Katarína Sedláková: Čítať zakázané

Katarína Sedláková

Čítať zakázané

Bol koniec školského roka a na stole ležala diplomová práca, čakajúca na posudok. O dva týždne mali byť obhajoby. V budove univerzity, kde aj uprostred vykurovacej sezóny vládne treskúca zima, bolo tento raz neznesiteľné dusno. Spoločne sme sa potili pod bufetovým dáždnikom a s pochopením sme si navzájom kupovali ďalšie tekutiny. Rozprávať sme vtedy už nevládali. Dorozumievali sme sa zjednodušenými posunkami, ktoré si veľmi rýchlo osvojila aj dvojica sympatických mladíkov, obsluhujúcich v bufete. Z pochopiteľných príčin jeden z dvojice mal  interné pomenovanie introvert a druhý extrovert. V ten deň ma extrovert pochválil, že „napredujem v jazyku”, keď som si jedným suchým gestom vybavila dve minerálky a v ten istý deň prehovoril introvert, keď o dve minúty prišiel odpratať prázdne fľaše. V ten dusný deň sme tiež inštinktívne, pretože rozmýšľať sa už dávno nedalo, pochopili, že treba niekam zmiznúť, kým nie je neskoro.

Skoro ráno sme na malom zelenom aute nemenovanej, ale podľa ďalšieho opisu čitateľovi isto známemu autu, ktorým sme z Velikého Trnova, z centra Bulharska, vyrazili do hôr na severozápade krajiny. Odtiaľ už bolo vidno, alebo sa aspoň dal tušiť, Dunaj a pri väčšej predstavivosti aj Srbsko. Naše auto bolo len pre dvoch, presnejšie pre dve. Tretí človek s batožinou by sa už k našej výprave nemohol pripojiť. Jednoducho nemal by si kam sadnúť a aj ventilácia v aute bola schopná spolupracovať pri odrosení okien len pri počte jeden, maximálne dvaja cestujúci na palube.

Kedy zastaviť

Vyrazili sme na hektické bulharské cesty, ktoré som doteraz sledovala len z prachu ulice, či chodníka, netušiac ešte, čo znamená význam slova „šoférovať” v bulharskom kontexte. Dnes už viem, že ide o manévrovanie medzi dierami všetkých veľkostí, ktoré miestami dosahovali rozmery nášho auta. Jazda bez vyznačených stredových čiar, čo znamená, že kedykoľvek sa ocitnete v húfe áut, ktoré v tom lepšom prípade idú vaším smerom, pričom pokojne sa vám môže stať, že na križovatke stojíte a čakáte na auto, prichádzajúce z vedľajšej cesty, ktoré sa doslova pretlačilo na cestu bez toho, aby malo prednosť. Pásy pre chodcov sú tiež pomerne veľkou zvláštnosťou, a tak chodec v snahe prejsť na druhú stranu, musí využiť riskantný manéver a vrhnúť sa pod rozbehnuté kolesá auta, ktoré v takom prípade jemne spomalí, ak je chodec v dostatočnej vzdialenosti, alebo prudko zabrzdí, ak nechce naháňať dôchodcov po ceste. Šofér za ním sa vtedy dosť teší, ak spomínané auto nielen prudko zabrzdí, ale v prípade, že na tom aute v tej chvíli zasvietia aj brzdové svetlá, ide nielen o šťastie, ale dá sa uvažovať aj o ideálnej kombinácii. Bežnou realitou, s ktorou som sa stretla, je, že chodec dáva prednosť autu a prechádza cez cestu až vtedy, keď na obzore nie je žiadny podobný predátor. Len raz sa mi stalo, že mi zastavilo auto, keď som prechádzala cez cestu. Zaujalo a zároveň zaskočilo ma to. Nedôverčivo som ostala stáť v bezpečnej vzdialenosti, aby som stihla odskočiť, keby si to vodič náhodou rozmyslel. Ten však trval na svojom a ja som medzitým získala čas, aby som si preštudovala jeho značku. Išlo o šoféra z Nemecka.

