34. ročník Bratislavských džezových dní v PKO

Neverte besom, chudnite s džezom!

 

Hej vy, mladí, poznáte bratislavské PKO? Starší tam mali onehdy svoje skvelé zjazdy, tých mladších treba donavigovať. Cesta beží po nábreží a kúsok od krásneho mosta SNP sa už črtá novovzniknuvší komplex bytov pre márnotratných milionárov, ktorí sa so svojich páperových pelechov budú kochať už onedlho západom slnka nad rakúskymi dedinami a s pohárikom pernodu v ruke nostalgicky vzdychať: Na ja, echt natur! Noch einmal drink, Erika, ja?! Áno, áno, starodávna nízka budova PKO čarokrásne čupí hneď vedľa a pripomína tak trošku vietnamskú krytu tržnicu v Ho Či Minovom meste. Malé, ošarpané, nízke, útulné, bez klimatizácie, vyhovujúcich šatní, ale tak pekne – nostalgicky & postsocialisticky naše…

Verte-neverte, každý rok, koncom októbra, už 34 dlhých liet sa na tomto slobodnom území koná džezový festival stredoeurópskeho významu, kde už po minulé ročníky hrali živé hviezdy džezu, ktoré sa neostýchali prísť a fanúšikom džezových tónov spríjemniť večer aj za často symbolický honorár. Na skromnom bratislavskom pódiu už stáli: Oregon, M. Miller, T. Rypdal, L. Bowie, John Mc Laughlin, Hiromi, Matt Bianco, S. Jordan, J. Scofield, J. Zawinul, Incognito, J.B. Ulmer, B. Evans, B. Bruford, B. Cobham , Mezzoforte, G. Fame, W. Marsalis, M. Parker, V. Reid, M. Brecker, E. Truffaz, C. Pine, Z. Namyslowski, K. Elling a mnohí ďalší. Čo meno, to džezová osobnosť svetovej kvality, ktorej iniciály môžem len nadšene odporučiť, zadať do vášho obľúbeného vyhľadávača Google a potom už len hudbičku sťahovať a sťahovať a sťahovať. Až kým vám niekto na tento ťažký zločin nepríde, nezavrie vás do basy, kde to už bude onakvejší džezrock!… Kedysi, ešte za bolševika, sme každý večer džezákov čakali na hlavnú hviezdu večera ako na manu nebeskú, posla z Osla, zázrak zo Zeme slobody, my bratislavskí zamindrákovaní fanúšikovia menšinového žánru hudby, ktorí boli za čias komunistov minimálne podozriví, keďže nevystávali pred Opusom rady na najnovší zaručený trhák od Elánu, Petríka Nagya, Modusu, alebo spievajúceho bubeníka Viťa Vávru.

Dnes do Bratislavy príde skoro každý, kto nemá prihviezdne požiadavky a nájde naše hlavné mesto náhodou na svojej cestovno-koncertnej mape, kde s uľahčeným výdychom taktiež zistí, že ak by šlo do tuhého, vo Viedni sa dá vždy prespať.

Vyzerá to tak, že džezu sa už na Slovensku začína blýskať na lepšie časy, a tak tie tohoročné džezáky prebiehali nielen 19. 10. – 21. 10. v Bratislave, ale koncertovalo sa aj 19. 10. v Žiline a 20. 10. v Košiciach, kde sa diváci dočkali niektorých hviezd festivalu, no stretli sa aj povedzme s legendárnym krajanom – trúbkarom Lacom Deczim, ktorý bol vždy ozdobou československej džezovej scény .

               Som na 100 % presvedčený, že Džezové dni je najlepšie stráviť v kruhu blízkych priateľov, alebo ešte lepšie s tým, koho veľmi milujete, a prežiť tak nekonečne romantické tri večery koncertov, keďže zaľúbeným sa všetko zdá byť krajšie a lepšie, než to v reáli je, čo považujem za krásne, až posvätné. Na tohoročné džezáky som sa tešil aspoň mesiac dopredu a strávil ich v spoločnosti mojej milej, Borisa, zamyslenej, zmyselnej Mirky a jej  tichého Tomáša, čo sa vystriedal so zhovorčivou mamou. Toľko osoby a obsadenie. A predstavte si, sála bola každý večer vypredaná, ba fajnšmekri boli aj v uličkách, kde si bezostyšne posadali a podaktorí i políhali na zem!

Strategické miesta s predajom alkoholu hlásili výdatnú vyťaženosť, no tentoraz prevládala kvalita nad kvantitou, dokonca sa dalo aj dobre najesť, vo vstupnej hale sa nefajčilo (čo je jediné možné riešenie) a publikum si tak mohlo dočerpať energie do ľubovôle, teda ak ste mali nejakú tú voľnú korunu, kedže nič nebolo za lacný peniaz, čo je prezieravá obchodnícka taktika.  Nie je totiž tajomstvom, že donedávna sa mnohí tiež fanúšikovia chodili do PKO len riadne opiť a džez im bol celkom ukradnutý. Tentoraz dorazila väčšina ľudí za hudbou. A prišli si na svoje! Ba dobro došli.

