Almanach 25 – Próza

Zuzana Lichardusová – (bijou), 1987, Bratislava

 

“Nevadí”

Priestor.
Medzi mnou a tebou.
Medzi mnou a ostatnými ľuďmi.
Rozširuje sa. Zdá sa mi to? Áno, veď som len blázon, ako mi často hovoríš.
Žijem svojimi predstavami. Ale pochop! Nie je také jednoduché, ako si myslíš, oddeliť „môj svet” od objektívnej reality.
Ja NEVIEM!, čo sa tu deje. Iba cítim. Cítim skrz svoju chorú hlavu. A nikto mi nevezme, akokoľvek sa bude snažiť a používať silné argumenty, presvedčenie, že nie je neomylné riadiť sa bezhlavo tým, čo je „správne”.
Nenávidím… nenávidím? Nie, iba sa učím nenávidieť. Cez činy, hádky, slová, vety, výčitky…
A vždy mi z toho vychádza rovnaký záver. Seriem na vaše predsudky, zaužité pravdy.
Som niekde mimo. Nevadí…

„Cesta za svetlom”

        Rytmický klepot koľají vlaku jej spolucestujúcich z kupé uspal jedného po druhom ako batoľatá. V nej však pretrvával nepokoj a hlodajúce výčitky svedomia. Aj keď od odchodu vlaku zo stanice uplynulo už dobrých šesť hodín, kŕčovité zovretie nepoľavovalo. Práve naopak. Každým ďalším kilometrom, ktorý znižoval pravdepodobnosť návratu, sa zdalo, že bojuje sama so sebou, s túžbou vstať, zatiahnuť za núdzovú brzdu a bežať popri trati smerom naspäť.
        Ktovie ako dlho potrvá, kým sa opäť dokáže ujať vlády nad vlastným životom a zbaviť sa strachu zo svojich rozhodnutí.
        Približne o polhodinu jej matka odomkne dvere a zistí, že posteľ je prázdna, mreže okna otvorené… Asi do hodiny objaví pod matracom celkom slušnú kôpku nepožitých tabliet a pospája si jedno s druhým. Všetky zdanlivo nesúvisiace udalosti posledného mesiaca pozapadajú kúsok po kúsku do premyslenej, dlho vytváranej skladačky. Na zopár sekúnd ju paralyzuje ohromenie, ale nástup rýchlych reakcií na novovzniknutú situáciu nenechá na seba dlho čakať.
        Sled budúcich obrazov vidí ako v nemom filme. Tvárou jej šklbne nervózny úškrn – ani taká geniálna ženská ako jej matka nemôže byť neporaziteľná. Vlastne za úspech pri úteku vďačí práve jej. Vybabrala s ňou jej vlastnými zbraňami. Telom jej prebehne triaška. Matka bola vždy precízna vo všetkých detailoch, dokonalá ako stroj, presnejšia než atómové hodiny. Celé tie roky presviedčala dcéru (a možno aj samu seba) o správnosti a dôležitosti dodržiavania jej starostlivo vypracovanej antipsychotickej liečby v duchu hesla: „Je to pre tvoje dobro.” Jej oduševnená snaha udržiavať schizofreničku izolovanú od vonkajšieho sveta a pokiaľ možno čo najdlhšie pod vplyvom psychofarmák vyplavila po častiach na povrch isté nedostatky.
        Schizofrenička nebola skutočnou schizofreničkou, ale iba obeťou šialenstva a manipulácie vlastnej rodiny. Časom matka spriehľadnela, a vôbec nezaregistrovala, že ešte niekto druhý vidí do jej chorých konštelácií a dokonca naspamäť pozná časy jej príchodov, odchodov, tabletiek, obeda, ďalších tabletiek…
        Možno predsa len nemala zvoliť takéto radikálne riešenie. Teraz sa jej zdá, že je naozaj len hysterický paranoidný blázon, ktorý uveril skreslenej predstave a uteká pred tými, ktorí sa jej snažia pomôcť.
        Chlapík v hnedom saku vedľa nej sa pomrvil a spal ďalej. Zmietajú v nej dipóly pocitov. Už vôbec nevie, ku ktorej verzii sa prikloniť. Robí teraz najväčšiu unáhlenosť svojho života a jej bezmocná a milujúca matka sa trasie strachom pri pomyslení na nevyspytateľnosť chorého mozgu? Alebo sa iba bojí zodpovednosti za svoje činy a nevie po rokoch cielenej deštrukcie osobnosti chytiť osud za pačesy, ukľudniť sa a pokračovať v rozbehnutých plánoch?

