Pavol Ičo: Z tmavých hôr

Pavol Ičo

Z tmavých hôr

(poviedka inšpirovaná ľudovými rozprávkami)

Kráčame planinou. Obklopuje nás rovinatá krajina posiata pásmi lesov.

Ideál o dobrodružnom putovaní po severoruských lesoch zrejme nebol až taký dokonalý… Začalo sa to kaziť, keď sme sa tu ocitli bez vody, v chlade pustatiny. Navyše pod mračnami zatemneným nebom. Občas sa však na oblohe objavil mesiac v splne.

Po čase sme vystúpili na kopec.

Rozprestrelo sa pred nami zalesnené údolie. Nemali sme čo stratiť a tak sme pozbierali posledný zvyšok síl a rozbehli sa do tmy. No čím hlbšie sme vstupovali do vnútra lesa, tým bol redší. No stromy tu boli mohutnejšie, takmer bezlisté a ich kôra pripomínala uhoľ. Rozdelili sme sa a dohodli, že ak niekto niečo nájde, má zvriesknuť.

Mne obzvlášť chýbala voda, ktorú som neochutnal už takmer dva dni. Po chvíli Juro oznamoval svoj objav. Ukázal nám podlhovastú chalúpku, mierne zdevastovanú časom a vetrom, s kamennou cestičkou a studničkou pripomínajúcou miniatúrny domček. Rozradostnene sme sa k nej rozbehli a napájali sa plnými dúškami. Keď sme sa napili, rozhodli sme sa prezrieť dom.

Nebolo v ňom veľa nábytku, vlastne skoro žiaden, po podlahe bolo roztrúsené obrovské množstvo drevených dosiek.

Dom sa skladal zo štyroch úzkych podlhovastých izieb, z ktorých dve boli celkom zapratané smetím, lístím a starými haraburdami. Predná miestnosť bola vybavená oceľovou pieckou a podlahou, v ktorej bol zabudovaný zhrdzavený kruh.

Matúš kruh nadvihol. Spolu s ním nadvihol aj pár krátkych dosiek v tvare štvorca a tým otvoril časť podlahy. Potom sa pozrel na nás, zapálil triesku, ktorú do vzniknutej jamy hodil, a skočil do diery.

Nastala chvíľa nepokojného čakania, na konci ktorej vyšiel a začal rozprávať o svojich podzemných zážitkoch. Vraj prišiel k vysokej poličke s nespočetným množstvom fľašiek. Vďaka slabému svetlu mohol rozpoznať len to, že tekutina je tmavá, no ani to nevedel rozoznať presne, kvôli tlstej vrstve prachu na povrchu fliaš. Korkové vrchnáky boli priškvarené voskom. Do vreciek nabral tri fľaše. Na dôkaz dve vyložil na spráchnivený stôl a pokračoval v rozprávaní. Keď trieska zhasla, ocitol sa uprostred úplnej tmy. Tá ho však nevyviedla z miery. Kráčal ďalej, až kým nezačul volanie akéhosi chrapľavého hlasu.

Zrýchlil krok a zacítil, ako mu z vrecka čosi padá.

Fľaša sa rozbila o podlahu. Niekoľko črepín sa mu zarylo do stehna.

Do kaluže vzniknutej na zemi vložil prst a tekutinu ochutnal. „Je to víno!” rozradostnene zvolal a prepchal sa otvorom priamo nad jeho hlavou.

„Od smädu teda rozhodne neumrieme!” s úsmevom zakončil svoje rozprávanie a slastne sa z plného hrdla napil z čiernej, zaprášenej fľaše.

„Hm, suché! Len si dajte!” ponúkal, kým si dezinfikoval ranu na nohe.

Váhavo som sa napil. Naozaj nebolo zlé.

Dokonca samotný, vždy najviac podozrievavý Juro sa ponúkol, že zíde dolu ešte po pár fliaš. Boli tam vína všetkých chutí: sladké, suché i trpké. Každý si ulovil po fľaške.

Pomaly nastala noc. Prišla aj únava a bezsenný spánok, ako počas posledných dní.