Naša skvelá partička obsadzovala strategické miesta v piatom rade, aby sme nielen dobre začuli každý klenutý tón , ale aj videli na prsty hráčom, a tak mohli detailne zhodnotiť, či si basgitarista nemýli f s fis, bubeník príliš nešetrí nové činely, alebo či gitarista celkom nepodľahol kúzlu škatuliek s efektmi, čo mu ležia na pódiu a s ktorými podaktorí majstri nahrádzajú nedostatky svojej invencie, či techniky.

Naša pozícia sa vola posed prísneho pozorovateľa. Možno neviete, že nielen džez sa počúva najlepšie zo vzdialenosti desať metrov od kapely, to mám dlhými rokmi overené.

Prv než začnem naplno recenzovať jednotlivé vystúpenia, nedá mi celkom verejne sa nezamyslieť nad pojmom džezový fanúšik.

Na ulici pomerne ľahko spoznáme rockera, punkového fanúšika, nezávisláka, techno mládežníka, dubáka od dychovky, neovašistov (noví fanúšikovia Vaša Petejdla), depešáka, gotickú devu, alebo ambientného, depresívneho domaseda, ktorí so svojimi neľudskými zvukmi vstáva, líha si a možno sa aj sprchuje. Ako však odhaliť pravého džezového fanúšika? Ťažká, skoro nemožná úloha. Neidentifikujete ho ani podľa účesu, ani podľa oblečenia, správania, alebo posedu na stoličke. Nemá na hlave zelené polmetrové číro, zdurené dredy, ježka Jožka, plešinu s ružovým chocholom, ani modrozelený preliv ofiny, ktorá mu visí chorobne cez oči. Nenosí gestapácky kožák, okorálkované peruánske pončo, kilt, kožený komplet, ani sačko od Huga Bossa. Nestojí pri pódiu, búšiac päsťou do dosák a nereve…Tak. Nesedí na stoličke v tureckom posede, prikrytý priateľkiným priehľadným sárí, a z čela mu nekvapká posvätný pot, mixovaný s oleandrovým olejom.

Džezovým fanúšikom môže  byť  uhrovitý vysokoškolák, v dva týždne nosenom príšernom pulóvri, ktorý maniacky, celkom mimo rytmu, búši trhanskou teniskou do dlážky. V ležérnom, no drahom obleku nahodený nezapamätateľný tridsiatnik, bývalý nádejný námestník, dnes zvodca opustených dám vo Veľkých františkánoch. Alebo aj afektovaný, salónny elegán s výzorom modela, či vyžitý päťdesiatnik, s tvárou opuchnutou od lacného vína. Džezmenom by mohol byť taktiež úzkoprsý, úzkostlivo udržiavaný šesťdesiatnik, čo sa aj napriek problémom s chrbticou otočí po každej babe mladšej aspoň o dve desaťročia, fajčiaci svoje Gitanesky len z dlhej slonovinovej špičky. A dokonca i starec spočiatku ešte s iskrou v oku, ktorý pri trošku modernejšom džeze radšej stojí pri bufete s posledným priateľom z Povstania, čo mu  ešte zostal, obaja v ruke pohár zvetraného piva a v duši, namiesto slnka, už iba zamlčaná otázka, či sa im oplatí ešte chodiť domov. No len do toho, demaskujte pravého džezmena v dave na námestí SNP; nemožné…

19. 10. sa ale v spoločenskej sále PKO zišla plná sála fanúšikov roztratených tónov a mnohí zaplnili aj priľahlé priestory. A možno hneď na úvod povedať, že tohoročné publikum bolo vynikajúce, náročné, trpezlivé a že vytvorilo nezabudnuteľnú atmosféru v občas nedýchateľnom prostredí, kde sa však vždy džezu darilo a dúfam, že aj ešte zopár rokov bude.

 

 

Piatok 19. 10. 2007

Niečo po 18. hodine, pološero, svetlá pohládzajú pódium, sedíme, sedíme, na Petra Lipu hľadíme. Pusto, ale zrazu zázrak z pusty – maďarská kapela Mitsoura. A čuduj sa svet, hneď spočiatku, veľký zážitok.

Na pódiu päť ľudí, vpredu maličká, temer vrecková žienka, s hlasiskom, ktorý by jej mohla závidieť nejedna obryňa. Mitsou, to meno znie ako mačička, no cigánočka je stelesnená, živá, zohriata ortuť. Na pódiu sa od prvých tónov rozoznela nádherná, symbiotická spolupráca hudobníkov so speváčkou, to všetko podčiarknuté vtipnou a chvíľami,  psychedelicky zafarbenou  animáciou, na veľkoplošnej obrazovke, za chrbtami kapely.

