Recenzie

Nárazy obrazov

(Richard Kitta: Vynález dúhy, Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2006)

 

   Richard Kitta sa už dobre zapísal u literárnych kritikov a čitateľov svojím básnickým debutom Zem tajných obojživelníkov (básne v p(r)óze) (Vienala, Košice 2004).

   Svoj zámer hry slov a básnických obrazov rozvíja ďalej v zbierke Vynález dúhy. Navyše v nej pristupuje i na hru, o ktorú ide vo filme, ba dokonca takú, ktorú dnešnými možnosťami nejde ani filmom vyjadriť. Že nejde o hru samoúčelnú, je čitateľovi jasné hneď v prvej básni únos (str. 11), kde hrou slov a významných členení verša dosahuje vyjadrenie pocitu nárazov obrazov o seba v dynamických vlnách nárazov vagónov pri pohybe vlaku. A nielen pri pohybe vlaku cítiť tieto nárazy obrazov, taktiež je to výrazné v iných básňach, napríklad dievčatko s bodkou (str. 25), božie priezviská (str. 31), na brehu mesta (str. 34), retušovaná (str. 36) a iných. Pohráva sa s obrazom v básni i s obrazom vytvoreným záznamom básne, napr. v básni b-52 (str. 19). Členením alebo nečlenením básní do kratučkých strof nenásilne núti čitateľa vychutnať si autorov zámer. Autor si je istý svojím počínaním a ponímaním vlastnej poetiky. V básni pr-vá dru-há (str. 35) si trúfa použiť záľahu genitívnych metafor v prvej strofe na vyjadrenie dôležitosti toho, čo sa (v druhej strofe) nedá vyjadriť ináč a jemnejšie (najtichšie ticho najtichšieho/mňa).

   Že Kitta delí zbierku na tri časti, môže byť záhadou iba zdanlivou. V prvej časti lásky na dobrú noc pokračuje v poetike predchádzajúcej zbierky, iba formálne ju odlišuje členením básní do veršov. Možno si klásť otázku, či je to pokrok. Áno, je tu pokrok práve v dynamike veršov. I pri statických obrazoch. V druhej časti, s takým istým názvom ako celá zbierka vynález dúhy, sa Kitta posúva nielen obrazovo, ale i obsahom. Naliehavým. Existenciálnym. Literatúra kresťanského sveta je plná viac-menej prázdnych úvah o svete a Bohu, ale skúsme vyhodiť jedno slovo z Kittovej zbierky! Zrútil by sa nielen Kittov svet, ale i každého z nás. Netvrdím tým, že Kitta napísal všetko, ale všetko, čo napísal, je na mieste. Netvári sa pritom ako mudrc, ale iba v holubom duchu/ píšem si zľava doprava (str. 31). A to nielen v básňach vyjadrujúcich už v názve kresťanský motív ako betlehem božie priezviská (str. 30 a 31). V tretej časti Malé smrti (rozprávky na dobré ráno) sa Kitta posúva už možno k ďalšej zbierke. Odlíšil ju formálne (interpunkciou a formou alarmujúceho výkričníka) i obsahovo. Existenciálny pocit je tu vybičovaný až do pocitu vyprázdnenia: neviem sa rozplameniť (str. 51) a mne sa predtmie/ za očami (str. 53), asi to neprežijem (str. 55), a podobne, čo nastoľuje otázku, či vôbec ešte nejaká Kittova zbierka vyjde. Môžeme len dúfať, že Kitta pod vplyvom nových zážitkov prekročí „svoju postmodernu”, a nájde nový výraz, aký už možno vytušiť v básni Dekonštrukcia prípadu (str. 55), ktorý azda bude vzorom i pre ostatných, jemu (ne)podobných.

                                                                                                                      Dalimír Stano

 

 

AŽ NA TEN NÁZOV… SKVELÉ

( Marcela Veselková: Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa , Slovenský spisovateľ, Bratislava 2005 )

 

