Hrozno sa premenilo na víno

Za Milanom Rúfusom

HROZNO SA PREMENILO NA VÍNO

R. I. P.

Žiadne slová.

Len mlčanie – plné nevyslovených slov:

V mrazivom ráne stepujú pod vysokým nebom,

čakajúc na milosť, že niektoré z nich platí.

 

„Pozdravujte mi môjho stopára” – napísali ste do listu, pán Rúfus.

Ten stopár teraz kvíli v tajomnom spriaznení

a so stiahnutým chvostom robí stopy v snehu

odnikiaľ nikam, nepokojný, nevediaci, a predsa možno účastný

na pokoji, v ktorom už viete: Toto je Božia neha.

Juraj Kuniak

Kordíky, 11. 1. 2009

„Milana Rúfusa majú radi všetci vnímaví ľudia,” povedala mi kedysi v redakcii Literárneho týždenníka Dana Podracká. Na otázku, prečo je tomu tak, podala presvedčivú odpoveď v deň majstrových 80. narodenín 10. decembra 2008 v nádhernej eseji Milan Rúfus, alebo bytie v jazyku, v ktorej odkrýva tri podoby lásky u Rúfusa – charitas, eros a agapé. V rovnakom čase, iba na inom mieste, nazýva Rúfusa „morálnou celebritou národnej literatúry a kultúry.” Preto vyznieva nanajvýš prirodzene, keď Daniel Hevier na otázku SME „Ako sa lúčite s Milanom Rúfusom?” dňa 12. januára 2009 odpovedal: „Milan Rúfus vošiel do tkaniva spoločnosti aj pre tých, ktorí nečítajú poéziu, ba vôbec nečítajú. Bol z rodu tých, ktorých ostatní samovoľne uctievajú, pretože predstavujú podstatu a hodnotu.”

Portrét z titulkov

Otvoril som škatuľu, označenú Rúfusovým menom, do ktorej som si od mojej maturity odkladal rôzne rúfusovské materiály, výstrižky z novín, najmä rozhovory s ním. Prezeral som ich jeden za druhým a v mysli sa mi nanovo rysoval známy portrét umelca, tentoraz poskladaný z titulkov (chronologicky od r. 1973 do r. 2008, výber): Prežívam, premýšľam, tvorím – Váha básnického slova – Byť trikrát človekom – O prameni, z ktorého pijú studne – Báseň je bytosť – Aj tým, čo básne nečítajú – Ja sa len rozprávam s tým, čo žijem – Slovo je úlomok z veľkého ticha – Zobúdzanie dospelých – Detstvo je ladič klavírov – Nad Žalmami a „piesňou ťažkých krídel” – Len schody chrámové sú slová – Hrozno musí do prešu, aby sa stalo vínom – O umení, filozofii a živote – Dobro treba tlačiť hore svahom – Strážim ľudský sen – Báseň, to je spoveď – Báseň je zjednotením človeka s Tajomstvom…

Svár ducha a pálenie tela

Pristavil som sa pri zožltnutej stránke novín z roku 1981, kde som si bol podčiarkol istú pasáž rozhovoru. Pripomenula mi čas, keď som sa pomaly pripravoval na vydanie vlastného debutu a myšlienky, s ktorými som žil. Na otázku „Ako hľadíte na súčasnú poéziu? Možno povedať, že výdobytky modernej poetiky účinnejšie pretavuje do vyššej prostoty?” Rúfus odpovedal: „Stav vyššej prostoty je niečo, k čomu sa treba dobojovať. Poctivou hrou. Je to čosi ako vyznamenanie za vynikajúcu prácu, za autentický život, postoje v ňom, za vášeň hľadania, za túžbu po poznaní, za schopnosť osobnej pokory voči faktu, úcty k nemu. Na to všetko treba najprv hodne žiť, hľadať a zápasiť, milovať, radovať sa, trpieť. Občas sa stane, že to príde samo ako nevysvetliteľný dar sudičiek. Ale to býva zriedka. Nesmrteľné skladby Mozarta dieťaťa, básne šestnásťročného Rimbauda – to je výnimka, meraná dimenziami prinajmenšom jedného storočia. Pravidlom však je, že oná vyššia prostota prichádza až po rozsiahlej skúsenosti a v závere existenčného oblúka. Od mladých by som ju teda ani nečakal. V tomto zmysle je mladosť skôr jazdou na žrebcovi, ktorý chce zhodiť svojho jazdca. Preto u mladých radšej sledujem, čo je v ich precitlivenej autoštylizácii ozajstným svárom ducha a čo je pálením tela. Obidva symptómy sa na prvý pohľad veľmi podobajú. A predsa je medzi nimi rozdiel, ktorý to raz o každom z nich rozhodne.”

