Robert Kačeňák: Smrť v Tatrách

„Pamätám si jeden deň, fotil som skoro všetko. Na modernej digitálnej fotografii môžete mať dátum a čas. Tvár mojej ženy sa na fotografiách  mení v priebehu minúty. Ide z toho des.”

„Uhm.”

„Myslíte si, že som ich naozaj nezabil, pán doktor?”

 

1.

„Vitajte na kurze magickej krajiny. Naučíme vás fotiť zaujímavé snímky tým, že niečo z krajiny vezmete, alebo niekde pridáte…”

Účastníci workshopu sedeli v laviciach Základnej školy Antona Prídavku. Riaditeľ si v čase jarných prázdnin privyrábal ako lektor. Na tvárach mladých fotografov sa zrkadlilo nadšenie prvého dňa. Niektorí vyfintení v reprezentačných oblekoch, ale väčšina v športovom oblečení, ktoré sa viac hodilo k Tatrám. Čo sa týkalo počtu fotoaparátov porozkladaných okolo, tak s účastníkmi workshopu mohla súperiť len hojná skupinka japonských turistov. Fotoaparáty boli v ich rukách ako domáci maznáčikovia. Psi zavesení na obojku okolo krku.  Niektoré prístroje boli tupé ako boxeri, iné malé sťa čivavy. Ľahko ste rozoznali pestované plemeno od pouličnej zmesky.

Tristan počúval len na pol ucha. Hľadel na  krajinu za oknom. Polámané skaly Vysokých Tatier sa zadierali oblohe ako triesky pod necht, ktorý sa oberal červenofialovou farbou. Mužovu tvár by sme azda mohli nazvať zasnenou. Hlavne kvôli strapatej ofine a vlhkým očiam, ale bola to skôr určitá odvrátenosť. Diaľka, ktorú nemožno prekonať žiadnym dopravným prostriedkom. Smútok v jeho tvári ho robil príťažlivým pre určitý typ žien. Patril medzi ten druh mužov, ktorý s pribúdajúcimi rokmi získavajú zvláštnu  charizmu nedbalej elegancie. V jeho pohyboch bolo niečo rýdzo účelné, ale zároveň prázdne.

Okolo školy prehrmela horská električka-zubačka. Slabé záchvevy pôdy zavibrovali na otvorených oknách. Zo stropu sa zniesol na jeho hlavu slabý poprašok starej omietky ako sneh. Prilepil sa mu na tvár a vlasy. Bez pohybu hľadel na iskrivé vrcholy Tatier strácajúce sa v opare, akoby sa nič nestalo. Svetu práve hrozil západ Slnka a časť končiarov bola sfarbená do oranžova, druhá do modra. Jedna polka temnela lesom, z druhej trčali pahýle obhorených stromov. Ktosi povedal, že okolie vyzerá ako cesta do Mordoru. Magická krajina, nič nebolo treba ubrať, ani pridať.

„Na záver nášho workshopu usporiadame z vašich prác výstavu.”

V sále to zašumelo, každý túžil po svojich piatich minútach slávy.

 

„Od začiatku som bol pre nich exot. Listoval som v duchu rodinnými fotkami a predstavoval si, ako snímky  v posledný večer premietam pre všetkých.”

„Prečo?”

„Myslíte, že je to dôležité?”

„Možno. Ani mne ste doteraz všetky neukázali.”

„…”

„Možno ste ich túžili všetkých šokovať, vydesiť.”

„Asi áno.” 

2.

„Zajtra určite využite fotenie s dlhou expozíciou. Pokojne ju nastavte aj na niekoľko minút a uvidíte, koľko zaujímavých fotiek vznikne.” Riaditeľ školy zhasol projektor a v zatemnenej miestnosti sa postavy účastníkov workshopu zmenili na nejasné tiene. „Dobre a teraz sa rozdeľte sa do trojíc.”

Na druhý deň začali kurzisti pracovať v teréne. Bolo to celkom iné ako teoretizovať v učebni. Omámení ostrým vzduchom, nerovnou cestičkou stúpali spoločne stále vyššie a vyššie do hôr. Cesta si delila ľudí ako dlhý predkrm. Na špici kráčal lektor a jeho pochlebovači, v strede sa trúsili páriky a na konci skupinka štyroch starších dám, ktoré si navzájom ukazovali fotky vnúčikov. Jedna z nich mala na sebe modrý pršiplášť aj keď nepršalo, pre každý prípad. Jej fotoaparát strihal odstávajúcimi chlopňami koženého obalu, ako vlčiak ušami. Puzdro viselo na aparáte ako nešikovne nasadený náhubok.

 Posledný išiel Tristan, ktorý chronicky zaostával. Fotil cestu, po ktorej išiel, maličkosti, ktoré mohli mať význam a nemuseli. Neustále zakopával o drobnosti, na ktoré ostatní uchvátení prírodou ani nepomysleli. Cvakal však snímky bez záujmu, len s akousi zvláštnou vytrvalosťou, zaťatosťou. Výpravu dohnal na stanovišti, kde sa všetci zastavili a chvíľu cez objektívy obdivovali krásnu panorámu. Krajina sa tiahla do diaľky ako unavená žena. Výhľad bol nádherný, horské pleso bolo ako farebný diapozitív oblohy. Tristan si vytiahol desiatu.

