Rozhovor so Štefanom Moravčíkom

TICHÁ VODA (poézie) BREHY MYJE

Rozhovor s básnikom Štefanom Moravčíkom

Ten, kto bude čítať Moravčíkove verše, nemôže byť len prostý čitateľ, istotne bude prinútený básne cítiť na koži a pod ňou, stane sa i „citateľom”, cítiacim poéziu, ktorú tento bujdoš, rozkošník a bursovník s ľahkosťou, akoby len tak – z rukáva, vyťahuje na svetlo sveta. Poézia je podľa Moravčíka  „nábo – ženstvo” , je to viera, na ktorú sa nekonvertuje, ktorú nemožno zavrhnúť, utajiť, sprzniť, či zneužiť. Sám básnik je potom už možno „iba” médiom, spracovateľom, robotníkom, ktorý stláča a hnetie dužnaté slovo z plnej reči, aby konečne pustilo šťavu, aby sa nerozplynulo v dudlavej mlčote.

Štefan Moravčík pozná slová, ktoré ukladá do venčekov hier, miluje ich, hrdí sa nimi, predkladá ich ako lakôtky na jeden hlt, ktorých chuť však ešte stále trvá. Slová z reči nevylamuje, nevylupuje a nepáči, len ich akosi jemne, človečne koloruje, vybásňuje. Básnik dobre pozná svoju reč a je na ňu pyšný, nie je však nafúkanec, lebo tuší v slovách medzierky, štrbinky a háčiky tak, ako človek pozná materské znamienka na tele milovanej osoby. Moravčík je básnik šantiaci – ohúrený rečou, ohúľaný vínom, poéziou, ale aj svojimi divokými sexperimentami. Čítať Moravčíka je veľké dobrodružstvo… Aj preto sme sa s Borisom Brendzom rozhodli ponúknuť čitateľom Dotykov nasledujúci rozhovor.

Štefan Moravčík sa narodil 22. 12. 1943 v Jakubove na Záhorí. Študoval na strednej škole (JSŠ) v Malackách, potom na FF UK v Bratislave, odbor filozofia – história. Pracoval vo vydavateľstve Tatran, v Univerzitnej knižnici, v Zväze slovenských výtvarných umelcov, vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a teraz je šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Vydal viacero básnických zbierok – od Slávností baránkov (1969) po Motýle mukylásky (2001). Píše „v duchu osvietencov a buditeľov, radcov múdrych a skúsených, nezaprúc v sebe merača slovenského času, milovníka histórie a historika milovania” (Martin Gajdoš). Ocenená bola jeho próza Sedláci (Smena). Vydal aj erotomanské hračky Mlynárka má holubičku a Mlynárka nemá holubičku, Záhoriu sa venoval v knihách V Kiripolci svine kujú a Tajná kniha Záhorákov. Píše aj básne a rozprávky pre deti, záujem vzbudili najmä jeho Veselé potulky po Slovensku. Vyšiel mu výber ľúbostnej poézie Venušin paholok (2002).


Na literárnej scéne si považovaný za výnimočného a jedinečného, ba až neprebásniteľného autora, ktorý dokázal slovenčinu priveršovať k ostatným poetickým jazykom (nielen) Európy. Neobávam sa povedať, že  tvoja tvorba ovplyvnila a ešte ovplyvní veľké množstvo mladých veršotepcov. Skús sa rozpamätať na svoje začiatky. Kto ťa najviac inšpiroval? Koho si rád čítal, resp. čítaš? Ktorí autori majú v tvojej knižnici čestné miesto a prečo?