Ak by som Veselkovej meno nepoznal z časopiseckého publikovania jej básní, najmä vďaka (podľa môjho názoru) nevydarenému názvu by som jej debutovú zbierku pravdepodobne na prvý pohľad v kníhkupectve prehliadol. (Autorka mala pred vydaním prvej knihy v Dotykoch publikovanú aj poviedku, či rýmované básne, ktoré do svojej prvej knižnej zbierky nakoniec nezaradila.) Autorkin básnický rukopis Zvracajúca nevesta (z ktorého sa stala už spomínaná kniha) ma však tak šokoval svojou vypísanou suverenitou a originalitou (pri Veselkovej nehľadajte štylizácie a pózy ženských debutov v slovenskej poézii za posledných desať – pätnásť rokov. Autorka ide svojou vlastnou cestou a neberie ohľad na to, čo sa medzi poetkami a najmä ich sukňokritikmi nosí a čo nie), že som sa hneď pri najbližśej ceste na Slovensko ponáhľal spoznať čím skôr mysterióznu poetku aj osobne. Dostal som na to príležitosť pri odovzdávaní cien Ivana Krasku: ponáhľal som sa až tak okato a nemotorne, že som pre prítomných splnil očakávanie svojej zlej povesti (autorka totiž aj vyzerá zaujímavo a ja som budil pred prítomnými, ktorí si premerali siluetu Veselkovej, že mi vôbec nejde ani o jej básne, a už vôbec nie o poéziu, ale najmä o jej senzuálnu figúru). Autorka je však extrémne inteligentná osoba a vedela rozlíšiť o čo mi naozaj išlo (naozaj!), tak aj dnes mám tu česť. Ale to vedia aj ostatné pekné mladé slovenské poetky, že ak ide o poéziu a literatúru vôbec, som celkom slušný (možno až puritánsky) chlapec a k mladým umelkyniam si nedovoľujem…

Apropó Cena Ivana Krasku. Získal ju nakoniec tiež schopný básnicky debut Radoslava Tomáša Chlapec, a hoci nepochybujem, že si ho zaslúžil, Veselková si ho zaslúžila o nić menej a neviem, z akého dôvodu ostalo u nej iba pri prémii. Keďže šlo o päťdesiaty ročník Ceny, ktorej odovzdávania sa tentoraz zúčastil aj jej historicky prvý ocenený, dnes už legendárny Milan Rúfus, nič hrozné by sa nestalo, ak by sa tentoraz Cena Ivana Krasku dostala do rúk obom debutantom, Marcely aj Tomáša. 

Ale poďme teda k poézii. Veselkovej básne sa nehanbia prísť s výpoveďou o niečom, čo sa dá nazvať napríklad aj tak jednoducho ako bolesť (aj vŕby / ticho / stonajú / keď dorastajú / do píšťal), smrť (keď ma vložia / do zeme / ako kôstku / späť do slivky), či láska (v slušnej spoločnosti / nemôžem povedať / svoj názor / na lásku). Spôsob Veselkovej písania nemá strach nasvietiť si na ozajstnú krv a nemetaforické zvratky, na zhnusenie, nevoľnosť, nechuť…, no zároveň nie je v kŕči pred vlastnou, hoci tak trochu ironickou nehou (nahá / akú si ma stvoril / tesne predtým / ako si zaspal). Prekvapujúca je odvaha Veselkovej nezakrývať city a citovosť, prićom ani v jednom riadku neskĺzla do sentimentálnosti. Autorka bez rozpakov reže do stiesňujúcej skúsenosti takým pre čitateľa nebezpečne sugestívnym spôsobom, že ak sám mám slabšie a ponurejšie chvíle, pre istotu jej básne nečítam.

Autorka môže, no nemusí mať dobre načítanú americkú poéziu, beatnikov, postbeatnikov a tých ďalších, ako nám to podsúva zadná strana obálky. Mne osobne jej spontánnosť nepriamo pripomína Pasoliniho horúce a improvizované výpovede bez servítky na ústach. Veselkovej zdravú bezohľadnosť voči aktuálnym módam v mladej slovenskej poézii mi tak trochu vzdialene pripomína Koleničov razantný vstup do literatúry v osemdesiatych rokoch minulého storočia.

Recenzia je subjektívna záležitosť, čítanie a písanie básní tiež. (Vždy je lepśie Veselkovej verše čítať ako čítať o nich.) Veselková sa riekou veršov pustila strmhlav priamo do najdivokejšieho prúdu a ja môžem z bezpečného brehu na ňu iba znepokojene zvolať, aby si v tých zradných vodách dávala na seba pozor. Lebo o jej básne sa nebojím.

