Recenzie

Všetko, čo napíšeme, bude použité proti nám

(Kateřina Bolechová: Rozsvícenou baterkou do pusy, V. zväzok edície Stôl časopisu Psí Víno (39), Praha 2007)

 

   Poetka a prozaička Kateřina Bolechová (České Budějovice, 1966) doteraz publikovaná iba časopisecky, sa predstavila svojou prvou zbierkou básní s názvom Rozsvícenou baterkou do pusy. Ide o piaty samostatne nepredajný zväzok edície Stôl, ktorej tituly vychádzajú ako príloha českého časopisu Psí Víno. Táto útla zbierka pripomína Grochove, na Slovensku už pomerne etablované Zošity poézie. V psích dňoch pre súčasnú (knižnú) kultúru je tento spôsob post-produkcie novej poézie pochopiteľný, nevyhnutný, ba aj zámerný. Ako priblížiť poéziu tým, ktorí ešte nevedia, že ju potrebujú?

  

To, čo nám Kateřina Bolechová ponúka vo svojich dvadsiatich ôsmich básňach, mimovoľne pripomína návrat do detstva, k jeho vôni, rozostreným predmetom a tváram, do obdobia neuvedomelého strachu, ktoré sú pre ňu už bezpečne zakonzervované. Tento dojem sa vždy pozvoľna rozplynie na miestach, kde už „Veľká” Kateřina ostáva v ironickom údive nad sofistikovanosťou dospelého sveta: jsme jenom chemie / / plástve včelí / jsme (str. 16); takto vzniká v jej veršoch nenápadná časová paralela. Tvorivá taktika autorky spočíva vo vrstvení pojmov, obrazov a ich jednotlivých významov. Blízky je jej najmä princíp „realistickej” dekoláže, ktorou postupne odkrýva svoj vnútorný aj vonkajší svet, určitú situáciu, či zážitok a výsledkom je takmer vždy tematicky súrodý kompilát. Naopak, na miestach, kde je viditeľná autorkina prílišná snaha o racionálnu koncíznosť, dochádza neraz k neúnosnému zaťaženiu textu kontextovými a situačnými elipsami. To môže u čitateľa vyvolať postupnú apatiu. Jednoducho autorka si svieti baterkou do pusy a občas jej nie je celkom dobre rozumieť.

   Voľné verše I. časti svedčia o autorkinom zmysle pre detail. Hneď úvodná báseň O pouti ponúka nenásilný pohľad do autorkinej minulosti. Na (očnom) pozadí vidieckeho motívu sa odohráva klasická myšlienková premena: Ne nikdy jsem nechtěla / pach venkova / / ale teď čas / / kloní větve myšlenek / k zemi blíž / (str. 7). V ďalších básňach sa až príliš pohráva s detailom, hoci ani tu nechýba výraz: v trenýrkách / ruce lámané do větví / východu / oči sousedu prosáklé / (str. 13), alebo skĺzne do nezrozumiteľnosti: Žvanivost kachen / až po krk sešněrovaná brusle / (alespoň trochu osladit) / … (str. 24). Omnoho vyrovnanejšie pôsobia básne, v ktorých je kruto úprimná, priam štatistická, kde príliš neškrtá a neštylizuje. K takým patrí napr. miniatúra: Chlup / na veřejných záchodcích / rozkročmo tušíš / něčí existenci / (str. 19), alebo netitulovaná báseň na str. 15: … / dotýkal se mě uvnitř / doktor / jenž otevřel mi koleno / / vzpoměla jsem / oběda / kdy zuby osahávají / kloubní pouzdro / pečeného kuřete. Báseň Skleněná výplň (str. 23) je originálnym a metaforickým skrížením postavy za sklenou výplňou dverí s kosatkou z akvaparku. Tieto prekvapivo pravdivé básne, ako aj ďalšie, ktoré v sebe nesú zárodok prirodzenej naratívnosti, sa mi zdajú byť pre autorku najpriliehavejšie; výborne vystihujú jej naoko chladný naturel. Sviežo zapôsobí aj stroho naznačený dialóg: – Máš malá ňadra / špitl mi (str. 11), alebo – Až nebudu moct zastřelím se / Koně se přece střílejí / (str. 14). Vidieť prozaičku v básnickom tričku môže byť príjemné, i keď zrelá žena a priori nepredstavuje zrelú poetku. Myslím si, že Kateřina Bolechová kritérium zrejúcej poetky spĺňa.

   II. časť tvorí sedem básní. Autorka tu s neskrývanou detinskou zvedavosťou pozoruje vlastnú pamäť: Pamatuji // jak otec spravoval rezervoár / záchodový prkýnko / … / když jsme ho našli / vypadal jako turista / … / měl otras mozku / poprvé jsem ho viděla plakat (str. 32). Pričom slovo pamatuji znamená jasnú invokáciu na počiatku každej básne. Prozódia básní II. časti pôsobí ucelene, hoci v rámci takej malej plochy je to otázka zrejme irelevantná. Básne svojou atmosférou pripomínajú osobité haiku, či mierne vyblednuté diapozitívy. Sú jednoduchšie, a tým ponúkajú paradoxne väčší priestor pre interpretáciu. Kontextové elipsy, ktoré autorka s obľubou používa, tu nadobúdajú svoj plný význam. Vieme, že sme sa stretli s citlivou poetkou: Pamatuji // jak zhasínal petrolejku / všechno skočilo do tmy / až po okraj peřiny / a já se těšila / až zase uvidím / (str. 34).