Vždy som staval na originalitu, aj keby to malo viesť do pekla. Robiť iba to, čo sa nesmie! – našiel som si vo svojich mladíckych poznámkach heslo, ktorého držať sa za socializmu bolo priam samovražedné. Nemrzí ma, že sa nedám prekladať (hoci ani to nie je celkom pravda, svedčia o tom pretlmočenia do nemčiny, francúzštiny, ruštiny), bohato mi vystačí slovenský údel. No netuším, či moja tvorba ovplyvnila niektorých mladých veršotepcov. Tým schopnejším predsa ide tiež o originalitu (až za každú cenu), každý má svojho moriaka, náturu, štýl… Moje začiatky sa viažu k zlatým 60-tym rokom, šlo to všetko veľmi ľahko, len som poslal zopár svojich básní do Mladej tvorby a do Pohľadov, hneď mi ich vzali. A hneď som naskočil do bláznivého kolotoča literatúry, našiel som si nových priateľov – Stacho, Šimonovič, Sloboda, Jaroš… Boli to nádherné sedenia v Kryme – dnes je to U trafenej husi. Chodil tam aj Mitana, filozofi, muzikanti, herečky – na Stacha veľmi brali. Spanilá spoločnosť milovníkov vína, bohémskej debaty, krásnych žien. Kamarátskemu Stachovi som odniesol rukopis zbierky Slávnosti baránkov, hneď ju dal do plánu, vyhodil mi len zopár roztatárených dlhých básní, kde som nemal mieru. Podnes si tie Stachom dočiarané texty odkladám ako pamiatku na veľké knieža poézie a dobrého kamaráta. Nazdávam sa, že keby sa Stachovi neprihodila autohavária a bol by stále zdravý a hrdý, vývoj našej poézie by šiel inakade. Nikdy by nedovolil zlyhania, poníženia, zametanie s mladými. Mňa vyhodili zo zväzu spisovateľov ako 27-ročného, odstavili ma plávkovci na takmer 10 rokov. Ale nechajme to tak. Inšpiratívne pre mňa boli preklady Velemira Chlebnikova (české Čmáranice po nebi), povedal som si, že takto to skúsim aj ja. Bola to uhrančivá hra s jazykom, mágia tajomstva, ohromnej prírody, najmä životodarnej miazgy slov. Kollár mal miláčikovné slová (Janko, Anička, holubička a podobne), ja som si tiež vypisoval zvláštne slovíčka, ktoré ma zaujali voľačím fantastickým, prekvapivým. Mal som okrem Chlebnikova ďalších miláčikovných autorov – Andrej Belyj, Boris Pilňak, Andrej Platonov… Ruskú avantgardu. Boli to moje vzory, no keď som sa pokúšal písať ako oni, vždy z toho vyšlo niečo iné, špeciálne moje. Rád som čítal klasiku, Dostojevského, plakal som pri Netočke Nezvanovej, potom prišiel Joyce v českom pretlmočení (Anna Lívia Plurabella). Miloval som rôznych málo známych autorov, experimentátorov, outsiderov, vyvrheľov, neposlušníkov – Jakub Deml, Leon Bloy, Céline – Cesta do hlubin noci. Po Kryme nasledovala krčma U Michala, vináreň na Wolkrovej ulici (dnes Biela ulica, je tam pomýlená Krušovická piváreň) a samozrejme klub spisovateľov, kde aj teraz, v postbohémskych časoch, ráno chodievam. Víno ma zachraňovalo pred trýznivou samotou, literné debaty mali šmrnc, bolo veselo, všetko sa dalo prežiť. Aj normalizácia, to pohryznutie besným psom. Okrem vrúcneho Demla, roztopašného Hrabala (ktorého som aj preložil v Českej knižnici), boli tu aj skvelí českí básnici – Nezval, Skácel, Holan… To sa dá stále čítať. Prišiel som na chuť aj slovenskej klasike, keď som bol prinútený robiť preklady či úpravy z Hollého, Kollára, Tablica či Hviezdoslava. Sám som sa musel vymotať z poklesnutých výkladov chorej školy, zistil som, že sú to machri, géniovia, ktorých treba čítať. Takisto Hronského, Žarnova, Dilonga, Katolícku modernu. No medzi mojimi obľúbenými knižkami sú aj svetoví autori, sledujem vývoj v Artfóre, nie som nijaký zapadlý vlastenec. Čestné miesto u mňa majú aj mladí – Kolenič, Grupač, Andy Turan, Litvák… Vždy som bol zvedavý na výčiny barbarov rôzneho druhu, prinášali osvieženie, zbojnícke gesto a nové nápady.

 

Aké boli možnosti publikovania, keď si začínal? Čo pocity pri prvej básni v časopise? Prvá kniha… Skús porovnať možnosti, či nemožnosti vydať zbierku vtedy a dnes. Čo by si poradil začínajúcim autorom?

