedá alebo sivomodrá. Sivomodrá alebo šedá. Pekne podľa abecedy. Unavené oči a vôňa čerstvého kakaa plávajúca miestnosťou. Občas si predstavujem, ako sa biele steny sfarbujú sladkou chuťou a celá izba sa začína plniť kakaom. Vznášame sa a lietame v kakaových hmlovinách roztrúsených v nekonečnosti kuchyni. Sme slobodní. Voľní. Šťastí a nahí. Pohodení v empatickom kakau, ktoré s nami nežne koketuje, miluje sa s nami a na druhé ráno nezavolá, zviera nás svojimi dlaňami, siahajúcimi cez naše pery, ústa, krk, až do našich orgánov, do nášho tela, do nášho vnútra, kde nás trhá na kusy a potom nás opäť lepí gumenými medvedíkmi. A znova a znova. Šialene vrieskame, smejeme sa a trháme si vlasy. Žiarovka na nudnom strope sa mení na žeravý pomaranč a celú miestnosť zasypáva padajúcimi zlatými vláknami, ktorých trblietavé chvostíky sa rozplývajú vo vzduchu nad hladinou tancujúceho kakaa. Dopadnú a umrú. Óda na kakaové šialenstvo v rytme Straussovho valčíku a blaženosť, ktorej nezabráni ani nízky strop v kuchyni. Kroky a dlaň na kľučke do kakaovej izby. Brat otvára dvere. Rozlievame sa po celom dome a náš tanec v zajatí kakaovej extázy pokračuje ďalej za hranice všedných aj nevšedných dní.

Goodbye, blue sky. Navzájom sa pijeme a roztápame sa v sebe.

Jeden. Dva. Tri a…Premenili sme sa na kakao.

            Bezfarebné pondelkové rána a šum čerstvých novín položených pred otcom s monotónnou kravatou. Šedá alebo sivomodrá. Sivomodrá alebo šedá. Pekne podľa abecedy. Unavené oči a vôňa čerstvého kakaa plávajúca miestnosťou. Za oknom iba ticho a starý pán, sediaci na hrdzavej parkovej lavičke, zasypávaný jesenným lístím. Červené a žlté. Žlté a červené. Bolo tam viac farieb, ale pamätám si iba červenú a žltú. Vlastne, ani neviem prečo hrdzavá parková lavička, keď tam žiadny park nebol, len ulica. Iba mi vždy napadlo, že taká lavička sa hodí skôr do parku, ako na ulicu. Raz ráno, myslím, že to bola streda, mi matka oznámila, že ten starý blázon sediaci na lavičke za oknom, zomrel. Ale ja som vedel, že to bolo inak. Ja som vedel, že ho zasypalo jesenné lístie. Červené a žlté. Žlté a červené. Teraz sa v tom červenožltom a žltočervenom nebi usmieva a oči má kobaltovejšie ako predtým, zatiaľ čo tucet polonahých tmavovlasých Španielok bez mimiky ho ovieva bambusovými listami a spievajú mu niečo od Davida Bowieho. Jasné, v stredu sa predsa neumiera. Možno je on teraz to jesenné lístie padajúce z neba na ľudí.

Možno je on teraz to jesenné lístie padajúce z ľudí na nebo.

            Vanilka. Škorica. Jablko. Kakao. Áno, dám si kakao. Rukou som odsunul  škatuľku s čajmi a do hrnčeka s modrými bodkami som nasypal kakao. Ešte mlieko. Kde je dočerta to mlieko? Zrazu sa hrnček s modrými bodkami zvlnil ako vodná hladina, uško vztýčil k mojej tvári a prehovoril Prepáčte…Prepáčte!

Hovoril zrozumiteľne, inteligentne a až prekvapivo decentne.

Vskutku charizmatický hrnček, pomyslel som si.