   Debutantka Kateřina Bolechová sa radí k mladšej strednej generácii českých básnikov, odchovaných prevažne na Psom Víne (Motýl, Štengl, Harák, Hruška, Libiger a mnoho ďalších), ktorí sú na Slovensku pomerne málo známi. V zbierke básní Rozsvícenou baterkou do pusy nenájdeme ani stopy po prostoduchej patetickosti – svoje prvé lásky, ktoré si autorka neustále pripomína, sú našťastie úplne iného charakteru. Jsou věci / o kterých nedá se / … nemohu psát / bylo by to jen / hýkaní starého osla / bylo by to / ojedinělé plácnutí / do hejna much (str. 27). Je krásne, ak to, čo básnik napíše, je použité proti nemu.

                                                                                                        Richard Kitta

 

Stáva sa zrkadlom, aby mohol rozprávať

(Radovan Brenkus: Návraty pekla,

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2005)

 

   Košický spisovateľ Radovan Brenkus po vydaní troch básnických zbierok (Pochod mŕtvych, Rekviem v prachu a Romanca s bludičkou) vstúpil aj do sveta prózy. Urobil tak zbierkou desiatich poviedok, na ktorej pracoval osem rokov. Prozaický debut Návraty pekla rýchlo upútal pozornosť a vzbudil rozporuplné reakcie v radoch literárnych kritikov i čitateľov. Autor sa v nich prejavil ako provokujúci rozprávač nenúkajúci iba fiktívne príbehy, ale nastoľuje otázky, s ktorými sa dodnes vyrovnávajú filozofi a teológovia. Brenkus sa vo svojich prózach zamýšľa nielen nad (ne)zmyslom dogiem a jednotlivých učení, ale ich aj priamo pretvára skrz konanie a myslenie literárnych hrdinov. Zbierku próz do uceleného rámca spája motív večnosti, antinómia smrti a posmrtného života, opodstatnenosť samovraždy, význam zázraku a sna. I keď sa zdá, že autor svojimi poviedkami útočí na spirituálny svet, nie je to tak. Prózy nie sú bezbrehým obviňovaním Boha a duchovenstva, ale hľadaním zmyslu vlastného poslania s vedomím, že na konci tunela čaká svetlo.

   Brenkusovi literárni hrdinovia sú uvrhnutí do hraničných situácií, postavení zoči-voči trýznivým otázkam bytia, pričom nemajú možnosť voľby vlastnej ideológie. Tým, že poznávajú pravdu vzpierajúc sa náboženským či iným dogmám, trýznivo pociťujú ťažobu vlastnej existencie. Ich svet je „…desivý svet plný pôrodov tmy a úmrtí svetla, prázdnejší, trúchlivejší a bolestivejší…” alebo „večné blúdenie cestami sveta”, oscilovaním medzi smrťou a zmŕtvychvstaním. V desiatich prózach sa stretávame so širokou škálou postáv – typov reprezentujúcich určité sociálne prostredie, dobu alebo pretvorený svet mytológie a biblickej symboliky. Látková skutočnosť poviedok je podkutá znalosťami z dejín filozofie a náboženského učenia. Kresťanské symboly funkčne vložené do textu predpokladajú literárne skúsenejšieho čitateľa, no zároveň poskytujú široké interpretačné možnosti. V Brenkusových poviedkach sa objavujú postavy síce cielene pretvorené, ale i tak so zrejmou podobnosťou s dielami autorov svetovej literatúry.

   V prvej poviedke Stretneme sa v raji sú postavy Mária a Lulu zámerne lyrizované, aby ešte viac prehĺbili existenčnú úzkosť v období vojny. „Život je milovanie s peklom” – svedčí Lulu, ktorá nezanechá po sebe ani toľko, čo bodnutie včely.

   Dohoda s diablom predstavuje pekelníka v celej jeho rafinovanosti, odkupujúceho prísahu zroneného vdovca. Narátorsky dobre zvládnutá poviedka neuchopuje iba problém večnosti, ktorý je základným motívom prepájajúcim všetky prózy v zbierke, ale sekundárne sa dotýka i otázky polarity existencie jedinca, a to cieľa a jeho dosahovania.

   Alter ego autora mozaikovito roztrúsené do niektorých z hŕstky postáv je ukryté v Nekonečnej belasej zábave. Privíta nás tu svet pijanov i povoľných dievčat, avšak spolunažívajúc a zabávajúc sa s bohémami a umelcami. Spája ich jednotný životný pocit: „Vymýšľame si svety, v ktorých by sme sa radi ocitli. Inak by sme zošaleli zo všednosti.” Bohužiaľ, hŕstka protagonistov tejto próze kompozične nepomohla. Sujet postáv ostal nedopracovaný, čitateľ sa občas v kôpke hrdinov stráca, ich tematické roly ostávajú bez naplnenia.

