Chtiví sveta

CHTIVÍ SVETLA

Pod týmto názvom vyšiel koncom minulého roka zborník víťazných prác z dvanástich literárnych súťaží na Slovensku v roku 2007. S podporou MK SR ho vydalo Národné osvetové centrum v Bratislave. Súbor zaznamenáva a zároveň v elektronickej podobe archivuje výsledky literárnych úsilí prevažne najmladších autorov – vďaka tomuto zborníku sa aj po rokoch budú môcť vrátiť nielen k svojim začiatkom, ale aj k raným prácam kamarátov od pera, s ktorými sa stretli v jednotlivých súťažiach. Hoci poslaním literatúry nie je súťažiť, tieto vzájomné konfrontácie a hodnotenia odborných porôt neprestali mať ani v súčasnosti zmysel a vnímavým mladým autorom ponúkajú množstvo inšpiratívnych podnetov.

Zostavovatelia zborníka PhDr. Ján Tazberík, CSc., Peter Jaroš a Július Balco nezasahovali do jednotlivých textov a ponechali ich v autorskej úprave. Všetky už prešli niekde hustejšími, niekde redšími sitami porôt a úlohou zostavovateľov nebolo hodnotiť a vyberať, ale zaznamenať. Popri začiatočníckych pokusoch, ktoré tiež nevynechali, aby ukázali čo najhodnovernejší obraz myslenia, cítenia a literárnych predstáv najmladšej generácie, najlepšie práce zažiarili magickou silou umeleckého slova a ich vekom mladí autori by zrejme obstáli aj v konkurencii renomovaných spisovateľov.

Národné osvetové centrum pripravilo v dňoch 15. – 16. 12. 2008 v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach odborný seminár, na ktorom sa zúčastnilo 17 vybraných začínajúcich autorov. V kaštieli sa stretli s majstrami pera Ladislavom Ballekom a Petrom Jarošom, s popredným literárnym kritikom, riaditeľom Literárneho informačného centra Alexandrom Halvoníkom, s predsedom Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska Igorom Hochelom, s autormi hodnotiacich príspevkov v prezentovanom zborníku prozaikom Jánom Beňom a básnikom Jánom Majerníkom, so šéfredaktorom Dotykov Borisom Brendzom a ďalšími literárne činnými osobnosťami. Dvojdňový pobyt v dobrej spoločnosti bol pre víťazov celoslovenských literárnych súťaží nielen vítanou dodatočnou odmenou, ale nepochybne pôsobil aj motivujúco. Spolu s nimi veríme, že raz aj oni budú tvoriť v exkluzívnych priestoroch budmerického kaštieľa. Posúďte sami z nasledujúcich ukážok ich talentovaných prác.

Július Balco

Katarína Džunková

xxx

za našou záhradou

niekto z milosti

nezatvoril bránku

aby už nemusela vŕzgať

hlasom zabudnutých dverí

ktoré sa môžu vyspovedať

iba po daždi

vtedy k nám

po prvýkrát

vstúpil ten

čo poľutoval

plody jedovatých rastlín

detstvo už dávno nevonia

ako kvety hlohu

len cez záhrady

stále tiahnu

zimné mesiace

a my

otvárame bránku

akoby boli aj duše z pletiva

stvorené na to

aby sa z nich dalo

iba vyháňať

Petrovi

niekedy býva smutno

ako keď boh

dostal rozkaz

na vysťahovanie sa z duší

ani si nemal kde položiť kufre

a spýtať sa

kto by mu

dal pozor na sviečku

na ceste zostalo prázdno

aj lásky

ležali

porozhadzované

mince zo starých kráľovstiev

tak odchádza

z ľudí to sväté

ako labute

s dlhou reťazou žiaľu

priviazanou o jazero

ako strach

v miazgovom srdci jelše

občas

nie sme ani takí slabí

aby sme dokázali

aspoň zamávať na rozlúčku

bielou šatkou

položenou na pľúcach

xxx

petr je najnežnejšia

myšlienka boha

keď mu začali po stvorení

rásť pri nohách vŕby

a z korún striasali

roztržité hviezdy

akoby mimochodom

keď sa dieťa

oprie o oblohu

k tým vŕbam

sa už potom viac nevrátil

len k rieke

chodili chlapci

každý rok so silnejšími

píšťalami v lýtkach

a bolo jedno

čoho sa ešte

budeme báť zajtra

keď vyplašili husi

pri plači

nad prvými vráskami

na krku

xxx

pod kvitnúcimi topoľmi

na letenskej pláni

som počula dieťa

pýtať sa

či staroba vonia

vtedy som nachvíľu

zabudla na strach

a na to

že mláďatá holubov

sa už rodia šedivé

fúkal vietor

a ďalšia jar

odchádzala tak silno

až by sa človek pritisol

k porcelánovým dušiam koníkov

na poličke

niekde

za detstvom

xxx

zostala nám už len

duša z handričiek

uzlíčky zaviazané

v hrdle

a slečny

s nohami dlhšími

ako dážď

kľačiaci pred búrkou

občas sa hanbíme za seba

a za to

že sa už nikto neopýta

ako kvitne buk

a prečo aj dnes večer

uviazla báseň

radšej vo flaute než v hrdle

ešte zaprší

v baze sa pohne

zakliaty anjel

dievčatko z gobelínu

začne plakať

a v Arménsku

budú deti

počúvať

či ľudské srdcia

pukajú na jeseň

ako škrupinky od orechov

a potom

potom

už nemusí nastať

vôbec nič

báseň, ktorej nerozumiem

sú polia

kam chodia plakať

na jeseň bažanty

osamelým hlasom

ako vláčik

do Bohdanoviec

z pýchy

po ktorej sa aj bodliaky

menia na rytiera

načo je im vlastne chvost

ako dráha kométy

keď k nej

nemôžu vyletieť

a ani sadnúť

na staré básne

sumerského boha

a vyhrážať sa

že mu viac nedajú

pierka do klobúka

keby nejaký nosil

„To len kvôli nám

si ochránil

Semiramidine záhrady tak,

že si ich radšej zničil?”