„Prepáčte! Prepáčte!” Zodvihol som pohľad pred seba na chlapíka s gaštanovými

vlasmi, predelenými neformálnou cestičkou a zelenými očami pod okuliarmi s

tenkým čiernym rámom, ako na mňa pozerá so zvláštnym a nechápavým

pohľadom, klopkajúc nervózne krátkymi nechtami po recepčnom pulte.

„Áno? Nech sa páči.” Rýchlo som zareagoval a potešil som ho úprimným a nadovšetko priateľským úsmevom. To je jedna z mála vecí, ktoré vám práca recepčných a poslíčkov v treťotriednych hoteloch dá – úprimná neúprimnosť.

„Prepáčte, ale žiadam okamžitú zmenu izby.” Nechápavý pohľad postupne prešiel do priameho až ctižiadostivého. Na recepčný pult hodil kľúč s ceduľkou.

Izba č. 417. Uspokojivo sa usmial a pravou rukou si prešiel po mastných hnedých vlasoch. Za obrysmi jeho roztečeného tela som zahliadol opáleného hotelového nosiča Pepeho, znudene tlačiaceho pred sebou vozík s farebnými batožinami. Pepe mi obetoval úprimný úsmev, spod ktorého na malý moment zablikali mramorovo biele zuby a šuchtavo pokračoval ďalej. Jeho exotický výzor našepkáva čosi o afrických koreňoch alebo aspoň o vysokej návštevnosti solária v zimných mesiacoch. Dostala sa ku mne aj teória, že sa Pepe narodil kdesi v Etiópii a na územie Slovenska sa dostal v prepravke s granátovými jablkami. Ktovie.

Ja teda neviem.

 „Samozrejme, a smiem sa opýtať, aký dôvod na to máte?” Snažil som sa pôsobiť dojmom, že ma jeho problém zaujímal. V skutočnosti mi to bolo ukradnuté.

„Viete, je to hlavne kvôli izbe 419. Viete, neviem, či som jediný, ktorý sa sťažoval, ale celú včerajšiu noc z tade vychádzali zvláštne zvuky a nezrozumiteľný džavot.” Nervózne rozhadzoval rukami a po čele sa mu kotúľali kvapôčky gumeného potu.

„To nebude problém.” Usmial som sa a siahol som po kľúči pohodenom na pulte.

„Viete, ja som tolerantný človek, ale som spisovateľ a potrebujem…”

„Chápem vás a nemusíte sa báť. Vybavíme to,” prerušil som ho a pozrel som na hodinky. Doriti, päť minút po šiestej. „Nemajte obavy, zavolám vám druhého recepčného a on všetko zariadi. Môžete sa na nás spoľahnúť a ďakujeme, že ste si vybrali…” Nestihol som ani dopovedať obľúbené motto, ktoré si ešte nikto nikdy neobľúbil a už sa spoza môjho chrbta vynoril Stephane. Vždy usmiaty, napudrovaný, upravený a s malinovým rúžom na perách, ktorý možno v niekom vzbudzuje aspoň miernu dôveru, každopádne to však pôsobí prinajmenšom neformálne. Všetci vedia, že je buzík, ale on vždy hovorí, že má iba také jemné talianske rysy…

 

 

2. miesto

Zuzana Hudecová – Mojzesovo

 

 

Na pive s krokodílom

Pozerám sa cez zarosené okno, a tak vidím dve životné sféry, ktoré sa odohrávajú naraz a bez toho, aby na seba vplývali. Ľudia chodia okolo, z boka na bok. Na bicykli, aute,

a po svojich. Miestne klebetnice sa zlúčia do skupinky a drkocú. Pri tom robia zaujímavé pohyby a  napodobňujú ktovie čo. Na okne zase tancujú kvapky rosy, tiež sa zlúčia do skupinky a možno komunikujú o časticiach cigaretového dymu.

