Search and Destroy

SEARCH & DESTROY…

__________________________________________________________________

O LIKVIDÁCII KULTÚRNEHO DEDIČSTVA – Palárikov dom v Čadci

2. časť

Palárikova dvorana

Pôvodná myšlienka vybudovať v Čadci národný dom a pomník Jánovi Palárikovi sa objavil v roku 1922. Rudolf Gerát v publikácii Dedičstvo dedov prvotný zámer stavby Palárikovho domu konkretizuje a tvrdí, že myšlienka na výstavbu kultúrneho stánku, matičného domu, ­sa prvý raz spomína na zasadnutí výboru z 15. mája 1922. (Gerát 1997, s. 10)

Podľa zápisníc Miestneho odboru Matice slovenskej v Čadci to bol tretí bod programu a v zápisnici sa uvádza takto: „Matica nemá priestor, že by sa členovia mohli schádzať, niet miestnosti na prednášky, na divadelné predstavenia.” (Kubík 1980, s. 92)

Prvotný zámer vybudovania matičného domu

Podľa Geráta členov výboru ku kroku vybudovať v Čadci kultúrny dom nesúci Palárikovo meno inšpirovala skutočnosť, že 27. apríla 1922 uplynulo sto rokov od narodenia Janka Palárika. (Gerát 1997, s. 10) Iniciátorom návrhu a potom po celé roky aj jeho aktívnym vykonávateľom bol známy pravotár Dr. Jozef Hranec. Záujem o spoluúčasť pri výstavbe prejavili aj telovýchovné jednoty Sokol (združujúca najmä českých vojakov), Orol (slovenská) a Robotnícka Telovýchovná Jednota s podmienkou, že v budove budú môcť vykoná­vať telovýchovné cvičenia. V tom čase totiž nebola v meste žiadna telocvičňa. Medzitým došlo k zmene vo vedení miestneho odboru Matice slovenskej (MO MS). Predsedom sa stal okresný náčelník Dr. Vojtech Kállay, podpred­sedom ostal starosta Viliam Janota a tajomníkom riaditeľ meš­tianky Róbert Kľačanský.

Od zámeru k jeho uskutočneniu však bola dlhá cesta. Uplynul ďalší rok a v zápisnici sa objavuje iba informácia, že bolo vybu­dované nové javisko (v hoteli Reich), ktoré matičiari požičiavali ochotníkom za 40 % z čistého zisku z predstavenia. Myšlienku na spoločnú výstavbu spolkového domu oživuje v roku 1924 Dr. Hranec. Odporúča, aby sa miestny odbor chytil myšlienky stavania spolkového domu, takého, v ktorom každý by mal právo, i ten, kto naň pre svoju nemajetnosť neprispel, no jeho horle­nie nenachádzalo očakávanú odozvu. (Gerát 1997, s. 11)

Obrat nastal však vtedy, keď okresný úrad MO MS v Čadci daroval finančný obnos vo výške desaťtisíc korún na výstavbu pomníka Jankovi Palárikovi.

Zo zápisníc z rokovania MO MS v Čadci sa dozvedáme, že už začiatkom roka 1925 tajomník Michal Kassai prihovoril  prítomným takto: „Zišli  sme  sa, aby sme tu rodoláskou pookriali. Na odbor čaká uskutočnenie úloh: postave­nie pomníka Jána Palárika a vybudovanie Národného domu!” (Kubík 1980, s. 38)

V mene správy vyčíta členstvu hašterivosť pre rozdielne politické názory, ľahostajnosť ku poslaniu Matice slovenskej. Oznamuje, že bolo zahájené vyjednávanie s ostatnými kultúrnymi  spolkami, ktoré, s výnimkou dvoch, sa bez váhania pripojili k myšlienke stavby „prepotrebného domu”. Z príspevku Dr. Jozefa Hranca vtedy zapisovateľ citoval tieto slová:  „Dr. Hranec podvracia  často spomínanú ťažkosť v nedostatku miestnosti. Prítomné val­né zhromaždenie dokazuje, že príčinou malého záujmu a nevšímavosti nie je stále spomínaná miestnosť, ale ľahostajnosť a nevšímavosť so strany členstva. Členovia, ktorí nevšímavosťou svojou len hatia činnosť odboru, majú byť vylúčení, tak aj  tí ktorí majú tak choré srdce, že necítia ani  toľko povinnosti oproti Matici, že i platenie príspevkov odopreli.” (Kubík 1980, s. 40)

