Ireney Baláž: Rock and Roll (15.časť)

                                                                (časť pätnásta ) 

Mick JAGGER (dokončenie)

 

 

            … Vlastne to bol Andrew Loog Oldham, kto Rolling Stones povzbudzoval v skladaní. Prvá pieseň sa volala It Should Be You a na značke Decca ju nahral George Bean. Andrew ich nielen presvedčil, aby začali skladať, ale dokázal im aj navravieť, aby si svoje nápady naozaj zapísali. Možno im do ich hláv natlačil more hlúpych predstáv, lenže Keith s Mickom mu zas na oplátku natlačili more svojich hlúpych nápadov. Veľmi dobre vedeli, že časom i tak ostanú bez materiálu, preto začali skladať. Vedeli, že nahrávanie starých vecí im nevydrží donekonečna. Pochopili, že si ich budú musieť zložiť sami. A napokon, to je práve tá najtvorivejšia časť celej roboty – lenže vtedy iba vysedávali v hotelových izbách a zabíjali bohapusto čas.

Keď začínali, Keith a Mick veľa pracovali samostatne – Jagger písal vtedy iba texty. Teraz si do toho už hovoria viac. Mick skladá a Keith aj občas príde s nejakým textíkom. Vždy textoval, ale teraz spolupracujú väčšmi než kedykoľvek predtým. Spolupracujú, lenže v určitom zmysle vlastne aj tak každý robí sám. Niektoré skladby zložili oddelene, ale nevedeli by ani za svet sami povedať, ktoré to sú, pretože je to pre nich po tak dlhom čase dosť zložité. Je to akoby napr. pozvali na večeru dve dievčatá a potom by jeden druhému povedali: „Počuj, ale tvoja pipka zjedla menej než moja,” a zaplatili by každý iba za svoju. Preto to berú tak, že ich urobili spolu, lebo nemajú chuť to stále rozlišovať. Je to demokratické a je to oveľa ľahšie, pretože inak by sa asi neustále iba hádali. Vlastne, každá pesnička sa dá aj tak jednoducho prekopať aranžmánom. Nejde len o text či pôvodnú hudbu. Aranžmán môže všetko úplne zmeniť. Zmení sa tempo a spomalí rytmus a zo skladby sa stane už úplne niečo celkom iné. Treba k tomu iba inak pristupovať.

Jagger napísal aj skladby, ktoré sa začínali len základným rytmickým motívom. Mal napr. základný rytmus alebo melódiu, ktorú chcel ďalej rozpracovať a rozvíjať. Keď hudba bola hotová, dorobíl k nej texty. Niekedy slová písal dokonca vtedy, keď bola melódia už na svete a nahraná. Niektoré piesne sa do definitívnej podoby doťahovali až v štúdiu. Vec, ktorá sa hrá na gitare v spálni a znie ako tvrdá muzika, v štúdiu sa v podaní piatich hudobníkov môže zmeniť na romantickú a nežnú baladu.

Skladbu možno začať z ktoréhokoľvek konca. Stretneš babu s perfektným menom a je tu motív – lyrický motív o krásavici s perfektným menom. Inšpirácia ako hrom. A tak to meno sa použije v texte. Zapisujú sa dojmy, predstavy, tie sa neskôr vopchajú do textu a ten sa prispôsobí hudbe. Lenže niekedy je to úplne naopak. Človeka napadne  hudobný motív, začne si ho hrať a zrazu prídu aj slová. Nevie, kde sa vzali… možno ich mal uložené v pamäti ako pozostatok nejakého dávneho zážitku, možno pochádzajú z knihy, ktorú kedysi čítal, ale odrazu sú tu a zapadnú presne na miesto. Takéto skladby bývajú najlepšie.

Najlepšie, podľa Jaggera, sa skladá na šnúre, pretože vtedy si v tom až po uši. Vrátiš sa z koncertu, niečo zhltneš, hodíš si pár pív a potom jednoducho zalezieš do izby a píšeš. Kedysi na turné zložil dvanásť skladieb za dva týždne. Šnúra poskytuje obrovskú inšpiráciu. Doma je to veľmi ťažké, pretože v podstate sa mu nechce nič robiť, len čítať a podobne.

Keď sa na albumy od Rolling Stones pozrieme pozornejšie, na každom nájdeme niečo, čo charakterizuje určité obdobie ich tvorby. Nikdy to nerobili zámerne. Nikdy si nepovedali – poďme do štúdia a nahrajme niečo, aby to znelo ako z roku 1964 či 1967, ale funguje to. Album alebo singel sú iba svedectvom nálady, ktorú mali vtedy, keď ho skladali a nahrávali. Jagger často hovoril: „Ak si, povedzme, smrteľne zaľúbený do nejakej pipky a cestuješ po Amerike, ak si šialene osamelý, alebo dačo podobné, a v tom stave napíšeš kopec piesní, ktoré chceš nahrať neskôr, po návrate do zimného Londýna sa tí v živote nepodarí oživiť v sebe tú náladu. Tie skladby už nikdy nenahráš. Skladanie a hranie sú vecou nálady”.

