Thomas Gunzig: Život bez krivky obzoru

Thomas Gunzig sa narodil 7. septembra 1970 v Bruseli.

 

Debutoval poviedkovou zbierkou Neistá situácia začiatkom augusta (Situation instable penchant vers le mois d’août), za ktorú získal študentskú cenu le Prix de l’Ecrivain Etudiant de la ville de Bruxelles.

Nasledovali zbierky Il y avait quelque chose dans le noir qu’on n’avait pas vu (v českom preklade Petra Himmela pod názvom Něco bylo ve tmě, co nebylo vidět) a Okrem mňa nikto nezomrel (A part moi, personne n’est mort), z ktorej pochádza aj poviedka Život bez krivky obzoru (La vie sans ligne d’horizon). Autor o poviedkach z tejto zbierky povedal: « Problém so všetkými týmito príbehmi je, že nevieme nielen to, ako dopadnú, ale ani ako sa začali. Ak sa však nad tým zamyslíte, uvedomíte si, že tak je to so všetkým. Aj keby ste ostali zavretí v izbe bez telefónu, bez televízie a bez rádia, môžete si povedať, že sa nachádzate v strede príbehu, z ktorého sa nemôžete dostať. »

V roku 2001 vydal svoj prvý trpko ironický román Mort d’un parfait bilingue (v českom preklade Martina Kučeru pod názvom Smrt dokonalého bilingvisty), za ktorý získal cenu le Prix Victor Rossel 2001. V románe opisuje krajinu zmietanú vojenským konfliktom, ktorá sa do značnej miery podobá bývalej Juhoslávii.

V zbierke poviedok Najmenšia zoo na svete (Le plus petit Zoo du monde) vystupuje sedem zvierat (jedno zviera v každej poviedke), ako napríklad krava, ktorej dal bláznivý biotechnik podobu mladej slečny a mŕtvola žirafy, ktorá sa z ničoho nič objaví v predzáhradke.

Po zbierke poviedok Carbowaterstoemp vydal román KURU, ktorého český preklad by mal vyjsť budúci rok. V lete roku 2007 mu vyšiel tretí román, 10 000 litrov čistej hrôzy (10 000 litres d’horreur pure), ku ktorému ho inšpirovali hororové filmy.

Čitateľov zaujal najmä svojou neskrotnou fantáziou a istým druhom pesimisického prístupu k látke. Jeho témou sú každodenné ľudské trampoty, aj keď často absurdné a kruté. Je až zarážajúce, v akom zlom svetle sa vie pozrieť na svoje rodné Belgicko.

Thomas Gunzig žije s rodinou v Bruseli, učí na dvoch umeleckých školách, pripravuje televízne portréty belgických politikov a pravidelne prispieva do belgických novín.

 

 

 

Krátky rozhovor s mladým belgickým spisovateľom Thomasom Gunzigom.

 

Kedy si začal písať? Trvalo dlho, než sa ti podarilo prvýkrát publikovať? Sú v Belgicku literárne časopisy, ktoré pomáhajú začínajúcim autorom?

Začal som písať, keď som mal takých dvadsať rokov a našťastie sa mi podarilo publikovať dosť skoro (vo veku 23 rokov). Pokiaľ ide o belgické časopisy, existujú, ale sú dosť nedostupné, pre úzky okruh ľudí… ale aspoň že sú.

 

Sú pre teba dôležité rozličné súťaže a ceny? Je ťažké vydať v Belgicku prvú knihu?

Ceny sú samozrejme veľmi dôležité. Morálne ťa to podporí a môžeš vyhrať aj nejaké peniaze. Vďaka cenám si ťa všimnú aj iní vydavatelia. Neviem, ako je to v Belgicku, lebo ja som vydal svoju prvú knihu vo Francúzsku, ale myslím si, že ak je kniha dobrá, vždy nájde svojho vydavateľa, či už v Belgicku alebo vo Francúzsku.

