Ak by súťaže boli ľudia … (Literárny Kežmarok 2007)

Ak by súťaže boli ľudia… 

(Literárny Kežmarok 2007)

 

Ak by súťaže boli ľudia, Literárny Kežmarok by v tomto roku oslávil svoje štyridsiate druhé narodeniny a dostal by sa do veku, ktorý sa nazýva produktívnym. Ak by súťaže boli ľudia, Literárny Kežmarok by už mal pravdepodobne založenú rodinu s dvoma až troma deťmi, vlastnil by pohodlné a bezpečné auto a možno by mal vyplatenú hypotéku za byt. Ak by súťaže boli ľudia, Literárny Kežmarok by sa asi venoval svojej postupujúcej kariére a na dovolenky by iste chodil niekam k moru. Ak by súťaže boli ľudia… Ale našťastie nie sú!

           

 Literárny Kežmarok síce neoplýva spomínanými „vymoženosťami” súčasného dospelého človeka, ale aj tak patrí medzi najstaršie slovenské literárne súťaže. Jeho vznik možno datovať do prvej polovice 60. rokov 20. storočia, kedy sa v miestnych učiteľských kruhoch zrodila myšlienka prezentovať na verejnosti kultúrnu a literárnu tradíciu starého Kežmarku. Tento nápad sa podarilo zrealizovať, no v prvých rokoch šlo len o lokálnu akciu. Až v novembri 1966, pri príležitosti stého výročia štúdia P. O. Hviezdoslava na kežmarskom lýceu, sa uskutočnil seminár o živote a diele tohto slovenského básnika. Sprievodnou akciou bola súťaž v prednese poézie a prózy. V roku 1968 sa k recitačnej súťaži pripojila aj celoslovenská literárna súťaž mladých autorov, ktorá takmer nepretržite funguje až do súčasnosti.

Súťaž je rozdelená do štyroch kategórií. Tohto roku do prvej a druhej kategórie (žiaci základných škôl) prišlo 810 prác od 414 autorov, v tretej kategórii (študenti stredných škôl a gymnázií) súťažilo 318 prác od 111 autorov a štvrtá kategória (žiaci a študenti zo zahraničia) bola zastúpená 121 prácami od 71 autorov. Spolu to bolo 1 249 literárnych prác od 596 mladých autorov.

V tretej kategórii študentov stredných škôl a gymnázií, ktorú hodnotila porota v zložení Ján Petrík, Mgr. Júlia Čurillová a PhDr. Peter Karpinský, PhD., boli výsledky nasledovné:

Próza

1.      miesto Samuel Straka (Skalica)

2.      miesto Anežka Guziarová (Poprad)

3.      Peter Balko (Lučenec)

Čestné uznania: Matúš Demiger (Zlaté Moravce), Ernest Sawyer (Makov) a Mária Balgová (Uhrovec)

 

Poézia

1.      miesto Nina Kollárová (Stará Ľubovňa)

2.      miesto Marika Smoroňová (Nová Ľubovňa)

3.      miesto Eva Bačinská (Dolná Tižina)

           Lenka Šnúriková (Tomášovce)

Čestné uznania: Ingrid Rusiňáková (Stará Ľubovňa), Miloš Herda (Skýcov), Martina Kasášová (Žilina), Daniela Dlugošová (Stará Ľubovňa)

 