Tieto okná, ako aj tie klebetnice vonku, majú niečo spoločné. Pamätajú si vôňu a čaro starých, dobrých Čárd. Dnes každá cigaretka má filter – ochranu pred nežiaducou budúcnosťou. Taká čárda, to bolo.  O tom, by vedel hovoriť môj ujec. Raz, keď som bol taký, no povedzme, že už dospievajúci galgan, vlastne ujcom považovaný za toho, kto je rúči zasvätenia do fajčenia, tak ma ponúkol. No a ja som pri prvom šluku nezakašlal a ujko dlho neotáľal a šľahol mi takú cez hubu, že až. Pochopil som aj ja, aj  on. Je to vlastne tak, že je iba na tom človeku, kedy s niečím začne a kedy skončí. Kedy niečo okúsi a kedy sa na tom popáli. Po tejto príhode sa môj vzťah s ujkom zlepšil. Bral ma ako človeka samostatnejšieho, zodpovednejšieho, dokonca mi raz dal veľmi zodpovednú úlohu. Vybrať stromček do kostola, na vytvorenie vianočnej atmosféry. Bol som na seba pyšný. No iba dovtedy, zakiaľ sme stromček vyťali z tej húštiny a otriasli z neho sneh. Zistili sme, že stromček vôbec nie je taký, ako sa zdal. Tú jeho krásu tvorili stromy naokolo. On sám bol iba taká metla. I tu ma ujko nepotopil, hneď mi povedal, aby som si všimol toho triku života – že vec sama osebe je úplne iná, ako sa zdá, keď tvorí celok s inými. Ujko vybral stromček sám a z toho môjho poslúžili konáre na výstelku jasličiek.

            A práve teraz, keď dopíjam svoje pivko, sa cez kŕdeľ klebetníc valí sem, do krčmičky, môj rovesník. Tu si našiel stolík so svojím verným včelárom a sadá k nemu. Ajajaj, je to, keď začne debatu, jeden obuvník a jeden včelár. Nečudujem sa včelárovi, že v tomto období sedí tu, ale obuvník? Ten musí mať teraz tržbu a trpezlivosť pri opravovaní tých čínskych mamuší, čo mu tam nosia miestne tetky.

            Nesedia ďaleko, a tak počujem pár noviniek, čo sa kde stalo. Páni si už druhýkrát otočili poháre do gágora a vidno, že hlavná téma ešte nevidela svetlo sveta. 

            A tak začal obuvník rozoberať ťažkú tému. Počujem takmer každé slovo, aj keď za pultom krčmár našteloval rádio na nejakú pokrokovú stanicu, čo rozosieva posolstvo dnešným pionierom, či iskričkám, aby vedeli, aké hviezdy dnes letia. Aj keď tá dnešná mládež sa od pionierov líši iba miestom, kde nosia svoje odznaky a iné ozdoby z kovu.  

Naši živnostníci sa bavia o topánkach z krokodílej kože. No, že by sa nášmu obuvníkovi nepáčil tento materiál na topánkach? Nevie si odoprieť svoj vzťah k  tým, tým východným materiálom, na ktorých reparáciu stačí na necht kanagónu  a je to vybavené. 

Hovorí niečo o slobode zvierat, o bolesti, ktorou trpia. Keď ho tak vidím, teda skôr počujem, bol by z neho riadny hovorca nejakej organizácie, zaoberajúcej sa týmito problémami.

            Tuším sa pozerá na mňa, ešte raz prekotil do seba poldecák, vstal a už sedí oproti mne. Má ten tuším akési čižmy sedemkrokové, tie čo vedia jedným krokom prejsť sedem.

A tak sa tu teraz pozeráme jeden na druhého. Čakám, s akým heslom na mňa vystúpi. A on, že čo si o tom myslím. Tvárim sa, ako by som nevedel o čom. No on mi svojou čínskou mamušou jemne kopne do nohy. A tak sa snažím  predviesť svoju reč.

