CDotyky

Bob Dylan – Dylan – 2007 Sony/BMG

 

Pre mladších určite nezaškodí pripomenúť, že pán Bob Dylan, vlastným menom Robert Zimerman, začínal svoju hudobnú kariéru ako študent výtvarného umenia, škola ho však nijako zvlášť nenadchla, a tak ju po roku opustil. Potom sa s gitarou v puzdre a náhradnými džínsami v ruksačiku túlal krížom-krážom cez celú Ameriku, aby sa bližšie zoznámil so životom na ceste, ktorý tak obdivoval u svojho veľkého vzoru W. Guthrieho. Stretával a počúval starých bluesmanov, ľudových pesničkárov, hrával za polievku v špinavých putikách, bláznivých baroch, študentských domovoch, kluboch, či na ulici. Práve tam si ho všimol jeho producent, aby spravil z Boba už v mladom veku hviezdu, čo zásadným spôsobom ovplyvňovala a ovplyvňuje folk-rockovú scénu USA. Bol to práve Dylan, ktorý vyzdvihol spievaný text na kvalitatívne vyšší stupienok a jeho znalosť americkej i európskej poézie mu pomohla z neho spraviť zhudobnenú, plnohodnotnú báseň.

Kompilácia Dylan vychádza v rôznych verziách. Ako jedno, dve, či tri CD a obsahuje hitový výber zo 40 rokov spevákovej hviezdnej kariéry. Keď Dylan v roku 1965 elektrifikoval svoju skupinu, mali ho ortodoxní folkeri za zradcu a chceli ho kameňovať. Tá ďalšia, prezieravejšia časť publika oslavovala nového Dylana a s ním aj zrod ďalšieho hudobného žánru, folk-rocku.

Dnes pozná Boba Dylana celý svet a mnohé jeho piesne zľudoveli a stali sa manifestačnými -spolitizovanými tónmi najrozličnejších záujmových združení a skupín. V Dylanových textoch sa vždy odrážalo priamočiaro to, čím žil a čomu veril. Dylan – bojovník proti vojne, vyznávač lásky, pravdy, nenásilia, bojovník proti rasizmu a nespravodlivostiam estabhlismentu. Spevákov charakteristický nosový hlas je nezameniteľný a na každý album tohto tvorcu čaká hudobný svet s napätím, pretože Dylan už roky vytvára nespochybniteľnú, prísne prepracovanú kvalitu.

Retrospektívny album Dylan ponúka okrem osvedčených a verejne známych hitov aj novinku, na bonusovom CD 2007 remix piesne Most likely you go your way (1966) z ruky Marka Ronsona. Pozoruhodným a prínosným je najmä pre fanúšikov booklet CD, so zaujímavými anotáciami ku každej skladbe. Zvláštnosťou výberu je aj fakt, že o tom, aké skladbičky budú naň zaradené, po prvýkrát nerozhodovala firma, ale samotní Bobovi verní fanúšikovia.

 

 

Apocalyptica – Worlds Coolide – Sony/BMG 2007

 

Keď  v roku 1996 štyria priatelia z helsinskej prestížnej hudobnej akadémie, ktorých vášňou bolo violončelo, vydali album propagujúci melódie Mettalica – Plays Mettalica by four Cellos, asi málo ľudí verilo, že sa rodí skupina, ktorá bude onedlho plniť sály po celom svete. Severskí sláčikoví víchrovníci však potvrdili svoje ambície už na ďalšom albume, kde okrem prevzatých skladieb od Faith No More, Sepultury a Pantery zaradili aj tri vlastne kompozície, aby dokázali nielen sebe, ale i kritike, že kompozícia patrila na škole k ich obľúbeným, na jedničku zvládnutým predmetom. Apocalyptica sa čoskoro stala svetovým fenoménom, keďže viac podobne originálnych zoskupení na zemeguli nie je a hrať metal plnohodnotným spôsobom, s jeho soundom, imidžom, efektmi, či rýchlosťou a presnosnou dikciou len tak niekto na violončelo nedokáže. Fíni však pochopili, že len a iba so svojimi sladkými drevami si nevystačia, a tak už na ďalších platniach prizvali do štúdia viacerých hostí, aby svoju hudbu spestrili, oživili a spravili ju prístupnejšou a komerčnejšou. Na ich platniach sa doposiaľ objavili Sandra Nasic (Guano Apes), Lauri Ilonen (Rasmus), Ville Val (HIM), Nina Hagen, alebo dokonca česká speváčka Marta Jandová (Die Happy).

