Objavujúci návrat

Objavujúci návrat

Sú rôzne návraty. Najčastejšie bývajú do detstva. Obrazy čistých, hľadajúcich, spoznávajúcich. Sladko-smutné spomínanie. Sú to návraty hladkajúce dušu, vyvolávajúce samovoľný úsmev, neraz cez slzy.

Sú však aj návraty do detstva, ktoré objavujú. Objavujú nielen samých seba, ale aj ešte nikým a ničím nezaťažené myslenie. Niečo, po čom túžia umelci. Práve v onom čírom, radostnom infantilizme sa našli Paul Klee či Joan Miró. Podstatou tohto detského sveta je výrečná jednoduchosť formy a schopnosť výrazne vyjadriť náladu. Jedno či smútok, jedno či radosť, ale vždy v rýdzej forme plnej originality. Nehľadal to vari aj Puškin? Práve tejto takmer prapodstatnej krásy sa dotýkali de Saint-Exupéry, Marshall i Saroyan. A v polovici januára 2009 sa jej mohli dotýkať aj tí, ktorí sa zúčastnili na vernisáži obrazov a kresieb detí z Detského domova z Podunajských Biskupíc. V komornej atmosfére Klubu umelcov v známej „Umelke” pri bratislavskom Starom moste ozdobili steny diela, o ktorých sa vyjadril kunsthistorik PhDr. Bohumír Bachratý, CSc., ako o spontánnych, slobodných, fantazívnych. „Je to jedna z najpôsobivejších, nebojím sa povedať, že pôvabných výstav detskej tvorby, ktorá je pekným úvodom do výstavnej sezóny 2009,” skonštatoval B. Bachratý. Nesporne. A naozaj nejde o lacné slová, akúsi povinnú jazdu pri „domováckych” akciách. Nevedno, či to bol zámer, ale naozaj treba vyzdvihnúť skutočnosť, že organizátori nepodľahli celospoločenskému trendu prinášať podobné akcie v predvianočnom období, keď sa pootvárajú srdcia a peňaženky, keď sme k sebe milší a keď všetko z detských domovov je zrazu krásne a nežné, priam zvieratkovsky prítulné. A práve tento citový odstup dal vyniknúť naozaj zaujímavým dielkam, neobyčajnému pôvabu deformácii tvarov ako výsledku vynaliezavého, hľadajúceho a spoznávajúceho detského ducha.

Skutočný človek, a o umelcoch to platí zvlášť, je predovšetkým ten, kto tvorí. A tvoriť znamená aj nevydarený úder dlátom, pohyb štetcom či sláčikom. Pri skutočnom umení nie je priveľmi dôležité, s akým osudom sa stretne ten či onen pohyb, lebo dielo sa podľa Exupéryho rodí akoby z čarovnej moci prstov. Rodí sa nielen z vydarených pohybov umelca, ale aj z pohybov, čo sklamali. Jeden sklame, druhý uspeje. Pohyb, ktorý sklamal, poslúži pohybu druhému, úspešnému. A ten privedie k cieľu i toho človeka, ktorého pohyb sklamal. A tak kto svojím umením pozdvihuje ostatných ku krásnu, pozdvihuje všetkých. I tých, ktorí hľadali, a neuspeli. Lebo ten, kto sa dotkne krásna, nájde ho pre všetkých. Lebo umenie, to skutočné umenie, je stálym volaním po ľudskosti, nepretržitou a často syzifovskou prácou na čomsi, čomu sa hovorí humanita, kultúra, intelekt. A tak sa z umenia stáva dar. Áno, dar, pretože už samotné umenie je dar. Jeho základná funkcia a poslanie je totiž v postupe ľudí k bratstvu, ktoré van Beethoven ospieval v 9. symfónii. Takéto umenie je založené na tom, čo sa od ľudí vyžaduje, nie na tom, čo sa im poskytuje. A to nás skrátka robí lepšími, citlivejšími na potreby druhého.

Nie všetko, čo vchádza do našich uší a očí, preniká aj ďalej do svedomia. Čo nie je v súzvuku s našou náladou, stráca sa. Nevedno či v ušiach a očiach a či až za nimi, ale stráca sa. No práve výstava v Klube umelcov poskytla možnosť k návratu a opätovnému nachádzaniu. Dielka detí (v niektorých prípadoch sa dokonca nebojme povedať detičiek), ktoré vznikali aj vďaka citlivému a citovému vedeniu akademickej maliarky Ľudmily Karáskovej, ktorá v Detskom domove v Podunajských Biskupiciach vedie výtvarný krúžok, pôsobili, a vôbec to nemyslím lacno (!), ako slnečný lúč. Ak totiž lúč svetla dorazí na kryštál, vleje mu novú vlastnosť. A tak, keď krása, jedno či skrytá v zvukoch, farbách, slovách, zasiahne ľudskú dušu, deje sa v nej to isté. Ľudská duša ponechaná svojmu vlastnému prirodzenému stavu je kryštál, ktorý je schopný žiariť, ale je ponechaný v tme. Keď sa ho však dotkne krása, je akoby premenený v svetlo a zdá sa, že stráca svoju prirodzenosť v jase vyššej prirodzenosti, prirodzenosti krásna a svetla, ktoré sú v ňom. A vari aj preto, či lepšie – práve preto, v spomínaný januárový podvečer, keď v Klube umelcov dozneli oficiálne, i keď úprimné reči, najčastejšie slová v diskusiách boli talent a ďakujem. Skoro by sa to dalo zhrnúť ako poďakovanie za podchytený talent. Ale aj poďakovanie nás, ktorí si naivne (či namyslene?) myslíme, že si tykáme s umením. Citlivé detské duše nám totiž ukázali, že neraz sme od neho vzdialení. Ešte šťastie, že sú aj návraty. Návraty do detstva, ktoré objavuje…

Pavol Prikryl

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.