   Neľudské formy existencie, a to víly, anjel so zlomeným krídlom, duchovia, prízraky svojou prítomnosťou zasahujú do takmer každej z próz v zbierke. Nejde tu pritom o autorské pozérstvo či cielené zatraktívnenie príbehu. Tieto bytosti sprítomňujú ontologické otázky a zhmotňujú podvedomé sny hlavných protagonistov, aké napríklad nahlas vyslovuje hlavná hrdinka poviedky Hra o dušu: „Chcem skutočný zázrak. Chcela by som ho zažiť naozaj. Veď bez neho je svet strašne smutný.”

   Pars pro toto – Brenkusovi hrdinovia sú nivočení chladnou skutočnosťou, nádejným blúdením i vedomím návratov, ktoré môžu byť i návratmi (z) pekla, kde svetlom na konci je iba sen alebo zázrak. „Všetko sa opakuje, udalosti i pocity. Hoci nie v kruhu, keďže sa prežívajú stále nanovo.” Je lepšie zvoliť si prázdnu ničotu v podobe smrti alebo tú plnú nazývanú nesmrteľnosťou? Dilema, pred ktorú nie je postavený iba hrdina poviedky Smäd, ale i všetky ostatné postavy ocitajúce sa vo vojne, vyrovnávajúce sa so samotou uprostred davu, so stratou manžela, prizerajúce sa na smrť dieťaťa či na samých seba, ako hrajú dennodennú drámu na osobnom javisku. Poviedky sa teda stávajú akousi placentou na nastolenie už spomenutých dilem. Pravdu hľadajúcim sa vďaka rozprávačskému talentu autora stáva i sám čitateľ, ktorý pojme osud literárneho hrdinu za vlastný. Zbierka Návraty pekla kladie nároky na percipienta nielen bohatou symbolikou, ale i množstvom ontologických otázok. Epický priestor poviedky je nepostačujúci na nastolenie a následné poukázanie možného riešenia nie jedného, ale hneď viacerých problémov. Prózy miestami vyvolávajú únavu vyúsťujúcu do apatie pri potrebe dotvárať text vlastnými postojmi. Tento fakt spôsobuje i občasné pokrivkávanie v dejovej línii, či už spomenuté nedopracované sujety postáv.

   Brenkusov prozaický debut pripomína jeden veľký surrealistický obraz. Základnou črtou je bohatá metaforickosť, využitie lyrického princípu v epickom priestore a množstvo prívlastkov. Autor v hodnej miere využíva desivé, diabolské a apokalyptické obrazy. Príkladom je i poviedka Mesto polomŕtvych, kde sa takejto expresivity nahromadilo na malom priestore veľmi veľa. Nadužitie spomenutých prvkov na jednej strane zhadzuje viacvýznamovosť do polopatizmu a na druhej strane odsúva vnímanie dôležitých leitmotívov (napríklad leitmotív včely v poviedke Stretneme sa v raji). Je to na škodu, lebo autor dokáže efektívne pracovať so symbolmi a funkčne využívať leitmotívy, spomeniem napríklad belasú stuhu, havranie pierko, belasú farbu a podobne. V texte sa objavujú ako dôležitý stavebný prvok v kompozícii, avšak nadužívanie expresívnych obrazov môže spôsobiť ich nepovšimnutie.

   Ako som už spomínala, výhodou autora je jeho rozprávačský talent. Vo svojich textoch pravidelne narušuje očakávania čitateľa, dynamické obrazy strieda so statickými, a i keď pracuje s postavami, ktoré sa nevyvíjajú, dej má svoju epickú tenziu. Presvedčivosť textu z jazykovej stránky však podkopávajú klišéovité frázy a patetické zvolania typu: „Prečo Bože, vysvetli mi prečo!” Na ne autor nie je odkázaný. Tým, že sa na malom priestore vyslovuje k viacerým zvoleným dilemám, miestami skĺzava k tendencii vysvetľovať a jazyk literárnej postavy sa stáva neadekvátnym k jej postaveniu v dobe alebo societe.

   V každom prípade Radovan Brenkus vniesol do súčasnej slovenskej prózy nové videnie, azda i novú líniu umeleckého vyjadrovania. Nie je rozprávačom atraktívnych príbehov, ale nastavuje tvár javom, ktoré sužujú bytie človeka. Tak, ako je to vyjadrené v poviedke Nebeská záhrada v pekle. „Skutočný umelec sa stáva všetkým, nastavuje sa ostatným ako zrkadlo.”

Alena Štrompová

 

 

 

Depresia ako výzva nielen k vzbure

(Roman Michelko: Revoltujúci Sizyfos,

Slovenský inštitút spoločenských vied, Bratislava 2006)

 

   Roman Michelko debutoval zbierkou esejí Revoltujúci Sizyfos, ktorá predstavuje reprezentatívny výber jeho dosiaľ publikovaných článkov z oblasti politológie, histórie, filozofie a ďalších spoločenských vied. Autorove štúdie sú inšpirujúce, v nijakom prípade ich nemožno obísť.