Jednou z prvých vecí, ktorú Rolling Stones nahrali, bola skladba Tell Me. Potom nasledovali As Tears Go By a hit Genea Pitneyho That Girl Belongs To Yesterday. Vtedy skladali balady, ale v interview nikdy nechceli udať dôvod – prečo?

V ich piesňach sa hovorí o dvoch typoch dievčat – o prekrásnych vysnívaných dievčatách a o protivných strigách. Jagger sa nechal počuť, že existuje aj zopár výnimiek, ale –  naozaj je to tak – existujú dva typy báb… možno som ich nezaradil najsprávnejšie. O čomsi podobnom hovorí Beast Of Burden (Protivné bremeno, príťaž). Nechcem slúžku, nechcem otrokyňu, ktorá by ma mala obskakovať. V piesni sa spieva: „Nepotrebujem ťa ako otrokyňu a ani ja nebudem tvojím otrokom”. Ženské musia vidieť, že je to o tom istom, ako keď hovorím, že nepotrebujem ženu, ktorá bude predo mnou kľačať. Pozri, a zo všetkých strán ma obviňujú, že som zaujatý voči ženám, nieje to tak? Lenže v skutočnosti ma nepočúvajú a nič nechápu. Počujú Beast Of Burden a povedia si: „Fúúúj!”

… Prečo človek tvorí? Dúfam, že pre vec samotnú. Nemôže to robiť len pre seba, pretože zakaždým sa toho musí vzdať. Totiž, keď raz niečo vytvorí, prestáva to byť jeho súkromnou vecou. Súkromnou a výhradne jeho záležitosťou je to len do chvíle, kým to nosí vnútri. Len čo to vypustí von, či už ide o maľbu, pieseň či čokoľvek iné, patrí to všetkým. (známa floskula všetkých umelcov – pozn.)

Mám pocit, že životnosť rockandrollových skladieb je doslova efemérna, prinajmenšom ja to tak cítim, pretože len čo dokončím jednu, hneď sa chcem pustiť do ďalšej. Mám pocit, že len čo sa skladba nahrá, prestáva mi patriť. Ide medzi ľudí a môže si ju spievať každý, kto má chuť. Môže ju meniť. Chápeš? Už mi nepatrí. Patrí mi, kým si ju hrám v spálni alebo niekde inde. Vtedy je moja. Ale keď ju vypustím von, musím si vymyslieť inú.

Vyzerá to, akoby sa môj intelekt zredukoval na komponovanie piesní ako Brown Sugar, čo? Pritom jedinou vecou, ktorá ma fakt zaujíma, je komparatívne náboženstvo a dejiny staroveku.

 

Práca v štúdiách – nahrávanie

 

            Prvé albumy Rolling Stones nahrávali mono, a tým sa to končilo. Keď si si ich prehrali, buď ich prerobili, alebo nechali iba tak. Keith, Mick a Charlie boli vždy pri mixovaní. Občas to však bolo príšerné. V mixovaní (hudby) sa nevyznali o nič lepšie ako Andrew (Loog) Oldham, ale problém bol v tom, že on si myslel, že to vie. Zdá sa, že niektoré veci sa mu naozaj vydarili… Satisfaction je podľa Jaggera nahraná veľmi dobre. Niektoré veci sú vydreté… niekedy ich nová pesnička napadne, povedzme, na základe rytmickej figúry, ktorú zahrá Charlie a Keith, alebo – ako v prípade Bitch – Charlie. Často išli do toho tak, že skladbu nemali vôbec zapísanú a pripravenú, čo osobne Mickovi išlo strašne na nervy. Lenže niekedy sa to tak robí. Jagger by si rád niektoré veci pred nahrávaním aspoň niekoľkokrát prešiel, ale k tomu sa nikdy často ani nedostali

Hudba príde často skôr než slová…! A písať text na hudbu je veľmi zložité. Jagger často hovoril, že oveľa ľahšie je mať ho vopred, pripravený, ale… osobne sa vždy pokúšam ponajprv textovať. Tak napríklad tá pasáž so sláčikmi v skladbe Moonlight Mile – slová vznikli až po nahraní hudby. Bolo to veľmi improvizované. Pôvodne sme na sláčiky ani na nič podobné vôbec nepomysleli. Jednoducho to prišlo. Zato skladba Dead Flowers bola hotová už predtým. Doma som si ju prehral najmenej sto ráz…. Kapela rada ide do toho a čaká, čo sa z veci vyvinie, ale mne z toho raz môže preskočiť. Keď sa z toho nevyvinie nič, je to otrasné. Neznášam to. Ale občas je výsledok super, takže sa nemôžem sťažovať. Keď to tak nie je, veľmi ma to frustruje, pretože vo chvíli, keď už presne viem, čo budem spievať, sa všetko zmení. Mimochodom, občas je dobre robiť pod tlakom, vyplývajúcim z toho, že štúdio je k dispozícii len určitý čas. Keby mal človek na nahrávanie dva mesiace, asi by sa ani len nepokúšal pripraviť naň.

