Almanach 25 – poézia

Slávka Szaniszlová, 1982, Košice

 

xxx

 

ležať v modrej

tráve tak blízko

oblaky

prikladal mi ich na oči

 

vylievajú sa obrazy

z rámu minulosti

(je ako naše nechcené dieťa)

cez nich

ťa nespoznávam

 

nakoniec ma pohladil

dúhovými farbami

nenakreslil odpoveď

 

 

xxx

 

prechádzame sebou

nestretávame sa

neopúšťame sa

nie sme k sebe nijakí

 

moje rozptýlené ja

a vzduch

 

 

 

ALMA ALMA

Eulalia

 

Ide Eulalia mestem,
ide si.
Je celá vyvedená.
Celá celučká.
V zamate.
Ťahá ho za sebou.
Ruku vystrie,
nebo sa mi do ucha zahryzne.
Mne nebo,
jej peklo.
Aj keď ja horúce tance
na námestí mosím
tancúvat.
Aj keď ja mosím ráno
vstávat.
Ani nevím proč.
Zasa takú depku
dostala sem.
A už neobkecávam.
Materiály sa minuli.
Bo som musela húsky
pásci.
A vúbec.
Neviete ako sa
dostanem z prúseru?
Ani radšik nehovorte.
Uškodilo by to mojej
inteligentnej povahe.
Čo mám vlastne spoločné
s peklom?
Čo mám vlastne spoločné
s nebom?
A čo je vás do toho
akej farby nohavičky nosím?
Tam radšej namalujte
nášmu šéfovi fúzy.
Bo za nimi celé noci a dni
plače.
Chlpaté, chlpaté
bo iné on nemá rád.
Bo je on študovaný
a s významnýma
velký kamarát.
To pre mna nič
není.
A čo vás je vlastne do teho.
Čo vás je do môjho sveta.
Iďte tam fúzy malúvat a
nebojte sa.
Ten pán ma též nekoho za sebú.
Aj keď je to len neznalosť
jeho citového oného.
Veď je to jedno.
Jest sa mosí.
Tak do roboty, mládeži.
Bo lepší zajtrajšek
nám drží palce.

 

 

Maja H.

Bratislavské impresie

 

Popadané ostružiny na chodníku, keď utekám na autobus –

bezbranné obete húfov študentov.

“Ahoj, krásna slečna!”

Rozmýšľam, či je tu ešte niekto okrem mňa.

 

Večery a noci premárnené pod hradom.

Na terase v kaviarni – prudký dážď.

Medová torta, ktorú mám tak rada.

A čakanie na to, kedy zavoláš.

 

Hádzanie kamienkov do Dunaja,

hádzanie hrachu na stenu…

A moja veľká jazva na kolene,

ktorá mi všetko opäť pripomenie.

 

A viem, že vtedy to význam malo,

ALE

bolo to málo, bude to málo.

 

 

Emancipovaná žena

 

Sedeli sme pri okne.

Povedal: “Jaj, moja emancipovaná žena, však sa ti chce ísť k baru objednať pivo.”

Bola to jedna z najkrajších vecí, akú som kedy na svoju adresu počula.

Ale on sa to nedozvie.

Ja mu to nepoviem, bojím sa – že (opäť) povie NevIEm.

 

 

Július Novakovič, 27 rokov

 

keď sa chceš dobre mať tak musíš utekať

Igorovi Komorovskému

 

horúcou

júnovým slnkom rozpálenou púšťou

bežíme na návštevu

k mladej

krásnej

od vzrušenia trochu farby chytajúcej

tete

naše suché hrdlá

sa chcú osviežiť

vôňou jej vlhkého

tela

 

 

krátka báseň s dlhým názvom venovaná jednej račkujúcej

slečne

 

slečna ktorá zbiera mužov

ma požiadala o ruku

cestou do práce

sa jej zlomil podpätok

 

 

 

Grigorij Starodubcev, 25 rokov

 

KAMBODŽSKÉ DETSKÉ RUŽE BEZ  TŔŇOV                         

 

V spánku

mi vystupuje na čelo

studený pot

Pol Potových detí

ktoré naraz dospeli

keď nimi tresli o strom

ako pokazeným veterníkom

a oni vypustili dušu

do spenených korún

 

les

vtedy strašne oťažel

a zem pod ním

musela si

na minútu

sadnúť

 

zostali na nej

 oči

opustených hračiek

čo po večeroch

slzia

pretože každý lístok

má od tej doby

inú detskú tvár

sfarbenú

trochu do červena

 

 

SEIZMOSTUPNICA

 

Zas jeden z večerov

keď telá

zhasínajú natrhnuto spolu

a sneží

iba do vnútornej strany

nohavíc

 

Potme si predávame

ruky

načisto zarosené

od slnka

posteľ je nasiaknutá

erozvratmi

halogén vonku svieti

na Adama

a noc sa trhá ako koža

zo svetra

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.