Alena Sabuchová

Gerda

VEČNOSŤ

Vraj prišla jar. Už pekne dávno. Nevšimla som si. Človek si občas ani koniec sveta nevšimne. A to už bol niekoľkokrát. Asi si ho predstavujeme akosi fascinujúcejšie, ako  v skutočnosti vyzerá. Na našu škodu.

Mám pocit, že neprestáva snežiť, hoci túto zimu takmer vôbec nesnežilo. A možno málo. Možno kdesi medzi Donovalmi a Bystricou by našli o jednu prevrátenú Fabiu viac ako inokedy. A veci by na mňa konečne prestali vrieskať tou svojou nedoriešenosťou. Teda dúfam, že to, o čom nehovoríme ani sami so sebou, sa za nami nedotrepe ešte aj TAM… Dúfam, že TAM sa už o ničom nehovorí a stráca sa priepasť medzi pochopeným a nepochopiteľným.

Človek vraj v priemere uvažuje o samovražde raz denne. Zbabelci sme. Toľko uvažujeme, odvážnych je len zopár. Tí, čo sa dostanú do štatistík. Heroes for ever.

Ja som začala snežiť už vtedy. Nekonečne vyrovnaná a schopná racionálne uvažovať a racionálne prijímať veci tak, ako prídu. A fajčiť marlborky, jednu po druhej, ak sa to ráta ako schopnosť dospelo sa vyrovnávať so skutočnosťou.

Neuveriteľne dobre sa mi tvárilo, že som vlastne v pohode. Hľadajúc balans medzi sebazničujúcou strašnou lžou, že všetko bude naozaj dobré (a čo to slovo vlastne znamená?) a hladnou chuťou s tým balansom skončiť. Navečnosť.

Som ako záchranársky pes. S pudom sebazáchovy a potrebou ťahať ľudí spod väčších lavín, ako sú tie, ktoré zasypali mňa. Už mi chýba len súdok s rumom na krku a medaila za statočnosť.

Vlastne som mu chcela len povedať to nekonečno vecí, ktoré umreli kdesi pod mojimi zubami, keď som si silno zahryzla do pery. Nemala som právo. Ani dnes ho nemám.

„Ja ti brániť nebudem, to vieš, ale nechcem, aby to takto skončilo.”

Maybe for eternity.

V noci tá strašná búrka, lebo ja som nemohla plakať a Boh, či už Neviemkto sa nemohol pozerať, ako neplačem, a tak trieskal ako zmyslov zbavený. Plakalo to za mňa. Za nás. Alebo za celý svet. A trieskalo všade naokolo. Ako vo mne. Nasledovalo ticho. Po búrke. Najhlučnejšie ticho, aké som kedy nepočula. Až vesmír vráskavel, keď si zapchával uši a krčil tvár pred ním.

Ležala som v posteli, vtedy ešte poslednýkrát schúlená a bez talentu brať skutočnosť na vedomie. Dnes spávam celkom vystretá, ako moja babička, keď umierala. Sama… Tak vyrovnane a nepochopene. Neviem, či je horšie umrieť sama alebo nepochopená. Bez deficitu jeho vône. Akoby okolo mňa stúpala voda. A času bolo málo. V skutočnosti času je vždy ako čečiny, ako hovorieval Tomáš.

Ale keď nás tá stúpajúca voda udusí, časopriestor ani čas nič neznamenajú. Hodiny netikajú pre nás. Prinútili sme ich tikať, aby sme sa ubezpečili, že máme kontrolu nad prítomnosťou a vidíme do budúcnosti. Zbabelci, zbabelci, zbabelci…

A ja spávam bez deficitu jeho vône a s kopou času naučiť sa škrtať zápalkami vylovenými z kaluže vody a modliť sa, aby raz zahoreli. Alebo vylievať tú stúpajúcu vodu z mora a tváriť sa, že je to neskutočne zmysluplné a raz ho do poslednej kvapky vyčrpkám ako kapustovú šťavu do vianočnej polievky.

Krajina ľadu

Volantu nikdy neprekáža, že mávam studené ruky. Ani minule mu to neprekážalo, keď som si to rútila (už nie so samovražednými sklonmi) domov. Vedela som, že by to bolo odo mňa výsostne nezodpovedné a hrozne egoistické a vyšla by som z toho ako najväčšia krava, ktorá nevie ani vlastnej matke prísť na pohreb bez toho, aby sa cestou nezabila.

Počkám si na ten zázrak pri najbližšej prehliadke, keď mi milý ujo doktor bude znovu dôležito siahať na prsia a povie, že riziko je vždy. Bez toho, či to mala moja matka alebo prababka, že prevencia je dôležitá a že som v rizikovej skupine a ja si pôjdem ešte dôležitejšie či víťazoslávnejšie hneď po tom, ako vyleziem z tej smrťou páchnucej ordinácie, zapáliť. Keď už rakovina, tak nech z toho aj niečo sadisticky mám.