            Poézia Niny Kollárovej, niekoľkonásobnej laureátky mnohých celoslovenských literárnych súťaží, predstavuje veľmi zaujímavý typ intímnej lyriky. Autorka sa vo svojich básňach pohybuje v priestore širokého emocionálneho spektra, na ktorého jednom konci je odcudzenie „už nie som / svoja / ani vetru / už nič nepatrí […] občas sa stratí / v cudzích rukách […]” a na druhom konci láska „[…] ako zrelé jablká / padáme zo striech / aj slová ti zabehli / možno si ma niekedy / pomýliš / s anjelom“. Spoločným menovateľom celej jej poézie je akýsi skrytý smútok, či melanchólia schovaná v symboloch jari, ktorá už vonia čerstvou jeseňou, v človeku, ktorý sa mení na nebo i na dážď, alebo v strome obrastenom machom. Aj názov samotného cyklu Premlčané ticho naznačuje zdvojené mlčanie. Názov navodzuje atmosféru ticha, ktoré je ešte tichšie, pričom premlčané môže signalizovať dezilúziu nevypovedania, ale aj konečné nájdenie vnútorného pokoja, kedy je premlčané aj strávené. Z poetického hľadiska sú Kollárovej texty zdanlivo jednoduché, nepoužíva ohurujúce slová a komplikované až nezrozumiteľné metafory, naopak, jej obraz je vybudovaný na prostých, niekedy symbolicky vyťažených pojmoch, ako sú jar, jeseň, vietor, nebo, dážď, chlieb, líška, vlčí mak… Autorka im však dokáže vtlačiť vlastnú obraznosť, ktorá je veľmi jemná, hlboká a zároveň prirodzená. „Popisujúc” veci okolo seba vytvára silnú a zaujímavú poéziu.

            Poeticky odlišná, no rovnako dobrá a originálna je Marika Smoroňová. Jej básne sú na rozdiel od Niny Kollárovej dravé, pri čítaní z nich vanie niečo živočíšne, ba možno povedať, že až niečo surové a dramatické. Motív lásky je v podaní Smoroňovej zobrazovaný ako niečo biologické, pričom oná biologickosť sa často dostáva do protikladu s ospevovanou „krásou” a „romantizmom” zaľúbenosti, ktoré sa objavovali v práca iných súťažiacich autorov. Láska v podaní Mariky Smoroňovej je mliečny zub s vločkami (corn-flaces), ale môže byť aj snehom, ktorý sa od svojho prvého padania len topí. Autorka city neidealizuje, ale ukazuje ich bez príkras, čím zvýrazňuje naliehavosť svojej poetickej výpovede, napr. „[…] celé bytie záleží na vlhkosti tvojich dlaní.” V autorkiných textoch láska nie je jemná, povznášajúca, je to cit, ktorý dokáže ublížiť, pretože je samospaľujúci „[…] Milujem ťa spoza hrudiek / a nevládzem vylízať práškový cukor / zo všetkých snežienok […]”. Smoroňovej obrazy sú zložité, rovnako ako je zložitý cit i všetky emócie, ktoré popisuje.

            Básne založené predovšetkým na vizuálnom vneme ponúka Eva Bačinská. Jej texty by som mohol prirovnať k perokresbám, na ktorých autorka svojským spôsobom zachytáva často prírodné motívy, ktoré však v rámci básne nadobúdajú nové konotácie: „Vypľúvaš mŕtve listy / tráve pod pazuchy / Naspäť do hliny / ktorú si nezapamätáš / ani nezabudneš […]” Jej obrazy, metafory či prirovnania pôsobia občas absurdne, no po dôkladnejšom prečítaní sa ukáže, že ide o veľmi presné a výstižné asociácie. Práve to dodáva poézii Evy Bačinskej na zaujímavosti. Z hľadiska poetiky Evy Bačinskej nemožno zabudnúť na istú zvukomalebnú hravosť, keď napríklad v básni Pávy a púpavy využíva hláskovú podobnosť slov: „Máš oči // skalené skalami […]”.