   Prvá esej Trilógia depresie má ústredné postavenie, pretože ostatné len podrobnejšie rozvíjajú načrtnuté problémy. Jej povrchné rozpracovanie ju stavia do pozície úvodu, inak by mohla byť vrcholným záverom. Úvodnú esej Michelko prirodzene, pojmovo a novátorsky rozdelil na tri časti: Filozofickú (ontologickú) depresiu, Spoločenskú depresiu a Etickú depresiu. Záverom autor na axiologickej báze dedukuje východiská vo voľnom pokračovaní Trilógie depresie – v Revolte mladých, pričom samu revoltu rekapituluje od 60. do 90. rokov. „Revolta je jediná hodnota, ktorá môže človeka zachrániť pred nihilizmom a dodať mu dosť síl bojovať so svojím osudom.” (str. 57)

   V prvej časti filozofickej depresie sa dočítame: „Základná otázka existencie sveta v našom vnímaní je pomer medzi myslením a bytím. Lenže pre vlastný svet človeka otázka stráca zmysel, pretože pre mysliaceho človeka je myslenie bytím… Základná otázka filozofie by nemala byť prvotnosť bytia alebo vedomia, ale otázka vlastného bytia určeného JA. Všetko sa začína a padá na riešení základného individuálneho problému existencie JA.” (str. 12) Tieto myšlienkové konštrukcie v knihe tvoria najväčší zmätok. Po prvé: Ak prijmem, že vnímanie je existencia sveta v mojom vedomí, nemám čo riešiť. Otázka existencie sveta v našom vnímaní naozaj stráca zmysel, lebo sa stáva tautologickou. A nie preto, že by pre mysliaceho človeka bolo myslenie bytím. Po druhé: To, či svet existuje mimo môjho vnímania, je už iná, závažnejšia otázka. Práve ju určuje pomer medzi myslením a bytím, vymedzenie nielen ich vzťahu, ale aj povahy. Existencia objektívnej (ontologickej) reality je otázka praktická a nie teoretická, jej riešenie možno prijať len ako empirický postulát, ktorý je dokázaný opakovaním rovnakých figúr ľudskej činnosti. Je známe, že každý druh subjektívneho idealizmu vedie k absurdnému solipsizmu. Na druhej strane Berkeley patrí k tým dôsledným predstaviteľom filozofie, ktorí dokázali nekonzistentnosť akéhokoľvek substančného materializmu. Po tretie: Náhrada základnej otázky filozofie otázkou problému existencie JA je návrat k racionalizmu 17. a 18. storočia. Netriviálna, no nie zásadná otázka vlastnej existencie bola vyriešená skepticizmom Descarta, notoricky známou vetou – cogito, ergo sum, ktorá sa stala východiskom jeho mechanistickej koncepcie.

   Z uvedeného vyplýva, že Michelkove odcitované zovšeobecnenia sú obmedzené, normalizované v hraniciach existencialistickej filozofie. Musím však podotknúť, že správne odhadol funkciu náboženských koncepcií – orientálnych i kresťanských, kedy sa úhlavným problémom stáva moderný človek bez akejkoľvek koncepcie. Autor možno tuší, že základná etická otázka zmyslu života je ontologickou otázkou zmyslu bytia, no obchádza tento problém, ktorý jasne sformuloval a celý život riešil Bondy. O filozofickej depresii, odkiaľ sa skutočne berie, sa nedozvieme nič. Prvá časť eseje sa totiž úvahou o slobode a zodpovednosti končí iba akceptovaním kvázidialektickej verzie Protagorovej ústrednej myšlienky, že človek je mierou všetkých vecí: „Vytvárajúc seba vytvára svet.” (str. 14) Existencializmus bol nútený prijať metafyzickú verziu Protagorovho výsledku, jeho gnozeologický relativizmus, preto i Michelko v danej eseji prijal agnosticizmus: „Väčšinu ľudí netrápi ako žiť, ale ako vyžiť. Nie sú ochotní zaoberať sa svetom, ktorý je objektívne nevysvetliteľný.” (str. 15) Vedomie neriešiteľnosti istého problému mi nedáva právo na také silné konštatovanie, že svet sa objektívne nedá vysvetliť. Je pravda, že nijaká teória nie je uzavretá ako určité priblíženie sa k realite, ale pri splnení východiskových predpokladov je úplná vzhľadom k svojmu abstraktnému modelu skutočnosti. Nevyčerpateľnosť poznania nepopiera objektívnu platnosť teórií.

   Druhá časť spoločenskej depresie sama osebe svedčí, že Trilógia depresie kĺže po povrchu, zjavne bez hlbšieho uchopenia problému. Michelko síce vymenúva pádne dôvody tohto typu depresie, no opisuje ju výlučne ako depresiu povojnových generácií, neformuluje príčiny jej vzniku a riešenia, ako by bolo možné uniknúť zo status quo. Tento nedostatok čiastočne prekonal až v eseji Sacrum a moc. Predtým však stihol naznačiť: „Aká je možnosť záchrany tejto civilizácie? Je nevyhnutné zbaviť sa svojho otroctva, veciam a konzumu. Mali by sme nadobudnúť schopnosť empatie k porazeným, rozvíjať svoju ľudskosť a humanitu… Spoločnosť nezachránia univerzitní mandaríni, záchrana sa zrodí u deviantov v menšinových skupinách… Je potrebné vypracovať schému na základe princípov duchovna, humanity a ľudskosti. Veď každý si musí uvedomiť, že na to, aby žil, musí v sebe živiť nádej.” Toto akoby ekonomické riešenie kombinované s Frommovým celoživotným stanoviskom vyznieva ako prostoduché proroctvo. V spoločnosti, kde masy sympatizujú so zásadou miluj svojho nepriateľa, a pritom konajú podľa pravidla oko za oko a zub za zub, sotva pochodíme s takýmto didaktizmom. Problém je určite zložitejší, rovnako ako jeho príčiny, prináležiace zákonitému vzťahu filozofickej, spoločenskej a etickej depresie. Čo má byť tou spomenutou schémou? Opäť nová, umelá doktrína?

