Jozef Melichár: Parník. Prístav. Šialenstvo.

Jozef Melichár

Parník. Prístav. Šialenstvo.

 

“Dobrý deň, firma… zástupca firmy… Moje meno je Martin Hess. Predávame internet a digitálnu televíziu s vianočnou zľavou.”

“Dobrý deň. Nemám záujem ani čas.”

“Ste si istý?” položil nohu do dverí. „Ponúkame vynikajúce zľavy, mobil zdarma, tri plné dobytia v dobe do pol roka, ak si k tomu objednáte aj pevnú linku a digitálnu televíziu, dostanete bonus 2 000 Sk strhnutých z paušálu mobilného telefónu.” Zdvihol pohľad. “Čo na to hovoríte?”

“Naozaj nemám záujem.” Utrel si pot z čela a upravil  mastné vlasy. “Viete práve niečo robím a musím sa sústrediť,” dodal ospravedlňujúco. “Poznám tie vaše reklamné triky. Sám som to istý čas robil. Ešte dvakrát sa spýtate, prečo nemám záujem a potom sa rozlúčite.”

Predavač sa ho pokúsil prerušiť, ale nevyužil príležitosť.

“Ale napriek tomu,” zastavil sa. Oči mu svietili, akoby nebol úplne pri zmysloch. “Vlastne práve preto vás prosím. Doslova prosím. Zazvoňte na dvere susedom. To su takí sprostí kokoti, že si niečo aj kúpia.”

“Pane,” pravá stále položená medzi prahom a dverami tak, aby sa nedalo zavrieť, “nechcem byť vtieravý alebo niečo také. Všetko čo chcem povedať je, že ak to nekúpite za túto cenu, urobíte obrovskú chybu. Máte internet? Koľko platíte? Ja vám sľubujem, zaručujem, že nebudete ľutovať. Museli by ste byť blázon, keby ste…”

Ked rozprával, oči mal sklonené k špičkám vyleštených topánok. Vyobliekaný v kabáte, saku a červenej košeli. Zdvihol hlavu a uvidel prázdne pootvorené dvere.

“Poďte ďalej,” začul hrubý hlas z vnútra. K nosu sa mu doplavil zvláštny pach, taký aký niektoré byty mávajú a ľudia ich obyvateľov podľa toho spoznávajú. Dokonca spoznajú aj dodatočne, podľa vône identifikujú návštevníka. Nevedel si to vysvetliť, ale najviac zo všetkého mu to pripomínalo kôprovú omáčku. Prekročil neisto prah.

“Pane!” zakričal neisto. “Kde ste, prosím vás?”

“Keď oslovujete zákazníka,” počul vzdialenú odpoveď, “oslovujte ho menom. Vytvorí to medzi vami osobnejší a otvorenejší vzťah. Poďte do izby na konci chodby. “Počul ešte niečo. Nejasné zamrmlanie.

Prešiel tmavou, takmer nezariadenou chodbou. Na podlahe obyčajné linoleum, na stenách zbierka miniatúrnych suvenírov. Stovky miniatúrnych suvenírov rozvešaných po poličkách zavŕtaných v stene. Niektoré vyzerali ako zlaté, ale pokojne to mohli byť iba imitácie. Staré dvere, nenamaľované biele, neosobné steny, chabé zariadenie – odhadoval cenovu skupinu domáceho, aby trafil ponuku na mieru.

Ten sedel rozvalený v červenom koženom gauči. Na stolíku uprostred miestnosti boli naliate dva poháre tmavočerveného vína. Vonku pomaly sadala na stromy tma a v pohároch sa odrážalo svetlo žiarovky pripevnenej na stojan farebnými štipcami. Rozhodol sa pre najlacnejší variant.

Navzájom sa premeriavali. Nie ako súperi, skôr ako zvieratá, čo ešte nevytušili možnosti toho druhého. Ten, čo sedel, mal mastné vlasy, tvár s ostrými črtami, mimoriadne výraznú ryhu medzi nosom a perami, pravdepodobne následok niekdajšej operácie. Mal tvrdý pohľad, takmer nehybne ním mieril na návštevníka a privádzal ho do pomykova. Hosť sa nervózne ošíval na mieste. Poškrabal sa na čele, potom pravú ruku zaklonil za hlavu a chytal si krk, akoby sa cítil neisto.