            Najmladšia z ocenených Lenka Šnúriková priniesla do súťaže rovnako originálnu poetiku ako súťažiace umiestnené na predchádzajúcich miestach, a hoci sa v jej prácach ešte kde-tu objavujú chyby, v globále možno povedať, že ide o nádejnú autorku. Z motivického a tematického hľadiska je u nej zaujímavý návrat k biblickým motívom. V prvej básni sa objavujú intertextuálne citácie zo Starého zákona (horiaci ker, pomazanie verají dverí krvou baránka), v poslednej básni zas môžeme nájsť odvolávky na Nový zákon (kikiríkanie kohúta a s ním spojená Petrova zrada). Spomínané motívy v textoch Lenky Šnúrikovej pôsobia veľmi prirodzene, dodávajú im hĺbku a niekedy aj kontextovú šírku, nie sú len manifestáciou nejakej pózy.

 

            Medzi prozaickými prácami sa ako najzaujímavejšie javili poviedky Samuela Straku. Hoci na prvý pohľad ich téma ale aj štylistika pôsobia zdanlivo detsky až infantilne, opak je pravdou. Sú to texty založené na absurdite príbehu, ktorý je zvýraznený jednoduchým štýlom rozprávania. Samuel Straka text veľmi presne cíti, čo je zrejmé predovšetkým na jeho kompozícii. Evidentné je to hlavne v poviedke YX a Vincenta stretnutie, ktorá je v kompozičnej opozícii k prvej poviedke Stretnutie Vincenta a XY. Druhá poviedka nejde len proti času rozprávania a „proti” deju prvej poviedky tým, že sprostredkuváva celý príbeh odzadu. Autor v tejto poviedke vnáša do príbehu aj nové prvky, čím dej prvej poviedky istým spôsobom dopĺňa. Vzniká tak veľmi zaujímavá hra s oboma textami, ktorá si však vyžaduje pozorného a vytrvalého čitateľa, autor totiž recepciu druhého textu sťažuje rozbitím syntaktických väzieb, respektíve ich otočením na ruby: „Pomarančov milovníkov Klubu do konkurz koná sa kde, povedať mi neviete?” Príbehy o Vincentovi a jeho psovi Punťovi majú pravdepodobne viacero častí, priznám sa, že sa teším na ďalšie pokračovania.

            Anežka Guziarová vo svojej poviedke Za papierovými stenami… ponúka čosi úplne odlišné. Takmer detektívne rozprávanie slovenskej chyžnej v Nemecku. Napriek triviálnemu námetu Guziarovej text spĺňa všetky nároky kvalitnej umeleckej literatúry. Nejde tu len o rozprávanie zážitkov cudzinky v hoteli plnom osobitých postáv, ktoré sa končí odhalením drogových dílerov. Dramatický príbeh slúži hlavne ako kulisa na sprostredkovanie dominantnej témy, ktorou je odcudzenie. Cudzota sa priamo objavuje aj v názve poviedke – hoci papierové steny umožňujú počuť a cítiť, čo sa za nimi deje, predsa len ľudí od seba oddeľujú. Cudzota prostredia a samota hlavnej postavy je v poviedke podčiarknutá aj témou a motívmi jazyka cudzej krajiny, v ktorej sa nachádza. Neznalosť a neznámo navodzujú pocit strachu: „Chvíľu som mala pocit, že sme niečo vyviedli my. Zle sme ustlali? Nepoliali sme kvety na medziposchodí? Alebo Slovensko vyhlásilo Nemecku vojnu a nás musia zabiť alebo zavrieť do ´lágera´?