„Musíte fotiť, fešáčik! Svetlo sa vám stratí,” dobiedzal Igor, pán z jeho trojice. Pochádzal od Žiliny, vo vetrovke vyzeral tlstejší než bol. Mäsitými prstami si kedy-tedy poopravil teplú čiapku, ktorou si chránil spotenú lysinu. Tristan len mávol rukou. Tlsťoch medzitým urobil tri fotky. Tristana.

„Zdenka, dohovorte mu,” oslovil Igor žoviálne tretieho člena ich krúžku. Dievča v zelenom filcovom kabáte s kapucňou ho však ignorovalo. Hrdzavo ryšavé vlasy sa temne leskli.

„Myslel som, že fotíme krajinu,” ohradil sa Tristan.

„Ja som si tiež myslel, že sme prišli fotografovať, ale vy nefotíte.”

„Čoby nie, fotím.”

„Ale málo, ale, nuž, konečne, to je vaša vec. Nechal som sa trochu uniesť. Ja osobne chcem nafotiť čo najviac. Viete, je potom na výstavu z čoho vyberať. Skúsenosti z minulých rokov,” dodal veľavýznamne. „Chcem, aby mi to konečne vyšlo. Poznáte to, niekedy sa aj na somára usmeje šťastie. Čím viac fotiek, tým väčšia pravdepodobnosť.”

„No áno.”

Igor rozprestrel ruky, ako keby chcel objať celý svet.

„Predošlé roky som v súťažiach neuspel, ale raz to vyjsť musí. Verím v evolúciu, zdokonaľujem sa v robení fotiek. Vyvíjam sa,  tak ako všetci.”

Zdenka podišla bližšie.

„Nemôžete sa mi na to pozrieť? Neviem či to mám dobre nastavené.” Od úst jej išli malé obláčiky pary. Sálalo z nej teplo. „Nefotím dlho. Nechcem zle nastaviť citlivosť pre tento film.”

Tristan fotoaparát krátko skontroloval. Bol v poriadku.

„Všimla som si, že sa držíte bokom. Šli ste celkom na konci.” Uprela na neho svoje zvedavé oči.

„To sa pri fotografovaní hodí, byť všímavý,” povedal.

Zdenka sa začervenala.

„Ľudia si o vás hovoria, že ste zvláštny.”

„Možno som.”

„Tiež niekedy potrebujem byť sama. Chcem, aby ste vedeli, že viem, ako sa cítite.”

„Tak to viete viac ako môj psychiater.” Nasilu sa usmial.

To nemôže vedieť, v žiadnom prípade, pomyslel si.

„Na ničom vám už nijako extra nezáleží.”

Zaskočila ho. Bola o 20 rokov mladšia ako on. Keď on bol v jej veku, ešte nežila.

Výprava pokračovala ďalej horskými cestičkami, keď si neskôr prezeral fotky, naozaj sa im podarilo zachytiť to správne svetlo. Spálená tatranská krajina na pozadí bielych končiarov a modrej oblohy vyzerala tragicky. Fotky sa mu nepáčili.

            Pred Tristanom znovu kráčala štvorica dôchodkýň a živo rozprávali. Nechtiac si vypočul chválospev na Agathu Christie a jej slečnu Marplovú, rovnako ako aj podrobný psychologický rozbor Igora.

„Je čudný. Tvrdí, že je len evolúcia. My sme podľa neho dinosaury, dievčatá.”

„Čo je to vlastne ta eva lucia?” hrala sa „Márplová” na nechápavú.

„Je to blud. Proste neverí v Boha. Takí boli aj komunisti. To neskončí dobre, verte mi, ako že sa volám Bartáková!” vysvetlila jej pani v modrom pršiplášti, ktorá vtip nepochopila. Babičky sa zasmiali. Koketne sa pri tom obzerali po Tristanovi.

V sedle výprava unavene popadala na kamene, väčšina už nevládala ďalej. Strmá kamenistá cestička sa strácala v hmle.

 

„Prečo sa stále snažíte rozprávať tým tónom?”

„Akým tónom?”

„Takým psychiatrickým.”

„A to je aký?”

„Používate hlas, akoby ste stále vraveli kurzívou.”

„Ako sa v tom cítite?”

 

3.

„Idem ďalej,” povedal Tristan.

„Sám? Že sa vám chce.” Igor si unavene sadol na skalu a rozbaľoval olovrant.

„Vybehnem na hrebeň a potom hneď naspäť, nanajvýš polhodinka.”

„A ostatní budú čakať?”

„Viete, aké tam môžu byť fotky?”

„No to je iná pesnička.”