Ale dobre, jar prišla. Treba sa tešiť ako v reklame na kindervajcia.

Umyla som teda okná. Kvetinovou vôňou. To, že mi ich do dvoch dní obsrali vtáčatá, už do reklamy na kindervajcia nepatrí. Kazí to totiž imidž.

Juraj mi raz povedal, že keby som bola jednoduchšia, mala by som pokoj v duši. To bolo ešte PREDTÝM, nie POTOM, aby bolo jasné.

Adela vždy hovorila, že som sa mala zaľúbiť doňho. Že on ma miloval asi vždy, PREDTÝM, aj PRED PREDTÝM a ešte aj POTOM a aj PO POTOM.

„Nie celkom zaľúbiť sa, láska je pre deti, ale tak, chápeš. Bol by pri tebe. Nerozumel by ti síce, ale aspoň by sa usiloval. Ušetrila by si si rozhovory a básne. Títo pragmatickí chlapci. Na všetko majú vzorce. A mali by ste múdre deti. Vedeli by matiku, možno aj programovať, ale ty si nedáš povedať.”

Hej, a možno aj fyzu. Vždy som chcela mať múdre deti. Len nie umelcov, preboha! Fajčili by trávu, v noci by nespali a pili hektolitre kávy a červeného vína a najhoršie je, že ja by som ich za to nemohla zmlátiť ako siroty, jednak preto, že by to boli MOJE deti, a jednak preto, že by boli kompletne po mne.

Sú ľudia, ktorí nemajú na čelách napísané, že im rozbijete svet. A dušu, ale mali by mať, dopekla. Nerozbili by ste im svet a dušu, keby ste to vedeli.

Bože, viem, všetci máme svoje peklo. A keby si mal vypočuť každého, kto sa sťažuje, prišiel by si o uši. A ešte som sa ťa chcela spýtať, Bože, si ešte vôbec? Bol si vôbec niekedy? Ak hej, tak mi prepáč, že sa ťa na to pýtam, len sa uisťujem, aby som nemala zo seba väčšmi schizofrenický pocit. Nielenže sa rozprávam sama so sebou, ale ešte s niekým ďalším, kto možno neexistuje. To už je multischiza, však?

Sediac na studenej zemi som si to chcela uvedomiť. A chcela som ťa pochopiť, Bože. Chápať ťa, nie dokonale, ale väčšmi než logaritmy či organickú chémiu. Ale predbehol si ich v absurdnosti. Prvé miesto vo vnútornonepochopiteľnej súťaži nepochopiteľných vecí získava: chvíľka napätia, tradadadadááááááááááááááá – Boh. Blahoželáme. V prípade existencie nech sa dostaví pre cenu.

Cítim, že čosi horí. Nie je to moja zdochýnajúca cigareta v prstoch, ani moje predstavy o živote, či plány ešte donedávna svorne susediace s Naivitou. Tá sa zastavovala na kávu až príliš často. Potom sa, trúba sprostá, odsťahovala. A namiesto nej prišla rodinka Faciek od života s ich hlúpou dcérou Realitou, ktorá každú noc neskutočne skučí a reve a je to ten najotrasnejší zvuk, aký som kedy počula, ale človek si zvykne na všetko. Aj na ňu. Chvíľu to síce trvá, no dá sa to.

Toto je celkom reálne.

Nedbalo utieram už aj tak dosť roztečenú špirálu do uteráka a utekám dolu schodmi. Ešte pár dní v tejto Dedine Skazy a prestanem sa maľovať. Radšej ušetrím peniaze na truhlu, ako to dvadsať rokov robila moja babička. Za tie prachy mala radšej urobiť riadny žúr a upiť sa na smrť.

Na strednej sme si mysleli, že to musí byť krásna smrť. Otrava alkoholom. Možno preto sme mali k nej často tak blízko… Bolo nám dobre. Človek si myslel, že je nad vecou a na dospievanie, skutočné dospievanie, bolo vždy dostatok času. Aj na výške. A potom som ho stretla, zrazu som sa s niekým delila o posteľ a sny, nielen o posteľ, a nevedela som, že šťastie je ten najpodrazáckejší klamár na svete.  Nie, to som fakt nevedela.

„Babi!” kričím, keď vletím bosá do kuchyne a predieram sa pomedzi kúdole dymu. Už zasa.

Babička pokojne vychádza zo svojej izby, akoby jej ani nehorela kuchyňa, a tým svojím baletným krokom sa ku mne dokolíše. Ako ľahko sa žije niektorým ľuďom.

„Ty ma hľadáš?” zarazene zostáva stáť medzi dverami, pozerá na mňa ako niekto, komu za komáčov vedľa domu otvorili Tuzex a na výber mal zrazu až dva druhy kávy. Musela to byť bomba.

„Kriste na nebi!” vykríkne a vydá sa za mnou.

Vypínam sporák a na hrniec v plameňoch vylejem vodu z vázy. Kýcham z fialového orgovánu, ktorý akoby svojou vôňou protestoval proti nedobrovoľnému pádu na zem. Všetci občas padáme rovno na hubu a žiadne protesty nikto neberie na vedomie.
„Vyvetraj!” kričím a ona poslušne odhŕňa kvietkovanú záclonu a otvára okno. Dederónové ružičky ako dôkaz gýčovosti a pokusu o nejaký vkus za málo peňazí.

