Rozhovor s Petrom Jarošom

„Zaujatie vlastným spôsobom tvorby je len pokračovaním vedomia súvislostí…”

tvrdí popredný slovenský prozaik Peter Jaroš.

Nemecký filozof Friedrich Nietzsche je autorom  nasledujúcich slov: „Umelci, pokiaľ za niečo stoja, sú (aj telesne) mohutne založení, prekypujúci, ťahúni, sú to ľudia zmysloví…” Nietzsche akoby hovoril o spisovateľovi Petrovi Jarošovi… Texty Petra Jaroša sú také, ako je on sám,­ mohutné, dúže, no zároveň krehké, zmyselné, a tiež poctivé a ľudské. Niečo z toho, o čom tento jedinečný prozaik premýšľa, prinášame i v nasledujúcom rozhovore.

­

Ste autorom mnohých prozaických kníh, kritika o vás tvrdí, že ste vniesli do slovenského románu moderné prvky. V čom vy sám vidíte „modernosť” svojej tvorby? Čo bolo pre vás v písaní najdôležitejšie, dominantné v časoch, keď ste začínali publikovať a dnes?

Aj moja generácia mala to šťastie, že sme svoje texty – poviedky, novely, poéziu – začali publikovať v uvoľnenejších a žičlivejších šesťdesiatych rokoch. V tom čase sme sa už v prekladoch zoznamovali s dielami autorov tzv. nového románu (Marguerite Durasová, Michel Butor, Alain Robbe-Grillet). V šesťdesiatych rokoch súčasne s novým románom prenikal k nám razantnejšie existencionalizmus. My mladí autori sme dychtivo čítali nielen autorov nového románu, ale aj texty existencialistov Alberta Camusa, Jeana Paula Sartra či filozofov Heideggera a Jaspersa. No a čo bolo pre nás hlavné a motivujúce – chceli sme sa odlíšiť od schematickej poézie a prózy, dominujúcej hlavne začiatkom päťdesiatych rokov, keď začal zúriť tzv. socialistický realizmus. Boli sme mladí a žiadalo sa nám všetko poznať a objať. Na jednej strane sme sa snažili o originalitu, na druhej vyskúšať všetky avantgardné smery a hnutia, čo sa nám darilo raz lepšie, raz horšie. Bol to však mnohovrstevný rozbeh, vynikajúci tréning… Po istom čase si však aj mladý autor hľadá vlastnú cestu, ale zároveň si musí uvedomovať, že stojí na pleciach predchodcov… Zaujatie vlastným spôsobom tvorby je len pokračovaním vedomia súvislostí…

Z niektorých vašich scenárov vznikli úspešné filmy. Keď „prepisujete” svoju prózu do podoby filmového scenára, nestáva sa vám, že postavy z knihy zrazu vo filmovej podobe akoby prežívali odlišný príbeh od toho literárneho? Čo je podľa vás podstatné a určujúce pri písaní scenára a pri práci na románe?

Písanie literatúry, a teda aj románov je, až na ojedinelé výnimky, aktom vyložene individuálnym, súkromným… Filmové scenáre sa zvyknú písať, až na výnimky, v spolupráci aj viacerých autorov, prinajmenšom aspoň v spolupráci s budúcim režisérom, lebo ten má obyčajne k hotovému scenáru  veľa pripomienok a preto je jednoduchšie a účinnejšie prizvať ho k spolupráci na scenári… Pri prepisovaní románu do podoby filmového scenára to platí rovnako. Aj tu však platí, že autor románu má svoj „sen” a režisér má svoj „sen” o tom, ako by mala vyzerať filmová realizácia. Obidva tieto sny sa však, obrazne povedané, musia dohodnúť, musia aj v niečom ustúpiť jeden druhému. Ako zaujímavosť spomeniem, že keď sme s Jakubiskom prepisovali môj román Tisícročnú včelu do filmového scenára, museli sme jeho 550 strán značne zredukovať, vyberať rozhodujúce príbehy, postavy a scény, ba mnohé postavy sme aj s ich príbehmi zlučovali. Zaujímavé pre mňa je, že to vo filmovej podobe nepociťujem ako ochudobnenie.