Tristan sa pomaly otočil a začal stúpať do kopca. Ďaleko od ruchu veľkomesta sa každý zvuk rozliehal hlasno, odrážal sa od skál a zároveň zanikal v obrovskom priestore, v otvorenej nebeskej klenbe nad hlavou. Zatínal zuby, nohy si oddýchli iba minimálne.     Obzrel sa, priložil k očiam rýchlo fotoaparát a cvakal fotky. Skupina ľudí bola čoraz ďalej. Každá jeho zastávka trvala len niekoľko sekúnd, vykúpená nepríjemne vlhkým chladom, ktorý ohryzoval z jeho teplej aury. Nohy mu tuhli, ako by chcel zakoreniť v nehostinnej pôde. 

Cestička sa kľukatila strmo do kopca, škriabal sa už skoro štvornožky. Ruky mal skrehnuté a zároveň doráňané od skál. Nevšimol si, kedy hmla okolo neho zhustla. Bolo to ako keď skladáte na seba vrstvy jemnej bielej záclony, chvíľku je to éterické a v ďalšej sekunde držíte ťažký  balík, v ktorom sa nezorientujete. Dymová opona sa trhala pol metra pred ním po maličkých kúskoch a za jeho chrbtom sa znovu zlievala. Bol chybou, kazom v jej štruktúre.

            Pod vrcholom mal oči zaliate potom, srdce búchalo po oboch stranách krku,  rýchlo a sípavo dýchal. Ostrá bolesť ho bodala do boka ako ostroha. V tempe však nepoľavoval. V bolesti im mohol byť bližšie.

            Náhle uvidel Šárku. Jeho dcérka utekala za motýľom po lúke vo výške jeho očí, stačilo len natiahnuť ruku. Potom videl ako si sadla k stromu a jedla kúsky hliny. Pokúsil sa ju zastaviť, ale ostala len hmla. Spomienky. Kráčal ďalej a po chvíli uvidel manželku, prelud vystupujúci z bieleho oparu. Pred očami sa mu hýbali fotky z rodinného albumu, ktorý mal pripravený na výstavu.

            Na chvíľu sa hmla roztrhla a on zistil, že už je skoro na ostrej hrane skalnatého štítu. Pomaly lapal po dychu. V trhlinách pod ním sa do diaľky tiahli bralá a ďaleká krajina. Výhľad pod ním bol majestátny. Tušil, že človek je  v horách maličký a stratený. Náhle sa cítil ako kvapka vody, ktorá sa poudiera o skaly, pretečie v štrbinách a vsiakne do zeme. Človek, menom kropaj.

Ani toto jej už nikdy neukážem, napadlo ho. Poťažkal v ruke fotoaparát, ale neurobil ani jeden snímok. Po lícach sa mu kotúľali slzy, len dve-tri, ostatné už dávno vyschli. Z bielych chuchvalcov medzi skalami vybehol jeho malý syn a naťahoval k nemu ruky. Potom ostali už len bledé tváre za rubášom hmly. Hľadeli na neho s nemou výčitkou. Kráčal so sklonenou hlavou nevediac kam, bez vôle k návratu. Nazrel cez ostrú hranu brala do priepasti. Chcel navždy ostať na tomto mieste, stať sa kvapkou vody, poudierať sa o skaly, vsiaknuť do zeme. Uzrel Šárkinu tvár, kričala, ale nič nepočul. Už nebola bledá, ale tmavá, šedivo fialová. Rozbehol sa k nej. Drobné kamienky mu utekali pod nohami a spúšťali malé lavíny sutiny do údolia. Keď prišiel bližšie, tvár sa stratila a ostala len skala.

            Začal cvakať fotoaparátom, akoby uveril. Nohy ho horúčkovito niesli ďalej, aj keď dávno zišiel z chodníka. Zablúdil. So slzami do neho prenikol chlad. Skackal dole kopcom, spúšťajúc malé lavíny štrku. Nemyslel na nič, vnútri ho len strelka kompasu viedla preč.

            Vystúpil z hmly pri chate ako mátoha.

„Človeče! Kde ste boli, preboha!” vyskočil na Tristana vedúci výpravy, riaditeľ Základnej školy Antona Prídavku. Fotoaparát držal za dlhý teleobjektív a huckal ho na neho ako dobermana. Na chvíľu  ako by si pomýlil muža s malým školákom.

„Fotiť, ako sme sa dohodli. Nemuseli ste čakať.”

„Nevideli ste ju?”

„Prosím?”

„Zmizla Bartáková. Poďte, všade ju hľadáme.”

            Pomaly, bez záujmu, ale  nie s ignoranciou sa pobral za lektorom. V chate dostal čaj a dozvedel sa, čo sa stalo. Ako sadla na krajinu hmla, niečo chvíľku pofotili, potom sa kurzisti mali stretnúť dole pri chate. Bartáková však chýbala. Dohodli sa, že budú pomaly v rojnici prehľadávať okolie. Unavený Tristan si ani nepamätal ako vyzerala. Vyšiel znovu do skál, kolembal z nohy na nohu ako ťažkými kostolnými zvonmi, znova zaostával. Zdenka na neho zvláštne zazerala. Poď, volal jej pohľad, ale on sa vliekol stále rovnako. Bola netrpezlivá.

