Ad marginem: Grochalová Zuzana: Mimo denníčka…

Festivalový denníček versus menštruačný kalendárik

Na margo: Grochalová Zuzana: Mimo denníčka… In: Dotyky č. 4-5, Bratislava 2008, s. 39-40.

Iná, než táto metaforická premisa ako jednej z niekoľkých dotknutých persón v relevantnom článku autorky z vyššie spomenutého dvojčísla Dotykov, mi ani nemohla napadnúť po prečítaní „pokusu” o syntetizujúcu recenziu na Literárny campus ŽLF 2008, ktorý je už piaty rok neoddeliteľnou súčasťou Žilinského literárneho festivalu. Z mojej pozície akademicky školeného teoretika umenia beriem názor slečny Zuzany ako istú snahu o prezentovanie vlastnej animozity voči hŕstke poetických nadšencov, s cieľom vygradovať svoj perfídny postoj do spochybnenia celej akcie i mojich autorských a organizačných schopností. Jej názor mi až nápadne pripomínal gradujúcu afinitu s psychickým stavom dievčaťa, ktorej mešká perióda, pričom stupňujúca sa afekcia v kompozícii jej pseudorecenzie bola priamo úmerná pocitu z túžobne očakávanej reality.

Trocha teórie:

Samozrejme názor autorky ako čitateľ beriem, nemusí každý zákonite zdieľať afirmatívny postoj k jednej, viacerými subjektami vnímanej  realite. Hlavne, ak ide o umenie, ktoré má svoje vlastné, niekedy iracionálne limity a pravidlá. Pokiaľ však sebou nominovaný kritik verejne prezentuje konkrétny, avšak prvoplánovo prioritne deklasujúci názor, mal by si v prvom rade ešte pred tým naštudovať určité fakty in situ, ako napr. sa poinformovať s donorom finančne nákladného ŽLF Vladom Michalom v literárne zaspatej  Žiline o jeho predstave konceptu literárneho campusu ŽLF.  Následne by pochopil, že nie je vonkoncom tvorivou dielňou, ale je postavený na permanentnej literárnej intervencii s cieľom byť videnou, no hlavne poeticky hravou literárnou reklamou pre obyvateľov mesta ako potenciálnych návštevníkov, lebo týždňové literárne menu bolo kreované pre všetky možné percepčné cieľové skupiny. Ambíciou bolo verejne poukázať, že prevažne domáca literatúra tu nie je len pre intelektuálnu elitu ako sa to mylne z oboch strán brehov slovenskej pospolitosti niekedy chápe. Lebo už dávno plebs pochopil a všeobecne prijal postulát, že najlepší kritik je aj tak laik nezaťažený predsudkom. Potom by sa aj slečna Zuzana azda vzdala takého alibistického pseudohodnotenia, v ktorom bol od prvých riadkov zjavný jej primárne sledovaný negativistický „drive” s jediným cieľom, a to účelovou fragmentarizáciou a vytrhávaním z kontextu zhodiť snahu zainteresovaných ľudí a podsunúť čitateľovi vyložene subjektívny, no hlavne cielene negatívny feeling, prikovaný krajným solipsizmom slečny Zuzany o dutú stenu slovenskej klubovej literárnej scény. V zhode s myšlienkami popredného slovenského teoretika umenia a semiotika Petra Michaloviča literatúru možno definovať ako isté semiotické modelovanie sveta v texte komponovaním a komponovať znamená rámovať skutočnosť. Tento rámec – frame nám umožňuje niečo vidieť, niečo si všímať, ale zároveň nás núti podvedome si niečo nevšímať. Netrápi nás to veľmi, pretože si ani neuvedomujeme, že niečo nevidíme. Zámerne som to spomenul preto, lebo evidentne slečnu Zuzanu v jej festivalovom denníčku netrápil tzv. syndróm slepej ovce, ktorá vidí len to, čo sa jej momentálne hodí a skomponovala si vlastný rámec festivalovej reality. Otázkou zištnej povahy umeleckého diela, resp. umeleckej akcie sa zaoberá aj ďalší významný  teoretik umenia Ján Bakoš, ktorý hovorí, že do seba „implikuje konkrétne prostredie, s ktorým vopred počíta a jeho podstata je funkcionálna, je „predmetom” vytvoreným z veľmi konkrétnych pohnútok a pre konkrétne účely a potreby.” Profesor Bakoš nás nabáda aby sme sami seba neklamali mýtom sebarealizácie, sebavyjadrenia a potreby vyjadriť pravdu aj za iných a pre iných. Funkcie sú funkciami práve preto, lebo že sú oveľa zištnejšie.