V čom môže byť, podľa vás, slovenská dedina atraktívna, zaujímavá pre zahraničného čitateľa v kontexte literatúry, či iného umeleckého spracovania? Kde sa cítite lepšie – v meste, či na dedine?

Dnešné dediny sú už  poväčšine akoby predmestiami väčších miest, lebo sú plné motoriek, áut, rádií, televízorov, počítačov a internetu… Takých archetypálnych dedín a dedinských postáv, aké nachádzame v prózach Mila Urbana, Cígera-Hronského, Chrobáka, Hečka, či Švantnera je na súčasnom Slovensku už veľmi málo, ak ešte vôbec sú. Napriek tomu dedinčania a dedina ako taká je ešte stále zaujímavá a v mnohom podnetná svojou „ľudovou” kultúrou, ktorá sa ešte, chvalabohu, zachováva, aj keď sa postupom času pomaly vytráca. Sú to predovšetkým ľudové pesničky, tance, rozprávky a ľudové rozprávania, príslovia a porekadlá, ľudové kroje, zvyky a obyčaje, ľudová architektúra, či všakovaké remeslá…  Toto všetko je naše národné bohatstvo, ktoré treba zachovávať a zveľaďovať. Je to bohatstvo, ktoré obohacuje nás, ale je to bohatstvo, ktoré dokáže zaujať a obohatiť aj  ľudí, obrazne povedané, z okolitého sveta. Ja sa cítim dobre v meste aj na dedine a preto  s potešením striedam pobyt v obidvoch.

Americký spisovateľ Philip Roth napísal: „Napokon jediným pacientom, ktorého spisovateľ lieči, je on sám.” Ak je tomu tak, z čoho liečite písaním seba? A je možné vyliečiť sa úplne?

Rothove slová sú univerzálnym príbehom takmer všetkých spisovateľov. Píšeme akoby pre seba, hľadáme odpovede na mnohoraké otázky, túžime sa dotknúť pravdy v nádeji, že toto tvorivé úsilie bude mať aj všeobecnejšiu platnosť. Naša nepokojná a neukojiteľná zvedavosť je tá božská choroba, z ktorej sa nemožno nikdy vyliečiť.

Iný Američan, srdcom však azda väčšmi Armén – William Saroyan, zase napísal: „Ale asi to tak má byť, lebo medzi presnosťou a nepresnosťou nie je v skutočnosti až taký veľký rozdiel. Radi si namýšľame, že je, a, samozrejme, tak to aj má byť, ale nie je.” V čom by mala byť literatúra presná? A v čom napokon nie je…

Všetko je relatívne, presné aj nepresné zároveň, lebo nič neplatí absolútne. Autor princípu neurčitosti si želal napísať na náhrobný kameň: tu niekde leží…

Aký je, či aký by mal byť, alebo ešte presnejšie – aký by ste si priali, aby bol ideálny čitateľ (aj) vašich kníh?

Hlavné je, aby nejaký vôbec bol… A keď už je, usudzujem podľa seba, lebo ja som aj čitateľ, nech je aj kritický, aj vľúdny a chápavý, aj so zmyslom pre humor, nech sa vie potešiť, ale aj nahnevať až nasrdiť a zlú knižku šmariť do kúta. Jednoduchšie povedané, mám rád čitateľa, ktorý nie je ľahostajný k tomu, čo číta.

Myslíte na svojho čitateľa pri písaní?

Nie, nemyslím.

Literatúre sa venujete celý svoj život. Je niečo v tejto oblasti, čo vás dokáže vždy a nanovo prekvapiť?

Prekvapenia zažívam každý deň, ale len nepatrné percento z nich presiakne aj do mojich textov. A keby som žil aj milión rokov, neprestával by som sa čudovať a nadchýnať mnohorakosťou a geniálnosťou fungovania života od vírusov až po človeka… V súčasnej slovenskej literatúre je už tých prekvapení pomenej, ale občas sa pritrafia a vtedy zavýjam od radosti. Mám radosť a poteší ma, keď niekto napíše niečo dobré, pekné a duchaplné. Na druhej strane veľa prekvapení nachádzam v starej a staršej literatúre historickej či filozofickej  európskej, ázijskej či americkej.