Čo sa mení a čo nie

Je zrejmé, že poetika sa vyvíja. Deti prerastajú svojich rodičov. Žiaci prekonávajú svojich učiteľov. Sám život sa vyvíja a Rúfus jeho vývoj pozorne sledoval, pričom (jeho slovami) častejšie, než by bolo pre neho zdravé, býval „vytočený” kolotočom nevyspytateľnej človečiny. Napriek tomu nesršal hnevom, nedokázal ublížiť, akoby stelesňoval staré talianske príslovie: „Všetko pochopiť znamená všetko odpustiť.” Ani vo vzťahu k mladým autorom, uchádzajúcim sa o báseň, či ku generačne mladším druhom sa nesprával ako „moralizujúci frajer”, skôr naopak, v jednom rozhovore, plný fenomenálnej skromnosti, zažartoval na vlastnú adresu: „Že by za mnou chodili moji žiaci o radu? No to by si dali!” Vravel: „Umenie poznáva intuíciou.” Uznával ľudskú i básnickú individualitu. Vedel, že rozhodujúce bitky si musí v sebe vybojovať každý sám.

Naproti tomu, svár ducha a pálenie tela sa v podstate nemenia. Tieto veci sú pod maskou každej poetiky rovnaké. Bytie (i poézia) si hľadá cestu a buď napreduje alebo degeneruje. Vnímavému sa dostane pod kožu, povrchný ani nezbadá, čo žil. Rúfus vyrástol z liptovského chlapca, zrasteného detstvom s ťažkým údelom svojich (i našich) predkov. Ťažkým, a predsa takým krásnym životom, vyvzdorovaným na poctivý spôsob. Práve tento nadčasový princíp, teda poctivosť i v často špinavej osudovej hre a nepoddajnosť tlaku, ba jej premena v protitlaku na výsledný vektor, orientovaný novým, v zápase jediným možným, smerom (smerovka bytia?), si Milan Rúfus v 50. rokoch priniesol do Bratislavy a ako osvedčený ho preniesol až do globálnych dimenzií 21. storočia. „Hrozno musí do prešu, aby sa stalo vínom,” pripomenul sa mi jeden z jeho rozhovorov.

Videl do podstaty

Tlakov zažíval nadmieru z každej strany, ale nehovoril o nich. S partajou bol nekompatibilný a voči jej ideológii inertný. Jeho „prejsť uchom ihly, zvaným prostota” malo trajektóriu vo vyššej letovej hladine. Spriaznení generační druhovia ho vnímali ako básnika „citovej výchovy v epoche ideologického chladu” (V. Šabík).

S veľkou účasťou prežíval utrpenie iných. Jeho priateľ, o generáciu starší básnik Ladislav Novomeský, bol v roku 1956 prepustený z väzenia a „odprataný” do Památníka národního písemníctví. Mladý Milan Rúfus, vtedy autor jedinej zbierky básní Až dozrieme, sa s kamarátmi vybral do Prahy, aby ho navštívil. Spomienka ho rozochvela, keď mi o tom rozprával: „Takmer som ho nespoznal. Uvidel som, akú trosku urobilo z človeka väzenie a mučenie. Z dverí vystúpil bielovlasý starec s tvárou ako pergamen.”

Toto je len jeden príklad z mnohých, poukazujúci na skutočnosť, že Rúfus videl do podstaty. S odstupom rokov vydal svedectvo aj o tom, že „značná časť neskorších disidentov bola v 50. rokoch nositeľom tých najčervenších Stalinových zástav”.

Svedok

Rúfusovi išlo vždy o pravdu. Úplnú. Obnaženú. Preto nemohol byť „režimistom”, ale musel byť a aj bol kritikom nešvárov každého režimu. Pravda, on osobne, v zhode so svojím básnickým naturelom, sa viac ako k slovu „kritik” hlásil k slovu „svedok”. Keď sa starý režim rozhodol zlikvidovať podľa Rúfusa najautentickejšiu podobu Slováka, roľnícky stav, Rúfus sa rozhodol stať aspoň jeho svedkom.