                                                                                                                                  Peter Bilý

 

 

Ako zbaliť ženu

(Tomáš Baránek: Ako zbaliť ženu, Fragment, Bratislava 2007)

 

     „Spočiatku som sa domnieval, že by sa kniha mohla volať decentne, napríklad: Ako sa zoznámiť so ženou – návod pre nesmelých mužov. Lenže potom som si uvedomil, že zoznamovanie nie je dostatočne presné a dôrazné označenie toho, o čo nám ide. Je to spoločenská fráza, ktorá zakrýva podstatu. Nechceme sa predsa iba zoznámiť! My chceme ženu zbaliť (= odniesť si ju ako balíček domov, chceme docieliť to, aby nás mala rada, aby nás milovala, aby po nás túžila, aby sme s ňou mali sex a hoci deti.” (str. 203).

     Táto kniha ma  zaujala už v kníhkupectve na Laurinskej ulici v Bratislave. Otvorila som ju a začala postojačky čítať. Viem, že sa to nemá robiť, respektíve, že predajcovia kníh nemajú radi, ak si niekto knihu číta priamo v kníhkupectve, treba si ju predsa kúpiť, preto ju predávajú.

     Ja som sa však od textu nevedela odtrhnúť, predavača a predavačku som skontrolovala jedným okom, našťastie sa rozprávali a nesledovali priestor kníhkupectva ako policajti a nepriskakovali ku mne s otravnou otázkou, či mi môžu nejako pomôcť.

     Sú naozaj knihy, ktoré sa dajú prečítať v kníhkupectve a netreba ich kupovať. Teda za veľa nestoja. Niekedy doslova.

     Kniha Tomáša Baránka Ako zbaliť ženu sa však v kníhkupectve prečítať nedala. Chcela som ju mať, usadiť sa s ňou do mäkkého kresla a čítať s ceruzkou v ruke.

     Moje najobľúbenejšie knižky si vždy čítam s ceruzkou v ruke, prípadne s krikľavým zvýrazňovačom. Aby som si mohla podčiarknuť, zvýrazniť zaujímavé vety, myšlienky, ku ktorým sa neskôr vraciam.

     Knihu Tomáša Baránka som si nekúpila.  Pod zámienkou, že chcem napísať recenziu do literárneho časopisu Dotyky, som zavolala do vydavateľstva Fragment, aby mi ju poslali.

 

     Knihu by som charakterizovala prívlastkami: vtipná, inteligentná, čistá, úprimná. Nič vulgárne, ako by si  niekto vychádzajúc z názvu mohol myslieť, naopak veľmi decentné a milé.

     Sama som žena, ktorá je balená rôznymi mužmi na rôznych miestach už x rokov. Od puberty. Musím povedať, že Tomáš Baránek radí mužom dobre, vychádzajúc zo skúsenosti vlastnej, ale aj zo skúseností kamarátov či z rozhovorov so ženami.

     „Tajomstvo zvodcu je v schopnosti miešať vhodný pomer ingrediencií.” (strana 154)

     Autor prichádza k svojim poznatkom o balení žien takmer metódou sociálneho výskumu – pozorovanie, experiment, obsahová analýza.

     Keby som mala knihe priradiť nejaký medicínsky prívlastok, povedala by som, že je hypomanická.

     Rozhodne nie je výpoveďou frustrovaného stárnuceho intelektuála, ktorý môže o ženách akurát trpko filozofovať, ale sviežim praktickým návodom technológie lovu.

     Tomáš Baránek svojim štýlom a postrehmi trošku pripomína populárneho starého dobrého MUDr. Miroslava Plzáka, ktorého dielo doporučuje v závere ako doplnkovú literatúru.

     Citujem Tomáša Baránka, strana 28: „Poznám príbehy nešťastnej lásky, kde láska prehrala v nerovnom boji so smradľavými nohami.” Autor zdôrazňuje nevyhnutnosť dodržiavania určitých hygienických rituálov, venoval tomu jednu celú kapitolu, ktorá je podobne ako ostatné kapitoly trpko realistická a zároveň veselá.

     Žena, ktorá túto knihu číta, aj keď je určená mužom, sa musí cítiť príjemne, ako bytosť hodná dobývania, pokiaľ nie je vyhranená feministka pokladajúca akýkoľvek náznak túžby zblížiť sa zo strany muža za sexuálne harašenie.

     Pre ženu je výborné, ak sa dočíta, že aj muži majú svoje neistoty. Je dojemné dozvedieť sa, čo všetko musia prekonať nesmelí, ktorí sa chcú „zoznámiť”.

