Almanach 25 – Prvé dotyky

                                      Keď umenie šumí

 

   Občianske združenie Úlet pod záštitou Knižnice pre mládež v Košiciach zorganizovalo 2. ročník literárnej súťaže Š(umenie), do ktorej mali možnosť zapojiť sa všetky košické základné školy. Súťažilo sa v dvoch kategóriách poézie a prózy – obidve kategórie sa týkali prvého a druhého stupňa základných škôl. Hoci na Slovensku je literárnych súťaží viac ako dosť, súťaž Š(umenie) splnila svoj základný cieľ: poskytla aktívny priestor pre literárnu tvorbu mladej generácie, ktorá sa pod ubíjajúcim tlakom masmédií nachádza v čoraz pasívnejších okolnostiach. No ľudská prirodzenosť chce byť kreatívna, má snahu objavovať neexistujúce. Keďže neustále zápasí s neaktívnym prístupom k životu, súťaž určite ponúkla príležitosť, ako mládež môže tráviť voľný čas. Ide o jednu z rozumných alternatív boja proti rozmáhajúcemu sa mentálnemu úpadku či deštrukcii osobnosti, proti vandalizmu alebo hrozbám drogovej závislosti.

   Porota v zložení Peter Halász, Radovan Brenkus a Miroslava Gregová nemala ľahkú úlohu, pretože práce na popredných miestach boli vyrovnané. Stále si treba uvedomiť, že literatúra nie je šport, nedá sa merať a jednoznačne rozhodnúť, kto je najlepší. Vo všeobecnosti sa dá skonštatovať, že viac sa ujala próza ako poézia, čo do kvantity aj kvality. Rukolapne to súvisí s tým, že pre mladých ľudí je tvorba poézie náročnejšia, pokiaľ ide o invenčné nápady, dodržiavanie istej formy a zmysel pre detail. Porota však pri rozhodovaní zohľadnila umelecké možnosti súťažiacich, schopnosti ich tvorby aj vzhľadom k veku. Mnohé práce dokonca prevýšili vekovú primeranosť. Prevažne dominovala fantastika, zrejme ako dôsledok súčasného rozmachu fantasy literatúry. Tá niekedy môže byť samoúčelná. Najlepší súťažiaci dokázali prekročiť jej nefunkčnosť, keď slúži ako prostriedok sám pre seba. Podarilo sa im do reality zasiahnuť natoľko, že napokon ich tvorivá fantázia dodala skutočnosti nové rozmery.

 

Radovan Brenkus

 

I. Kategória

 

Poézia:

1. miesto                                  Dávid Stráňai                         Biela  zima                            

2. miesto                                  Jakub Dorčák                        Olympionistka            

3. miesto                                  Daniel Onduš             Zima                           

Čestné uznanie             Paľo Šimoňak                      Sneh

 

Próza:

1. miesto                                  Anička Riníková                      Môj tajuplný svet                

2. miesto                                  Simona Gašincová             Krajina dobrodružstiev

2. miesto                                  Viktória Ječová                         Ja a môj sen                    

3. miesto                                  Natália Dindová                       Matka príroda                        

 

 

II. Kategória

 

Poézia:

1. miesto                                  Nikola Brecková                     Sen o šťastí           

2. miesto                                  Matúš Fecko             Naša nezmyselná rodina

3. miesto                                  Dominika Dzubajová             Les šumí                                        

Próza:

1. miesto                                  Veronika Tkáčová             Breza              

2. miesto                                  Marcela Skálová                     Aj vám sa to môže stať

3. miesto                                  Ľudmila Kecerová             Tajomstvo tuleňov

Čestné uznanie                         Le Yen Hoa                             Môj tajuplný svet                            

Zvláštne ocenenie:             Andrea Hužvárová             Ako vznikajú dobrí ľudia

 

 

 

 

Dávid Stráňai

                                                            Biela zima

 

Padá sniežik, padá sneh,

zasnežený celý breh.

Breh je biely, bielučký,

zasnežilo aj lúčky.

 

Na lúčke je zajac biely,

medveďa už nevideli.

Medveď išiel asi spať,

aby mohol na jar vstať.

 

Na zime ma najviac láka,

postaviť si snehuliaka.

Láka ma aj sánkovačka,

veselá je guľovačka.

 

Rád sa v zime lyžujem,

korčule si obujem.

Vybláznim sa dosýta,

zimu vždy rád privítam.

 

 

 

Jakub Dorčák

Olympionistka

 

Len čo príde biela zima,

volá ocko na deti.

Vylezte už spod periny!

Do rána sneh prikryl pláne!

 

Berte čiapky, berte svetre, kýva na nás skriňa.

Z Ivky je hneď športovkyňa,

schytí lyže, ťahá sane.

Na sánkach sa smeje, výska,

pri ušiach jej vietor píska.

Na lyžiach zas frčí z kopca.

Mama na ňu z vrchu kričí,

Z teba je už olympionistka!

 

 

 

                                                                       Daniel Ondruš

Zima 

Končí jeseň, zima je tu.

Prinesie nám kopu snehu.

Radujú sa malé deti,

zimné slnko všade svieti.

 

Lyžovať sa ideme,

už sa veľmi tešíme.

Keď však zima snehu nedá,

bude beda!

 

Už tu stoja snežné delá,

chladný sniežik všade strieľa.

Korčule si obujeme,

na klzisko vyrazíme.

 

Mikuláš a Vianoce,

darčekov je tisíce.

To nebola celá zima,

veď medveď ešte v brlohu zíva.

 

 

 

Paľko Šimoňak

Sneh

 

Pod snehom je všetko biele,

zima má tam svoje ciele.

Sneh sa krásne trbliece,

vločka sadá na líce.

 

Zvieratká sú zimní umelci,

do snehu nám kreslia všetci.

Nohy sú ich ceruzky,

kreslia nimi obrázky.

 

Silnejší brat snehu, ľad,

chce byť s deťmi kamarát.

Urobí im klzisko,

hoci aj na sídlisko.

 

Rád sa v zime lyžujem,

korčule si obujem.

Vybláznim sa dosýta,

zimu vždy rád privítam.

 

 

 

Anička Riníková

Môj tajuplný svet

 

   Vždy, keď som u babky, idem pod najvyšší orech a tam si sadnem na svoju snívajúcu hojdačku a snívam. Niekedy tam aj zaspím. A viete, čo sa mi sníva? Sníva sa mi o tomto: o mojom tajuplnom svete. Je tajuplný, tak neviem, či vám to môžem prezradiť. No, prezradím to, ale nikomu ani muk! V tomto svete neexistuje smútok, zlo, nenávisť… Je tu iba láska, šťastie, radosť, spravodlivosť a všetko dobré. Školský rok má iba dva mesiace. Nikto mi nehovorí: „Ty decko hlúpe!” ani „Kým si sa nenarodila, bolo všetko úžasné.” A ja sa potom necítim, akoby som sa narodila omylom. A to najlepšie, vrátila sa mi moja naj, naj, najlepšia kamarátka Kristínka Vargová. Žije tu dokonca môj dedo, pradedo, prababka i všetci z mojej rodiny, čo už zomreli. Úžasné!

   Ale potom sa prebudím. To Vojto ma zobudil. Hádže tie svoje petardy. Hrozné! Príde ku mne a pýta sa ma, či idem hrať futbal. Ja mu odpoviem: „Zbláznil si sa? Som dievča, neviem hrať futbal!” A potom nás volá mamka: „Tak poďte, ideme za babkou do nemocnice.” A tak ideme za babkou do nemocnice a moje snívanie sa končí. Dúfam, že sa vám to páčilo.