Bežným účastníkom cestnej premávky v Bulharsku je tiež kôň, ktorý obyčajne ťahá nejaký vozík. Ak sa dostanete do kolóny áut, na jej začiatku si môže hrdo vykračovať malý koník s veľkým červeným brmbolcom, ktorý ho má ochraňovať na cestách. S podobným obrazom sa tu môžete stretnúť dokonca aj na dopravnej značke, ktorá znázorňuje koňa s vozíkom, tentoraz bez brmbolca, a znamená zákaz vjazdu pre túto dvojicu. Vždy, keď sa mi naskytne tento obraz, spomeniem si na slová dopravného inšpektora, ktorému počas služby za slnečného letného dňa nahlásili neuveriteľné množstvo dopravných nehôd, a tak v šoku z toľkej roboty vykrikoval po chodbe, aby sme si kúpili kone… So zavedením tohto dopravného prostriedku na naše cesty by však mohol vzniknúť problém s absenciou dopravnej značky, ktorý v Bulharsku majú už roky vyriešený.

Z oznamu dedinského rozhlasu rozumieť len zavíjanie psa

Smerovali sme na dedinu k rodičom mojej kolegyne. Žili neďaleko Montany. Dom a celé gazdovstvo, v pravom slova zmysle, strážil pes, ktorého značku, podobne ako pri aute, nebudem uvádzať. Na rozdiel od toho skôr menovaného išlo o psa  skutočne veľkých rozmerov. Aby som sa vôbec dostala za bránu, musela ho kolegyňa priviazať, čo sa mu stávalo vždy, keď prišiel niekto cudzí. Takto priviazaný musel vydržať celý prvý deň, aj celú noc, a ak ho hnev prešiel, ráno ho z reťaze pustili.

Keď som vychádzala z izby, ležal na terase. Pokrčením viečka mi venoval pohľad, potom s hrmotom zišiel po schodoch a prišiel za mnou do kuchyne. Mala som presne ten pocit, keď je človeku nepríjemné, že je stredobodom pozornosti a zároveň s tým nemôže nič urobiť. Pes na mňa chvíľu zazeral ako na parazita, s ktorým sa má deliť o priazeň svojich domácich, ale po nejakom čase sa priteperil ku mne a s akýmsi detským gestom si vyložil labu na moje koleno. A asi preto, že som jeho pozdrav neopätovala, urobil to potom ešte niekoľkokrát. Napriek všetkým prejavom náklonnosti, ktoré sa mi od neho vtedy dostali, som sa však stále cítila len ako jeho lacná a ľahko dostupná potrava, nateraz utopená vo vlastnej šťave.

Otec mojej kolegyne pracoval ako zubár a spolu s manželkou každý deň dochádzali do Montany. Okrem toho si splnil svoj životný sen o gazdovstve, a tak únikom pred všednosťou mu bolo stádo asi tridsiatich kráv a teliat, dva kone, záhrada a pole, čo v praxi znamená, že obaja vstávali o piatej, aby podojili kravy, potom otec zobral kone a kravy vyhnal na pašu. Celý deň opravoval zuby a kým večer išiel zahnať kravy do maštale, mama venčila domáceho strážcu. Bola som svedkom toho ako išli spolu večer hore dedinou, keď už bol malý predpoklad, že niekoho stretnú. Pes si spontánne prechádzal z jednej strany cesty na druhú a človek, dovtedy pokojne  kráčajúci, spoznajúc psa, začal strategicky manévrovať prechádzajúc z jednej strany  na druhú a keby to bolo možné a nevyhnutné, pravdepodobne by prešiel aj na tretiu, teda na nejaký blízky porast.