“Ja čakám.”

“Na čo čakáte?”

“No, ste podomový predajca. Čakám na vašu ponuku pán… prepáčte, zabudol som.”

“Hess.”

“Pán Hess. Mimochodom, obdivujem vás, že ste sem vošli.”

“Prečo?” Tá veta ho priviedla do pomykova. A okrem toho tá vôňa. Už to nebol kôpor, ale niečo iné. “Prečo ma obdivujete? Je to moja práca…”

Starší muž sa usmial. Postavil svoje nevysoké, ale podsadité a vcelku pružne vyzerajúce telo. Potom si znova sadol.

“Vojsť cudziemu človeku do bytu je vždy riskantné. Je to jeho súkromie, jeho teritórium. Zvieratá sú v takých chvíľach agresívne a bojujú.” Pozrel na neho s úsmevom. “Viete, ľudia sú zvláštni, obzvlášť, keď sú dlhšie…”

“Ponúkame vysokorýchlostný internet…” prerušil ho uprostred vety. “Máme rôzne rýchlosti od najpomalejšej 512 kb/s až po najrýchlejšiu 4028. Tá je skôr pre takých internetových maniakov. Vám by som odporúčal 512, ak by ste mali záujem. K tomu by ste dostali zadarmo mobilný telefón a inštaláciu za jednu korunu. Za kvalitu ručím. K mobilu, neviem, či som to už nespomínal, dvakrát dobytie kreditu zdarma.”

“Áno. Áno. Ste mladý. Koľko máte rokov?”

“Dvadsaťdva.”

“V tom to bude. Ste mladý.” Napil sa. Pohár držal za stopku.

“A čo ako s tým?”

“Prečo sa vlastne neposadíte? Posaďte sa, dajte si vínko. Je pre vás. Božolé! Mám ho rád, tak sa v ňom vyznám. Je životne dôležité, aby sa človek vyznal vo veciach, ktoré má rád. Dokonca, by som povedal, je to nevyhnutné, ak… Pán Hess. Zvláštne meno.” Chytil diaľkové, namieril ho na vežu v rohu miestnosti. Priestorom sa rozprestrela trúbka a klavír, lietajúce okolo ich hláv ako čajky pri Dunaji.

“Charlie Parker. The best of bird on verve. Myslím, že zomrel sám. Chudobný, uchlastaný, nedocenený. V nejakej zaprášenej kutici, ale jeho hra nás teraz obidvoch robí prirodzenejších a svojím spôsobom štastnejších. Čo na to hovoríte?”

“Mhm.”

Mlčal. Začínal sa cítiť neisto. Raz videl dokumentárny seriál o levoch. Ako neznesú vo svojej prítomnosti iného samca. Jeho noha vkročila na cudzie územie. Poznal sa, je bojazlivý a často má sklony preháňať. Ale pohľad toho chlapa. Nemohol sa ho zbaviť, striasť ho zo seba, ani keď pozeral do zeme. Bol to naliehavý pohľad človeka túžiaceho po odpovedi. Upieral ho s takou podivnou vášňou až šialenstvom a tie slová, tá otazka: Čo na to hovoríte? Mal pocit, akoby bola… To, ako to povedal… Znela z toho hrôza alebo strach… A zároveň ten hrubý zvláštny hlas plus pohľad. Niečo sa mu na tom páčilo. V tej chvíli mu napadlo slovné spojenie “Sladká hrôza”. Nejaká časť jeho duše sa tomu očividne potešila. Na chvíľu mu kútik úst vyskočil do mierneho účastného úškrnu. Hostiteľ si to hneď všimol a pokladal úsmev za popud, aby pokračoval.

“Máte pravdu. Všetci umrieme. Niekto bude cítiť dlaň na svojom čele, teplú a vrelú a súcitnú, a niekto umrie sám ako prst. Nie, nie, nie… Prst predsa nie je sám. Prst nie je sám.” Pootočil hlavu smerom k plafónu. Akoby to správne slovo poletovalo vo vzduchu a čakalo na vetu, do ktorej zapadne – klúč do zámky. “Sám ako človek. Jedine ako človek. Sme všetci spolu, a predsa každý sám. Som niekde čítal. Čo hovoríte na toto?”

