3 pohľady na …

3 pohľady na…

Miloš Ferko: Šťastie za dverami

(Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007, Bratislava

 

pohľad I.

 

             Existujú tri pravidlá, podľa ktorých sa dá napísať dobrá kniha. Vezmeme charakter X, postavíme ho do situácie Y a necháme ho prežiť udalosť Z.

            Soft country-rock-ový román Miloša Ferka s veselým názvom Šťastie za dverami je príbehom zvláštneho outsidera, ktorého „vážnosť bola opretá o písmenká a slová”. Množstvom slohov si predplácal vďaku spolužiakov na brigádach, kde sa nemusel ani len rukou dotknúť lopaty.

            Ako rastie, stáva sa z neho kronikár, fanatický milovník kníh. „Knižky tak vo mne formovali neúctu a ľahostajnosť k blízkym.”

            Hlavný, presnejšie jediný hlavný hrdina Jozef Herko je sám sebe hlavnou témou a zároveň rozprávačom.

            V románe sa mihajú rôzne figúrky – od rozprávačovho príbuzenstva z východného Slovenska cez bohémsku Alinu, ktorú stretáva v Bratislave, až po profesora Fliačka z trnavskej vysokej školy.

     

       Hrdina sám seba opisuje v prenesenom význame ako mŕtveho a súčasne sa ľúbi nekonečnou sebaláskou, čo síce počas celého rozprávania nevypovie, ale čitateľovi to nemôže uniknúť, keďže celá kniha je hlavne o ňom – o Jozefovi Herkovi – rozprávačovi, o jeho svete, do ktorého uniká pred svetom reálnym. Ten reálny svet Jozef Herko neprijíma a platí to aj naopak.   

            „Vtedy mi bolo jasné, že okolitému svetu viac či menej prekážam. Odvtedy mi začal prekážať okolitý svet.” (strana 26)

            Jozef Herko je taký muž-nemuž, jestvuje ignorujúc telesnosť a svoje pohlavie, nie je však anjel, ani mních.

            No svojím spôsobom života, ktorý je zaplnený čítaním, bezcieľným cestovaním, zapisovaním a úplnou nevšímavosťou voči akýmkoľvek ženským či dievčenským pôvabom, toho mnícha v istých črtách pripomína.

            „…keď neplynul čas, lebo bežal priestor.”, „Nočné osobáky nemôžu nebyť, lebo v nich neplynie čas, a tak stále kolesami hladkajú dráhu niekde tam, kde závoj je tmou kryjúcou večnosť sekúnd,…”,            „Uväznené princezné v sklených rakvičkách…” – aj takéto poetické vety, či slovné spojenia sa vyskytujú v knihe, okrem smutného až cynického humoru.

            Kniha zachytáva sedemdesiate aj osemdesiate roky minulého storočia, sú to akési reminiscencie na socializmus, až po tvrdý kapitalizmus, kedy sa bývalý triedny mudrlant, neskôr učiteľ slovenského jazyka a literatúry, stáva takmer bezdomovcom, vyvrheľom spoločnosti, v ktorej vládnu peniaze.

            „Od intelektuála sa čaká, že peniaze nemá, ale ich ani nepotrebuje. Taký pravý intelektuál sa živí vôňou z listov kníh…”, „Existencia pravých intelektuálov tak kolíše na hrane medzi absurditou a zázrakom.” (strana 219)

            Jozef Herko sa v závere rozprávania, tak ako to má v správnom románe byť, dostáva z počiatočného bodu A do bodu B.

            Prichádza k poznaniu. „Literatúra možno zmysel mať nemusí, ale mal by ho mať život.”, „Pochopil som, že vedomosti pre vedomosti sú príťaž, ak nenájdeš niekoho, kto je ochotný aspoň čiastočne sa o ne podeliť. Pochopil som, aký som bol slepý.” (strana 211)            „…pochopil som, aká veľká môže byť úbohosť. Pretože ma už nebavilo čítať, ale chcel som sa rozprávať. Ešte som o tom nevedel, ale ak som aj nevyhral, pohol som sa inde a ďalej.” (strana 212)

            Takmer rozprávkové je zistenie v predposlednom odstavci románu, ktoré jemne vonia láskou, napriek tomu, že Jozef Herko, podľa slov svojho kolegu, motívu lásky nerozumie.

            „Akosi priveľa ľudí bolo okolo mňa a mal som napriek Fliačkom, pocit, že mám rád. Že ak padnem, bude ma mať kto podržať. (strana 230)

            Debut Miloša Ferka je ako káva. Pre niekoho málo sladká a bez šľahačky, pre iného taká ako má byť.

            Tak či tak je Miloš Ferko vypísaný a zrelý autor.

            Predstava autora, vypísaného a zrelého, ktorý chutí všetkým, je nereálna.     

 

                                                                                                                Barbara Pribylincová

 

pohľad II. 