– No vieš, hovorí sa, že oblečenie ti o človeku povie, aký je. No tak to asi bude niečo s podvedomím a nezámerným manipulovaním, s tou kožou. Pozri,  krokodíl je tu pár tisíc rokov. Je z nás najstarší. Žije zaujímavým životom, keď nemá čo jesť, je schopný kanibalstva na svojom druhu a rodine.  Okrem toho, keby človek nevíril vody jeho revíru, tak by na neho neútočil. A to, že si požiera vlastný druh, tak to je už jeho morálka, no nie? No ešte ti musím povedať jednu závažnú vec. Jeho mozog nie je väčší ako poldecák a ten mozog je taký už tých pár tisícročí. A ten náš sa vyvíja stále.

On na mňa nechápavo pozerá, že o čom to rozprávam.

– To, že sa nemenil  tisícročia, to je dôsledok toho, že sa nemusel. Vystačí si s tým, čo má. Je dokonalý. Chápeš? Je pyšný, pohŕda inými, robí si, čo chce. A pozri na nás. Náš mozog narástol, stále sa meníme, od chôdze na štyroch sme prešli na dve a stále sa nejako meníme, zatáčame, hľadáme. To tým, že nám nestačí, čo máme, a tak sme nútení vplyvom okolia sa stále vyvíjať.  Podľa mňa je správne, že také niečo použijeme na kabelku. Predstav si takú Maru. Ona, hanblivá, dáš jej kabelku z krokodíla dokonalého a ona sa nestratí ani v Trnave. Chápeš? O tom to je!

V tejto chvíľke ticha rozmýšľam nad tým, či tento v mamušiach obutý človek pochopil to, čo som chcel povedať. Nohy obuté do krokodílej kože si podsuniem pod lavicu a čakám.  Zamyslený obuvník v jednej sekunde zmizne od stola, že ani sám neviem kedy. A až pri pohľade cez kvapkový kongres ho vidím kráčať domov.

Ak pochopil to, čo som mu hovoril, tak to dopadne zle. Moja obhajoba zabíjania krokodílov bola vlastne obhajobou človeka. Vlastne z druhej strany bola i usvedčením človeka. Veď aj ten je riadny kanibal a to, čím viac sa vyvinie, tak svoje praktiky použije v prešpekulovanejšej podobe. Človek a zviera. Ktovie prečo sa s neho nevyrábajú kabelky a topánky. Potom by sme si svoj charakter pripodobňovali podľa titulných strán v novinách.  Kabelka z moderátorky, peňaženka z nejakého ministra. Ktovie, či by bola tá peňaženka taká lakomá alebo taká deravá.

 V čom je rozdiel? Kto je na tom horšie?

Už sa teším, keď mi začne zatekať aj do týchto topánok. Bude to čas pomsty. Jedno je jasné, keď najbližšie navštívim obuvníka, tak v nádeji, aby som si ho udobril, sa ho opýtam,  čo si myslí o tom, že toľko zvierat a ľudí zabije taká čínska topánka. 

 

 

 

3. miesto     

      Lucia Kapsová – Lúčnica nad Žitavou

 

 

Búranie vžitých predstáv (úryvok)