„Zase si zaspala?” rozmýšľam, či má vôbec cenu ju znovu poúčať. „Povedz mi, koľkokrát ti mám opakovať, že nikdy, nikdy, nikdy, v nijakom prípade si nesmieš ísť ľahnúť ani odísť z kuchyne, keď máš niečo na plyne?!” pozorujem hystériu s nádychom únavy v mojom hlase.

Otrčí ústa ako malé sedliacke decko, ktorému zatrhli výlet do Tesca. Či vlastne do toho Tuzexu.

„Mala si tam radšej ostať!” vyšplechne mi do tváre, akoby som sa, dopekla, vracala kvôli sebe. Akoby mi chýbal svet, z ktorého som utekala ako nadopovaný maratónsky bežec.

„Tak prepáč, že som ti opäť prekazila pokus vyhodiť nás do vzduchu!”

Dym ustupuje.

„Prečo ma nedáš do ústavu?”

Začína o starobinci, niekto by to nazval psychické vydieranie.

„No tak sa zbaľ! Odveziem ťa!”

Odúva sa. Decko nejde do Tuzexu – druhá časť.

„Veď mne je vlastne jedno, kde umriem. Nemusíš sa o mňa starať.”

Nemusím, ale mama umrela sama. Umrela bezo mňa, ale umrela s tebou. Kým sa ona tvárila, ako jej v podstate nič nie je, platila mi vysokú a môj svet nezávislosti, pomaličky a potichu umierala.     Tak nejako, ako som tomu sama nechcela uveriť. A možno to tak bolo lepšie. Ona chcela, aby to tak bolo lepšie, aby som tomu verila a uverila, a potom… Aby to prišlo. Bezo mňa. A teraz babi, trochu roztržitá, staručká babi, ktorá bola s ňou až do posledného výdychu, stojí uprostred tohto prazvláštneho časopriestoru a rozpráva mi, ako chce umrieť v starobinci. Myslím, že je mojou psou povinnosťou nedopustiť to. Stojí uprostred dymu a ticha a môjho návratu, ktorý vo mne zasa popresúval nábytok a rozsypal už aj tak dosť labilné múry, opadala omietka a tresli dvere, ktorými sa nikdy netrieska, a tak čakám, koľko trvá, kým zo mňa zostane len kopa piesku a rozbitých okien nezabúdania… Alebo sa to vo mne kompletne podpáli. Páči sa mi tá myšlienka.
Tak to hovorila veštkyňa v lunaparku. Pred piatimi rokmi, pamätám sa. Držal ma za ruku a smial sa mi do vlasov.

„Vážne veríš týmto drístom? Mohla si radšej prepiť tie peniaze.”

Začudovane na nás pozerala. A niekde medzi rečou spomenula, že v minulom živote som zrejme zhorela v plameňoch. A on sa mi len smial, ešte pár týždňov potom sa mi smial.

Dnes neviem, koľko pravdy mala tá žena, koľko zhorenísk v sebe vlastne nosíme a koľkokrát musíme do tla zhorieť, aby sme mohli rozprávať, akú chuť má oheň.

Asi by to tak bolo lepšie. Nechať tu všetko zhorieť, napadá mi. A babička to zrejme vie. Možno sa už x-krát úmyselne pokúsila o to najlepšie pre nás. Pre všetkých. A ja jej to cielene kazím. Nabudúce to možno nechám tak. Budú o nás hovoriť v správach, ako nevládna starenka podpálila kuchyňu a bude to senzácia až na tri dni.

Beriem z plynového sporáka prepálený hrniec a hádžem ho do smetí. Zacítim v nohe čosi ostré.

„Kurva!” predchádza moje zasyčanie od bolesti. Nechcela som tak nahlas, odnaučila som sa nadávať po slovensky. No swearing, darling!, akoby povedal Graham.

Zhíkne a zakrýva si uši, kým ja v kŕči poskakujem po kuchyni a rukou si pridŕžam chodidlo.

Ešte nech sa pomodlí za spásu mojej hriešnej duše a snáď si potom všimne, že čoskoro asi vykrvácam.

Ťahám jednou rukou servítky z kredenca a snažím sa vytiahnuť čosi hladké, čo sa mi zarylo pod kožu.

Vyberá gázu, infarkt sa nekonal, teším sa.

„Preboha, z čoho to je?” otáčam do svetla zakrvavený kus stmavnutého skla.

„Asi z lampáša,” zamrmle.

„Z čoho?”

„No z lampáša. Náhrobného,” dodáva ešte tichšie a obväzuje mi nohu. Niečo do života ju predsa naučili v tom balete.

„A čo robí u nás v kuchyni náhrobný lampáš?”

Začína si pohmkávať akúsi melódiu a tvári sa, že ma nepočuje. Niekedy je horšia ako dieťa. Oveľa horšia. Občas verím, že raz v starobe budem vidieť svet ako ona a žiť zo spomienok a občas sa pomodlím, aby táto forma „duševného videnia vecí” nebola dedičná. Okrem iného.

„Raz v Moskve, tancovali sme Annu Kareninu, spadla som asi dve hodiny pred premiérou. Boľšoj teatro vypredané, a nikto nevedel Annu zatancovať ako ja. Tak mi sám maestro Voloďa zaviazal členok a povedal, že to musím odtancovať, pretože viem lietať. Tak som to odtancovala v ukrutných bolestiach, ale neskutočne hrdá na seba. A šťastná.”