                                                                     Barbara Pribylincová

 

 

 

Civilizovaná nuda

Siahodlá reportáž namiesto románu

(Miloš Ferko: Šťastie za dverami, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007, Bratislava)

 

            Kým Mário Polónyi sa v Planéte nešťastných ľudí priam topí v alkohole, iný nastupujúci spisovateľ, Miloš Ferko, v Šťastí za dverami alkohol na svojej mladej životnej ceste iba ustavične pripomína. Nevedomky (predpokladám) tak nastoľuje problém nepríčetne nadmernej konzumácie alkoholu na Slovensku. V domovine sa takto nežiaduco pije už tretie storočie. Dnes sa už nemusíte ani radiť s lekárom, aby ste vedeli, ako rýchlo sa nepriaznivé účinky alkoholu dostávajú do ľudského genetického kódu. Za sedem generácií už vonkoncom nepôjde o šťastné číslo. Sedem generácií – to je to načaté tretie storočie pitia.

            Doma si prevaha ľudí rada vypije. Nepoviem, že sú všetci ožrani – no príležitostní opilci každopádne sú. Priateľ tomu hovorí „osvieženci”. Oni totiž vôbec nepijú, len „sa osviežujú”. Až do omdlenia. Teoreticky vzaté, ak politik ľúbi pohárik, bude tvrdiť, že alkohol nie je droga. Pritom všetci mimoriadne dobre vedia, že je to len štátom uznaná droga (prináša veľké zisky do štátnej pokladnice, za socializmu aj za kapitalizmu platí – keď nedostanete kúpiť nič iné, alkohol sa vždy nájde a zabudne sa na hnev, lenže po tom sa na smrti spití ľudkovia boží pobijú do krvava), vraj neškodná. Cintoríny sú plné predčasne mŕtvych účinkami tejto drogy, priamymi aj sprostredkovanými. „Neuveriteľne aktívny stále pobehoval, lebo ako šofér v babkinej prítomnosti nedostal potrebnú dávku.” Áno, o tom to je. O nevyhnutnej dávke na údržbu organizmu zvyknutého na etylalkohol.

            Slovensko je vo Ferkových očiach ako špongia nasiaknutá alkoholom. „Keď ujo Juro v kotolni nespal, hral. Bol to vynikajúci muzikant. Melódie vyludzoval z prázdnych pivových fliaš. Zneli diaľkami a v každej z nich sa skrýval malý zelený mužíček..” a na tej istej strane: „Osloboditeľom malých zelených mužíčkov bol tatko uja Jura, praujo Bilčák. Každý piatok popoludní vytiahol za tri tašky zelených pivových fliaš a púšťal ich dolu potokom.” Zaujímavé, že práve na tejto strane som si – už znavený – poznamenal: „Zatiaľ to nemá do podstatné – obsah. Autor preventívne tára.”

            Počkajme si na ďalší vývoj. Čosi-kamsi hrdina nasadá na vlaky, autobusy a cestuje. Taktiež rád cestujem, ale aj keď po celý život podstatne zaujímavejšie a dobrodružnejšie než autor príbehu Šťastie za dverami, no žeby to bol najvhodnejší námet na knihu sa mi zatiaľ vidí predčasné. Proti gustu žiaden dišputát…

            Autor zrazu tvrdí „V tom čase som sa už vášnivo zaoberal stredovekom a starovekom – obdobiami, ktoré boli od nášho času dostatočne ďaleko na to, aby sa dala pocítiť ich fiktívnosť… Fikcia a neexistencia ma, v tom čase i omnoho neskôr, fascinovali.”  Keď stredovek má za fikciu, nemá ktovieaké rozlišovacie schopnosti. Veľmi jemne povedané, je dosť detinské myslieť si, že stredovek a starovek sú dostatočne ďaleko na to, aby sa dali cítiť ako fiktívnosť. Nič nie je reálnejšie! Čo príde po románe? Táran?