     Môj kamoš Maťo je zubár. Ešte si zatiaľ nič nepredstavujte. On je skutočne svojský chlapík. Obyčajne nosí v robote žlté nohavice, klobúk a oranžové tričko. Plášť si tuším prefarbil na zeleno. A v ordinácii má kopu detských plagátov a steny pomaľované kresbičkami. Pretože každý malý pacient, čo statočne otvorí pusu a nevreští, dostane fixku a môže si niečo namaľovať na stenu. Keď som bol u neho minule, tri decká práve pracovali na svojich výtvoroch. Maťo večne trčí zahrabaný v lekárskych časopisoch a knihách. A jeho ordinácia je rodinný podnik. Sestričke Marte povedal pred rokom áno. V istom zmysle som aj ja niečo ako Maťov životný spolucestujúci. V škôlke zbil jedného chalana, čo sa mi posmieval, lebo som sa pocikal. Na strednej sme na intráku bývali v susedných izbách. Rovnako dlho pozná aj Martu. Už spolu žijú od strednej školy. Ale potom sa rozhodli pre svadbu. Martin všetko zariadil a zrealizoval. Zohnal Marte krásne zelené šaty, pre seba niečo slušnejšie, než nosí zvyčajne. (Maťo je metalista zo starej školy, vylepšený svojimi predstavami – dlhé vlasy, čierne tričká, gate ako požuté.) A obliekol Martu, upravil jej vlasy, priviedol ju do kostola. Dva mesiace predtým sa raz ráno maličký Maťko neprebudil a Maťo nechcel nechať Martu samu v škrupinke, kam sa zavrela. Preto všetko to úsilie. Teraz je už fotka s malým Martinkom pripichnutá na nástenke. Už nebolí tak veľmi pozerať sa na ňu. A Marta sa usmieva a tvrdí, že je to súčasť liečby a pripomienka jedného motýľa, čo neprežil „leto”, ale nechal hlbokú stopu. Som rád. Tá fotka je úžasná. Marta s Martinkom v náručí pred vianočným stromčekom. Usmiata, šťastná a strapatá ako dievčatko. Myslím, že Martinko v tom zvláštnom, večernom svetle na čiernobielej fotke pôsobí skôr ako jej oneskorený desiaty brat.

Vďaka Martinovi sa zubárov nebojím. Aj dnes som viac pokojný ako vystrašený. Len to čakanie! Maťo tam má určite aspoň dvoch maliarov a tretí sedí v kresle. Na zvuk vŕtačky si nikdy nezvyknem. No konečne! Marta sa celá rozsvietila, keď ma uvidela.

– Mohol si zaklopať!

– Počul som, že tu máte pacienta.       

Popod Martinu ruku prekĺzol drobec a jeho mama sa rýchlo rozlúčila.

– Tak poď! Problémy s kolenami? – Martin sa veselo usmial.

– Nie, skôr mám pocit, že to budú zuby!

– Tak si na tom správnom mieste. Poď si hačkať. – Martin sa rozosmial…

 

Prémia za prózu 

 Mária Stanková – Jablonica

 

Anjel

Cez Vianoce roku 1944 si nik nevšíma neznámych ľudí, lebo práve ich je plné mesto. Vojna zúri všade navôkol, len môjmu mestu sa akoby zázrakom vyhla. Ale nik nevie na ako dlho. Kráčam po chodníku a v duchu sa smejem nad ľuďmi, ktorí sa ponáhľajú, aby kúpili aspoň nejaké darčeky. Ešte im to neprišlo. Netušia, že hrať sa na šťastné Vianoce nemá práve veľký zmysel. Teraz nie!

Pomedzi týmito ľuďmi uvidím malé dievčatko, ktoré vyzerá ako anjel, ktorého sem zhodil sám Boh. Má dlhé kučeravé vlasy farby čerstvo pomlátenej slamy. Jej oči sú priezračne modré. Oblečené má čierne zamatové šaty a na nich teplý biely kožuštek. V hračkárstve by si ju určite zmýlili s porcelánovou bábikou. Na hlave nemala nič okrem svojich krásnych vlasov, a to v tento decembrový deň, keď je minimálne desať pod nulou, je priam neprípustné. I ja mám svoj teplý klobúk. Teraz mi napadlo, že asi nemá rodičov. Ponáhľala sa, akoby bola jednou z tých dospelých, ktorí hlavne na Štedrý deň lietajú po chodníkoch a na poslednú chvíľu nakupujú drobnosti, ktoré by potešili ich blízkych. V ruke si niesla malú taštičku a v druhej mala kúsok čokolády. Bola sama, samučičká, medzi ponáhľajúcimi sa dospelými.

„Poď sem. Poď za mnou,” zakričala som na ňu, lebo som mala zlú predtuchu, že sa jej niečo stane.

„Prosím ťa, poď za mnou. Pôjdeme spolu do kostola, na polnočnú omšu.”

Na toto sa už otočí a pricupká ku mne…

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.