            Tma prišla rýchlo.

 

„Dnes sa znova budeme venovať vášmu bezpečnému miestu. Poprosím vás, zatvorte oči. Budem počítať od päť. Päť…, štyri…, tri…, dva…, jedna… Povedzte, čo sa vynára…”

„Stúpam nahor k tmavej skale…, je to vysoko, nad mrakmi…”

„Je to pre vás absolútne príjemné?”

„Áno, skaly sú ostré, keby som skočil, tak sa určite zabijem.”

„Uhm. Ste tam úplne sám?”

„…áno. Som tam úplne sám.”

Plač.

 

4.

            Bartáková sa nenašla, museli zapojiť do hľadania horskú službu s cvičenými psami. Ubitá skupina kurzistov sa na noc utiahla do horskej chaty, málokto však spal. Vzduch v miestnosti, kde sa všetci uložili, bol vydýchaný, s ovocným zápachom ponožiek a šampónu z čerstvo umytej hlavy.

„Ukážeš mi svoje fotky?” spýtala sa Zdenka.

Tristan jej len bez slova podal fotoaparát a pokrčil plecami. Začala si pozerať kúsky, ktoré mal zachytené na digitáli.

„Si naozaj zvláštny, všetci ostatní si svoje fotky chránia, skrývajú do poslednej chvíle. Ja tiež,” poznamenala, ale Tristan zahĺbený do seba neodpovedal. Mokré vlasy mala prilepené k hlave, pričom viac vynikli jej pehavé líca.

„Čo je toto?” vyrušila ho zrazu. Otrčila mu pred oči jeho vlastný fotoaparát.

„Detská tvár.”

Zdenka nechápavo hľadela na nejasné skaly za chuchvalcami hmly. Ten chlapík sa nebojí ukázať, čo má, len preto, že nič nemá, veď on v skutočnosti nemá na záverečnú výstavu ani jednu fotku, pomyslela si

„Poďme ešte niečo nafotiť,” zašepkala.

Tristan ju bez záujmu nasledoval. V puzdre cez plece niesol Nikon s klasickým filmom. Odpočíval na mäkkej výstelke ako spiace dieťa.

„Prečo ti tak záleží na výhre?” Potichu hľadali miesto, kde by sa uchýlili.

„Chcem byť slávna. Neurobila som ešte veľa fotiek, ale myslím si, že mám talent.”

Pozrela na Tristana, ale ten neodpovedal.

„Zaslúžim si to.”

Jej mlčanlivý spoločník na ňu nechápavo pozrel.

„Na základnej škole sa mi spolužiačky vysmievali pre to, že som ryšavá. Všetkým im ukážem.”

„Toto je dobré miesto.”

 Skončili v opustenej chodbičke horskej chaty. Tristan postavil na statív fotografický aparát.

„Nastav expozíciu na dlho, tak ako nám povedal lektor.”

Potom to začalo. Obvykle fotenie trvá zlomok sekundy. V chodbičke trvalo niekoľko minút. Zdenka vchádzala pred objektív, hýbala vecami. Nakoniec sa osmelil aj Tristan a bosý chodil do kruhu. Vydržali pri tom asi dve hodiny. Tristan už dávno nikomu nedaroval toľko spoločného času.

„Myslíš, že ešte žije?” spýtala sa pri fotení. Tristan sa strhol. Zdenka pokračovala: „Čo na mňa tak pozeráš? Všetci akoby ste už zabudli, že sa starenka stratila.”

„Máš pravdu,” sklopil oči. Pousmial sa.

„Bojím sa smrti,” povedalo dievča. Tristan mlčal. „Keď si predstavím ako starnem, pomaly zo mňa obchádza sila, vyschýnam a stravuje ma choroba. Viem, som šibnutá.” Pozrela na neho úkosom. Tristanova tvár bola úplne prázdna. „Možno sa divíš, prečo o tom toľko rozprávam. Nedá mi to pokoj. Stratila sa z ničoho nič. Tak nejako si predstavujem smrť.”

Tristan sledoval ako v tmavej chodbe pred objektívom pomaly kráča cik-cak od steny k stene, dvíhajúc nohy vysoko ako bocian, mávala rukami v čiernom voľnom tričku ako krídlami.

„Umierať je ako keď sa starenka stratí v horách. Aspoň si to myslím, že je to taký pocit. Všade sa pomaly stmieva, človek sa potkýna padá na ostré hrany, nakoniec ostáva prelámaný ležať a prichádza chlad. Ukrutný chlad.”

„Človek by sa asi nemal priveľmi obliekať, aby sa dlho netrápil.”

„Robíš si zo všetkého len posmech.”

„Prestaň, čo ty o tom vieš!” zahriakol ju náhle.