        Vlak stojí. Berie si jedinú tašku a bez akéhokoľvek náznaku vnútornej rozorvanosti sa stáva článkom davu. Tu. Tak ďaleko od minulosti môže začať odznova. Začne sa učiť veriť svojej pravde a nájde východ z tmy, v ktorej ju tak dlho sebecky držali …

 

„Prázdno”

        Miesto medzi „tých, čo znamenajú niečo” zostávalo preňho stále prázdne. Nedokázal vniknúť do sveta pravých hodnôt a preto sa radšej zdržiaval na okraji spoločnosti. Bol vyvrheľom fantázie a umeleckej nirvány. Teraz? Je obeťou svojich stretov s nadrealitou. Ďaleko mimo cudzej predstavy hladiny vedomia. Hlbšie než mohlo preniknúť pohŕdanie. Celý život je len fraška. Nekonečné divadlo vzťahov a tragédií. Nemá cenu snažiť sa zapájať do toho šialenstva.
        Zapálil si prvú rannú cigaretu a s každým nádychom si uvedomoval devastáciu svojho tela. Dohorievajúcim špakom pokrstil čistotu zahmlievajúceho sa plátna. Najspoľahlivejšiu inšpiráciu prinášal spánok (spánok je bratom smrti) a ešte, samozrejme, jazda v prostriedkoch MHD. Odkedy trpel nespavosťou prejazdil celé hodiny v električke číslo jedenásť. Električka sľubuje akúsi inú atmosféru ako autobus, či trolejbus. Tvorivejšiu a hlavne osobnejšiu. Ľudia sú uvoľnenejší, viac prejavujú svoju skutočnú tvár, zhadzujú vrstvu stresu. Každopádne, premávanie električkou rannými ulicami mesta má nenapodobiteľné čaro. Odtieň poézie.
        Odstúpil od čiernej diery vo vlastnom Ja. Toto nie je jednozmyselný, prvoplánový, esteticky hodnotný obraz, ale vlastná terapia. Jediný výkrik zúfalstvom presiaknutej duše. Zachytený síce neprofesionálne, ale o to pravdivejšie. Stál ako úplne nahý pred zrkadlom. Ešte viac prázdny. Nové dieťa, zmietané a obmedzované stenami vlastného tela. Prívalová vlna odniesla so sebou veľa optimistických perspektív. Zaujímalo by ho, prečo Noe rozdáva vstupenky na plavbu archou tým, čo len čakajú na príležitosť vyskočiť do ľadovej vody. Každú chvíľu ho napína a do hrdla sa tlačia zvratky. Z cigariet, z Boha, zo seba.
        O dlaždice sa roztriešti popolníkový suvenír z Paríža. Črepy hladkajú, nežne chlácholia jemnú alabastrovú líniu. Počuť zvuk roztvárajúcej sa bolesti. Od končekov prstov sa do tela rozlieva teplo a úľava. Tenkým štetcom naberá farbu života a vdychuje svojmu dielku živočíšnosť, ktorá chýbala.
        Priveľa kontrastov, priveľa nedomyslených symbolov, veľkých slov a malých obáv. Drevená medaila za dokonalosť. Úbohá snaha o recesiu. Dosť. Zbalil si veci a jeho túžba po vzdelaní spolu s týmto krokom vyhasla. Možno za niekoľko hodín precitne a zlomí sa v kŕči vzlykov a hrdzavých potokov z unáhleného rozhodnutia. Zatiaľ sa bude potĺkať nebezpečnými zákutiami a hľadať aspoň kúsok skutočnej tragédie.
Polapiť
Smietko života
Do dlaní vtlačiť
Až kým nekrvácajú
Potokmi nebohých ilúzií

