Robert Kačeňák
KLIN KLINOM VYBIJEŠ
Moira dlho mlčky pozerala na dohorievajúci konček marlborky, hladký modrý dym spočiatku stúpal rovno hore, potom sa začínal vlniť, nepatrne, stále viac a viac, až sa nakoniec stáčal v chaotických víroch. Pokúšala sa zastaviť nepatrné chvenie svojej ruky, aby sa cigaretový dym celkom vyrovnal, no nedarilo sa. Zakaždým sa rozsypal, rozplynul. Ako môj život, pomyslela si. Poslednýkrát si krátko potiahla a rozpučila ohorok v popolníku ako odporného švába.
„Veľmi mi nechutí, vtedy si vravím, že to bola zbytočná cigareta,” povedala kolegyni čupiacej pri stene vedľa nej.
„Zápal si ešte jednu,” odvetila bezfarebne žena a vyfúkla dym k zemi.
„Klin klinom… to poznám,” povedala Moira a akoby neochotne vytriasla z krabičky ďalšiu marlborku.
Obe sestričky oblečené v modrom s bielymi zásterami čupeli opreté o stenu, na tmavom medziposchodí vedľa chladných plechových dverí, kde sa polotajne, polooficiálne uchyľovala tretina nemocničného personálu na „pokurku”. Dym z cigariet len zľahka prekrýval pach kolomaže zo súkolia výťahov v strojovni za stenou. Moira s Helenou chlípali kávu z jedného veľkého pohára s kresbou domčeka a slnečnej zelenej lúky. Vonku za oknom snežilo tak husto, až sa ich tváre strácali v šere. Občas sa priblížili kroky a vedľa nich sa rozhorela ďalšia cigareta. Bola to len ďalšia z kolegýň. Lekári si pofajčievali sediac v pracovniach.
Moira si pripálila cigaretu a nazrela do krabičky.
„Hjustn, máme problém, ostala mi už len jedna,” povedala tónom, ktorý naznačoval, že nečaká odpoveď.
„Dnes sa to vlečie.” Sestrička vedľa nej si odfúkla z čela neposlušné vlasy.
„Aj tak nie je kam ísť, vonku je strašný nečas.” Moira mávla neurčito vo vzduchu rukou, akoby chcela naznačiť nejaký smer, ale potom si to rozmyslela.
Helena skúmavo pozrela k špinavému oknu, za ktorým sa rozmazávala vedľajšia spustnutá budova v sychravom šere. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa blíži Ježiško.
„Máš už darčeky?” Spýtala sa Moira.
„Sviatky idú mimo mňa. Ty vari ešte veríš na Vianoce?”
„Áno verím, samu ma to prekvapuje.”
„Aj tak ich nemám pre koho kupovať.” Odvetila slobodná kolegyňa, ktorá k Moire vzhliadala trochu ako ku skúsenejšej a trochu ako k žene, ktorej príkladu sa treba vyhnúť a poučiť sa z neho.
Možno je problém práve v tom, pomyslela si Moira a hasila ďalšiu cigaretu. Krútila postláčaným ohorkom, tisnúc ho na stenu popolníka silno a oveľa dlhšie ako obvykle. Ani táto marlborka nechutila. V jej prípade to znamenalo, že onedlho dostane menzes.
„Čo povedal malý, že si znova v sobotu večer v práci?” Spýtala sa kolegyňa.
„Našťastie aspoň to je vyriešené, vzal ho na víkend bývalý, bol teraz na rade.”
Kolegyňa počkala, kým udusí cigaretu a potom aj ona zhasla zvyšok cigarety do začmudenej plechovky stojacej na podlahe. Moira sa postavila, prihladila si šaty a vybrala sa na oddelenie. Prešla niekoľko krokov, keď ju zaostávajúca kolegynka dobehla.
„Pozor, aby si si nezabudla telefón.” Podávala jej starší nemotorný model, ktorý si Moira zabudla v tme pri popolníku.
„Dík.”
„Nechceš si ho radšej uložiť na izbu?”
„Radšej ho nosím pri sebe.”
Tak ako vždy, keď vyšli na schody, Moira na chvíľu zažmurkala oslepená jasným svetlom bielych nemocničných neónov. Na rozdiel od zafajčeného medziposchodia s nízkym stropom bolo všade cítiť pach sterilnej čistoty.