Uprostred noci sa rozvíril v našich hlavách orchester tisícich tónov, pohltila nás tma a nastala, aj napriek tomu, že sme boli uprostred chladných lesov, horúčava.

Na ruke som nahmatal pár mazľavých fľakov. Keďže som sa nemohol spoľahnúť na zrak, jazykom som ochutnal ich chuť. Pripomínala krv.

S hrôzou som rozpoznával jej charakteristicky železitú chuť.

Spanikárili sme. Začali sme pobehovať po dome, pričom sme do seba vzájomne neustále narážali.

Po chvíli hluk stíchol a zreteľne sme počuli jediný hlas, ktorý nás volal, každého osobitne, menom. Pred našimi očami sa začala formovať tvár – bledá s tmavočiernymi očami. Bytosť nemala vlasy a jej telo zahaľovala tma.

Dotkol som sa chladných, kamenných tieňov, ktoré nás obklopovali. Boli vlhké ako steny jaskyne. Podlaha bola mazľavá a lepila sa ako blato.

Triasli sme sa zimou a strachom.

Odrazu sa naokolo rozprestrelo ticho, až kým jaskyňu nerozozvučal neznámy, chrapľavý a mohutný hlas: „Nemali ste sem chodiť, nemali ste narúšať posvätné miesta! Zachutilo vám víno? Kto z vás si všimol prímes jedov? A čo sladká voda zo studne? Všimli ste si kostry ukryté v jej hlbinách?…Ty,” zreval, „poď bližšie, postav sa na kraj mláky a povedz, čo vidíš!”

Akoby čímsi ovládaný som pristúpil k širokej mláke a pozrel som sa dole. Vzápätí som zatúžil odvrátiť zrak, no nemohol som. Čosi ma nútilo pozerať sa nadol.

Mláka už nebola len obyčajnou kalužou. Keď som sa do nej pozrel, premenila sa na priesvitnú tabuľu skla, cez ktorú bolo vidno priepasť.

„Čo vidíš? Vrav!” okríkla ma bytosť.

„Vidím tvory, ktoré vzdialene pripomínajú ľudí, no sú znetvorené, bez nosov a uší, telá majú posiate výrastkami. Mnohí majú vypichnuté oči. Niektorí horia a váľajú sa po zemi, ale plamene nedokážu zmierniť. Iní sa topia v krvavočervených jazerách, z ktorých stúpa dym.” Prichádzal som o hlas, žalúdok sa mi triasol od strachu.

„Ďalej, vrav ďalej!” vrieskal podivný hlas spojený s neprestajným smiechom.

„Nevládzem,” odsekol som.

„Neklam! Pokračuj!”

Azda vyprovokovaný tajomnou bytosťou, hlas i bdelosť sa mi vrátili a pokračoval som:

„Ďalší sa váľajú v blate. Bahno a výkaly s pôžitkom strkajú do úst, potom to vyvrátia a zmes opäť požijú. Iní robia to isté s vlastným močom. Ďalší, zrejme od hladu, si okusujú nohy a ruky, vždy vytrhnú veľký kus mäsa, ktorý im pomaly dorastá…”

Keď démon prižmúril oči, nazbieral som v sebe odvahu na to, aby som sa spýtal: „Čo od nás chceš?”

„Odkedy zajac kladie otázky vlkovi?” zadunelo jaskyňou. „Som strážca planiny a vy moji otroci. Podvoľte sa mojej vôli, inak budete uvrhnutí do jamy večnej trýzne! Posledné roky prechádza planinou málo ľudí, aký osoh by pre mňa mala vaša smrť? Choďte, doneste mi sedem obetí za sedem rokov môjho hladu, za sedem rokov, čo sa ľudská noha nedotkla tejto krajiny a ušetrím vás… Choďte! Straťte sa už! Máte päť dní.”

Rozbehli sme sa k svetlu za našimi chrbtami a ocitli sme sa na kraji planiny.

Zhodnotili sme, že siedmi bezvýznamní Rusi za naše životy rozhodne stoja.

Dohodli sme sa, že o tri dni sa stretneme a posledné dva dni budeme hľadať spolu. O chvíľu na to sme kráčali osamote a svorne hľadali nejaké známky života.

Matúš sa vydal na juh, ja na východ a Juraj na západ.