Prvé kroky výstavby Palárikovho domu

V marci 1925 sa už v zápisnici uvádzajú aj darcovia, ktorí prispeli na plánovanú stavbu Palárikovho domu: Spolok Sokol venoval 20-tisíc, matičný odbor 21-tisíc, Palárikova základňa trinásťtisíc, hasičský zbor päťtisíc, Slovenská Beseda štyritisícpätsto a nábytok, Remeselnícka Jednota tritisícpäťsto, Orol dvetisíc, Československý Červený kríž päťtisíc, Športový klub tisíc a Antialkoholický fond desaťtisíc korún. Dohromady vyzbieraná čiastka predstavovala sumu osemdesiatpäťtisíc korún.

Zrodila sa už aj prvá predstava budúcej stavby. Mala pozostávať z dvora­ny 18 x 12 m s javiskom 9 x 9 m, mala tu byť spolková miestnosť (telocvičňa) 17 x 15 m, šatňa, kuchyňa, výčap, kinokabína, izba pre domovníka, záchody. Rozpočet na stavbu však vysoko prevyšoval sumu, ktorú mali matičiari ešte len prisľúbenú: päťstotisíc korún. Výbor sa teda rozhodol vyhlásiť verejnú zbierku. Vytlačili a rozoslali či poroznášali na všetky dostupné adresy stovky ohlasov, v ktorých vysvetlili svoj zámer a požiadali o zaslanie príspevku.

V propagačnom letáku z roku 1926 sa o. i. uvádza, že Palárikova dvorana bude „žriedlom osvety a slovenského národného preporobenia, aby takto každý mohol čerpať posilu v láske k vlasti a národu”. Taktiež sa v letáku uvádza, že majiteľom Palárikovej dvorany bude odbor Matice Slovenskej v Čadci a kultúrny stánok bude stáť „Na Čadci oproti lekárni na pozemku 3 300 m2, ktorý Matica od pozemkového úradu kúpila a už aj vyplatila.” (Príloha A, Obr. 6 )

Zbierka po dvoch rokoch vyniesla príjem 141 960 korún od 763 darcov. Z mesta sa zozbieralo 111 432 korún, z ostatného Slovenska 30 528 korún. Obecný úrad Čadca prispel sumou 12 900 korún, župný úrad daroval 5 000 a prezi­dent Masaryk poslal 10 000 korún. (Gerát 1997, s. 12)

Zápisnica z rokovania MO MS v Čadci z 15. februára 1925 prináša svedectvo o uznesení, ktoré vydal miestny výbor a ktorý konštatuje, že sa odkladá postavenie pomníka Jánovi Palárikovi, ale bude sa realizovať stavba divadelnej dvorany. Na návrh Kľačanského vtedy taktiež toto valné zhromaždenie poslalo ďakovný telegram prezidentovi republiky T. G. Masarykovi, ktorý na stavbu Palárikovho domu poskytol čiastku desaťtisíc korún. Telegram znel nasledovne: „Členovia Miestneho odboru Matice slovenskej nadchnutí synovskou láskou k Vám, pri skladaní holdu ďakujú za Váš najmilší dar v prospech nášho kultúrneho domu na Kysuciach. Vo Vašom vznešenom čine vidíme prejav otcovskej lásky voči kysuckým Slovákom.” (Kubík 1980, s. 41)

Celá táto suma, aj so skromným príspevkom od prezidenta, však predstavova­la ani nie tretinu nákladov na stavbu. Ani tento vysoký rozdiel čadčianskych matičiarov neodradil.