 

 

 

Simonka Gašincová

Krajina dobrodružstiev

 

   Raz ráno na mňa niečo zafúkalo, myslela som si, že je otvorené okno, schovala som sa pod paplón. Prebudil ma mamin čaj. Tak som si sadla na posteľ. Bola som ešte unavená, preto som si ani nevšimla, čo sa deje. Chcela som si zobrať papuče, ale niečo ma začalo štekliť. Hneď som dala nohy na posteľ. Na chvíľu som si ešte ľahla. Keď ma to začalo omŕzať, odvážila som sa dať nohy dole z postele. Potom som nohami nahmatala trávu. Postavila som sa! Okolo mňa bolo veľa stromov a trávy, veľa kvetov a rastlín. Bola som tam úplne sama. Pozrela som sa, kde mám posteľ, ale moja posteľ bola preč. Tak som sa vybrala do lesa. Keď som tam prišla, bola som hladná. Bol tam čudný biely krík, na ňom biele guľôčky. Ochutnala som jednu. Chutila ako jahodový jogurt. Nazbierala som si ich plné dlane. Potom som našla malý potok a pri ňom bol strom. Sadla som si pod neho. A ako som pozerala na nebo, uvidela som dúhového vtáka. Mal také dlhé pierka na chvoste a za ním sa ťahala dúha. Keď som si oddýchla, povedala som si, že pôjdem ďalej. Cestou ma povzbudzoval spev vtákov, šumenie vodopádov a stromov. Neviem, čo sa potom stalo, ale asi som zaspala. Na druhý deň som sa zobudila v púšti. Bola som smädná. A potom, neviem akým zázrakom, sa urobila puklina na kaktuse. Chytro som začala piť. Malo to chuť ako pomarančový džús. Išla som veľmi pomaly, lebo slnko pripekalo a to bolo vyčerpávajúce. Potom začal fúkať silný vietor. Rozfúkaval piesok. Viem, že je to čudné, čo vám poviem, ale odrazu sa predo mnou objavila jaskyňa. Možno si budete myslieť, že som šialená, keď som vošla do tej jaskyne, ale nemala som veľmi na výber. Kamene v jaskyni sa samy od seba zahádzali. Bolo tam prútie, tak som si spravila oheň. Zo štrbiny v kameňoch som uvidela, ako sa na mňa niečo pozerá. Vytiahla som to. Bolo to veľmi studené a triaslo sa to. Asi od zimy. Keď som sa na to zblízka pozrela, bola to biela jašterička so zlatým fliačikom na chrbte. Keď sa zohriala, očká jej od šťastia žiarili ako iskričky. Odrazu mi niekam ušla, tak som utekala za ňou. Keď som prešla cez tunel v jaskyni, uvidela som ju! Sedela na stole medzi kopou jedla. No, asi bola hladná. Potom som uvidela tunel z krištáľov. Kam by asi mohol viesť? Dala som si jašteričku do vrecka a vošla som doňho. Pomyslela som si, beda! Bol to tunel cez more. Okolo mňa plávali obrovské ryby: žraloky, veľryby, kosatky a podo mnou čierne hlboké more. Uvidela som, ako sa tunel ťahá hore a v ňom rebrík, vyšla som po ňom. Ocitla som sa na ostrove a na skale bolo vytesané: KTO TAJOMSTVO MALEJ JAŠTERIČKY OBJAVÍ, DOSTANE SA DOMOV, ŽIVÝ A ZDRAVÝ.  Siahla som do vrecka a odrazu som sa vzniesla do vzduchu, z jašteričky sa stal obrovský jašter a narástli mu krídla. Leteli sme cez ľadové skaly, cez lávové more a mnohé iné veci. A odrazu akoby sme preleteli cez vlákno, spadla som do svojej postele.

   Zľakla som sa, že ma jašter zapučí, ale dole spadla malá jašterička. KONEČNE DOMA!!!

 

 

 

Viktória Ječová

Ja a môj sen

 

Minulého roku, keď boli Vianoce, som si priala byť mačkou. Na druhý deň som sa zobudila ako mačka a hádajte kde. V jednej krásnej dedine v kráľovskom paláci. A mala som meno Afrodita. A vraj som mala nejakú sestru, ktorá sa volala Aurélia a bola vraj veľmi pekná. No nepoznala som ju. Vravelo sa o nej, že bola okrádačka. Povedala som si, že ju nájdem. Ale nebolo to ľahké, lebo stále niekde cestovala na lodi. No lenže problém bol v tom, že som mala zlú mapu a zablúdila som. A v tej džungli som stretla leguána. Povedal mi, že by som mala utekať, keď to tu nepoznám. Pýtala som sa prečo. Pošepkal mi, že v lese je veľké stádo tigrov a ich vodca je Širkan, ktorý zabije každého, kto sa mu postaví do cesty. Išla som ďalej, lebo moja túžba bola väčšia ako strach. Odrazu som počula, ako za mnou niečo šuští. Otočila som sa a odrazu na mňa skočil tiger. Začala som kričať o pomoc. A zrazu na neho skočila mačka s kopou kocúrov. Kričali na ňu Aurélia a mne v tú chvíľu došlo, že je to moja sestra. Kričali mi: poď mi pomôcť. A ja som skočila a začala som škriabať a hrýzť. Zrazu som si všimla, že má na prednej labe také isté znamienko ako ja. Nevedela som, že Aurélia vie, že som jej sestra. Ona mi o chvíľu povedala, že som jej sestra. A ja jej na to vravím, že to viem. Aurélia prestala škriabať a pozrela na mňa s úsmevom a objala ma. Odrazu som sa cítila, ako v maminom náručí. Otvorila som oči a vidím tvár mamky, ktorá sa na mňa usmieva. A až tak som zistila, že to celé bol sen, môj najkrajší sen.

 

 

 

Natália Dindová

Matka príroda

 

   Kedysi dávno žilo dievčatko menom Ema. Ema mala veľmi krásne vlasy, hoci jej sa vôbec nepáčili. No tiež mala nádherné oči. Boli ľadovo modré. Proste to bolo dokonalé dievča. Ema sa rada túlala po rozkvitnutých lúkach, na ktorých cupkali zajačiky a pospevovali si sýkorky či vrabce. Ema mala veľmi rada fialky a poznala miesto, na ktorom ich bolo veľmi veľa. Rada sa tam chodievala pozerať nielen pre fialky, ale aj pre ryby, ktoré vyskakovali z jazierka, na ktorom boli lekná. Občas sa na leknách objavili veľké sivozelené ropuchy, ktoré nahlas kvákali. Mala brata Toma, ktorý jej pomáhal pri domácich prácach. Tom bol aj veľmi poslušný a dobre sa učil. Chcel byť učiteľom, Ema zasa spisovateľkou. Bývali na ostrove Princa Eduarda v Kanade. Chodili do školy. Sedeli spolu v druhej lavici, kde mala Ema výhľad na starú vŕbu. Na nej bola drevená hojdačka a vedľa nej boli tri krásne ľalie. V jedno krásne ráno sa Ema prebudila a videla, aké je vonku krásne počasie. Hneď si obliekla svoje obľúbené šaty a poprosila slečnu Rowlingovú, či jej nemôže urobiť šálku ovocného čaju. Slečna prikývla a už aj chystala šálku a cukor. Ema si zatiaľ pripravila deku a kôš s ovocím a vybrala sa na piknik. Tiež si zabalila papier a ceruzu. Keď dopila čaj, už bežala na svoje obľúbené miesto plné fialiek. Keď tam prišla, zľakla sa, lebo uvidela medveďa, ktorý práve dojedol čerstvo ulovenú rybu. Keď zazrel z diaľky Emu, rozbehol sa k nej. Ema sa zľakla a pustila kôš s dekou a bežala preč. Zrazu začula hlas, ktorý za ňou kričal. Obzrela sa, ale videla iba medveďa, a tak si pomyslela, že sa jej to iba zdalo. No hlas bol stále bližšie a bližšie. Približoval sa tak rýchlo, ako aj ten medveď. Zrazu Ema zastala. Medveď zastal tiež a prihovoril sa Eme nežným hlasom. Ema myslela, že sa jej to iba sníva. Tak sa zhlboka nadýchla a otvorila oči. No pred ňou stál medveď, ktorý sa jej pýtal: „Čo si robila na mojom pozemku?” Ema naňho zdesene pozrela a odpovedala mu, že ona nevedela o tom, že tá čistinka niekomu patrí. Vraj si išla spraviť len piknik. Medveď jej povedal, aby sem viac nechodila, lebo by ju zožral. A tak sa vystrašená Ema rozbehla domov a nikomu o medveďovi nepovedala. Bolo to jej malé tajomstvo. No v kútiku duše bola smutná, lebo už nemohla chodiť na čistinku, ktorú tak milovala.