Tak veľmi sme tým dvom dobrým dušiam chceli pomôcť, že sme sa chytili vysávať to, čo bolo deň predtým vysávané, pozbierať jahody, presnejšie pojesť jahody, lebo do misky sa toho veľa nedostalo, ale najdôležitejší cieľ, ktorý sme si vymysleli a na ktorý sme boli veľmi pyšné, bolo zahnať kravy do maštale. Prakticky som si to síce nevedela dobre predstaviť, pretože s kravou som sa predtým do kontaktu nedostala a skôr som to zviera pokladala za nejaký druh zamrznutého bylinožravca, ktorý už dávno mal vymrieť spolu s ostatnými v čase otepľovania, ale na tú myšlienku som bola tiež hrdá. Predpokladanou cestou sme sa teda vybrali kravám oproti. Kráčajúc hore dolinou minuli sme starý mlyn, ktorý používalo niekoľko generácií osadníkov a pri otváraní ktorého som dostala dekoračnou palicou podopierajúcou dvere po hlave, čo ma však ani zďaleka neodradilo od hľadania tých nevinných hoviadok, ba práve naopak. Na začiatku cesty to bol signál, ktorý nám hovoril, že sme „na dobrej ceste”. Na lúke boli priviazané kone, ktoré si tam otec necháva, aby nemusel ísť pešo za kravami. Mladší, ešte nejazdený, nám vybehol hneď oproti. Kráčala som k nemu nedôverčivo. Zďaleka bolo vidno stopy po incidente s jeho majiteľom, keď sa ho snažil prijazdiť. Veselé žriebätko s dlhou čiernou ofinou bolo prítulné do chvíle, kým jeho spontánnosti a voľnosti nekládli na chrbát sedlo. Po tomto neúspešnom pokuse bol zas slobodný ako predtým. Dokonca ani na lúke ho neohrozoval žiadny špagát. Nebolo treba. Stádový pud mu nedovolil vzdialiť sa od svojho osedlaného a priviazaného, teda humoru zbaveného, kamaráta.

Nechali sme kone napospas svojmu osudu a ďalej sme zdanlivo stopovali kravy. Hovorím zdanlivo, lebo napriek tomu, že sme dolinou vyšli takmer na hrebeň, za každou zákrutou očakávajúc hrkotajúce stádo, po kravách sme nenašli ani trus, ale na to sme samozrejme prišli až na spiatočnej ceste, keď sme sa potme vracali, špekulujúc nad záhadou zmiznutého stáda. Našťastie kravy neboli odkázané na našu pomoc. Nielenže by trafili do maštale aj samé, ale dole pri dedine sme stretli aj gazdu, ktorý nám a najmä svojim kravám pomaly kráčal oproti.

Zakryť zrkadlo a sfúknuť sviečku

Ešte v ten istý deň sme dostali ďalší zo série „dobrých nápadov” a  hneď na druhý deň sme sa ho rozhodli zrealizovať. Tak ako sme bez ohlásenia prišli, tak bez veľkej rozlúčky sme sa hneď po rannej káve vytratili. Nikto nemal vedieť, že ďalšiu noc už strávime na brehu Čierneho mora, aj keď sme ešte presne nevedeli kde. Polovicu cesty relatívne známou krajinou som aj z bezpečnostných dôvodov šoférovala ja. Ak by som však dodržiavala všetky predpisy a obmedzenia, pravdepodobne by sme  na ceste k Čiernemu moru boli ešte teraz. Pretože krátko na to, ako sa nám na rovinke konečne auto rozbehlo, skočilo nám do cesty radikálne obmedzenie rýchlosti zostupného charakteru. Najprv šesťdesiatka, potom päťdesiatka, štyridsiatka a vôbec by ma neprekvapilo, keby nasledovala stopka. Bolo by to len jedno z mnohých nezmyselných čakaní, ktorých som za posledný rok strávený na Balkáne zažila neúrekom. Toto by však bolo cieľavedomé čakanie, čakanie na pokyn, ak nie k zvýšeniu rýchlosti, tak aspoň k pohybu.