Trocha praxe:

Slečna Zuzana v závere svojej kvázi osvetovo – kritickej reflexie pribalila aj niekoľko odporúčaní ako by nás „campusákov” bolo možné vyviesť z temného lesa za jasným, literárne všeobjímajúcim a múdrym svetlom. Na margo jej prdov do vetra musím pripomenúť, že na Letavách som sa zúčastnil už dávno v čase, keď recenzentka bola ešte dieťaťom. Trnavské literárne slávnosti som tiež poctil svojou návštevou a „medokýšacke tvorivé dielne” ma sklátili už v ich rannom štádiu. Nepotrebujem tu ďalej rozvádzať koho konkrétne a ako dlho poznám jednotlivých ľudí, zainteresovaných v spomínaných literárno-umeleckých aktivitách. Kvitujem snahu o jej literárne profylaktický zámer nás nejako zdravo usmerniť, menej však jej spôsoby diagnostikovania. Slečne Zuzane ušiel ďalší, nemenej závažný praktický fakt je, že do Žiliny sa chodí už piaty rok počas októbrového termínu festivalu hlavne poeticky levitovať a gurmánsky vychutnávať všetko, čo je nejako s literatúrou späté. Od vínnych debát, syrových pochúťok, počúvaním hudby, sledovaním divadla, tanca zimomriavok na chrbte až po vášnivo opojné kriesenie nasledujúceho rána. Hlavne ide o pocit, kvôli ktorému sa aj obyčajní ľudia stanú viac ako inokedy citlivými senzibilmi, motivovaní vlastnou kreatívnou obrodou, ku ktorej dospejú hlavne oni sami.

Pointa:

To, že si do mňa kopla slečna Zuzana budem radšej brať ako istý druh nešťastne usmerneného komplimentu so spätným odporúčaním, že ak už stroho hodnotí moje „odfáknuté básne” v brakovom almanachu ŽLF 2008, mala by si v konečnom dôsledku už len z princípu občas urobiť aj vlastnú kritickú sebareflexiu svojej tvorby. Inak by do spomínaných Dotykov 4-5 neponúkla napr. svoje Balkónové scény.

Dr. Pavel Urban

 

A budeme si pod seba prdieť teplo

Dozvedieť sa o sebe, že sme delikventi s prehnaným a afektovaným štylizovaním, že sa skrývame za pózy a naše básne sú na úrovni zaľúbených SMS z web portálov pre násťročných, to by som teda bral. Vždy sme si dali, už pri počiatku vzniku našej literárnej „skupinky”, záležať na gýčovitosti a nikdy sme seba a ani iných nebrali vážne. Vcelku som teda spokojný – takú hĺbkovú štúdiu našich osobností, akú sme mali možnosť prečítať si v minulom čísle Dotykov na 39 a 40 strane, by nevypracoval ani ten najvzdelanejší psychológ.

Slečna – autorka kritického a nanajvýš erudovaného textu nám konečne otvorila oči. Ja jej za to úctivo a blahosklonne ďakujem za nás všetkých. A tiež jej ďakujem za univerzálne recepty na umeleckú originalitu. Hneď po prečítaní si tých trefných pripomienok som si pripravil svoj klátik, aby som mal nabudúce na čom písať, keď sa bude konať ďalšia z úžasných literárnych dielní klubov, ktoré ste nám nenápadne odporučili. A precvičujem si aj svoje oplzlosti. Najmä, keď sa niekedy ráno pozerám do zrkadla v kúpeľni.

Doteraz som naozaj netušil, aký som povrchný a že moje „únavné vysedávanie nad papierom” a „smolenie veršíkov a iné prapodivné aktivity” nikam nevedú. Doplním tento výrok tým, že väčšina z nás k smoleniu veršíkov pridáva aj smilnenie. To je celkom zaujímavá činnosť, ale slečne pravdepodobne neznáma. Nuž, deflorácia múz niekedy nestačí… A pod tými prapodivnými aktivitami slečna Grochalová iste myslela organizovanie literárnych podujatí pre študentov stredných škôl, ktoré si členovia klubu dovoľujú pripravovať už dobré tri roky. A iste nimi myslela aj pravidelné autorské čítania spisovateľov, ktoré usporadúvajú tiež členovia Campusu v Martine, Ružomberku, Kežmarku, či Brne.

Ale to slečne pravdepodobne nestačí. S ostatnými členmi Campusu (navrhujem operatívne premenovanie sa na Kentus, Kompost alebo Kompót) sme usúdili, že nemáme dostatočné vzdelanie na to, aby sme na takto vysokoodbornú štúdiu o nás kvalifikovane reagovali. Tak aspoň skromne na svoju obhajobu dodávame, že si radšej budeme prdieť teplo pod seba, ako do ostatných.