   Ema sa už nikdy nepotešila z pohľadu cupkajúcich zajačikov, zo spevu sýkoriek či vrabcov, ba ani zo žblnkotu vody, keď vyskočí ryba. Ema sa už nikdy neusmiala. No jedného dňa, keď išla na čučoriedky do lesa, zazrela pri čučoriedkach modrú fľaštičku. Napila sa z nej a zbadala medveďa, ktorého stretla v lese na čistinke. Medveď jej povedal, že tá čistinka patrí jej, Ema sa ho spýtala, prečo na tej čistinke klamal. On povedal, že po celé tie mesiace jej klamal preto, lebo ona je paňou ročných období. Ema sa veľmi potešila a išla to povedať Tomovi a slečne Rowlingovej. Oni jej síce neverili, no pustili ju s medveďom. Všetci za ňou plakali, iba ona bola šťastná, ako nikdy predtým. A to prázdne smutné miesto v jej duši zaplnila radosť, láska a večné šťastie.

 

 

 

                                             Nikola Brecková

                                                Sen o šťastí

 

                                                         Čo je to šťastie?

                                                        Pre každého niečo iné.

                                                        Pre chorého je najväčším šťastím,

                                                        keď vyzdravie,

                                                       pre chudobného majetok,

                                                       pre hladného jedlo…

 

                                                      Čo je šťastím pre mňa?

 

                                                  Sú to moji drahí rodičia, ktorí ma ľúbia a ja ich tiež.

                                                  Môj braček v kolíske.

                                                 Lavička pod čerešňou v našej záhrade.

                                                 Pekný deň, keď svieti slnko, vtáci spievajú.

                                                 Jednotka v žiackej knižke.

                                                Plyšový macík od priateľky k sviatku.

                                                Aj pekný sveter od babičky.

                                               Či vôňa šíriaca sa z kuchyne?

                                               Je toho toľko, že zapĺňa ma šťastím,

                                              rozmýšľam nad tým, kým večer zaspím.

                                              Už to je šťastie, že som na svete,

                                               rozdávam radosť, prijímam ju.

                                             Vedieť sa tešiť z maličkostí

                                              je pre človeka šťastím.

                                             Vari to všetci neviete?

 

 

 

Matúš Fecko

Naša nezmyselná rodina

 

Otec často brechá, brechá,

pes mu na to kecá, kecá.

 

V kuchyni nám mačka auká,

na dvore zas mamka mňauká.

 

Potom mačka kotkodáka,

lebo sliepka zjedla vtáka.

 

Mamička zas múka, múka,

že kravičku bolí ruka.

 

Tu zas koza babku dojí,

hus nám z koláča odkrojí.

 

Zrazu počuť: Vstávaj dedo!

To ho budí prasiak Edo.

 

V telke bučia opäť kravy,

po dvore behajú správy.

 

Do hlavy mi vrazil vták,

kotkodáka kotkodák.

 

Sestra na to odpovedá:

mé, mé na zemi je krieda.

 

Tak to je naša rodina,

k spánku už odbila hodina.

 

Keď zaspíme, bude sa už dať

konečne i medzi sebou zhovárať.

 

 

 

Dominika Dzubajová

Les šumí

 

Veverička na strome

každý deň sa čuduje:

ako to, že les šumí?

Nemá ústa, ruky, nohy,

či sa s niekým rozpráva?

Zasmeje sa zvedavá.

 

Priletí k nej sivá sova

a tá povie múdre slová:

„Les sa s nikým nerozpráva,

svoju múdrosť všetkým dáva.

 

Lesný príbeh ukrýva,

šepotom ho rozdáva.

Nech si každý do srdca

kúsok lesa pripúta.”

 

 

 Veronika Tkáčová

Breza

 

   Starý muž vošiel do záhrady. Tak ako každé iné ráno. Väčšinou kosil trávu, polieval kvety, alebo strihal konáre stromov. Dnes ho nečakala žiadna z týchto činností. Musel urobiť prácu, ktorú tak dlho odkladal – vyrúbať starú brezu.

   Starec sa o záhradu dobre staral, nebola v nej ani jedna burinka, ani jeden nepoliaty kvet, ba ani jediný suchý list. Vždy, keď prácu dokončil, pocítil v srdci hlboký smútok. Veď dom čoskoro prejde do cudzích rúk. Sprvu ho nechcel vôbec predať. Chcel dom zanechať deťom, ale tie – ako toľko iných – očaril mestský ruch.

   Podišiel k breze. Bola azda tým najstarším stromom v celej záhrade, no aj najcennejším. S ťažkým povzdychom chytil sekeru do tvrdých žilnatých rúk. Tuho ju stisol, nadvihol a zo všetkých síl sa snažil, aby sa mu ruky až tak netriasli. Po čele mu stiekla kvapka potu. Sekol. Bolo to akoby sekol do seba. Starcovi od smútku oťaželi pľúca.

   Zrazu uvidel po breze liezť malého chlapca s knihou v ruke. Sadol si na jej konár a potajomky začal čítať. Pritom jemne prechádzal prstami po bielej kôre. Obraz sa zmenil. Pred brezou hrala banda chlapcov futbal. Jedného z nich spoznal. Futbalovú loptu nechtiac odkopol na strom. Vyliezol naň, pohladkal ho, akoby sa ospravedlňoval a zobral loptu. Obraz sa opäť zmenil. Pod brezou sedel mladý muž, vedľa neho ružovolíce dievča. Jednou rukou držal zošit, z ktorého jej čítal básne, druhou rukou nenápadne – akoby zo zvyku – hladil milovaný strom. Teraz pri ňom stál muž s tvárou poznačenou rokmi a zatínal doň sekeru.

   Starec doťal. Breza s dunením dopadla na zem. Kľakol si k nej, objal jej peň – a ticho skonal.

 

 

 

Marcela Skálová

Aj vám sa to môže stať

   Jój, aké dobré hranolčeky! A tie rezne! Mňam, mňam… Prejedla som sa. Nevládzem sa hýbať. Zaspala som v kresle s prekrásne plným žalúdkom.

   Preboha, čo sa to so mnou stalo? Kde to som? Okolo mňa vážne chodia malí mužíčkovia a usilovne pracujú. Obskakujú niečo dosť veľké a veľmi červené. Hýbe sa to hore-dolu a robí až prievan. Má to pravidelný rytmus: buch a buch, buch a buch. Veď je to rytmus srdca! Zmätene sa obzerám. Jeden z mužíčkov to zbadá a hneď sa pristaví a tenkým hláskom hovorí:

   „Si vo svojom tele a toto je tvoje srdce. My sme srdcovníci, ja som Marcelíno a tamto je Marcelík, tamto zas Marcelček a iní. Staráme sa o chod tvojho srdca, aby si žila.” Ostala som v nemom úžase hľadieť na svoje vlastné srdce. Páčilo sa mi.