Moira rozmýšľala, ako zabiť zvyšný čas v službe. Čas, ktorý mala pred sebou, sa jej zdal nekonečný. Znova pomyslela na prázdnu krabičku. Každý deň padla jedna. Rodičia jej fajčenie neschvaľovali, vo všetkom inom počúvala na slovo, bola to jediná vec, v ktorej sa nevedela podriadiť. Vždy bola poslušná.
Moira pracovala ako sestrička na internom oddelení Nemocnice H. P. Piersa už desať rokov, ktoré prerušila, len keď sa narodil Andrej a bola na materskej. Krátke chlapčenské vlasy mala prisponkované natesno k hlave, rovnako ako kolegyňa, obe sestričky vyzerali ako jedna, vrchná sestra dbala na disciplínu.
Ticho, ktoré panovalo na oddelení, bolo tichom pred búrkou. Chvíľu sa nič nedeje a potom sa zosype všetko naraz.
Nad dverami JIS-ky sa rozsvietilo červené svetlo a sestričky zrýchlili krok. Moira vošla do miestnosti a videla na posteli modrajúceho pacienta lapajúceho po vzduchu, v tej chvíli jej vo vrecku zazvonil mobil. Siahla po ňom s tým, že volanie zruší, ale pri pohľade na rozsvietený displej hovor prijala.
„Áno?” povedala.
„To som ja,” povedal mäkký mužský hlas.
Moira načúvala len na pol ucha, sledovala Helenku, ako sa snaží nadvihnúť kašľajúceho pacienta, samej jej to išlo ťažko, ale Moira sa nevedela pohnúť. Čakala na tento telefón už niekoľko dní.
Za chrbtom začula ako na JISku vstúpil primár Connely s mladým službukonajúcim lekárom.
„Prídeš?” Spýtal sa hlas v telefóne.
Moira na chvíľu zaváhala, pozeral na ňu primár, musela sa rozhodnúť.
„Áno, teraz musím končiť.” Zložila a ani nečakala na odpoveď, bolo jej to trochu ľúto, lebo sa spolu lúčili tak sladko.
„Sestrička natiahnite Syntophyllín do glukózy.” Povedal primár Connely rozkazovačne Moire, potom čo krátko prezrel dusiaceho sa pacienta.
Sestrička vytiahla zručne zo skrinky lieky, zlomila ampulku a natiahla zmes do striekačky, Robila to celkom automaticky. Nenávidela lekárov, aspoň tých, ktorý sa tvárili ako celkom cudzí, keď sa s nimi vyspala. Po rozvode prešla posteľou primára a zhodou okolnosti aj mladého lekára, ktorý slúžil. Nečakala od nich veľa, vedela, že pre nich bude len dievča na jednu noc, ale nemuseli sa k nej preto správať ako k poslednej handre.
Podišla k posteli, kde ešte stále s námahou zdvíhala pacienta jej útla kolegyňa, červená v tvári a s prameňmi vlasov padajúcimi do čela. Stiahla žilu gumeným remeňom, našla žilu a vstriekla zmes dnu. Pacientovi sa pomaly uľavovalo. Mladý službukonajúci lekár vytiahol fonendoskop a počúval ho ako dýcha. Nepozeral pri tom na pacienta, ale na do prázdna smerom k Moirinej zadýchanej kolegyni.
„Hrozí embólia, budeme ho musieť viac sledovať.” Povedal mladý lekár smerom k primárovi. Ten len mlčky prikývol. Lekári sa dorozumievali, ako by pri ňom mali sedieť celú noc oni.
Moira zatúžila znova po cigarete. Srdce jej, ešte od telefonátu, prudko búchalo. V duchu nadávala prečo má také nešťastie, práve keď zavolal sa musel stav na oddelení zhoršiť. Nevedela čo robiť.
Pacient sa nakoniec celkom uspokojil, lekári odišli. Sestričky sa vrátili na inšpekčnú izbu, kde sedela s vyloženými bosými nohami ich staršia kolegyňa Vlasta, aj keď prišla do kolektívu pred troma rokmi posledná, stavala sa do pozície nemenovanej šéfky. Rada rozhodovala za mladé.
„Niečo vážne?” Spýtala sa Moiry kolegyňa na telefonát. Dúfam, že to BOLO niečo vážne ty krava, keď si tam stála ako primrazená. Myslela si Helena.