Kráčal som niekoľko hodín, cesta predo mnou bola stále pustá.

Za skalnatým vrchom pripomínajúcim mohylu sa v diaľke objavili svetlá.

Vydal som sa smerom k nim. Z húštiny sa vynárala dvojposchodová drevenica obkolesená stromami hojne posiatymi lístím.

Pred domom štiepil triesky starec.

„Ten predsa nikomu nebude chýbať,” povedal som si v duchu a ukryl som sa do húštiny. Netrvalo dlho, kým starec odložil sekeru a otočil sa ku mne chrbtom. Vtedy som k nemu pristúpil so slovami: „Musím vás zabiť, pochopte… ja to nechcem, ale…”

Starec sa na mňa vystrašene pozrel.

Schytil som sekeru a zaťal mu ju hlboko do lebky. Zvrieskol. V dome sa rozsvietili svetlá.

Začal som vyberať sekeru.

Na dvor vybehla krásna mladá plavovlasá žena. Keď uvidela, ako sa márne snažím vyrvať sekeru zo starcovej hlavy, zhrozene zvrieskla, vbehla do domu a vrátila sa s brokovnicou. Namierila na mňa. Ruky sa jej triasli.

Pomaly som sa blížil k nej. Od strachu takmer nedýchala.

Keď sa hlavňou pušky takmer dotkla mojej hrudi, zbraň som jej vytrhol z rúk.

Žena sa však rozbehla k druhej puške zavesenej na stene vo vstupnej hale domu.

Vystrelil som, skôr ako stihla zvesiť pušku. Žena sa sklátila na zem.

Z vnútra domu sa ozval plač. Na dvor vybehlo decko.

Cítil som sa mizerne, zakrýval som si oči. Keď som ich na chvíľu odkryl, decko, malé plavovlasé dievčatko, zdvíhalo pušku a snažilo sa ju na mňa namieriť.

„Nie, polož to! Prestaň!” vykríkol som, ale dieťa ma ignorovalo.

Keď už malo prst na spúšti, vystrelil som. Dievčatko spadlo. Z jej tela sa valila krv.

„Prečo si ma nepočúvla?!” opakoval som azda tisíckrát plačlivým hlasom.

Začalo sa mi zívať. Onedlho som zaspal. Túžil som po pokojnom spánku, po tme, no bez prestania sa mi pred očami objavovali udalosti tej noci.

Ráno som všetky tri telá naložil na voz a uháňal k miestu stretnutia. Moju myseľ zmietali pochybnosti. Veď odkiaľ berieme istotu, že nás démon neoklame?

Navyše ma sužovali výčitky.

Večer som bol na mieste ako prvý. Spravil som ohnisko a netrpezlivo vyčkával príchod priateľov. Ako prvý sa na koni prirútil Matúš. Vliekol so sebou dva zakrútené koberce.

Už z diaľky ma zdravil. Podľa jeho úsmevu som spoznal, že bol úspešný.

Len čo zosadol z koňa a bremeno, ktoré mal kôň pripevnené lanom o sedlo, odhodil do kríkov, podal mi ruku, sadol si k ohňu a začal rozprávať svoj príbeh:

„Blúdil som dva dni, kým mi sen neukázal cestu k malej, drevenej chalúpke, v ktorej bývali dvaja starci – muž a žena. V tom sne sa mi zjavil potok, pri ktorom bola chalúpka. Presne taká, akú som našiel. Malátne som do nej vstúpil. Oni ma poľutovali a napojili. Potom mi navarili a napokon ma vyzvali, aby som sa umyl, a ustlali mi posteľ. Takmer na nič sa nepýtali. Ráno boli zhovorčivejší. Rozprávali akýmsi severoruským nárečím, v ktorom som rozpoznával len zlomky spisovných ruských slov. Z ich rozprávania som pochopil, že široko-ďaleko niet nikoho a že potravu získavajú v lese. Ponúkol som sa, že pôjdem do lesa, a z toho, čo nájdem, navarím obed. Súhlasili. Potešilo ma, že som sa mohol vzdialiť a aspoň na chvíľu si oddýchnuť od stareninho nepríjemného, piskľavého hlasu. V lese som nazbieral jedlé aj jedovaté huby a ponáhľal sa späť do chalupy. V dvoch miskách som navaril zemiakovú kašu s prímesou jedovatých húb a v jednej kašu z jedlých húb. Ponúkol som im misky s otrávenými hubami. Veľmi im chutili. Vyjedli však celý hrniec. Po večeri som sa ospravedlnil a odišiel na prechádzku. Nechcel som sa pozerať na ich pomalú smrť. Keď som prišiel späť, boli mŕtvi. Ich telá som zabalil do kobercov a ponáhľal sa sem. A čo ty?”