Čo čítate? Máte svojich obľúbených autorov? Sledujete súčasnú mladú literárnu tvorbu?

Som v porotách niekoľkých literárnych súťaží pre začínajúcich autorov – obyčajne gymnazistov a vysokoškolákov – a každý rok  môžem s potešením konštatovať, že  tie najlepšie práce je radosť čítať. Nastupuje čistá a silná a vzdelaná generácia. Pokiaľ sa pýtate na mojich obľúbených autorov, mám ich  najmenej stosedemdesiatsedem… A čo momentálne čítam? Spevy lotosových listov; Mistr Čuang: Vnitřní kapitoly; Sándor Márai: Svíce dohořívají; Karl Rahner: Skúsenosť ducha; Ladislav Hanus: Pamäti svedka storočia…

Čo považujete za najväčší zázrak?

Našu matičku Z E M a všetko živé aj neživé na tejto našej planéte…

Čo vás ešte aj dnes a stále priťahuje k písaniu? Vedeli ste vždy, že budete celý život písať? Máte nejaké svoje rituály pred alebo počas písania?

Žiadne rituály nemám a  počas písania  nefajčím ani nepijem  alkohol. Že budem celý život písať som ani len netušil. Chcel som byť cestovateľom, misionárom v Afrike, astrofyzikom a zostal som len spisovateľom, scenáristom a dramaturgom… Človek mieni, okolnosti menia.

Dokáže literatúra zmeniť svet?

Svet ťažko, ale človeka áno a ten potom môže meniť aj svet.

Posledná otázka je úryvkom z knihy českého spisovateľa Pavla Kohouta, ktorý sa vo svojej knihe Hodina tance a lásky pýta (a ja spolu s ním si dovoľujem pýtať sa vás): „Osobně prožitá minulost se nazývá zkušeností. Zkušenost je nepřenosná a musí být vždycky znovu osobně zažita. Proces prožitku ji poskytne za cenu nevinnosti. Ztracená nevinnost zmenšuje právo na budoucnost. Čím je v tomto  světle člověku jeho osobní minulost?”

Minulosť sa nikdy neopakuje doslovne, a preto aj  poučenie z nej  je sporné. Čo už raz bolo, bolo definitívne. Ale to, čo je, čo sa práve deje, je ešte v stave zrodu, vo vývoji, variabilné… Ľudská zvedavosť a túžba žiť nás ženie dopredu a málokedy je čas obzerať sa dozadu a zmysluplne rekapitulovať. Niekedy je to škoda , niekedy výhoda…

spracoval a za rozhovor sa poďakoval: Marián Grupač

PETER JAROŠ

Slovenský prozaik, dramatik a filmový a televízny scenárista Peter Jaroš sa narodil 22. januára 1940 v Hybe. Narodil sa ako prvorodený syn v robotníckej rodine (otec murár, matka, domáca pani, veľmi rozhľadená) a vzdelanie získaval na Základnej škole v Hybiach, na Gymnáziu v Liptovskom Hrádku a neskôr i v Bratislave, kde študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského odbor slovenčina a ruština. Po ukončení štúdia bol veľmi krátky čas redaktorom vydavateľstva Mladé letá, v rokoch 1965 – 1965 bol redaktorom týždenníka Kultúrny život, neskôr pracoval až do roku 1971 v literárnej redakcii Československého rozhlasu. V rokoch 1972 – 1977 pracoval ako scenárista, v rokoch 1977 – 1980 ako ústredný dramaturg. V rokoch 1992 – 1994 bol poslancom NR SR a tiež korešpondentom redakčnej skupiny anglickej encyklopédie Who is who. V súčasnosti je umeleckým riaditeľom Trigon Production. Žije v Bratislave.