Na druhú časť cesty som sa, potláčajúc emócie, bez slova prizerala.  Hundrala som len vtedy, keď sme sa nevedno ako, a najmä prečo, ocitli v protismere a zabávala som sa, keď sme si „chceli” skrátiť cestu cez Triavnu, čo bolo približne v takom istom pomere, ako ísť z Turca na Kysuce cez Oravu. Nuž, kravy sme nenašli, ale boli sme v Triavne, kde nás vítali veľké tabule s nápisom „Ste na dobrej ceste”. V podobnom význame tohto spojenia mi Slovenka z Gornej Mitropolie opisovala príchod jej starých rodičov do Bulharska. Jej starý otec bol Slovák z Nadlaku a stará mama z Vojvodiny. Jedného dňa naložili na voz periny, pozatvárali okenice, nechali zarásť svoje polia a pobrali sa do Bulharska. Stará mama umrela hneď po príchode, keď videla, koľko roboty ich čaká, aby mohli žiť tak, ako predtým.

Prísne strážené

Naše dobrodružné, zatiaľ však v žiadnom prípade nie katastrofické výpravy sa neskončili ani príchodom k moru. Ubytovali sme sa v Sozopole, a pretože sme dlho nevydržali grilovať sa na pláži, obchádzali sme  južné pobrežie až po bulharsko-tureckú hranicu. Poslednou dedinou na bulharskej strane je Rezevo, odkiaľ už vidieť turecké pobrežie. Pred vstupom do dediny sme však museli absolvovať akúsi nezmyselnú kontrolu. Skontrolovali nám občianske preukazy a niekde do tých svojich dokumentov si zapísali aj číslo nášho auta. Keby sme však skutočne chceli prejsť na tureckú stranu, pravdepodobne by sme museli prejsť pasovou kontrolou. Tú sme však nepotrebovali. Zatiaľ totiž figurujeme len na bulharských zoznamoch vzdialených, ale v každom prípade podozrivých pozorovateľov tureckých pláží.

Utiecť pred strachom

Po niekoľkých dňoch som sa  po Szopole ostala  motať sama. Obyčajne som prehodila niekoľko slov s domácou a vyrazila som do ulíc fotografovať. Robievala som to aj v Trnove, kde som cestou na starý turecký cintorín poznala už všetkých pastierov kozičiek v okolí a samozrejme som vedela aj to, ktorá koza koľko mlieka dáva. Na otázku, či je u nás lepšie, odpovedala som, že chladnejšie.

V ten deň som si od domácej vypočula približne hodinovú prednášku z bulharskej histórie. Prerušila ju len moja poznámka o macedónčine, po ktorej vyskočila a bežala na chodbu, aby mi ukázala na stene zavesenú mapu z čias veľkého Bulharska, ktoré vtedy „ležalo na troch moriach”. Bulharsko-macedónsku otázku poznám len skreslene z bulharskej strany, a tak ju aj vnútorne prijímam bez toho, aby som sa ňou podrobnejšie zaoberala. Preto keď sa ma taxikár v Trnove opýtal, či som z Macedónska, polichotená som sa poďakovala za kompliment na účet mojej bulharčiny.

Koncom týždňa som vyrazila ďalej na sever, do Burgasu, kde som sa mala stretnúť so známymi, ktorí prichádzali do Bulharska letovať. So šesťdesiatlitrovým batohom, ktorý nebol až taký ťažký ako veľký, som kráčala na železničnú stanicu, pred ktorou stál rad zaparkovaných taxíkov. Jeden z taxikárov sa ma kvôli môjmu podozrivému znameniu na chrbte opýtal, kam cestujem a mňa, tri metre od stanice, nenapadlo nič rozumnejšie, ako povedať pravdu, že na stanicu. Potom som niekoľkokrát obišla budovu, kým som našla toalety a s tunajšou pracovníčkou som si v družnom rozhovore skrátila čakanie na vagóny zo Slovenska.