 

„Pretvárka”
Pichni si
aspoň mililiter
nadšenia
Nemá zmysel
mrhať úsmevom
ktorý ponúkajú
na čiernom trhu

Hraj sa na lásku
Vákuové pusinky
ničia potoky
kyslých dažďov
Čo na tom
ty aj tak slzám nerozumieš…

“Ružovo”
Prečo nechceš so mnou
padať na dno zúfalstva
až celkom dole…
Tam, kam už ani
poníženie a pochovaná
hrdosť nedovidia?

Zachytávam sa o steny
priekopy
a dúfam,
že náhodný okoloidúci
zablúdi smerom
nemých výkrikov
dotrhanej, zbitej duše.

A prázdnym pohľadom
ho budem presviedčať:
beznádej a smútok neexistujú,
sú fantazijným prejavom
unavenej mysle.
Život je taký krásny…unavený.

“Stíhy”
Celkom nahá
skrytá tieňmi
sklamaní
a podrazov
Krčím sa
na podnose
z pozlátky

Tí neviditeľní
Posúvajú si zbierku
trefných výrazov
(Ne)vidia že pália
Uhasia cigaretu
sprisahania
o moje biele rameno
(ego)
Nevládze krvácať
ako kedysi
Krv vyprchala
ľahko ako nenávisť

 

„4 AM s rozžeraveným kúskom”
mrazivý chlad prenikajúci až do špiku kostí
mŕtve stromy
ozvena pravidelného vŕzgania niekde v diaľke
rozlievajúce sa diabolské potešenie
zo strachu a prázdnoty
pritúľ sa bližšie
vdýchni mi bozk smrti
tancujem pri rekviem pre päť zmyslov
nikotínové noci
blahoslavení tí ktorí znášajú pravidelnosť svojho dychu

 

„To horšie”

A čo moja! –
Poézia na tri riadky:
…spím
Vidíš?
Už naozaj spím.

Bola som len batožina
Občas na osoh
Plecia omínajúca
Kríže gniaviaca

Je v nej všetko
A predsa nič
Prázdna bolesť
Ľahký gýč

Mám seba
A to nie je veľa
A jediné čo chcem
Sú naše telá

Neveríš?

Ja ticho plačem
Možno že to je tak ľahšie

Tíško pssst…
Zaseknutá v polke slova
Nedopovedaná –
To som bola
A teraz?
Tak radšej nič…

 

 

 

Peter Bursa

      

UMENIE ŽIŤ V TME

 

Vonku sa zomlela dajaká šarvátka. Bili ma hlava-nehlava. Bol som ešte malý, ale pamätám sa. Utekal som domov s plačom. Ako každý bojazlivý neposlušný chlapčisko. Doma som všetko povedal otcovi. Kde ma trafili, že ma to tak silno bolí, že boli starší a podobne. Otec letmo nastrkol nemocničné šľapky, nasadil okuliare, schmatol kľúče a zišli sme dolu výťahom. Vyšli sme von, svietilo mi do očí hnusné februárové slnko. Otec sa díval priamo, ako vždy, bol rozzúrený. Spýtal sa ma: „Kde sú?” Obzrel som sa, ukázal prstom a ticho som povedal: „Za panelákom, otco!” Aj ja som bol rozzúrený. Obišli sme panelák. Na pingpongovom stole sedeli aj stáli chalani, tí ktorí mi dali strohú nakladačku. Chechtali sa, čosi si navzájom šomrali. Zašeptal som: „To sú oni, otco…” Otec, držal ma za ruku, podišiel bližšie: „Ktorý ho zbil?” Začali sa chlámať ešte viac. Otec podišiel ešte bližšie, no na zemi trčal hrboľ a potkol sa. Publikum od „nezištného smiechu” skoro popadalo z pingpongového stola a chichotanie prerástlo až do nezvyčajného chrapotu. Dav s nastrčenou rukou smerom nadol pripomínajúci koloseum bol nemilosrdný:  „Slepý foter, slepý, škuľavý, zjebal sa na zem!” Zdvíhal som ho. Oprašoval sa… Išli sme domov.

