Ondrej Herec: Dobre organizovaný netvor (2.časť)

                             Dobre organizovaný netvor 2. časť

 

V Argentíne použili Remingtonove pušky a moju fantáziu šteklí myšlienka, že firma, ktorá ma každé ráno holí, nesie meno firmy, ktorá zabila môjho deda” (Borges, Jose Luis 1970: Autobiographical essay).

Standard Oil Company podnikala v Bolívii a Shell v Paraguaji. Firmy predpokladali, že v pohraničnej púšti Chaco sa nachádza ropa a vyzbrojili obyvateľstvo obidvoch krajín (ako predtým v iných štátoch). Vojnu v rokoch 1932 – 1935 vyhrali choroby a hlad, ale medzinárodná arbitráž rozhodla, že víťazom je Paraguaj, teda Shell. Geologický prieskum nenašiel v Chacu ani kvapku ropy. V roku 1941 Shell tušila ropu v Ekvádore a Standard Oil v Peru. Peru vyhralo vojnu a geologický prieskum ukázal, že v krajine nie je ropa.

Psychoanalytická definícia netvora vystihuje charakter organizácie: netvor potláča nevedomie stále novými formami a riadi kontakt s obrazmi zakázaného správania. Konzervatívne fikcie o netvoroch uspokojujú publikum, lebo obnovujú sociálny poriadok. Organizácie nastoľujú vlastný poriadok. Bystrý netvor mal potlačiť neľudské správanie, ale naučil sa potlačiť ľudské.

 

Desatoro organizačného netvora

Dokonalá organizácia je zdrojom antiutópie. V uskutočnenej utópii ľudí kontrolujú nekontrolovateľné organizácie:

1. Kontrola výroby a spotreby

Ideál blahobytu sa obrátil na ekonomickú diktatúru. Organizácie potrebujú konformizmus, štandardizujú obyvateľov výrobnou aj spotrebnou disciplínou. Utopenie v konzume je rovnako účinné, ako rovnosť v chudobe.

2. Kontrola vedecko-technického pokroku

Technika nie je dobrá ani zlá, ale má nepredvídateľné následky. Môže sa obrátiť na nočnú moru aj pod kontrolou, podľa toho, ako sa používa. Človek zrastá s technikou, ale o použití ľudí aj techniky rozhodujú organizácie.

3. Kontrolovaná nerovnosť

Vodcovia vytvárajú nerovnosť, aby si udržali moc. Diskrimináciu odôvodňujú šťastím ľudu. Orwellova Zvieracia farma začína vyhlásením, že všetky zvieratá sú si rovné. Po upevnení moci prasiat sú niektoré zvieratá rovnejšie.

5. Kontrola výchovy a citov

Organizácie ovládajú jednotlivcov prostredníctvom rodiny a detí. Kastu možno predurčiť geneticky ešte pred narodením dieťaťa. Štát aj korporácie programujú sociálne postavenie, ovládajú rodiny ekonomicky a konformným kolektivizmom. Sex oddelený od lásky sa vyhlasuje za vrchol slobody, alebo za nutné zlo pre výrobu nových občanov. Láska k diktátorovi a totalitnému štátu a oddanosť korporácii je nadovšetko.

 6. Kontrola myslenia a súkromia

Kamery sledujú každý pohyb a odpočúvajú sa rozhovory. Potlačenie slobodného myslenia vytvára povrchnú harmóniu ľahostajných zbabelcov.

7. Kontrola komunikácie

Komunikácia podlieha informáciám. Mediálna diktatúra vytvára druhotný svet. Jednotlivec si osvojí s rétorikou, vyjadrujúcou šťastie z príslušnosti k organizácii, aj ideológiu. Orwell opísal reč, ktorou sa nedá vyjadriť nesúhlas s diktatúrou. Reklama predáva všetko okrem nesúhlasu s konzumom.

8. Kontrola drogami

Organizácie chemicky potláčajú diskusiu a disent. Ľudia dobrovoľne užívajú otupujúce drogy šťastia, disidentom sa podávajú drogy násilne.

9. Kontrola disidentov

Bioinžinierstvo, drogy aj médiá môžu zlyhať a nájde sa osamelý rebel alebo skupina vzbúrencov. Tých treba zničiť alebo vyhnať: poskytujú nádej, že organizácie nedokážu indoktrinovať celé ľudstvo.

9. Kontrola vojny a mieru

Pokoj a moc sa neznášajú. Organizácia, ktorá sa oddá sebauspokojeniu a ochabne v boji o moc, podľahne dravej organizácii, nenasýtenej mocou a bohatstvom, alebo ju rozložia zvnútra intrigy členov, ktorých nestmeľuje boj proti vonkajšiemu nepriateľovi.

10. Nekontrolovaní vodcovia

Diktátori aj manažéri korporácií vyhlasujú, že žijú a pracujú len pre dobro ostatných, aby zakryli svoje egoistické záujmy. Zvieratá chceli len jednoduchý život na slobode, ale prasatá vo vedení ovládli Zvieraciu farmu pre svoje privilégiá.

 

Dobrotivý Leviatan

Po dvoch svetových vojnách a totalitných revolúciách dvadsiateho storočia sa politikom začalo brieždiť, že masová bieda zapríčiňuje sociálne konflikty a pád vlády. Štát so zmierlivou sociálnou politikou je stabilnejší ako režimy, ktoré stupňujú sociálne napätie do ozbrojených konfliktov.

Nová sociálna politika prenikla aj do vízií budúcnosti. Väčšina budúcich obyvateľov preľudnenej Zeme je sociálne zabezpečená, nepracuje, nehlasuje ani nevlastni akcie, nemajú politickú ani ekonomickú moc, ale korporácie im zariaďujú pohodlný život, neuvrhujú ich do biedy ani ich fyzicky nelikvidujú: členovia Únie zamestnaných majú vyšší príjem a sociálny štatus ako nezamestnaní, ale nemajú väčší prístup k moci (Blish, James a Knight, Norman L. 1978: A Torrent Of Faces).

Marxova utópia o moci pracujúcich ani Leninova propaganda o moci ľudu sa neuskutočnili. Orwell predpokladal spoluprácu totalitných štátov a bezmocnosť obyvateľov (Orwell, George 1949: Nineteen Eighty-four). Globálna ekonomika slúži zisku a sociálna politika manévruje medzi maximalizáciou zisku a minimalizáciou konfliktu. Dominujú záujmy korporácií, pre ktoré je sociálna harmónia len propagačným heslom.