Postupom času ti z toho začne šibať. Kedysi sme mali album dokončený za štyri týždne, ale dnes to trvá o čosi dlhšie. Keby sme robili každý večer, asi by sme ho mali nahraný oveľa skôr. Mimochodom, aj mne sa to zdá pridlho a ten najbližší budeme mať hotový určite oveľa rýchlejšie. Keď človek robí na albume, spočiatku je plný nadšenia, no to časom prejde. Lenže keď sa konečne dostane k mixovaniu, musí byť zas nabitý… nakoniec má chuť na všetko sa vybodnúť.

Paradox je v tom, že keď platňa asi tak po mesiaci uzrie svetlo sveta, opäť ho to chytí. Keď vidíš obal, už to pripomína naozajstnú platňu, zatiaľ čo dovtedy to bola len zmes štúdiovej roboty. Vstávam na obed alebo o jednej, naraňajkujem sa, popoludní niečo robím a okolo štvrtej idem do štúdia. A do rána do štvrtej nahrávam. Rešpektujeme všetky názory, ale napokon to doťahujeme hlavne s Keithom.

Niekedy je to veľmi otravné. Ale často sa aj nasmejeme. Človek musí prijať jedno i druhé. Vieš, občas to býva nuda, hlavne ku koncu, keď už všetko poznáš… každú pieseň. Tá posledná etapa ma nebaví, ale vlastná práca v štúdiu ma naozaj baví. Takže ma rozčuľuje práve… tá posledná etapa, keď platňa vyjde, pretože keď je po všetkom, chcem mať od toho pokoj, lenže to sa nedá. Človek sa s tým potom babre ešte aspoň mesiac.

Čisto pre zábavu sme zvykli zaradiť na každý album jednu cover verziu…, aby sme sa uvoľnili od vlastných skladieb. Hrať cudzie veci je príjemné. Môžeš si s nimi robiť, čo chceš. Môžeš ich spotvoriť namiesto toho, aby si spotvoril vlastné. Robili sme to len ako fór. Niekedy máš chuť nahrať všetko naraz, ako Dance. A niekedy sa ti chce vtlačiť nahrávke pečať štúdiovej práce, čo je na pódiu nemožné. Ale s tým som sa vyrovnal, pretože štúdio pokladám za nástroj, ktorý mi umožňuje niečo, čo nemôžem realizovať na scéne, alebo čo by som mohol realizovať len s kopou aparatúry a driny, zatiaľ čo tu to ide ľahko. Takže existujú dva prístupy k štúdiovej práci.

 

 

The Rolling Stones – piesne a ich LP albumy

(komentár Micka Jaggera)

 

Come On…

 

Nepokladám to za vydarenú vec, skôr za sračku… Fakt to bola sračka. Len boh vie, ako sa jej podarilo dostať sa do rebríčkov, bola to totálna volovina. V skutočnosti sa nám tá vec tak strašne nepáčila, že sme ju nehrali na nijakom koncerte. Spomínam si na vystúpenie v Ham Yarde v Scene klube Ronana O’Reillyho. Slušný klub… skrátka, na ten koncert sa prišiel pozrieť Andrew. Zaujímalo ho, prečo sme nehrali Come On (známa skladba Chuck Berryho – pozn.), čo bol vtedy hit, my sme mu povedali, že tá vec sa nám vôbec nepáči. „Musíte ju hrať,” vrieskal na nás. Nechcel počuť, že podľa nás je to príšerná skladba. Napokon sme ju hrávali v tančiarňach a ľuďom sa asi páčila.

 

I Wanna Be Your Man…

 

Skrátka som chcel robiť hity a bolo mi jedno, čo to bude. Vedel som, že nemôžeme donekonečna omieľať úpravy starých rhythm & bluesových vecí. Uvedomil som si, že pokiaľ ide o single, nebolo by to najmúdrejšie. Iste, na albume sa R&B znieslo, ale my sme potrebovali materiál na single. Urobili sme to fakt originálne so steel gitarou, ktorú v tých časoch na singloch takmer nebolo počuť. Znelo to ako slušný funk. (1 Wanna Be Your Man – skladba, ktorú „darovali” Beatles – Rolling Stones v ich začiatkoch, aby sa presadili. Jagger vtedy so závisťou povedal, že ako Beatles ľahko skladajú muziku. Túto skladbu „spravili” v lietadle na ceste do USA – za 20 minút!)

 

Prvý album  Rolling Stones

 

Naozaj sa dostal do prvej desiatky. Podľa mňa je to oukej, ale na druhej strane sme vyrobili aj zopár mimoriadne mizerných platní. Prvá LP sa mi páči, lebo z nej vyžaruje energia, naivita – je jedovatá, šliape a dá sa na ňu tancovať.

 

The Last Time

 

Na začiatku sme zbožňovali blues… neboli sme ochotní hrať nič okrem blues či Chucka Berryho a Bo Didleyho – a kritizovali nás za to… kritizovali nás aj za naše vlastné balady, ktoré sa stali hitmi… kritizovali nás aj za gospely ako The Last Time… kritizovali nás takmer za všetko.

 

It’s All Over Now…

 

Prišiel s tým vlastne Ron Malo, zvukár kapely Chess. Bol pri každom našom nahrávaní v Chess štúdiu na 2120 South Michigan Avenue v Chicagu. Nahrali sme samé bluesovky: Confessin’ the Blues, Down The Road A Piece a Iťs All Over Now. Iťs All Over Now nám venoval Murray The K, čo bola senzácia, pretože sme ho pokladali za špinu, ale vnukol nám dobrú myšlienku. Skladba mala úspech v podaní The Valentinos, ale nestala sa hitom.