   „Ale prečo som tu?”

   Nestihol mi odpovedať, keď sa čosi stalo. Bolo to ako nejaké veľké zemetrasenie sprevádzané čudnými zvukmi.

   „Pre toto tu!” povedal nahnevane.

   „Čo to bolo?” spýtala som sa celá prestrašená.

   „Tvoj žalúdok,” odpovedal vyčítavo.

   „Zjedla si toľko mastných hranolčekov, rezňov a čo ja viem ešte čoho. Ale bola to celá kopa nezdravých jedál. Tvoj žalúdok sa búri, nechce sa dať zničiť. Veď práve z toho vzniká plno iných chorôb. Dokonca ti kvôli tomu budú musieť operovať aj iné orgány a bude to bolieť. Čo taký žlčníček, žalúdočné vredy alebo črevá? Chcela by si to? Héj?” A to už hovoril veľmi ironicky až skoro výhražne.

   „Nie, nie, nie!” ohromene sa bránim s prekvapením na tvári, ba až s neskrývaným strachom.

   „Marcelíno, prosím ťa, poďme sa pozrieť aj inde, do iných orgánov, lebo z toho som celkom v šoku.”

   Súhlasil. A šli sme. Boli sme možno všade. Dokonca aj v mozgu. Ale odtiaľ som chcela ísť hneď preč, lebo sa mi nepáčil. Boli tam všelijaké zákruty, prepadliská a kaňony. Nepracoval tak presne ako srdce a to ma štvalo. Budem s tým musieť niečo urobiť. Nech sa lepšie rozhýbe. Keď sme boli v pľúcach, museli sme sa držať, pretože tam fúkal silný vietor. Ukazoval mi aj moje oči. Tak to bolo naozaj zaujímavé! Všetci sa pohybovali sem a tam, zrýchľovali a spomaľovali a čosi nosili! Čo to je? O chvíľu sa to dozvedám. Sú tam dve kamery, za nimi dvaja mužíčkovia – kameramani Marceloočiaci 1 a 2. Filmujú a filmujú. A tí ostatní tie filmy odnášajú na príslušné pracovisko v mozgu.

   „Poď! Teraz sa ideme šmýkať,” povedal Marcelíno a ja, Marcela, som súhlasila.

   Šmýkali sme sa cez krk až do žalúdka. Ale tam bol taký smrad a tak málo miesta, že sme radšej vyštartovali po črevách ďalej.

   „Chceš si pozrieť svoje obličky? Mala by si, aby si na vlastné oči videla, čo z nich robia tvoje hamburgery a to ostatné,” povedal prísne a vyčítavo krútiac hlavou sa na mňa pozrel.

   „Je to až také strašné?”

   „Katastrofálne ešte nie, ale horšie, ako si myslíš.”

   I tam boli mužíčkovia – marceloobličkovia, ale títo sa tvárili úplne ináč. Vyzerali veľmi unavení a utrápení. Bolo jasné, že sa veľmi namáhajú, aby vylúčili všetky škodliviny. Od hrôzy mám až slzy v očiach. Ale čo sa to deje? Odrazu sa vzďaľujem, vzďaľujem a vzďaľujem…

   Otváram oči a som späť v kuchyni. Oči mám plné sĺz a srdce mi bije ako zvon. Mama práve dokončuje múčnik a láka ma na zmrzlinu so šľahačkou. Nie, nie, nie… Idem radšej do záhrady a na večeru si urobím šalát. Možno mi sprvoti nebude až tak chutiť, ale… mám pred očami tých stále unavených „žalúdočníkov”, tak im doprajem voľno.

 

 

 Ľudmila Kecerová

Tajomstvo tuleňov

 

   Sára sa nepokojne zahniezdila. Bolo jej zima. Veď akoby aj nie! Nachádzala sa na Antarktíde. Prišla na prázdniny ku svojmu strýkovi – vedcovi. Jej spolužiaci si užívali slniečko niekde na tropickej pláži a ona? Mrzla.

   Biela vločka jej pristála na nose. Strhla sa. Muž čupiaci vedľa nej na ňu skúmavo pozrel. Sáre vždy behal mráz po chrbte, keď videla zarasteného muža. U Davea jej to nevadilo. Bola to predsa jej vlastná krv. Dlhú, kedysi čiernu bradu mu prerývali sivé fúzy. Zhrbený a oblečený v dlhom hrubom kabáte vyzeral ako veľká sivá guľa. Strýko Dave hovoril málo. „Nebol vždy taký tichý,” vravievala jej mama. Za ten čas, čo s ním strávila, si na to pomaly zvykla.

   Pozorovali tulene. Malé biele guľôčky sa ťarbavo naháňali. Ich matky lenivo vylihovali na studenom snehu. Občas niektorý tuleň vstal a nemotorne sa premiestnil na okraj ľadovej kryhy. Jeden skok a už bol vo vode.

   Odrazu sa spoza ľadovej duny niečo vyrútilo. Muž s harpúnou v ruke sa náhlil priamo ku malým tuleňom. Sára muža ihneď spoznala. Bol to Bill Carter.

   „Ak niekedy uvidíš Billa, rýchlo uteč preč,” spomenula si na fotku, ktorú jej prednedávnom ukazoval strýko. „Je to veľmi nebezpečný človek. Kedysi to bol môj spolupracovník. Vidina peňazí ho však zlákala a on začal loviť tulene.”

   Dave okamžite vyskočil z úkrytu a bežal oproti Billovi. Sára sa ťarbavo postavila. Svaly mala príliš stuhnuté na to, aby sa rozbehla za strýkom. Tak tam nedobrovoľne stála ako hnedý stĺp zapichnutý v ľadovej pustatine. Začal fúkať silný vietor. V tej chvíli bola rada, že si vlasy zaplietla do vrkoča skôr, ako odišla zo stanice. Keď však videla, čo sa deje len niekoľko metrov od nej, zabudla na vietor i na celý okolitý svet.

   Tulene spozorovali nebezpečenstvo. Staršie okamžite naskákali do ľadových vôd oceánu. Matky s mláďatami sa odplazili do úkrytov. Aj ona sa chcela otočiť, ale jej telo, ochromené hrôzou, odmietalo poslušnosť.

   Dvaja muži neďaleko nej zvádzali súboj na život a na smrť. Muž s harpúnou v ruke odrazu vystrelil. Ostrý šíp sa zabodol do Davovej hrude. Strýko sa zatackal. Bill sa rozhodol doraziť ho dobre smerovanými údermi. Dave sa snažil vyhnúť jeho útokom a ustupoval dozadu. Keď došiel až na okraj kryhy, stratil rovnováhu. Zachytil sa Billa, no ten ho neudržal a obaja sa zrútili priamo do ľadových vôd.

   Sára sa konečne premohla a rozbehla sa k miestu, kde stáli muži pred tým, ako sa zrútili do mora. Keď tam celá zadychčaná dobehla, uvidela už len obrysy, ktoré pohlcoval studený živel.

 

 

 Le Yen Hoa

Môj tajuplný svet

 

   Začalo sa to tým, keď jeho matka umrela. Hnedooký blondiak Kevin si dával za vinu matkinu smrť. Zo žiaľu sa mu zrútil celý jeho svet. V škole sa zhoršil, začal sa biť a jeho poznámkový zošit bol najčastejšie otváraný. I jeho najlepší kamaráti sa s ním prestali priateliť, pretože sa ho začali báť. Išlo to tak veľmi dlho. Jeho otec si s ním už nevedel dať rady. Preto navrhol, že sa presťahujú. Kevin sťahovanie nechcel. Bol zvyknutý na mestečko, v ktorom žil a vyrastal, mal tu svoju školu, stratených priateľov a svoje tajné miestečka, o ktorých nikto nevedel a mohol tam v pokoji rozmýšľať. Povedal si, že sa zlepší a možno sa odtiaľ nebudú musieť odsťahovať, ale bohužiaľ sa mu to nedarilo.