 

      Týchto situácií bolo viac, avšak na premiéru sa nikdy nezabúda. Pilotné filmy sú najlepšie, pretože sa vám zdajú byť najdlhšie. Je veľmi dobré, ale veľmi nežiadané, keď niekomu dôjde niečo akurát v tom najrealistickejšom obraze, a to, že ste bezmocný a v momente viete už ako malý chlapec, že nepotrebujete žiadne ľútostivé príhovory, ponaučenia, ani modelové situácie alebo iné vysvetlivky – hneď sú všetky veci jasné. Stojíte tam sám, za tým panelákom, cítite nesmierny tlak v hlave aj na hrudi, je vám do toho najspontánnejšieho vzlyku, je vám na vracanie z okolia, zo seba, je vám na odpadnutie, najradšej by ste sa chceli vymazať z povrchu zemského, očami malého chlapca som sa videl ako posledná, bezvýznamná špina za nechtom, do ktorej sa len tak kope a udiera, vidíte sa ako nula. S veľkým N.

      Môj otec ma nikdy nevidel, nie že by si to nemohol dovoliť, ale prišiel o zrak niekedy pred dvadsiatym rokom.  Očný glaukóm sa začal prejavovať už v osemnástich, no úplné zatmenie nastalo až o dva roky. Nebudem písať o jeho postihnutí, ani o jeho príčine, ale o ňom a o sebe, o nás dvoch.

 

      Každý deň je stále ten istý a pritom tak odlišný od ostatných v našej domácnosti. Máme vlastnú reč. Máme vlastné vyjadrovacie prostriedky ako každá rodina, a predsa je to iné.

      Roky pribúdali, dospieval som a dospieval, kradol otcovi cigarety, klamal som, že som dojedol obed, chodil do školy, popisoval otcovi, čo má na sebe oblečené moderátor v televízii, čítal mu odborné masérske časopisy až po beletriu, obzeral sa za dievčatami, kopal základy po stavbách, rozbaľoval a diktoval oznámenia Únie nevidiacich a slabozrakých, pustil sa do bitky pre každé synonymum od slova nevidiaci, užíval si radovánky na jahodovej brigáde, rozhodoval sa medzi strednými školami a tak.

     Rozdiely sa vždy začínajú prejavovať, až keď máte predpoklady úsudkového myslenia, či si kúpim bagetu alebo cigarety. Keď si myslíte, že ste na všetko pripravený, zrútia sa vám všetky sny, zrútite sa sám ako domček z karát.

    Ráno sa zobudíte, chodíte na základnú školu kúsok od domova, ešte máte polhodinu pred svojím vstávaním, to ten otcov starý hrdzavý braillovský budík vás vystrelí z postele, máte už skoro šestnásť, skúšate nové veci, idete si ukradnúť zopár cigariet, kým je otec v kúpeľni. Sadnete na WC, počujete ako otec prejde do kuchyne. Potom už je všetko OK. Vojdete aj vy do jedálneho priestoru – vždy je to ten istý cyklus činností, čo otec ráno robí, ale zakaždým ho sledujete. Nahmatá si zapaľovač, zažne plynový sporák, mlieko je už naliate v plechovom hrnčeku, začne sa hriať. Podíde k poličke, pohľadá balíček marsiek, chvíľu ich šmátra, potom zlostne cekne, sadne si na opačný koniec lavice, prisunie si popolník a výdatne si zapáli, to prvotné potiahnutie a praskot tabakových stebiel, ktorý trvá hodnú chvíľu, vo vás vyvolá nesmiernu chuť. Otec sa díva bokom, smerom k chladničke, ale zo zadymeného profilu vidieť, že sluchom sleduje syčanie postupne sa variaceho mlieka. Pritom sa ešte stihne spýtať, či ste vyspaný a pripravený do školy, či máte desiatu a či ste s mamou nepozerali dlho do noci televízor. Na všetko odpoviete, tak ako si želá, televízor, to je aj s mamou vaše malé tajomstvo.