Mladík sa začal ošívať. Nie, nie je to úplne v poriadku. Hovadina. Rozprávať o smrti. A ešte ako! Veď takmer kričí. Vrieska! Kam som sa to dostal? Rýchlo preč, treba nájsť výhovorku a vypariť sa. Baviť sa o smrti s cudzím človekom. Nie, ďakujem.

“Prepáčte, že som taký neslušný,” začal rozprávať s istým tónom. Sám bol prekvapený jeho kvalitou. Dospelý cieľavedomý muž. Presne takto túžil znieť.

“Ale vôbec nie…” prerušil ho domáci.

“Som podomový predajca a mojou úlohou je predávať. Áno? Konkrétne internet a digitálnu televíziu. Máte záujem? Dobre. Poďme na to. Nemáte. Musím ísť ďalej. Mám ešte pred sebou celú ulicu,” dodal ospravedlňujúco o poznanie mäkkšie.

“Dobre, dobre.” Noha robila rýchle pohyby do rytmu hudby. “Dajte to sem. Kúpim, všetko kúpim. Čo mám podpísať?” mohutný bas prekryl Parkerovu trúbku.

Mladíkovi zasvietili v očiach bankovky. Rýchlo vyťahoval zmluvu z čiernej koženej príručnej aktovky.

“Ale až keď sa so mnou porozprávate,” dodal ten vráskavejší, pričom sa naširoko usmial.

Bankovky na chvíľku ustúpili do úzadia – pohľad potemnel, a obidve prenechali miesto rozumu. Konkrétne tej časti na počítanie.

Druhé oči ho naliehavo pozorovali. Stále tá istá otázka. Ten šialený pohľad a tá vôňa! Päťsto a sedemsto je tisíc dvesto. Plus tristo je tisíc päťsto. Nie je to predsalen ten kôpor?

“Kupite si internet aj digitálnu televíziu aj pevnú linku? Tisíc päťsto! Za to sa s vami porozprávam, o čom chcete. O smrti, o sexe. O čomkoľvek.”

“Ste inteligentný.”

“Ďakujem.”

“To nebola pochvala.” Úsmev zmizol.

“A pravdepodobne aj pyšný.” Pokračoval: “Dobre teda. Poviem vám čiste teoretický príbeh. Ehm.” Narovnal sa, ako keď človek chce predniesť niečo, čo už má dlší čas pripravené. Pohľad upriamil na poslucháča. “Predstavte si túto situáciu. Mladý, sebavedomý, problémami viac-menej nedotknutý mladý muž zapredá svoju dušu diablovi.” Hudba stíchla a po chrbte sa chtiac-nechtiac preliali zimomriavky. Celé to vyznelo tak trošku na efekt. “Má približne váš výzor a ten diabol sa volá peniaze. Nie, nie,”  zopakoval výstup spred chvíľky. Mladému sa na chvíľu zazdalo, že vidí to slovo, ako preletelo vzduchom. Bolo to niečo ako nenažranosť alebo hromadenie. “Ten diabol sa volá… áno, už to takmer mám… Volá sa, volá – majetok. Ilúzia, že vecami dosiahneme šťastie. Ten mladý muž nevie, že zišiel z cesty. Veci sa majú tak, karty sú rozdané, tak a iné žvásty na tento spôsob, že život je na neho milý a ako jednému z mála ľudí pohodil mu do cesty mapu. Nie, nie… Nie mapu. Okoloidúceho. Dobrého a milého spoluobčana, ktorého sa môže spýtať na cestu. Kocky sú hodené, v jeden deň podobný dnešku sa obidvaja stretnú v byte, ktorý vyzeral podobne ako tento, v ktorom sedíš.” Sedíš sa rozľahlo miestnosťou a pomaly doznievalo v ušiach. Mladý si postupne priznal, že sa trošku bojí. Niečo v ňom sa dalo do pohybu. Nemáš sa čoho báť, hovoril rozum, 190 centimetrov, 85 kilogramov. Nemôže sa ti nič stať. Maj sa na pozore, pípalo čosi neznáme – tie oči! Choroba. Slová. Akoby to ani neboli slová, ale nejaké podivné zhmotňujúce sa útvary. Magické…

“Počúvaš ma?”