 

Prečo si prestal písať poviedky? V minulom roku ti vyšiel román 10 000 litrov čistej hrôzy, momentálne pracuješ na ďalšom románe…

Neprestal som písať poviedky. Urobil som si prestávku. Mal som chuť prejsť na niečo iné a musím povedať, že písanie románu je doslova strhujúce. Je však pravda, že teraz by som sa chcel opäť vrátiť k poviedkam.

 

 Dá sa v Belgicku uživiť písaním? Podporuje belgická vláda spisovateľov? Dáva im štipendiá?

Uživiť sa dá, ale je to veľmi ťažké. Na to treba predať veľa kníh. Štát ponúka štipendiá, ale ich výška nie je závratná. (7 500 eur, a tie dostaneš veľmi zriedkavo, možno tak raz za päť rokov.)

 

V akom náklade vychádzajú tvoje knihy? Do akých jazykov sú preložené?

Náklad je pri prvom vydaní približne osemtisíc kusov. Možno desaťtisíc. Sú preložené do mnohých jazykov: do nemčiny, taliančiny, španielčiny, ruštiny, češtiny, kórejčiny…

 

Vieš, akých máš čitateľov?

Vlastne ani neviem. Myslím, že je to veľmi rôzne (a to ma teší). Sú medzi nimi mladí, starí. Muži, ženy…

 

Pre koho píšeš?

Neviem. Pre všetkých a zároveň pre nikoho. Predstavujem si akéhosi veľmi blazeovaného a kritického čitateľa.

 

Máš pri písaní nejaké rituály? Kedy a kde píšeš?

Píšem doma, cez deň, akoby som pracoval na úrade, v presne vymedzenom čase. Píšem na počítači, pričom mám na hlave slúchadlá a počúvam hudbu.

 

Kto sú tvoji obľúbení spisovatelia? Kto ťa najviac ovplyvnil?

Bukowski, Fante, Selby, Dan Simmons, Perec, Kawabata, Murakami… je ich veľa.

 

Na akom románe práve pracuješ?

Na románe o smrti.

 

Tvoj román KURU by mal vyjsť v češtine. Kedy? V akom vydavateľstve?

Ešte presne neviem, kedy vyjde. Ale mal by vyjsť vo vydavateľstve Garamond.

 

                                                                                                        Zhovárala sa : Ivana Dobrakovová

 

 

  Život bez krivky obzoru

 

Čerthovie, prečo som odišiel. Možno som si chcel oddýchnuť, skutočne oddýchnuť, alebo som chcel jednoducho odísť, zmeniť chodník pod nohami a oblohu nad hlavou, všetko zmazať a začať odznova.

Už sme išli vyše hodiny po serpentíne, ktorú vytvárala cesta pozdĺž mora. Z času na čas chlapík z realitky zapol stierače zľava doprava, aby zotrel slané kvapky, ktoré doleteli až na predné sklo.

–         Aspoň že neprší, – povedal.

Zo slušnosti som pritakal.

Zabočil na cestu, ktorá stúpala doprava cez zle udržiavaný lesík a zaparkoval pred domom.

–         Vidíte, presne ako sme vám ho opísali.

Rozľahlý nízky dom v tvare obdĺžnika postavený takých sto metrov od pláže.

–         Tu vás zaručene nebude nikto obťažovať, málo ľudí obľubuje toto podnebie a more je príliš studené na kúpanie.

–         Ako dlho je neobývaný? – spýtal som sa.

–         Tá pani umrela pred tromi mesiacmi a odvtedy je dom na predaj.

–         Ako umrela?

–         Umrela prirodzene, v spánku, bola už veľmi stará.

–         A hento je čo? – ukázal som na veľkú žltú škvrnu na fasáde.

–         To nič nie je, huby, ktorým sa tu darí vďaka vlhkosti, sú povrchové a neškodné.

Otvoril dvere celkom novým kľúčom. Vstúpili sme do predsiene, bolo tam chladnejšie ako vonku.