Aktuálna novinka skupiny Worlds Collide je šiestym albumom fínskych majstrov sláku a ponúka to, na čo sme si u kapely zvykli. Majstrovskú techniku, majestátny zvuk, chytľavé refrény a zvláštny – symfonický rozmer niektorých kompozícií. Prirodzená a nutná je aj spoluúčasť zaujímavých hostí na projekte. Na spievaných skladbách spolupracuje talianska speváčka Cristina Adriana Chiori Scabbia (z gotickej kapely Lacuna Coil), svoj diel solídnej speváckej techniky a obrovského talentu predviedol aj mladý Kanaďan Adam Gontier. Na potenciálnej rádiohitovke Im not Jesus sa pekne ukáže aj americký metalista Corey Todd Taylor. Za povšimnutie stojí určite aj návrat k už osvedčenej spolupráci s bubeníkom Slayeru – Dave Lombardom. Skupina Apocalyptica je však v prvom rade strhujúca koncertná show, ktorá vás dostane do kolien. Na CD je jej sila a presvedčivosť predsa len istým spôsobom okresaná a limitovaná silou vašej aparatúry. Pieseň Last Hope z nového albumu bude ako zvláštna new-metalová symfónia určite u publika bodovať na plej čiare. Producentom Worlds Coolide, platni, ktorou kapela potvrdzuje svoju jedinečnosť,  je Jacob Hellner, produkujúci aj Ramstein.

 

 

 

Bruce Springsteen – Magic – Sony/BMG 2007

 

Ak by ste dnes usporiadali v Amerike pouličnú, vedomostnú súťaž, kde by padla zvedavá otázka, ktorá že skladba je jej hymnou, určite by sa našli ľudia, čo by si tipovali pieseň Born in the USA Bruceho Springsteena. S touto rockovou legendou, Bossom, ako ho priateľsky prezývajú fanúšikovia i kritici, sa spája zaujímavé politické faux-pas Ronalda Reagana, ktorý v roku 1984, keď vyšiel rovnomenný Bossov album, práve kandidoval na prezidenta a na jednom zhromaždení davu povedal: ´Budúcnosť Ameriky spočíva v tisícoch snov, v našich srdciach, spočíva v posolstve nádeje, v piesňach človeka, ktorého obdivuje toľko mladých Američanov, rodáka z New Jersey, Bruca Springsteena…´ Určite pekné slová do kampane, ale s malou chybičkou, keďže poradcovia zabudli Ronaldovi povedať, že Mr. Springsteen akosi oveľa viac podporuje demokratov ako republikánov a na albume, ktorý tak nevdojak budúci prezident propaguje, v songu o vojne vo Vietname Boss spieva: Zaplietol som sa doma do bitky, a tak mi strčili do ruky pušku a poslali ma do cudzej krajiny zabíjať rákosníkov…

O dvadsať rokov neskôr Springsteen už otvorene piesňou No Surrender podporuje demokratického kandidáta na prezidenta Jima Kerryho.

Nemyslime si však, že Springsteenova tvorba – jeho doterajších 15 albumov, je nejako zvlášť politicky vyhranená, aj keď sociálnym otázkam sa Boss nijako nevyhýba. Mnohá z jeho piesní je však doteraz viac než ľudová a zľudovelá, odrážajúc ducha a dych Ameriky, jej stále sa meniace nálady a názory. Je často rovnako tak blízka prostému chlapcovi z vidieka vo večne zablatených čižmách, ako mestskému štricákovi, či ortodoxnému rockerovi.