            Poviedka Ďaleko od neba Petra Balka predstavuje text, v ktorom sa spájajú a prelínajú tri, spočiatku zdanlivo nezávisle, príbehy – Rupert, Vanilka a Hipík Paul. Autor zručne vykresľuje osudy troch postáv, ktorých vzťah sa vďaka náhode zmení na trojuholník logicky tendujúci k tragickému koncu. Silnou stránkou Balkovho štýlu je osviežujúca kombinácia komiky až sarkazmu a poetických opisov situácie: „Prešlo niekoľko dní a babičku spopolnili. Viem, nie je to humánne, ale takto je to lepšie. Pre babičku a koniec koncov aj pre mňa. A k tomu, chcela odpočívať tu, medzi tancujúcimi slnečnicami v mestskom parku. Hovorila, že keď raz zomrie, chce, aby sme jej popol rozsypali tam. Korene slnečníc vrastú do jej prachu, obalia jej dušu zlatými lupeňmi a babička sa narodí znova.” Text Petra Balka je pútavý, dramatický a tragicky ústiaci do náhodnej vraždy Vanilky, no zároveň je aj hravý a zábavný. Psychológia postáv, hlavne Ruperta a Vanilky, je vybudovaná veľmi zručne a presvedčivo, ich charaktery pomerne presvedčivo recipujú správania a myslenie súčasných mladých ľudí, ale napriek tejto „realistickosti” si celý text zachováva aj výraznú imaginárnosť.

 

            Toľko k prácam siedmich ocenených. A čo dodať na záver? Tohtoročný Literárny Kežmarok si už tradične udržal veľmi vysokú úroveň nie iba vďaka vynikajúcim súťažným prácam mladých autorov, ale aj vďaka organizácii celého podujatia, za čo patrí vďaka predovšetkým riaditeľke Mestského kultúrneho centra Mgr. Gabriele Kantorkovej a všetkým obetavým pracovníčkam knižnice.

            Mne osobne sa na tejto súťaži veľmi páčilo, no ak by súťaže boli ľudia, bolo by zaujímavé vedieť, ako by sám seba zhodnotil Literárny Kežmarok.

 

                                                                                                            Peter Karpinský

 

 

Víťazné práce:

 

Nina Kollárová

                                                 Z cyklu Premlčané ticho

 

xxx

 

je jar

a vonia čerstvá jeseň

a toľko hviezd

že sa nezmestia

medzi prsty

bol

čas

a ktosi zabudol

posunúť čiaru na chodníku

 

to pre tie obavy

z tušeného

 

 

xxx

 

je premlčané ticho

prežehnáva celú ulicu

až do konca

nikdy nevidíš ráno

len cítiš

občas si nestihneš

pretrieť oči

a zabudnúť

že v zime nebo

sneží

ešte stále sneží

 

 

Marika Smoroňová

                                                Z cyklu Narušenie papiera

 

Rieka

 

Musíš sa tváriť

Do hĺbky mojich kostí

Napísať báseň telo o telo

Tak aby iných bolelo

Zašuští snami o trpké zdanie

mojich úst

Musíš sa tváriť

Keď žiješ neskrývaš sa pod kožou

Poznávaš aj konce mojich slov

Aj tmu v žilách

ktorou škrtáš ako zápalkami

Musíš sa tváriť

Inak by si neuspával všetok lesk

čo ostal lodiam na bruchu

Musíš sa tváriť

a to všetko len pre jedinú odtrhnutú pupočnú

rieku

 

 

                                         Eva Bačinská

                                                 Jeseň v akváriu

 

Stŕpnuté konáre

chytajú vietor za plutvy

 

Stromy striasajú

slizkú opadavosť

na šupinatú zem

s gaštanom krivým

ako ryba

kreslená od chvosta

 

 

                                    Lenka Šnúriková

 SVETLO JE RÝCHLEJŠIE AKO ZVUK. Z FYZIKY VIEME, ŽE RÝCHLOSŤ SVETLA JE VYŠŠIA AKO…

 

Svetlo je rýchlejšie

Ako zvuk

Ó, áno: najprv sa zažnú reflektory

A potom tisíc párov rúk

Tlieska

 

Najprv blesk pretne celé nebo

A potom obloha skríkne od bolesti –

To je hrom

Najprv vyjde slnko

A kohút zaspieva (zapierač Peter uhol Ježišovmu pohľadu)

 

Najprv som videla ako

Im svietili oči

Videla som tú iskru

V očiach zaľúbencov. A potom –

Potom som počula: Ľúbime sa

 

Svetlo je rýchlejšie ako zvuk

 

 

                                       Samuel Straka

                                                    Stretnutie Vincenta a XY

 

            „Dobré ráno!” Vincent sa zobudil a pozdravil Punťu.