Po štyridsiatich hodinách cesty vlakom sa na nástupište vysypalo osemnásť rozžiarených tvárí, ktoré ešte nič netušili o dobrodružstve, aké im osud prichystal. Autobus na stredisko Obzor, kde mali byť ubytovaní, odchádzal približne o trištvrte hodinu, takže teoreticky bolo dosť času na presun zo železničnej stanice na neďaleké autobusové nástupište. Keď som však videla ten dav ľudí s množstvom nadrozmernej batožiny, ktorá vyzerala, akoby si so sebou doniesli aj časti svojho najobľúbenejšieho nábytku, uvedomila som si, že bude treba na tento nápor upozorniť a pripraviť aj prepravnú spoločnosť. A vtedy sa to všetko začalo. Od šoférov som sa dozvedela, že na Obzor pôjde len malý mikrobus, ktorý nijako nezoberie spolu s nami aj pravidelných cestujúcich. Bolo treba zas niekoľko hodín čakať na ďalší spoj, alebo ísť sedemdesiat kilometrov niekoľkými taxíkmi, pričom hneď po príchode by to pre nich znamenalo vydať všetky peniaze na dopravu, namočiť si nohy v mori a vrátiť sa späť, lebo na nič iné by už peniaze neostali. Jedinou schodnou cestou bol v tejto situácii zázrak. Potrebovali sme samostatný mikrobus, čo odštartovalo sériu telefonátov a návštev na dispečinku, ktorý v nijakom prípade nechcel povoliť odchod ďalšieho autobusu. Medzitým sa už naša dosť nápadná skupinka začala pomaly presúvať na zastávku autobusu. V tejto neprehľadnej situácii sa však rýchlo zorientoval šofér súkromného mikrobusu, ktorý v poslednej chvíli zastavil rozbehnutý dav turistov. Vo chvíli, keby totiž prekročili hranice stanice, nemohol by im už nijak pomôcť, pretože by sa nechtiac stali klientmi štátnej spoločnosti a museli by čakať na najbližší možný spoj. Mali sme ho počkať na parkovisku pri železničnej stanici. Ešte pri nakladaní batožiny a jej sprievodcov pribehla policajná hliadka, takzvaná strážna služba, ale tej sa náš šofér elegantne a rýchlo zbavil, mojich známych zaviezol až k hotelu a mňa do Varny, odkiaľ som mala autobus naspäť do Trnova.

Prach na prahu

V autobuse z Varny sa mi prihovoril Bulhar, ktorý tridsať rokov žil vo Francúzsku. Jeho manželka bola z Paríža a keď sa chceli zosobášiť, bulharské úrady im to v tom čase nechceli povoliť. Nasledujúcich päť rokov žili v Bulharsku. Keď jeho manželka nenašla trvalé zamestnanie, odišli do Francúzska. Dnes sa do Bulharska vracia kvôli otcovi. Keď sa raz pominie, nebude vraj tak často chodievať.  Ostane len spomienka, možno niekde na zabudnutom cintoríne zarastený hrob.

Keď sme sa blížili k Trnovu, ukázala som mu starý turecký cintorín, o ktorom málokto vedel, alebo sa naň chcelo, pre chyby v bulharsko-tureckých dejinách, zabudnúť, ale z ktorého je nádherný výhľad na mesto. Ani on ho nepoznal, ale bol mi vďačný za informáciu a možno mi chcel urobiť radosť, lebo sľúbil, že sa tam pôjdu s manželkou pozrieť.

Čítať zakázané

Bol koniec školského roka a na stole aj po mojom návrate ležala diplomová práca, ktorá ešte stále čakala na posudok. Nikto ju nikam nepreložil, nikto ju neotvoril, možno kvôli podtitulu „Čítať zakázané”. Ale pretože zakázané ovocie najlepšie chutí, keď som sa lepšie pozrela, zbadala som pod obálkou zasunuté listy podrobného posudku o práci, venovanej exilu.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.