Prekvapene na neho pozrela. Jeho lesklé oči ako keby sa smiali, aj plakali zároveň.

„Najdôležitejšie je neumrieť priskoro,” povedal. Vymenili si úlohy, teraz on chodil v tmavej chodbe a prikladal dlane na stenu.

„Ako to myslíš?”

„Neumrieť v strachu zo smrti.”

„Ty sa vari nebojíš?”

Pokrútil smutne hlavou. „Chýba mi len odvaha.” Potom náhle zmenil tému. „Prišiel som na to, že sa možno bojíme niečoho, čo nikdy nepríde.”

„Akože nezomrieme?” vyprskla.

„Počkaj, nechaj ma dohovoriť. Mal som starého otca. Dožil sa naozaj úctyhodného veku. V posledných rokoch proste zabúdal, niektoré veci strácali na dôležitosti.”

„To poznám.”

„Niekoľkokrát upadol do bezvedomia, všetci okolo lietali, volali sanitky, báli sa. Ale on sa prebral a žil ďalej akoby nič, nepamätal sa. Rozum pomaly odchádzal, myseľ vypínala, ako keď zhasínajú svetlá.”

„To je krásne.”

„Umrel, ani nevedel ako. Bez strachu, bez bolesti.” Jeho hlas zrazu stíchol. Videla len jeho tmavú siluetu na konci chodby. Zdalo sa jej, že plače, ale nebola si istá.

„Tristan?”

„Poďme vyvolať fotky.”

            Polhodinu strávili v netrpezlivom čakaní. Zdenka odišla na toaletu, Tristan chrúmal čokoládu. Keď priniesli fotky, boli ešte vlhké, ako práve narodené šteňatá.

 Efekt bol prekvapujúci. Napriek tomu, že sa pred objektívom hýbali, tak ich nebolo vidieť, chodba sa na prvý pohľad zdala prázdna, len kde tu vystupoval maličký okraj ľudského tela, ktorý žiaril ako slnečná korona pri zatmení.

„Ty brďo!” naširoko otvorila oči Zdenka. „Duchovia.”

 

„Cítim tie isté pocity, pán doktor. Ako ona…, tesne pred tým…, pred jej smrťou.”

„Uhm.”

„Logika hovorí jedno a city druhé, sú v rozpore. Je to ako schizofrénia. Človeku sa to proste iba deje, nemôže si pomôcť.”

„Uhm.”

„Najhorší je  pocit viny.”

„Uhm. Áno. Musí to byť pre vás naozaj ťažké. Povedzte mi aspoň jediný dôvod, prečo tomu veríte?”

„Všetko, všetko tomu svedčí. Príčina a následok.”

„Mohol by ste byť konkrétnejší.”

„Neviem, možno som mal ísť v ten deň k psychiatrovi spolu s ňou.”

 

5.

Na Igorovi sa od radosti triasol aj ten posledný záhyb tuku.

 „Poď, už to začína,” povedal spolubývajúci. Tristan mal pred sebou dva flaschdisky, chvíľu sa rozhodoval, potom zobral ten modrý.

            Prešiel cez ulicu do galérie, kde už boli na stenách povešané fotografie účastníkov. Vstúpil do sály, kde ľudia sedeli v usporiadaných radoch na stoličkách pred plátnom, svetlo zhaslo. Z digitálneho projektoru zažiarili prvé fotografie tatranskej krajiny.

            Niektorí účastníci sekali jednu fotografiu za druhou celú polhodinu, až sa nakoniec zliali do jednej farebnej stopy, ako keď sa roztaví umelohmotná hračka. Ďalší ukázali fotografiu a potom dlho rozprávali o detailoch, pozadí, histórii, technike, až nakoniec fotografiu prerozprávali, zamaľovali slovami ako grafity vagóny vlaku. Iba niektorí boli ako Tristan. Za desať minút ukázal desať fotiek. Bez slova.

            Potom vyhlásili víťazov. Tretie miesto vyhrala Zdenka. Tešila sa ako malé dieťa a bozkávala sa s porotcami.

            Krištáľové lustre zažiarili v plnej sile a ľudia sa roztratili po budove. Vernisáž pokračovala rautom. Fotografi postávali v skupinkách, smiali sa, zdieľali svoje dojmy. Tristan sám, so šampanským v ruke, prechádzal galériou. Úzkostlivo sa snažil vyhýbať hlavne Igorovi, ale toho náhle nebolo. Smutne sa z oslavy vytratil.

            Zdenka sa vyhrievala na maličkom slniečku slávy. Rozjarená alkoholom pristúpila s starenkám.

„Vieme niečo nové o Bartákovej?”

„Určite už je po nej,” vzdychla jedna z dôchodkýň.

„Odstránil ju nejaký neprajník. Ona by to vyhrala,” povedala čitateľka detektívok.

„Ja som to nebola,” bránila sa so smiechom Zdenka.

„Ja viem,” povedala starenka vážne. „Máte alibi.”

„Vravíte, akoby ste už mali svojho podozrivého.”