Triedna nenávisť sa môže otupiť, ale nie triedna závisť. Kolektívne riadenie výroby by malo umožniť hojnosť a slobodu všetkým. Lenže:

  • Každá spoločnosť je organizovaná za základe určitej hierarchie a v každej hierarchii je niekto na dne.
  • Každá spoločnosť má svojich disidentov, v žiadnej spoločnosti neuznávajú všetci, že jej normy sú univerzálne prospešné a platné.
  • Aj v bohatej spoločnosti mnohí chcú byť bohatší a slobodnejší ako ostatní a vedia získať moc pomocou chleba a hier. A iní uprednostňujú ideál plného koryta a zábavy, netúžia využiť slobodu na rozvoj osobnosti.
  • Priemysel zábavy žije z blahobytu. Pokušenia spoločnosti šialenej pôžitkárstvom snívajú za nás naše ilúzie. Rozkošníci sa ukájajú snom o revolte, ale opájajú sa slasťou sladkého ničnerobenia.

 

Dobre organizované najhoršie svety

V 20. storočí ustúpili utopické ideály hrôzam revolučne dosiahnutých utópií. Antiutópie otriasli utopickými víziami. Román My je prototypom antiutópií, zameraných proti totalitným režimom (Zamjatin, Jevgenij Ivanovič 1920: My). Slobodná vôľa sa pokladá za zdroj nešťastia a občanov treba pre ich dobro prísne riadiť Taylorovým efektívnym systémom priemyslovej organizácie. Diktátor je Dobrodincom: „ľudia vždy snívali a túžili, aby im niekto povedal raz navždy, čo je šťastie – a potom ich k tomu šťastiu pripútal reťazou” (My). Sklené mesto umožňuje detailné špehovanie, je symbolom informačnej spoločnosti, v ktorej každý môže „vidieť” každého. Sklený múr ochraňuje cintorínsky poriadok diktatúry od nevypočítateľného chaosu prírody,.

Skvelom novom svete človeka zatriedili už pred narodením ako Alfu, Betu, Gamu, Deltu alebo Epsilon (Huxley, Aldous 1932: Brave New World). Nikto nemôže postúpiť ani klesnúť na rebríčku spoločnosti, každý sa dožije v plnom zdraví šesťdesiatky a potom zomrie, všetci sú naprogramovaní. Na nedostatky dokonalej spoločnosti už nikto nevie poukázať zvnútra. Len „divoch” si spolu s právom na zdravie, blahobyt a šťastie žiada právo byť chorý, nešťastný a zavšivený.

Orwell použil Zamjatinovu knihu ako model románu 1984 (Shane, Alex M.: 1968): The life and works of Evgenij Zamjatin). Štátna diktatúra Oceánie učí disidentov milovať Veľkého Brata v hygienicky kachličkovaných mučiarňach Ministerstva lásky. Mechanizmus a korupciu moci nájdeme v alegórii stalinizmu (Orwell, George 1945: Animal Farm). Neexistujú dokonalí páni, len dokonalí otroci. Ak nie sú dostatočne dokonalí, organizácia ich „prevychová” alebo zničí. Kolektivizmus organizácie sa opiera o konformizmus. Názov „Jednotný štát” vystihuje neúprosnú jednotu. Démon súhlasu je duchom organizácií (Tatarka, Dominik 1963: Démon súhlasu). Organizácie ľudských mravenísk vystríhajú pred meravou spoločnosťou netvorov, ktorí odmietajú uvoľniť miesto novým netvorom. Bez zmeny niet vývoja.

Totalita nie je len štátna diktatúra. Už v Železnej päte stoja za úspešnou protisocialistickou kontrarevolúciou predstavitelia veľkopriemyslu (London, Jack 1907: The Iron Heel). Čapkových netvorov vyrobili organizácie, ktoré sa stali úspešnými Frankensteinmi. Príčinou skazy ľudstva je zhoda vlastností organizácie s vlastnosťami človeka, dobrými aj zlými. V hre R.U.R. (1920) nahradia ľudstvo androidy, príliš úspešný produkt firmy na výrobu robotov; Továreň na absolútno (1922) zničí hmotu; vo Vojne s Mlokmi (1936) ovládnu svet mloky, lepšie organizované ako ľudstvo. V Pianole sú vlastníkmi štátu koncerny (Vonnegut, Kurt Jr. 1952: Player Piano). Hasiči vzdelania a tvorivosti pália knihy: sú výkonným orgánom verejnej mienky, prevarenej médiami na nenávisť k inteligencii (Bradbury, Ray 1953: Fahrenheit 451). Ťažko rozhodnúť, či štátne násilie je horšie ako bandy teroristickej mládeže (Anthony Burgess 1962: A Clockwork Orange, film Stanley Kubrick 1971).

 

Matematická efektívnosť

Organizácie normujú správanie ľudí, aby efektívne využili „ľudského činiteľa”. Ľudia v My sú „čísla” a každé číslo má nárok na sex s iným číslom, ak mu organizácia pridelí ružovú poukážku na presne určený čas. Poukážky majú vylúčiť žiarlivosť a najmä zabrániť láske ku komukoľvek okrem Dobrodinca a Jednotného štátu: láska k diktátorovi a k diktatúre musí byť najhlbším citom. Každý okamih života je matematicky prísne regulovaný, „čísla” sa budia v ten istý okamih, pracujú, jedia a idú spať všetci v tom istom čase. Protagonista D-503 je hlavným konštruktérom kozmickej lode. INTEGRÁL má „integrovať nekonečnú rovnicu vesmíru… vložiť blahodarné jarmo na nevedomé bytosti sídliace na iných planétach – azda ešte v divošskom stave slobody. Ak nepochopia, že im prinášame matematicky neomylné šťastie, sme povinní vnútiť im ho”. Zamjatin nemohol dovidieť budúce kozmické preteky USA a ZSSR ani ich hlavný dôvod – zisk vojenskopriemyslových komplexov pod zámienkou obrany štátu a ušľachtilo praktického vedeckého poznania. Vedel však, že moc ovláda obyvateľstvo spoluprácou na ideáli, ničí každého, kto sa jej nepodrobí a megalomansky expanduje.

 

Technika nie je zodpovedná za Veľkého Brata…

V románe 1984 poskytujú policajnému superštátu legitímny dôvod na útlak, špehovanie a mučenie obyvateľov permanentné vojny a zradne permutujúce spojenectvá veľmocí. Súčasný svet je ohrozený terorizmom. Policajným organizáciám ťažko vyčítať najmodernejšiu techniku proti organizovanému zločinu – biometrické údaje, odtlačky prstov, retinálne snímky, vzorky DNK, počítačové rekonštrukcie hlasu a tváre. Technika nie je príčinou, len nástrojom organizovaného teroru. Nadávkou vo Vonnegutovej Pianole je „sabotér”, nie „terorista”, ale zmysel je rovnaký. Obvinení nemajú sudcu, nahradil ho počítač: mechanicky skúma precedensy a vypľuje verdikt.

