Peter Bilý: Leto plné snehu

1.

Cítim ako senilniem. Mám dvadsaťosem, prítomnosť ma nebaví, na budúcnosť neverím, a tak sa už iba obzerám dozadu. Pristihujem sa pri tom, ako som čoraz viac sentimentálny. Už sa dokážem topiť aj v tých najplytkejších citoch. Asi mi predčasne mäkne mozog, alebo čo.

Neviem, či trpím mentálnymi menzesmi, ale s niektorými svojimi známymi sa už nemám o čom baviť.

Povinne chodím na fajnové párty. Synovia zbohatlíkov sa na nich zvyknú zhovárať napríklad o tom, či bmw a audi sú autá pre nešťastných proletárov alebo nie. Nemám jachtu, otec snúbenice áno, mal by som sa cítiť aspoň trochu menejcenne. Nerozumiem metajazyku mysliacich žalúdkov. Medzi zlatou mládežou cítim, ako s každou vdýchnutou molekulou kyslíka hrdzaviem, no medzi starými snobmi sa vždy cítim príjemne.

Ale aj tak sa radšej čím skôr opijem a sadnem si ku skúseným kamarátkam. Tie sa sťažujú na svojich ekonomicky výkonných samcov, na to ako sú pri nich počas dovoleniek myšlienkami neprítomní.

– Myšlienkami? – spýtam sa neveriacim tónom a snúbenica na mňa zazrie.

Viem, že tentoraz som trafil vedľa.

– Kedy sa budete brať? – zmení tému nejaká Arantxa. Carolina okamžite očervenie. Zazriem vyčítavým pohľadom na utáranú známu, aby sa podobná otázka nikdy nezopakovala, a zahlásim:

– Až budem tehotný.

Dievčatá sa začnú chichotať až do zúfalosti, lebo si myslia, že to bol pokus o vtip. Uvedomujem si: tak ako ja ešte nemajú tridsať a nevedia, ako ich ten smiech čoskoro prejde. Neviem prečo tkviem utkvelou predstavou, že až sa raz budem musieť ženiť, nechám sa do kostola priniesť v zadnej časti pohrebného voza.

Každá mokrá sliepka si o sebe myslí, že je labuťou. Preto si presadnem vedľa. Ctihodné panie pri bazéne sa nezadržateľne blížia ku štyridsiatke a nejedna z nich je už za ňou. Život ich baví ešte menej ako mňa. Napriek tomu, že väčšina z nich má pôrod za sebou, cítia sa večnými dievčatami. Ach, tá večnosť. Posledné čo im ostáva. Ešte tie posraté dovolenky, okázalé handry, cvengajúce šperky a súkromné školy pre ich štence.

Tušia náročného gigola vo mne, neberiem im to. Koľkokrát som už počul ono obligátne „až s tebou som objavila svoje telo”? A pritom k tomu stačí tak málo.

Laura si vyberie z kabelky malú bielu hrudku, otvorí mininožík s pozlátenou rukoväťou a naseká si na pásiky dostatočné množstvo nevinne vyzerajúcej múčky.

– Dáš si s nami? – spýta sa ma.

– Nie, ja radšej víno.

– Ale tento andský prášok je ozaj dobrý. Žiadne svinstvo, čistý materiál.

– Nie, nie, ja radšej červené, – poviem a natiahnem sa za fľašou.

– Prisahaj, že nás neprezradíš… – rozosmeje sa, a keď si konečne všimnem, ako si hryzie spodnú peru, dôjde mi, že dnes to nie je jej prvé potiahnutie nosom.

Ctihodné panie nie sú sprosté, aby stáčali bankovky. Vedia, aké je to nehygienické. Aj mne by sa to hnusilo. Bankovky tak či tak v peňaženkách nenosia. Vytiahnu si z kabeliek sklenené trubičky a každá si šňupne svoju linku. 

S ľahkým vínom v ťažkých olovených žilách sa cítim ako staromódny moralista. Môžem za to? Na jednu noc by som chcel byť svedomím žien, ktoré ma práve obklopujú. Lebo sám žiadne nemám.

 

2.