“Áno.”

“Ten okoloidúci cestovateľ má moju tvár a moje oči a moje slová. Ten pýtajúci sa si ty. Okoloidúci strávil dlhý čas osamote. Takmer nevychádzal z bytu. Dalo by sa povedať, že trpel mnohými fóbiami, hrôzami, ktoré ho prenasledovali dňom i nocou a ktorým sa časom naučil čeliť. Veci sa majú tak, že trávil celé hodiny zavretý a sám v tomto podivnom hranatom byte a premýšľal.  A vieš, o čo premýšľal? Premýšľal o smrti. Fascinovala ho. Strávil celé dni so slovom smrť na perách. Šepkal ho cez deň i v noci ako zázračnú mantru, ktorá mu má pomôcť nájsť nové svety plné pokoja a odľahčenia. Snažil sa k niečomu dospieť. K niečomu, čo by jemu aj iným pomohlo ľahšie stráviť toto tu. Nech už je to čokoľvek.” Takmer zvrieskol: “Tento maraz! Chápeš?” Prudko rozmáchol rukami okolo seba. “A myslíš, že to našiel?”

Neodpovedal. Pokladal to za čiste hovorovú otázku. Alebo dramatickú pauzu. Ale hostiteľ čakal. Oči. Oči. Oči. Levice chytili býka a ten ešte žil, keď pomaly rozhrýzli jeho brucho a žrali jeho vnútornosti. Pozeral pred seba akoby neveril, že toto je naozaj skutočnosť, že svet môže byť taký zlomyselný, krutý, zlý, boľavý. Nemohol sa zbaviť pocitu, že tento človek ho chce z nejakých podivných príčin zabiť. Nech už to znamená čokoľvek.

“Eh… Prepáčte. Nie. Ne-ne-neviem. Našiel?” zakoktal. V duchu už plánoval únik.

Víťazoslávny úsmev. “Áno aj nie. Dospel k tomu, že zmyslom života…” dramatická pauza, pričom nevyznela len tak naoko, divadelne dramaticky, ako to vačšinou býva, ale naozaj velkolepo. Ticho medzi nimi sa takmer dalo chytiť do ruky a poťažkať. Ako keď sa blíži dlho očakávaná pointa zamotaného príbehu. Obidvaja sa naraz sklonili, pozreli si do očí a vzduch bol nabitý elektrinou a tváre očakávaním. Oblízal si pery a ako keď človek počúva hudbu alebo ochutná neskutočnú, úžasnú, neočakávanú kombináciu chutí, privrie oči a nechá sa ňou uniesť do iného sveta, do sveta bez hmoty, do kráľovstva blaženosti a krásy, zašepkal: “Láska.”

Mladý mal pocit, že zrazu precitol. Bol to presne ten typ pocitu, ktorý máva, keď ráno ponorí hlavu do umývadla napusteného vodou a po chvíli ju vynorí. A všetko je opäť skutočné, sen sa konečne skončil, treba žiť. Zrazu sa mu ten hlas naproti nezdal nijako zvlášť magický, stratil všetko čaro a farbu. Oproti sedel starý osamelý človek naháňaný životom . Narovnal zmluvy, založil ich do aktovky. Rozhodol sa vykašlať na prachy a rýchlo utiecť. Nebude strácať čas so zanedbaným úchylom, čo úchylom, chudákom, čo stratil kontakt so svetom a vo svojej kobke konštruuje rogalo, zatiaľ čo vo vzduchu lietajú nadzvukové stíhačky. Pousmial sa v duchu nad týmto nápadom.