–         Už poriadne dlho sme tu nezakúrili, – priznal.

Vo vzduchu sa vznášal zvláštny, trochu štipľavý zápach.

–         Chcete, aby som vás previedol po dome?

–         Nie, ďakujem, zvládnem to aj sám.

–         Máte v pláne tu prespať? – spýtal sa ma chlapík z realitky. 

–         Samozrejme, je to tu teraz predsa moje, či nie? Nerobte si starosti, zobral som si nejaké veci, ktoré mi vystačia na večer. 

Odovzdane potriasol hlavou.

–         Dobre, tak vás tu teda nechám, keby ste čokoľvek potrebovali, máte číslo na realitnú kanceláriu. Telefón je v salóne, včera sme ho zapojili spolu s vodou, plynom a elektrinou.

Poďakoval som sa mu a on sa porúčal.

A tak sa stalo, že som sa ocitol v strede predsiene s objemným zablateným kufrom pri nohách a hovoril som si, či to stálo za to odísť, ak som sa ocitol u seba, hneď ako som dorazil. V konečnom dôsledku som sa cítil dobre len na ceste. Čoraz horšie znášam pocit ukotvenosti v čase a priestore, naháňa mi strach, zdá sa mi, že len nahráva akejsi oplzlosti, ktorá sa mi zakráda za chrbtom a ktorá len čaká, až na mňa bude môcť zozadu skočiť.

Prázdny salón sa zdal byť obrovský. Zo štyroch okien vzadu bol výhľad na sivobiele rozbúrené more len niekoľko stoviek metrov nižšie. Zarazilo ma, že na všetkých štyroch stenách boli rovnaké žlté škvrny ako na fasáde, vyzeralo to, že hubám sa darí v celom dome.  

Na poschodí, kde sa nachádzali tri izby a jedna kúpeľňa, som našiel tie isté škvrny. Keď som sa k nim priblížil, uvedomil som si, že práve ony sú pôvodom štipľavého zápachu, ktorý som postrehol pri príchode. Zajtra zavolám do realitky a budem žiadať vysvetlenie.

Potešilo ma, keď som zistil, že šťahováci nechali v spálni posteľ a na nej starý matrac. Zrazu som dostal čudný pocit, keď som si spomenul, že práve tam umrela tá starenka a automaticky som otvoril okno. Poriadny závan morského vzduchu zbaví izbu jej zlých spomienok.

Zvyšné dve izby boli prázdne. Na špinavých bielych stenách sa ešte rysovali menej špinavé obrysy po rozličných predmetoch: nízky bielizník, rám, ďalší rám, vysoká stopa po hodinách.

Padacie dvere sa otvárali na ľadovú povalu. Zabudli tam niekoľko relikvií z inej doby: starý rozpadávajúci sa koberec, pár nezaujímavých kníh a dokonca aj fotoalbum, ktorý som si zobral so sebou dolu.

Usadil som sa v salóne osvetlenom len miniatúrnou žiarovkou visiacou z plafónu a listoval som si v albume. Keďže začalo byť riadne zima, zapol som malý elektrický žiarič a ľahol som si na parkety tesne vedľa neho. Boli to čierno-biele fotky elegantne oblečených mužov a žien v slušivých pózach a každú fotku sprevádzala krátka poznámka napísaná ceruzkou.

Dievčatko so svetlými vlasmi a vyleštenými topánkami: Victorine, sedem rokov, 1906.

Chlapec v obleku opretý o lepenkový stĺp: Pierre, dvanásť rokov, 1906.

To isté dievčatko, z ktorého vyrástla mladá dáma, s klobúkom v ruke: Victorine, dvadsať rokov.

A potom ďalšie fotky, rodičov, príbuzných, priateľov, ktorí sa na mňa prívetivo usmievali zo svojich vrúbkovaných papierových rámikov. Celá jedna časť albumu, nazvaná Victorine u seba, bola venovaná Victorine v dome. Na terase, sediac pred stolom v jedálni, v jednom kresle, ktoré už zo salónu zmizlo, prečesávajúc si vlasy pred zrkadlom v kúpeľni.