Okamžite som si spomenul na nezabudnuteľný koncert amerického Oregonu, z 1984-tého roku, keď kapela koncertovala v Bratislave poslednýkrát v pôvodnej zostave, pretože pri ceste na ďalší koncert do Nemecka po havárii zahynul fenomenálny perkusionista a hráč na sitar Colin Wallcot. Hudba maďarskej kapely mi Oregon pripomenula, aj keď bola iná, modernejšia, viac elektrická, so spevom, bez gitary a kontrabasu. Chilli zostava Mitsoura však ukazovala nielen strhujúci temperament, hráčsku virtuozitu, skvelé prepojenie muzikantov na pódiu, nádhernú hravosť, sústredenie, aj prirodzený drive. Na vlastný vid sme si mohli pozrieť, ako znejú a ako vyzerajú pre Slováka ešte vždy exotické nástroje ako kaval, bansiri, tabla, ghatam a kalimba. To, čo predvádzal na svojom cimbale Miklós Lukacs, sa nedalo nazvať inak, ako strhujúcim virtuóznym výkonom, na hranici možností človeka i nástroja. Bravóó, Miklos, kalap dolu!

Mitsoura, mladistvá, no hráčsky zrelá zmes maďarského etna s indickými vplyvmi, sústredený spev maličkej-veľkej speváčky Mitsou, výborná rytmika Pétera Szalaia na tabla, to všetko mixované priamo na pódiu Markom Moldvaiom, ktorý niektoré zvuky moduloval, iné zvýraznil, pár zhanobil i zahubil, no všetko prevádzal do skvelej stereo kvality.

Keď v Indii niekto zahrá presný a čistý sled tónov na tabla a rovnaké tóny vzápätí zaspieva, zasvätené publikum dotyčného zahádže kvetmi. Mitsou bola tento večer až strojovo presná, rovnako tak tablista Moldvai. Je jasné, že milá Mitsou mohla byť zahádzaná lotosmi až po pás a na krk jej maharadža mal zavesiť topás. Keď Maďari dohrali, bolo zrazu v sále až nepríjemne ticho. Pauza. Čo sa robí v pauze?

Milá musí. Tak choď rýchlo, lebo tam bude plno slečien a vieš, ako sa taký rad vlečie. Ach, milá, už si tu, z toho horor výletu? Teraz ja. Po nápoje. To je moje oje. Počuj, cicka, keď sa na stôl pozriem z blízky, podaj jednu veľkú whisky! A ty, moja, ľadom radšej šetri, gurmáni mi vraveli, že sú z neho iba vetry. Dáš si Coca-Cola & Campari? Jéééžiš, ty máš ale kyslý úsmev na tvári!… V sále to nejako zvláštne šumí….A čehúň nablízku, zabľačí: Umííííííí.

Pazvuky, trúbenie, brblanie, brechoty, hrmenie, sťa z pekla čvarga, ponáhľaj, už začína Marián Varga!

Druhé vystúpenie večera, bolo vlastne dlho očakávanou premiérou hudobníka, skladateľa a hlavne geniálneho slovenského koncertného umelca Mariána Vargu, ktorého význam v slovenskej modernej hudbe je dlhodobo nedoceňovaný. Ak by mal hociktorý kultúrny svetový národ vo svojom strede umelca týchto kvalít, skvel by sa už dávno nielen na známkach, v učebniciach hudobnej výchovy, ale určite by jeho hlas bol v kultúrnej obci zreteľné počuteľný a vysoko vážený. Na Slovensku je však všetko akosi inak. Pomotané, pomýlené. Mariána Vargu síce poznajú asi všetci ako tak kultúrni ľudia, ale médiá radšej milujú a ospevujú  mladučkého poloblba, ktorý ukazuje na pódiu riť, lebo, žiaľ, iba tú riť mu môžeme uveriť.

Keď chcete slovami popísať hudbu Mariána Vargu, ide o podobné úsilie, ako vysvetľovať slepému, ako vyzerá more. No prirovnanie s morom u Vargu sedí. Jeho Hudba totiž obsahuje snáď všetky živly. Je v nej búšenie príboja, tsunami, vietor, slnko, púšť aj pľušť, hladina hladká ako zrkadlo, ľahučké čerenie vlniek a najmä milióny druhov nepokojného, skrytého života.

Vargova hudba je preklenutím známeho s neznámym, tušeného so spoznaným, vesmírnym i pozemským putovaním človeka, osamelosťou uprostred davu, tichom uprostred srdca zvona. Každé vystúpenie Mariána Vargu je iné, neobyčajné, späté s géniom okamihu.

Vargova harmonická invencia a citlivosť, obrovský nadhľad a nekonečná vyhranosť prispievajú k tomu, že dostane bezpodmienečne z nástroja presne to, čo si želá, ba aj viac, zázračný okamih, poltón, dozvuk navyše.