“Si zo mna robíte srandu. To si prečítam v každej druhej knižke. Červenú knižnicu nerátajúc. Na chvílu som mal dojem, že niečo viete a že mi to možno poviete. Niečo dôležité. O živote a bahne a tak. A vy sa vytasíte s láskou. S najvágnejším pojmom zo všetkých. Choďte do prdele. Kašlem na vaše peniaze. Kašlem na vaše peniaze,” povedal prudko, zatiaľ čo si navliekal kabát. “Láska.” Zopakoval pohŕdavo popod nos. Cítil sklamanie a sám v sebe si nevedel vysvetliť ten náhly príliv hnevu a zhnusenia. Takto mrhať slovami a časom. Možno naozaj niečo čakal. “Po celý čas ste sa len chceli priživiť na mojej prítomnosti. Možno ste dúfali… Vlastne ma ani nezaujíma v čo…. Strácam tu s vami čas. Bože, koľko času som stratil. Dnes to už kvôli vám ani nestihnem,” dodal zlomyselne.

Ten človek naproti naozaj zosmutnel, pokrčil sa a vyzeral o poznanie staršie. Nepoužil som tie správne slová, opakoval si neustále v duchu, nepoužil som tie správne slová. Tú správnu kvalitu hlasu. Nepoužil som tie správne slová. Stratil som ho. Stratil som človeka, pretože som sa nechal uniesť sebou a tým teplom. Stačilo málo. Zlyhal som. Zlyhal som na celej čiare. Mal pocit akoby mal na ruke čistý flash a z podivného dôvodu, malej nedôslednosti, zložil karty vo svojej životnej hre o ospravedlnenie. Vstal, prešiel miestnosťou, prišiel k mladému, ktorý sa už medzitým postavil a robil si poriadok v papieroch v aktovke. Položil mu ruku na plece.

“Nechceš sa pozrieť do kúpeľne?”

Prudko sa strhol. Zhnusene zhodil zo seba tú teplú starú dlaň aj s jej nahým tajomstvom.

“Si robíte zo mňa srandu? Vy ste prisámbohu úchyl. Čo tam máte? Mŕtvolu? Alebo ošukané plyšáky? Nemám záujem patlať sa v ostatkoch spackaných existencií ako vy!” Stál tam vysoký a silný. Bez rozpakov. Jeho telo hovorilo: Som mladý, zdravý a nebojím sa, mám kopu času, všetok čas sveta. Pozor na mňa. “A vôbec. Nechápem, čo tu ešte robím. Idem preč…”

“Ako myslíš. Rob ako myslíš.”

“Dovi!”

Prudko vyšiel z izby, prešiel halou okolo zbierky miniatúr, otvoril dvere, zmizol za zárubňou a posledné, čo bolo vidieť, bola pekná ruka držiaca kľučku. Zazvonil u susedov. Neotvárali.

Domáci pomaličky, oslabenou vôľou odvliekol svoje telo do kúpeľne. Vo vani plávala obrovská, nadherná, velkolepá loď, celá vyrezaná z dreva. Zaoceánsky parník a na ňom všetky tie úžasné podrobnosti ako ľudia, prepracované do najmenších detailov – slnečníky, bazén, okná, komíny, kapitánsky mostík, zábradlia, ľudia ležiaci na lehátkach, ľudia opierajúci sa o stôl, rôzne serepetičky ako záchranné kolesá a laná. Všetko z dreva a krásne nafarbené. Dlho stál, opieral sa o umývadlo. Potom sa z jeho úst predrali chrapľavé neisté slová.

“Milovať jednu vec…” a po chvíli pokračovanie:  “Hocičo. Milovať to tak, že sa rozpustíš  v tom, rozpustíš, ako pena na brehu… a vesmír sa smeje… A celý svet kričí: Dokázali sme to!”

Druhá ruka vykonala sebaistý pohyb poza chrbát smerom k poličke a našmátrala rádio. “Čistota srdca je chcieť jednu vec.” Vzduchom sa rozľahol upokojujúci šum mora, narážanie vĺn do brehu. Otvoril poličku, chytil nôž a drievko, ale vzápätí si to rozmyslel a vrátil ich na pôvodné miesto. Zavrel oči a opretý o zábradlie nechal sa niesť ľahkým nezmyselným vánkom,  cítil svieži živelný vzduch nasiaknutý morom, spev čajok hádajúcich sa o potravu a mokrý piesok, to nádherné nekonečné šššššš ako tlkot srdca, teplého a živého srdca neschopného zlého citu. Zhlboka sa nadýchol a jeho duša spievala o samote.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.