Možnosti publikovania v 60-tych či neskorších rokoch boli výborné. Vychádzalo veľa mladých i starých, veľa sa vydávalo aj čítalo. Zodpovední redaktori v Smene či v Slovenskom spisovateli boli nadšení každým novým talentom, žičlivo im vydávali zbierky, nielen prvé. Z prvých uverejnených básní v Mladej tvorbe som mal náramnú radosť, ešte som netušil, na akú cestu som vykročil a že ma na celý život pohltí. Stacho mi vydal prvú zbierku, stretla sa s dobrým ohlasom. Oceňovalo sa do tých čias nevídané  narábanie s jazykom, životodarná hravosť a poetickosť. O to mi vždy išlo. Rýchlo po prvej zbierke som napísal druhú – O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek. Potom nastalo na mnoho rokov ticho, písal som si „do špuplíka” – krásny slovný preklep, upozorňuje, že sa mi to nijako nepáčilo. Myslím si, že dnešní mladí autori majú tiež dobré možnosti vydávať svoje zbierky. Len sa asi menej čítajú ako voľakedy. Kedysi to bola udalosť, rozprávalo sa o knižkách, potešenie na mojej strane… Začínajúcim autorom by som poradil starú známu vec, aby veľa čítali, chodili do knižnice, boli v obraze, čo sa deje v literatúre. Mali by vedieť všetko, nielen zosmoliť pár veršov. Aj recenzie, rozhovory, glosy, preklady, pásma do rozhlasu, besedy s čitateľmi…  Mali by si nájsť svojich miláčikov a všetko od nich prečítať. Ja som zabudol spomenúť zo vzorov Antonína Brouska, slovného hračkára jedna radosť: Tikot srdéček kapesních. / Ticho. Z psích deček kape sníh.

 

Je ťažšie poéziu písať, alebo žiť? Básnik je martýr, odkundes, trubadúr, vizionár, zvestovateľ, pijan, problémové eso… Čo podľa teba ešte dnes vedie človeka k písaniu veršov? V čom vidíš najväčšiu silu poézie?

Poéziu píšu len vybraní, poniektorí, žijú ju zrejme všetci. Ako taký Villon. Básnik je všetko možné, no musí mať disciplínu, „sicflajš”, aby to všetko zo seba dostal, nesmie sa ulievať. Ulievať si môže, ba patrí sa to, aby mal na druhý deň po pitke dôvod k pokániu, kajúcnictvu. Dobrá polovička slovenskej poézie takto vznikla: boli sme hriešni, vyskočili sme z koľají a pekne sme prosili, aby sme sa mohli zase vrátiť medzi ľudí… Aj dnes je veľa dôvodov na písanie, i keď sa menej odhaľujeme a kajáme. Skôr sa hráme. Milujeme odstup, iróniu, sebairóniu a podobné pikošky. A poézia, tichá voda, brehy myje. Stále frčí, hrčí, crčí, aj keď občas chrčí, v kútiku sa krčí, vrčí… Najväčšia sila je zrejme v mágii slova, v jeho hravosti či krkolomnosti, v bravúre, v mlčaní či blčaní nadržaného, vášnivého srdca.

 

Vo svojej básni BLÁZNIK zo zbierky Intímnik, ktorá vyšla v roku 2000, si okrem iného zaspieval: „Reč nie je ozajstná / tak ako milovanie / je to len stopa sna…” Keď nie je v básni reč ozajstná, čo potom jazyk? Nie je napokon možné, že sen je pre básnika ďalšia, paralelná realita – skutočnosť, ktorá ozrejmuje a podopiera jeho bdelý život? Aké mávaš sny v poslednom období? V čom sú iné a v čom rovnaké so snami, ktoré si sníval ako divojurný mladík?

V tých citovaných veršoch išlo o to, že slovám sa nedá celkom veriť. Chudý som, chudý, na prúte sedím… A je to hlboká poklona milovaniu, ktoré nás vytŕha aj s koreňmi zo všednosti a zvyku. Voľakedy v Kruhu milovníkov poézie Hevier vydal antológiu o sne v slovenskej poézii POD JABLONKOU PÁVY PÁSLA. Sen je esenciou poetického, stáva sa mi často, že znovu sedím s mojimi kamarátmi z mokrej štvrte v našich viechach, ale trebárs aj v Moskve na stanici. Bláznivosti rozmarné, ale som im rád, moji priatelia v nich vystupujú ako živí. A sen predsa nie je lživot, samochod, ale intenzívna injekcia do špiku. Milujem sny, odkedy som sa dal na dobré chodníčky, nesnívajú sa mi opilecké horory, štvanice, prenasledovačky…  Na rozdiel od jurodivých mladíckych snov nie je v týchto triezvych toľko bujarej erotiky, sexuality, ale prihorí sa. Zase dobrý preklep, má byť prihodí sa. Aj preklepy patria do poézie, nevyhadzuj mi ich, spovedníku!