   V úvodnej eseji ide o tri nezávislé pojmy! V eseji Sacrum a moc Michelko rozvádza vzťah spoločenskej a etickej depresie, nič nevie o vzťahu ontologickej a etickej depresie. Keby sa autorovi podarilo akceptovať bondyovský variant dialektiky, jeho skúmanie by mohlo nadobudnúť iný, kvalitatívne nový rozmer. Riešenie depresie ako filozofickej kategórie by bolo výsledkom hodným prelomového objavu vo svetových dejinách myslenia! Zdá sa mi však, že ide o dosiaľ najnáročnejší projekt, ktorý by musel preklenúť obludný, azda večný rozpor: Stendhalovo presvedčenie – Boha ospravedlňuje len skutočnosť, že neexistuje, aj Dostojevského odhalenie – Boh musí byť, ak by nebol, všetko by bolo dovolené. Možno ani nemusím dodávať, že projekt sa nutne viaže na vznik novej filozofickej koncepcie, ktorá by popri originálnom marxizme musela rešpektovať nielen pozitívny obsah a dosah existencializmu, ale celých dejín filozofie. Doba na ňu je zrelá, Michelkove inšpirujúce nápady si priam budú žiadať podrobné rozpracovanie.

   Dialektika prišla na to, že ontológia a gnozeológia je „jedno a to isté”. Ináč povedané, nová teória bytia musí zohľadňovať vývin filozofických koncepcií, poprieť staré filozofické systémy neznamená zavrhnúť ich. Je načase, aby si to filozofia nielen uvedomovala, ale aj realizovala. Bohrov princíp korešpondencie vzhľadom na exaktnosť fyziky je totiž súčasťou jej metodológie ako zákon. Uskutočňuje sa automaticky, či si ho už fyzici uvedomujú alebo nie. Bondy, ktorý sa svojou dialekticko-orientálnou formou nesubstančnej ontológie najviac priblížil k novodobej filozofickej koncepcii, upriamil pozornosť na záležitosť, že ontológia a etika je „jedno a to isté”. Napríklad kategórie dobra a zla sú implicitne obsiahnuté už v kategórii bytia, keďže bytie má axiologický základ. Na rozdiel od ich etickej charakteristiky ako motívov ľudskej činnosti by si teda zaslúžili odlišné slovné označenie. Aj keď Bondy dospel k záveru, že v nesubstančnej ontológii popri materializme môže práve tak existovať idealizmus, čím starý spor presunul do inej roviny a zároveň vyzýval k prehodnoteniu súčasných teológií, predsa len bondyovský dualizmus, ak termínom materiálne nebudeme chápať nič iné ako objektívne reálne, je de facto výrazom nesubstančného materializmu. Racionálne postulovaná „štruktúra” základnej situácie a ontologického poľa nevykazuje psychologické znaky – formu vedomia, ducha alebo akéhokoľvek spirituálneho transcedentna. Samozrejme, ak nemá nijaké určenia, nemá ani črty hocijakej hmotnej substancie. Jeho modernému nesubstančnému materializmu ako metóde, na ktorej základe sa pokúsil zdôvodniť útechu z možnej etickej depresie, môžeme hovoriť nesubstančná dialektika. Ide o materialistickú dialektiku vymanenú spod vplyvu katedrového marxizmu, ktorý dezinterpretoval Marxa tak, ako nacistická propaganda zdeformovala Nietzscheho.

   Sám Bondy pochopiteľne považoval termíny materializmu a idealizmu za nepotrebné a zavádzajúce. Napriek tomu si musíme uvedomiť, že je podstatný rozdiel, či o filozofii hovorím, zdôvodňujem ju, alebo či argumentujem v rámci filozofie. Bondyovský dualizmus je prirodzený v metajazyku, pokiaľ vysvetľujem vlastnosti nesubstančnej ontológie bez zavedenia jediného pojmu. Realizáciou takejto ontológie v podobe filozofickej koncepcie, keď sme nútení stanoviť prvú kategóriu, však základná (praktická) otázka filozofie v pôvodnom znení dostáva zmysel, hoci na inej úrovni. Len v uvedenom význame filozofická koncepcia môže byť teologickou.

   V tretej časti etickej depresie Michelko znova skúma pojem sám osebe. Maximálne konštatuje, že etická depresia je základným atribútom človeka bez viery, a niekoľkými poznámkami, najmä v literárnej oblasti, poukazuje, že je dôsledkom sociálnych neistôt súčasnej civilizácie – cez odcudzenie, ľahostajnosť, odovzdanosť a rezignáciu. Autor tu aspoň pozoruhodne zhodnotil prínos literatúry k prípustným riešeniam etickej depresie vyplývajúcej z dialektického vzťahu dobra a zla.