Vybudovanie a otvorenie Palárikovho domu v Čadci

Množstvo financií, ktorými na účel výstavby Palárikovho domu dosiaľ matičiari disponovali, boli stále nedostačujúce. A tak hneď po položení základ­ného kameňa, ktoré sa konalo 20. júna 1926, sa pobrala delegácia vyjednávačov v zložení Dr. Hranec, dr. Kállay, Jaroslav Vojáček a Štefan Lacko do Martina vybavovať v tamojšej Štátnej sporiteľni pôžičku 310 000 korún. Zaručilo sa za ňu ústredie Matice slovenskej, ktorému sa však zase zaručili členovia čadčianskeho výboru vlastnými majetkami. Pôžičku mali splácať ročnými splátkami vo výške 31 tisíc. Stavbu projektoval architekt Eduard Dávid z Českého Těšína a výstavbu zabezpečovala firma architekta Václava Kadleca z Karvinej. (Gerát 1997, s. 12)

Základný kameň na stavbu bol slávnostne položený 20. júna 1926. Na slávnosti bol prítomný aj tajomník Matice slovenskej Štefan Krčméry. K spomínanému slávnostnému kladeniu základného kameňa Palárikovho domu v Čadci vydal MO MS v Čadci vyhlásenie pod názvom „Budúcim pokoleniam!”. Na tejto slávnosti tajomník MS Štefan Krčméry o. i.  uviedol: „Dielo, ktoré dnes tvoríme v tomto kraji, je dielo obetí a tak obsahom najkrajšie. Zviera obetovať nevie. Človek malého ducha, človek slabúch. Obetovať vedel Kristus, obetovať vedeli jeho učeníci, obetovať vedeli také vzácne postavy histórie, obetovať vedel váš Ján Palárik, Ľudovít Štúr a jeho družina a tí, ktorí postavili kedysi Maticu slovenskú, obetovať vedel Masaryk, Štefánik a všetci, ktorými silu svoju, panstvo svoje ukázal duch! Ľudský duch tvorí a tvorí, obeťami schopný je veľkej tvorčej myšlienke obetovať prácu i všetko.

Rodáci čadčianski, vy priúčate sa vláde ducha a priúčate sa tak, že už i môžete byť učiteľmi mnohých iných. My z Turčianskeho svätého Martina, z mesta mnohých obetí a minulosti, prišli sme sa potešiť s vami radujúcimi, že sa vám dielo ducha darí.

Dielo vaše nie je dielom jedného človeka. Sotva máte medzi sebou človeka takého, ktorý by ho z vlastných síl mohol stvoriť a venovať národu. Je dielom spoločnej obete: je dielom svornosti…” (Kysucká Trúba 1926).

A potom už nastali dlho očakávané stavebné práce.

Čadčania vlastnoručne vyrobili 193 200 tehál v hodnote 45 585 korún. Kto mohol, pomohol drevom, furmankou. Spoločne dokázali priam neuveriteľné: pol roka po začatí stavby, v zime 1926/27 bola už stavba pod strechou a v auguste 1927 bola odovzdaná do užívania. V zápisniciach MO MS v Čadci z tohto obdobia to potvrdzuje aj zápis, v ktorom sa oznamuje: „Stavba pokračovala tak, už 27. augusta 1927 Palárikov dom začal plniť poslanie, akému ho horlivci za osvetu a kultúru ľudu Kysúc určili. (Kubík 1980, s. 109)

Práve 29. augusta 1927 sa zasadnutie matičného výboru konalo už v novostavbe. Na dome však bolo ešte veľa práce, ktorých zavŕšenie si vyžiadalo ešte celý rok času. A tak sa slávnostné otvorenie konalo až 7. októbra 1928, v rámci osláv 10. výročia vzniku Československej republiky.

Účelovému určeniu stavby zodpovedalo jej dispozičné riešenie. Hlavným priestorom bola viacúčelová sála s javiskom s kapacitou 300 sedadiel. Pri javisku boli dve šatne pre hercov. Sálu bolo možné využívať na divadelné i kinematografické predstavenia a taktiež na spoločenské zábavy. Rovnobežne s veľkou sálou bola malá sála, ktorá sa využívala najmä na telovýchovné cvičenia a po otvorení širokých dverí, ktoré ju spájali s hlavnou sálou, slúžila na stolovanie účastníkov tanečných zábav. Príslušenstvo sály tvoril priestranný vestibul so šatňou a WC. Bol tu i ne­veľký byt pre domovníka a kancelária miestneho od­boru MS. Nad vestibulom bola kinokabína. V suteré­ne stavby bola kotolňa ústredného kúrenia.