 

…ani Veľký Brat za techniku

Orwell predstavil centralizované médiá v službách diktatúry. Informačný teror totalitnej Hydry sa v druhej polovici 20. storočia sa rozpadol na tisíce zmijí. Súkromie strácajú jednotlivci aj organizácie. Špehovanie sa demokratizovalo, nie je jednosmerné, zhora nadol ako kedysi. Približujeme sa k priehľadnosti Zamjatinovho skleného mesta. Alebo sa vraciame do života opíc v tak tesnom stáde, že nemá zmysel zakrývať intímnosti. Informačné embargo vystriedala informačná nahota s figovým listom mediálneho klamstva, čo obráti zločin na službu verejnosti.

Vonnegut „bezstarostne vykradol dej Skvelého nového sveta, ktorý Huxley bezstarostne vykradol zo Zamjatinovho románu My” (Interview s Kurtom Vonnegutom Jr. júl 1973: In: Playboy). Orwell by nenapísal príliš odlišný príbeh, aj keby poznal elektronické ploštice, implantované mikročipy a satelitnú špionáž (Gibson, William 25. 6. 2003: The Road to Oceania. In: The New York Times). Zrkadlá temných obáv odhaľujú dobu, hoci nie sú mapami budúcnosti ani prítomnosti. Šťastlivo sme zmeškali vlak do Oceánie. Rútia sa na nás iné expresy nešťastia a žijeme s podivnejšími problémami.

Údaje  sú najtvrdšou menou. Aj osobné. Politici, finančníci, manažéri, byrokrati, gangsteri, revolucionári, všetci skrývajú to, čo robia. Informačná spoločnosť tají svoje tajnostkárstvo. Priemysel zábavy presviedča verejnosť príbehmi o temných konšpiráciách, aby naivne dúfala, že raz sa odhalia všetky megaklamstvá, gigašvindle a metasprisahania. Firmy predávajú čoraz lepšiu elektroniku profesionálom aj amatérom, každý fízľuje každého. Nechajme ich. Aj špionáž je forma spoznávania národov a medziľudskej komunikácie. Reťaz sa napokon niekde uzatvorí a koniec sa stretne so začiatkom. Budú sa písať nové antiutópie.

 

Rozvadené manželstvo liberálnej utópie s militarizmom

Mnoho diel modernej fantastiky priamo nadväzuje na sociálnopolitické utópie. Robert Anson Heinlein protirečivo spojil rôzne línie. Jeho dejiny budúcnosti reprezentatívne ukazujú, aký význam fantastika pripisuje organizáciám, aj rôznorodý prístup k nim. Heinleinova nechuť k štátnej organizácii, obmedzujúcej slobodu, paradoxne podlieha militaristickému obdivu k armáde, zväzujúcej jednotlivca vojenskou disciplínou. Sociálna zodpovednosť si vyžaduje obete: „Vojak prijíma politickú zodpovednosť aj za cenu svojho života,” znie ideologický princíp románu Hviezdna pechota (Starship Troopers, 1959). Federácia je vojenskou demokraciou s prvkami zásluhovosti. Volebné právo majú len vojnoví veteráni. Demokracie 20. storočia zlyhali, lebo ľudia si volili, koho chceli. Práva na „život, slobodu a ľudské šťastie” v Americkom Vyhlásení nezávislosti nie sú realistické.

 

Vláda nad všetky ostatné

Podľa Heinleina môže ľudstvo prežiť len v prísne hierarchickej organizácii. Militaristický kolektivizmus je protikladom ideálu slobody jednotlivca, láskyplne pestovanému v západných spoločnostiach od čias Aténskej demokracie. Heinlein však v iných dielach nekompromisne zastáva americký individualizmus (Stranger in a Strange Land, 1961; Time enough for Love, or the Lives of Lazarus Long, 1973).

Pragmatický idealista Heinlein mal zmysel pre kolektívnu bezpečnosť nadnárodných organizácií (Space Cadet, 1948; Citizen of the Galaxy, 1957). Boj dravcov ani vzbura slabých neprotirečí sociálnemu darvinizmu. Na zachovanie rovnováhy je potrebná sociálna solidarita. Organizácia, ktorá tupo parazituje na prostredí, si znepriatelí ostatné organizácie a požiera aj sama seba. Napokon podľahne strategicky prezieravejším organizáciám. Organizácie sa propagujú ideológiami založenými na etických princípoch, ale ideály sú im ľahostajné; vedia, že spolupráca je výhodnou taktikou prežitia aj pri stratégii egoistického boja o záujmy. Po porážke nacizmu si Heinleinove Spojené štáty vynútili Pax Americana. Tajomník pre obchod protestuje proti „neústavným opatreniam obmedzujúcim občianske práva” a riaditeľ zbrojárstva odpovedá: „Aj zabíjanie obmedzuje občianske práva”. Odzbroja zvyšok sveta a zavládne mier.

Kolektívna bezpečnosť je nádejou na prežitie pre štáty, ktoré spolupracujú (do istej miery) v medzinárodných organizáciách, ako je OSN či OECD. Aj nadnárodné koncerny sa učia globálne spolupracovať. Na čí účet a za akú cenu? Organizácie môžu povýšiť hospodársku stabilitu nad práva občanov, vojnu nad diplomaciu a podporovať status quo bez ohľadu na spravodlivosť: potlačia slobodu, zakážu „kontroverzné” knihy, polícia sleduje občanov na každom kroku a náznak podozrenia stačí na vypočúvanie mučením.

Konštitučná monarchia Impéria „zaručuje zodpovednú vládu” volených politikov (Double Star, 1956). Cisár je predstaviteľom kontinuity štátu. V mnohonárodnom Impériu neexistuje rasizmus, úlohu etnicky odlišného cudzinca (a preto nepriateľa) majú Marťania. Legislatíva však umožňuje prijať ich do Impéria, smerujúceho k slobode a spravodlivosti. Ciele strany Expanzionistov napodobňujú štátoprávne usporiadanie USA a predvídajú piliere Európskej únie: voľný pohyb tovaru a osôb, jednotná mena, spoločné občianstvo. Europoslanci ani eurokrati asi nečítali Heinleina ani jeho zásadu nadnárodnej ríše: obmedzovanie počtu zákonov a predpisov prospieva občanom aj štátu.

Heinlein sa ustavične vracal ku koncepcii nadnárodnej organizácie. Vzdal sa idealistického altruizmu: „Žiadame, aby každý, kto chce riadiť štát, položil na váhu svoj život – a stratil ho, ak ide o zachovanie štátu. Najvyššia moc sa vyrovnáva najvyššou zodpovednosťou” (Starship Troopers). Neopustil však ideu kolektívnej bezpečnosti. Donna G. Williamsová kritizuje Heinleina za „falocentrické militaristické fantázie”, ale jeho pochopenie ľudskej agresívnosti je nadčasové – Púštna vojna, boje na Balkáne, organizovaný zločin, násilie mládeže, etnické konflikty, všetky prejavy organizovaného násilia,  upevňujúceho si moc na úkor slabších. Tí, čo zabudli „základnú pravdu” o organizáciách, „za to vždy zaplatili slobodou a životom” (Starship Troopers).