Rozprávali sme sa až do neskorej noci a potom zaľahli. Matúš mi chcel ukázať telá, no ja som nemal záujem. Zdalo sa mi, že zhrubol. Mŕtve telá posúval kopaním. Akoby nevedel, že ešte včera boli živé.

Po rannom prebudení sme stále netrpezlivejšie očakávali príchod Juraja. Začínal sa už štvrtý deň. Mysleli sme na to, že zajtra o takom čase môže byť neskoro. Nebolo nám do reči. Na prahu noci sme sa konečne dočkali Jurajovho príchodu.

Zdal sa byť rozrušený. Pod očami mal ťažké vačky a pohyboval sa roztržito.

Keď sa upokojil, sadol si a pomalým tichým hlasom spustil: „Stretol som pútnika. Dobrosrdečného, veselého chlapca. Bol nedobrovoľne pokrstený za pravoslávneho kresťana a rozhodol sa nájsť pravé učenie. Náuku, ktorá by ho spravila šťastným. Tvrdil, že putuje už štyri roky. Rozprával o tom, ako zbieral opály a o zvláštnych zážitkoch z lesov, keď vraj cítil blízko seba nejaké bytosti, ale nikoho nevidel. Putoval som spolu s ním. Na tretí deň sme sa ocitli pred mohutnou, strmou skalou. Nepokladali sme za nutné ju obchádzať a zbytočne sa zdržiavať. Šplhali sme po zvetraných kameňoch a tešili sa čistému, horskému vzduchu a prekrásnemu výhľadu. Chvíľu pred dosiahnutím vrcholca sa jeden balvan pod váhou mojej nohy uvoľnil. Vykríkol som, ale môj spoločník sa mi stihol iba pozrieť do očí. Potom ho balvan stiahol na dno priepasti. Nevydal ani hlásku…”

„A kde máš jeho telo?” vyštekol Matúš.

„Ostalo tam,” odsekol Ďuro.

„Idiot! A čo bude s nami? Kde si ho nechal? Boha! Veď nemáme siedme telo! Aj tak je to jedno, nezostáva veľa času!” vyprskol Matúš.

Juraj čosi zašepkal a rozbehol sa do kríkov. Po chvíli sa vrátil. Hľadel do ohňa a mlčal. Občas sa so spätými dlaňami zadíval k nebesám a niečo zamrmlal. Noc sa krátila. Po čase sa v tichu začal rozliehať neznámy hlas:

„Dobrý večer! Hľadám jaskyňu démonov.” A vzápätí dodal: „Oklamaní strachom zabúdate na to, že nepriateľ môže ublížiť jedine telu. Ale aj keď si uchováte svoje telá, trýzeň mysle zohaví vaše duše. Či myslíte, že vás opustia výčitky, že zostanete nepotrestaní?”

„Kto si?” obrátil sa k postave Juraj. „Poraď nám, ako sa zachrániť.”

„Len sa neposer! Zrejme je to nejaký šarlatán. Treba ho zabiť, nech máme aspoň šiesteho!” povedal Matúš a už sa naťahoval po palici. Chytil som ho za ruku a povedal: „Tak to teda nie!”

„Pusť, boha, hovorím ti pusť, lebo…” odporoval Matúš.

„Odkiaľ beriete istotu, že vás démon neoklame a nezabije! Verte mi, v priepasti sú len tí, čo splnili jeho požiadavky. Spravodlivých, tých bez strachu, sa bojí!”