Bol som na mesiac na Slovensku. Znovu som počúval o dejinách sluhov, o jazyku slabochov. Nejeden zamindrákovaný subintelekt chcel prerásť miestne pomery, no neprerástol. Nemám vlastný diskurz, nejaký názor, či čo. To bolo výčitiek na moju adresu! Keď som sa zle cítil, kamarát mi doniesol recenzie na moju poslednú knihu a s každou som nemohol nesúhlasiť.

Kedysi som bral vážne litre intelektuálnych šťaniek od nejedného papučového filozofa. To som mal osemnásť. Potom desať rokov intenzívnej nudy a dnes som tam, kde som.

Nuda je celkom dobrou terapiou na životné slogany.

Rozhodol som sa, že si kúpim psa. Taký pes, to nie je hocikto. Pes môže byť pádnym dôvodom na to, aby som sa ráno prinútil zdvihnúť z postele a mal pred sebou deň s viac-menej určeným programom. Lebo ináč, čo by som robil s časom pred sebou a s takzvanou budúcnosťou?

V priateľstve som ušľachtilý, v láske som rasista, preto som sa rozhodol pre labradora retreviera. Fenka čokoládovej farby. Mám iracionálnu slabosť pre aristokratky, preto som ju bral s rodokmeňom. Hoci nie každé prečo má aj svoje preto.

Chovateľka bola v mojom veku, vyzerala bohovsky. Tak som si sedemtýždňového psíka lepšie všimol, až keď som sa s mladou advokátkou a jej starnúcimi rodičmi rozlúčil. Jej otec je sochár, ale nemal som chuť baviť sa s ním o umení, živote a iných zbytočnostiach, celý čas som visel pozornosťou na jeho dcére.

– No len aby si nemala nejaké vrodené vady, – povedal som čokoládovému klbku, ktoré sa ku mne túlilo s nádejou, že ak nemám rád ľudský rod, so psami si porozumiem.

 

3.

Takmer som vytriezvel. Aby mi neprišlo zle, začal som sa nalievať minerálkami. Dôsledok sa po pár pohároch dostavil: musel som navštíviť záchod, aby som uľavil napnutým obličkám. Úmyselne na ženský. Tak sa mi víno dostalo z hlavy von a musel som sa naliať červeným naspäť na tú správnu hladinu.

Znovu sedím pri ctihodných paniach a tvárim sa ako slovutný mládenec. Viem, že ak by som teraz s niektorou z nich vyšiel na horné poschodie vily, alebo na záhradnú strechu, jediná, komu by to vadilo, by bola Carolina, moja snúbenica. Manželia posttridsiatničiek sú v pohode. Už žiadne stresy, sú radi, ak ich prekliate manželské povinnosti splní niekto iný. Lebo najprv to bola vášeň a teraz už iba povinnosť. A koho vzrušujú povinnosti, ak nie úchylov?

Začnem našňupaným dámam rozprávať o svojom bývalom šéfovi, Javierovi E. Bol to chlapec z ich kruhov, tak som ho ani nemusel priveľmi opisovať. Pravidelne chodil hrávať golf na tie správne trávniky, vedel, kde sa krája dobá šunka, ale rozumeli sme si. Na služobkách do Čiech, ak sme boli v reštauráciách sami dvaja, neraz sme tárali nad taniermi a chlastom o literatúre. Hneď ako začal rozjarene rozprávať o Kafkovi, vedel som, že horko-ťažko pózuje a rozdrapuje sa. V skutočnosti ho nikdy nečítal. Tak som mu radšej kúpil španielské vydanie Švejka, nevydarený starý preklad z nemčiny a bol som si istý, že to ho bude viac baviť ako staromládenecké neurózy Jozefa K.

K. ako k.?

Potom mi ctený Javier Eloy navrhol, aby som mu spravil neslušnú láskavosť. Šéf, nešéf, mal som odmietnuť? Človek sa stretne v živote so všeličím, ale niektoré veci by aj na film boli priveľa. A literatúre málokto rozumie, preto sa všetci oháňajú práve filmom.

 

4.

– Toto leto mám plné snehu, – vycerí na mňa zuby našlapaná Laura.

– Kam chodíte lyžovať? – spýtam sa nevinným tónom, hoci viem, čo tým myslí.

Laura sa začne smiať na plné hrdlo a vykríkne na svitajúce nebo nad madridskou Moralejou:

– Kokaín, hlupáčik, kokaín!…

Až s vami, vážení, som objavil vlastny rozum.

 ô

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.