Heinlein nestotožňuje moc s právom ani so spravodlivosťou, ale vidí, že sa nedajú udržať bez sily. Zriedka navrhuje rozpustenie národov v jednom svetovom štáte (pravdepodobne neuskutočniteľnom), ale neprestáva dúfať v rozumné zachovanie mieru. Ak pre sebauspokojenie alebo pacifizmus zanedbáme realitu, vydáme sa na milosť a nemilosť darvinovsky neúprosnému životu a ľudskej povahe. Staneme sa obeťami organizácií, ktoré sme vytvorili, alebo horších, ktorým tie naše podľahnú.

 

Totalitná demokracia  

Heinleinova Federácia je demokracia neobmedzená rasou, farbou pleti, pôvodom, vierou, majetkom, pohlavím ani presvedčením. Filipínec, Američan, Armén, Japonec, Nemec a Turek či Arab sú si rovní v službe pod jednou vlajkou. Vláda je demokraticky zvolená, existuje sloboda slova, tlače a svedomia, politický systém je multietnický a mnohonáboženský.

Federácia je založená na schopnosti bojovať: spoločnosť vraj niekedy potrebuje vojnu, aby fungovala. Vojnoví veteráni vyučujú „filozofiu”: „Prečo náš systém funguje lepšie, ako systémy našich predkov?” Lebo „každý volič a úradník… dokázal v dobrovoľnej ťažkej službe, že uprednostňuje skupinu pred osobnými výhodami” (Starship Troopers). Prednosťou Federácie je, že potláča opozíciu, ktorá sa v nej nemôže organizovať. Až na to, že „posledná revolúcia neexistuje” (Heinlein, Robert A. 1973: Time Enough for Love, Denník Lazarusa Longa).

Film Starship Troopers vychádza z „fašistickej utópie” Heinleinovho románu. Ako definujú fašizmus slovníky? „Militarizmus, totalita, agresívnosť, bojovný nacionalizmus a rasistická doktrína.” Federácia je zvodne fašistická. Fascinuje i provokuje presvedčivým fašizmom, fungujúcim napriek strašným ideálom: „Každá vláda bude fungovať, ak moc a zodpovednosť budú rovnomerne rozdelené a koordinované” (Denník Lazarusa Longa).

Heinlein opísal utopickú spoločnosť, ktorá neexistuje ani nemôže existovať a vedel to: „Demokracia je založená na predpoklade, že milión ľudí je múdrejší, ako jeden človek. Autokracia je založená na predpoklade, že jeden človek je múdrejší, ako milión ľudí. Kto to rozhodne?” (Denník Lazarusa Longa).

 

Vojenská demokracia

Armáda pripomína netvora azda najviac zo všetkých organizácií. Pre Heinleina nie je netvorom, a ak je, tak vždy musí blahodarne existovať na obranu proti iným netvorom. Román Hviezdna pechota (film Starship Troopers, Paul Verhoeven 1997) o hrdinskej vojne proti mimozemšťanom patrí k odporúčanej literatúre na štyroch z piatich vojenských akadémií USA. Pol storočia sa predáva na celom svete, ovplyvnil celý subžáner vojenskej science fiction, film Votrelci (James Cameron 1986), počítačové aj stolové hry.

Nadnárodným korporáciám stačila historicky zanedbateľná chvíľa pol storočia, aby odňali štátnym armádam postavenie najmocnejších organizácií: „V posledných dňoch existencie vlády USA sa armáda stala paródiou, dvaja dôstojníci na každého vojaka, zastarané zbrane, nijaká morálka ani bojové skúsenosti. Korporácie si najali najlepších stratégov a zbrojárov, aby ochránili zahraničné investície pred teroristami a vzbúreneckými vládami” (Shiner, Lewis 1984: Frontera). Súkromné armády prepadávajú suverénne štáty pod zámienkou odstránenia „nepotrebných bariér globálnej Siete”, ktorými sú vlády (Sterling, Bruce 1988: Islands in the Net). Žoldnieri majú právo zabíjať ako James Bond a dostávajú odmeny z tovaru, ktorý „zaistili”.

 

Súkromný majetok Galaxia – neľuďom vstup zakázaný

Heinleinove postavy neochvejne veria, že ľudia sú nadradení mimozemšťanom a osudom Človeka je rozšíriť sa po celej Galaxii: „Môžete mať mier alebo vojnu. Nedúfajte, že budete mať obidvoje” (Denník Lazarusa Longa). Nepriateľmi sú veľké pavúky. Nemajú myseľ ani dušu, zabíjať ich je, ako šliapať po mravcoch. Federácia plánuje genocídu celého živočíšneho druhu, „vyhubiť chrobač”, lebo „ľudia majú právo rozšíriť sa po Galaxii”, rozšíriť svoj životný priestor. Radšej my, ako oni: „Človek je divé zviera s vôľou a schopnosťou prežiť (zatiaľ) proti každej konkurencii” (Starship Troopers).

Cenami ovenčený román Večná vojna pokladajú za odozvu vietnamského veterána na Hviezdnu pechotu (Haldeman, Joe 1974:The Forever War). 1143-ročná vojna s kolektívnou bytosťou Taurčanov sa skončí, keď sa ľudstvo klonovaním premení na Človeka a dokáže komunikovať s nepriateľom. Prvá otázka odhalí tragické nedorozumenie: „Prečo si začal?” Zdesená odpoveď znie: „Ja?”

Príčinou vojen nemusí byť nedostatočná komunikácia ani mimozemšťania: „V Galaxii žije jediný živočích, nebezpečný človeku – človek. Takže si sám musí nahradiť konkurenciu. Nemá nepriateľa, ktorý by mu pomohol” (Denník Lazarusa Longa). Reprezentantívna ikona súčasnej fantastiky, Iný, vyjadruje otázku totožnosti človeka. Ak najvyšším morálnym kompasom je vôľa prežiť, jediným výsledkom stretnutia ľudí s podobne „rozumným” druhom môže byť vojna. Ak rozumný život musí mať podobu holej opice, agresia je zaručená. Tým Iným boli zatiaľ vždy ľudia.

 

Posvätné organizácie

Cirkvi tisíce rokov pestovali prvotnú vedu, kňazské hierarcháty vládli poznaniu svojej doby. Tri časti postapokalyptického románu Chválospev na Leibowitza (Fiat Homo, Fiat Lux, Fiat Voluntas Tua) pesimisticky zobrazujú cyklické dejiny (Miller, Walter M. Jr. 1960: A Canticle for Leibowitz). Ľudstvo buduje organizácie, aby ho priviedli k lepšiemu životu, organizácie zničia civilizáciu, iné organizácie ju znova vybudujú a ďalšie ju znova zničia. Katolícka cirkev prežila nukleárny holokaust ako funkčná organizácia od stredoveku po 38. storočie.