 

V už spomínanej zbierke básní Intímnik vyzývaš: „Krčmár, nalej nám pohárisko, / načapuj pohár nový, / kým nás rum pre mení v rumovisko, / kde vládnu potkany, sovy…” Serjožka Jesenin o pití dozaista tiež vedel svoje. Veď nie raz dokázal, že „básnik, čo spytuje si ranu, / bol i bude vždy aj vínom spitý.” Patrí teda alkohol k poézii?

Šikovne si pomôžem príkladom. Mám pred sebou čerstvú Revue svetovej literatúry /3/2009/, kde poľský básnik Tadeusz Róžewicz odpovedá na tvoju otázku:

 

Prečo básnici pijú alkohol

Pijú lebo vedia

Čo v nich sedí

A čo ešte môže

Z nich vyjsť

Pijú lebo už nechcú počúvať

Čo im hovoria iní

No aj to čo sami hovoria

Sebe

Pijú lebo chcú podhodiť sviňu

Kolegovi od pera

A za triezva

Sú takí šľachetní

Pijú zoči-voči zrkadlu lebo sa boja

Že zazrú v ňom toho druhého

Lepšieho a „peknejšieho”

Zrkadlo zrkadielko

Predsa povedz…

Pijú lebo vedia čo už

Napísali

A nevedia čo ešte

Napíšu

(preklad Vlastimil Kovalčík)

 

Nedávno preletela slovenskými a „slovenskými” médiami „aféra” z toho, že si dovolili literárne časopisy Slovenské pohľady (v ktorých si šéfredaktorom) a DOTYKY, publikovať (bez komentára o autorovi) básne Radovana Karadžiča. Hon na čarodejnice zašiel až tak ďaleko, že poniektorý vládny predstaviteľ navrhol, aby sme boli odsúdení a potrestaní. Čo si ako spisovateľ, ktorý bol za minulého režimu perzekvovaný za svoje názory a tvorbu, o podobnom nezmysle myslíš? Je vôbec možné, že v období demokracie, kedy je ústavne zaručená sloboda slova, sa majú ľudia odsudzovať za publikovanie básní?

Tichá voda poézie brehy ryje… Aj tí, čo nás nečítajú, sa pustili do vehementného boja proti ľúbostným básňam ešte nijako neodsúdeného básnika. Vedel som o ňom ako o literátovi ešte skôr, ako si obliekol zelenú uniformu. Bol som zvedavý na jeho nové veci, keď mi prišli na stôl, neváhal som ich publikovať. Nemalo by sa súdiť a kameňovať za niečo také útlocitné a plaché ako je zopár básničiek. Nech ich už napísal ktokoľvek. Ani vo sne mi nenapadlo, že môj časopis čítajú SME-tiari a iní dobráci, čo sa zúrivo ozvali.

 

„Zvlnený šéfredaktor” istého „vlneného časopisu” sa vyjadril, že sme publikovaním Karadžičových básní spôsobili medzinárodný škandál. Taktiež predstaviteľov časopisov, ktoré publikovali Karadžičove básne, nazval „intelektuálnym bahnom”… Čo si o tom myslíš?

Ja by som ho mohol zase nazvať duchovným záprdkom, nechápem, kam tú Vlnu vedie.

Žeby si on bahnil v intelektektuálnom náleve, sa nedá povedať.

 

Tvoje básne sú modlitby a kliatby zároveň. Slovenčina v tvojich veršoch buble, čurčí, zavýja, sepká, brní… Dokáže ťa aj dnes prekvapiť slovo až tak, že stŕpneš od úžasu?

Ajhľa, intelektuálne bahno buble, čurčí… Už sme doma! Je to najlepšia odpoveď Šulejovi a jemu podobným. Podstata ostane v básničkách, tie sa nemusia hádať s nikým.