   Ďalšie tri eseje – Mýtus absurdna alebo o pojme absurdity so stálym zreteľom na Camusa, Revoltujúci Sizyfos a Sacrum a moc – rozvíjajú predošlé témy. Prvá z nich zhrnula pojem absurdity známy z existencializmu, pre druhú sú typické úvahy o rôznych typoch revolty. Michelko na tomto mieste dospel k záveru, že revolta je jediné východisko z nihilizmu. Obidve eseje okrem zjednocujúceho autorského pohľadu a dôrazu na svetové literárne hodnoty neprinášajú nič nové.

   Esej Sacrum a moc je objavná, predstihla súčasnú úroveň európskeho myslenia. Michelko v nej opustil existencialistické stanovisko prijatím Frommovej humanistickej koncepcie, navyše prekonal jej psychologizujúce tendencie odhalením procesu sakralizácie. Nielenže ukázal pohyb od etickej depresie k spoločenskej – vznik diktatúr skutočne podľa Fromma je priamym dôsledkom psychologického fenoménu strachu zo slobody, ale aj pohyb od spoločenskej depresie k etickej. Antropologické podmienky vzniku diktatúr nemožno ozaj oddeliť od ich sakrálnych predpokladov.

   Keďže diktatúry sú determinované sociálno-ekonomickým kontextom, neberiem príliš vážne Michelkov úsudok, že diktatúra je prirodzená psychická infekcia akoby mimo vonkajších okolností. Autor si zrejme neuvedomil, čo odhalil: tak ako náboženstvá majú svojich prorokov, ideológie majú svojich vodcov. Už Marx hodnotil náboženstvo zbavené spirituality ako politiku a dokonca i vo filozofii videl formu ideológie, no nesformuloval proces sakralizácie v takej miere ako Michelko! Nutne sa naskytujú otázky: Má sakralizácia výhradne psychologický pôvod? Aká je jej skutočná príčina, keďže podľa Marxa je človek okrem iného súhrn spoločenských vzťahov? To sú skôr námety pre budúce skúmania, pretože Marx principiálne nevedel a ani nemohol vedieť, čo vedeli existencialisti. Hoci aj Fromm vedel, že človek má možnosť stať sa Bohom, lebo potenciálne je Bohom, netreba zabúdať na neúprosnú dialektiku dobra a zla: extrémne dobro stále vedie k zlu. „Pacifizmus a krajný humanizmus, mystická, démonická viera nie je schopná pozitívne zmeniť svet.” (str. 28)

   Michelko považuje podriadenie sa za najdôležitejší predpoklad pre prirodzenú afinitu k autorite, ktorá môže byť totalitným usporiadaním spoločnosti. Nastáva tak prenos osobnej zodpovednosti na spoločenskú. Postrehol, že diktatúru je potrebné nielen racionalizovať, ale aj legitimizovať, s čím sa spája proces sakralizácie – proces substituovania hodnôt, viery vôbec. Je dôležité si uvedomiť, že v Michelkovom poňatí autoritu alebo vyššiu moc stelesňuje Boh, cirkev, vodca, štát, predstavitelia hlavného mediálneho prúdu či totalitnej ideológie (vlády). Podriadenie sa autorite alebo súčasnej sociálnej konformite je pre Michelka dôsledkom bezmocnosti. O nadprirodzenom zbožšťovaní človeka (tzv. kulte osobnosti) sa vedelo odpradávna, no Michelko vo všeobecnosti ukázal sakralizáciu ako zákonitý dejinný proces vzťahujúci sa na pojem autority vôbec! Tvorba nových umelých doktrín je iba jedným z mnohých sprievodných javov sakralizácie.

   Vznik diktatúr sa ukazuje nielen ako psychologicky „výhodný”, ale sám pojem bezmocnosti by si zaslúžil hlbšie dialektické zdôvodnenie prostredníctvom vlastných príčin. V súlade s autorovou reflexiou musím dodať, že je zaujímavé, ako funguje demokracia v totalitnej spoločnosti a ako v pseudodemokratickej. Dá sa hovoriť o demokracii na blízko alebo na diaľku. V prvom prípade nadriadený musí rešpektovať isté požiadavky podriadeného, inak by sa mu to mohlo vrátiť z titulu vyššej moci. Podriadený si ale musí zvážiť, či na ulici bude hromžiť na autoritu. V druhom prípade si na ulici môže hovoriť, čo chce, no zamestnávateľ manipuluje so zamestnancom na všetky možné spôsoby v intenciách zákona. Totalitné i pseudodemokratické usporiadanie spoločnosti má očividne výhody aj nevýhody. Je priam nemožné rozhodnúť, čo je pre človeka lepšie.

   Zvažovanie najsprávnejšieho modelu usporiadania spoločnosti sa tiahne celými dejinami myslenia. Dosiaľ ide o jeden z najzávažnejších problémov, na ktorom si neraz vylámala zuby nielen filozofia. Zásadnou prekážkou je, že univerzálny model usporiadania ľudstva, ktorý bol snom mnohých filozofov, sa v tak špecifických, až protikladných podmienkach konkrétnych štátov nedá aplikovať.