Až zarážajúco potom pôsobí jeho neobyčajná pokora a skromnosť. Nesledujeme starnúceho showmana, ale koncertného pianistu par excellence, človeka, ktorý hravo a prirodzene prejde zo syntetizátora na piano či organ a vie ako využiť klady i nedostatky nástroja vo svoj prospech. Varga zahral prierez svojou tvorbou od Vežovej hudby, cez nádherne prepracované Zvonky zvoňte, až po klasický kus, ktorý ho preslávil ešte v 60. rokoch minulého storočia, Homage a J. S. Bach.

Podaktorí ľudia pri jeho produkcii ani nedýchali, aj keď milý Marián občas prekvapil minimalistickým, temer metalový soundom, dodekafonickou nariekačkou z pár podivných tónov. Varga – ďalší vrchol večera a samozrejme obrovské prekvapenie, keďže tento Umelec doposiaľ ešte v rámci džezákov nevystúpil a nikto nevedel, čo môže od jeho minirecitálu, čakať, okrem vždy prítomného, poriadneho prekvapenia. Mariánov výber však bol výborne vyvážený, premyslený a dostatočne vygradovaný tak, aby ani náhodou nezačal nikoho nudiť.

Cez prestávku blúdim vestibulom v snahe stretnúť starých známych, ale vidím len samých starých, neznámych, no aj mnohých mladších, čo ma teší, že sa džezové publikum rýchlo revitalizuje.

V sále zatiaľ začne hrať Tomasz Stanko Quartet, jeden z najvrúcnejšie očakávaných hostí festivalu, žijúca legenda poľského džezu, svetovo uznávaný trubkár a absolútna autorita, pred ktorou vraj stojí v pozore celé poľské veľvyslanectvo v Bratislave.

Stankova kapela nedávno absolvovala veľké vypredané, úspešné americké turné, čo na jeho produkcii  bolo aj počuť, aj vidieť. Dnes neviem, či viac v dobrom, alebo v zlom. Už po pár minútach som mal totiž neodbytný pocit, že sa nachádzam v jednom z drahých amerických džezových klubov, kde za vstupné vyplazíte vrátnikovi aspoň sto dolárov a ďalších 5 stovák tam necháte vo forme ľahkých drinkov. Do podobných klubov pozve povedzme veľmi pracovne vyťažený priemyselník Bill svoju úzkostlivo udržiavanú a všetkým kozmetickými masťami mazanú ženu Mary J., aby tu spolu  oslávili v bohémskom prostredí dvadsiate výročie svadby. Pri obzvlášť podarenom sóle na bicie sa Bill rozvášni a pod stolom chytí svoju ženu za stehno, čo jej po tých dlhých mesiacoch sexuálneho odriekania pripadá temer ako ťažký erotický zážitok. Potom si Bill vzdychne, vytiahne z pravého vrecka saka mahagónovú škatuľku naplnenú dvadsaťkarátovým diamantom v platine, ktorý svojej milovanej, dvadsať rokov podvádzanej žene nastokne s upreným pohľadom na jej výstrih na prst, čo ju totálne odrovná a ona bude tento nezabudnuteľný moment ešte štvrť roka pertraktovať na stretnutiach vyslúžilých roztlieskavačiek. Presne toto sa mi mlelo hlavou, keď som počúval hudbu Quarteta T. Stanka.

No fajn, som v americkom klube, každý z muzikantov si už zahral schuti svoje sólo, ladí im to aj dokopy (aj keď bubeníkovi nejako nemôžem prísť na chuť, keďže jeho nástroj znie ako zle vyštepované bubny Amati z garáže), Stanko je skvelý trubkár, s nádherným tónom, ale akosi nenachádzam dôvod, prečo by som mal byť touto hudbou zasiahnutý, pohnutý, vyvedený z akéhokoľvek konceptu, prekvapený, či oslovený. Skvele zahraný, štandardný džez. No niečo mu chýba. Povedzme minimálny moment prekvapenia, hravosti, humorného nadhľadu. Páni sa berú tak veľavážene, až mám pocit, že by som mal pristúpiť k pódiu a po každom veľkom sóle pokľaknúť  a ďakovne bozkať Stankov obrí, nevkusný prsteň so zeleným kameňom, čo mu kriví malíček, akoby on bol tým pravým pápežom džezu, ktorý prišiel zvestovať nám, nehodným, dobrú notu, aby sme počuli a uverili jeho štandartnému poňatiu.

 

Keď vynechám kvetnaté keci, jednoducho som sa za päť minút neuveriteľne nudil. Na nálade mi nepridal ani Peter Lipa sediaci na kraji pódia na akejsi drevenej škatuli, ktorému čochvíľa padala hlava na prsia, ako po piatom pive, a len s námahou rozlepoval oči, aby uvidel ďalšiu kaskádu tónov, neúnavného klaviristu Marcina Wasilewskeho.

Zatlieskal som vlastne z povinnosti a úcty, keďže Stanko by aj sám, bez kapely vedel spraviť koncert, na ktorý by sme nezabudli. Vtedy mi napadlo, že by som si ho oveľa radšej vypočul povedzme v duete s pianistom alebo ako sólistu so sláčikovým kvartetom a hodil by sa aj vibrafonista. Môžem snívať alebo hľadať v nete.