Takmer na jeden dúšok som si vychutnal prózu Miloša Ferka. O to prekvapujúcejšie je, že ide o jeho debut, pretože na viac ako 200 stranách ponúka kvalitný text plný slovenských reálií. Niet sa čo diviť, veď v Herkovi, hlavnej postave, rozprávačovi, večnom cestovateľovi, literárnom (seba)kritikovi, sa dá ľahko odhaliť samotný autor, a tak zisťujeme, že ide o autobiografickú prózu. Avšak nemožno ju ani len prirovnať k v súčasnosti moderným autobiografiám, memoárovým spomienkam či literárnym životopisom našich celebrít. Miloš Ferko nie je in, pretože nekĺže po povrchu a nesnaží sa Jozefa Herka vykresliť v čo najjagavejšom svetle. Práve naopak. Jeho slabosti mení na ústredný motív rozprávania, prehry podáva sebaironicky a s humorom. Tento okamih „románu, aký na slovenskom knižnom trhu dlho chýbal” (ako sa dozvedáme z obálky knihy), považujem za najvýznamnejší pre našu súčasnú literárnu scénu. Rozprávači ako Urban, Šikula, Sloboda umierajú a s nimi aj strhujúce príbehy, romány, ktoré navyše nie sú naplnené formálnou, slovnou ekvilibristikou, ale humorným pohľadom na veci vážne a iným, občas odľahčeným, inokedy hlboko(z)myseľným prístupom k životným pravdám. Ani Jozef Herko sa nevyhol filozofovaniu, a tak sa dozvedáme o jeho myšlienkových pochodoch. Takmer až anarchistický prístup k životu si my, mlčiaca väčšina, nikdy nedovolíme zažiť, ale túžime po ňom o to viac. Najmä pri prežívaní bezstarostných cestovateľsko-túlavých zážitkov hlavného hrdinu. Aspoň sa do nich zahĺbime a po obvyklom klaňaní sa euru unikneme do neznámeho sveta Draconov a Parconov, do fantazijného časopriestoru Spolku slobodných Spišiakov alebo do histórie nedoceneného Proglasu. Školským vekom sme prešli všetci viac či menej úspešne, niektorí roky, iní desaťročia. Jozef Herko cez školy preplával akoby náhodou, stretávajúc archetypy pedagógov, ktorí sa objavujú v každej próze zo školského prostredia. Narážali sme do ich hradieb z tabuliek, učebníc a ďalších pomôcok a nedokázali sme pochopiť ich zmysel. Herko sa svojou nápadnosťou stal pre nich nenápadným a prechádzal cez tie hradby ako nehmotná substancia z niektorej zo sci-fi poviedok, ktoré ho vtiahli do svojho lona a zobrali mu život. Stal sa tak smrťou uprostred života a rovnako ako tu nemal byť, existovať, tak tu nebol. Nebol nikdy tam, kde sa dalo zvíťaziť, kde sa rozdávali miestenky do prosperujúceho (l)života, vstupenky do hmotného sveta. A stále tu nie je ako nedokončený doktorand, neakceptovaný pedagóg, nezaregistrovaný príslušník strednej generácie. Ani nikdy nebude priemerným tatkom svojej rodiny, konformným hráčom o pravidelný mesačný príjem, domasedom bez poznania železničných staníc. „Nastupovať!” ozve sa zo staničných reproduktorov a Jozef Herko alebo Miloš Ferko vystúpi…  

                                                                                                                           Peter Kubica

 

 

Pohľad III.

Svet ako bytosť

            Debut Miloša Ferka je jednoznačne dôkazom, že spisovatelia sú medzi ľuďmi na tomto svete zjavne preto, aby reportovali spôsob života, akým prešli. Teda skôr, než by tak zistil ten, ktorý ich na svet poslal, sa o to snažia oni. Podať správu iným ľuďom, ako to tu chodí a prečo je svet slzavým údolím. Prípadne, ako sa ním dá prejsť – či neprejsť v dobrom i zlom.

            Ferko od prvej strany svojho opusu zomiera a priznáva sa k tomu, čo robí – teda, že ho tvorí a že to nemusí byť až také zlé, ako sa zdá: „Neúnavne brázdiac tento text si s hrôzou uvedomujem, že všetko na čo si spomínam, je otupné… ale veď bolo i plno pekného…” (s.25)

            A tak vťahuje postupne svojským spôsobom pútavého rozprávania v prvej osobe jednotného čísla čitateľa do dejov a peripetii spojených s rodinou hlavného hrdinu Mikiho. Ten je fyzicky slabšej povahy a svet považuje za čierne miesto, na ktorom sa ocitol ani nie tak omylom, ako neprávom. Vlastný život vníma ako ťarchu, čo je v skutočnosti sympatické, lebo takýmto temným spôsobom oveľa viac zvýrazňuje jeho kladné stránky.

            Medzi ne možno rátať aj Ferkovu poetiku, keď socha partizána spieva, aby prehlušila hanbu jednej z postáv. Svet teda okolo ústrednej postavy predstavuje takto Miloš Ferko ako živú bytosť. Bytosť, ktorá sa zmieta nielen v ťažkých stavoch vlastného vývoja, či pri chorobách, akými prechádza časom, ale aj ako bytosť vo vzácnych chvíľach schopnú vlastnej sebareflexie. Nakoľko je román Šťastie je za dverami autorovov biografiou si hádam žiaden čitateľ nedovolí uvažovať. V každom prípade každý autor vychádza z vlastných skúseností.

            Hovorí sa, že kvality autora preverí až druhá kniha. Lenže prvotina Miloša Ferka ukazuje, že do literatúry vstúpil skúsený slovenský prozaik schopný reflektovať skutočnosť umeleckým štýlom hodným pozornosti publika. Dokáže ho totiž nielen pobaviť, ale najmä obohatiť o hĺbavosť ľudského myslenia.

                                                                                                                                    Stanislav Háber

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.