Palárikov dom teda stál. Neznamenalo to však koniec, zavŕšenie úsilia miestnych aktivistov a patriotov mesta. Palárikov dom teraz symbolizoval a vyžadoval ešte väčšie pnutie a viac práce.

Začína sa etapa aktívneho napĺňania vízií.

PALÁRIKOV DOM DO ROKU 1989

Najrozvinutejšou aktivitou MO MS v Čadci sústredenou i do priestorov novovybudovaného Palárikovho domu bola činnosť ochotníckeho divadla. Divadelné predstavenia pokračovali v započatej tradícii, ktorá sa datuje od 8. januára 1898, kedy sa v Čadci uskutočnilo prvé divadelné predstavenie, ktoré zinscenovalo hru O. M. Horváthovej pod názvom Slovenská sirota.

Rané obdobie činnosti (1928 – 1938)

O divadelnícke aktivity sa zaslúžil najmä divadelný súbor Palárik, ktorý vznikol v roku 1925 zjednotením dovtedajších ochotníckych divadelných spolkov. Z najvýznamnejších inscenácií Palárikovho súboru možno spomenúť hry Strídža spod hája, Náš pán ministerJánošík, inscenované ešte v roku 1926 a 1927. Čadčania si mali možnosť pozrieť aj inscenované Stodolové hry Bačova žena (1928), Jožko Púčik a jeho kariéra (1931) a Kráľ Svätopluk (1932). S touto hrou sa dokonca Palárikov divadelný súbor umiestnil na treťom mieste na súťaži ÚSOD v Martine. Nasledujúci rok sa s hru Mariša ten istý súbor z Čadce na tejto súťaži umiestnil na štvrtom mieste. Úspešní boli však divadelníci z divadelného súboru Palárik z Čadce aj v nasledujúcich ročníkoch. V roku 1934 získali piate miesto za hru Keď múza štrajkuje, nasledujúci rok boli tretí s hrou Jazdná hliadka, v roku 1937 získali štvrté miesto za inscenáciu hry Biela nemoc. V obsadení hier sa najčastejšie objavujú mená Mária a Elena Gábrišové, Štefka Glováňová, Aurélia Schrenkelová, Margita a Mária Urbanové, Ondrej Jariabek, Ladislav Hulita, Jozef Kika, Ladislav Michalus, Pavol Soviar, či Jozef Kubík. (Gerát 1997, s. 21)

Múry v Palárikovom dome poskytovali priestor aj ochotníkom z ostatných obcí horných Kysúc. Tu sa taktiež od roku 1936 začali organizovať aj divadelné preteky, ktoré sa pravidelne konali až do roku 1949 a ktorých súčasťou boli i režisérske kurzy. Najčastejšími účastníkmi týchto pretekov boli amatérski divadelníci z obcí Skalité, Čierne, Svrčinovec, Turzovka, Makov, Raková a Oščadnica.

Matičiari v Čadci však okrem divadla v Palárikovom dome pravidelne usporadúvali i filmové premietania. Tie sa tu konali pravidelne štyrikrát za týždeň. Ich organizátorom bol Imrich Polák, ktorý túto činnosť vykonával bezplatne a tak mohli byť filmové predstavenia zdrojom príjmov, z ktorých sa uhrádzali nielen bežné výdavky, ale postupne sa pomaly splácal i dlh na vybudovanie Palárikovho domu.

Filmy v tom čase sprostredkúvalo asi 50 požičovní. Kino Palárik malo zmluvu s takmer polovicou z nich. Až do polovice tridsiatych rokov boli premietané filmy nemé. Prvé predstavenie so zvukom bolo zaznamenané 27. a 28. júna 1934. Vzbudilo nadšený ohlas publika. V roku 1935 sa tu odohralo 271 filmov.

V Palárikovom dome sa však konali i ďalšie podujatia. Medzi významné činnosti sa v tom čase počítali i telovýchovné cvičenia, ktoré sa v Palárikovom dome konali štyrikrát týždenne a prevádzali sa v malej sále. Organizovali ich telovýchovné jednoty Orol a Sokol.