   V jeden zvláštny deň sa diali čudné veci. Kevin si to nevedel vysvetliť, ale ani sa o to nestaral, zaujímal sa iba o seba, tak ako je to zvykom u tínedžerov. Večer, keď už šiel spať, zdalo sa mu, že  počuje hlas dievčiny, ako spieva. Keď pomaly zaspával, začalo sa mu snívať o nádhernej krajine, plnej zvláštnych bytostí. V tom sne bola velikánska lúka, na ktorej oddychovali. Vyzeralo to, ako keby niečo oslavovali. Zrazu ku Kevinovi podišiel malý človiečik, ktorý Kevina potiahol za nohavice. Bol to lesný mužíček. Kevin sa zohol k tomu malému stvoreniu a než sa nazdal, ten mužíček ho držal za ruku a ťahal ho k ostatným oslavujúcim bytostiam. Zdalo sa, že tá oslava bola na jeho počesť. Ako keby oslavovali to, že prišiel. Ako tam stál a pozoroval šťastné a oslavujúce bytosti, zjavila sa pred ním nádherná čiernovlasá dievčina s modrými očami. Niečo také prekrásne ešte nikdy nevidel. Dievča sa naňho usmialo a začalo okolo neho tancovať. Kevin tam nechcel len tak stáť, tak začal tancovať s dievčaťom. Spýtal sa jej, ako sa volá, ona odpovedala: „Sarah.” Užívali si tak až do zotmenia. Po dlhom čase Kevin pocítil, že je konečne šťastný a možno aj zaľúbený. Na druhý deň išiel Kevin hľadať Sáru. Keď ju neúspešne hľadal, podišiel k nemu ten istý lesný mužíček čo vtedy a ten ho zaviedol do nádherného lesa. O chvíľu k nemu pricválal jednorožec so Sárou na chrbte. Sarah z neho zoskočila a pohladkala jednorožca po jeho nádhernej striebornej hrive. Natiahla sa za Kevinovou rukou, roztvorila mu dlaň a vložila mu do nej vetvičku jahôd, ktoré mal dať jednorožcovi na znak priateľstva. Lesný mužíček sa zachichotal a zmizol. Sarah chytila Kevinovu ruku a pohladkala ňou jednorožca po jeho chrbte, ten zaerdžal a odcválal hlbšie do lesa. Po chvíli ticha priletel nádherný vták. Bol veľký a mal červeno-zlaté perie. Ten vták začal spievať, mal nádherný hlas. Ten zo seba zhodil jedno zo svojich pierok priamo do Kevinovej ruky a povedal mu, že ak veľmi bude chcieť a bude si veriť, podarí sa mu všetko, o čo sa bude snažiť. Sarah pobozkala Kevina, zložila si retiazku z krku a obmotala ju okolo vtáčieho pierka. Povedala mu: „Musíš už ísť” a vyronila slzu. Chcel sa jej spýtať, či ju ešte niekedy uvidí, ale už bolo neskoro.

   Z ničoho nič sa ocitol vo svojej posteli, zobúdzajúci sa na otcove slová: „Kevin, raňajky sú na stole.” Uvedomil si, že to všetko bol len sen. Bol z toho veľmi nešťastný a smutný. Keď vstal z postele, že si ju ustelie, zbadal pierko s retiazkou okolo, ležkajúce na posteli. Zistil, že to nie je sen. Bol radosťou celý bez seba, keď pomyslel na to, že by mohol ešte niekedy stretnúť to nádherné dievča. Vtedy si spomenul na slová vtáka a rozhodol sa, že sa nimi bude riadiť a aj sa tak stalo. Začalo sa mu dariť.

   Našiel si opäť priateľov. V škole patril medzi najlepších žiakov a otec sa už nechcel sťahovať. O pár dní neskôr, ako šiel zo školy domov, zrazu začul známy hlas volajúci jeho meno. Otočil sa a stála tam Sarah. Pobozkala ho a povedala mu, že bez neho nemôže žiť. Od tej doby boli vždy spolu. On sa každý deň vracal domov a ona do svojho zázračného sveta. A takto žili, až kým nedospeli a nevzali sa.

 

 

 

Andrea Hužvárová

Ako vznikajú dobrí ľudia

(scénka)

 

Osoby a obsadenie:

Rozprávač

Eliška – trinásťročné, dosť nepohodlné dievča

Dušan – Eliškin mladší brat

Mama – pracujúca žena

Eliškine veci – Pero

                         Bábika

                         Kvet

Veci v parku – Lavička

                         Cesta

                         Minca

                         Kôš

                         Strom

Optimistka – vysokoškoláčka, ktorú nikto nevie pochopiť

Natália – Eliškina namyslená a rozmaznaná spolužiačka

Taška

 

Rozprávač: Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako sa zo dňa na deň môže človek polepšiť? Možno neuveríte, ale niekedy na to stačí jediná túžba alebo myšlienka…

Eliška: (uvažuje) Každý chce to, čo nemá. Áno, presne tak, ale aj naopak. Každý nemá to, čo chce. Ale čo chcú ľudia? Čo zvieratá? Čo rastliny? Čo veci? Čo chcem ja? Chcem vedieť všetko.

Pero: (namrzene) Chcem, chcem, chcem… Čo si len o sebe myslí, keby ma len držala trochu opatrnejšie. Au! Upokoj sa! Vieš, čo je to písať?

Bábika: Oh, strašná nuda. Sedím a sedím, nemôžem nič robiť. Keby len vedeli, aké je to strašné, hneď by mi otvorili v tej továrni, kde ma robili, ústa. Ale, čo už, hlavne, že som krásna.

Kvet: Oh, ach, uh… Umieram, polejte ma, polejte, prosím! Som smädný, chcem piť! Hej! Nepozeraj sa tak na mňa a pomôž mi. Prosím.

Eliška: Čo to bolo? Ja počujem hlasy, ale prečo? Nie! Kto ste? Čo ste?

Dušan: Čo ti je? Čo to vravíš?

Eliška: Aj ty počuješ tie hlasy?

Dušan: Čo?! Aha! Hahaha. Ak si myslíš, že je to vtipné. Radšej prestaň, lebo poviem mame, že ma provokuješ.

(uvažuje pre seba): Prečo to stále robí? Veď chcem tak veľa, ak sa chcem v pokoje učiť? Čo som jej urobil? Ach, chcem vlastnú izbu, aspoň by bol pokoj.

Eliška: Ja tomu nerozumiem. Asi som sa zbláznila! Veď on neotvára ústa a ja ho počujem! Idem radšej von.

Mama: (pre seba) Oh, ako ma bolia tie nohy, chcela by som ísť na masáž, len kedy? Čo už, najprv práca. Keby tu bol niekto, kto by mi ich pomasíroval.

Eliška: Ahoj, mami! Idem von a zabudni na to, aby som ti masírovala nohy! Ako si povedala, mala by si ísť na masáž, tu nie je nikto masérom.

Mama: Čo? Čo to vravíš? Ja som nič také nepovedala! Si v poriadku? Nemáš horúčku? Nemáš. Je ti dobre?

Eliška: Mne áno, ale veď ty si vravela, že…

Mama: Ja som nič nepovedala. Teraz ťa určite nepustím von. Veď sa na seba pozri!

Eliška: Ale mami, veď… nič mi nie je, ahoj!

(kričí): Potrebujem len trochu vzduchu, neboj sa.