Väčšinou hovorila o tom dobrom, na zlé sa zrejme snažila pomaly zabúdať. Akoby si do hrobu človek od istého času zhromažďoval len pekné spomienky. Alebo si ich občas aj vyrábal.

„Baletky nesmú nikdy chodiť bosé, vieš? Neučila som ťa?”

Pozorovala som jej ruky, ako omotávali obväz. Nosila na nich veľký fialový prsteň z Benátok, kým jej neopuchli prsty. Ľudia si myslia, že baletky majú ruky biele a tenké po celý život. Aj ona mala. Kým neprišlo to, o čom nehovorí. Ja viem, Bože, všetci máme svoje peklo.

Viem, že som ju milovala.

Ďaleko od Kaya

Jeseň. Po lete. Tú som si dostatočne uvedomovala. Až príliš. Stromy krútili hlavami, keď nechápali, prečo vlastne kvitli, a všade to voňalo spomienkami na leto. Len ja som tentokrát žiadne nemala. Vlastne áno, len páchli cigaretovým dymom a strachom z budúcnosti. Predávala som v potravinách. Zatiaľ. Dočasu. Tak sa to hovorí, nie? Kým si človek nenájde niečo lepšie, aj keď už na nič lepšie nečaká.

Ale nebol to trest v pravom zmysle slova.

„Naozaj si študovala kultúru?”

Milá teta predavačka, ktorá ma zaúčala.

„Nie, iba kulturológiu.”

„A vážne si žila dva roky v Anglicku? A potom prečo si tu?”

„Aby som sa naučila niečo nové ako kulturologičke mi trochu praxe s ľuďmi nezaškodí.”

Napríklad ukladať instantné polievky do regálu. Alebo vydávať peniaze. Alebo poradiť, ktorý z tých dvoch najlacnejších tavených syrov je chutnejší. A oznámiť, že karé zasa zlacnelo.

„A aj si tam s niekým chodila?”

Pousmiala som sa.

„Vlastne ani neviem.”

PRED VEČNOSŤOU

„Ak chceš, pôjdem s tebou.”

„Načo, aby si ma prehováral, nech sa vrátim?”

„Nie, aby som ťa podržal.”

„Neviem, koľko zostanem.”

„Zostanem s tebou.”

„Myslím, že toto budem musieť vyriešiť sama.”

„Mrzí ma, že sa to stalo.”

Objal ma. Voňal poslednosťou. Poslednosť. Opakovala som si a zakázala si plakať. Vedela som to už vtedy.

Ale nemohla som. Rozbiť mu ten jeho svet. Chcel točiť filmy. Chcel toho toľko. A ja som chcela jeho, ale nie za tú cenu.

Chcela som ísť za mamou, aj keď som ju stihla už iba v peknej dubovej truhle, a chcela som povedať babičke, že zostanem s ňou. Chcieť viac niekedy neuveriteľne bolí.

V ten večer, keď som prišla a videla sprievod ľudí v nohaviciach po členky a s dáždnikmi, z ktorých trčali drôty, keď som počula toho kňaza, ktorý čosi splietal o večnom živote a mne bolo z toho na vracanie, rozhodla som sa.

Napadol sneh. Snívalo sa mi… ako neukladám cukríky do regálov a nevážim papriku. Bolo tam plno bielych bocianov s červenými zobákmi, odlietali z komínov kamsi do raja, iba ja som sedela na asfaltke a vravela, že za nimi isto prídem, nech mu povedia, že prídem. Som klamárka, strašná klamárka.

Je zima…

Grigorij Starodubcev

Lekná v čiernej vode

Sú rieky

bez druhého brehu

ktoré do teba

nikdy dvakrát nevstúpia

obloha sa v nich leskne

ako neviditeľné brnenie

chladí ťa svojou mäkkou vodou

zakaždým

keď ti zomrie ďalší blíženec

vyparí sa z nej trochu

do vzduchu

keď prší

počujem v pravidelnom bubnovaní

ako sa dejiny obracajú na lopatky

a všetci cézari a šikmookí cháni

majú na chrbátoch

mokré košele

kvapká mi z rukáva

v topánkach škvŕka

čiasi nesmrteľnosť

a podľa starých povier

som vodník ako vyšitý

privolám teda mraky

alebo silou svojej podvodníckej vôle

urieknem aspoň vodu

v mútnej kaluži

najstrašnejšie

reve vysmädnuté zviera

v žilách a cievach

sa mu iskrí pretrhnutá púšť

ako drôt vysokého napätia

pretože donekonečna

prosí očami nesprávneho boha

Priezračnosť

Chemická láska

je

keď vidím

všetky

svoje molekuly

cez teba

čistejšie

než v skutočnosti

Skameneliny dažďa

Z oblohy tečie

ako z deravej strechy sveta

ako keď dieťa v liste

tri mesiace pred Vianocami

poprosí

o kilá padajúcej vody –

želanie sa mu splní

ešte na jeseň

a voda stúpa po poschodí

jej vlhký plameň

pomaly oblizuje nohy

a chladí ako kameň

zavesený na krku

b i z a r n e

ako kľúče pre prváka

– aby mal niečo do života

– aby nikdy nestratil reč

a hlavne

kľúčové slová

za ktoré sa vždy schová

keď bude niekto rátať do desať

B e z r a d n e

ma lúpe v kolene –

nemám rád hlúpe želania

a najmä

ak sú splnené

Ján Miloslav Tazberík

Psy 1

Psy sú psy a ľudia sú ľudia. Je to samozrejmé, ale nie celkom.