     Môj otec je 189 cm vysoký, vlasy má mierne pristrihnuté, no dlhšie, nechal si ich tak, ako to bolo v časoch kvetinovo-lenonových, mamke sa to páči. Má zjazvenú tvár, na ktorú si každý večer dáva nejakú gebuzinu, aby sa mu pleť zlepšila. Nezlepšila sa. Medzitým ako niečo zjete i vy, idete si ešte na chvíľu ľahnúť, a keď počujete cvenganie zväzku kľúčov a lámavé rozprestretie slepeckej palice, viete, že ho neuvidíte až do štvrtej poobede.

 

     Za toho nedávneho, červeného obdobia, keď bolo aj tak každému najlepšie, otcovi, ktorý je pôvodom z Liptova a družku si našiel kdesi pri Myjave, pridelili byt ako štátnemu zamestnancovi – zdravotníkovi-fyzioterapeutovi – práve v Považskej Bystrici, kde žijeme všetci dodnes. Už zakrátko po jeho nástupe do nemocnice na rehabilitačné oddelenie si získal ľudí a začali sa o ňom tradovať chýry v znamení jeho jedinečného masérskeho remesla a techník s ním spojených. Ak by som to zhrnul, v súčasnosti je to človek, ktorý prezentuje tri osoby v jednej. Skúsený zdravotník, predseda Únie nevidiacich a slabozrakých pre okres Považská Bystrica (predtým pre Trenčiansky kraj) a môj otec. Na pracovne orientovanú emigráciu do Považskej Bystrice si nespomínam, v tých časoch som získaval ešte len tvar a biologicky sa rozhodovalo medzi nežným stvorením alebo hokejistom. Po mojom vyliahnutí, pre matku s novorodencom a ich ochrancu boli začiatky ťažké v novom nepoznanom prostredí. Otec, hlava rodiny, musel podrobne zistiť terén, čo je technicky nesmierne vyčerpávajúce a vskutku k tomu treba maximálne trpezlivú, v každom ohľade zhovievavú, silnú osobnosť. Náš byt bol a je dodnes na 13. poschodí na sídlisku Rozkvet, ktoré je na kopci v nadmorskej výške približne 150 metrov. Doprava bola autobusová, prestup cez dva spoje, jeden zo sídliska do mesta a druhý z mesta do nemocnice, najbližšia zastávka, asi 150 metrov od paneláku, všade samé znevýhodňujúce prekážky, ohrozujúce niekedy aj jeho život. Trvalo mesiace, kým sa dokázal SÁM dostaviť bez problémov do práce. Dokonca aj pre mňa, ale ako aj pre každého vidiaceho je to stále obdivuhodné, neuveriteľné až famózne.

     Aké sú pocity nevidiaceho, ako on vníma svet, ako si žije? Môj otec je nesmierne citlivý a dobrý človek, ktorý pomáha ľuďom  podobným jemu, cíti sa potom šťastný, ja to na ňom vidím a potom je mi tiež fajn. Miluje moju matku, moju sestru i mňa. V našom rodinnom kruhu som sa nikdy s otcom nerozprával o jeho postihnutí. Keď som bol menší, tak to vraj nebolo vhodné. Malo to byť asi vtedy. Pre tento počin – rozhodujúce obdobie. S otcom mám veľmi otvorený vzťah, ale toto je u nás dodnes tabu. Možno je to zlé, ale ja už k tomu nepripisujem zvlášť veľký význam a nechcem sa k tomu vracať. Ale počul som veľa variantov, že spadol z traktora, keď robil na družstve a tak, dedičného charakteru to však nie je.  

       No viem jedno, dostal ranu zhora, pýtať sa prečo je trápne, úbohé až ľútostivé a ja ľútosť neznášam, takisto ako aj on, vieme, že tu je, a sem-tam sa prejaví, ale vždy k tejto vlastnosti budeme cítiť odpor.   