            „Hav, hav!” zahavkal Punťa.

            „Rýchlo sa priprav, Punťa,” povedal Vincent vážnym hlasom, „dnes musíme prísť do klubu včas.”

            Punťa sa preto rýchlo pripravil. Vyčistil si zuby, učesal chvost, pripol obojok a priniesol Vincentovi vôdzku.

            „Oh, znova si sa nestihol naraňajkovať. Máš zlú životosprávu,” povedal Vincent a hneď sa rozhovoril o strese a jeho vplyve na život, od čoho prešiel k správam, ktoré včera videl, ďalej hovoril o tetuške, ktorá ich určite tiež videla, pokračoval jej diétou a vrátil sa späť k raňajkám.

            „Hav!” Punťa k tomu nemal čo dodať.

            Keď sa konečne vybrali do klubu, Vincent si spomenul, že by ešte mohol kúpiť pomaranče. Vydali sa na trh.

            „Ó, aké krásne pomaranče!” zvýskol, keď práve okolo prechádzal mladík s kilom pomarančov.

            „Prosím?” strhol sa mladík.

            Vincent sa na neho široko usmial, no Punťa sa hrozivo rozvrčal a zazeral.

            „Blázon,” zamrmlal si cudzí mladík a rýchlo odkráčal.

            „No, aspoň mohol povedať, kde tie pomaranč kúpil,” rozhorčil sa Vincent.

            „Vrrr!” vrčal Punťa.

            „Bol dosť nesympatický, čo?” prikývol Vincent a potiahol vôdzkou, pričom si Punťa pomyslel, že nastala jeho posledná hodina.

            Po dlhšej chvíli prišli do klubu. Bol to Klub milovníkov pomarančov a jeho členmi boli samí milovníci pomarančov. Klub sídlil v oranžovej budove.

            Punťa s Vincentom vošli dnu.

            „Ah! Konečne ste tu!”

            „Čo sa stalo, slečna?”

            „Škandál!”

            „Panebože, a čo sa presne stalo?”

            „To neviem, len som to začula v klubovni. Pani pestovateľka to tam vykríkla…”

            „Aha…”

            „Dobrý deň!” Vincent vošiel do klubovne. Sedeli tam dvaja postarší páni a jedna pani.

            „Dobrý, Vincent!”

            „Ahoj, Punťa!”

            „Zbohom, slečna!”

            „No… tak dovi!” slečna ani nevedela, že je na odchode.

            „Tak, čo sa stalo?” Vincent sa spýtal, Punťa bol napätý a slečna vo dverách ešte zamávala.

            „Predsedníčka zmizla,” oznámil jeden postarší pán.

            „Hm… ale ona zmizla pred týždňom, nie?”

            „Hej, lenže dnes má byť konkurz,” povedala pani pestovateľka.

            „A nemôže sa konať aj bez nej?”

            „Samozrejme, že nie!” vykríkli páni a pani.

            „Aha… to je nemilé. Fakt o nej nič neviete?”

            „Čo sa vyparila minulý štvrtok, nikto ju viac nevidel,” vravel postarší pán.

            „Možno sa odsťahovala,” dodal druhý postarší pán.

            „To sú mi veci! No, ak sa ale nič nekoná, tak, ak vám to nevadí, pôjdem,” povedal Vincent a potiahol Punťu za vôdzku. Punťa uvidel svetlo na konci tunelu.

            Vyšli na chodbu.

            „Ó, to ste vy!” zvolal Vincent.

            Stál tam mladík s pomarančmi.

            „Dovidenia.”

            „Dobrý deň, vy už odchádzate? Zdalo sa mi, že ste práve prišli,” povedal Vincent.