Úprimne kašlem na to, či sa náš singel dostane na čelo. Predpokladám, že v tejto krajine a inde na svete sa dokopy predá asi pol milióna výliskov. Ja osobne dám prednosť radšej takémuto predaju, než by sa len v Británii predalo 550-tisíc a znamenalo by to prvé miesto. Napokon, záleží na tom? Iťs All Over Now sa dostala do čela, fajn. Ale môžem ťa ubezpečiť, že všetkým nám to bolo úplne srdečne jedno.

 

Satisfaction

 

To bola v podstate Keithova vec. Keď sme ju začali robiť, znela ako folk a veľmi sa mu nepozdávala, takže ju nechcel dať na singel, pretože sa mu nezdalo, že by sa mohla, predávať. V tom jedinom prípade sme sa nezhodli. Podľa mňa sa Keithovi videla jednoducho primitívna. Nemyslím, že by si ju bol pozornejšie vypočul. Mal k nej priveľmi blízko a mal dojem, že ide – mierne povedané – o primitívny riff. Stálo ma množstvo síl presvedčiť Keitha, aby ju pustil, a on by to potvrdil. Zdalo sa mu, že nestojí za nič. Takže nikdy nevieš, ako niektorá skladba pochodí v budúcnosti, alebo čo si o nej vlastne myslieť.

Časy sa menia. Už vtedy, keď sme tu skladbu napísali, malo to byť čosi ako paródia, hoci to tak neznie. Malo to byť niečo ako výsmech Ameriky, ktorá pre mňa vtedy znamenala čosi ako novú spoločnosť. Podľa mňa je to zábavná skladba a mám ju celkom rád.

Satisfaction sme nahrali počas pobytu v Los Angeles. Vtedy sme tam nahrali viac vecí a toto bola len jedna z nich – na rozdiel od toho, čo tvrdia niektoré noviny, sme ju mali hotovú za pol hodiny. Páčila sa nám, ale nemali sme v úmysle vydať ju na singli. Potom sa ozvali z Londýna, že okamžite potrebujú malú platňu, pretože na The Last Time sa už dávno zabudlo, a keďže sme vystúpili v televíznom programe Shindig, žiadalo by sa niečo na singli. Preto vydali SP Satisfaction. V Anglicku bola EP platňa vylisovaná, obaly pripravené a reklamná kampaň spustená skôr, ako sme sa my vôbec dozvedeli, že Satisfaction má vyjsť na singli. Beatles vtedy vydali Help a nám sa videlo hlúpe prísť hneď so Satisfaction. Nebyť skladby Help, náš singel by bol vyšiel o mesiac skôr… pochop, ani ako Stones sme nemali všetko pod kontrolou a niektoré veci sa nám vymkli z rúk.

Text mi prichádza na um úplne nezávisle od hudby. Keith zas prichádza s hudbou úplne nezávisle od mojich slov. Zahrá nejakú frázu a tá sa hodí na môj text. V prípade Satisfaction sme vymysleli frázu a riff a z nich sme vychádzali.

 

Aftermath

 

Bol to dobrý album, prvý, na ktorom boli len naše skladby. Keď sa naň pozerám spätne, nebol až taký skvelý, ale obsahoval zopár veľmi vydarených vecí ako Goin’ Home, Out Of Time a LadyJane. Asi sa predával, len som nikdy nevedel ako. Aftermath mám rád, pretože mám rád jednotlivé piesne, hoci nie vždy sa mi páči, ako sme ich spravili. Taká Under My Thumb bola podľa mňa celkom slušná, nieje to najhoršia platňa. Keď ju počujem v rozhlase, poviem si, fajn, mne sa síce nevidela až taká vydarená, bola však poctivo spravená, myslím, z hľadiska nahrávania a podobne…

Vždy sa mi zdá, že na tie časy bola dobrá, podobne ako Goin’ Home, Lady Jane a ďalšie. Niektoré sú dobré dodnes.

 

Have You Seen Your Mother, Baby, Standing In The Shadows…

 

Have You Seen Your Mother bola absolútny trhák. Potom sme prestali. Jednoducho som nebol schopný pokračovať, čo sme ešte mohli povedať?

Tú vec mám veľmi rád a často sme jú hrávali. Je o našom pobyte v Amerike. Všetky tieto skladby vznikli v Amerike. Je to famózne miesto na komponovanie, pretože celý čas ťa tým bombardujú zo všetkých strán a nemáš inú šancu, len to skúsiť dostať do nejakej formy. Mám pocit, že The Mothers Of Invention to zvládli na jednotku. Keby si žil tu, v živote by si sa nemohol stať ich členom. Neviem prečo, ale je to tak. Pritom to všetko máme aj tu, ale nie je to také okaté. Pokiaľ ide o mňa, tie skladby len odzrkadľovali to, čo som videl okolo seba.