      A moje pocity? Myslím, že sa zo mňa vykresala dosť silná osobnosť, ale začiatky tiež neboli ľahké. Tie každodenné pohľady a úškrny, ktoré vás tak silno bodali do hrude, úplne vás presvietili, vždy keď sa na vás niekto pozrel, ako ste sa prechádzali s otcom so zmrzlinou v rozklepaných, stuhnutých prstoch, prišlo vám až zle. Oblátkový kužeľovitý kornút slúžiaci ako stojan pre čokoládové studené potešenie praskal pod tlakom vašich nervových zakončení v palci i ukazováku. Teraz viem, že to bola iba istá etapa, ktorou som si musel prejsť, etapa, ktorá sa nejako paralelne pripája na tie všetky vývinové obdobia, etapa, ktorú nezažije každý náhodne okoloidúci. A po čase, keď ste uvedomený, ofackaný, mávnete rukou ako na sviatok práce.

 

      Najťažšia skúška, vtedy už ma prestalo baviť mávanie rukou, prišla aj tak až  kdesi v mojich sladkých sedemnástich, keď matke zistili na mozgu nádorové ochorenie, ktoré jej tlačilo na oko, ktoré jej neskôr museli vyoperovať. Keď vidíte toľko bolesti u toho najmilšieho a najkrajšieho človeka, váš svet sa totálne zmení, prevráti. Videl som všetky tie svinstvá: rádioterapiu, ktorá nezaberala a neskôr chemoterapiu, ktorá doslova z človeka vyciciavala život. Málokomu sa pošťastí uzrieť ten najhorší a najdesivejší obraz v mojom a mojej sestry živote, holohlavú mamku. Ako sa hovorí, choroba si nevyberá, je to náhodné losovanie, jeden z druhov spravodlivosti. Fascinujú ma tieto druhy.  Ale táto esej je o mojom otcovi a o mne. V týchto chvíľach som nemal pri sebe nikoho iného, iba svojho nevidiaceho otca. Preto ho obdivujem asi najviac. Keby ste videli tú silu, ako sme si my i on navzájom varievali, prali, ten zohraný tím, tá obeta, ten otcov nadľudský výkon, ako nám dával peniaze na oblečenie, ako s nami chodil na všetky tie veci, čo predtým chodievala matka a taktiež na návštevy za ňou, ako nám nosil obedy z práce. Potom po operácii prišli ďalšie komplikácie – epileptické záchvaty. Bola to hovädzím vývarom voňavá nedeľa, obedovali sme –  je pozoruhodné, že mám dodnes v pamäti tú polievku, ku ktorej som nemal nikdy citovú žalúdočnú väzbu. Jemne, so zvrašteným čelom a sklopenými ušami, som si pofukoval každú lyžicu tohto výdatného pokrmu, oproti sedela mama. Sledoval som jej gestikuláciu a rekapituláciu o úspechu domáceho jedálneho lístka skúseného šéfkuchára, ako vždy s prirodzenou pýchou na tvári. Všimol som si len kútik jej pekných úst, náhle zotnutý do ľavej strany, kde ho predtým nikdy nedala. Drvený kŕč ju premenil na živú vibrujúcu sochu. Dostal som strach. Zrazu som nespoznal svojho rodiča, ale chorobu, civiacu na mňa, cez to pôvabné puzdro prekypujúce nehou a dobrotou. Nemým pichľavým výkrikom mi šeptala, že si ju požičiava na dobu neurčitú, a ak tá všetka zábava dopadne podľa jej epileptických predstáv, tak mi ju vráti. Matka s prevráteným očným bielkom sa potom zvalila na chladnú podlahu a istú chvíľu odpudivo chrčala. Otec vytrhol kľúče z dverí, mal na nich plochý prívesok, strčil jej ho do úst, aby si neodhryzla jazyk.

Vrátila nám ju.