            „Tešilo ma,” podal mu mladík ruku a otočil sa, že odíde.

            „Prepáčte, ak ste sa nahnevali, že som vás na ulici tak prepadol. Teda… ste to vy?” Vincent zneistel.

            „Naozaj som vás rád znovu stretol,” povedal XY.

            „Oh, aj ja som rád. Prišli ste na konkurz?” spýtal sa Vincent.

            „Ja už teda pôjdem, keďže sa nič nekoná,” vzdychol si XY.

            „Ako to viete? Vlastne, vy už odchádzate, teda… ale naozaj sa mi zdalo, že ste práve prišli,” Vincent bol zmätený.

            „Dúfam, že sa čoskoro objaví,” XY ho potľapkal po pleci.

            „Kto? … Aha! Áno, predsedníčka! Hej, zmizla, niet po nej ani stopy. Je to hrozné! I preto sme odložili konkurz. Snáď sa ukáže nabudúce.

            „Zmizla predsedníčka?” zvolal prekvapene XY.

            „Hej, hej… no a preto sa, ako vravím, nekoná konkurz,” zopakoval Vincent.

            „Oh, to je škoda! Toľká cesta a zbytočne…” vzdychol si mladík.

            „No, už vás nebudem zdržovať. Keďže ste na odchode,” povedal Vincent a dodal, „ak sa smiem spýtať, kam idete teraz? Ja len či nemáme spoločnú cestu.”

            „Neviete mi povedať, kde sa koná konkurz Klubu milovníkov pomarančov?”

            „Čo?” Vincenta to vyviedlo z miery.

            „Áno, pamätám si vás z ulice.”

            „No, ja už radšej pôjdem. Hm… ma tešilo,” Vincent bol vystrašený.

            „Volám sa XY,” predstavil sa XY.

            „Ja som Vincent… no, už musím,” z Vincenta začal od nervozity tiecť pot.

            „Dobrý deň!!” pozdravil XY.

            „Dovi!” zakričal Vincent cez plece.

            „Vrrr,” vrčal Punťa.

            Obaja utekali preč.

            Len čo dobehli domov, Vincent si uvaril čaj na upokojenie.

            „Taký stres! To bol určite nejaký blázon, však, Punťa?”

 

 

                                      Anežka Guziarová

                                            Za papierovými stenami…

(úryvok)

 

Upršané ráno prešlo do upršaného poludnia a keď sme sa výťahom vyviezli na štvorku, zarazil nás chaos na chodbe. Nielen skutočný bordel, neporiadok, ruch, ale Herr Chaos, hlavný vyšetrovateľ.

Niečo sa stalo. Všetky izby sú dokorán otvorené. Aj naša. Od 401 až po 406. Na zadnej toalete boli rozkopnuté dvere. Chaos pomaly spustil:

„Entschuldigung, Damen! Aber der Zutritt ist jetzt verboten…” a kecal si ďalej. Ja som sa mu šokovaná snažila vysvetliť, že sme neprišli na exkurziu, ale že mi tu „wohnen”. To už bola iná reč. Ihneď pritiahol dve stoličky, usadil nás. Chvíľu som mala pocit, že sme niečo vyviedli my. Zle sme ustlali? Nepoliali sme kvety na medziposchodí? Alebo Slovensko vyhlásilo Nemecku vojnu a nás musia zabiť alebo zavrieť do „lágera”?

Zapísal si naše mená, adresy, čísla („Možno ešte pár otázok budeme mať…” povedal) a ukázal nám pár fotiek.

„Kennen Sie diese Leute?” pýtal sa nás vážne rozhodným hlasom. Akoby to bol jeho prvý „vážny” prípad. Akoby volil „einfach Deutsch”, nech cudzinky rozumejú.

Pravdaže, že tých ľudí poznáme. Jeden surfista, druhý surfista. Mladí zaľúbenci. Fešák „Exhibizionist”. Defilé tvárí, ktoré stretávame dennodenne už od mája.