Nehovoril by som o tom, keby sa mi nesnívalo, že som sa jedného dňa prevtelil do nášho psa Bora. Keď som sa stal psom, videl som všetko inak. Ako inak, o tom by som chcel hovoriť. Vtedy som, pravdaže, úprimne veril, že to iné bude psie, iné na psovský spôsob. Zo začiatku to tak aj vyzeralo. Platilo to aj o záhrade. Bola to síce tá istá záhrada, ako som ju poznal, ale zrazu bola iná, plná neznámych dráždivých pachov. Zdalo sa, že je aj väčšia a celkom sa nezmestí do mojich očí. Tešil som sa však na tento psí svet a od šťastia som štekal na všetky svetové strany…

No potom pri stretnutí s inými psami som veľmi rýchlo pochopil svoj omyl, veľmi skoro som prišiel o svoju napochytro pozliepanú ilúziu.

Bolo to vtedy, keď som za plotom postupne uvidel jedného túlavého psa, potom strateného psa a tiež psa s človekom na prechádzke. Zo všetkých síl snažil som sa im prihovoriť, mával som chvostom tak nadšene, že mi skoro odletel. Ale psy odo mňa bočili. Nechápal som to. Bolo to ako stretnutie tretieho druhu.

„Nemôžu ti rozumieť,” ozval sa zrazu za mnou Arno, náš druhý pes. „A keby ti aj rozumeli, neodpovedali by ti.”

Trvalo mi nejaký čas, kým som to pochopil. Mal som trochu dlhé vedenie, ale došlo mi to. Nemohli a nechceli mi rozumieť, lebo som nebol pes. Bol som „akože pes”. A v tom bol problém. Potom som si pomyslel, že takých problémov je na svete oveľa viac – s „akože kamarátmi”, s „akože susedmi”, s „akože učiteľmi”. Tiež mi napadlo, že možno pes Boro sa premenil na niektorého z mojich rodičov a kdesi po dome pobieha a cerí zuby „akože rodič”.

Ale vtom som sa zarazil. Ako je možné, že Arno mi tak dobre rozumie? Vari nie je pes? Azda je to tiež „akože pes”? A rozumieme si len preto, že obaja sme „akože psy”? Bol som z toho celý domotaný.

Podľa Arnovho mudrovania by som hádal, že sa do neho mohol prevteliť najskôr jeden z mojich rodičov. Bol som hneď zvedavý, že ktorý. Chcel som prísť na koreň celej veci, a tak som nedočkavo bežal za Arnom. Možno sa o chvíľu premení a ja som bol, pravdaže, zvedavý, koho uvidím a koho tým zaskočím. Otca alebo mamu? A čo ak som sa mýlil? Psy sú psy a ľudia sú ľudia?

Arno obrátil ku mne spýtavo hlavu a ja som zaváhal. Rozhodol som sa, že sa radšej vrátim. Neviem prečo, ale zrazu som mal pocit, že moja zvedavosť by mohla spôsobiť nejaký nový neznámy problém.

Psy 2

Každý sen sa raz skončí. Ja to samozrejmé, ale nie celkom.

Arno a Boro si za súmraku sadli pred náš dom a pozorovali nás. Boli akoby z iného sveta. Otec povedal, že vyzerali, akoby prišli zo sveta Clifforda D. Simaka a uškrnul sa pritom. Ja som to však pochopil, tušil som z akého sveta.

V tom svete si psy za dlhých večerov, keď vonku fúkal severák, rozprávali jednu starú legendu. Keď skončili, šteňatá sa zvedavo pýtali: Čo je to človek? Čo je to mesto? Čo je to vojna? Jedna z odpovedí znela, že nič také, ako človek, mesto, vojna, nikdy ani neexistovalo. Boli však  aj iné odpovede, alebo mohli byť. Aké iné? A kedy to bolo? Azda v šerosvite strateného času. Keď ešte žili ľudia.

Clifford D. Simak si to vedel predstaviť. Inteligentné psy jedného dňa vystriedali na Zemi ľudí. Psia inteligencia vymenila ľudskú inteligenciu. Tak to bolo, alebo tak by to mohlo byť.

Keď som včera uvidel v záhrade našich dvoch psov, Arna a Bora, premýšľal som o tom… Ich potomkovia by tu vari dokázali vytvoriť čosi ako planétu psov?

Zrazu som si všimol, že Arno a Boro obrátili ku mne hlavy. Videl som, začali sa smiať. Tak po psovsky: jemne sklopené uši, povytiahnuté kútiky papule. Vari sa posmievali?

Najprv som tým bol zaskočený, no potom som si ich lepšie všimol a zostal som prekvapený. Nebolo to len o tom, že sa smiali. Bolo v tom aj čosi iné, čosi z odvekej spriaznenosti medzi ľuďmi a psami. Takto sa smiali. Na chvíľu som zauvažoval, že psí rozum by nemusel byť pre Zem tým najhorším riešením.

Simakov román Keď ešte žili ľudia sa nevyvíjal priaznivo. Neboli to ľudia a neboli to ani psy, čo začali na Zemi preberať vládu. Boli to inteligentné mravce, ktoré postupne pokrývali Zem veľkým mraveniskom.