Mama: Dúfam, že sa jej nič nestalo.

            Vonku v parku

Lavička: Chcem nový náter alebo možno iba slušnejších ľudí, ale no! Neskáčte po mne. Ja som na sedenie. Čo nevidíte? Som už stará, nevládzem a čoskoro sa pod vami zlomím.

Cesta: Fuj, blé, to je strašné. Óh! No ty si prasa. Títo dnešní ľudia sú jednoducho strašní. Pľujú sem, pľujú tam. Žuvačka v ústach, žuvačka mne. Čo si o sebe myslia? Neviem teda, ale zišlo by sa im na chvíľu vymeniť sa so mnou. Oh! Aspoň ten záhradník by si mohol pohnúť. Čo nevidí, že moje krásne línie miznú pod tou vrstvou trávy?

Eliška: To nie je možné! Veci rozprávajú a ja ich počujem, ale prečo?! Ó nie, zdá sa mi to. Áno, áno určite spím! Uštipnem sa a opäť bude všetko tak, ako doteraz. Au, to bolí. To ale znamená… že nespím. Prečo ich však počujem? A možno to nielen ja, možno aj iní. Áno, spýtam sa na to niekoho, veď prinajhoršom ma vyhlásia za blázna.

Optimistka: Svet je nádherný! Prečo sú všetci takí smutní? Ále, ľudia úsmev, nó… s trochou úsmevu na perách a radosťou v srdci prekonáte všetko!

(uvažuje): Smola, tak by som chcela mať vedľa seba niekoho, kto by mi rozumel.

Eliška: Prepáč, asi sa ti to bude zdať čudné, ale aj ty počuješ tie „hlasy”?

Optimistka: Hlasy? Prečo by som mala počuť hlasy? Alebo myslíš tie hlasy v našom vnútri? Ak tie, tak potom áno, aj ja ich počujem. Že je všetko kr…?

Eliška: Nie! Nie! Ty nepočuješ?! Započúvaj sa! Napríklad… aha! Počuješ? Lavička chce, aby si ju natrela. Nevrav mi, že to nepočuješ.

Optimistka: Prepáč, nič nepočujem. Je ti dobre? Nemám ti pomôcť?

Eliška: Nie, nie. To je fajn. To bude fajn. Prepáč mi, ďakujem.

            Optimistka odchádza

Eliška: Čo to má znamenať? Ja chcem pokoj!

Minca: (leží na zemi) Pomôž mi, zdvihni ma, prosím!

Eliška: Prestaňte!

Kôš: Umy ma!

Eliška: Počujete! Ja vás už nechcem počuť!

Strom: Chcem piť, umieram!

Eliška: Odíďte!

            Urobím všetko čo chcete!

Bábika: Otvorte mi ústa!

Eliška: Lavičku zajtra natriem, pokosím trávu okolo cesty, umyjem kôš… urobím všetko. Všetko, len prestaňte!

            (Ticho)

Eliška: Je koniec. Všetci stíchli. Oh, aká som šťastná! Konečne!

            (Otvára denník a píše.)

Eliška: Tak, je za mnou ďalší pekný deň. Zaujímavé, že každý na mňa pozeral tak čudne. Ako keby bolo zakázané konať dobro a usmievať sa. Keby len vedeli to, čo ja, aj oni by tak robili. Asi je to takto lepšie. Ktovie. Aj Natálii by sa to zišlo, aby počula…

Rozprávač: A v tej istej chvíli, na druhom konci mesta, sa v Natáliinej izbe čosi stalo.

Taška: Oh, nemohla by si byť opatrnejšia? Vyskúšaj si byť na chvíľu taškou. Nie je to príjemné. Au! Opatrne!

Natália: Čo to bolo? Kto si?…

 

 

LITERÁRNE SÚŤAŽE PRE DETI A MLÁDEŽ

 Literárna a výtvarná súťaž zameraná na prevenciu nežiaducich prejavov v spoločnosti a hľadanie skutočných hodnôt života, ktorú organizuje Kysucká knižnica v Čadci v spolupráci s centrom voľného času detí a mládeže, má už dlhoročnú tradíciu. Každoročne je pomenovaná iným názvom, zameranie však ostáva rovnaké. V roku 2005 to boli „Záchvevy”, v minulom roku „Predstavy, ktoré mi preleteli hlavou…” a v tomto roku  nesie súťaž názov „Nájdi sám seba”.

Cieľom súťaže je podnietiť talentované deti a mládež, aby literárnou alebo výtvarnou formou vyjadrili svoje postoje k pozitívnym i negatívnym stránkam života súčasného mladého človeka, hľadali skutočné životné hodnoty a rozvíjali svoj talent.

Pre  tvorbu aktuálneho ročníka súťaže boli stanovené štyri tematické okruhy:

1.            Starosti a radosti všedných dní

2.            Kto (čo) je pre mňa najväčší poklad na svete

3.            Ako vnímam vnútornú slobodu človeka

4.            Moje životné hodnoty

 

Do literárnej časti súťaže, ktorú vyhodnocuje a odmeňuje Kysucká knižnica v Čadci, sa môžu zapojiť žiaci 6. – 9. ročníkov ZŠ, stredoškolská a učňovská mládež, zdravotne znevýhodnené deti a mládež špeciálnych školských a sociálnych zariadení a sociálne znevýhodnené deti Strediska pomoci v Čadci.

 

VYHODNOTENIE LITERÁRNEJ SÚŤAŽE „PREDSTAVY, KTORÉ MI PRELETELI HLAVOU…” DETÍ ZŠ A SŠ ROK 2006

 

Kategória: Základné školy

 

1. miesto: Denisa KomadováPoučená speváčka (9. B.; ZŠ Klokočov, Ústredie 976 , učiteľ: Mgr. Hrtúsová)

2. miesto: Mário ValčuhaNajväčšia starosť mojich všedných dní (ZŠ Klokočov, učiteľ: Mgr. Valčuhová)

3. miesto: Zuzana KubinováČi si pankáč, či hippie, tvoj pohľad na vec má zmysel (9. ročník, ZŠ Krásno nad Kysucou, učiteľ:  Mgr. Škereňová)

 

Kategória: Stredné školy

 

1. miesto: Jana CyprichováVýmyselník Samko (OA Čadca, učiteľ: neuvedený)

2. miesto: Adam JendrisekKysucká realitka (ZŠSaO Čadca, učiteľ: Mgr. Latková)

3. miesto: Lenka BeňovičováPredstavy, ktoré mi preleteli hlavou (OA Čadca, učiteľ: neuvedený)

 

Okrem tejto súťaže sa žiaci základných škôl v Čadci aktívne zapájajú do medzinárodnej súťaže organizovanej Žilinskou knižnicou pod názvom „Tvoríme vlastnú knihu” a Kysucká knižnica práce pred zaslaním do súťaže vystavuje vo svojich priestoroch a zasiela na hodnotenie do Žiliny. V rámci súťaže Jašíkove Kysuce je udeľovaná cena Jozefa Hnitku účastníkom do 18 rokov. Mládež z celého Slovenska sa zapája aj do literárnej súťaže v tvorbe duchovnej poézie a prózy  Jurinova jeseň. V minulom roku získala knižnica certifikát na zapísanie do knihy rekordov Slovenska a utvorila ustanovujúci rekord v napísaní a ilustrovaní najdlhšieho leporela o zvieratkách. S cieľom  podporovať  mladé talenty a pôvodnú literárnu tvorbu fungujú pri  knižnici dva kluby – KAMČO, klub mladých čitateľov detí do 15 rokov, a literárny klub Oáza, ktorý svoju tvorbu prezentuje na stretnutiach klubu, v regionálnych periodikách a zborníkoch vydávaných Kysuckou knižnicou v Čadci.