 

Between The Buttons…

 

Back Street Girl. Jediná slušnejšia skladba. Zvyšok sú zväčša sračky. No, je tam ešte jedna lepšia vec – Connection, ktorú napísal viac -menej sám Keith. Hej, tá je slušná, ale inak je to príšerný album. Bolo to v čase, keď som sa začal vzďaľovať od popu a hodil všetko za hlavu.

 

Satanic Majesties Request…

Mali sme plné zuby toho, čo sme robili, a nemali sme chuť zaliezť do štúdia a nahrať iba obyčajný posratý banálny rockandrollový album, preto sme sa zavreli v štúdiu a urobili toto. Nič sme nezložili dopredu. Na začiatku bolo len zopár za daných okolností riffov a toto je výsledok – čo ma za daných okolností neprekvapuje

Nieje za tým nijaká myšlienka. Vlastne nie, nebolo by správne tvrdiť, že za tým nie je nijaký nápad – je tam, ale prišiel zvonku. Rodilo sa to dlho, no nakoniec to jednoducho bolo tu. Ako prvú sme nahrali She’s A Rainbow, potom 2000 Light Years From Home, potom Citadel a ako sme pokračovali, bolo to čoraz streštenejšie. Nasledovali Sing This Song All Together a On With The Show, The Lantern a nakoniec jedna Billova – In Another Land. Robili sme to skoro celý rok, nie preto, že by to bolo také neuveriteľne zložité a časovo náročné, ale preto, že sme boli takí strašne nadrogovaní.

Áno, zabralo nám to more času, navyše sme nevedeli, či vôbec máme alebo nemáme producenta. Andrew sa raz ukázal, raz nie. Nikdy sme nevedeli, či nás zašijú, alebo čo nás čaká. Keith a ja sme si ani raz nesadli a neprehrali sme si veci, ktoré boli pripravené. Ten album sme jednoducho nahrali taký, aký je. Keď bol hotový, vydýchol som si, že je to za nami. Je taký, aký je, niekomu sa páči a niekomu nie.

Sám neviem, čo si o tom myslieť. Je to vskutku zvláštne a nemá to nič spoločné so mnou. Na tej LP nie sú nijaké normálne skladby, všetky texty sú akési zvláštne. 2000 Light Years sa to netýka. Mám ju najradšej, ale v stereo verzii znie príšerne. Satanic Majesties bola poplatná dobe. V tých časoch boli v móde kvety, korálky a hviezdičky na tvári, takže tak.

Ten album mám v podstate rád a nebol by som proti tomu urobiť niečo podobné ešte raz. Neprekážal by mi ďalší takýto úlet. Úlety mám rád.

Neviem si spomenúť na recenzie, pretože vtedy som bol stále opitý. V skutočnosti si kritiky a recenzie veľmi nevšímam, ale mnohé kapely to robia. Pozri, je to len názor jednej osoby a tá sa tým živí, pretože vo väčšine prípadov ide o remeslo. Nik nemôže seriózne zhodnotiť každý album, ktorý dostane, celým srdcom a dušou. To nieje možné.

Keď sa LP dočkala takej zdrvujúcej kritiky, asi som si pomyslel, že zrejme nebude najlepšia. Totiž, je tam zopár príšerných pesničiek, ale aj zopár pekných. Vezmi si She’s A Rainbow, čiže je tam zopár vydarených vecí.

Platňa sa zďaleka nevyrovnala albumu ,Stg. Pepper’. Pozri, cením si ľudí, ktorí blúznia, že sa im páčila, chápeš. Ak sa platňa páčila kritikovi, je to jeho vec. Keby som recenzoval platňu, asi by som musel byť taký istý. Veď vieš: „Ide o najlepšiu…” Myslím to vážne! Je to jednoducho platňa, ktorú poznáš.

Človek nemôže hrať ani skladať v rozpore i dobou, v ktorej žije, pokiaľ nežije na pustom ostrove.

 

Jumpin´ Jack Flash…

 

Vizuálny dojem je veľmi dôležitou zložkou The Stones. Z Jumpin´ Jack Flash urobil hit klip, ktorým sme pieseň propagovali. Jednoducho sme ju zahrali, nič viac, nijaké bláznenie na šírej lúke a podobné somariny. A práve toto platni naozaj pomohlo a urobilo z nej komerčný hit, pretože to videl celý svet. Bola to reklama, ktorú sme urobili, aby sme zvýšili predaj. Ale bavilo nás to. Nebyť vizuálneho dojmu, singel by nebol taký úspešný. Podľa mňa polovica úspechu spočívala práve v tom.

V Jumpin´ Jack Flash sa ani slovkom nespomínala láska, mier a kvety.

 

Street Fighting Man…

 

Problém je v tom, že ľuďom robí dobre, keď si môžu zanadávať. Čosi začujú a spýtajú sa: „Nemá to byť náhodou protest? Hoď to tam ešte raz!” Lenže keď toľko nadávajú, nemusia to počúvať ešte raz. Môžu to predsa vypnúť, nepustiť si to, prípadne si platňu vôbec nekúpiť. Ale prečo by na jej základe mali poučovať iných, čo majú robiť?

Povedali mi, že ,Street Fighting Man je podvratná skladba. „Samozrejme, že je podvratná,” prisvedčili sme. Veď je to nezmysel, nazdávať sa, že revolúciu možno vyvolať nejakou skladbou. Kiež by to šlo.

