Daniel Tocimák: Keď to išlo dolu vodou

Daniel Tocimák

Keď to išlo dolu vodou

ROZUM DO VRECKA

obúvajú si cudzie topánky

a kradnú batohy ktoré

sami neunesú

miesto toho aby bosí

vytiahli z vrecka

seba samého

 

POZDRAV ZO ZEME

sedíme ako muchy

na kuse roztápajúceho sa hovna

je nás viac

a VIAC

všetko už bolo objavené

teraz

len vynájsť lieky

na choroby

ktoré by tu bez nás

neboli

 

HORNÁD

rieka pri ktorej

som vlakom

plával k močiarom

priezračným bystrinám

také príznačné

ako som pri každom

odchode z domu

cestoval proti prúdu

nič veľavravnejšie

že pri návrate

to išlo dolu vodou

nikdy nezabudnem na roky

keď som sa do mesta

šplhal po tejto rieke

ako po lane

možno

keby dnes

nebolo inej rieky

a iného mesta

na konci lana

by sa na mňa usmiala

nielen slučka

 

XXX

kamennou dlažbou

zvonia čierne kroky

svetlo z lámp

sa skrylo za mesiac

ako mŕtve telo

v hmlistom opare

kamennou dlažbou

zvonia čierne kroky

 

XXX

suchý lupeň

druhý suchý lupeň

tretí…

mŕtva stonka

ticho

prázdny dom

zo steny čosi kvapká

tieň s myšacím chvostom

na dlážke čiernobiela fotka

prázdna váza

 

XXX

fajčí cigaretu

nad starými novinami

unáša sa

jej vráskami

žltý papier

kropí suchými slzami

tam vonku

tam v autách

sa predbiehajú osudy

v tej izbe

sa nad jedným zasmial

výstrel

 

XXX

zhorené akordy z nádeje pod hromovými prstami a jeho bleskom

hľadajú v podobe dymu novú pieseň

ktorá nekončí refrénom

ktorá sa nikdy nedospieva

tri prihlúple bodky na záver…

odeté deti do psích kožuchov

udreté tváre z otcových pästí

uzimené úsmevy bez slnka

vystrašené oči z kľúčových dierok

kontajneri plné detských ilúzii

bábiky a autíčka ako symbol smútku

ostrihané nechty pod kobercom

tichý štedrovečerný stôl

túžba po mŕtvom domove

cesty plné čiernych škvŕn

nikto nepovie: „Prepáč”

telefóny nezvonia a správy sa nepíšu

nepovedz, NEPOVEDZ TO nikomu

ľútosť

je preč

nádej

je preč

prísľuby nevyslovené

pamiatka na posledný deň

si nezaslúži vlastný hrob

 

XXX

vypľuli mi rozprávku o zlomených nechtoch padajúcich z mojej ukričanej duše

nezabudli mi vraziť sviece všetkých cintorínov do očí

otočili sa na podpätku a zavŕtali rovno do pekla

čakal som že z tej diery po vývrtke

vystriekne šampanské alebo aspoň spenená krv

samotnej Zeme

avšak ostalo prázdno

vákuum

vzduch vytiahnutý z pľúc všetkých operencov

mŕtve vtáky začali padať do dlaní ktoré mi ktosi prišil po pôrode

odmietam chytiť život pod krk a vytriasť z neho cestu vyloženú zlatou slamou

malomocenstvo vyryté do obrazu anjela bez krídel

ostalo ticho

vákuum

vypľúvam mŕtve perie

komediant ktorému rastú krídla s perím v tvare sĺz

toto všetko je len sen

toto všetko je len sen vystrelený z pušky priamo do tretieho oka načierno nalíčeného klauna

uprostred karnevalu pre nenarodené deti

letím za slnkom dolámať mu lúče

hviezdy sa mi smejú držiac medailóniky s mojou fotkou

tikajú ako kukučkové hodiny z ktorých vyletí vrana

meškám

utiekol mi deň

neutečiem pred nocou

mesiac si práve vyberá ušný maz zo svojich kráterov

aby začul každú vraždu a znásilnenia ktorými sa zasmejú plány nakreslené do zošitov

s nálepkou BUDÚCNOSŤ pre bábiky bez očí

niekde

kdesi v tejto noci

ma čaká hranica ktorú podpálim iskrením sklamaných očí

niekde

budem držať plamene

a budem taký chladný

že ma neuvidíš

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.