Niektoré životy sú FANTASTICKÉ (rozhovor s Jánom Gavurom)

Niektoré životy sú fantastické

 

Rozhovor s básnikom, prekladateľom a literárnym kritikom Jánom Gavurom

 

   Ján Gavura sa narodil v Poprade (1975). Vyštudoval slovenčinu, angličtinu a katolícku teológiu. Pracuje ako odborný asistent na Inštitúte slovakistiky na Prešovskej univerzite, kde sa venuje najmä literárnej teórii, histórii a metodológii. Vydal dve básnické knihy Pálenie včiel (2001) a Každým ránom si (2006). Prekladá z angličtiny (J. Sutherland-Smith, S. Heaney, L. Flynnová, R. Welch a i.), naposledy vydal výber z básní C. A. Duffyovej Nesvätá žena (2006).

 

 

R. B.: Hovorí sa, že literatúra by mala vychádzať zo života a k nemu sa vracať. Prosto by mala byť o živote. Súhlasím, ale problém je zložitejší: ide o fenomén fikcie, ktorej konštruovanie objavuje neexistujúce, a zároveň o fenomén verifikovaný realitou. V umeleckej literatúre nemožno od seba oddeliť tvárne a látkové zákonitosti, vzťah medzi tvorivým procesom a empirickou skutočnosťou má povahu nevyhnutnej jednoty protikladov. Jeho zvládnutie kladie vysoké nároky na talent autora, je vyslovene na intuícii a racionálnom prístupe spisovateľa, s akou logikou diela sa preukáže. Nemáš dojem, že vzťah medzi vnútornou a vonkajšou logikou diela je náročný na pochopenie aj pre niektorých slovenských kritikov? Ak sú odborníkmi v literárnej vede, nemôže ich ospravedlňovať akoby uzavretosť čitateľskej pozície.

 

J. G.: Ak dovolíš, rozdelil by som tvoje hlasné zamyslenie sa na dve časti a začal by som tou druhou. Dnes sme v pozícii, že na kritika musíš mať šťastie a nie je to dobrá vizitka. Priestor recenzistiky sa výrazne marginalizuje a vytvára sa dostatok miesta pre nekompetentných kritikov. Verím, že niekto môže mať aj na kritiku prirodzený talent, tak ako môže byť talentovaný čitateľ či spisovateľ, ale ak aj ktosi taký je, musí sa pokúšať o získavanie ďalšej odbornosti. Kritik by mal byť schopný pochváliť dielo, aj keď sa mu nepáči, lebo vie, že je v danom texte hodnota. Čiže musí byť zorientovaný v hodnotách a tie uprednostní aj pred svojím (predpokladám, že vytríbeným) vkusom. Logika a literárne dielo idú ruka v ruke a nemožno ich oddeliť. Ruský literárny teoretik M. M. Bachtin k tomu napríklad píše: „Každá tvorba je vázána jednak svými vlastními zákony, jednak zákony materiálu, s nímž pracuje. Každá tvorba je určována svým předmětem a jeho strukturou, a proto nepřipouští libovůli… Hrdinu i dominantu jeho zobrazení si autor sice volí, ale poté je vázán vnitřní logikou zvoleného, a nadto má dát této logice průchod ve svém díle.” Inými slovami, autor je slobodný na začiatku, potom už má svoje ďalšie voľby prísne spojené s logickou nadväznosťou. Situácie, keď je reakcia postáv v diele neprimeraná, keď si autor musí pomáhať náhodami, keď nevhodne nadržiava alebo sa mstí istej postave, to všetko sa odrazí na nedôveryhodnosti textu a jeho horšej kvalite. Slovo fikcia sa pri umení používa na odlíšenie priestoru v umeleckom diele od obyčajného sveta fyzických ľudí. Rieši to viaceré problémy. Fikcia môže mať blahodarný objavovateľský účinok, ale oveľa častejšie sú diela, ktoré pracujú s extrémnejšou formou fikcie (napr. sci-fi), iba na zábavu a únik od reality. Nechcem povedať, že prostredníctvom sci-fi sa nedá nič zaujímavé pretlmočiť. Dovolím si však tvrdiť, že to zaujímavé nebude kvôli odvahe autorovej fantázie, ale kvôli schopnosti použiť ju ako metaforu (napr. Blade Runner a jeho metafora: robot ľudskejší ako človek).