V palete činností, ktoré v tomto období prebiehali v Palárikovom dome v Čadci, nemožno opomenúť aj hudbu. Nacvičovali sa tu predovšetkým melódie k operetným predstaveniam, ale aj samostatné hudobné programy. V roku 1938 sa zaznamenáva i činnosť dospelých speváckych súborov z Vysokej nad Kysucou, Oščadnice, Čadce detských spevokolov z Makova, z meštianskej školy v Čadci a dokonca z osady Rybáre pri Turzovke. (Gerát 1997, s. 26)

V Palárikovom dome tiež pôsobila aj knižnica, ktorú viac ako 15 rokov viedol učiteľ Michal Kassai. Knižnica však počas celej svojej existencie trpela nedostatkom toho najpotrebnejšieho – knihami. V roku 1929 bola v Palárikovom dome zriadená čitáreň.

O najrozvinutejších činnostiach a aktivitách, ktoré v tomto období prebiehali v Palárikovom dome svedčí i záznam z roku 1938, podľa ktorého sa tu za prvých desať rokov od otvorenia Palárikovho domu konalo 6 072 podujatí. Z tohto počtu tvorilo 124 divadelných predstavení, 23 výstav, 13 kurzov, 30 prednášok, 487 skúšok divadelných a 160 hudobných, 2 422 telovýchovných cvičení a 2 370 filmových predstavení. Ostatné tvorili schôdze spolkov. (Gerát 1991, s. 2)

„Vojnové” obdobie aktívnej činnosti (1939 – 1949)

Aktívna činnosť a kultúrny pohyb v Palárikovom dome neustal aj v čase vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Existencia autonómie (6. októbra 1938) a potom samostatného slovenského štátu (14. marca 1939) vyvolávali nové sebavedomie i nové nadšenie. (Gerát 1997, s. 30)

Obdobie však bolo poznačené blížiacimi sa vojnovými udalosťami, ktoré predznamenal fakt z 25. novembra 1938, kedy Poliaci obsadili polovicu obcí Skalité, Čierne, Svrčinovec až po Čadcu. Po 1. septembri  1939, keď bolo Poľsko napadnuté hitlerovským Nemeckom, boli tieto obce prinavrátené späť, no útok na Poľsko už znamenal začiatok svetovej vojny.

Nosné aktivity v Palárikovom dome do tých čias – filmové predstavenia, telovýchovné cvičenia, činnosť knižnice a divadelného súboru, však i naďalej pokračovali v nezmenenej intenzite. (Gerát 1997, s. 30)

Z významnejších podujatí tých čias možno spomenúť konanie kurzov slovenských dejín v roku 1940, čím sa mal prekonať ich predchádzajúci deformovaný výklad. Dňa 9. novembra 1940 sa v Čadci konal koncert Albína Vrteľa, čerstvého absolventa bratislavského konzervatória, čadčianskeho rodáka, neskôr i manžela libretistky a prekladateľky, dcéry Štefana Krčméryho Jely Krčméry-Vrteľovej.

V štyridsiatych rokoch sa v Palárikovom dome v Čadci konali pravidelné výstavy kníh spojené s predajom. Ich organizátorom bol vtedajší novozvolený tajomník MO MS v Čadci Jozef Kubík. V roku 1944 sa na takejto výstave predalo 183 kníh za 6 112 korún. (Gerát 1997, s. 31)