Knižnica úzko spolupracuje  so školami v meste a okolí a krúžok tvorivého písania pri Základnej škole Komenského v Čadci  sa aktívne zapojil do projektu „Májová báseň lásky”. Najkrajšie básne boli ocenené a vystavené v priestoroch knižnice. V súčasnosti prebieha projekt pod názvom Najkrajší adventný príbeh, do ktorého sú zapojení žiaci základných škôl a obyvatelia Domova dôchodcov a DSS v Horelici. Deti navštevujú starších ľudí a počúvajú ich životné príbehy, ktoré literárne spracúvajú. V decembri sa v knižnici uskutoční podujatie Adventný veniec, na ktorom sa žiaci budú prezentovať svojimi literárnymi prácami pred verejnosťou, rodičmi i obyvateľmi DD a DSS.

Okrem literárnych súťaží knižnica v spolupráci s Centrom voľného času detí a mládeže v Čadci organizuje pravidelne okresné kolá súťaži v prednese a reprodukcii povestí a rozprávok – v januári sa uskutoční Šaliansky Maťko a v marci Rozprávkové vretienko.

                                                                                      Helena Pagáčová, Kysucká Knižnica Čadca

 

 

 

VÝMYSELNÍK SAMKO

 

„Jajá!” rozľahne sa detský hlások po tichom dome. S obrovskou námahou otvorím oči, žmúrim na budík. Pol siedmej! To nie je možné! Bože, prosím, ešte aspoň desať minút, alebo päť…

„Jajá!”

Moje sny sa rozplynú a prosby ostanú nevyslyšané. Pohybmi otrasenej srny sa dos­távam k zdroju nehynúcej energie – izbe dvojročného bratranca Samka, ktorému budem dnes robiť spoločnosť z dôvodu neprítomnosti rodičov.

Už-už mám ruku na kľučke spálňových dverí, keď si uvedomím, že zvnútra sa dlhšiu chvíľu neozývajú žiadne zvuky. Možno zaspal, preblesne mi hlavou a telom prebehne triaška pri spomienke na teplú posteľ. Ách!

Opatrne sa otočím, keď zo spálne začujem jemný buchot a smiech. Môj šiesty zmysel zapína červenú kontrolku a ja som pripravená na najhoršie.

Otvorím dvere a vidím Samka v nebezpečnej polohe sedieť na stoličke pri tetinom kozmetickom stolíku. Inštinktívne natiahnem ruky a pokladám ho do rodičovskej postele, kde aj spal.

„No, ahoj, spachtoš! Ty si sa mi ale krásne vyspinkal!” Odpoveďou mi je ešte širší ús­mev na tmavej tváričke.

„Mama!” spiští zrazu a drobným prštekom ukazuje na stolík, kde okrem iného leží aj veľký plyšový biely zajac.

„Ale Samuľko, to nie je mama, ale zajo,” snažím sa o logické vysvetlenie.„./a/a/ Daj mamu – zaja!” vyškiera sa Samo a nebezpečne sa naťahuje za hračkou. „Samuľko, prečo zaja voláš mama?” pýtam sa a podávam plyšáka malému.

„Mama!” skríkne Samo a otočí zajaca ku mne stranou, ktorú som nevidela.

„Mama,” zhrozene opakujem, keď hľadím na krikľavočervené šmuhy od rúžu, vyní­majúce sa na bielom zajačikovi. Ešte zhrozenejšie pozriem na stolík a úplne rozpitvaný znač­kový rúž.

„Veru, mama,” vzdychám a beriem Sama do kúpeľne na vykonanie tradičných hygie­nických potrieb. Po menšej pohrome so sprchou a takmer vytopenou kúpeľňou zakotvíme v kuchyni. Súdim, že malému budú stačiť cereálie s mliekom, podľa množstva požitej zubnej pasty. Konečne si sadnem za stôl, keď Samo zahlási: „Budem papať sám!” lenže keď lyžičky končia všade okrem miesta, kde skončiť majú, ujímam sa kŕmenia.

„Samko, môže sa teraz napapat Joja?” moja otázka znie skôr ako prosba. „Nie, ideme sa hrať,” počujem jasnú a stručnú odpoveď, ktorá neznesie argumenty. „Budeme sa hrať na piesku!” a už aj sa poberá do izbičky po oblečenie. Ja zatiaľ do seba hodím jogurt a idem hľadať malého drobca. Jeho snahu a samostatnosť musím oceniť, aj keď nohavice má naopak.

Tak, najskôr zájdeme maminke do obchodu kúpiť mliečko, masielko, ryžu a…” „Keksíky!” vykríkne Samko a tak úprimne rozhodí rúčkami, až dostanem riadnu frčku do nosa. Neuveriteľné, koľko sily majú dnešné malé deti…

Keďže obchod je dosť ďaleko, rozhodnem sa, že Samuľa posadím na praktickú kolobežku, do ktorej môžem uložiť aj nákup. Lenže nastáva výmena názorov. Samko nasadne ako správny macher na svoju elektronickú motorku a za ten svet ju nechce opustiť. Vzdávam sa, ale po ceste sa modlím, aby nedošla batéria. Neviem si, veru, predstaviť, ako by som ju aj s malým tlačila hore kopcom, na ktorom stojí ich dom.

O necelé dve hodinky už plachtíme pomedzi regály a hľadám potrebné suroviny.

Pri platení máme dočinenia s veľmi milou a zhovorčivou pani predavačkou, ktorá si nevšíma dlhý rad za mnou stojacich zákazníkov a veselo debatuje so Samkom.

„Dobre, Samko, povedz tete ahoj,” súrim bratranca do konania pri pohľade na hodiny, visiace na stene.

Posadím malého na motorku a vyrážame. Po niekoľkých metroch však mašina začína štrajkovať, až zastane úplne. Moje obavy sú naplnené – vybitá batéria! Chtiac-nechtiac tlačím náklad pred sebou, pričom na chrbte mi poskakuje taška s nákupom.

Konečne doma! So Samkom na rukách bežím do kuchyne zohriať včera navarenú, zeleninovú polievku. Dve hodiny! Malý mal už dávno absolvovať poobednú šiestu!

„Jaja, cikať!” ozve sa z obývačky výmyselník. Zdrapnem nočník a letím za ním. Keď skončí, zapnem televízor a prezlečiem sa do domáceho oblečenia. Vtom začujem z kuchyne zvláštne zvuky… Polievka! Vyskočím na rovné nohy, ale čo čert nechce, potknem sa na noč­níku a celý obsah zaraz končí v útrobách koberca. Samkovi je to mimoriadne smiešne, zatiaľ čo ja mám slzy na krajíčku.

Keď mi hladina adrenalínu trocha klesne, poberiem sa naložiť polievky malému hla­došovi, ktorý sa pustil do ohrýzania rožka, určeného sliepkam.

Kým obed chladne, snažím sa vyčistiť škvrnu na koberci všemožnými prostriedkami, aby som aspoň trochu zmiernila zápach.

Jaja, Samo je hladný,” ozve sa z kresla podráždený hlas. O malú chvíľku končia v Samkovom brušku dve misky polievky, na čo som nesmierne hrdá.

Teraz sa ho sladkými rečami snažím dostať do postele, lenže jeho pozornosť upútala rozprávka v televízii. Využijem Samovu nesústredenosť a šikovne mu aspoň ostrihám nech­tíky. Lenže aj on chce strihať.

„Samuľko, keď sa pekne vyspinkáš, môžeš mi ostrihať nechty, áno?”