„Jeden chlap chýba,” spustila som aj s podrobnosťami o vzhľade a správaní sa „Ťuk-ťuk-Handyho”.

„Ó, nein, nein, ten patrí k nám. Jeho úlohou bolo odhaliť drogových dílerov, ukrývajúcich sa práve na tomto poschodí…”

Drogengruppe? Nie celkom som chápala. Najmä to, že sa pán tajný nijako nesnažil maskovať. Nemecká polícia má zvláštne praktiky.

Kým nám vyšetrovateľ snažil „erklärovať”, čo sa stalo, všimla som si pána Kellera, správcu chodby. Sedel v kresle pri veľkom fikuse. Nervózne mu mykalo kolenom. Ako je to možné, že si nič nevšimol? Tomu sa teda vraví správny správca…

Zo záplavy germanizmov, ktorými nás Chaos zahrnul, som si preložila len „hlas vtáka z magnetofónovej pásky”, „veľký hluk”, „…udržať v tajnosti”, „mladý pár alias pašeráci z letiska”, „surfisti ako návnada na mladé dievčatá”, „diskotéky”,  „drogy”, „prepojené izby”, „403 plus 404″, „mladý muž, špión v prípade odhalenia”.

Takže takto! A mne pripadali ako fajn ľudia. Do poviedky. Škoda!

A bezzubá veľryba je keporkak.

 

 

                                            Peter Balko

                                                   Ďaleko od neba

(úryvok)

 

            POLYOMMATUS BELLARGUS alebo Modráčik ďatelinový – motýľ so žiarivo blankytnými modrými krídlami, vyhľadávajúci prevažne teplé suché stráne, stepi a suché lokality s vápencovým podkladom. Krídla s rozpätím 27 – 32 mm majú výrazne strakatý okraj. Húsenica úzko spolunažíva s mravcami, ktoré sa živia výlučkami jej chrbtovej žľazy. Húsenica sa zakukľuje v zemi v blízkosti hostiteľskej rastliny. Žiarivo modré sfarbenie má však iba samček.

 

Rubert

Nechala ma. Už opäť. Vôbec to nechápem.

            Asi hneď na začiatok by som vás mal upozorniť, že som smoliar a celý môj život je iba fraška, predierajúca sa jedným hrdzavým dňom za druhým, tretím za štvrtým a tak ďalej. A k tomu som notorický klamár a väčšinu svojho čiernobieleho života si kompenzujem nespútanou fantáziou. Dnes som mal rande. Ale nie, žartujem. No dobre, tak som ho mal. Áno, so ženou. Homo sapiens sapiens, osemnásť rokov, dve nohy, dve ruky, dve prsia, malinové pery, kučeravé ryšavé vlasy; všetko tam, kde má byť. Možno aj niečo navyše. Skutočne môžem povedať, že hominizácia prebehla viac než úspešne. Vyzerala ako anjel zhodený z neba, iba namiesto páperových krídel nosila minisukňu a brala antikoncepciu. Boli sme sa najesť v reštaurácii, kde náš hlas neustále prerezávala padajúca voda cikajúceho tučnučkého anjelika vo fontánke a zvuky napchávajúcich sa papalášov. Začiatok bol sľubný, nad niektorými mojimi vtipmi sa dokonca pousmiala. Veľký úspech. Prvé problémy prišli, keď si objednala mrkvový džús a tanier čerstvo natrhaného petržlenu so štipkou limetkovej šťavy. Určite, stravovacie návyky súčasných moderných žien sú rozmanité, takže som bol pokojný a nevnímal som to. Hneď nato však začala s kritikou súčasnej konzumnej spoločnosti, politickej situácie, cez mäsožravcov a prvých Indiánov až k obhajobe základných slobôd citrusových plodov i arktických mrožov. Potom som bol na rade ja. Po mnohých narážkach na moju nesmiernu krutosť a barbarstvo ku kuraťu, ktoré ležalo predo mnou na tanieri v nekorektnom objatí opekaných zemiakov a tatárskej omáčky, som to nevydržal a rozplakal som sa. To sa mi stáva často, keď nezvládam situáciu a ona, namiesto toho, aby prestala a upokojila ma, chytila môj tanier s Kuraťom, ktoré nemá právo voľby, ale my áno a surovo ho po mne hodila. To bol koniec nášho vzťahu. Pravidlo číslo jedna: nikdy neverte nikomu, kto neje mäso. Amen.