S vtáčencami nesúperím, moje krídla nie sú perím. Slová stále pozorujem, obdivujem,

žasnem. No už si ich nezapisujem. Odovzdávam vám veslo, šťastnú cestu!

 

Pričasto mi superbulvárne superSlovensko pripomína deň škaredý v Chujave. Mladí ľudia sa opičia po rýchlokvasených celebritách, nafukovacích mediálnych bublinách, prázdnych gestách, bludoch, pudoch, reklamách. Degenerujú sa v supersúťažiach, aby za každú cenu ochutnali svojich 15 minút „slávy”. Mám obavu o túto i nasledujúce generácie. Myslím, že konzum, matéria a svet hmoty už dokonale ovládol a rozleptal takmer všetky vrstvy ľudskej spoločnosti. Napríklad som zažil i to, ako sa mladí ľudia chvália, že nečítajú knihy… Aký je tvoj pohľad na tento jav? Existuje riešenie? Je možné ho aplikovať? A vôbec, chcú ho? Alebo im vyhovuje súčasný stav, kedy sa stávajú nemysliacou ľudskou masou?

Obavy staré stáročia. Dozrievaš, mládenče! Slovo dospievať má dva významy: stávať sa dospelým a skončiť svoj spev. Nechaj mládež spievať a dospievať, veď sa oni vybúria a prídu si na svoje. Aj ja som si kedysi mladícky uťahoval z Hviezdoslava, že jeho verše sú pokrčené slíže, a neskôr som sa stal jeho poslušným uctievačom a uznávačom. Upravovateľom Hájnikovej ženy i Herodes a Herodias. Našou nádejou sú čitatelia a prispievatelia DOTYKOV, ktorí sú „takí čistí a cliví / ako neskorý marcový sneh” a im podobní mladí. Čítam si DOTYKY, kde to len otvorím, hovorí mi to do nášho rozhovoru. „Od nepamäti predpovedáme Apokalypsu, kedy príde a ako bude vyzerať. Nevieme, ako naliehavo ju potrebujeme…” (Ondrej Herec: Kultúra apokalypsy, apokalypsa kultúry 02/09) Takže  nič si nerob z popletených mladoňov a mladíc, koniec sveta sa nedeje. Ja môžem len odporúčať čítanie časopisov a knižiek, možno ich nepíšeme dostatočne príťažlivo…

 

„Nevýslovensko”… Komu, čomu dnes nevieš u nás na Slovensku prísť na meno, a čo ťa v poslednom čase najväčšmi potešilo, ovlažilo, zohrialo?

Nevýslovne ma mrzia, rozčuľujú kradoši z rôznych káuz a tendrov. Básnik si môže hrdlo vykričať, pero zodrať, ako chce chváliť vlasť, keď tí mizeráci všetko kazia, relativizujú. Vlastenec vtedy vyzerá ako ten futbalový vlastný gól, trápne.

 

A na záver, čo v súčasnosti pripravuješ, čomu sa venuješ, na čom robíš? Prípadne prezraď, na čo sa môžu tvoji čitatelia tešiť?

V Martine mám pripravený rukopis Záhorácky raj, sebasmiešnu, satirickú žartovnosť

O mojich krajanoch Záhorákoch. Šalejú tam praslovanskí bohovia a bohyne, šantia s chybami dnešných milovníkov pitiva a žien. Chýbajú však peniaze, grant bol malý, tak neviem, či sa spolu na príbehoch rozmarných bohov zasmejeme… Drž palce!

Za rozhovor sa poďakovali Boris Brendza a Marián Grupač

 

 

 

Š t e f a n    M o r a v č í k

PERÚNEK A BABA AKO HROM

alebo

PREČO JE ZÁHORIE PUPKOM SVETA

To je taká paromská vec, že ju ani  starí ľudia nepamätajú! Až človeku nad tým hlava stojí…

Voľakedy dávno, keď bola naša zem  ešte utopená  v mori a nebolo kde nohu položiť, bohovia a bohyne lietali dookola ako netopiere. Jedli, pili a spávali na mračnách. Nebolo ani kúska, kúsočka zeme. Nemal kto a kde Perúnovi modlu  na kopčeku postaviť a  obetovať mu capa. Perún, inak aj Parom, vrhač blesku a pán tohoto sveta, veselo si nažíval so svojou Babou-Parombabou.