   Politologické eseje – Koniec superveľmocenskej dominancie? Slovensko na križovatke a Esej o globalizácii – sumarizujúce autorov pohľad na politické javy vo svete, sú racionálne triezve, odvážne a provokatívne. Nejde o patetické výlevy, na aké sme zvyknutí u bežných politikov, ale o hodnotenia erudovaného politológa. Michelko systematicky zvažuje rôzne alternatívy, navrhuje riešenia. Spomedzi viacerých možností kladie dôraz na podporu školstva, aplikovaného výskumu a nových technológií. Nepodľahol súčasným tendenčným hlasom, objasňuje negatívne dopady globalizácie. Je neuveriteľné, ako autor pochopil, že smerovanie spoločnosti je určované najmä ekonomickými zákonitosťami, ktorými sa musí riadiť politika, ak ho politika chce ovplyvňovať. Škoda, že tento poznatok neuplatnil pri skúmaní pojmu bezmocnosti. Určite by bolo užitočné skúmať bezmocnosť nielen ako psychologický (etický) fenomén, ale aj ako jav zapríčinený ekonomickým pohybom spoločnosti. Ak by sa mu podarilo ukázať sociálne korene viery, sakralizácia by mohla získať pevnejšiu pôdu pod nohami. Michelko, obrazne povedané, by dospel k elementárnemu poznatku z biológie: príčina dlhého krku žirafy nebola v účele dosiahnuť potravu na stromoch, naopak, morfogenéza je dôsledkom biologickej selekcie a dedičnosti.

   Z odhalenia sociálnych koreňov viery by mu etické korene vyplynuli prirodzenejšie. Hoci pre Bondyho sú ontologické korene viery samozrejmosťou, keďže jeho nesubstančná ontológia má axiologický základ, zdá sa mi nesprávne vytýkať Michelkovi, že neprebádal bezmocnosť z ontologických aspektov, pretože jej podrobnejšie preskúmanie jednoducho patrí do rezervoára ďalších štúdií.

   Literárnej osobnosti Gejza Vámoša sú venované dve eseje: Dodatky a poznámky k Vámošovmu princípu krutosti a Gejza Vámoš – filozof?!? Uznávam, že Vámoš je filozofujúci spisovateľ, nesporne patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenského myslenia. No v dizertačnej práci z filozofie, ako sa máme možnosť dozvedieť, prijíma hypotézu importu života z kozmu, zaoberá sa príčinou fungovania života, ktorú formuluje ako princíp krutosti. Sám spôsob životného (biologického) procesu podľa Vámoša je určený týmto princípom. Až na výborný Michelkov postreh o vzťahu princípu krutosti k princípu zla, ktorý podľa Dostojevského je v nás zakódovaný, musím uviesť, že princíp krutosti je len mystifikáciou skutočného vedeckého problému.

   Michelko medziiným píše: „Zrod života je sprevádzaný stálym pôsobením princípu krutosti. Práve ten sa stáva hybnou silou ďalšieho vývoja.” (str. 134) Autor má štastie, že osobne neparticipoval na tomto pseudoprobléme. Z kontextu totiž vyplýva, že nejde o autorov individuálny úsudok, s ktorým by mal byť stotožnený, ale o interpretáciu Vámošovej ťažiskovej idey, aby demonštroval jej paralelu so Schopenhauerovým bojom objektivizovaných vôlí. Súčasný odborník v biológii, vyzbrojený matematickým aparátom nerovnovážnej nelineárnej termodynamiky, pomocou ktorej sa opísal vznik biologickej formy života a jej fungovanie cez tzv. evolučné rovnice, sa nad Michelkovou interpretáciou iba pousmeje. Z tohto hľadiska má princíp krutosti práve taký symbolický charakter ako dedičný hriech.

   Posledné štyri eseje sú recenznej povahy, kde Michelko hodnotí Camusovu knihu Hnus, Frommovu Budete ako bohovia, Hajkovu Existencia v literatúre a Kierkegaardovu Zvodcov denník. Nimi sa končí celá zbierka esejí Revoltujúci Sizyfos. Napriek nedostatkom, ktoré kniha bezpochyby má, je Michelko výzvou k ďalšiemu bádaniu v spoločenských vedách. Musím oceniť úctyhodnú systematickosť esejí s jasne deklarovanými výsledkami, snahu o maximálnu mieru objektívnosti. Skutočne, chyby v myslení nerobí jedine ten, kto nemyslí vôbec.

                                                                                                             Radovan Brenkus

 

 

Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa

(Marcela Veselková: Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa, Slovenský spisovateľ, Bratislava 2005)

Boh je mimo nás, mohli by sme nazvať zbierku novej talentovanej „básničkárky”.

Básnická zbierka Marcely Veselkovej vyjadruje jej vzburu voči svetu a cez prizmu vlastnej osobnej skúsenosti nám opisuje svoju bolesť a existenciálnu úzkosť. Ako umelec smeruje prirodzene k odmietaniu sveta a k jeho deštrukcii, nemá rada tie zmechanizované pohyby, bábky a otázky, či má muža. Je to pohľad ženy, ktorá nenachádza cestu zo závislosti na láske a napriek tomu túži nájsť to skutočné, kvôli čomu sa oplatí žiť a milovať, a kým to nenachádza, tak sa jej utrpenie prenáša na jej vzťahy.