Súčasné cirkvi sa zriedka snažia konkurovať vede, usilujú sa ju využiť ako spojenca. V príbehu o cirkvi a mníšskom ráde ako o organizáciách a o ich úlohe v spoločnosti náboženstvo koexistuje s vedou. Mnísi venujú celý život vedeckej metóde v náboženskej organizácii aj s jej schizmami a politikou. Často trpia poznatkami o dejinách civilizácie i cirkvi, márnosťou úsilia napraviť a neopakovať ich chyby, ale nevzdávajú sa viery. V hybride stredovekej aj starovekých náboženských tradícií historická skepsa zrastá s dejinným optimizmom: civilizácie vznikajú a zanikajú, ale otázka slobodnej vôle znie, či sa prizeráme vraždeniu kultúry organizáciami, alebo sa zúčastníme na práci organizácií, ktoré ju obnovia.

Heinlein nekritizuje náboženstvo, ale fundamentalizmus konzervatívnej kresťanskej teokracie (Revolt in 2100, 1953). Liberálne chápanie náboženstva vyjadril v kultovej klasike Cudzinec v cudzej krajine, ktorá ovplyvnila kritickým postojom k organizovanej spoločnosti kontrakultúru šesťdesiatych rokov (Stranger in a Strange Land). Hnutie hippie sa nadchlo témami slobody a zodpovednosti jednotlivca, sexuálnej slobody, vplyvu organizovaného náboženstva na kultúru a prijalo knihu ako svoj manifest.

Smitha vychovali Marťania. Čuduje sa ľudským pojmom ako vojna, šaty či žiarlivosť, ale idea posmrtného života je mu samozrejmá, lebo vláda Marsu sa skladá zo „Starých”, z duchov mŕtvych Marťanov. Nadľudské mentálne schopnosti používa na prehodnotenie náboženstva, peňazí, monogamie a strachu zo smrti. Ústredný prvok druhej polovice knihy, Cirkev všetkých svetov, je zmesou pohanstva s mentálnym výcvikom, s výučbou marťanskej reči a s revivalizmom. Fiktívna Cirkev nového zjavenia, Fosteriti, trénujú mládežnícke komandá, aby útočili na každého, kto neverí ich pravde. Ironicky sa ukáže, že skutočne sú činiteľmi božských síl, pravda, nie menej, ako iné organizované náboženstvá. Zasvätenci Smithovej cirkvi sa pomocou mystérií a služby stanú nadľuďmi. Smithov spojenec Jubal Harshaw nakoniec uverí, že hnutie „vhodné iba pre anjelov” nábožensky a politicky ovládne svet, keď ľuďom ukáže, čo môžu dosiahnuť sebadisciplínou.

Revivalistické megacirkvi sú veľké korporácie, vlastnia televízne stanice a iné podniky. V roku 1968 vznikol pod názvom Cirkev všetkých svetov kult, ktorý pôsobí dodnes.

 

Rovnost a sloboda

Vonnegut v Pianole opísal USA, v ktorých technokrati nastolili korporatívne riadené hospodárstvo a socialisticky dôslednú starostlivosť od kolísky po hrob. Oligarchia verí, že vybudovali utópiu, väčšina občanov sa cíti marginalizovaná a bez podielu na moci. Technika sa zaobíde bez ľudí, aj vojny vybojúvajú stroje: milióny vojakov cvičia s drevenými puškami.

Rekvalifikácia nezamestnaných je divadielko. Klesá počet zamestnaní, na ktoré sa možno rekvalifikovať. Spoločnosť sa stala mechanickým pianom, ktoré hrá bez človeka. Nie je to bezchybná harmónia ani nezmieriteľný darvinizmus. Väčšina zbytočných ľudí nie sú hladní bezdomovci. Ich základné potreby sú nasýtené: majú prefabrikované domy s tečúcou vodou, s práčkami a televízormi, základné zdravotné a sociálne poistenie.

Dvanásťročné základné vzdelanie zadarmo je bezcieľne, väčšina obyvateľov neprejde testami inteligencie. Očakáva ich nepotrebná práca, aby nemali pocit zbytočnosti, alebo celoživotná nečinnosť. Deti boháčov, aj netalentované, sa vzdelávajú v súkromných školách, hoci ich budúcnosť v  spoločnosti výkonu je neistá (každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho zásluh). Možno z nich budú politici, zvolení v slobodných voľbách, ktoré nemajú zmysel: politici sú len bábkami držiteľov moci. Poslaním prezidenta je vyhlásiť, že sa máme skvele, keď ochká nad najnovším modelom počítača.

Vonnegut ukázal, že blahobyt národa nie je totožný so šťastím ľudu. Technokrati sa domnievajú, že riadia úspešný koniec dejín. Americká vojenská technika a hospodárstvo vládnu Zemeguli. Sloboda však nie je bezhraničná, „protistrojové” knihy sú zakázané ako podnecovanie „sabotáže” a feudálny diktátor na oficiálnej návšteve pokladá Američanov za otrokov.

Poviedka Harrison Bergeron (Vonnegut 1961) ironizuje rovnosť a slobodu ako najväčšie dobro pre najmenší počet ľudí: „Písal sa rok 2081 a všetci si boli konečne rovní. Neboli si rovní len pred Bohom a zákonom. Boli si rovní každým možným spôsobom. Nikto nebol múdrejší ako hocikto iný. Nikto nebol krajší ako hocikto iný. Nikto nebol silnejší ako hocikto iný. Nikto nebol rýchlejší ako hocikto iný. Za všetku tú rovnosť sa vďačilo Dodatkom ústavy č. 211, č. 212 a č. 213, ako aj neúnavne bdelému Generálnemu diskriminátorovi Spojených štátov.” Neomýtus rovnosti v slobodnej spoločnosti ponúka všetkým rovnaké šance dosiahnuť najväčšiu nerovnosť.

Antiutopisti lepšie identifikujú problém, než riešenie. Nemôžu za to: niektoré problémy nemajú riešenie, okrem utopického.

 

V tieni korporácie

Základnou realitou sveta je vláda organizácií: „Megakorporácie sú mocnejšie než vlády a globálny počítač Matrix je kanálom, ktorým pretekajú informácie” (Koke, Jack 1996: Dead Air). Nadnárodné korporácie zamenili štát v skutočnosti aj v literatúre: nestojí Amerika proti Sovietskemu zväzu, ale korporácie rozprestierajú chápadlá po celej planéte a používajú štáty ako nástroje pre svoje hospodárske záujmy. V románe Sneh štátny aparát neprežil hospodársku krízu. Ústava je mŕtva litera, zákonodarnú aj výkonnú moc rozpredali formou licencií: „Toto je totiž Amerika a ľudia si tu robia, čo im do čerta napadne, vadí to azda niekomu? To preto, že na to majú právo. A pretože majú zbrane a nikto im kurva nebude do ničoho tárať. Výsledkom je, že táto krajina sa vyznačuje jednou z najhorších ekonomík na svete” (Stephenson, Neal 1992: Snow Crash).