Svoje literárne diela začal uverejňovať už počas stredoškolských štúdií v časopisoch Mladá tvorba a Slovenské pohľady. Spočiatku písal poéziu i prózu, no napokon sa sústredil len na písanie prózy a na filmové a televízne scenáre. Vo svojich dielach sa sústreďuje najmä na bežný život, jeho drobné detaily a fakty, cez ktoré prechádza ku vzťahom (láska, priateľstvo), no tiež k otázkam a problémom života a smrti. Jeho diela sa vyznačujú tiež sklonom k sentimentalizmu, groteske a sarkastickým postojom k ustáleným hodnotám a vzťahom, sú ovplyvnené existencializmom a antirománmi.

Próza pre dospelých

1963 – Popoludnie na terase, novela

1964 – Urob mi more, novela

1965 – Zdesenie, román

1966 – Váhy, dvojdielny román

1967 – Putovanie k nehybnosti, dve prózy

1967 – Menuet, kniha poviedok

1969 – Návrat so sochou, zbierka próz

1970 – Krvaviny, zbierka próz

1971 – Pýr

1972 – Orechy, výber próz z dedinského prostredia

1973 – Trojúsmevový miláčik, román

1974 – Pradeno, poviedky

1979 – Telo v herbári, zbierka poviedok a noviel

1979 – Tisícročná včela, generačný román

1982 – Parádny výlet, zbierka próz

1984 – Nemé ucho, hluché oko, román; voľné pokračovanie románu Tisícročná včela

1988 – Lásky hmat, sociálny román

1990 – Psy sa ženia, román

1990 – Rosa, výber z poviedok

1991 – Milodar slučka, román

1991 – Biela pani, mŕtvy pán

2003 – Váhy. Putovanie k nehybnosti, reedícia dvoch románov z rokov 1966 a 1967)

Próza pre deti a mládež

1971 – Až dobehneš psa, kniha spomienok na rané detstvo

Dráma

1968 – Splynutie, rozhlasová hra

1969 – Kráľovstvo Chimenéza, rozhlasová hra

1971 – Skrývačka, rozhlasová hra

1973 – Omyl, rozhlasová hra

1974 – Hlboko v zeleni, rozhlasová hra

1974 – Červený spln, rozhlasová hra

Scenáre

1973 – Deň slnovratu

1974 – Tetované časom, filmový scenár

1975 – Studené podnebie, scenár k televíznemu filmu

1976 – Pacho, hybský zbojník, filmový scenár

1978 – Sneh pod nohami, filmový scenár

1983 – Tisícročná včela, filmový scenár

1993 – Jánošík

1995 – Lady Dracula alias Báthory story

Peter Jaroš

KĽÚČE

1. kapitola (streda poobede)

Dve, asi tridsaťročné priateľky, Eva a Mária, sedia v rohu cukrárne, jedia zákusky a zapíjajú ich grepfruitovým džúsom.