      Svojho otca som vtedy videl prvý a poslednýkrát plakať, držal sa, videl som to na ňom, celé mesiace nič, ale ku koncu ho to zlomilo. Slzy mu nešli dlho, ale mám ich dodnes pred očami, slzy nesmiernej trpezlivosti a vyčerpanosti.

      Môj otec je v každom ohľade výnimočný človek, takíto ľudia sa rodia raz za sto rokov, musia to mať v sebe. V súčasnosti je všetko v poriadku, všetci sme si prešli peklom a jediný, o koho som sa v tých najťažších chvíľach mohol oprieť bol môj otec. Je to veľký hrdina.

 

„Umenie žiť v tme.”

 

 

 

 

Ivan Fiedler, 1987, Nové Mesto nad Váhom

 

Špekulácie

 

Koncom februára v jednej z buniek pre sociálne slabších zredol vzduch. Vzduch dovtedy prerývaný len sírou a výparmi dreva z kachieľ dostal prírastok v podobe duše jedného z troch obyvateľov bunky, ktorých trápil hlad. Duša stúpajúca náhle k stropu sa stihla ešte pozrieť na predmet svojho vyslobodenia. Z tela pohodeného uprostred miestnosti ju

vyslobodila rozpálená panvica s praženicou, ktorá zlomila mužovi nosnú kosť. Telo v tej chvíli už nemalo viac sily vydržať ďalší úder a kosť prepustilo následne k mozgu. Mozog unavený po nespočetných návaloch lacného vína bol rád, že si môže konečne oddýchnuť. Spokojná bola tiež pečeň a zdá sa, že smrť v bunke nikoho neprekvapila. Muži sa s tým zmierili poľahky, veď budú mať pre seba viac miesta. Podobné situácie brali beztak s rezervou a silné kamarátske puto ich zaväzovalo k mlčaniu. Jediným problémom bolo telo, ktoré zaberalo uprostred stiesneného priestoru pomerne veľa miesta. Vyskytli sa tiež špekulácie ohlásiť smrť na polícii, lenže z toho vyplývajúce okolnosti nesedeli s predstavami mužov. Súd by bol iste nekompromisný a náhodu smrti by prvorado vylúčil. Nebolo by treba ani pitvu, pretože rana panvicou zdeformovala mŕtvemu nos a otlačila svoj tvar na čele.

 Náhoda to teda nebola, bola to vražda a za vraždu je basa, to muži dobre vedeli. Odlúčiť sa od seba však nechceli. Jeden by si odpykával trest v base a druhého by mohli ešte nakoniec označiť za komplica alebo by, ťažko povedať či v lepšom alebo horšom prípade, zostal na slobode a nasťahovali by mu do bunky nových spolubývajúcich, s ktorými by nemusel nájsť porozumenie. Preto si muži nakoniec povedali, že kamarátstvo dvoch je aj tak silnejšie ako kamarátstvo troch a rozhodli sa mlčať. Jediným problémom bolo teda už len to nehybné telo, s ktorým zdieľať domácnosť je nanajvýš obtiažne. Vyniesť ho z bunky by bolo veľmi nápadné, a tak museli muži pracovať len s dostupným priestorom. Tri váľandy, jedny kachle a množstvo igelitových tašiek. Priestor im mnoho možností nedával. Lenže kreativita pod vplyvom alkoholu je fluidná a odhaľuje zákutia nespočetných možností. Muži sa nakoniec rozhodli, že úctu kamarátovi prejavia tým, že ho vložia do váľandy. V čom sa líši váľanda od rakvy? V ničom, pomysleli si a vyhádzali z nej nejaké igelitky a kusy oblečenia. S mŕtvym veľa práce nebolo. Až na žltú košeľu by sa mohlo takmer zdať, že bol pripravený na smrť. Čierne rifle nosil už dlhodobo a dokonca si deň pred smrťou indulónou prebehol topánky. Muži vložili teda kamaráta do váľandy v stave v akom bol, ani zips na nohaviciach mu nezapli, veď napokon, tak si ho pamätali všetci. Váľandu zatvorili a posadili sa na ňu. Ich chrbty sa tichú minútu dotýkali tenkej sadrokartónovej steny bunky.           