Neskôr sa jeho tematická paleta rozširovala. Napríklad v Óde na radosť zo začiatku 80. rokov nastolil otázky humanizmu a civilizácie. V zbierke Prísny chlieb z roku 1987 jeho prístup charakterizuje výrok: „Nie som k vám hrubý, iba sa o vás bojím.” Stál pri všetkých historických skúškach slovenského národa. A vždy videl za roh. Životné skúsenosti ho naučili predvídať. Posledných dvadsať rokov sa zvýrazňuje v jeho básnickej tvorbe meditatívna poloha, dedikácie, spomienkové básne, ale to všetko akoby sa dialo na pozadí scény, pričom v popredí je básnikova rezonancia s časom. Nadovšetko pranieruje obdiv konzumu, prevrátené hodnoty, „brať”, ktoré potlačuje „dávať”.

Pripomeňme si aspoň niektoré Rúfusove myšlienky: „Šťastie spočíva v dosahovaní šťastia, nie v jeho dosiahnutí.” „Niet izolovanej minulosti, čírej prítomnosti, extra budúcnosti.” Po roku 2000 „pritlačil na pílu” a v publikovaných rozhovoroch sa stal otvoreným kritikom: „Také pažravé Slovensko som ešte nezažil.” Alebo: „Slovné výkony niektorých našich politikov mi pripomínajú veľkonočný rapkáč a diváci by si ich mohli nosiť na tenisové zápasy.”

Po roku 1989 sa jeho dielo začalo výraznejšie ako predtým šíriť v prekladoch do blízkeho a vzdialeného zahraničia. Bol som pri tom, keď na básnickom kongrese v mexickom Acapulcu (2008) rozprával o Rúfusovi jeho prekladateľ do čínskeho jazyka, taiwanský básnik Maurus Young, a prítomným básnikom z celého sveta tlmočil rúfusovské podanie: „štipka soli medzi prsty, to je poézia”.

Vzťah k českej poézii

V opačnom garde, z inojazyčných literatúr Rúfusa najviac oslovila česká poézia. Na Univerzite Komenského prednášal dejiny českej literatúry. Miloval českých básnikov Halasa, Hrubína, Skácela, a najmä Holana, s ktorým ho spájalo nielen skryté, básnické, ale aj viditeľné, osudové puto. Obaja básnici mali dcérky s podobným ochorením. Holan Kateřinu, Rúfus Zuzanku.

Človek

Niektorí experti by radi videli Rúfusa v neprístupných, alebo nadľudských polohách. Toto mu nesvedčí, skutočnosť je iná. Je pravda, že príliš nevychádzal z domu, ale mal pre to výsostné dôvody. Nepovažoval za potrebné pertraktovať ich na verejnosti, radšej sebaironicky poznamenal, že „žije v spoločenskom celibáte”. Bola to však len polovičná pravda. Týkalo sa to jeho vychádzania z domu. V opačnom smere bol dom Rúfusovcov vo Fialkovom údolí pre návštevy otvorený a pokiaľ si pamätám, prijímal početné množstvo hostí.

Milan Rúfus vedel byť aj vtipným hostiteľom. Mal doma fľašu s vinetkou RUFUS. Priniesol si ju ako suvenír z Talianska, kde bol lektorom na Neapolskej univerzite. Talianske víno z nej bolo dávno vypité, ale keď bol dôvod na príjemnú priateľskú oslavu (čo bývalo vzácne), fľašu naplnil modranským červeným a nalial nám i sebe. Pani Magda k tomu podávala výborné koláče.

Nadovšetko bol skromný. Na novinárske otázky, či sa považuje za básnického proroka, alebo mystika, opakovane odpovedal: „Som človek.”

Hrozno sa premenilo na víno

Daniel Hevier sa o Milanovi Rúfusovi vyjadril: „Keď sa uzavrie život básnika, otvára sa jeho dielo.” Obrazne povedané: hrozno sa premenilo na víno. Značky Rúfus. Povedal by som, že prívlastkové – neskorý zber z vyberaných bobúľ. Tentoraz pravé.

Juraj Kuniak

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.