Cesta z tejto úzkosti vedie cez lásku, lásku vášnivú a deštruktívnu, v ktorej nachádza svoje naplnenie. Jej príbeh nešťastnej lásky sa stáva dôvodom žitia a písania, čo má svoje výhody a nevýhody. Poetka nás sprevádza temnými zákutiami svojej duše a dáva nám možnosť spoznať hĺbku svojho utrpenia. Básne nám dávajú tušiť skutočný príbeh ukrytý za veršami. Ona sama sa pokladá za obeť a necháva sa unášať svojou samotou, čo má svoju nevýhodu, keďže sa po čase začínajú básne a témy opakovať. Samu seba stavia do úlohy svedka, zraniteľného a citlivého voči zrade a strate lásky. Jej prežívanie lásky je obdivuhodné a zasluhuje uznanie v odvahe dať to všetko na papier. Stavia cesty vysypané bielym štrkom (Zjavenie), aby následne idylickú atmosféru potlačila rozbitou tvárou kamenného anjela.

Básnické obrazy sa prekrývajú a vytvárajú v čitateľovom vedomí nové asociácie. Prepája významy, niekedy cez jedno slovo (Krádež dokladov, Ultrazvuk srdca), inde cez skupinu veršov (Bizzare n. 6). Na báseň jej často stačí len jedna nepatrná myšlienka, ktorú ďalej rozvíja do prichádzajúcich asociácií (Vyznanie, Dáviaca nevesta) a necháva záver otvorený. Tieto konce bývajú trpké a nedokončené… Niektoré básne sú zvlášť vydarené, autorke sa podarilo na malej ploche zachytiť vhodnou metaforou svoje pochybnosti a reflexie sveta (Šťastná ľúbostná báseň, Ultrazvuk srdca, Ninočka).

Na záver by som dodal, že Marcela by si mala svoju vnímavú dušu udržiavať a svoje pocity aj naďalej zachytávať na papier. Chce to ešte nájsť vhodné paralely a svoje miesto na špirále života, aby dokázala písať o veciach prežitých bez toho, aby ju zraňovali.

                                                                                                      Matej Géci

 

 

Takmer neviditeľná hranica

(Marta Šwiderska-Pelinko: Refleksje,

Sztafeta, Stalowa Wola 2006)

 

Poľská poetka a prozaička Marta Šwiderska-Pelinko (1954) debutovala zbierkou básní Zadržaný čas (Abres, Rzeszów 1996). Agilná podpredsedníčka pobočky Zväzu poľských spisovateľov v Rzeszówe je držiteľkou viacerých poľských literárnych ocenení za poetickú aj prozaickú tvorbu (Złote Pióro, 2004). Básnická zbierka s názvom Refleksje je zatiaľ poslednou z jej literárnej dielne.

Blank vers Šwiderskej-Pelinko má všetky atribúty „ženskej” poézie, na akú je čitateľ zvyknutý: prežívanie samoty, rozčarovanie z lásky, (ne)priame uvažovanie nad existenciou a jej zmyslom; nechýbajú naturálne motívy. K pozitívam tvorby Šwiderskej-Pelinko patrí najmä nesilený postoj k situácii. Básnický text síce pôsobí vyvážene, no jeho výraz neraz privodí nechcené deja vu – máme pocit, že sme to už niekde počuli, čítali… Takéto zlyhania oslabujú autenticitu výpovede. Akoby si autorka v snahe nič nepokaziť volila cestu menšieho odporu; napr. v zbytočne mentorsky ladenej básni Życzenia (Želania, str. 34).

Poetke je bližší civilnejší typ poézie. Z banálnych každodenností je schopná extrahovať pozoruhodné javy a elementy reality a vytvárať z nich jasný a komunikatívny text, s ambíciou prekročiť hranicu bežného významu. Takýchto básní je v zbierke iba niekoľko: pekne vypointovaná Drzwi do jutra (Dvere do zajtra, str. 9), Zielony płaszcz (Zelený plášť, str. 24) a Sens (Zmysel, str. 25), ktorá je tu azda jedinou rýdzou reflexiou, otázkou bez otáznika. Potenciál originálneho pohľadu a dôvtipného spracovania naplno preukázala v básňach ako Zaduma (Zamyslenie, str. 14), v takmer geniálnej skratke o pominuteľnosti človeka Pokusa (Pokušenie, str. 62), kde v rebelantstve rajskej Evy vidíme samotnú autorku, a ako sympatická miniatúra Milczysz (Mlčíš, str. 36). Aj báseň Spacer (Prechádzka, str. 10) evokuje reflexívnosť, no tu sa poetka pohybuje po dobre vyšliapaných a dávno označených chodníkoch. Namiesto reflexií – impresia. Žiaľ, z väčšiny básní nemožno vyčítať nič nové a právom to možno autorke vyčítať, pretože aj vskutku originálny podtext v básňach ako Czterdzieste urodziny (Štyridsiate narodeniny, str. 11), alebo Kamienie (Kamene, str. 49), sa pod záľahou anachronickej štylistiky, slovných redundancií a opisov stráca. Naopak, nesúrodosť vo výraze sa netýka básne Rezonans (Rezonancia, str. 52), v ktorej je novátorský dvojoobraz (pŕhľava a hudba) skvele podporený rytmom a členením veršov.

Marta Šwiderska-Pelinko, nádejná poetka strednej generácie súčasných poľských autorov, sa k nám prihovára úprimne, len možno príliš opatrne. Nemožno jej však uprieť snahu o jednoduchosť a skratkovitosť výpovede. Stále totiž platí, že povestná hranica medzi genialitou a banalitou je takmer neviditeľná.

                                                                                                        Richard Kitta

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.