            Uznávam, z Remarqueových románov tiekol calvados a tiež nikto neuvažoval v týchto súvislostiach o alkoholizme ľudí na mieste deja jeho románov. No nedá mi. „Ma totu…jak ľem…abstinenciu…Pratetuška Amy teda nepila a bola sama.” Hneď na ďalšej strane: „Môj tatko bol vzorný otec a manžel. Piť začal, až keď mamka zomrela. Slovom, ako zvyčajne, v slovenskom súčasnom románe hlavná téma, aj keď neoznačená, je alkohol. Samé zdôrazňovanie chlastu. Na rovnakej strane: „Feri Vyzisk z húb žil. Hľadal ich zásadne v noci. Po odchode z krčmy. Keď preslopal posledné peniaze, krčmár ho vyhodil. Feri vstal, na hlavu si narazil klobúk a odšmatlal sa do lesa.” Nebyť etylalkoholu, nebolo by vôbec žiadneho deja!? Skúste metylakohol, dej sa bude odvíjať rýchlejšie.

            Prichádza okamih priam slávnostný: „Potom nočné osobáky zrušili. Boli nerentabilné. A mysleli si, že nie sú. To však nebola pravda. Nočné osobáky nemôžu byť, lebo v nich neplynie čas, a tak stále kolesami hladkajú dráhu niekde tam, kde závoj je tmou kryjúcou večnosť sekúnd, ktoré nikto nepočíta ako kvapky marketingovými manažérmi skúmanej skúmavky efektivity.” K tomuto odstavcu si na stránky knihy poznamenávam – do nudných ničnehovoriacich zdĺhavých statí autor začleňuje pseudopokusy o poetizmy.

            Sú okamihy,  keď niektorým tvrdeniam vôbec nerozumiem: „…všetci znalci vedia, že skutočná ríbezľová, punčová, čučoriedková i malinová zmrzlina majú ružovú farbu…” Kde autor nabral taký nezmysel, chcel byť nasilu vtipný, zábavný, pútavý? Veľmi sa mu to nepodarilo. Skôr ma takýmito paiskrami otravuje a obťažuje naraz. Inak je to výborné čítanie. Vety sú pekne poukladané jedna za druhou. Nie naopak!

            No autor sa okamžite vracia k meritu veci. „Tieto slová občas nad ohniskom pri chate spieval i dvadsaťkrát za sebou, keď sa zacyklil a nevedel si po dvanástich poldecákoch spomenúť na nič iné.” Pijeme, pijeme – národná črta číslo jedna? Alebo je to len hra so slovami?  Lekári by vám túto slovnú hru  rýchlo vyvrátili hrozivými číslami, štatistikami slovenského alkoholizmu. Isté nepríjemnosti priznáva aj sám autor cestovateľského románu: „…lebo tento v rekordnom čase preslopal zdedený dom a do krčmy sa na návštevy u nás nechodilo.” Môžu byť aj iné negatívne skúsenosti: „Jedného dňa ústa otvorila. V tom roku sa ujo Ondrej strieskal tak mocne, že ho ani najväčšie nohy v okrese nedoniesli do sídliska.”

            Ako tak čítam ďalej, zisťujem že autor odrazu je až novinársky nemiestne a absolútne presný. Zatiaľ to pôsobí dojmom, že autor chcel silou-mocou niečo napísať. Za každú cenu. Dej sa ešte stále nezačal. Pripomína to Slobodove románové denníky. Bude to mať silný literárny úspech v radoch literárnych vedcov  – vpisujem uprostred čítania priamo do knihy – a zrejme aj u mladých čitateľov to isté. Potom príde socialisticksdé školenie o starkom, pradedovi, ktorý koncom roku toho a toho vstúpil do komunistickej strany. Pribúdajú riadky. Utešene. Už geniálny spisovateľ Jaroslav Hašek upozorňoval vo svojich satirách na význam riadku v dejinách literatúry – poet porozdeľuje myšlienku na jednotlivé slová, ktoré dá do riadkov. Vyzerá to originálne, a predovšetkým, je platený od riadku. Napríklad šesťdesiat halierov za riadok. Preto sa v románe musí nájsť aj veta: „Dodnes som mu nebol schopný vysvetliť, že Dostojevskij nebol komunista a že Rusi sa nerodia s červenou hviezdou na čele.” (Má to len jeden háčik – súčasný autor honorár takmer nevidí). V knihe sú to dva riadky. Prehoďme radšej list. „…v tých časoch robotnícka trieda dobyla brlohy panskej neresti, alkohol tiekol prúdom.” Ešte väčším prúdom tečie z tejto knihy – na rozdiel od obsahu, deja, príbehu. Tu sa tok zastavuje. Plná prázdnota trvá.