Boss Bruce debutoval už v roku 1973 albumom Greetings From the Ashbury Park, ale komerčný úspech a prelom v kariére zaznamenal až platňou Born to run o dva roky neskôr.

Spevák a gitarista Springsteen doposiaľ získal za svoje snaženie 15 cien Grammy, čo v Amerike už niečo znamená, keďže táto cena je tam vnímaná ako ozaj prestížne ocenenie. Za pieseň Streets of Philadelphia dostal Boss aj Oscara, ale asi najväčším ocenením pre tohoto 58-ročného hudobníka sú vypredané koncertné turné, ktoré podniká so svojím E bandom po celom svete.

V poradí 15. album B. Springsteena – Magic, nahraný po 5-ročnej odmlke, keď naposledy Bruce bodoval do čierneho asi jednou z najhodnotnejších nahrávok o 11. novembri The Rising (2002), nie je nijako prekvapivý ani šokujúci, ale ponúka Springsteena v plnej sile a starom osvedčenom odhodlaní, keď majster dokáže spraviť jednoduchú, sviežu a skvele odsýpajúcu skladbu s neobyčajne chytľavým, gitarovým riffom. Takú, ktorá sa stane čoskoro v jukeboxoch sveta žiadaným hitom. Ak nazveme nový album Magic vysoko vyzretou rockovou komerciou, pre tie najširšie vrstvy obyvateľstva, nebudeme ďaleko od pravdy.

Springsteen je komentátorom a aj kritikom súčastnej nálady Ameriky. Má hlboké sociálne cítenie, je dostatočne nostalgický, patetický, zemitý a zároveň si dovolí kritizovať jestvujúce spoločenské pomery, vojnu v Iraku, sociálne problémy odkázaných. Smútok, radosť, kovbojská nálada, nepredstieraný patriotizmus a najmä chytľavé jednoduché pesničky na pár akordov, ktoré sa vám okamžite zapíšu do pamäti, za uši. To je stabilná, hlavná, predajná devíza Bruca Springsteena, s ktorou pracuje aj na najnovšom albume, čo si vypočujete pri pivečku, s chuťou a širokým úsmevom na jeden šup a potom ho pokojne pustíte znova.

 

 

 

Annie Lennox – Songs of Mass Destruction – Sony/BMG 2007

 

Kto by nepoznal krásnu, vysokú a extravagantne elegantnú blondínku Annie Lenox už z jej pôsobenia s Dave Stewartom v legendárnej formácii Eurythmics, ktorá nemilosrdne obsadzovala po dlhé roky predné rebríčky svetových hitparád? Snáď len úplný hudobný diletant. Annie však vyskočila z pekne rozbehnutého komerčného vlaku, aby sa venovala sólovej dráhe, nemenej tak úspešnej. Ťažko zhodnotiť, ktorý z jej doterajších albumov je lepší či kvalitnejší, či Diva /1992/, Medusa/1995/ alebo Bare /2003/. Jedno je ale isté, Annie získala dodnes 4 ceny Grammy, 11 cien Brithis Awards, Oscara a 2 zlaté glóby, čo by bolo dosť aj na niekoľko hviezdnych kariér.

Annie Lenox je dnes považovaná časťou kritiky za najväčšiu bielu soulovú speváčku a treba priznať, že určite právom. Jej hlasový fond je totiž famózny, a nielen to. Celkom prirodzenou súčasťou jej prezentácie ako špičkovej koncertnej hviezdy je skvele prepracovaný imidž, prezentovaný mimoriadne nápadito a invenčne na DVD, vo videoklipoch, či na koncertoch.

Veľká dáma bieleho soulu sa taktiež angažuje vo vysokej miere aj charitatívne, keď sa spolu s Nelsom Mandelom zasadzuje dlhoročne za projekt 46664, ktorý bojuje za ľudské práva, prístup ku vzdelaniu a lekársku pomoc pre ľudí s HIV v južnej Afrike, kde je už pozitívna každá tretia žena.

Annie Lenox predala doposiaľ na svete 78 miliónov platní a aj jej najnovší projekt Songs of Mass Destruction určite toto číslo iba navýši.