V prestávke sedím na stoličke a vzduch v sále je už ako vtáčie mlieko. Skoro sú v ňom vidieť hrudky. Po chvíli počne prestavba aparatúry a na pódiu sa celkom prirodzene začne prechádzať celá posledná kapela (na ktorú čaká túžobne džezový ľud v PKO), teda gitarista Mike Stern, bubeník Denis Chambers, dobromyseľný tučko so šesťstrunovou basou Anthony Jackson a saxikár Bob Franceschini.

Mike Stern je gitarovou legendou už v pomerne mladom veku, najmä vďaka legendárnemu Milesovi Davisovi, s ktorým zdieľal koncertné pódiá od roku 1981 a podieľal sa veľkou mierou aj na vzniku zásadných Davisových albumoch po jeho návrate na pódiá zo skoro päťročnej depresívnej pauzy.

Neviem ako pri pohľade na hudobníka zistíte, že ide o absolútneho profesionála, ktorý zahrá zaujímavo aj telefónny zoznam. Z kapely Mika Sterna čosi podobné pulzovalo už od prvej minúty ako stáli na pódiu, ešte bez nástrojov. Stern bol až nebezpečne uvoľnený, stále so širokým, žoviálnym úsmevom na tvári, odhaľujúcim približne 45 dokonalých zubov. Páni postavili aparáty, potom ležérne ladili a ja som si všímal podivnú kovovú konštrukciu bicích Denisa Chambersa, nádherného Fender Stratocastera Mika Sterna, či hutný hmatník Jacksonovej basy a tešil sa na to, čo príde a čo skutočne aj za niekoľko minút prišlo. Rozbláznený Mike si ešte predtým požičal od kameramana veľkú ručnú televíznu kameru, pod ktorej váhou sa mu tak trošku podlomili kolená, no i tak vydržal snímať publikum aspoň päť minút a vyzeralo to, že sa zas, trošku inak, náramne baví. Samotný koncert skupiny Mike Sterna bol jednou veľkou, dobre pripravenou, skvele ozvučenou, dokonale gradovanou, smršťou džezu, rocku a ideálnych improvizácií, či hovorov dvoch-troch nástrojov medzi sebou, keď na pódiu prebiehala skoro telepatická komunikácia medzi kapelou. Mike ukázal, že  má večne mladú dušu rockera a vie sa odviazať až metalovým spôsobom,  pričom mu bola Jacksonova basa stále v pätách, či hrala to isté len v zelenom. Denis Chambers za bicími sa stal pevným baobabom – nevytrhnuteľným stromom kapely, ktorý čerpal energiu asi priamo z nebies. Svojou hrou privádzal publikum do varu i do úžasu, takže nejednému amatérskemu bubeníkovi v publiku sa povážlivo knísala sánka v nízko položených pántoch. Mike Stern band – skupina parádnych profesionálov a šťavnatý džezrock, s fantastickými výkonmi sólistov. Sála stála a aplaudovala, ako sa patrí a sluší, pretože muzikanti prepínali na tie najvyššie obrátky, vyladiac sa k výnimočnému výkonu, keďže veľmi dobre cítili odozvu a energiu publika, pre ktoré boli od prvých tónov miláčikmi večera. Záver dňa, tak ako má byť. Do spotena.

                                   

Sobota 20. 10. 2007

Druhý deň džezových dní začínam zapnutím oslíka potras sa, ako nazývam sťahovací program Emule, čo mi vždy cez víkend a sviatok nepretržite sťahuje hudbičku do pc, keďže som len chudobný pocestný pisár a hudobný pirát, ktorý nemá voľné fondy na originálne výlisky, čo nie je ani slabá výhovorka.

Náhle vyvstane zásadná otázka. Kto to po nás zastelie, keď nemôžeme sa načas dostať z postele? Ale čo nevidieť fičíme na fiatíku po známej higway a parkujeme na dosah PKO, kde sa už opäť zišla kopa národa džezového preveliká. Tuším, že sme v piatom rade a naša priateľka, milá Mirka, je dnes o poznanie veselšia a rozpustilejšia. Akoby mala červené črievice, ktoré ju samovoľné roztancovávajú a aj šatičky jej pekne prilipli k postavičke, a tak pôsobí vyslovene free – voľne, až free – džezovo.