Aj to by mohla byť jedna z odpovedí.

Mravce sa však nesmejú.

Psy 3

Každý sen treba raz dopovedať. Aj ten o psoch.

Lenže keď príde na vec, nič nehovorím, mlčím. Napokon sa vrátim na začiatok a rozprávam len čosi o záhrade, čosi o súmraku…

Ale kde sú v tom psy, rozladení sa pýtate.

Už vám nestihnem odpovedať.

Tie psy už ceria zuby a sú pripravené na výpad v nevypovedaných slovách.

Nina Kollárová

Premlčané ticho

x x x

už ani nie som

svoja

ani vetru

už nič nepatrí

a človek predsa

vonia každodenne

občas sa stratí

v cudzích rukách

mení sa na nebo

na dážď

na chlieb

x x x

strom

obrástol machom

ako spiaca líška

nenápadne

ako vlčie maky

ktoré čakajú

dážď

vlieva sa

do teba

a ja ti nepriznám

ani nebo

ani seba

x x x

skús si obliecť krídla

v básni sa dá všetko

donekonečna skrývať

a priznávať

ako zrelé jablká

padáme zo striech

aj slová ti zabehli

možno si ma niekedy

pomýliš

s anjelom

x x x

je premlčané ticho

prežehnáva celú ulicu

až do konca

nikdy nevidíš ráno

len cítiš

občas si nestihneš

pretrieť oči

a zabudnúť

že v zime nebo

sneží

ešte stále sneží

Eva Bačinská

Posledným vlakom

I. Vlak sa pohol

Zakývala som mu cez okno červenou rukavicou a začala som cestovať.

Bolo mi chladno, ale to z tej tmy, čo tiekla naokolo. V oknách som videla iba seba a svoje myšlienky, ktoré chaoticky poletovali vozňom a odrážali sa od stien. Bola som príliš vyšťavená na to, aby som dokázala vnímať tú jemnú melanchóliu rozptýlenú vo vzduchu. Len taká zvláštna, unavená samota ma nechávala napospas odrazu mojich myšlienok na oknách, ktorý ma oddeľoval od všetkého a všetkých.

„Prídeš ešte?” spýtal sa vtedy.

„Najskôr tak o rok,” odpovedala som na celkom očakávaný prejav záujmu.

Otvorila som okno, aby som vpustila trochu priestoru do tejto škatuľovej stiesnenosti. Vystrčila som si kúsok hlavy, ale nebolo vidieť ani tie stopy, čo zanechával vlak vŕtajúc do tmy. Vozeň osvetľoval priestor asi pol metra naokolo a čerstvá tma len vypĺňala moju vzdialenosť od všetkého a všetkých.

Vlak pribrzdil a dvere podozrivo vrzli.

„To a nebojíš cestovať takto večer sama? A ešte tak ďaleko?” opýtal sa vtedy. „Ja by som sa bál…”

„Som zvyknutá cestovať,” odpovedala som.

„Keď myslíš,” povedal výraz jeho tváre. „Ja by som to neriskoval.”

Racionálna časť môjho ja sa konečne spamätala a začala sa báť a dohovárať mi, ako mi len mohlo napadnúť nastúpiť do prázdneho vozňa. Prevažujúca časť môjho ja, skôr otupená ako odvážna, sa len presvedčila, že je všetko v poriadku, žiadni teroristi, žiadni úchyláci, a strčila mi hlavu naspäť do neprítomnej pieskovej tmy.

Rozhodla som sa teda na najbližšej stanici presadnúť do vozňa so sprievodcom.

II. Studené ruky

Vstal sprievodca, nižší štyridsiatnik s fúzmi pod nosom, a prešiel sa medzi večernými cestujúcimi. Svojím mlčaním zvýšil koncentráciu nevyjadrených myšlienok vo vagóne.

„Dobrý večer, cestovné lístky, prosím,” nepovedal. Zošuchla som si rukavice, vytiahla som z tašky cestovný lístok a podala som mu ho.

„Tak mi to napíš sem,” povedal vtedy, keď mi podával škatuľku od cigariet. Zošuchla som si rukavice. Bolo to asi prvýkrát, čo som držala niečo také nechutné a odporné a nezmohla som sa ani na najmenší prejav odmietavého postoja. „Dúfam, že sa to nezmaže,” dodal.

„Nemáš radšej nejaký papier? Alebo… ruku?” opýtala som sa. Odpovedal nechápavonesúhlasným pohľadom. Na prax predsa nenosí zbytočné papiere a ako budúci kuchár asi nemá vo zvyku čmárať si po rukách. Škoda.

Nech sa to aj zmaže, povedala som si. Teraz nepotrebujem archivovať príležitostné známosti a rovnako ani ja nepotrebujem byť archivovaná medzi jeho známymi, pretože nie som jeho známa. Som neznáma. Naozaj nechcem škatuľku od cigariet, chcem jeho – ruku. Chytiť ju a napísať hoci aj celý svoj životopis.

Nepochopil.

„Díky,” povedal, keď som mu podávala späť jeho škatuľku s mojím nickom na pokec, úplne vyrovnaná s tým, že skončí v najbližšom smetnom koši.

Natiahla som si rukavice na skrehnuté ruky.

Sprievodca si preštudoval môj lístok a vrátil mi ho rovnako bez slova. Schovala som si ho do tašky a natiahla som si rukavice na skrehnuté ruky.