– –

Bol 31. február a muži už tri dni zdieľali domácnosť s chladným kamarátom. Každé škŕknutie

v bruchu, či naznak hladu ich nútil, aby si pripomenuli celú situáciu. Spomínali na detaily,

konverzácie a na to, ako Milan pripravoval pre seba praženicu a z váľandy na neho prúdili

verbálne útoky. 

– Veru by som aj niečo zajedol.

– Neprovokuj, Cvalo, hovorím ti ne-pro-vo-kuj!

– Tak mi tam daj ešte trochu soli, nech to má aspoň nejakú chuť.

– Choď do prdele, Cvalo.

Cvalo sa postavil a pristupoval ku kachliam. Tretí muž ležal na posteli a sceľoval sa po

alkoholickom excese. Milan stál na linoleovej dlážke, v ľavej ruke panvica, v pravej lyžička a

miešal. Vrela v ňom zlosť predošlej chvíle a násobila sa zlosťou predošlých dní. Cvalo svojím

konaním narúšal pokoj bunky. Krúžil po miestnosti s rukami za chrbtom a rozopnutým

zipsom na nohaviciach. Osudným sa mu stal moment, keď sa naklonil ku kachliam

a privoniaval jedlo. Milan prudkým pohybom zvrtol panvicu, z ktorej sa rozlial žeravý olej

a uštedril Cvalovi ranu do tváre. Ten, už ako vieme, zostal nehybne ležať na zemi.

Výsledkom varenia bol teda olej na dlážke a prázdno v žalúdku. Preto si muži spájajú celú

situáciu s chýbajúcim jedlom. Cvalo umrel s prázdnym bruchom. Muži však na neho nezabudli, nielen preto, že jeho prítomnosť začínali aj cítiť. Cvala si uctievali vysedávaním na jeho lôžku a pritom ticho popíjali ríbezľové víno. V žalúdkoch im podchvíľou vyhrávalo, veď nejedli. Rozhodli sa na znak úcty tiež pôstiť, i keď situácia s pôstom, či už dobrovoľným alebo nedobrovoľným, beztak počítala. Prvý deň bol najťažší, druhý bol nahradený vo veľkom množstve stravou tekutou a v tretí deň, keď muži sedeli nad Cvalom, jeden z mužov prehlásil:

– Mali by sme už niečo zjesť.

– Asi máš pravdu.

– Vstaň, Milan. Vstaň, hovorím ti.

Milan sa postavil k oknu a zobral z parapety škatuľku cigariet. Jednu vytiahol a pripálil si.

Keď videl ako jeho spolubývajúci kamarát otvára váľandu, otočil hlavu a pohľad upriamil von

z okna. Fúkal chladný a silný vietor, ktorý miestami zapišťal a opieral sa do skla. Milan

znervóznel. Z úst vyfukoval dym v rýchlejších intervaloch ako obvykle. Vlhké prsty ľavej ruky trel o seba. Potom ruku vložil do vrecka nohavíc a pohrával sa s genitáliami.

– Je tam?

– Je, Milanko, je.

– A celý?

– Celý veru, celý.

– Zavri tú válendu, ideme jesť!

Milan zahasil cigaretu do poháru od zaváraniny. Otočil sa od okna a kráčal ku kôpke igelitiek.

Z jednej z nich vytiahol zelenú konzervu bez etikety a z vrecka kabátu nožík. Konzervu položil na parapetu okna a nožík zaboril do krehkého plechu. Opísaním kružnice z nej vyrezal veko. Vo vnútri bola hnedastá tuhá hmota. Milan natiahol ruku s konzervou ku kamarátovi.

– Daj si prvý.

– Tak ukáž, ale dúfam, že si zub nevyjebem… Muži vyprázdnili konzervu behom chvíle. Studený, chladný vietor sa stále opieral do bunky pre sociálne slabších a rozfúkaval dym z komína. Vo vnútri bolo teplo, porozumenie a miešaniny viacerých pachov a vôní.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.