V súvislosti s knihami môžeme tiež spomenúť znovuzriadenie starej čitárne v Palárikovom dome. Čitáreň totiž zároveň slúžila i ako miestnosť na schôdze, skúšky na rôzne poduja­tia, bola tiež i šatňou pre hercov. Na valnom zhromaždení MO MS v Čadci 7. júna 1931 sa tajomník Kassai vo svojej sprá­ve o čitárni ešte zmieňuje, ale ďalej, až do začiatku roku 1936 niet o nej nijakých záznamov. Až v marci  1940 Miestny odbor Živeny v Čadci Matičnému odboru predložil písomný návrh na  znovuzriadenie čitárne v Palárikovom dome a navrhol, aby spoločnými „udržovateľmi”, správcami boli obec Čadca a miestne odbory Živeny a Matice slovenskej. Každý z nich podľa svojich možností mal znášať investičný náklad a ročnú réžiu. Návrh prerokoval výbor na zasadnutí 3. apríla 1940 pod predsedníctvom Ferdinanda Kirscha a tajomníka Jozefa Kubíka. Po dlhšej rozprave, uznávajúc potrebu verejnej, každodenne otvorenej  čitárne, sa výbor MO MS v Čadci uzniesol  čitáreň zriadiť a dopo­ručiť Knižničnej rade, aby ju zo svojich prostriedkov aj udržiavala. Výbor ďalej doporučil, aby Knižničná rada pred samotným zriadením čitárne pozvala na spoločné zasadnutie zástupcov všetkých spolkov a s nimi túto potrebnú záležitosť prerokovala tak, aby sa o tejto verejnoprospešnej akcii dozvedela aj široká verejnosť. (Kubík 1980, s. 256)

Knižničná rada návrh akceptovala a na základe uznesenia z po­rady spolkov z 1. septembra 1940 čitáreň zriadila. Prostredie čitárne bolo podľa zápisov útulné a s vkusnou výzdobou. K dispozícii bolo 61 časopisov. Návštevníkom slúžil „jazykový brúsik”, „historický kalendár” a mnoho užitočných a vtipných nápadov člena výbo­ru Jozefa Kiku. Krásnymi a hlbokými myšlienkami sa návštevníkom čitárne prihovárala na veľký panel vkusne napísaná báseň „Kniha” od Márie Rázusovej Martákovej (Tamtiež).

Výbor na svojom zasadnutí 4. apríla 1941 na Kassaiov návrh poveril jeho a hospodára Jána Hančinského, aby „sparkovali” záhradu a zriadili v nej volejbalové ihrisko, aby si tak návštevníci čitárne mohli v letnom čase odpočinúť a zašportovať. Na pomoc získali aj ďalších ochotníkov a napokon záhradu upravili tak, že slúžila zároveň aj ako letná čitáreň.  Za túto prácu a starostlivosť im výbor na  zasadnutí 24. októbra 1941 vyslovil „zápisničnú vďaku”. (Kubík 1980, s. 257)

V roku 1947 sa MO MS v Čadci podieľal aj na oslavách 125. výročia narodenia Jána Palárika. V rámci osláv prebehla i oficiálna rozlúčka s jeho rodným domom. Ochotnícki divadelníci z Rakovej pri tejto príležitosti naštudovali Palárikovu hru Drotár. V tom istom roku 7. decembra bola pri oslavách 150. výročia narodenia prvého predsedu Matice slovenskej Štefana Moyzesa na budove pri moste cez Kysucu osadená jeho pamätná tabuľa.

Rudolf Gerát v knihe Dedičstvo dedov o roku 1948 v súvislosti s činnosťou Palárikovho domu o. i. napísal: „Koncom februára 1948 – ako je známe – došlo k politickému prevratu, po ktorom sa politickej moci v ČSR chopila komunistická strana. Idea národnej svojbytnosti protirečila vládnej ideológii proletárskeho internacionalizmu. To bol dôvod na postupné okliešťovanie matičnej činnosti, najmä jej spolkovej základne.” (Gerát 1997, s. 33) Paradoxné, no príznačné na tomto konštatovaní je fakt, že ho v roku 1997, teda osem rokov po Nežnej revolúcii, napísal bývalý aktívny komunista, v časoch normalizácie agilný úradník v miestnej správe, počas zbúrania budovy čadčianskej fary vedúci odboru kultúry na ONV v Čadci (1967 – 1980) a taktiež bývalý vedúci katedry marxizmu a leninizmu na tzv. „Večernej univerzite”…

spracoval: Marián Grupač

(pokračovanie v budúcom čísle)


Použité pramene:

GERÁT R.: Dedičstvo dedov. Čadca, 1997.

KUBÍK J.: Kapitoly z kultúrneho života Čadce v 19. a 20. storočí. Čadca, 1980.

Zápisnica zo Zasadania Rady MsNV v Čadci 1975, I.,II. zv.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.