 

Sympathy For The Devil…

 

Sympathy For The Devil, to bolo čosi. Dodnes sa na nás lepia mladí rockeri a vypytujú sa: „Tak čo, ešte vždy vás zaujímajú tie diabolské sračky?”

 

Beggars Banquet…

 

Moja najobľúbenejšia. Mám ju rád z viacerých dôvodov, hlavne preto, lebo v porovnaní s prvou platňou je oveľa prešpekulovanejšia a všetky skladby sme si napísali sami. Sú na nej všetky štýly. Mám to rád.

Spoločnosť Decca zakázala obal albumu, znázorňujúci múr verejných záchodov… Pokúšali sme sa udržať pôvodný obal Beggars Banquet v medziach dobrého vkusu. Totiž, múr nebol celý. To by bolo sprosté. Ukázali sme len jeho hornú polovicu. Neviem, kedy to vyjde. Mňa to neuráža. A okrem dvoch pracovníkov gramofónovej spoločnosti som nestretol nikoho, komu by obal pripadal urážlivý. Dokonca som im navrhol, aby platňu vložili do prebalu z hnedého papiera, na ktorom by bolo napísané „nevhodné pre deti” a zvonku by bolo vidieť len názov, keď im to už tak prekáža.

Na niektorých veciach z Beggars Banquet sa podieľal Brian, ale nie na všetkých. Povedzme, že nám pomáhal. Neviem presne, v koľkých piesňach si zahral, ale bol pri tom. Ale ku koncu už bol úplne mimo. Štvalo nás to, pretože sme chceli znovu koncertovať a Brian nebol schopný vyjsť na pódium. Nemohol hrať. Bol príliš vyšinutý, aby to zvládol.

Let It Bleed (názov LP platne – pozn.) sme nahrali už bez neho.

 

Bitch…

 

Vždy sme mali problémy s vysielaním v rozhlase. S pesničkami ako Bitch… ale podľa mňa sme nikdy nenapísali nič agresívne. Len firma Atlantic mi oznámila, že ju nevie pretlačiť do vysielania. Ani jedna z našich vecí nechce podporovať užívanie drog. Nechceme to podporovať, pozri, človek o tom môže písať, ale nesmie to podporovať.

 

StickyFingers…

 

Bohovské dychy, hlavne v ,Bitch. Vieš, podľa mňa ich treba používať s citom. Nevravím, že by som chcel hrať s kapelou, v ktorej je takých päť či šesť dychárov. Ale kapela, povedzme, s piatimi saxofónmi, by mi neprekážala. Ako Little Richard. Znie to nesmierne ľahko. Saxofonisti sa vážne tešili. Boli super.

 

Jamming With Edward…

 

Tak to bol len jam (improvizované hudobné stretnutie hráčov – pozn.).  Dovolili sme si ho a potom sme ho zo srandy dali na platňu, pretože Nicky Hopkins (bluesový klavírista – pozn.) a Ry Cooder (gitara – pozn.) chceli, aby to vyšlo. Mám pocit, že to chceli len preto, lebo potrebovali prachy či čo, alebo to jednoducho chceli vydať, skrátka, povedali sme okej, pusťme to von. Pravdu povediac, nijako extra sa mi to nepáčilo.

Allan Klein (americký producent Rolling Stones – pozn.)… s tým ja nemám nič spoločné. Len si myslím, že tie veci sa zbytočne toľko prerábali.

 

Exile On Main Street…

 

Podľa mňa to bol dobrý album, no pri nahrávaní sme mali plno problémov. Nebol som spokojný s množstvom vecí, ale tak je to zakaždým. Človek spraví, čo sa len dá, aby bol ďalší album lepší.

Napríklad, celé sa to nahrávalo v príšernej pivnici. Bol tam hrozný zvuk. Rád robím vo veľkých miestnostiach. Vo všeobecnosti mi však ohlas, aký ten album vyvolal, urobil radosť.

Exile sa mi veľmi páčil. Tá LP bola ako štyri albumy, z ktorých každý mal len jednu stranu, a dúfam, že každý si na nej našiel niečo pre seba. V skutočnosti sa nepredpokladalo, že by si to niekto pustil celé naraz. Ľudia to však nepochopili, hlavne anglickí recenzenti. Mám dojem, že sa držia utkvelej predstavy, že presne toto sú Rolling Stones, a hoci my sme takí nikdy neboli, oni si to myslia. Lenže my takí sme, len keď sa nám zachce.

 

Angie…

 

V tom období som písal takmer všetky texty. Bol to môj príspevok, hoci až po Between The Buttons často textoval aj Keith. A potom som so všetkou skromnosťou začal skladať aj ja hudbu.

Angie chce byť niečo ako reminiscencia na balady typu Back Street Girl, Lady Jane a You Better Move On, ktoré sme kedysi nahrali. Vždy sme ich robili a vždy nám to vyšlo. Ak je skladba čo len napoly dobrá, určite sa nám ju podarí predať.

Nechcem skončiť ako rocker. Pre mňa je dôležité skúšať aj niečo iné. Preto sme nahrali Angie. Mám dojem, že v niektorých krajinách nedopadla najlepšie, ale všeobecne sa jej darilo celkom obstojne.