– Nie, nie, nie, neprerušuj ma, – nalieha Eva, – kým ti neporozprávam, čo sa mi včera prihodilo, lebo potom by som sa možno hanbila a ostýchala… Popoludní som bola v našej samoobsluhe nakúpiť nejaké potraviny a zobrala som aj sedmičku červeného vína. Doma som sa okúpala a vo vani som ležala možno aj hodinu, pokiaľ voda nevychladla… Rozmýšľala som o svojom starnúcom priateľovi, ktorý sa nedokázal rozviesť, aj o našom chladnúcom vzťahu, až som v chladnúcej vode s chladnými myšlienkami na chvíľu zaspala… Keď som sa zobudila, musela som si dať teplú sprchu, lebo mi bolo zima… Len tak v župane na holom tele som si sadla k televízoru, lebo čítať sa mi nesladilo, otvorila som fľašu a popíjala červené víno… Keď som sedmičku dopila bolo už skoro jedenásť, chcelo sa mi spať a zároveň ma pálila záha. Hľadala som v kabelke tabletky proti kyseline a odrazu som zistila, že mi chýbajú náhradné kľúče od bytu… Bola som však taká malátna, že som si povedala, vykašlem sa na kľúče, niekde som ich asi zapatrošila. Nájdem ich zajtra… Hlava sa mi od vína krútila, tak som zhodila zo seba župan a nahá zaľahla do postele… Tuším, že som aj hneď zaspala… V akomsi polospánku som si po nejakom čase uvedomila, že vedľa mňa leží nahý chlap a stále ešte podnapitá som si pomyslela, že ma prišiel navštíviť môj starnúci a nerozhodný priateľ… Najprv ma jeho ruky hladkali po celom tele, potom ma celú vybozkával a keď som od vzrušenia slastne ochkala, začal ma milovať ako ešte nikdy predtým, menili sme polohy, raz bol pomalý, potom rýchly, ale stále naliehavý a ja ani neviem, koľko razy som sa za tú hodinu urobila… Unavil ma, bola som opitá od lásky aj od vína a znova som slastne zaspala… Keď som sa ráno zobudila, uvedomila som si, akú krásnu noc som prežila… Chcela som sa poďakovať priateľovi, chcela som ho objať aj pobozkať, ale on už v byte nebol… Len v kuchyni na bielom tanieriku ležali moje stratené kľúče… Od prekvapenia som si sadla na stoličku a skúsila som minulú noc zrekapitulovať… Pohrávala som sa pritom s náhradnými kľúčmi, na ktorých bola na prívesku aj moja adresa… Začalo mi v hlave svitať… Nie, veru nie, to nebol môj priateľ, čo ma v noci tak vášnivo pomiloval… Predsa vôbec nemal veľké bruško, pivný mozoľ, pri milovaní nefučal ako lokomotíva a neodpadol po desiatich minútach vysilený do perín, aby o chvíľu spokojne zachrápal…

– A kto to bol? – nevydržala Mária a spýtala sa.

– Vidíš, už si ma prerušila, – zasmiala sa Eva.

– Čo budeš robiť?

– Už som urobila, – odpovedala Eva. – Stratila som opäť tie svoje náhradné kľúče v tom istom obchode…

2. kapitola (streda podvečer)

Je teplý, letný podvečer a v malej útulnej kaviarničke sedia aj dvaja priatelia, Julo a Šaňo. Popíjajú fľaškové plzeňské pivo a komentujú prvoligové futbalové zápasy z konca minulého týždňa. Odrazu Julo zmení tému a drgne do priateľovej ruky.

– Všimni si tú ženu, – ukáže na Evu, ktorá práve vyšla z neďalekej samoobsluhy.

– Dobrá kosť, – povie Šaňo. – Máš s ňou niečo?

– Je to moja suseda, bývame tu oproti na rovnakom poschodí, – odpovedal Julo. – Zdravíme sa, ale včera som s ňou zažil niečo neobyčajné… Popoludní som bol nakúpiť nejaké potraviny a Eva, tak sa volá, platila pri pokladni druhá predo mnou… Bola roztržitá, asi sa veľmi ponáhľala a ja som si stihol všimnúť, že jej pri prekladaní nákupu z košíka vypadli z tašky kľúče… Kým som sám zaplatil a zodvihol jej kľúče, už vchádzala do bytovky… Vtedy som si všimol, že na prívesku kľúčov bola jej adresa, meno a ďalšie dve slová – náhradné kľúče… Aj tak som sa rozbehol za ňou, že jej kľúče vrátim, ale keď som dobehol k výťahu, ona už bola na našom druhom poschodí… Nečakal som na výťah, ale náhlil som sa hore schodmi pešo… Práve však otvárala inými kľúčmi dvere svojho bytu, potom zmizla za nimi, ani som ju nestihol pozdraviť… A vtedy mi to napadlo…

– Čo ti napadlo? – spýtal sa Šaňo.

– Napadlo mi, že jej vrátim kľúče až večer, – odpovedal Julo.

– Bol si teda na záletoch, rozumiem, – zasmial sa Šaňo.