Vrátil by som sa ešte k otázke kritikov a ich kompetencii. Kritici, ktorí zároveň pracujú na univerzitách, sú naozaj erudovaní a na vysokej úrovni. Povedal by som, že musia, inak by skôr či neskôr prišli o svoje meno, možno aj o prácu. Problémom kritiky však je, že je postavená pred veci, ktoré sú nové a priestor skúmajú ako prvolezci. Inými slovami: riziko, že kritik bude musieť vziať slová späť, je vyššie ako v prípade literárnej histórie, kde je už názorov niekoľko. Novosť, ktorá by si vyžadovala (od)vážnejšie odhadovanie, je však v priestore slovenskej literatúry veľmi malá. Odhadujem, že jedno z tridsiatich diel prinúti skúseného kritika zastaviť sa a zvažovať hlbšie.

Pozrime sa na vec aj takto. Určite sa zhodneme, že jestvuje kvalitná hudba a nekvalitná hudba. Pozor, to nie je porovnanie Bach a Vivaldi, ale Bach a Naša-Marienka-má-klavír. Obidve CD-ečka nájdeš na polici v predajni, z oboch počuješ tóny, melódie, ale ten rozdiel je vesmírny. Jestvuje výborný futbal a futbal IV. ligy skupiny Východ. Aj Manchester Utd. aj oddielové mužstvo telovýchovnej jednoty FC Horná Dolná hrajú futbal, vzájomný zápas by však bol pre Hornodolnistov fatálny. Predstavme si grafomana, ktorý píše, čo sa mu páči, a potom poprosí ocka, aby mu na knihu prispel. Štatisticky máme spisovateľa. Keď si prečíta tvrdé kritiky, môže sa ospravedlňovať fantáziou a slobodou tvorby. Sú na vine kritici?

Jestvuje ideál umenia. Môže mať viacero podôb, môže to byť Goethe, Shakespeare alebo Márquez. Spisovatelia napĺňajú potenciál tohto ideálu. Čím bližšie sa k nemu dostanú, tým lepšie dielo máme pred sebou (cesty k vrcholu sú rôzne). Keď sa porovnáme so Shakespearom, ako ďaleko sme sa dostali? Keď nás kritici porovnajú so Shakespearom, ako vyznie táto konfrontácia? Je toto dielo schopné transcendencie skutočnosti (M. Hamada) a samého seba? Je toto dielo invenčné, originálne v jazyku a s hlbokou znalosťou života (H. Bloom)? Iné hodnotenie ako absolútne je len náhradným riešením, východiskom v zúfalej spisovateľskej produkcii.

 

R. B.: V prípade tvojich recenzií oceňujem zmysel pre detail, zvažovanie všetkých možností a súvislostí, aby po mnohonásobnom meraní sa poriadne zarezalo hodnotením. Málokto dokáže vytvoriť dielo o diele. Práve preto nehádžem kritikov do jedného vreca, možno ako jeden z mála mám pochopenie pre ich náročnú prácu, úsilie o maximálnu objektívnosť. Škoda, že ti na túto činnosť ostáva menej a menej času. Nielen pre vlastnú tvorbu a prekladom. Nedá mi však nespomenúť novodobú grotesku Kozľa v mlieku od J. Poľakova, kde sa rozprávač-literát staví s priateľmi, že z pologramotného chlapíka, ktorý nikdy nič nenapísal, vyrobí geniálneho spisovateľa. Trocha rozumný čitateľ sa aj bez prečítania knihy musí dovtípiť, že protagonista stávku vyhrá. Čo povieš na takéto zrkadlo, ktoré priam dokonalo odráža spoločenské pomery nielen v slovenskej literatúre?