            Potom prídu ťažké chvíle. Príde stať, ktorá je taká zaujímavá ako 560-stranový román „Z dejín skrine”. Zato nedej sa nezauzľuje. Zľutovanie pre milosrdenstvo uzlov! Autor má dobrú pamäť s novinárskou skúsenosťou: pozhŕňal všetky detaily z nášho nedávneho života. Značím si zásadnú otázku – ktovie, či dychtiví čitatelia nepoužijú v kníhkupectvách aj pästné právo?

            Takmer v polovici nepríbehu sa autor sám sebe vzprieči: „Keď som teda Irme rozprával historky, vôbec mi nešlo o Mikiho. Ako vždy a všade len o hľadanie príbehu.” Škoda, že ten príbeh nenapísal! Ba, veď on ho jednostaj píše: „Tatko v tom čase slopal takmer nepretržite…Určite to nebol on, ale nejaký z fľašky vylezený nadrapený džin, ktorý tu a tam ovracal pohovku…Odkväcnutie presne na konci repliky je obligátnou súčasťou prehovorov všetkých správnych opilcov…aspoň nie tak, aby sa zrúbal pod obraz milej legendy o veselom profesorovi…Tou poslednou bol alkohol…Tam ho Gabo pri poháriku zoznámil so služobne starším kolegom profesorom Špízom…” knihu dopite, prepáčte, dočítajte sami.

            Dajte mi pevný obrovský sud, pohnem slovenskou literatúrou!?

 

                                                                                                Miloš Drastich

 

 

  Revoluci lidství!

 

Závrať

Adamu Georgievovi

 

Rozeklaný hadí čas

hlava lžíce vzteku

nestačí polykat

jedu přes míru

 

Jazyk

hladí nás proti srsti

jako básník

jako trýzeň

jako kat

 

Světlo vidoucím i slepým

Adame rodu básnického

ne  první ne poslední…

Gorgono, kříži,  dámo

tys dohlédl až do stébel kostí

zkameněl a přec

nezůstal ke kopancům němý

 

Ano

jednou vzplanou pochodně

tamtamy ohlásí příchod lidství

Těch nespálených

dosud křídel

bezejmenných beztvarých mlčících

Hoříš cizím plamenem

aby pergamen lidských těl

nemusel mlčící Bůh

vyhlazením

vyhladit

 

Básník odpovídá na výzvu doby – básní, recenzent na výzvu  básně – recenzí. A co když si básník s recenzentem vymění role? Básníků píšících kritiky je mnoho stejně jako kritiků píšících básně;  je však možné napsat recenzi básní? Tedy básní, ne čímsi veršem vázaným – svázaným. Pokus o podobnou „recenzi” si můžete přečíst výše, ale nejsem si jist, zda někdo kromě básníka pochopí, že mu tento text  pomůže orientovat se v recenzované sbírce. Inspirativní sbírce… 

Její autor se jmenuje Adam Georgiev (1980 v Praze) a svou  knížku, shrnující básně z uplynulého desetiletí,  nazval Básník trýzeň kat (Praha 2007, nakl. Petrklíč ve spolupráci s Lyrou Pragensis, doslov M. Friedl). Juxtaponovaná substantiva v názvu prozrazují jeden z kompozičních principů Georgievovy lyriky, jímž je osamostatnění a tematická konfrontace významově exponovaných slov a obrazů. Básník váží slova na lékárnických vahách, žádný „proud obrazů”, žádný čistě „intuitivní výkon”, ale pečlivá, cizelérská, minuciózní práce se slovy, zkouška jejich významů a syntaktického pojiva, básnických přesahů. Přitom tato intelektuální práce, oplodněná intuicí a vůbec talentem, žádný dojem spekulativnosti nezanechává, také po sobě nezanechá dojem konstrukce, umělosti, prý příznakový pro poezii. Ožívá tu moderna s jejím symbolismem a novoromantismem, i cosi z expresionismu i existencialismu, ale žádný ten „-ismus” text neotevírá. Inspirace Vladimírem Holanem je také zřetelná, stejně jako duchovní atmosférou posthumánní (proč „postmoderní”?) doby, vztekem na konci i začátku milénia, opět jinak „svobodného”. Volný verš s maximálním využitím přesahu, síly a váhy slova-znaku, s aktualizací větných vzorců, rozporný, dialektický, plný zlého tušení. Básník tu vystupuje jako  charakter, Šalda by napsal „karakter”, mravně celistvý, paradoxně i ve své rozpornosti, tvrdý i v kladení otázek. Ovšem nikoli mentor, zvracející na sebe a jiné, zlý  udavač „konečných řešení” nebo šmírák, sdělující svá pozorování intimit získaných skrze klíčovou dírku.