„Len jeden človek s nami nebol, keď sa stratila.”

Všetky pozreli na Tristana stojaceho neďaleko. Akoby to bol vycítil, uprel na nich zamračený pohľad. Potom vykročil k nim. Zdenke prešli po chrbte zimomriavky.

„Nebláznite.”

„Ako to s nami rozprávaš! Sopľaňa.”

Tristan prišiel celkom k nim.

„Idem ešte fotiť duchov. (Starenky si vymenili prekvapené pohľady.) Nejdeš so mnou?”

Zdenka prikývla. Začali sa predierať pomedzi ľudí k východu. Dôchodkyne dali hlavy dokopy. Tristan odložil nedopitý pohár na stôl pri dverách. Vtedy si Zdenka všimla biely prúžok po obrúčke na jeho opálenej ruke.

 

 

„Čo je pre vás najťažšie?”

„Jedna myšlienka, ktorá sa stále vracia.”

„Aká je to myšlienka?”

„Neustále ma napadá: Ani toto jej už nikdy neukážem.”

 

6.

            Noc bola čierna ako srsť obrovského zvieraťa. Naježená v protismere stromami pozdĺž obzoru, lesklá a hladká okolo oka mesiaca. Ovešaní brašnami s fotoaparátmi kráčali po úzkej lesnej cestičke. Tristan vliekol kovový statív. Chladný vzduch Zdenke trochu prečistil hlavu, opojenie slávou a alkoholom vyprchalo. Po niekoľkých vetách prešli do mlčania, akoby obaja vraveli cudzími jazykmi a teraz na chvíľu rezignovali v hľadaní posunkov, ktorými sa mohli dohovoriť. Po chvíľke sa k nemu bála ozvať. Zdalo sa, že sa celkom bez záujmu stiahol do seba. Nevedel asi vysvetliť, prečo ju zavolal von, rovnako mohol ísť aj sám. Bol zvláštny. Kráčal pred ňou osvetlený mesiacom, kedy-tedy zlostne švihol statívom po kriakoch ako ostrým mečom.

„Máš niekoho?” spýtala sa.

„Nie, ak možno niekoho mať, tak nemám.” Rytmus jeho krokov sa nezmenil. „Ak však nemožno nikoho mať, tak mám,” dodal tajomne.

Vyšli na čistinku.

„Nevymýšľaj, si ženatý,” povedala tvrdo.

Zarazil statív prudko do zeme, až sa zľakla.

„Celkom pekné miesto na fotenie. Tu začneme, musím si len odskočiť.” Skôr než stihla odpovedať, zmizol za stromom.

Zrazu sa jej nočné fotografovanie nezdalo ako dobrý nápad. Po oblohe sa tiahli zvláštne tmavo priezračné mračná, v diaľke bolo počuť uháňajúcu Zubačku. Sadla si na zem vedľa jeho vecí. Zahryzla si do pery. Pozrela za Tristanom, nikde ho nevidela. Lesom sa nieslo ticho ako uspávanka. Zvedavo natiahla ruku za jeho digitálom. Nervózne siahla do pamäte a začala pozerať fotky od začiatku. Hneď na prvej fotke bolo dieťa, asi štvorročné dievčatko. Šibalsky sa usmievalo. Chystalo sa na nejakú neplechu. Na ďalšej fotke viedla za ruku malého chlapca. Nasledujúca fotka ukazovala jej plačúcu tvár, na ďalšom snímku ležala na zemi medzi hračkami. Nasledovala fotka neznámej ženy a na ďalšej opäť dievča sediace v lese na pni s klobúčikom a  kvietkom. Zdenka prezerala fotky v rýchlom slede, Tristan sa mohol každú chvíľu vrátiť. Na fotkách sa znova objavila žena, objímala sa s dievčatkom. Bol tam aj Tristan, šťastná rodinka. Potom znova tvár ženy, ktorá vypĺňala celý objektív. Fotky sa striedali rýchlo za sebou, v rozpätí niekoľkých sekúnd sa na malej obrazovke ukázalo desať portrétov tej istej ženy, pravdepodobne Tristanovej manželky, akoby sa tvár hýbala. Na poslednej fotke bol v očiach ženy nepopierateľný strach. Nepozerala do objektívu, ale niekam ponad svoje rameno, akoby ju niekto prenasledoval. Zrazu sa objavila čiernobiela fotka, ktorá sa vymykala všetkému, čo doteraz videla. Uprostred poľa bol odstavený vlak, pred ním na koľajniciach čísla na bielych kartičkách, označujúce nejasné tmavé škvrny. Na ďalšej fotke boli ženské šaty rozložené na zemi, na ďalšej fotke dievčatko objímajúce v spánku plyšového medvedíka. Prešiel jej mráz po chrbte, mali tmavé, neprirodzene tmavé tváre ako modriny. Čiernobiele snímky boli očíslované kostrbatým šesťmiestnym číslom. Na fotkách bolo niečo zvláštne, takto nefotil nik na svete. Nik okrem policajného koronera.

