Almanach 25 – Poézia

Tomáš Hrubý, 1987, Sereď

 

Utajený volajúci

 

máš 18 a hlavu plnú snov

čo na tom

že sa z nich nič nenaplní

 

netrpíš ženofóbiou len

vyzuješ si topánky a ideš ďalej

životom

a bosý

 

boli časy keď si flákal španielčinu

boli čo na tom

dnes sa to vraj nosí

 

básne začínaš slovom povedala

nasleduje kopa že

a namýšľaš si

že si básnik

 

nazval som ťa gaštanko

pre gaštanové vlasy

raz keď si ich prefarbíš na červenú

budem nahratý i keď zbožnujem krv

najradšej však modrú

 

zatiaľ máme kopu času a všetko ide ku dnu

 

ty

tvoje sny

a fantázie

také ľudské

v kontraste s denným

stereotypom a chimérami

ktoré stále unikajú a ty

nevedno prečo

sa stále za nimi plahočíš

 

aký je tvoj dôvod vstať ráno z postele?

naplnenie živočíšnych pudov a potrieb?

kladenie nezmyselných otázok?

 

trtkanie ťa už beztak nebaví

aj keď by si si dala od kolegu povedať

samozrejme môjho

 

raz budem teoretickým fyzikom

a možno ti vysvetlím

že svet nezanikne v 2012

ale o 15 miliárd rokov

a polemizovať o tom čo by bolo lepšie

bytie či nebytie

bude snáď bezpredmetné

 

aj potom

prídeš domov a budeš búchať

lebo si si zabudla kľúče

 

ľudia túžia po zážitkoch

aby mali istotu že žijú

tak im ich dajme

 

čo na tom že už nie som bohom

a lucifer ma má v pekle ako ventilátor

aj to je už len obohraný vtip

 

poď poďme si zatancovať valčík

Handelov svadobný pochod

alebo ktorýkoľvek iný

zlatko

 

možno prídeš na to, že ma prešla sláva

v bare čítam béčkový román

pijem kávu

a rýmujem tak ako vraví tráva

gramatickým rýmom

 

roztopil sa snehuliak

čochvíľa je tu marec

apríl a potom máj

 

lásky čas

 

pustím si narodeninový masaker

a budem dúfať že splachovač na záchode opäť neodíde

a mať písmo psychopata ktorý píše

niečo podobné denníkovým zápiskom

 

nemožno milovať niekoho

kto pije 2 litrovú kolu za 30 centov

 

keď ťa prejde chuť na pokračovanie ilúzie zmyslov

menom život

pošli mi textovku s tvojím menom

ja si potom tie správy už pozriem

 

nie vôbec nie som sarkastický a nepíšem len vtedy

keď pijem

 

 

There is a winter in my heart so freeze and cold and utter dark.

Z nových reprákov 5.1 hučí Sirenia a ja mám pocit, že všetko je tak dobre.

 

Fajn.

 

Už nemáš krámy a pozeráme Čistú dušu a ja mám na háku, že by som nemal používať

odkazy na literatúru a umenie, lebo to môže vyznieť ako autorské predvádzanie sa,

nemusí, ale môže.

 

Čo na tom,

že počúvaš metal

a vieš čítať z ruky.

 

Čoskoro ťa jebne,

povieš, dosť ma to vezme,

a tak budem hulákať drísty do takej,

čo nečíta z ruky.

 

Zazvonil telefón.

Omyl.

 

Vážne. Omyl.

 

A u mňa stále hrá Xandria a jej

We are crazy, but who cares, to our heaven there are stairs…

 

Dobre. Dobre.

 

 

 

 

 

 

Richard Miške, 1983, Prievidza

 

Koniec rozštiepených končekov

 

Dávam ti dotazník,

(Máš ma rada?)

vždy pobozkáš poslednú možnosť.

Dávaš mi chrobákov,

vyžrali mozog zo srdca.

 

Kaluže po snehuliakoch

sa stali potravou

pre trikrát pokosenú trávu.

 

Umrela

bez nášho milovania.

V podstate

bola panna.

Štvrtej

to nemôžeme urobiť.

 

Držím sa tvojej komplikovanosti,

už len končekov,

ja sa nepustím,

horolezci môžu ísť do riti.

 

Dvakrát si to podčiarkneš.

Pre krásu, pre rozum.

Ty to pochopíš.

Cvak.