Živo si predstavujem, ako by Charlie Parker zoskočil z pódia,  do výstrihu jej zo saxíku sypúc priehrštie sladko-štipľavých tónov a s vášňou vydutej nosnej nozdry by sa mu zniesla k zemi veľká biela vločka, neklamné znamenie, že  Vianoce sú zas za dverami. Druhý večer začíname slovensko-švédskou zostavičkou:

Amc Trio + Ulf Wakenius a ja si prvý (no nie poslednýkrát) za tento večer spomeniem na amerického gitaristu, momentálne veľmi vychyteného Pata Methenyho, keďže kompozície kapely mi Methenyho v žiarivých zábleskoch pripomínajú, aj keď klavirista Adamkovič (pri všetkej snahe) nikdy nebude ako veľký mág klávesov, Lyle Mays, hoc by mal  o ruku viac. Hudbička odsýpa celkom fajne, hrajú chlapci z východu, ale aj tak si nemôžem pomôcť, stále tam cítim amatérske nadšenie, prevládajúce nad profesiálnou vyhranosťou. Nie že by boli zlí, veľmi chcú a Ulf mydlí gitarku, ako sa patrí, no jeho spoluhráči sú  chvíľami tak o triedu slabší. Na rozihranie rúk a stŕpnutého tela, to divákom ale isto stačí. A ukáže sa, že Amc trio sa musí najprv rozohrať a až potom – postupne, sa dostáva aj do tempa, ktoré spoludýcha už aj s Ulfom. Koncert, čo spočiatku vyzeral rozpačito, nakoniec bude celkom dobrou vizitkou mladých slovenských džezmenov, ktorí akurát potrebujú, tak na rôčik-dva, vycestovať niekde do Mekky džezu, aby sa vyhrali, ako sa na džezmena patrí. Tvrdá facha, niekde v zafajčenom klube. Možno pre 20 divákov, ale tá pravidelnosť, no, na nezaplatenie…

Ďalšia z kapiel, rakúski páni, Saxofour, ma evidentne zaujímajú, už len preto, že je v nej rakúsky saxofonista svetovej triedy, bývalý hráč Vienna Art Orechestra Wolfgang Puschnig, ktorý sa tak krásne predviedol, keď ešte so svojou bývalým bandom navštívil naše malomesto. Štyria rakúski saxofonisti sú už pri nástupe na pódium evidentne v skvelej pohodičke a koncert by zrejme odohrali aj so zavretými očami, ale div sa sála, hrajú z nôt, možno i preto, že ich program, prepracovaná filmová hudba veľkých svetových kinotrhákov -Our Favorite Filmsong, nie je žiadna maličkosť, ba ani pre hráčov extratriedy, akými títo páni bezpochyby sú. Už od prvých tónov spoznávame, že Saxofour je nenormálne zohraté kvarteto pánov, ktorí sa svojím remeslom ešte vždy náramne bavia, a tak si popri famóznom ovládaní nástroja môžu dovoliť aj pódiovú show.

Chvíľami sa menia na milých klaunov, prirodzene komunikujúc s publikom, behajú, či tancujú po pódiu, vystrájajúc drobné klauniády, no hudbu prežívajú do posledného tónu, dychu. Svojho notového zápisu sa síce držia, ale ani ten im nebráni, aby nezaimprovizovali, ponoriac sa do témy ako do hlbokej vody, a tak je ich koncert nezabudnuteľným zážitkom od prvej do poslednej chvíle.

Kontakt s publikom je okamžitý, bezprostredný a nádherne uvoľnený, keďže diváci vidia, že za tou zdanlivou ľahkosťou a bezprostrednosťou sa skrývajú roky ťažkej driny s nástrojom a každý z kapely by bol jagavou ozdobou v ktoromkoľvek  svetovom orchestri. Saxofour pridáva dvakrát a na záver sa cvičí. Zopár kľukov priamo na pódiu, nech všetci vidia, že páni sú borci v kondícii, odchovaní na tirolskom masle.

Cez prestávku ma ktosi vyláka do fajčiarne, hoci dlhé roky nefajčím. Stretávam tu kamaráta, ktorého som nevidel už roky.

Nazdar, Peter, ty ešte žiješ? Tak trocha, mám veľkú firmu a ničí ma tá focha. Tak teda biznis, a v čom podnikáš, feši? Si jeden z tisíca, u nás si každý  biznis rieši… Preprava… kamióny, poznáš to, nákladov ťažké tony… Včera som viezol šejkovi z Arábie pretekársku ťavu… No, ale, Peťo, nepletieš mi  trošku hlavu?… Čistá pravda, sťa horská voda, ťava jak vo vatičke, vraj bolo by jej škoda. Šejk vypísal tučný šek, ťava stepuje teraz niekde v Amerike, to nebol len obchod, ale aj výhra v Nike! Tak drž sa, Peťo, svojho solídneho volantu, a keď zbadáš v Indii kravy na priechode, tak urob trikrát, tu-tu-tu…