 

J. G.: Krátkodobo sa sústredenou kampaňou dá z pologramotného spisovateľa urobiť kandidát na Nobela. Súdny človek, ktorý má jasno v hodnotách a istú mieru sebavedomia, si však vie uvedomiť, že sa ostatní mýlia, klamú alebo zavádzajú. Nájde sa dieťa, ktoré povie, že cisár je nahý a idea -izmu (faš+, kom+, soc+,…) je bludná a zhubná. Nie je ľahké sa zorientovať, kto je aký kritik, postupne sa však tie správne mená ustália a tým budeme dôverovať. Nie je ich až tak málo.

 

R. B.: Hoci v literatúre je možné „všetko” ako v Kocúrkove, predsa len literárna veda vskutku ukazuje, že absolútny relativizmus pre umenie nemá opodstatnenie. Umelecká kvalita diela nie je iba subjektívnym javom, ale aj objektívnou hodnotou, ktorá podlieha kritériám. Má zmysel skúmať ju. Poznanie zákonitostí literárnej tvorby umožňuje zbavovať sa umeleckých trhlín, ich nerešpektovanie, či už vedomé alebo nevedomé, vedie k esteticky neplnohodnotnému dielu. Viem, že tieto zákonitosti predstavujú voľné pravidlá a nie prísne určené, pevné postuláty. V tvorbe ma síce obmedzujú, no zároveň ich znalosť mi dáva o to väčšiu slobodu. Tak ako pri vynálezoch poznanie fyzikálnych zákonov, ktoré za daných podmienok sú však nemennými matematickými formuláciami. V akej situácii sa na rozdiel od fyziky nachádza literárna veda? Existuje viac koncepcií, kde každá z nich má iné voľné pravidlá? Napríklad filozofické koncepcie alebo systémy sa dajú prirovnať k vývoju jediného stromu.

 

J. G.: Umenie má v sebe zahrnuté dva princípy – originalitu a variabilitu – ktoré ho robia veľmi premenlivým a ťažko uchopiteľným. Tak sa azda môže zdať, že relativita je na mieste. Úspešné napísanie literárneho diela je závislé od mnohých okolností, aj keby dielo nemalo žiadnu vyslovenú chybu, ešte stále môže byť nevýrazné a bez chuti. Iné diela, ktoré sú písané s entuziazmom, odrazu dokážu nadchnúť, i keď sa na niektorých miestach autori pokĺzli. Zákonitosti literárnej vedy zvyknú platiť na osemdesiat-deväťdesiat percent, nechávajúc si desať-dvadsať percent na prípad, keď nejaký originálny a variabilný autor napíše niečo, čo sa bude vymykať doterajšiemu poznaniu. Moja skúsenosť hovorí o výraznej istote pri analyzovaní a hodnotení diela. Aj fyzika má svoje horror vacui a iné mystéria a koľkokrát si fyzici museli nanovo opraviť svoje definície a poučky? Literárne teórie sa filozofickým smerom veľmi podobajú (obzvlášť od 20. storočia). Aj tu sa jednotlivé školy odlišujú skôr akcentom na problematiku (pozícia štruktúry, poetiky, hermeneutiky, čitateľa, tvorcu, ideologické parametre).

 

R. B.: Prečítal som si Rakúsovu Poetiku prozaického textu. S mnohými zákonitosťami literárnej vedy som síce narábal podvedome, no kniha mi pomohla systematicky sa zorientovať v súvislostiach. K základným nedostatkom prozaického textu patria: publicizmus, pátos, nadbytočné komentáre (netreba všetko prezrádzať, posolstvo by malo prirodzene vyplynúť z témy), priamosť alebo lineárnosť postupu (napr. pri hrôze, keď sa šok sám osebe stáva estetickým účinkom), vysokosť, absencia inverzie a proxemiky… Keďže existuje veľa zaujímavých populárno-vedeckých kníh z oblasti humanitných a prírodných vied, cítim potrebu popularizácie literárnej vedy. Takéto knihy sú užitočné hoci za cenu skreslenia vedeckých súvislostí. Nemyslíš, že by sa zišla prozaická verzia Utrpenia mladého poeta od J. Urbana? Aký by mohla mať prínos?