            Bez duše listovala albumom vo fotoaparáte ďalej. Objavili sa znova farebné snímky: Zubačka, Tatry, účastníci, Bartáková v modrom pršiplášti s fotoaparátom, ktorý sa ponášal na vlčiaka a nakoniec fotka ryšavého dievčaťa v zelenom kabáte s kapucňou… jej fotka.

            Ozvali sa kroky.

 

„Viete, pán doktor. V poslednom období sme sa už nemali zo ženou tak radi.”

„Uhm.”

„Ešte aj teraz, keď tu nie je,  jej robím veľa vecí naprotiveň. Len aby nemala radosť.”

„Uhm.”

„Drží ma to pri živote.”

 

7.

            Zdenka vyskočila s fotoaparátom v ruke ako s kusom amputovaného ľudského tela.

„Čo sa stalo s tvojou ženou!?”

„Ako si sa opovážila!”

Tristan sa po nej natiahol, ale ona sa zrazu rozbehla ako vyplašená srna.

„Stoj!” vykríkol fotograf.

Zmizla mu v kroví. Vyštartoval za ňou.

Zdenka utekala tmavým lesom a konáre hlasno praskali pod jej nohami, švihali ju po tvári. V rozčúlení stratila cestičku. Snažila sa bežať čo najďalej od zvuku jeho krokov, ale  nakoniec počula len svoj dych.

„Stoj!!!”

Slová neprenikli až k nej, sústredila sa len na útek, ako sa obrniť, zachrániť. Volať o pomoc. Chcela vykríknuť, ale hrdlo mala suché, nedostávalo sa jej dychu, iba sípala. Zastavila a snažila sa ukryť za stromom. Načúvala tichu v lese, ale počula len svoj hlasný dych. Napínala oči a pozerala do tmy, nič nevidela, nakoniec sa len schúlila, položiac si hlavu do dlaní a ticho plakala. Telo sa jej otriasalo vzlykmi. Náhle sa jej zazdalo, že počuje tiché kroky smerujúce k nej. Vyskočila a rozbehla sa, skoro však skočila Tristanovi do náruče. Zmenila prudko smer, ale on sa držal niekoľko metrov za ňou. Už už naťahoval ruku. Inštinktívne využila zajačiu fintu, ktorú sa naučila ešte ako dieťa. Prudko zastala a schúlila sa na zemi do klbka. Tristan za ňou nestihol reagovať, potkol sa o ňu a preletel jej cez chrbát. Telo tupo dopadlo do napadaného lístia, zarinčal statív. V tieňoch si ešte všimla, ako Tristan drží ruku neprirodzene od tela nahor. Chránil fotoaparát. Ledva chápala, že to niečo také znamená, jednala inštinktívne, vidiac v tme viac farebné kolesá ako samotný les.

„Počkaj!” kričal za ňou Tristan.

Uzrela svetlejší pruh medzi stromami. Vybehla po násype na asfaltovú cestu. Nevedela, ktorý smer je správny, rozbehla sa jednou stranou. Po chvíľke sa obzrela. Tristan utekal za ňou. Klusal so statívom na pleci, čo vyzeralo trochu komicky. V tme sa objavila dvojica ostrých svetiel, blížilo sa k nim auto. Osvetľovalo od chrbta veľkú Tristanovu siluetu, ktorá vrhala dlhé tiene do padajúceho horského oparu.

Zdenka zamávala na auto. Bavorák spomalil a prešiel pomaly okolo nej. Vodič si ju premeral od hlavy po  päty a potom sa bez záujmu otočil preč. Zúfalo mu zabúchala na kapotu. Skôr než stihla niečo povedať, videla už len červené brzdové svetlá miznúce v zákrute. Vodič dupol na plyn a už ho nebolo.

„Počkaj, Zdenka,” kričal namáhavo Tristan. „Všetko ti vysvetlím.”

Utekala ďalej, krok sa spomaľoval, nevládala dvíhať nohy v turistických topánkach. Neverila  jeho slovám a pohľadom, len fotografiám. Nezastala. Bola to pasca.

Prešla však tri kroky a Trisan ju dostihol.

„Stoj, vysvetlím ti to.” Postavil sa pred ňu. Obišla ho. Za stromami už bolo vidieť slabé svetlá.

Chytil ju za lakeť a pokúsil sa ju otočiť k sebe.

„Neboj sa ma.”

Preľaknutá dotykom ho odstrčila a skočila medzi stromy. V tme sa potkla a spadla z malého vŕška. Doudieraná tvrdo dopadla na štrk. Pocítila v nohe nepríjemnú bolesť. Riedke stromy nad hlavou prepustili o čosi viac svetla. Pred očami mala rad kovových zubov. Vykríkla a pokúsila sa odskočiť. Svetlo spoza zákruty sa blížilo. Kabát sa jej o čosi v tme zachytil. Zem pod jej rukami vibrovala čoraz viac. Ležala na koľajniciach a za stromami už rozoznala tieň zubačky. Strach ju paralyzoval.