Tretia formácia večera, pre mňa nie je rozhodne nezaujímavá, keďže jej lídrom sa stal Mark Egan, basgitarista z  prvých platní Pata Methenyho. Dnes hrá v triu s Anthonym Pinciottim za bicími a starým pánom Johnom Abercrombiem. Do uší sa nám už od začiatku dostáva známy, ľahký, na počúvanie veľmi príjemný džezík, aký produkuje pán Manfred Eicher na svojom svetoznámom džezovom labeli ECM. Nevtieravá, ľahká, príjemná hudba, ideálna ako podmaz k akejkoľvek fyzickej, či duševnej práci. Alebo muzika do auta. Abercrombie má zvláštnu, či skôr nijakú techniku pravej ruky, keď svoje sóla vybrnkáva palcom, čo ma prekvapuje, keďže podobnú techniku používajú občas basgitaristi a u gitaristu ide o unikát. Ale stíha a jedna skladba sa chvíľami podobá tej druhej, až koncert splýva do jedného veľkého príjemného chuchvalca, ktorý neurazí, neprekvapí a rozhodne postačí na tých 40 minút čistého času. Zdá sa že najsvižnejší a najzaujímavejší zo skupiny je napokon jej bubeník, zvyšok kapely má už svoj zenit dávno za sebou (pri všetkej úcte k míľnikom, ktoré na ceste džezu položili páni Egan i Abercrombie).

V pauze, pokiaľ technici prestavujú pódium pre britskú tanečno-džezovú formáciu US3, zapĺňajú sa uličky mladšími ročníkmi a jeden rapoidný šiltovkár už aj poskakuje na reprodukovanú hudbu, rozohrieva sa priamo pri pódiu, aby bol príhodne pripravený na svoje idoly.

US3 – kapela, ktorá dobyla za posledných pár rokov aj niekoľko hitparád a momentálne boduje u publika vychytenými albumami Schizophonic, či Say What, vletela na pódium ako živá voda z pretrhnutej priehrady. Aj zvukár sa pochlapil a z mixážneho pultu vytiahol sound, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani v tanečnom klube. Po pódiu začali poskakovať Gaston a Blurum, ortodoxní raperi, ktorí na nás začali chrliť smršť slov. Pevný podklad hudby vytváral basák Chris Dodd, potom Dj First Rate a Geoff Wilkinsin za efektovým pultom s čarovnými zvukmi. US3, to je aj pozoruhodná dychová sekcia E. Jones na saxíku a blonďavý – éterický B. Corbett na trúbke spolupracujúci s klávesákom M. Gormanom. Najmä trubkár dával do svojho nástroju všetko a nijako nezaostával, povedzme za exibicionistickým Dj Rateom, ktorý v jednej chvíli už nevydržal ten pretlak energie v sebe a pri skrečovom sóle si vyložil gramec na hlavu, aby ukázal každému, že aj keď nevidí, vidí. Kapela sa každou skladbičkou rozihrávala a rozohrávala viac a publikum sa dostávalo do varu. Priestor okolo pódia a predné rady ovládli mládežníci, džezová omladina.

Stoličky boli zrazu nepotrebné, a tak sa na improvizovanom parkete tancovalo, kto ako vedel. Tancujem ja, aj milá, vrtí sa Bororo, zmyselná Mirka pohupuje bokmi ako brušná tanečnica, v tej najlepšej káhirskej reštaurácii. Vôkol nás tancujú skoro všetci, až na jedného absolútneho autistu, ktorý sa na džezáky zrejme zatúlal náhodou a teraz šokovaný hľadí okolo seba, že prečo sa tí podivní ľudia tak mimovoľne mykajú.

Iní, tí postarší, vystresovaní fibriláciou svojich kardiostimulátorov, sa radšej pobrali do vestibulu, aby od stolov s dobrou whisky, či od improvizovaného obchodu s CD nosičmi tak trošku ofrflávali podivných anglických raperov, ktorí si pletú džez s diskotékou a nič im nie je sväté. Ach, tá dnešná londýnska mládež, aj tri dni vydržia ťahať noc za pačesy v klube a potom idú späť na svoje manažérske posty… Tak z toho som, Miki, celkom sprostý…kam sa len ten svet dnes uberá…že mám pravdu, akože z cigariet je tubera… Ale US3 rozhodne svoju povesť potvrdili, špičkový moderný tanečný nju-džez, aj keď skôr do klubu, ako na džezový festival. Ale aké osviežujúce…

                         

Nedeľa 21. 10. 2007

Posledný deň džezákov býva najťažší, jasná, osobne overená skúsenosť. Dve noci podivného spánku nalomia aj pevné povahy. Red bull nezaberá, alkoholy majú podivnú pachuť, cigareta je podozrivá ako hrobárova spoveď. Stávame sa citlivými na zvuky a svetlá.