 

J. G.: Počas piatich rokov, ktoré majú študenti slovenčiny na našej fakulte k dispozícii, vidím, ako sa niektorí menia, ako postupne alebo skokom preniknú k jemnému mechanizmu umenia a literatúry a odrazu vedia, že v istých ohľadoch sa už nebudú mýliť. Postupne nadobúdam cit na to, či sú už študenti za alebo len pred bránou pochopenia (môžem sa však aj mýliť). Príručka, ktorá by bola schopná napomôcť dostať sa k literatúre znútra, by bola skvelá. Všetky javy a procesy v literatúre, ktoré vymenovávaš, sú ešte len začiatkom. Cesta k dokonalosti je oveľa zložitejšia. Ako porotca literárnych súťaží vidím, že najväčší problém majú autori s dobrou témou a so spôsobom, resp. metódou písania. Na druhej strane by takáto príručka bola aj veľmi obmedzujúca a mala by tendenciu vychovávať klony. Hľadanie riešení je bez existencie príručky ťažšie, ale tých, ktorí sa nenechajú odradiť, nakoniec čaká putovanie po vlastnej originálnej ceste s možnosťou najvyšších mét.

 

R. B.: Hoci si uvedomujem naliehavosť popularizácie literárnej vedy pre začínajúcich prozaikov, viem, že v konečnom dôsledku nemôže byť jej cieľom naučiť ich písať. No aspoň by sa širšej verejnosti sprístupnili dôležité poznatky o penetrancii ako výraze reakcie na problém alebo o ekvivalentnej substitúcii ako vízii v spojitosti s autorským videním. Jedno je isté: život konkrétneho človeka, nech by bol akokoľvek bohatý, nestojí za umelecký román. Korešponduje mi to so známou Rakúsovou myšlienkou, že literatúra je problémovejšia než život. A hoci problému bez témy niet, musím podotknúť, že téma môže byť bez problému. Ako sa pozeráš na smerovanie tvorby súčasných slovenských autorov, kde najmä v prozaickej oblasti sa nič nerieši?

 

J. G.: Tvoje slová sú excerptom a žiadali by si viaceré upresnenia. Literárne, alebo vôbec umelecké dielo sa usiluje osloviť príjemcu, a to sa mu podarí vtedy, keď ukazuje vec, jav, problém, ktorý má pre príjemcu význam. Sumárne sú teda filmy, romány a ďalšie diela problémovejšie, lebo už prešli selekciou – zaujímavé versus všedné, problémové versus zvyčajné… Dovolím si aj nesúhlasiť. Niektoré životy sú také fantastické, že keby ich niekto spracoval do románu, bol by kritizovaný za to, že sa nechal príliš uniesť. Autori časom vedia, že isté veci sa do diela nemôžu dať, lebo by vyzneli lacno, sentimentálne, premúdrelo alebo neskutočne. Dovolím si malú herézu: keby som mal porovnať svetovú úroveň slovenských básnikov a prozaikov, poviem, že v poézii máme čo svetu bez hanby ponúknuť. Z prózy na mňa ide nepríjemný pocit, ktorý má farbu, a tá je sivá. Platí, že slovenskí prozaici buď vedia vymyslieť zaujímavú a podnetnú tému (závažné otázky), ale spôsob napísania je nedopracovaný alebo naopak. Výnimiek je málo. Niekoľkokrát spomenutý S. Rakús, A. Bednár, J. C. Hronský a pár ďalších. Veľmi držím našim prozaikom prsty. Mám rešpekt pred ich náročnou úlohou, no nemôžem upustiť od absolútnych kritérií. Veľmi rád by som si prečítal aj o niečom inom ako o stratených, zabudnutých a zbytočných ľuďoch.