O svojej novej platni sa sama autorka vyjadrila, že sa v nej dostala asi zatiaľ najbližšie k autentickému a emocionálnemu stavu, ktorý je plný vzájomných kontrastov medzi krásou, túžbou a smútkom. Prehlásila: Cítim sa na absolútnom vrchole svojich síl a myslím si, že môj hlas je ešte lepší než prv…

Nová platňa je zároveň povznášajúca, ale aj dosť znepokojivá. Po dlhej a plodnej spolupráci so Steve Lipsonom Annie vymenila svojho producenta za ostrieľaného veterána Glena Bellarda, ktorý dive ponúkol svoje losangelské štúdio The High Window. Materiál na novú platňu priviezla Annie z Anglicka a o nahrávaní jednotlivých skladieb sa vyjadrila pochvalne, v tom zmysle, že spolupráca s novým producentom bola veľmi príjemná, keďže Glenn celkom prirodzenou cestou, nenásilne podnecoval jej tvorivé sily. Cez celých desať skladieb novej platne, od skladby Dark Road až po Fingernail Moon sa rozprestiera rozsiahla, zvláštna krajina, videná silne ženskou optikou. V piesňach Womankind a Sign sa Annie celkom otvorene venuje feministickej problematike. V tej druhej jej pomohli aj hviezdne kolegyne z branže ako Madona, Celine Dion, Shakira, Fergie, Anastasia, Pink, Melisa Etheridge, či Faith Hill. Práve túto skladbu sprístupnila autorka na internete, aby z jej predaja venovala všetky peniaze na financovanie aktivit humanitárnej organizácie TAC.

Annie Lenox na novom albume reflektuje pozorne život okolo seba. Na jednej strane existenciu plnú násilia, agresivity a chudoby a na druhej strane svet totálneho dostatku a prepychu. Stret týchto dvoch protipólov a neustála možná hrozba, že ktokoľvek z nás môže byť dnes na vrchole moci a zajtra celkom na dne, to je hlavný leitmotív novej platne Annie Lenox Songs of Mass Destruction, ktorá rokmi hudobne, textársky i osobnostne dozrieva ako kvalitné, značkové červené víno. Do novej očarujúcej chuti, vône, omamnosti a pravdy.

 

 

 

Zuzana Smatanová – Tabletky odvahy – Sony/BMG 2007

 

Zuzana Smatanová je mladá a krásna slovenská pop-rocková speváčka, ktorú tí odbrzdenejší hudobní kritici prirovnávajú k Avril Lavigne, či nebodaj Alain Morissette, čo sa mi zdá, zatiaľ, minimálne predčasné. Jedno je však isté už dnes. Krásna Zuzana je Coca-Cola Popstar (2003), ale aj dvojnásobný Zlatý slávik, má dve ceny OTO, Aurela a na konte 3CD, plus úspešnú spoluprácu s niektorými populárnymi kapelami a to všetko v 23 rokoch, čo považujem nielen ja za ozaj slušný výkon.

Smatanová je bezpochyby veľkým talentom slovenskej hudobnej scény, dokázala to už i počtom predaných albumov, keď jej najnovšie CD Tabletky odvahy je dnes trojplatinové (minimálne 30-tisíc predaných nosičov).

Zuzka Smatanová sa aj na najnovšej platni predstavuje ako výhradná autorka hudby i textov. Mohli by sme diskutovať, nakoľko jej pomohla pri tvorbe muziky veľmi solídne zohratá sprievodná kapela, ale je isté, že väčšia polovica z 10 skladieb albumu je viac než hudobne interesantná a aj netradičná. Tá druhá, slabšia, je Smatanovej štandardný rádiový pop-rock so zacykleným refrénom.

Pokiaľ Zuzana hudobne vedome vybočí zo svojho šablónovitého klišé, je ozaj čo počúvať a patrí k jej prednostiam, že má potenciál rovnako tak osloviť naivnú folkovú tínedžerku ako do koženky odetú skoro metalistku, čo sa ešte akosi nevie celkom rozhodnúť pre svoj hudobný štýl.