Fotky boli dobré, ale nedokázali zamaskovať jej trochu nepekný zovňajšok: príliš oblá postava, pekná tvár, ale s impozantným nosom. Posledné stránky albumu ukazovali Victorine tehotnú. Táto séria fotiek začínala v treťom mesiaci a pokračovala až do deviateho. Victorinino brucho pred mojimi očami rástlo a rástlo, zatiaľ čo ona pózovala pred objektívom, s rukou položenou na bruchu, ležiac na diváne alebo postojačky pred oknom. Zavrel som album.

Na druhý deň som si prezrel pozemok rozprestierajúci sa okolo domu. Nanešťastie sa pokazilo počasie a sivé mraky sa vyliali v studenom mrholení, ktoré za pár hodín všetko rozmočilo.

Popri chodníku vedúcom k prístupovej ceste sa nachádzal len hustý lesný porast a neforemné kroviny,  polodžungla hemžiaca sa zajacmi a hrabošmi.

Vzadu za domom, pred fasádou orientovanou k moru, rástla na piesočnatej pôde len hrdzavá tráva a niekoľko druhov machu, ktoré sa tiahli po hrebeni nízkeho útesu až ku kamenistej pláži. Zostúpil som po drevených schodíkoch a ocitol som sa na pláži. Chvíľu som kráčal medzi odpadkami a morskými chaluhami, ktoré po sebe zanechal odliv, konečne sa mi tu začínalo páčiť.

Pár kilometrov ďalej sa nachádzali malé potraviny a ja som si odtiaľ dal doviezť zásoby na niekoľko dní. Chlapík z realitky mi zadovážil staršiu chladničku a platničku na varenie. 

Tá stará posteľ mi zatiaľ postačovala. Žiarič mi poskytoval dostatok pohodlia a nič iné som nepotreboval.

Za týždeň som si na dom celkom zvykol, prekážali mi len huby a ich nepríjemný zápach, ale to bol detail. Všetko bolo v poriadku.

Zatiaľ bolo všetko v poriadku. Ale mal som uhádnuť, mal som vycítiť, že tá oplzlosť, ktorú som spomínal, sa naozaj chystala na mňa skočiť. Nikdy som nemal ostať medzi týmito múrmi, obklopený len hubami.

Zvečerievalo sa, padal súmrak a temnota menila všetko na svoj obraz. Noc okolo domu pripomínala hmotu, v ktorej sa miešali farby a tvary a v ktorej sa zosilňoval dych mora. Ostal som na terase niekoľko hodín, ale už bolo príliš chladno a celý skrehnutý som sa vrátil dnu.

Už som tu bol týždeň a za celý ten čas som nebol zvedavý na pivnicu. Dnes večer som však zvedavý bol.

Dvere boli na konci predsiene pod schodišťom a otvárali sa priamo do podzemia. Zobral som baterku, otvoril dvere a začal zostupovať po prvých schodoch kamenného schodišťa. Bolo tam veľmi chladno a vlhko, štipľavý zápach bol ešte silnejší než v dome a niekoľkokrát som sa kvôli nemu rozkašľal. Zišiel som takých desať schodov svietiac si na cestu baterkou a dorazil som do pivnice, rozľahlej miestnosti, ktorá bola celkom prázdna, až na niekoľko zaolejovaných handier povaľujúcich sa v jednom rohu. Trochu sklamaný som vyšiel hore schodmi. Ale cestou som niečo objavil.

V múre po mojej ľavici bol úzky otvor, ledva dosť široký na to, aby tadiaľ prešiel človek. Strčil som tam hlavu. Otvor ústil za kamenným okrajom do dosť hlbokej jamy. Keď som osvetlil jej spodok, uvidel som dve krátke reťaze pripevnené k stene a na ich konci železné putá.