Malý, nadšený mojou ponukou, sám sa rozbehne do spálne a obložený hračkami zaspáva. Ja ešte umyjem riad, vyčistím plyšového zajaca, odložím nožničky a líham si vedľa spiaceho Samka. Sníva sa mi, že sa kúpem v horúcej vode, ktorá mi pomaly uvoľňuje stuh­nuté svaly, vôňa peny dráždi čuchové zmysly a… zrazu pocítim strašnú bolesť v ruke! Vykrík­nem ako zmyslov zbavená! Ocitám sa v posteli, vedľa mňa Samko, v rukách nožničky, v očiach hrôza a môj prst vyzerá ako krvavá fontána. Od bolesti sa mi chce plakať, ale Samuľo ma predbehne a začne vrieskať, akoby ho z kože drali.

Chúďa malé, vyľakaný je viac než ja! Ale je to moja vina! Keby som nožničky skryla, určite by na môj sľub zabudol. Samko, v tvári červený od plaču, vrhá sa mi okolo krku.

Po chvíli je už všetko v poriadku. Staviame si hrady z kociek, keď vo dverách zaštrngocú kľúče.

„Mama!” zvoláme obaja naraz, no ja o niečo úprimnejšie…

Jana Cyprichová, Čadca

 

 

POUČENÁ SPEVÁČKA

 

Stojím na javisku v čiernom tričku a modrých džínsach. V ruke držím veľký mikrofón. Čiastočne so mnou drancuje tréma a čiastočne sa cítim sebaisto. Potichu zo seba vydávam prvé slová, ale keď vidím dav plný očakávania, odvážim sa. Začína sa naozajstná show. Spievam na plné obrátky. Dav je v ošiali, všetci tlieskajú. Je to úžasné!…. Ale čo to?! Odrazu nepočujem dav, ale…nejaký známy hlas: „Choď upratať obývačku a hneď!” To je moja mama. Obzerám sa zôkol-vôkol, ale nikde nevidím javisko, mikrofón a už vôbec nie burácajúci dav. Len mamu, ktorá stojí vo dverách a núti ma ísť upratať obývačku. Zubami-nechtami sa bránim tejto povinnosti. Ale čo sa dá robiť. Odchádzam do obývačky a pri upratovaní si púšťam hudbu veľmi hlasno. Odrazu sa stáva naša obývačka mojím javiskom, metla mikrofónom a mlčiace sošky mojimi fanúšikmi. Telom-dušou už dávno neupratujem. Odrazu je ticho. Nepočujem hudbu. Čo sa stalo? Pýtam sa sama seba. Pozerám krížom-krážom, až vidím otca. On mi vypol hudbu. Výrazom poriadne naštvaného orangutana stojí predo mnou. „Koľkokrát ti mám opakovať, že nemáš púšťať hudbu, keď pracujem a tvoj malý brat spí?!! Si snáď hluchá?!” spustil na mňa. Rozčúlene a podráždene odchádzam. Samozrejme, že môj odchod sprevádza zvuk nie jemne zatvorených dverí. Nech. Kráčam po meste. Rozmýšľam. Je ťažké stať sa speváckou hviezdou, keď máte 16, malého brata, ktorý skoro stále spí, prísneho otca, ktorý je nerád vyrušovaný, mamu, ktorá po vás stále niečo chce. Stále počúvam to isté: stíš to, tvoj brat spí, vypni to, pracujem, prestaň už snívať, nie si malé decko, poď mi pomôcť a podobne. V hlave sa mi vynárajú státisíce týchto myšlienok. Zotmelo sa a ja som sa vrátila domov. Čerstvý vzduch mi pomohol, ale aj tak sa nedokážem prestať hnevať na svoju rodinu.

Našťastie aj mne zasvietilo slnko nádeje. Rodičia mi predsa sľúbili, že keď budem sama doma, môžem počúvať hudbu od rána do večera. A tento dlho očakávaný deň prišiel. Mama s otcom mali ísť preč, na večierok. Mali sa zabávať celú noc. A ja? Ja som sa mala zabávať doma. Smola. Dali mi na starosť brata. Hrozné. To sú rodičia! Nasľubujú hory-doly a aj tak to nesplnia! Brat našťastie stále spí, a tak som si aspoň potichu pustila telku. Zbystrila som pozornosť. Práve hovorili o súťaži! Speváckej! To je niečo pre mňa! Môže sa prihlásiť každý od 15 rokov. A ja mám 16! A nepotrebujem ani povolenie od rodičov. Super! Hneď na druhý deň som s nadšením vypisovala prihlášku a poslala som ju. Samozrejme, našim som nič nepovedala. Nepochopili by ma. Od toho dňa som sa zmenila. Nikto nechápal. Poslúchala som, neodvrávala. Každý deň som upratala, dokonca som každý deň chodila vysypať smeti. Cesta viedla okolo schránky. To preto. Dočkala som sa. O niekoľko dní, znova pri vysypávaní smetí, som mrkla očkom do schránky a tam….Vytúžená pozvánka! Začala som intenzívne cvičiť pesničku na súťaž. Chcela som predsa zabodovať. Kamaráti ma odhovárali, hneď ako ma počuli spievať. No, kamarát-nekamarát, chcela som tam ísť a bodka. Neviem ako, ale dozvedeli sa to moji rodičia. Prvé reakcie boli strašné, boli dosť šokovaní. Z každej strany sa na mňa valili ich slová: Ty si sa zbláznila! Ty a spievať? Iba sa strápniš. Snívanie je iné ako skutočnosť! Uvidíš, že zažiješ trapas! Ale keď videli, že ich dohováranie je zbytočné, vzdali to. No a mala som voľnú cestu k sláve! Pritom som si myslela svoje. Všetci mi len závidia. Samé hlúposti, slepá závisť z nich hovorí. Tak som na sebe tvrdo pracovala, spievala každý deň!

A je to tu! Deň D! Som na súťaži! Žalúdok mi zviera nervozita! Nevadí, vydržím. Čosi-kamsi som si založila alebo stratila, ale čo je na tom najhoršie, neviem čo. Hrozné, ale to je iba tá nervozita, upokojovala som sa. Som na rade. Chce to odvahu. Hlavu hore a idem. Vkročila som do miestnosti s porotou a pár ľuďmi. Dostala som hroznú trému a hneď, ako som zbadala porotcov, som si spomenula, čo som to stratila. Text. Text mojej piesne. Strašné! Ale veď to viem, utíšila som svoje vnútro! Začala som spievať na plné obrátky. Neviem text! Strašné! A môj hlas? Trasľavý! A porota? Vyriekla tie strašné slová: Bolo to hrozné, falošné. Verdikt znel: Nepostupuješ.

Sklamaná zo svojho výkonu a zosmiešnená pred všetkými som odišla. Hlava sklonená, srdce zronené. Bola to katastrofa! Naozaj sa nedalo tomu predísť? Začínam uvažovať sama nad sebou… Začínam uvažovať  nad  všetkými  slovami,  ktoré mi  vraveli  rodičia, kamaráti. Už ich chápem. Chceli ma pred týmto chrániť. Nemuselo to zájsť tak do krajnosti, mohla som ich poslúchnuť. Mohla… vďaka svojej tvrdohlavosti som sa popálila. Ale takto to nejde. Veď človek sa má učiť nie z vlastných chýb, ale poučiť sa na cudzích. Už budem múdrejšia.

Teraz, s odstupom času, som zistila, že rodičia nie sú takí zlí, že moja rodina je fajn. A moji kamaráti? Sú pri mne aj dnes. Sú to ozajstní priatelia, takí, ako sa patrí. Chcela by som si viac vážiť dary, ktoré mám – ľudí, ktorí sú okolo mňa. Lebo títo ľudia ma ľúbia a sú to tie najkrajšie a najlepšie poklady na svete.

                                                                                                  Denisa Komadová, Klokočov

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.