Najväčšou slabinou sľubnej platne sú jej texty, ktoré sa tvária ako premýšľavé osobné výpovede, no sú viac než prvoplánovito plytké a prázdne, so zúfalými gramatickými rýmami, texty, čo speváčke idú len s najväčšími obtiažami z úst. Kvalitný textár by Zuzke  (a nielen jej) len a len pomohol, a keď trvá na vlastnom otextovávaní svojich piesní, mala by rozhodne, čo-to poštudovať a poučiť sa o pravidlách tvorby piesňového textu, povedzme u kolegov básnikov. Aj napriek textovým slabinám je nový album Zuzky Smatanovej Tabletky odvahy viac než počúvateľný a pomerne početný tábor jej fanúšikov určite potešil a ešte dlho tešiť bude. Zuzka Smatanová je len na začiatku svojej  kariéry a už jej, na slovenské pomery nevídaný rozbeh sľubuje do budúcnosti mnohé zážitky a prekvapenia. Najlepšou a najuveriteľnejšou skladbou platne je paradoxne nepomenovaný bonusový track, citlivá, éterická výpoveď o krehkosti  a bolestivosti vyhasínajúceho vzťahu.

 

 

Hiromi´s Sonicbloom  – TIME CONTROL – TELARC/DIVYD 2007

 

 

            Prvý kontakt s hudobným prejavom Hiromi zapôsobil na nejedného ako bomba. Poslucháč si ani nestihol vytriasť črepiny z ucha a po albume Another Mind sa zjavuje Brain, ani sa nenazdáme, a je tu aj Spiral. Medzičasom sa mladá, hudobne búrlivá Hiromi usadila na Slovensku. Nie fyzicky. A nielen preto, že ju už dlhší čas sprevádza na bicie Martin Valihora, alebo preto, že ju aspoň hŕstka Slovákov videla účinkovať na Bratislavských jazzových dňoch. Predovšetkým preto, že svojím hudobným ponímaním sa stáva mladej generácii blízkou. Jej absolútnym vzorom bol virtuózny klavirista Ahmad Jamal, nad ktorého klavírnymi výkonmi krútili už v päťdesiatych rokoch aj americkí hudobní kritici uznanlivo hlavou.

            Prvý album Hiromi, to bola erupcia sopky. Mladá diva musela ukázať na obdiv ako majstrovsky ovláda techniku hry. Kým dozrela do podoby Spiral, už vedela, že sú aj jemnejšie možnosti v živote, a teda aj v hudbe (tobôž v džeze!), a pripustila aj pokojnejšie rytmy.

            Nová tvár, ktorú nám teraz nastavila japonská klaviristka novej generácie  Hiromi Uehara a ktorú pripravila v zostave pod názvom Hiromi´s Sonicbloom,  sa v podobe albumu nazýva Time Control. Takže sme – ani nevieme ako – pre zmenu zabŕdli do džerockových vôd. Prečo nie? Túto novú podobu jej zjavne vdýchol inovačný gitarista David Fiuczynski, ktorý ešte žiadnu hudobnú robotu nezbabral (lebo aj to sa dá!). Basista Tony Grey sa v tejto spoločnosti nenudí. Džezrocker Dave „Fuze” Fiuczynski neurčuje absolútnu podobu – iba naznačuje svoju predstavu, a Hiromi Uehara ho za klavírom a inými klávesovými nástrojmi uisťuje, že táto hodinka s hudbou bude veľmi príjemná. Práve sa o tom presviedčam.