 

R. B.: Tvoj nesúhlas, že aj život môže byť problémovejší než literatúra, ma úprimne potešil. Z komplexného hľadiska to s literatúrou ozaj nie je jednoduché. Medziiným si mi potvrdil niečo, čo som si uvedomil už dávnejšie: i keby boli splnené všetky zákonitosti literárnej vedy, kedy by sa dielo nestalo zlým, predsa len ich dodržanie by nám nezaručilo ani výborný estetický výsledok, ktorý by mohol byť nemastný-neslaný. Je pravda, že fyzika má svoje úskalia, no „opravené” zákonitosti exaktných vied pri zmene podmienok vedú k úplne rovnakým, starým formuláciám. Vtip je v tom, že na úrovni filozofie a humanitných vied sa to nedeje formálne, ale vedome a obsahovo. Ktorá literárna teória v súčasnosti patrí k najuznávanejším a aké základné poznatky si odniesla z predchádzajúceho vývoja literárnej vedy?

 

J. G.: Dnes nejestvuje najuznávanejšia literárna teória. Jestvuje poznanie rozličných literárnovedných prístupov, objavov a analýz, a dominancia nejakej teórie je relatívna. Stáva sa, že istý objav rozruší teoretikov a skúma sa na pozadí iných teórií a javov. Domnievam sa však, že o preferencii tej-ktorej tézy rozhoduje jej schopnosť byť presvedčivá. Tak ako si vyberáme medzi desiatimi interpretáciami tú, ktorá používa najpresvedčivejšie dôkazy a príklady, aj teória je v podstate len interpretáciou, čítaním čohosi, čo nemá síce písmená ako literárne dielo, ale vyžaduje si analýzu javov v ich podstate a súvislostiach. Základom akéhokoľvek uvažovania však musí zostať zdravý sedliacky rozum a túžba priblížiť sa k pravde.

 

Za rozhovor poďakoval Radovan Brenkus

 

 

Ján Gavura: …zabudni na zrkadlo

(básne a preklady)

 

 

Prvá stena, pamäť.

Drozd zobudený z prísneho sna

vyletí sám

naproti sebe.

 

Utopení stúpajú

po studniach k najvyššiemu.

 

Tých, čo utopili,

oceán prekrižujú so sladkou penou

a tí, čo stratili sa v krajine veľkých rýb,

podľa ich potlesku pôjdu.

 

Jestvuje tvrdá krv, čo pokoruje vrch,

moja sila, moja slabosť,

povrazec v perí a plachta v krídle,

keď suchou nohou prechádzam more

a nemôžem zablúdiť. Pre pamäť,

čo znie ako dym, nevidno hviezdu pútnikov Stellu Maris.

 

Vták klope a stena, ak je pravá, otvorí sa.

Ak je pravý, otvorí sa.

 

 

Ale kto dokáže otvoriť pečať,

otvorí aj dvere a jazyk

konečne vytlačí kameň soli.

 

Zrejme sme otvorení:

čo letí, nech letí.

Kto prichádza, nech na to príde

a kto volá po krstnom mene, nech

volá ďalej.

 

Pokiaľ vták sníva, tvorí:

akoby zvedavý z vedy, z radosti,

čo prináša láskavosť, z rýchleho strachu,

ktorý je naďalej najrýchlejší.

 

Ak kameň vypadne, bude to dlhý let.

 

 

(Zo zbierky Pálenie včiel; 2001)

 

Teraz

 

Kto si predstaví more času,

zotrie rozdiel medzi bielou a čiernou,

medzi vôňou jablone a chuťou na jablko.

 

Pri množstve času uniká mávnutie vrabca,

hrana kosy pri koreni stebla,

rozhodnutie fazule zaobliť sa.

 

Neprenikne ním ťažký pach včelích pokolení,

ktorých striedania nepoznajú plač, smiech ani výčitky.

 

 

V orechu

 

Na zelenú pružinu tlačí klíčok,

spútaný len krehkým zákonom Isaaca Newtona.

Pred puknutím prestáva platiť.

 

Prvolístok bambusu, borovice, jablone

sa ťahá a nezastavia ho ani krovky,

ani ťažké prsty drevorubača.