„Veľké korporácie sú úplne nezávislé od ľudských bytostí, z ktorých sa skladajú” (Gibson, William 1988: Mona Lisa Overdrive). „Skutočnou existenciou Kyocery boli údaje, nie nehnuteľnosti. Moderná nadnárodná spoločnosť nie sú budovy ani akcie. Jej extraktom je schopnosť vyskočiť na monitore, priklincovať pozornosť na špeciálnu informáciu, známu ako ´peniaze´ a dopraviť ju na príslušné miesto v elektronickej hmle globálneho bankovníctva” (Sterling, Bruce 1989: Green Days In Brunei. In: Crystal Express).

Telom a krvou nadnárodných organizácií sú informácie, nie ľudia. Organizácia nezávisí od životov, z ktorých sa skladá, sama je formou života. Prevláda nad ľuďmi, ako telo je vyššou formou života, než jeho bunky. Človek je schránkou a dopravným prostriedkom informácií a jeho hodnota sa meria ich cenou (film Johnny Mnemonic, Robert Longo 1995, podľa poviedky Williama Gibsona Johnny Mnemonic. In: Omni 1981).

Dejinný optimizmus mnohých autorov vyplýva z viery v technický pokrok. Realistická skepsa iných je poučená krízami a katastrofami, do ktorých organizácie priviedli spoločnosť neraz v dejinách, bez ohľadu na techniku. Organizácia nie je človek, prečo by sa mala starať o ľudí ináč, ako o svoje nástroje?

 

Bezvládne vlády 

Korporácie sa nedelia o moc so štátom, uzurpujú si jeho funkcie: „Jediný dôvod, prečo ešte existujú vlády, je, že robia množstvo špinavej práce, ktorou si korporácie nechcú špiniť ruky. Ale dostali sme všetko, čo chceme. Vlády sa pokúsili dokázať svoju moc a dokázali, že už nijakú nemajú” (Asprin, Robert 1992: The Cold Cash War). Podriadenie vlád privatizovanej moci poháňa dej kroniky o vojne bojovníkov Nového odporu proti fašistickým silám Druhej Aliancie, ktorá vznikla zo súkromnej antiteroristickej rozviedky, „globálnej bezpečnostnej inštitúcie nadnárodných korporácií” (Shirley, John 1985: Eclipse).

Aj subžánre „politfiction” a „social fiction” sa častejšie sústreďujú na správanie ľudí v danom systéme, ako na samotný politický systém. Dej často poháňajú byrokracie, jednotlivec je ich obeťou, hrdinským odporcom alebo hľadá cestičky v ich medzerách. Odtiaľ je už len krôčik k sprisahaniam a paranoji. Tajné sily poľujú na jednotlivca, ktorý im stojí v ceste. V technothrilleroch politické a právne dôsledky vynálezu menia sociálny systém. V poviedke Phillipa K. Dicka Minority report (1956, film Steven Spielberg 2002) je možné telepaticky odhaliť zločin už pred spáchaním a odsúdiť páchateľa.

V medzerách medzi vládami operuje mafia (Effinger, George Alec: When Gravity Fails 1987, A Fire in the Sun 1989, The Exile Kiss 1991). Kmotor bohatne sledovaním chameleónskych politických aliancií: „Niekto musel dbať na poriadok v politickom chaose, v ktorom priemerná životnosť novej krajiny nedosahovala dĺžku života jednej generácie. Túto drahú službu poskytovali Friedlander bej a Šejk Reda. Pamätali si, kade za každého režimu viedli hranice, kto sú daňoví poplatníci a kde sú pochované mŕtvoly, doslovne aj metaforicky.” Vybojovali si imunitu v informačných vojnách korporácií, ktoré zamenili mocenské boje vlád. Spoločnosť je bojom vírusov: „Najsilnejšími vírusmi sú Komisia, lordi a nepochopiteľné nadnárodné koncerny” (Kadrey, Richard 1988: Metrophage). Mafie sú nadnárodné firmy ako ITT či Ono Sendai (Gibson, William 1986: Johnny Mnemonic. In: Burning Chrome, 1987).

 

Korporatívny výskum – boj netvorov

Korporácie majú protirečivý postoj k technickému pokroku, vďaka ktorému vznikli: je dobrý, ak na ňom zarábame my. „Tretina nápadov, ukradnutých niekomu z mozgu, bola ukradnutá z ochranných dôvodov. Korporácie majú agentov. Ich zamestnaním je vyhľadávať ľudí, ktorí pracujú na nápadoch, čo by mohli ohroziť status quo. Agenti sa snažia extrahovať nápady pred patentovaním, uverejnením a pred verejnou diskusiou. Nápad ti môžu ukradnúť, implantovať ti mentálny inhibítor, ktorý ti zabráni pokračovať v práci na ňom, hoci to bol tvoj nápad. Ak to je naozaj nebezpečný nápad pre súčasný stav vecí, nabudúce môžu zájsť ďalej, než ti ho vygumovať z hlavy. Môžu zariadiť, aby si zomrel” (Shirley, John 1988: Eclipse Penumbra). Informačná výhoda sa neutralizuje odhalením citlivej informácie. Novinári sú preto kľúčovými postavami (Kelly, James Patrick 1994: Wildlife).

Činnosť firmy GateTech spočíva v štyroch oblastiach: “Po prvé… študuje výskum iných podnikov. Po druhé, vykonáva výskum a vývoj, aby čo najrýchlejšie získala patenty. Po tretie, donucuje iné firmy, aby platili jej za prístup k technológiám, ktoré samy vyvinuli. Po štvrté, lobuje vo Washingtone, Tokiu, Bruseli, v Moskve a v OSN za zachovanie zákonov, ktoré jej to umožňujú… Tajomstvom nášho úspechu je, že sme nikdy nevyrobili nijaký produkt, ani nikomu neposkytli jedinú službu. Postavíme sa iným do cesty a nútime ich zaplatiť, aby sme sa odstúpili” (Barnes, John 1994: Mother of Storms). Keď spoločnosť Diversifications prevzala EyeTraxx, prisvojila si tiež právne vlastníctvo ku všetkým autorským právam, obchodným značkám a patentom, ktoré vznikli v EyeTraxx (Cadigan, Pat 1991: Synners).

Dej románu Hudba krvi uvádza do pohybu krádež duševného vlastníctva. Vergil Ulam odmieta  odovzdať záznamy a zničiť biologický materiál výskumu, neschváleného korporáciou Genetron. Argumentuje článkom zmluvy o námezdnej práci, v inom článku však podpísal, čo výskumník nesmie prezradiť po prepustení. Pri vstupnom rozhovore v inej korporácii sa pýtajú: „Ponúkate nám tajomstvá svojho predchádzajúceho zamestnávateľa?” (Bear, Greg 1985: Blood Music). Organizácia nedopustí stratu patentových práv pre osobný záujem výskumníka, ktorý sa chce na vedeckej konferencii pochváliť svojimi výsledkami: „Sú to extrémne talentovaní ľudia. Sú to tiež sluhovia” (Gibson, William 1986: Count Zero).