Tentoraz prichádzame do sály na poslednú chvíľu. Začína Francúz s africkými korienkami Bibi Tanga a okamžite sa je na čo pozerať a najmä čo počúvať. Jeho hudba je  temer nezaraditeľná. Zvláštna zmes soulu, etna, džezu, tradičnej africkej hudby, gospelu a reggae, to všetko okorenené a ozvláštnené akousi pravou černošskou nostalgiou, snivým smútkom. Veľmi citlivo spievané, velmi citlivo hrané, pozoruhodne zmixované. Nielen hudba, ale jasná osobná a osobitá výpoveď, ktorá ide priamo do srdca a aj srdce zasahuje. Bibi Tanga ma dostal. Prekrásny závan africkej divočiny, aj keď na pódiu nestál jediný bubon a ani neskákali polonahé divožienky. Clivé, premýšľavé, inteligentné, sústredené prevedenie piesní, ktoré nemali nijako ľahký, rytmický, či melodický základ. Do bodky prepracované kompozície, akých sa len veľmi ťažko dočkáte niekde v rádiu. Možno, ak by ste sa presťahovali do Nigérie…

Zoskupenie Bill Evans Soulgrass patrilo k zvláštnym prekvapením džezových dní nielen preto, že majster saxofónu Evans hrával  s Milesom Davisom, či v legendárnom Mc Lauglinovom Mahavishnu Orchestra a skupine Elements, teda v súboroch, čo mali v svojej dobe obrovský úspech, ako u publika, tak i u kritiky.

Skupina, s ktorou ovládol Evans priestor pódia Spoločenskej sály PKO v nedeľný večer, sa skladala z huslistu, basistu, banjistu a bicích. Hudba: progresívny, funkujúci, živelný a džezrockový bluegrass, čo je tak mätúce označenie ako sladká polievka. Jedno bolo ale každému okamžite jasné, skupina šliapala ako správne udržiavané švajčiarske hodinky Philip Patek, keďže mala v sebe špičkových sólistov a tí boli evidentne pri chuti.

Krásne kaskády tónov, ktorými nás kropil huslista Christian Howes, či obdivuhodne rýchly a presný hráč na elektrické banjo Ryan Cavanaugh, dokonale zapadali do presne projektovaných Evansových vyhrávok.  Banjista v istej chvíli prepol svoj podivný nástroj cez čarovnú škatuľku a čuduj sa vesmír, zrazu bola z banja sólová gitara, za ktorej zvuk by sa nečervenal ani pravý rocker. Evansova kapela nás zavalila hrejivou hudbou s nádychom amerického vidieka. Hudobníci nás neustále zasypávali tisíckami tónov a trýznivých dokonalých sól. Keď sa mi chvíľami zdalo, že sa už nedá ísť ďalej, vyššie a rýchlejšie, oni to predsa len dokázali. Dokonalá súhra, úžasný, zemitý, divý drive. Vyčerpávajúci zážitok. Skoro ako rajtovať na tom neskrotiteľnom mustangovi…

Nemeckému duetu Friendn Fellow som, neviem prečo, už od počiatku neveril. Bože, ako hlúpo som sa mýlil. Thomas Fellow, profesor akustickej gitary na univerzitách v Drážďanoch a Weimare, a jeho krásna, šarmantná spoločníčka – divá diva, hnedá lady Constanze Friend, však dokázali snáď každého v sále zdvihnúť zo stoličky svojou strhujúcou show. Ako len málo stačí k vzniku dobrej hudby. Majstrovské ovládanie klasickej gitary, keď Thomas zvládal poľahky dve melodické linky a úžasne prepracovaná a citlivo využívaná hlasová technika Constanze.

Ach, Constanze, časovaná čokoládka Constanze, cudná Constaze v blúznivých spotených snoch, Constanze v šarlátových šatách, alebo radšej len v spodničke, ach, tá pu-pu postavička, že slabá sexica, feši!…

Tí dvaja viseli po celý koncert na sebe očami a ich prepojenie bolo dokonalé. Čo kus, to iný hudobný vplyv.  Samba, salsa, flamengo, blues, soul, alebo – dokonca, prepracovaný hit od AC/DC, valilo sa to na nás ako radostná riava. Obrovská, nespútaná energia, živelná radosť. Speváčka voľne korzuje medzi divákmi a spieva raz pre pána vľavo, potom pre pani vpravo, pre vozíčkara, z očí do očí. Absolútny aplauz a dva prídavky. Profesor Thomas prepotil svoju hodvábnu košeľu do nitky. Tretí vrchol večera…

Mnohí fanúšikovia džezu prišli na tohoročné džezáky hlavne kvôli americkej popjazzovej formácii Spyrogyra. Bodke večera. V USA patrí táto kapela už tri desaťročia k absolútnej špičke. Džez, funk, latina, pop, džez, toho všetkého sa môžete od Spyrogyristov dočkať, a PKO sa aj dočkalo. Spyrogyra hrala tak, ako hrá americký profík, dokonale, hoc by bola v publiku len stovka divákov.

 

Úplne na záver by som sa chcel pripomenúť, že na tohoročných džezových dňoch fungovala aj druhá scéna – B stage, kde počas troch večerov vystúpili formácie Alvik, H. Gregušová Band a Henry Toth & Marian Čekovský Band. Keďže som len človek, nemôžem stihnúť všetko. A apropo, vidíme, respektíve počujeme sa na budúci rok.

                                                                                                                Andy Turan

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.