 

Keď sa raz zelená struna vystiera,

ani kameň neobstojí. Pútnika podoprie,

bijúcemu dáva zbraň.

 

(Zo zbierky Každým ránom si; 2006)

 

 

Zblízka

 

Telo si prvé zvykne

na útechu.

 

Dovolí piť z dlaní,

odtrhnúť jablko,

otvoriť polmesiac so

sladkými hviezdami hrachu.

 

Ako prvé sľúbi,

že duchu dá silu záprahu.

Akoby v tomto utiekaní,

nebolo viac utekania.

 

A duch prijíma a berie

a pri bozkávaní a milovaní

ešte vždy zatvára oči,

aby nevedeli,

ako nás vidia iní.

 

 

Profundis

 

Konečne sa poézia číta málo,

povrchne a s gestom lakomca.

 

Z náuky tajomnejšej

ako slobodomurárska lóža

sa stalo tovarišstvo zbytočnosti.

 

Už iba poslední hľadajú

v očiach iných odrazy (vlastných) rýmov,

v rytme krokov skok

metafory od jednej veci k druhej.

 

Ten, komu píšeš, už dávno zomrel,

alebo sa ešte nenarodil.

Zatiaľ si tu ty.

 

Konečne je básnik sám.

Konečne sám sebou.

 

(Z pripravovaného rukopisu)

 

 

Carol Ann Duffyová: Listy s Miláčikmi

 

Niektorí si ich schovávajú do krabíc od topánok, mimo svetlo,

a keď sa nadvihne veko, boľavé spomienky preblesknú von,

skrz na skrz popísané vlastnou nedbalosťou. Môj najdrahší

Viac nezrozumiteľným súkromným vtipom aj pointy

vyznievajú prázdno v medzerách medzi vyznaniami. Čo

máš na sebe oblečené?

 

                Už sa nikdy neprezleč.

Začínajú slovom Miláčik; končia vzájomným obviňovaním,

neprítomnosťou, pocitmi prehry. Dokonca aj teraz,

keď pästi kvitnú lupene do chvenia, prsty sledujú

každý ťah a vidia budúcnosť. Vždy… Nikto ich nepáli,

listy s Miláčikmi, tuchnú vo svojich kartónových rakvách.

 

Bejbina… Všetci sme mali zvláštne mená,

nútia nás červenať sa, akoby sme pod tými

prezývkami pred rokmi niekoho zavraždili. Umriem

bez teba. Tak si umri. Raz za čas, osamote,

ich vyberieme von, aby sme si ich čítali, srdce nám duní

ako lopata na pochovaných kostiach.

 

(Zo zbierky Nesvätá žena; 2006)

 

 

Carol Ann Duffyová: Čaj

 

Rada ti zalievam čaj, nakloním

ťažkú nádobu a nechám vodu kanúť,

voňavý opar ti zahalí šálku z porcelánu.

 

Alebo keď si preč či v práci,

rada myslím na tvoje dlane, keď si odpiješ,

až jemný úsmev tvojich pier sa odkryje.

 

Mám rada otázku – cukor, mlieko? –

a nespomeniem si ani za svet,

keď v tvojich očiach dušu vidím, spomienok viac niet.

 

Assam, Jasmine, Gunpowder, Earl Grey, Ceylon,

milujem mená čajov. Tak aký si dáš, hovorím vtedy.

No pre teba spravím čaj akýkoľvek a hocikedy,

 

aký len ženy nájdu na zelených svahoch,

tie najsladšie lístky, až z Hory Wu-tai,

kde ako milenec, spútaný, trhám tvoj čaj.

 

(Z pripravovanej zbierky Uchvátená; *2007)

 

 

Robert Welch: Batoh

 

Na Railway Road som sa stretol s Johnnym J.,

chlapíkom, na ktorého som nemal šťastie

už hodnú chvíľu, ak sme sa vôbec videli odvtedy,

čo sa odsťahoval do pokoja Culdaffu v Donegale.

Netrvalo dlho a zakotvili sme pri téme,

o ktorej predsa len niečo vie (pracuje pre poisťovňu),

konkrétne pri utrpení.