 

Vlastníctvo tela a ducha – korporácia je krutá milenka

Vládni vedci revidovali Torrawayovo telo a hlavné nervové dráhy pripojili k počítaču IBM 3070 (Pohl, Frederik 1976: Man Plus). Príbeh pokračuje o päťdesiat rokov v prostredí, diktovanom korporáciami: „vy, vaše telo, vaša výstroj aj vaše nahrané zážitky sú zahrnuté” v právnych nárokoch Texahoma Martian Development Corporation, ktorá ich zmluvne prevzala od Vesmírneho centra NASA v Houstone (Pohl, Frederik a Thomas, Thurston T. 1994: Mars Plus). Za výpravou na Mars stojí nadnárodná korporácia, jedna z tých, čo nahradili vlády; veliteľom nie je generál, ale “žoldnier korporácie” (Shiner, Lewis 1984: Frontera). Výskumníka riadi čip implantovaný v mozgu (Frontera). Korporácie obmedzujú iniciatívu a tvorivosť zamestnancov, redukujú ich na symbolické, ak nie ozajstné prostitútky: „Ľahko sa premenila sa z otrokyne mzdy na kvalifikovanú prostitútku korporácie. Celý život predávala korporáciám všetko, čo mala. Teraz zahrnula do zmluvy aj svoje telo” (Smith, Nyx 1997: Steel Rain).

Vedec stojí proti sile korporácií. Byrokrati a hierarchie dusia tvorivosť. Protagonista sa dozvedel, že firmu kúpi iná organizácia: „poobzeral sa po mieste, kde spoločne pracovali, spomenul si na nohy, vyložené na stoloch plných neporiadku; vtáčie hniezda drôtov, nelogicky prepojené, ručne spájkované súčiastky; špinavé diagramy prišpendlené na nástenné tabule; poškriabané klávesnice a šedé kovové skrinky. Predstavil si budúcnosť v novej firme: sklokovové steny a chodby, tmavé obleky úradníkov a ligotavé výrobné haly… necítil sa ako človek, len ako údaj finančnej štatistiky alebo funkcia na organizačnom výkrese, ktorej pocity a sebaúctu môžu ľubovoľne pošliapať ľudia bez tváre v päťstodolárových oblekoch (Hogan, James P. 1995: Realtime Interrupt).

Programátori musia nosiť biele košele a dochádzať do zamestnania ráno presne na ôsmu, aby sedeli v kockách ako klietky králikárne a prišli na každú poradu. V tomto režime sa softvér stáva továrenským výrobkom a hackeri robotníkmi na montážnom páse. Môžu sa stať aj manažérmi, ktorí už nikdy nenapíšu program. Rebeli sa zaľúbia do príplatkov k mzde a do iných výhod, zmenia sa na zamestnancov, hoci si uvedomujú, že podstúpili premenu, ktorú nedokážu znášať (Snow Crash).

Vzťah zamestnanca ku korporácii je členstvo v klane a politika: „…majú veľkú moc a očakáva sa, že budú vedieť používať ju” (Islands in the Net). Korporácie si prisvojili plánovanie rodiny (Eclipse). Zamestnanci koncernu sa starajú sa spolu o deti, perú si navzájom bielizeň. Pred spoločným jedlom sa držia za ruky a spievajú hymnu organizácie, ktorá im vytýčia ako cieľ spoločný život. Case pozoruje dav športovcov, „technikov z arkológií… aké by to bolo, pracovať po celý život pre jednu firmu? Firemné bývanie, firemná hymna, firemný pohreb” (Neuromancer). Všetko je pod dozorom.

Novinár s kybernetickými implantátmi si želá zapojiť sa do siete: „Láskavá paternalistická organizácia by sa ho ujala a ochránila ho” (Dietz, William C. 1990: Matrix Man). Organizácie láskavo odľudšťujú svojich zamestnancov, oddanosť najcennejších si zabezpečujú špeciálnymi opatreniami a drogami. Špecialista, ktorý „extrahuje” vrcholových vedcov, sa čuduje, prečo renegáti vymieňajú jednu svetielkujúcu ilúziu za inú: „Turnerovi sa nedarilo predstaviť si, že Mitchell žije iným životom po tom, čo zradil Hosaku. Odlišoval sa výskum arkológie v Arizone od výskumu v Honšu?” (Count Zero).

Existuje horšia možnosť, ako byť plateným otrokom: „Keby som ti teraz vpálil guľku do toho tučného ksichtu, o desať minút by si bol v kontajneri. Uložili by ťa, kým by ťa nepotrebovali naklonovať alebo preniesť do rekonštruovaného tela. My jednoducho zomrieme” (Metrophage).

Korporácie neplatia za dôstojný život. Zamestnávajú umelé inteligencie a vedomie osobností, prenesených do virtuálneho priestoru, zmrazených v kryogenickom spánku, alebo ináč oddelených od tela. Virtuálny súd rozhodol, že korporácia má v rozhodujúcich pozíciách priveľa umelých inteligencií, preto „musí integrovať do svojej decíznej štruktúry viac ľudí” (Wildlife). Právnici spravili z korporácie Tessier-Ashpool formu života. O jej obchodovaní rozhodujú umelé inteligencie (Neuromancer). Osobnosťou korporácie je zakladacia listina a jej vedomím je kolobeh informácií, nezáleží na tom, či ústnych, písomných alebo elektronických.

Otrok bol „hovoriaci nástroj” pod úrovňou domáceho zvieraťa (Aristoteles). Princíp starovekej výrobnej organizácie sa po tisícročiach obnovil: „Zamestnanec korporácie je ochotný a poslušný nástroj” (Williams, Walter J. 1986: HardWired).

 

Korporatívna spravodlivosť 

„Máme dosť peňazí, aby sme ich udržali v pokoji. Máme právnikov. Vybavíme to” (Realtime Interrupt). Privatizovaná moc neváha použiť násilie, keď je lacnejšie ako iné metódy. Korporatívni operatívci sú rovnako krutí, ako agenti vládnych služieb. Nepohodlného hackera „vysledovali v elektronickej záhrade, zhodili na zem ako škodlivého chrobáka, rozmliaždili a zahodili” (Wildlife).