Nemohol som tomu uveriť, v dome sa nachádzal podzemný žalár a v ňom putá, akoby tam niekoho väznili.

Uľavilo sa mi, keď som sa vrátil do salónu a usadil sa blízko žiariča. Zmocnil sa ma nepríjemný pocit. Dom bol pohodlný, okolie skôr pekné a ako naschvál som musel objaviť tú pascu, ten zavšivavený podzemný žalár na spodku pivnice.

Na čo mohli malej Victorine slúžiť tie putá, akú špinavú minulosť zažilo toto miesto? Nemal som tam ostávať. Ak raz ostanete na jednom mieste, minulosť vás dohoní a spolu s ňou všetko, čo v nej stihlo zhniť, akoby išlo o barinu, v ktorej plávajú zdochliny.

Pozeral som sa von oknom, z postele, v ktorej som strávil tých pár nočných hodín. Jasná obloha ohlasovala pekný deň, skôr výnimočný úkaz v tomto období neprestávajúceho dažďa a šedi. Slnko zlepšilo náladu aj moru, ktoré odrážalo lúče v stovkách zlatých odbleskov. Ryby boli iste nadšené tvárou k takémuto ohňostroju. Niekoľko minút som ostal ležať a očami som putoval po stenách a po plafóne. Pokúsil som sa odhadnúť, o koľko sa huby rozšírili od môjho príchodu, ich povrch sa prinajmenšom zdvojnásobil a žlté steny už prevažovali nad bielymi. Mal by som sa rozhýbať a zatelefonovať do realitky.

S odlivom more ustúpilo o dobrých sto metrov a nechalo mi po sebe rozľahlú kamenistú pláž, ktorá už nemala nič spoločné s úzkym pásom z predošlého dňa. Najprv som sa okúpal, ešte ľadová voda mi narážala do hrude a napínala svaly, bránila mi vzdialiť sa od brehu. Slnko ma našťastie rýchlo osušilo. Osviežený som sa rozhodol predĺžiť prechádzku z predošlého dňa až po malý výbežok, ktorý mi ostal doteraz skrytý kvôli zlému počasiu. Kráčal som až tam, cestou som sa kĺzal a potkýnal na mokrých kameňoch a urobil som zaujímavý objav. Hneď za výbežkom, v bočnej stene jedného nízkeho útesu, som objavil vstup do jaskyne.

Nebola to vlastne jaskyňa, za otvorom bol priestor dlhý len tri či štyri metre a aj slnečné svetlo prenikalo až úplne dozadu.

Pri vstupe napravo som zbadal niečo, čo pripomínalo detský obrázok vyrytý do steny znázorňujúci dievčatko a pod ním bolo napísané JA. Naľavo ďalší obrázok, tentoraz chlapec, s poznámkou TY. Vnútri jaskyne bol posledný obrázok znázorňujúci bábätko v kočíku.

Jednoduchosť obrázkov ma dojala, bezpochyby išlo o zamilované deti, ako to niekedy býva, ktoré tu našli pohodlné útočisko. Možno to bola Victorine a Pierre, ktorých som videl v albume. Páčilo sa mi preniesť sa v mysli do toho istého popoludnia sto rokov dozadu.

Doľahol ku mne detský smiech prichádzajúci zhora z útesu. Victorine bežala a poháňala pred sebou červenobielu obruč. Smiech a beh jej nepridávali na kráse: celá červená a spotená od námahy, s veľkým nosom a mäsitými lícami, ktoré sa leskli na slnku. Pierre ju naháňal s neohrabanými pohybmi, aké mavajú dvanásťroční chlapci a dobehol ju pod jedným stromom. Naťahovali sa o obruč.

A potom sa objavila stará žena, ktorá neladila so stromom, slnkom a deťmi. Už jej neostávalo veľa života, ledva trocha moróznej sily, vďaka ktorej udržala svoje štyri končatiny na starom trupe.