 

Love You Live…

 

Začiatkom sedemdesiatych rokov sme nič poriadne nenahrali. Furt sme sa len tak pretĺkali. Ale tie veci sme nosili v sebe, a kým sme dorazili do Paríža, mali sme už v talóne kopu pesničiek, na ktorých sme začali pracovať. Keď sa robila Love You Live, nechali sme zvukárov mixovať za nás, zatiaľ čo my s Keithom a všetkými, čo boli poruke, sme začali nacvičovať nové veci.

 

Some Girls…

 

Musím chodiť medzi ľudí a vidieť veci na vlastné oči. LP Some Girls bola o New Yorku, jeho uliciach a ľuďoch. Bolo tam plno zážitkov a tie sa dajú získať len tak, že tam človek zájde a žije ako jeden z nich.

 

Pokúsila sa vás spoločnosť Atlantic Records prinútiť, aby ste Some Girls vyhodili… alebo prerobili verš „Black girls like to getfucked all night” (čierne dievčatá rady prekefujú celú noc)?- otázka reportéra hudobného časopisu.

… Áno, pokúsili sa prehovoriť nás, aby sme to vyhodili, ale odmietol som. Povedal som nie. Vždy som bol odporcom akejkoľvek cenzúry, hlavne zo strany všelijakých nímandov. Moje heslo znie – Ak nerozumieš vtipu, tak choď do riti!

 

When The Whip ComesDown…

 

Jedna pieseň je jednoznačne orientovaná na gayov – When The Whip Comes Down -, ale nemám ani potuchy, prečo som ju napísal. Zvláštne – Rolling Stones odjakživa lákali húfy chlapov (smiech)! Znie to smiešne, ale nie všetci boli teplí. Pravdaže, mám kopu prihriatych kamarátov, ale to možno podľa mňa povedať o každom Newyorčanovi, tak čo je na tom… neviem, čo mi to napadlo. Možno som práve vyšiel zo záchodu (smiech). Je to o vymyslenom chlapíkovi, ktorý sa presťahuje z Los Angeles do New Yorku a stane sa zberačom odpadkov.

 

Emocional Rescue…

 

Nemyslím si, že treba vždy očakávať, že nový album bude určite taký dobrý ako predchádzajúci. Nemôžeš chcieť, aby boli všetky na rovnakej úrovni a oslovovali rovnakých ľudí. Ja som s ním dokonale spokojný, hoci úplne šťastný nie som nikdy. Problém je v tom, že v poslednom čase sme asi priveľmi puntičkárski a stále len vylepšujeme a vybrusujeme. Riziko spočíva v tom, že namiesto zlepšenia sa z toho zbrusuje duša. Najlepší spôsob je zašiť sa do štúdia a za niekoľko týždňov všetko zbúchať. Lenže to sa nám nepodarilo od prvého albumu. Je to aj tým, že nie je jednoduché donútiť kapelu, aby skúšala. Lenže to sa musí zmeniť. Pri najbližšom albume sa pokúsim ukázať, že sa to dá aj inak, aby sme nemárnili priveľa času. Ale Emotional Rescue mám rád.

Je to o človeku, ktorý má problémy. A ja ho spasím! Tá nahrávka je trochu čudná. Zložil som ju na elektrickom klavíri a naspieval falzetom. Ostalo to tak. Začal som len ja na klavíri a postupne sa pridali Ronnie s basou a Charlie na bicích. To bol začiatok. Potom sme dohrali saxofón. Vlastne to ani nehrá celá kapela. Nie sme tu všetci piati ako na väčšine ostatných skladieb. Možno preto to znie tak zvláštne. Mal som pripravenú ešte jednu verziu, ale nie pre verejnosť

Svojím spôsobom je to osobné, ale dalo by sa to aj zovšeobecniť. Je to o dievčine, čo má chlapské problémy. Nie že by jej šibalo. Je iba mierne vedľa a dotyčný by chcel byť tým, kto jej pomôže…

 

Niekoľko slov na záver

 

            Jagger, nepopierateľne stále disponuje veľmi dobrou fyzickou kondíciou. Muž, ktorý niekedy spieval „Little Red Rooster” už nie je, ako radi kon­štatujú jeho najuštipačnejší kritici, žiadnym mladíkom, I keď centrum jeho pohybov sa už viac presunulo z jeho bokov do ramien, paží a vlajúcich nôh. A i keď jeho tvrdé, z karate vychádzajúce výpady pripomínali Elvisa na konci jeho životnej dráhy. I tak je ešte stále Jagger vo svojich rokoch schopný ilustrovať pieseň, ktorú práve spieva. Práve ilustrovať pieseň, to bola vlastne jeho hlavná úloha – proste umocniť účinok Richardovej hudby. Teraz už Jagger svoje pohyby na pódiu ďaleko viac kontroluje, než v roku 1966. Paradoxne sa stáva, že nad bezprostredným umeleckým zážitkom preváži u Micka v súčasnosti karikatúra.