Obrovské zdroje a moc umožňujú korporáciám uplatňovať vlastnú spravodlivosť s pomocou práva, napriek právu a namiesto práva. Právnička Carly Nolanová prekonáva cestu od „čiastočky gigantického programu súdnych procesov, kolieska v ozrutnom súkolesí advokácie” na outsidera. Je génovo rekonštruovaná a má talent na „pripojenie”: “Biznis závisí od telepriestoru… Vyjednávanie, dohody, dodržiavanie a porušovanie dohôd, závery diskusií, sprostredkovanie, administrácia.” Každý je pripojený, ale Nolanová to nechcela. Chcela ovládnuť kyberpriestor. Verila, že poslaním právnika je byť architektom spravodlivej spoločnosti. Preto sa ocitla mimo spoločnosti (Mason, Lisa: Arachne, 1990; Cyberweb, 1995). Organizácie sú „zákonom samy pre seba” (Gibson, William 1966: Idoru).

Organizácie proti sebe intrigujú, ale globalizovaný svet je založený na rovnováhe moci: „spoločne by potrestali každého, kto by sa opovážil destabilizovať ich ekológiu” (Quick, William T. 1989: Dreams of Gods and Men). Korporatívnu justíciu súkromne zabezpečuje interkorporatívny modus vivendi: „Keby jedna zaibatsu otvorene napadla inú, útočník by mohol podstatne zvýšiť svoj podiel na trhu. Chaos veľkého konfliktu by však redukoval potenciálne trhy. Preto korporácie hrajú podľa pravidiel Korporatívneho súdu a úspešní manažéri sa intuitívne správajú podľa nepísaných zákonov” (Count Zero).

Ťažisko korporatívneho práva sa presunulo z ovládania hmotného majetku a zamestnancov na kontrolu informácií. Sú najvýnosnejším obchodným artiklom, zdrojom najväčšej moci, platidlom a menou. Peniaze ako obeživo nahradili naturálnu výmenu tovaru a výmena informácií nahradila kolobeh peňazí: platí sa bezhotovostne a väčšina peňazí existuje len virtuálne, v databázach počítačov. Dôraz medzinárodného práva na duševné vlastníctvo odvrátil témy fantastiky od štátnych pokusov dobývať vesmír a upriamil pozornosť na dobývanie trhov korporáciami.

 

Zóny mimo zákona

V kronikách blízkej budúcnosti zamenili zákonodarnú moc parlamentov súkromné zmluvy korporatívnej legislatívy. Zákonodarstvo ignorujúce maximu rímskeho práva Res publicae suprema lex nestíha väčšinu ľudí ako zločincov, len ich stavia mimo zákon. Nemať zmluvný pomer znamená nemať práva zamestnanca, nebyť človekom. Neľudia nemôžu uniknúť ako v Zamiatinovej alebo Huxleyho antiutópii, voľná príroda už neexistuje. Korporácie kontrolujú aj počasie: „O štvrtej ráno začalo pršať. Presne podľa plánu. Korporácie riadiace Manhattan zasievali oblaky takmer každú noc, aby vyčistili vzduch” (Nyx, Smith 1994: Fade to Black).

Vyvrheli môžu žiť v prítmí spoločnosti, na perifériách medzi odpadkami, bez ochrany polície a bez dohľadu sociálnych kurátorov: „Bujnejúce technológie si vyžadujú zóny bez zákona; Night City tu nie je pre svojich obyvateľov, ale ako živelný polygón technológií.” Ak v tejto aréne „spomalíte, potopíte sa bez stopy, ale pohnite sa troška rýchlejšie a pretrhnete krehké povrchové napätie čierneho trhu” (Gibson, Wiliam 1984: Neuromancer).

Cyberpunk zariaďuje pestrofarebné prostredie pre stretnutia myslí. Vo fyzických alebo virtuálnych útulkoch, v baroch, bazároch, antikvariátoch sa nadväzujú kontakty, uzatvárajú sa dohody, najímajú sa služby a technika: ilegálne, pololegálne či legálne – predaj a kúpa platí. „Peniaze, novučičko tvrdé a pestré aj zožmolené, obiehali svojimi kanálmi. Predmety a služby prechádzali z ruky do ruky, alchýmia obehu ich menila na zlato, purifikovala ich každá transakcia. Ulice sa perlili hlukom, pohybom a zmenami ako umelo sýtená minerálka bublinkami… Výmena bola jedinou sviatosťou, symbolom najvyššieho princípu: Nič nie je zadarmo!” (Bull, Emma 1991: Bone Dance).

Plateau je „pláň mozgových čipov šepkajúcich na zakázaných frekvenciách, elektronický prístav transakcií bez dohľadu policajtov; vyhliadka na obrovské výzvy a nepredstaviteľné riziká, na ustavičnú možnosť stratiť sa a zošalieť. Miesto, kde sa potulujú vetvéroví vlci” (Shirley, John 1990: Eclipse Corona). Miesto bez zákona, bez budúcnosti a bez nádeje.

 

Konštrukty korporácií

Čoraz viac ľudí žije v kyberpriestore. Virtuálnym krajinám dominujú korporácie. Kyberpriestor sú „nespočetné žiarivé obrazy a konštrukty… neónovo zelená pagoda Mitsuhama, pyramída Aztechnológie, hviezda Fudži,” virtuálne „pevnosti, obrovské, hranaté veci s brutálne jednoduchým dizajnom… veľké vojenské a vládne organizácie (Findley, Nigel 1993: Shadowplay). Grafické reprezentácie virtuálneho Metaverza sa „rozprestierajú sa v temnote, strácajú sa za líniou horizontu Zemegule,” používatelia internetu sa stretávajú v myriadách kusov softvéru (Snow Crash). Kyberpriestor je nepriestor, jeho hviezdami sú čierne diery nepredstaviteľne koncentrovaných informácií, nad nimi horia galaxie a neónové novy veľkých korporácií, také nahustené údaje, že vám vypália zmysly, ak sa čo len pokúsite preniknúť pod ich povrch (Gibson, William in: Sterling, Bruce 1986: Mirrorshades: The Cyberpunk Anthology). „Vnútornému zraku sa otvára stupňovitá šarlátová pyramída Eastern Seaboard Fission Authority, horiaca za zelenými kockami Mitsubishi Bank of America a veľmi vysoko a veľmi ďaleko videl špirálové ramená vojenských systémov, navždy mimo jeho dosah” (Gibson, William 1987: Burning Chrome. In: Burning Chrome). Architektúra korporácií kopíruje virtuálne konštrukty, formuje fyzický priestor arkológiami a enklávami. Ľudia žijú v druhotnej prírode, v umelom životnom prostredí organizácií.

 

Kritický realizmus

Fantastika sa k nemu vrátila pohľadom na organizácie. V ich bludisku mátajú skutočné strašidlá moci. Osamelým netvorom, démonom a vlkolakom stačilo zlo jednotlivca bez neúprosnej efektívnosti organizácie. Konšpirujeme a čakáme na nový začiatok. Ak príde, najprv ho nespoznáme a potom budeme hľadať jeho nedostatky. Chyby nových organizácií, lebo forma sa mení, ale sama Organizácia je večná. Ináč nevieme žiť.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.