            Prízemie. Dlaň na kľučke do môjho bytu, kde bývam spoločne s babičkou odvtedy, čo dedko umrel. Aloha, už som doma! Kľúče som hodil na poličku a žltou chodbou som ležérne prešiel do obývačky. Na tehlovom koberci, hneď pod veľkou vázou s orchideami ležalo jej meravé telo. Biele lístky orchidey vznešene tancovali vo vánku a potom hebko pristáli na babičkinom čele. Pribehol som k nej a chcel som jej pomôcť, síce sme obaja vedeli, že je to zbytočné. Umrela ešte v ten večer s úsmevom na perách. Bola streda a nudný pomaranč sa roztápal medzi pastelovými hviezdami. Tiež ste si mysleli, že v stredu sa neumiera?

Tak koľko schodov vedie do neba?

Len dúfam, že tam majú aj eskalátor.

 

Vanilka

            Hlboko som sa nadýchla a vydýchla. Presne tak, ako ma to mamča učila

a zapnutú kameru som položila na stôl, objektívom otočeným ku mne. Typickou chôdzou po špičkách som o kúsok cúvla a vyzliekla som si šaty. Pekne pomaly. Pomaličky. Hodila som ich na posteľ a široko som sa usmiala do kamery. Pustila som Verdiho operu Nabuco a začala som tancovať. Celé moje telo podľahlo hypnotizujúcim vláknam, ktoré sa roztiekli po celej izbe a už som svoje telo nedokázala ovládať. Túto zostavu trénujem už dlho, chcem byť proste perfektná. Nahej sa mi ľahšie tancuje. Nahá a krásna. Nespútaná. Nič ma nezväzuje, nič ma nedrží v realite. Žiadne reťaze ani múry, obmedzenia či prehry. Iba nekonečná lúka plná pučiacich kvetov, ktoré vyrastajú priamo zo mňa, z mojej hlavy, z môjho tela, z môjho vnútra, kde sa rozkmitajú všetky časti ťahajúce moje horšie ja, až začnú všetky kvety šialene vrieskať a potom explodujú od krásy.

            Ktosi klope. Rýchlo som stlmila hudbu a obliekla som sa.

„Vani, daj to tichšie, vieš akí sú tí blbci pod nami. Veď sme sa len pred chvíľou nasťahovali,” začala mamča pokojne. 

„Jasné, neboj nič. Pôjdem o chvíľu vyvenčiť Malého.” Strčila som si do vrecka cigarety a zobrala som Malého bieleho parchanta. Ešte čerešňový šál a dvere, kľúče, výťah, dvere, strieborná ulica. Aha, ten oblak vyzerá ako…A je to preč! Masívy bielej hmly sa rozdali a beztvaro sa rozpŕchli po oblohe. Pomaly kráčame ku parku a nad našimi hlavami sa odrážajú koruny jesenných stromov, ktorých listy ešte zabudli opadať. Oranžové a červené. Viem, bolo tam viac farieb, ale ja som si pamätala iba tieto dve. Ktovie, kde je Paul? prebehlo mi mysľou a potom som si uvedomila, že ma to vlastne vôbec nezaujíma. Poznáte ten pocit, nie? Stáva sa mi to často. Mimochodom, Malý biely parchant je náš pes. Teda, mamčin pes.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.