–         Prestaneš už konečne otravovať Victorine? – zakričala starena.

Pierre nevedel, čo odpovedať. Nemohol si pomôcť, otravovať Victorine sa mu zdalo prirodzené. 

–         Mazaj domov, tvoji rodičia už doobedovali a chystajú sa na odchod. Victorine, pozri sa na svoje šaty, už aj sa choď prezliecť. – Starena nad smrťou sa im obrátila chrbtom

a vracala sa k domu nasledovaná zahanbenou Victorine v prepotených šatách.

Už po stýkrát som ležal vedľa žiariča a listoval si vo fotoalbume. Kvôli neprestajnému obracaniu príliš dlho zavretých stránok sa niektoré fotky začali odliepať.

Jedna z fotiek tehotnej Victorine, tá zo siedmeho mesiaca, na ktorej stála pred oknom do salóna, sa odlepila takmer úplne a stačil jeden pohyb, aby som ju celkom uvoľnil. Keď som fotku obrátil, urobil som nový objav. Stála na nej ceruzkou načarbaná veta: „Moja riť je potkania diera.” S búšiacim srdcom som obrátil aj ostatné fotky tehotnej Victorine a objavil ďalšie vety: „Moje brucho je šachta na odpadky”, „Moje nohavičky sú vrece na sračky”, „Moja podprsenka je septik”.

Ohromilo ma to. Napoly ležiac v sálavom teple elektrického žiariča, myseľ rozptyľovaná dunením mora, čoraz viac som sa strácal v domniekach bez hlavy a päty. Tá pasca a reťaze v pivnici, tie fotky s načarbanými nadávkami, ktorými Victorine častovala seba a svoje dieťa a potom tie zváštne preludy z dnešného popoludnia… V tej chvíli som pochopil, že mi preskočilo.

Niekto zaklopal na dvere.

–         Dobrý večer, – povedal chlapík z realitky.

–         Dobrý večer.

–         Keďže ste nedvíhali telefón, prišiel som sa presvedčiť na vlastné oči, ako to vyzerá s tými hubami.

Pustil som ho dnu. Urobil grimasu.

–         Panebože, to je príšerný zápach! Ako to môžete vydržať?

–         Zvykol som si.

–         Tak teda gratulujem! Počujte, neviem, čo sa tu prihodilo, ale zbavíme vás tej plesne.       

Požiadal ma, aby som mu ukázal salón a izby na poschodí. Bez prestania opakoval: „panebože, panebože”. Treba povedať, že na to mal dôvod, dom bol žltý od parkiet až po plafón a huby už začali napádať aj okná.

Chlapík bol úplne bledý. Vytiahol vreckovku a pridŕžal si ju pred ústami.

–         Zajtra vám to tu vyčistíme.

–         Chcel by som vás požiadať o láskavosť.

–         Chcete sa so mnou vrátiť do mesta?

–         Nie, nie, chcel by som vás požiadať… nerobte s tými hubami nič, postarám  sa o to sám.

–         Úplne sám? Ale veď to sa vám nikdy nepodarí!

–         Ale čoby, teraz by ste sa však mali vrátiť, nevyzeráte veľmi dobre.

–         To je výstižné… Ten mŕtvolný zápach… Ste si istý, že to bude v poriadku?

–         Jasné, nerobte si starosti.

–         Dobre, ale neváhajte zavolať, keby ste potrebovali pomoc.

Očividne sa mu uľavilo, že už odchádza.

A ja som sa zaboril ešte o čosi hlbšie.

Zablatené čajky sa nechali unášať vetrom a keď mi prelietali nad hlavou, vybuchovali do smiechu.

Svet je plný hrozných vecí, hovoril som si. Stačí kúsok zoškriabať a zaboríte sa do spodných vrstiev, ktoré nikdy nevideli svetlo dňa a čím viac škriabete, tým hlbšie sa zabárate a čím hlbšie sa zabárate, tým je to horšie.