Symbol, ambivalentní a polyvalentní, ne doslovnost, ne emblematičnost, žádný polopatismus! Typickými motivy, resp. leitmotivy jsou tu např. kříž (a jemu blízké lomené tvary), kámen, Bůh („Vždycky tady budu / řekl Bůh / Vždycky budu s tebou” čteme jako motto) nebo světlo (iluminující i spalující žár). Zvláště motiv kříže je všudypřítomný, jeho konturace záměrná a vetknutá do struktury i tematického prostoru básní. Nečekejme však farářské mentorování a hořekování jeremiád. Báseň je  výzva, ne cosi k užití, spotřebě, naučení či náboženské propagandě, vždy špatné, neboť právě jen propagandě. Nevytýkejme mu víceznačnost, symboličnost, metaforické a motivické finesy, kvůli nimž jako by neříkal své  jasné a skandující  ano, ano! – ne, ne!. Udělejte s básníkem rozhovor, nechte ho napsat článek nebo komentář, abyste znali jeho názory, báseň je čímsi podstatně vyšším a důležitějším. Ale nepopírejme, že báseň je také reakce na dobu, snad i dějiny, které nechají své osobnosti „vztyčit se navzdory“, za trest je upálit, a  potom je bezostyšně svatořečí – když důsledně vymiškovali jejich odkaz – ten se nikdy a nikomu do kupeckého krámu nehodí.

Jen tu a tam vytryskne zcela zřetelný, čistý, hořce čistý tón, když básník žádá „revoluci lidství“, když odmítá lhát, přetvařovat se, pitvořit se, posluhovat, jak kdosi žádá, když chce a hlavně umí „pohrdat“; jeho hlas je hrozivý, místy až výhružný: „Jen rozdávejte litery / rozdávejte lyry / sochy / křišťály / a sousoší // a pomlouvejte pomníky /…/ Jen kopejte / jen kopejte do kamene postavu / němou ke křivdám / /jednou vám zapálí všechny knihy světa /…/ Na hranici donesou / neboť ke svatořečení jiná cesta není“. 

Sbírka Adama Georgieva jest výzva čtenáři ochotnému a kompetentnímu naslouchat, nechat se prostoupit smyslem a jeho děním, nebo nesouhlasit, vzpírat se slovům – i tak jejich kouzlu podléhat. Patří k tomu nejlepšímu, co dal uplynulý rok české literatuře – hned vedle knihy Ivany Blahutové Bílý kůň.

Alexej Mikulášek

 

 

 

 „Medzinárodné právo verejné”

( autor: prof. JUDr. Stanislava  Mráza CSc., Banská Bystrica, 2007) 

V decembri minulého roka bola vydaná učebnica „Medzinárodného práva verejného”. Autorom predmetnej učebnice je vysokoškolský profesor, významný odborník na medzinárodné vzťahy a medzinárodné právo verejné a zahraničnú politiku, dekan Právnickej fakulty UMB v Banskej Bystrici a dlhoročný vysokoškolský vedecko-pedagogický pracovník a predseda Spoločnosti pre medzinárodné právo Slovenskej akadémie vied.

            Recenzovaná učebnica „Medzinárodné právo verejné” je aktuálna i napriek tomu, že v Slovenskej republike bolo doteraz vydaných viacero učebníc tohto druhu i názvu (Ján Tomko, Miroslav Potočný, Ján Azud, Ján Klučka). Okrem toho sú na knižnom trhu i učebnice medzinárodného práva verejného z Českej republiky (Jiří Malenovský, Vladislav David, Vladimír Outrata), ako i z iného zahraničia. Jej aktuálnosť je daná i obsahom a formou spracovania, ako i novými pohľadmi a názormi na niektoré oblasti, resp. problémy medzinárodného práva verejného a tým vytvára záujemcom najmä študujúcej mládeži na právnických fakultách, politológie a medzinárodných vzťahov, ako i diplomacie možnosť výberu učebníc pre svoje štúdium.