            Teraz je Mickovo oblečenie už menej nápadne: čierne topánky, obyčajné nohavice, niekoľko košieľ a sák, ktoré behom koncertu postupne odkladá – až sa nakoniec na ňom nevyhnutne objaví jedno z nespočetných tričiek predávaných behom turné ako logo. Pri niektorých skladbách už zostáva iba stáť na mieste, nehrá – len sa jemne zmieta v rytme spievanej skladby. Jeho nenapodobiteľný hlas ešte zosiluje spev troch doprovodných spevákov (spolu s hlasom Bernarda Fowlera, o ktorého nezameniteľnom brooklynskom tenore sa tvrdí, že „zaskakuje” za Jaggera). V ktorejkoľvek chvíli je na pódiu pätnásť hudobníkov a za nimi neviditeľný tristočlenný štáb technikov, premietačov, osvetľovačov, elektrikárov a ľudí od stavby, ktorí zodpovedajú za tisíc ton techniky. Majú nahradiť ten nevypočitateľný pôvab Rolling Stones kúzlom, ktoré je dielom železnej disciplíny a profesionality. Ako hovorí Jagger: „Mávali sme obrovské výkyvy… Myslím, že (ľudia) kedysi považovali svoj okázalý nezáujem – za najnovšiu módu. Teraz už je iná doba, každý sa hlboko sústreďuje na to, čo robí, a je na to vlastne hrdý.” 

            A tak vzhľadom na to všetko (čo sa popísalo) sám prepadá nude. Jagger má v sebe podvedome vypestovaný akýsi zmysel pre krehké posuny v náladách, Vie veľmi dobre čo upúta – a čo neupúta pozornosť publika. Ten pocit ho doviedol  až k tomu, že vždy trval na určitých štandartných bodoch programu. Boli to skladby Ruby Tuesday, Gimme Shelter, Jumpin´ Jack Flash, takisto ako Brown Sugar. Vytrvalo sa vždy vypytoval Cohla (šéf pre styk s verejnosťou) na vek, a skladbu publika a svoje zistenia raz zosumarizoval v odpovedi pre časopis 20/20: „Šesťdesiat percent Rolling Stones nikdy nevidelo, tridsať percent ich videlo iba raz a desať percent sú skalní fanúšikovia, čo majú kopu detí, žiadne peniaze a chcú sa iba na chvíľočku vrátiť do rokov svojej mladosti.”

            Dával si vždy veľmi veľký pozor, aby každú pesničku z doby pred rokom 1970 uviedol takmer s ospravedlňujúcimi slovami „toto je vykopávka”. Tiež stále pobádal divákov, aby sa „odviazali”, aby ich to „nakoplo”, aby to „žrali” – skrátka aby si „užívali.” Čo boli vlastne výzvy, ktoré dokonale zodpovedali programovej filozofii všetkých ich koncertných turné. Jagger v podstate robí iba zábavu a v hudbe nikdy nevidel nič viac. A jeho výrok: Neberte to tak vážne, však je to len rock´ n´ roll, vlastne hovorí za všetko.

„Rád sa usmieva a smeje. Na príprave každého turné sa veľa nadrel a odmenou a satisfakciou mu je, že v publiku vidí také veľké množstvo šťastných tvárí.” Tieto slova o ňom povedal jeho brat Chris Jagger.

            Rolling Stones vždycky cestovali na úrovni a teraz už nemajú ďaleko k prezidentskému komfortu. V priebehu niekoľkomesačných turné lietajú chartrovanými letmi 707, DC-9, a Learjetmi. Na letiskách ich očakávajú limuzíny. V hoteloch si Rolling Stones pod rôznymi falošnými menami rezervujú celé poschodia, aby mali zaručené súkromie… A boli časy keď Jaggera v zákulisí navštevovali Abbie Hoffman a príslušníci Čiernych panterov, teraz tam majú prístup Meryl Streep a Barbra Streisandová. V New Yorku pôsobí Jaggerova prítomnosť na miestnu tlač, zmietajúcu sa medzi radosťou a zdesením, ako slabé zemetrasenie.

List New York Times napísal o ktoromsi zahajajúcom koncerte na Shea Stadium v New Yorku toto: „Mick Jagger, špúliaci svoje povestné pery, vyslovil zreteľne každú nesúvislú a nesúrodú frázu a zachoval si vždy pritom image osobnosti a robil to s takým šarmom, že výrokom nikdy neskĺzol do karikatúrnej polohy.” Piesne ako Pain It Black, Sympathy for the Devil a Gimme Shelter sú príkladom psychedelického svetového názoru, ktorý je v súlade s názormi Stones ako skupiny, ktorá pomáhala definovať morálku jednej generácie… Veľká spoločenská váha ich mýtu spolu s ich stále rastúcou slávou vysvetľujú, prečo sú ľudia ešte aj dnes, po toľkých rokoch, ochotní zaplatiť toľko peňazí len za to, aby ich videli.

Iba koncerty na vtedajšom turné, na Shea Stadium v New Yorku vyniesli podľa predbežných odhadov 12 miliónov dolárov…

 

Spracované podľa

 

Dancing in the Street (dokument BBC)

CH. Sandford: Primitive Cool

S. Davis: Old Gods Almost Dead

J. Eisen: The Age of Rock

P. Miles: Mick Jagger, In His Own Word      

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.