Mýk sem, mýk tam,

nechodz sem, budz tam,

mýk z žigle na truhlu

a z truhle na žiglu,

aby daua, ukázaua,

jak má velikú,

sukňu širokú.

Baňa je baňa, a predsa sa vyberie, keď sa stále do nej chodí. Aj ten najsladší med sa preje. Začal Perún po mladších hepách poškuľovať ako ten myjavský gazda: slivovičku  čo najstaršiu, frajerečku čo najmladšiu. Začal Perún, potvorník, Ladu, Vesnu, Živu aj Mokošu  oblapkávať, chmaťkoriť. Jednej sľuboval peknú záhradku: pyšnú rúžu, kohúcí huas, hedbávný kvjet, nigišpurk aj leluju, no nedal jej ani suchú bjetu. Okolo druhej skákal jak strňiskový kúň a sľuboval jej hory-doly, až raz spraví zem. Tretej nasľuboval  detí jako smetí…

Perúnova Baba len zazerala, zuby zatínala, keď tie rozmaznané kozy obháňal:

– Lafňe jedny vymlézané! Ňím je lachko, o tú rosu sa ošlahajú a už sú pjekňučké! Já sem ráda, že sa volajak umyjem a ohrabem.                  .

Ceuú siuú, všemožne sa mu všelijako  šmajchlovala, zaliečala:

Starý múj, starý múj

jako tá ríčica,

a já sem při tebje

jak tá jaščerica!

Starý múj, starý múj

a já tvoja drnda,

keby si mi zahráu,

já by sem si poskočiua.

– Co sa furt prenevídáš prede mnú na opicu svjeta! – krčil nosisko Perún a celý nafučaný brblal: – Šlak mi tú radu dau, že sem si Babu vzau, starú babu, babu Babu, babu Babu vzau!

Došlo to tak ďaleko, že Baba nechcela s Perúnom nič mať, žiadne čachre-machle.

Nadutá jak kapsa utiekla mu nielen od lôžka, ale čo bolo horšie, aj od varešky a od noža. Nie hádam preto, že bol nepolepšiteľný frajerkár-zásterkár, ale pre jeho malý interes o veci pospolité. Baba bola dobrá megoňa, dobrý škaláb a úrezek, až sa mračná pod ňou trhali.  A stále mala hlavu vo varení. Bachrňa,  ako sa tak okolo pece vrtela, neraz tie mračná pod sebou preborila a réz dúlej, do vody. Tak hacovala, že sa až mračná potili a topili, až jej kotol s fazuľou capol do mora.

– Pokerúc mja zbadáš, furt mi enem uši pižúkáš, aby sem ťi zem spraviu! – hundral

Perún ako staré pivo. – Ty si myslíš, že na zemi bude jak v nebi? Ale dzi mi volade!

– Šak už to slubuješ kolký čas! – lamentovala Baba.

– Co furt po mje chrápem vozíš? Bereš mi chut do roboty, pouovičko moja

zuatenkovaná! – čičíkal ju Perún.

– Vidzeu svjet takého slivoňa? – hecovala ho Baba. – Konc je zludarený, hňiuý jak

psisko! Do chrápa hotové by sceu, ale krížem suamky nepreuoží…

Tak ho stále otravovala a chodila za ním neodbytne ako slimák, ktorý si hľadá ulitu.

A Perún len brílal, švárne bohyne obháňal, pojímal, paroma robil. Takto sa strojil:

– Já  obúk nastrojím, tú Babu zastrelím, starú  babu, babu Babu, babu zastrelím!

Ale keď nastala medzi nimi tichá domácnosť, veru mu začalo v brušisku škvŕkať! Bol paježlivý, ufrflaný, kade chodil, blesky hádzal, hrešil a hromoval. Len čo si na svoju Babu spomenul, už bol oheň na streche: – Keby ťa parom uchyciu, potvoro nevykresaná! Nech by ťa parom vzau…

Je to také čudné, že jeden z najstarších a najväčších pohanských bohov v ústach

Záhorákov aj Nezáhorákov ešte podnes žije, akoby v každom meste a dedine svoju sochu, na každom vŕšku oltár a v každom dome kňaza mal? Nieto dňa ani hodiny, že by ho naši ľudia nechválili, aby ho parom vzal!