            Oslepená svetlom čelných reflektorov si rukami zakryla tvár. Vtedy sa k nej konečne predral pomedzi stromy Tristan. Bez slova ju zdvihol do náručia a odniesol  na bok. Zubačka zatrúbila mohutným klaxónom, od ktorého mu zaľahlo v ušiach. Tristanov statív, ktorý na koľajniciach odhodil, krátko zaiskril pod kolesami vlakovej súpravy a rozletel sa na kusy. Dvojica urobila niekoľko neistých krokov v nerovnom lesnom teréne a potom sa im podlomili kolená. Okolo sa rýchlo mihali rozsvietené okná zubačky.

„Už neutekaj, prosím,” povedal.

Vagóny sa stratili pod hladinou noci ako v agónii. Chvíľu sa nič nedialo. Stromy nad ich hlavami zašumeli. Vietor z diaľky priniesol tlmené dunenie  techno-párty. Tristan so Zdenkou sa namáhavo postavili a predrali sa späť k asfaltovej ceste. Obaja prerývane dýchali a kráčali vedľa seba smerom k chate. Pomaly začali cítiť bolesť. Mlčali a zatínali zuby. Každý krok bolel ako úder palicou.

„Som vdovec,” povedal po chvíli.

„Videla som fotky,” odsekla.

„To ma mrzí.”

Ticho prerušil až po niekoľkých krokoch.

„Manželka zabila našu dcérku a potom aj samu seba. Bola duševne chorá, skočila pod vlak.”

Zrazu si všimla, že vedľa nej nekráča. Obzrela sa, sedel na kraji lesa v tráve a ticho plakal. Zastala, na zranenej nohe ešte stále cítila ostré kovové zuby koľajníc tatranskej železnice. Nesmelo vykročila naspäť k nemu. Natiahla ruku a opatrne ho pohladila po vlasoch.

„Nedokázal som tomu zabrániť, bol som už unavený. Zdalo sa, že sa všetko obracia k lepšiemu…”

„Je mi to ľúto.”

            Sedeli a mlčali. Zdenka ho ďalej chlácholila. Potom ho pobozkala.

8.

 

            Bartáková ležala nehybne pod nočnou oblohou zaklinená medzi skaliskami. Od jej pádu prešlo niekoľko hodín. Po tom čo sa prebrala z bezvedomia, kričala o pomoc až do vysilenia. Nikto však neprišiel. Remeň od fotoaparátu, (ktorý pripomínal vlčiaka), starú pani škrtil na krku ako obojok. Pri páde sa rozbil a zároveň koženým obalom zachytil v skalnej pukline trochu bokom, ako by ju jej „psí” miláčik ťahal preč za vábivo páchnucou fenkou. V ústach mala kyslú pachuť zvratkov.

Hľadela priamo nahor naširoko otvorenými očami, nedokázala sa pohnúť. Chlad do nej prenikol ako zvedavé prsty neskúseného mladíka pod blúzku prvej lásky.  S postupujúcou nocou súhvezdia zanikli v svite mliečnej cesty. V minulosti sa niekoľkokrát pokúšala hviezdnu oblohu odfotografovať, ale vždy bezúspešne. Vzpierala sa akejkoľvek vývojke. V tmavej komore vyťahovala amatérska fotografka z roztoku len fotografie plné tmy. Teraz mala pocit, že padá,  klesá neskutočnou rýchlosťou, tvárou priamo ku hviezdam. Blúznila, hviezdy boli čoraz bližšie a bližšie. Zavrela oči. Vedela, že umiera.

            Na tvári pocítila teplý závan. Potom jej čosi teplé a vlhké prešlo cez ústa, akoby ju niekto pobozkal. Keď otvorila oči, hviezdy zakrýval čierny tieň. Vzápätí sa pes horskej služby rozštekal. Bol to vlčiak.

„Keď sme sa vracali z lesa, pred horskou chatou stála sanitka. Maják blikal, možno to bol blesk fotoaparátu nášho lektora, ktorý sa motal okolo a všetko fotil. Okolie bolo ako poliate modrým tušom.”

„Našla sa Bartáková?”

„Nie, Igor, ten čo stále rozprával o vývoji ľudstva, vypil na izbe od smútku fotografickú vývojku. Ani tentokrát súťaž nevyhral. “

„Uhm. Nepríjemné. Ako ste sa cítili?

„Bolo mi ľúto, že zomrel, ale inak som nič nevnímal. Už dlho, okrem bolesti, nič necítim, veď viete.”

„Uhm. Čo bolo ďalej?”

„To je všetko. Na druhý deň sme odcestovali domov.”

„Vidím, že ste s tým mladým dievčaťom trávili veľa času osamote.”

„Ako to myslíte, pán doktor?”

„Mám fantáziu o tom, že vám jej spoločnosť bola príjemná.”

„Ani náhodou. Dokonca ani neviem, ako sa volala,” zaklamal.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.