A aby som neporušil svoju tradíciu – teda „pózerské skrývanie sa za slová uznávaného básnika” – na záver prikladám báseň Vylieza to od Jeremiáša Kazinskeho: „Ako červ z hovna sa kľuje/ predvečerná bolesť duše/ ktorou ubližujem Tebe/ (neverím, že to vidíš)/ Ľutujem sa, áno/ mám na to všeobecné právo/ nič som/ a v Boha sa obrátim/.”

Prepáčte slečna, nechceli sme vám ublížiť.

Michal Badín

* * * * *

Napriek faktu, že som sa z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti na rozdiel od predchádzajúceho ročníka zúčastnil minulý rok bohužiaľ len niekoľkých akcií Žilinského literárneho festivalu, považujem za potrebné zareagovať na kritický článok Zuzany Grochalovej, ktorá sa vo svojej kritike zamerala okrem iného aj na literárny „campus” a jeho jednotlivých členov, osobitne na vedúceho Pavla Urbana, ďalej Michala Badina a Marcela Kmeťa. Moje meno osobitne v kritike spomenuté nebolo, no ako člena literárneho „campusu” sa kritika v podstate dotýka aj mňa. Samozrejme, každý má nárok na kritický pohľad, žijeme našťastie v slobodnom štáte, no napriek tomu si nemyslím, že autorkin prístup bol objektívny a pravdivý. Domnievam sa, že absolútne nepochopila zámer nás „campusákov”, jeho skutočný zmysel a poslanie. Je povrchné nahádzať všetkých autorov zborníku Abrakada – Brak do jedného vreca a skonštatovať, že ich literárne práce nestoja ani za to, aby sa nazývali brakom. Samozrejme, že názov bol zvolený viac – menej z čistej recesie a dovolím si tvrdiť, že väčšina autorov k tomu aj tak pristúpila. Nikto z nás sa nepokladá za geniálneho umelca a do veľkej miery sme celý festival pojali ako stretnutie sympatizantov umenia a propagáciu dobrej veci.

Členovia literárneho „campusu” boli autorkou článku titulovaní ako obyčajní pózeri, ktorí sa na niečo hrajú. S tým absolútne nesúhlasím.

Náš program bol pojatý absolútne slobodne, robili sme len to, čo sme sami vnútorne cítili, pričom sme sa nejakým spôsobom snažili osloviť prítomných občanov a vtiahnuť ich trochu do deja.

Kritiku na adresu „campusákov” som si prečítal niekoľkokrát a mám z nej pocit, akoby sa Zuzana Grochalová snažila od začiatku celú skupinu autorov len zhadzovať a osočovať. Samozrejme, netvrdím, že všetko bolo ideálne, určite je mnoho vecí, ktoré by sa dali spraviť aj lepšie, no žeby pôsobenie „campusákov” nestálo za jediné pozitívne vyzdvihnutie zo strany autorky? Navrhujem Zuzane Grochalovej, aby sa aspoň na dve noci stala súčasťou tohtoročného žilinského literárneho „campusu” a potom napísala článok, na ktorý bude mať náhľad rovnako z vnútornej, ako aj z vonkajšej perspektívy. Domnievam sa, že je dosť odvážne na základe niekoľkých zbežných pohľadov posúdiť celotýždňovú aktivitu členov „campusu”.  Nerozumiem ani odkazu, prečo by sa mali „campusáci” inšpirovať aktivitami martinského klubu Mädokýš alebo Trnavského literárneho festivalu. Osobne som sa zúčastnil oboch ročníkov Trnavských literárnych slávností a môžem pokojne skonštatovať, že ich druhý ročník sa niesol v podobnom duchu ako Žilinský literárny „campus”. Aj napriek tomu „campusáci” nemali a ani nemajú snahu napodobňovať iných, ale chcú ísť vlastnou cestou. Samozrejme, aj keď literatúra by mala byť dominantnou témou na takýchto akciách, nejde určite len o ňu. Nemenej dôležité je stretnutie s príjemnými ľuďmi, propagácia dobrej veci a spontánnosť. Ak to autorka nazýva pózerstvom, tak potom je to jej problém.

Ja osobne sa už teraz teším na ďalší ročník festivalu a pevne dúfam, že na ňom budem môcť stráviť čo najviac dní. Samozrejme s „campusákmi” a so všetkými, ktorí majú radi umenie a zvlášť literatúru.

Miloš Zvrškovec

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.