Paromova Baba, habrča paprčivá, tá je tomu na príčine! Bola úplne ako ten vtáčik,

čo vysoko lieta a moc piskoce. Keď to na ňu prišlo, vzala Perúna do parády, do obrichtunku.

– Co mja cohňíš, duchlíš a cermuješ huava-nehuava jako ohava? Co mja furt

čepkuješ? – chabo sa bránil Perún. – Enem dočkaj, budeš sa mjet po pjeci, poutekáš na suanú Moravu, ked ťi dám firšpón! – hrozila mu tá stará drizda.

– Strac sa mi volade! – zabrblal dobrák Perún a chcel sa jej pomstiť. Už jej aj richtoval truhlu, drevený spacák. Mrmotal ako starý medveď:

Sedzí baba v ortelu,

šeci zmoci, berte ju!

Hja, čertov vtedy nebolo toľko ako dnes! Boli len takí pozbieraní bohovia, zmokovia a pikulíkovia. Čo si pomohol chudáčisko Perún! Zbytočne sa nadrapoval, hromy-blesky rozhadzoval. Jeho baba bola spomedzi bohýň a rusaliek predsa len najlepšia. Ostatné nebeské frajlenky neboli vyučené v kuchárskom remesle, nuž nech chceli, ako  chceli, nemohli Paromovi po vôli vyhovieť. Darmo je, láska si to špacíruje cez žalúdok… I gurmánstvo môže byť pútavý koníček. A Parom prepadal náruživosti gastronomickej bezprizornosti. Máj, báj, peceň, pečeň, háj…

Vyznanie Parombaby: – Pro mja predstavuje kuchárské remesuo ceuoživotňí lásku

včítaňe šeckých báječných aj žauostných okamihú. Ale podobňe jak pri každém milostném vztahu aj v temto prípadze spomínám si hlavňe na tý ščastlivé chvílky – na malučkosci, keré mja nalákali a upútali…

– Pfuj, taký sem spachtovaný, zrichtovaný konc na ňic a huadnýýý jak sedem vlkú! -zavýjal Perún, keď sa vracal od pôvabnej Devany k svojej sakramentskej Babe. Dotiahol sa ako úkropeček, pokornučký, div že sa neplazil.

– Ná kdes byu?

– U ňí s čárú.

Vyspovedal sa jej. Musí to byť pravda, lebo táto povrávka je dodnes živá a vysvetľuje pôvod mien obcí Unín a Čáry. (U ňí s čárú.)

A sme doma. Viete si predstaviť tú chomolicu? Tá Baba bola erdekbaba – keby ste jej zašili hubu, otvorí sa jej na líci druhá alebo aj tretia…

Lenže pes psovi vie najlepšie blchy vyberať.

Starý Parom, icicí,

chyciu Babu za cicí.

Baba iba zašomrala:

– Byuo by dobre, keby byua pevná zem.

– Nech je tak, – uráčil sa barón Parom. – Potop sa na dno morské a vynes hore hrst písku. Spravím z ňeho zem. Ale ked ten písek budeš brat, mosíš takto povidat:  Berem  ťa v méňe Paromovém!

Baba čľup dolu, hneď sa ponorila a nabrala za dve hrste zlatého morského piesku. Povedala: – Berem ťa v méňe mojém, babském!

Nečudo, že keď vyplávala hore, nemala v pazúroch nič. Ani zrnko.

Perún hneď vedel, čo je vo veci, a poslal ju ešte raz. Vzpierala sa, tak ju tam strčil. Voda zabublala, Baba zabrblala: – Berem ťa v méňe Paroma, bodaj by ho parom uchyciu!

Ani druhý raz nezvíťazila. Perún iba kývol rukou nad tou mršinou a ťažko si vzdychol:

Do neba vysoko, do mora huboko a na svjece dobrej baby neňí! Aňi nebude.

S tým sa ponoril – už si Baba myslela, že sa od jedu utopil.

– Berem ťa v méňe svojém, – povedal Perún a nabral si piesku. Keď potom vyšiel navrch, nemal viac piesku, než by mu za necht vošlo. Vzal ten zlatulinký morský piesoček a rozsypal ho po hladine vody. A hneď sa spravila pevná zem, ale iba taká malá ako posteľ.