 

 

 

Jana Holubčíková, 1981, Bratislava

 

tušenie

 

dopil si do dna

vývar z letargie

a mal si náhle sucho v ústach

čuduješ sa

že si v posteli zabudol položiť dôležitú otázku

o jej pehách

lenže keď ty tie premeny atmosféry

vždy len zatušíš

 

ju

 

rozbiješ ju ako pohár o stenu

od radosti zarinčí

ty spľasneš ako dôchodca

a meravo si spomenieš

že si sa chcel napiť

 

 

diferencia

 

deň pochrúmal minúty

ako slané mandle

niekto sa z nich rozkašľal

iným bolo málo

 

 

 

 

Tekla Hornaková, 1981, Brusel

 

Japonka

Šepkal som ti to s láskou,

moja šikmooká kurvička.

Keď malé biele prsia

svietili v teplých tvrdých dlaniach.

Prštekmi si vrastala do podkožia môjho tepu,

stekali kvapky perlového mora.

Stonali steny.

Sama mi ponúkla lono

čierne ako pramienky jej ebenových vlasov.

Bolo to ako modlitba, ktorú si vyslyšala,

ty, tisícročná milenka cisárov,

gejšaaá.

Slovko vášne, vzdych.

 

Šepkal som ti to s láskou,

moja šikmooká kurvička.

 

 

 

Miroslav Búran, 1978, Jablonica

 

ešte nie

 

si zvädnutá
a z rúk ti vyteká asfalt

 

chceš ma dosiahnuť
navliecť mi oči

do zlata
zamrznem

noc je posvietená mnou
a ty splývaš s bielobou

dnes

 

 

 

 

 

Zuzana Csépeová

 

Hra na hada

 

Malátna záťaž, páľava,

lampa čakania zhasla.

Dlaň na tamtam,

klam,

láska blázna,

zlatá karavána nadania.

Sťa brat za brata

hlava pajáca padla,

strata kata, ach.

Vrah naháňa strach.

Asanácia, prach.

Hrach hádzať na matrac?

Hlava plná blata –

mama, rata!

 

 

 

Robert Jambrich, 1982, Praha

 

Choroba

 

pozri

ako som si ťa nakradla

kúsok po kúsku

do zrkadla

od tejto chvíle

niet cesty späť

som dôsledná

vyhovieť?

zabudni

nemáš poňatia

s kým máš tú česť

darmo mi natrháš kvety

ešte nevieš

že patríš do smetí

darmo mi našklbeš

svoje vlasy

ešte ťa budem stáť veľa síl

 

ver mi

už teraz sme pár

neoddeliteľný

proti tvojej vôli

viem ako ťa bolím

čo myslíš

prečo som si vyhrnula

rukávy

mne nestačí vyhrať 1:0

to zo mňa nespraví

fenomén

musím mať stovky mien

na svedomí

jeden po druhom

prídem ich zlomiť

 

Nič sa nedeje

som na smrť znudená

ty na smrť studený

fajn

nechám ťa odležať

v prúde dní

si surový polotovar

budem pri tebe bdieť

pohotová

ako prvá žena

nezaslúžená

a pristará

ty oštara

 

 

Poznám ťa

na milimetre presne

tvoje tiesne

prípitky vankúše a kosti

prechádzam sa po nich

dennodenne

bez ľútosti

dokola

vychutnám si ťa

do poslednej kvapky čokolád

čo leží v tvojich útrobách

som hnusoba

 

Budem prvá

ktorá ti prezradí rozuzlenie

viem

to slovo už len zle znie

oceňujem tvoju chuť

podarilo sa mi nastoknúť

na tvoje telo

podíď bližšie

len smelo

pozri

ako sa na teba príšerne podobám

to som ja

tvoja choroba

 

 

 

 

Lenka PIETEROVÁ

 

Pokora

 

Mladá sestra

s deravým chlebom

                        v rukách,

nevediac, či má

hrdo stáť

a či bolestne kľačať,

si unavená sadá.

 

 

Organy

 

Týčite svoje hnáty

a ako výkričníky

našich hnutí

bdiete nad spánkom

            každodenným.

 

Súmrakov nocí –

súmrakov moci

                    muky

opäť raz vyspievate,

tak že sa

nečin nám zhnusí.

 

A keď hrôza

sa poberie späť

za hradby z piesku,

opäť raz

sa uložíme k spánku.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.