„Prosím vás, aká je šanca, že stihnem rýchlik do Žiliny, keď meškáme?”

III. Anjeli sú nefajčiari

„Tento osobák zvykne meškať,” povedal mi vtedy, keď som nervózne hompáľala nohami na vysokej lavičke a kontrolovala staničné hodiny čoraz častejšie. „Raz dokonca nešiel vôbec, čosi sa stalo na trati a my sme museli ísť domov peši…”

Zdeseným pohľadom som sa mu poďakovala za upokojenie. Meškanie práve prekročilo desať minút.

„Podľa mojich výpočtov,” začal sprievodca dôležito, „meškáme desať minút, na najbližšej stanici sedem minút stojíme, to by sa dalo stiahnuť, na prestup je päť minút… te-o-re-tic-ky by ste ten rýchlik mohli chytiť, odporúčam trikrát Zdravas…”

„Ďakujem… musím ho stihnúť… je to môj posledný…”

Vystúpili sme z autobusu, on prvý, ja za ním.

„Tadeto,” ukázal a ja som mala pocit, že je to môj anjel strážny v ľudskej podobe, lebo inak by som sa tak rýchlo nezorientovala. Nebol veľmi vysoký, skôr zavalitý a ťarbavý, čierne vlasy, tmavé oči, okrúhla hlava. Môj anjel si ako naschvál vybral imidž, ktorý na mňa ani trochu nezaberá.

Vytiahol škatuľku s cigaretami a anjel sa rozplynul v dyme.

„Sorry, že ťa neponúknem, táto je posledná…”

„To nič, nefajčím.”
Sadli sme si na staničnú lavičku, on prvý, ja za ním. Vydýchla som si, že ten vlak ešte nešiel. On vydýchol cigaretový dym.

IV. Odišiel a príde, ja už nie

Vchádzali sme na hlavnú stanicu. Rýchlo som sa obliekla, aby som mohla rýchlo preskočiť na rýchlik.

„Je na druhom nástupišti, aha, už tam stojí,” ukázal mi sprievodca. „Viete čo, nechoďte zbytočne podchodom, to by ste nestihli, tamto je služobný prechod cez koľaje… ešte ho chytíte, len rýchlo… šťastnú cestu…”

Vlak brzdil na môj vkus príliš dlho, otvorila som dvere, stále brzdil, už skoro stál, tak som vyskočila, ale stále len brzdil a škrípal kolesami, trochu sa mi podlomili kolená, lebo ten výskok nebol v smere jazdy, lebo ten služobný prechod je opačným smerom, tak som sa rozbehla cez štrk, prebehla som medzerou v betónovom plote, po betónových paneloch medzi koľajami, symbolicky som sa obzrela napravo a naľavo a bežala som, služobným prechodom na druhé nástupište, vietor mi nafúkal slzy do očí, aby som okrem panelov medzi koľajami nevidela nič, vybehla som na nástupište, tabuľa so smerom, odchodom a meškaním rýchlika sa mi rozpíjala v očiach a jasne som videla iba vlak, ktorý práve odchádzal.

Utrela som si slzy a trochu som sa vydýchala. Vlak odišiel a ja som tam chvíľu len tak stála, akoby sa ma to ani netýkalo, akoby som mohla odložiť riešenie na neskôr, akoby som si ukladala do tašky zošit z matiky s tým, že si ten príklad odpíšem ráno v škole.

„Prosím vás, toto bol ten rýchlik do Žiliny?” opýtala som sa pre istotu jednej čakajúcej.

„Nie, ten ešte len príde…”

Očakávala som príjemné uvoľnenie alebo aspoň kvapku endorfínu do krvi, ale nič sa nedialo. Stála som tam s nezmenenými pocitmi a čakala. Na nečitateľnej digitálnej tabuli svietilo pri rýchliku do Žiliny päťminútové meškanie.

„Prídeš ešte niekedy?” spýtal sa vtedy.

„Nie, už neprídem.”

Peter Staríček

(Modrý sonet)

Namodro v tebe svetielkujú sny.

Modrá si krehká, intímnejšia. Spiaca

vykročíš z modrej. V modrej sa mi strácaš.

Po modrej bývam polopriepustný.

Vznášaš sa v modrom stave beztiaže.

Namodro dýchaš rozdrobeným telom

čiastočky modrej, ktorou preletelo

priesvitné čosi, čo čas ukáže.

Tak už si modrá. Už si nehybná.

Z modrého neba šklbeš modré perie.

Namodro dúfaš, ale modrá berie.

Roztrasie v tebe všetky modré zvony

a modré ty, on, ona, ono, oni

sa vyskloňujú z belasého dna.

Jemne sýtený sonet (na úver)

Prepúšťam vzduch. Som jemne sýtený.

Pričasto nosím jednoduché meno.

Komplikujem sa v ťažkom prízemí

nadľahčovaný neosobnou Zemou.

Nachádzam v sebe cudzie teleso.

Za všetko môže ponorený pocit.

Asi som nebol. A už asi som.

(Len vymeň vodu. Priebežne ma docíť.)

Termínom radšej nikdy neuver.

Pozri sa na ne – ľahkovážne horia…

Dýchame vlastne iba na úver.

Ako do seba obrátené moria.

Všetkého plné, ale klamú si.

(Môj kyslík roztrhaný na kusy.)

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.