 

„Nech hovoríš, čo chceš, stále sa nájde niekto,

čo je na tom oveľa horšie ako ty.

Bol som minule s jedným chlapcom

a ten mi povedal, že keby som do kúta odhodil

všetky svoje starosti a potom požiadal ostatných,

aby na vrch hromady pridali tie svoje,

a neskôr by som sa začal tou kopou prehrabávať,

aby som našiel, čím som tam prispel,

bol by som šťastný prešťastný,

keby som si ich mohol vziať späť,

lebo som videl svinstvo, s ktorým musia žiť ostatní.

A s tým nič nenarobíš.”

 

Toto mi Johnny J. povedal

pred bankomatom na Railway Road.

Takže, zbaľ si tie svoje trápenia a kráže do starého batoha,

pretože pred zotmením môže byť ešte kus cesty

(možno ani nie), pekne sa zbaľ a s úsmevom,

chlapče, s úsmevom pridaj do kroku.

 

(Z pripravovanej zbierky Crosshaven; *2007)

 

 

Leontia Flynnová: Pre Lily Allenovú

 

O desiatej začína Heather rodiť,

doprava sa sunie ako prúd buniek, cestička zrniacich krviniek.

Dostali sme požiadavku. Stav – najvyššia pohotovosť:

žiada si so sebou jednu schopnú osobu, zálohu pre šťastie,

a mňa, aby som ju, podľa jej slov, rozveselila.

 

Autá mi však rušia príjem a ja som odrazu na míle ďaleko,

šlohla som sestričke pero, v hlave vystieram zvitok rukopisu,

– čosi sa mi neúprosne tisne na špičku jazyka –

no potom strácam niť

– spolu s jej bolesťou a jej úľavou bolesti –

a kým nebadateľne uplynie poludnie,

Heather privádza na svet dieťa, ako pointu.

 

(Z pripravovanej zbierky 26; *2007)

 

 

James Sutherland-Smith: Proti zrkadlu

 

Zrkadlo ťa, samozrejme, môže začať nudiť,

tak ako sa ti môže znudiť milenka,

keď zistíš, že svoju vášeň len predstiera

a priťahuje ťa iba postriebrenými trikmi,

povoľným výrazom, falošnou nahotou

a víťazným úsmevom, presne takým istým ako ten tvoj.

 

Zrkadlo má rozmazaný a prekonaný uhol pohľadu,

ako domáci bôžik, ktorého sošku

vyhladili prsty do beztvarej podoby

počas storočia dotýkania sa na svadobných oslavách.

Neskôr ho možno zosmiešni alebo zakáže kňaz,

ktorý ukáže na prednosti nevideného, nepredstaviteľného Boha. 

 

Potom sa zo zrkadla stane démon

a viac už neukáže nadbytok oleja a zrna,

strechu bezpečnú pred búrkou či ľahký pôrod,

ale hladujúcich otrokov kradnúcich kúsky chleba,

mozaiku, z ktorej stúpa vlhko zo zimného dažďa,

pôrodnú babicu, ktorá trasie hlavou nad misou krvi.

 

A keď sa v predvečer Dušičiek tešíme, že uvidíme

našich milovaných, láska zažiari ako zlo, viera ako zlodej,

rakovina bude zaručená a Boh bude stvorením kdesi pod nami,

odkiaľ bude vrčať na cudzincov a močiť na kolesá ich áut,

zatiaľ čo nad nami, v stropných zrkadlách s pozláteným rámom,

akosi nie sme už tými mužmi a naše ženy nie sú celkom naše.

 

Takže zabudni na zrkadlo a vráť sa k originálu,

ktorý tu pri tebe spí a mäkko dýcha,

ktorého telo je nedokonalé a úsmev nečitateľný.

Možnože sa jej sníva o tebe pri jazierku s narcismi,

kde sa z vody dvíha čosi ako ryba za muchou.

Zošpúlenými perami čaká tvoju súhlasnú odpoveď.

 

(Z pripravovanej zbierky Pazúrik, *2007-8)

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.