– Vydrž a nechaj ma rozprávať, – požiadal Julo kamaráta. – Doma som si urobil pohodlie, osprchoval som sa, zjedol praženicu z troch vajec, vypil som dve pivá a pri pozeraní telky zadriemal… Keď som sa zobudil, bolo už pol jedenástej… Na stolíku ležali Evine kľúče… Chvíľu som váhal, ale potom som ich schmatol a len tak v župane som vyšiel na chodbu… Pristúpil som k jej dverám, chcel som najprv zazvoniť, ale potom som sa započúval… V jej bytíku bolo úplne ticho… Opäť som váhal, ale nakoniec som sa rozhodol, že otvorím dvere, ak sa budú dať, kľúče položím v kuchyni na stôl a potichu zmiznem… Keď som však už stál v pološere bytu, zvedavosť ma premohla a nakukol som aj do spálne… Od napätia a vlastne aj vzrušenia som skoro nedýchal… Susedka ležala na posteli nahá a spala… Ani neviem kedy a ako som sa rozhodol, ale zhodil som zo seba župan a opatrne som k nej priľahol… Začal som ju pohládzať, potom bozkávať a ona neodporovala, naopak, opätovala moje bozky aj pohladenia… Milovali sme sa dlho, vášnivo, do vyčerpania… Chvíľku sme ležali vedľa seba bez pohnutia a mne sa zdalo, že opäť zaspala… Vtedy som vstal z postele, obliekol si župan, potichu zavrel za sebou dvere a vkĺzol do svojho bytu…

– Závidím ti, – utrúsil Šaňo.

– Nemusíš, – povedal Julo a položil na stôl zväzok kľúčov.

– Nerozumiem, čo to má znamenať? – zadivil sa Šaňo.

– Popoludní som bol v samoobsluhe, susedka Eva opäť platila predo mnou a opäť jej tieto kľúče vypadli…

– Máš teda opäť príležitosť…

– Ja dnes cestujem večerným rýchlikom do Prahy, – povedal Julo. – Tu máš kľúče, uži si ty…

– Neblázni!

– Keď sa v piatok poobede vrátim, porozprávaš mi…

Šaňo sa chvíľku rozpačito pozeral na kľúče, potom ich rýchlo schmatol a vstrčil do vrecka.

3. kapitola (piatok popoludní)

Julo už dopíjal druhé pivo, keď si Šaňo k nemu prisadol. Vyzeral namosúrený, odpil mu z pohára a položil ho na stôl tak prudko, že trocha piva vyčľaplo na stôl.

– No, ako si pochodil? – spýtal sa opatrne Julo.

– Sľúb mi, že sa neurazíš, ani nenahneváš, – požiadal Šaňo.

– Sľubujem! – prikývol Julo.

– Si veľké hovädo!

– Nerozumiem?!

– Nerozumieš?! – zvýšil hlas Šaňo. – Keď som v stredu večer otvoril na Evinom byte dvere, už v predizbe ma napadol jej frajer…

– Panebože, prepáč, – ospravedlňoval sa Julo. – Ja som celkom zabudol, že v stredu chodí za ňou jej starý priateľ…

– Dal mi päsťou takú ranu do brady, že som skoro omdlel… Čo som mal robiť, začali sme sa biť… Darmo som vykrikoval, že som priniesol len kľúče…

– Ako to skončilo?

– Zjavila sa Eva, odtrhla nás od seba a ten starý magor sa pustil do nej, že ako to, že ja mám kľúče od jej bytu… A teraz dobre počúvaj! Eva mu povedala, že som jej nový priateľ, a že mu to práve v ten večer chcela oznámiť… Starého skoro šľak trafil, ale keď sa spamätal, nadal jej do kuriev a zmizol… Ja som zostal, no a už tretí deň chodíme spolu… Je to naozaj mimoriadna žena a čoskoro sem príde… Predstavím ti ju…

One thought on “Rozhovor s Petrom Jarošom”

  1. Dobrý deň,

    veľmi zaujímavý rozhovor, našiel som ho úplnou náhodou, díky zaň :)
    Možno by sme Vaše články mohli nejak prepojiť s Bookfanom…dajte keďtak vedieť.

    Zdraví
    Michal Juhás


    BookFan.eu

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.