Kde sa vzala, tu sa vzala, už tam bola Baba s nebeským kotlom a žeravým uhlím. Vytelúpila sa spoza mračna-barana a začala variť. Perún len slinky pregĺgal…

– To je kuchyňa! – radovala sa Baba. Ľahko si domyslieť, že na tom mieste vznikla neskôr známa obec KUCHYŇA.

– Potrebovauo by to šprťku soli, – zamľaskala Baba a nahla sa nad akúsi homoľu. Tam vznikla SOLOŠNICA.

Parom chytil bochník chleba, lámal a dával – netušil, že tu vyrastie LAMAČ.

Keď sa nasýtili, napili sa čerstvej vody odtiaľ, kde je STUDIENKA.

Baba sa načiahla po jabĺčko – tam je JABLONOVÉ, po druhé – tam je JABLONICA. Lenže Perún chcel piť. Toľko lozil hore-dolu po tom pieskovom pahorku, až našiel lozu, ako sa voľakedy vravelo viniču. Hrkol si scenolezu tam, kde je teraz LOZORNO… Potom sa zvalil do chládku, že si odpočinie. Lenže Baba mu nedovolila, aby v najlepšom prestal. Kuk! Dala si na nos kuklu, masku, aby ho postrašila. Perún však nič. Najedovaná šmarila kuklu do kúta: tu máte KUKLOV a KÚTY. Stúpala mu na päty, aby spod zeme vydupala STUPAVU. Plávala okolo ostrovčeka, vymeriavala hranice Záhoria: PLAVECKÝ ŠTVRTOK, PLAVECKÝ PETER, PLAVECKÝ MIKULÁŠ… Tam, kde Baba Perúna kopla do boka, vznikli neskôr KOPČANY. Tam, kde zahodila svoju ľahkú letnú sukňu letnicu, vzniklo LETNIČIE. Tam… Vztýčila sa pred ním v celej svojej božskej kráse: – Kukňi, jaká sem vysoká!

Aj Parom sa vztýčil, chytil Babu do láb a hľadal hlboké priepasti ženskej duše. Rozkošné dedinky vyskakovali na svet ako malé blšky: VYSOKÁ, LÁB, HLBOKÉ, SKALICA…

– Nech žije  láska, láskalica! – opíjal sa túžbou rozkokošený Parom.

Baba sa mu vytrhla a utekala pred ním s vetrom opreteky. Tam, kde takto závodili, vznikol – akože inak! – ZÁVOD. A tak ďalej, až vzniklo pomaly celé Záhorie. A keď nastala noc, zahral si Perún s Babou štvorkolenový mariáš. Kolko masa doňútra, tolko ven…

Nakoniec Perún, celý učmochtaný, zaspal. A tu ho Baba začala strkať dolu z vŕška:

– Kerhňi sa! Uhňi…

To bolo jej stráženie. Pekné STRÁŽE! Mal smolu, mohol hneď založiť SMOLINSKÉ i SMOLENICE jedným šupom. Lenže on namiesto toho len naznačil Babe: pŕŕŕ! A boli tu SMRDÁKY.

Pri samej zemi tráva rastie! Šmyk sem, šmyk tam… To ani sviňa nekáže, čo s ním tá robila. Chcela ho utopiť. Lenže kam ho strčila, vždy na tú stranu ďaleko zem sa rozšírila. Tak vznikli aj susedné kraje a krajiny. Lebo tá paromská Baba sa veľmi potešila, keď videla, ako zem rastie, a vláčila ho, chudáka, ako sviňa mech.

Tak sa Záhorie stalo pupkom sveta. Tu je piesok najzlatší, priam svieti. Z mora sa stala MORAVA a o Babe sa rozpráva, že odvtedy je stále hore nad Perúnom, nad Perúnkom.

Neveríte? Choďte sa pozrieť na BABU, nájdete pod ňou PERNEK (Perúnek). Na BABE je najkrajšie na svete. Kde inde by malo byť vznešené sídlo záhoráckych bohov, ako na tomto vrchu?

Od toho času Záhorie je pupkom sveta,

výkvetom všetkých cností

a vzorom dokonalosti.

A kto tomu neverí,

nech ho parom uderí!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.