Úplne na povrchu, tá najtenšia a najkrehkejšia vrstva, je skutočnosť: ale stačí jedno kýchnutie, aby začala odpadávať po celých plátoch a keď už sa raz začne odliepať, je to v háji, spadnete bohvie kam, ďaleko od sveta živých a tam, kde sa ocitnete, sa nemôžete spoliehať na to, že vám niekto podá pomocnú ruku.

Jedna čajka sa vrhla strmhlav k moru a do zobáka chytila sivú rybu. Pokračoval som v prechádzke, chránený pred dažďom starým nepremokavým plášťom a gumovými čižmami. Lámal som si hlavu: Victorine, dieťa, nadávky, putá.

Silné poryvy slaného vetra mi fúkali priamo do tváre piesok a penu; rozhodol som sa urobiť čelom vzad. V diaľke predo mnou stál dom a vyzeralo to, akoby sa tiež triasol. A vtom som pochopil: ja som to dieťa vo Victorininom bruchu. Tým, že som neprestával škriabať, sa mi podarilo otvoriť ranu priamo na fasáde zdravého rozumu a tá rana začala krvácať.

K domu som dobehol na konci s dychom a len čo som zo seba zhodil kabát a premočené čižmy, už som sa vnáral medzi stránky albumu.

Bol som tam, v tom guľatom bruchu, fétus v bezváhovom stave plodovej vody, zmätený svojimi prvopočiatočnými snami a polospánkom. Sníval som o teple, sníval som, že mi niečo vniká do brucha, sníval som o pupočnej šnúre. Nechal som kosti, aby sa spevnili a svaly, aby sa na ne napojili, žil som v usporiadanom, stabilnom a sebestačnom svete, ja sám som bol tým svetom. Môj príliš hladký mozog nič nevedel, ale ani nepotreboval vedieť a moje dve veľké zavreté oči nič nevideli, ale ani nepotrebovali vidieť. Len som sa tak vznášal, bez námahy, bez otázok, ešte stále opantaný ničotou, z ktorej som sa len prednedávnom vyčlenil, to bola moja úloha. „Moja riť je potkania diera.” „Moje brucho je šachta na odpadky.” Prečo Victorine načarbala tieto vety, prečo?

Múry domu boli nahrubo vytapetované žltou a zapáchajúcou vrstvou. Z času na čas sa nejaký kus odlepil z plafónu a dopadol na zem, pričom vždy rozvíril mračná prachu. Na niektorých miestach som zapadával až po členky. Svetlo už takmer neprenikalo dnu a bol som nútený svietiť si aj cez deň; dokonca aj voda, ktorá tiekla do drezu, bola žltá a vlažná kvôli rozpínajúcej sa plesni.

Včera večer pred spaním som si všimol žltú škvrnu pod pravým okom. Zbytočne som si to miesto šúchal, škvrna odolala a musel som sa zmieriť s tým, že už aj ja som sa stal hostiteľom húb.

Dnes ráno bola škvrna o dosť väčšia. Načala mi líce a časť krku.

Usadil som sa na terase.

Úbohá Victorine to vedela, jej hry prekazené bosorkou, ona sama sa tiež stala matkou a čoskoro nato aj bosorkou, všetko familiárne podlieha rozkladu. Treba utiecť pred tým, čo poznáme, alebo sa aspoň ukotviť, aby nás to nestiahlo so sebou.

Zišiel som do pivnice.

Cela bola veľmi malá, nemohol som vystrieť nohy, ani ostať vo vzpriamenej polohe. Zaklapol som si obe putá na zápästiach. Od tohto momentu sa už nedajú otvoriť.

Teraz mi je už dobre. Nič ku mne zvonka nedolieha, ani zvuky, ani svetlo, ani zápach húb. Čoskoro príde ten požehnaný čas, keď ma to, čo sa deje naokolo, prestane prenasledovať.  

 

Preložila Ivana Dobrakovová

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.