            Učebnica prof. JUDr. Stanislava Mráza CSc.: „Medzinárodné právo verejné” dopĺňa a obohacuje slovenský knižný trh. Učebnicu z hľadiska štruktúry rozdelil do úvodu, dvanástich kapitol a záveru (I. kapitola: Základné pojmy a osobitosti medzinárodného práva, II. kapitola: História medzinárodného práva verejného a jeho vedy, III. kapitola: Pravidlá medzinárodného práva, IV. kapitola: Subjekty medzinárodného práva, V. kapitola: Právne následky porušenia medzinárodného práva (zodpovednosť a sankcie), VI. kapitola: Medzinárodnoprávny režim štátneho územia, mora, Antarktídy, kozmu a životného prostredia, VII. kapitola: Obyvateľstvo podľa medzinárodného práva a ochrana ľudských práv, VIII. kapitola: Právo medzinárodných zmlúv, IX. kapitola: Štátne orgány pre medzinárodné styky, X. kapitola: Medzinárodné orgány a organizácie, XI. kapitola Prostriedky mierového urovnávania medzinárodných sporov, XII. kapitola: Právo ozbrojeného konfliktu). Niektoré podkapitoly sú ešte rozdelené rímskymi číslicami na subpodkapitoly, resp. body. Takto volená štruktúra učebnice autorovi umožnila spracovať predmetnú matériu čo do obsahu, rozsahu a formy na slušnej odborno-teoretickej úrovni a v podstate vyčerpávajúcim spôsobom. Príslušné kapitoly učebnice autor podáva v dejinnom, resp. vývojovom kontexte pojmov, inštitútov a inštitúcií medzinárodného práva verejného, a to v logickej nadväznosti a v širších súvislostiach.

            Učebnica obsahuje i dosť odkazov platného medzinárodného práva a dokumentov. Z hľadiska toho učebnica okrem iného má hodnotu i dokumentárneho diela, a to nielen z hľadiska právnej histórie, medzinárodných vzťahov, ale osobitne platného medzinárodného práva verejného. Pritom sa autor odvoláva na literatúru a pramene, a tak jeho hodnotenie je dokumentárne presvedčivé a objektívne.

            V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že tzv. „nežná revolúcia” podstatne zmenila politický systém v Česko-Slovensku a následne vytvorila predpoklady a podmienky pre vznik samostatnej Slovenskej republiky. To znamenalo úplné novú filozofiu vo vzťahoch medzi štátmi a malo pozitívny vplyv na uplatňovanie medzinárodného práva verejného v spoločensko – politickej praxi. Učebnica túto novú situáciu objektívne a argumentačne reflektuje.

            Skutočnosť zániku studenej vojny pozitívne vplýva na vyššiu mieru vzájomnej dôvery medzi štátmi a ich spoluprácu a rešpektovanie medzinárodného práva.

            Pri napísaní predmetnej učebnice autor používa historickú, deduktívnu a logickú metódu, ako aj metódu kritickej analýzy. Učebnica obsahuje bohatý poznámkový aparát a použitú literatúru a pramene. Z hľadiska metodologického jej štruktúra a forma spracovania je pre pedagogické účely vhodná a správna.

            Učebnicu treba chápať ako pôvodné a originálne dielo, ktoré je napísané jasným a zrozumiteľným slohom, čo čitateľa, resp. študenta presviedča o správnosti prezentovanej matérie a názorov autora.

            Predložená učebnica spĺňa, resp. prevyšuje všetky kritériá, ktoré sú kladené na takýto druh práce. Treba pozitívne oceniť snahu autora o objektivitu a pravdivosť literárnej výpovede.

            Vzhľadom na vyššie uvedené hodnotiace skutočnosti jednoznačne odporúčam učebnicu: „Medzinárodné právo verejné” autora prof. JUDr. Stanislava Mráza CSc. používať na právnických fakultách a na fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov. Recenzent učebnice je presvedčený, že predmetná učebnica bude vhodnou učebnou pomôckou pri výučbe povinného predmetu: “Medzinárodné právo verejné” najmä na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a, že dobre poslúži i ostatným študentom na iných právnických fakultách, ale i študentom študujúcim odbor politológia a medzinárodné vzťahy.

 

                                                                                         Prof. JUDr. Jaroslav Chovanec CSc.

2 thoughts on “Recenzie”

  1. mal som možnosť túto knihu držať v ruke, a veľmi rád by som si ju kúpil. Je možné niekde ju zohnať na dobierku, alebo má dokonca predajcu v BA? Ďakujem

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.