V tej chvíli som sa cítil oveľa lepšie. Aj Jurajovi viditeľne odľahlo. Iba Matúš stál so zhnuseným výrazom v tvári a z krovia nenápadne vyťahoval palicu. Krátko na to, čo pútnik dohovoril, zmizol.

S Jurajom sme kľakli na kolená, vzopli dlane a ruky vztýčili k nebesiam.

„Ďakujeme, ochrancovia!” zvolal Juraj.

„Obyčajný šarlatán a vy sa takto zosmiešňujete. Nemali ste ho nechať odísť! Čo bude teraz s nami?!”

„Daj nám pokoj! Vypadni! Kvôli tebe sme vrahovia!” osopil sa naňho Juraj.

„Tak dobre… vidím, že ste sa proti mne spikli! Zostaňte si tu. Modlite sa, ak chcete… ale ja verím len tomu, čo vidím. Hoci som peklo nevidel, jamu pre démonových odporcov áno. To vás presvedčilo jeho zmiznutie? Potratili ste rozum? Veď taký trik predvádzajú v cirkusoch! Ale ak sa bojíte pekla, ktoré nejestvuje, je to vaša vec!”

Po týchto slovách na chvíľu zmĺkol a premeriaval si nás, rovnako ako my jeho, pohŕdavým pohľadom.

„Škoda, že vás tu musím nechať,” pokračoval, „ale mne na živote záleží, aj si ho zachránim!”

„Neblázni, Matúš! Čo ak mal starec pravdu? Vyparil sa, to nemôžeš poprieť!” presviedčal som ho.

Matúš iba pokrútil hlavou, uškrnul sa, vysadol na voz, na ktorom bolo naložených päť tiel, a štval kone smerom k démonovej jaskyni.

S Jurajom sme sa dohodli, že sa nebudeme báť démonovho hnevu. Potom nás z ničoho nič premohla únava.

Prebrali nás padajúce ľadové kvapky. Porozhliadli sme sa a vďaka slabému slnečnému lúču zistili, že sme v jaskyni.

Ovieval nás vánok, ktorý sivými chodbami šíril puch priškvareného mäsa.

„Ale, ale, koho to tu máme,” zachrčalo čosi za nami. „Zabudli ste?! Povedal som sedem tiel!”

Zrak mi skĺzol na podlahu. V čiernej zemi sa čosi lesklo. Predmet som vytiahol. Boli to oči. Modré oči. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že som ich už videl.

„Patrili Matúšovi,” povedal Juraj.

Zhrozil som sa, podišiel pár krokov dozadu. O niečo som zakopol. Keď som sa pozrel pod nohy, zbadal som zdeformovanú hlavu. Len podľa kučeravých zlatistých vlasov som spoznal, že patrila Matúšovi. Juraj našiel ostatné časti Matúšovho tela.

Z tmy sa vynorili pazúry a bledá, zakrvavená tvár. Postava, ohraničená iba matnými, bledými obrysmi, mierila k nám, no my sme stáli vzpriamene, rozhodnutí pozerať sa smrti do očí. Odrazu sa prestala približovať. Jaskyňu rozozvučal zúfalý rev.

Podišiel som k mláke. Už sa pod ňou nerozprestierala priepasť. Bola to len obyčajná mláka. Povzdychli sme si a vyšli na vzduch. Planinu zaplavila červená žiara.

Ocitli sme sa na trávniku, ktorý bol „ozdobený” množstvom prázdnych fliaš od vína, pred dverami polorozpadnutého domu. Rozhliadali sme sa, ale Matúša nikde nebolo. Prezreli sme celý dom aj dvor. Napokon sme ho našli za studňou, schovaného v krovinách. Sťažoval sa, že mu hlava ide prasknúť, ale rovnakým pocitom sme trpeli všetci.

Keď sa trochu pozviechal, vydali sme sa lesom, späť na planinu. Cestou sme zahliadli starca, starenu a mladíka, ktorý zbieral zo zeme akési kamienky.

Slnko už zapadalo, keď sme stretli starca, mladú ženu a dievčatko. Zdali sa mi povedomí. Usmievali sa a zdravili nás už z diaľky, akoby nás poznali.

Keď sa naše pohľady stretli, zahanbene som odvrátil zrak.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.