 

 

Keith Jarrett/Gary Peacock/JackDeJohnette – MY FOOLISH HEART – ECM/DIVYD 2007

 

            Keby neexistoval dátum 29. august 1970 a miesto činu anglický ostrov Isle Of Wight, mohlo by byť všetko v živote inak. Lenže miesto aj dátum sú skutočné. Génius Miles Davis si rok predtým vypočul ako brilantne a fantasticky hrajú so saxofonistom Charlesom Lloydom na hudobnom festivale v Monterey. Keď si vypočul ich spoločný Kvetinový les (Flower Forest), hneď vedel, že tých dvoch musí mať! A tak roku 1970 divoký, mladý, zdravo ambiciózny klavirista Keith Jarrett hral za elektrickým klavírom hneď vedľa iného veľkého elektrického klaviristu Chicka Coreu na 38-minútovej improvizovanej Milesovej Davisovej kompozícii Nazvite to ako chcete (Call It Anything – tak odpovedal slávny trubkár Miles na otázku, ako majú kompozíciu nazvať).

Vidieť tú spontánnosť a dravosť Keithovej hry! Hral, už vtedy, celým telom. Na neskoršom vinylovom desaťalbume zo sólových vystúpení po šiestich mestách Japonska nás už potom vôbec nemohlo prekvapiť, ako si nahlas pohmkuje.

Nekonečná improvizácia – to je presne to, čo Keith Jarrett od života očakáva, aj čo životu a poslucháčom dáva. Napokon, nie div, že mu nedávno vyšlo aj DVD s názvom Majstrovstvo improvizácie.

S kontrabasistom Garym Peacockom a s bubeníkom Jackom DeJohnettom sú skvelo zohraní už desaťročia a táto trojica je geniálnou ukážkou liahne improvizácie.  Najnovšie to na cédečkovom dvojalbume dokazuje titul My Foolish Heart, ktorý v podtitule nesie jednu závažnú skutočnosť – Live At Montreux. Švajčiarske Montreux je mestečko pri Ženevskom jazere pod Alpami s takou nádhernou scenériou a očividne veľmi pozitívnou energiou, že sa tu dejú najzaujímavejšie džezové koncerty všetkých čias. Keith Jarrett s priateľmi tu vystúpili 22. júla 2001, šesť rokov trvalo, kým sa ich koncert dostal na nosiče. Majstrovstvo všetkých troch okázalo vyniká pri spracúvaní takých štandardov, akými sú kompozície Oleo, Green Dolphin Street či Straight, No Chaser.

O Keithovi sa v poslednom čase povráva, že má problémy s prepracovanosťou. Ani nie tak preto, že má po šesťdesiatke, ako pre jeho nezmernú húževnatosť, s ktorou ide za cieľom – a tým je hudba. Džezová aj vážna. Kto ho sleduje desaťročia, vie aké závažné klavírne práce urobil v súvislosti s tzv. klasickou hudbou. Jeho improvizácie sú aj tu obdivuhodné. Ako ho tak počúvam z nových CD nosičov, uznávam – poslucháči Montreux Jazz Festivalu si v júli roku 2001 užili. A my môžeme teraz a stále!

 

 

 

Benny Green/Russell Malone – JAZZ AT THE BISTRO – Telarc/DIVYD 2003

 

            Výborného amerického klaviristu Bennyho Greena či takisto mimoriadne talentovaného gitaristu Russella Maloneho ani v encyklopédiach, ktoré sú k dispozícii v strednej Európe, nehľadajte. Zabudli na nich. Zato na nich nezabudli v štúdiách Telarcu, a keďže koncert sa konal v Bistre v St. Luis (štát Missouri) v dňoch 28. a 29. júna 2002, vyslali tam svojich technikov s nahrávacou technikou. Dobre urobili. Takže môžeme nasadnúť na stroj času a ocitnúť sa späť o päť rokov uprostred koncertu dvojice majstrov džezu (mala by to byť vlastne hodnosť – Majster džezu. Niečo podobné ako je guru, ezoterický učiteľ v Indii).

            Klavírne prechádzky Greena sa miestami menia na mierne poklusy a ukazuje sa, že aj gitarista Malone je veľmi dobrý bežec. Nie je to však pretek, ale bravúrna súhra, ktorá ich drží pokope asi tak, ako nám atómy vodíka a kyslíka dávajú dokopy životodarnú vodu. Niečo silne podobné sa deje aj v džeze. Treba sa len hlbšie započúvať!

 

                                                                                       – Vaše uši –

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.