Moira sa na ňu pozrela. Áno bolo to vážne, volal Tomáš… Túžila po jeho objatí, ako po ničom na svete. Chýbal jej každú minútu, aj keď vedela, že je nedosiahnuteľný. Zrazu si uvedomila, že letargia ktorú cítila doobeda, bola len čakaním, jej duša bola bez prítomnosti Tomáša prázdna, ukladala sa na spánok, ako šípková Ruženka, ktorú prebúdzal bozkom princ Tomáš. Áno bolo to vážne. Trčala v práci, zatiaľ čo na ňu čakal milenec.
„Malý ochorel, volal bývalý, chce ho vrátiť.” Odvetila.
„Muži…,” odfrkla mladšia kolegynka zbierajúca životné skúsenosti, mysliac si, že sa niektorým veciam dokáže vyhnúť.
„Myslíte, že ma Korky pustí?” Spýtala sa Moira, ale viac ako službukonajúceho lekára sa obávala kolegýň.
„Ani za ním nechoď, mi ťa pustíme.” Povedala matersky Vlasta.
Odľahlo jej. Rýchlo na seba nahádzala veci, zapla sa do dlhého koženého kabáta. Myslela pri tom na Tomáša, mali na seba tak málo času. Dvere na sesterskej inšpekčke sa zrazu prudko otvorili a Moira sa podvedome skryla za dvierkami skrine, akoby bola celkom nahá.
„Prišla rýchla, postrelené dievčatko, dcéra nejakého profesora.” Povedal hlas.
Nie raz sa niektorá zo sestier tajne vzdialila, keď si potrebovala niečo vybaviť, nie však keď sa oddelenie horšilo. Moira sa snažila nepremýšľať, vedela, že ju zožerú, kolegyne by ju však nenávideli aj tak, kvôli tomu, že si mysleli, že má nejaké výhody odvtedy, čo spala s polkou oddelenia. (Zveličovali.) Nevnímali jej bolesť, videli len to, že je kurva. Sami vraveli klin klinom, ale bolesť cítila len ona.
Vyšla z miestnosti, ale nezahla k východu, obzrela sa či ju dievčatá nesledujú a zahla do chodby s lekárskymi pracovňami. Zaklopala na jedny dvere.
Otvoril mladý lekár, ktorý pred chvíľou načúval dýchaniu pacienta na JISke. Miestnosť bola poloprázdna, len na stole stála otvorená fľaška s alkoholom. Prešiel po nej pohľadom.
„Koža?” Spýtal sa dvojzmyselne. Nebola to celkom otázka. Objal ju okolo ramien.
„Potrebujem súrne odísť, mám choré dieťa.” Povedala oficiálne a vymanila sa zo zovretia. Keď sa na verejnosti chovali chladne oni, povedala si, že bude ešte tvrdšia. Nie však príliš.
Lekár si sadol ku fľaške.
„Kvôli tomu si prišla?” Úsmev mu zrazu zmizol z tváre. „Hoc kedy sa sestričky vyparia a nikoho sa nepýtajú.”
„Rovnako ako lekári.” Odsekla jedovato.
„Prečo si prišla?” Spýtal sa Korky.
„Vypýtať sa.”
„Zrazu.” Povedal sarkasticky.
„Nemôžem si dovoliť prúser, som živiteľ rodiny, zabudol si?” Povedala dvíhajúc obočie, vytrhané u kozmetičky do tenulinkej čiaročky.
Lekár prižmúril oči a zamyslel sa.
„Kto ostane na JISke?”
„Helenka.” Moira sledovala jeho reakcie, nič sa na ňom nevedela vyčítať. Muži boli pre ňu vždy záhadou. „Vlasta postráži oddelenie.”
„Dobre pustím ťa, ale musíš si so mnou vypiť.”
„Inokedy.” Nechcelo sa jej veriť, že to ide tak hladko. V duchu sa modlila, aj keď nebola veľmi veriaca. Túžba po Tomášovi jej dodávala síl.
„Aspoň jeden.”
Moira podišla k stolu a postojačky do seba obrátila pol pohára whisky čo jej nalial. Potrebovala to. Lekár ju odhadoval lesklým pohľadom, potom sa bez záujmu otočil k oknu.
„Dá sa takto robiť medicína? Každého zaujíma všetko iné len nie chorý človek.” Povzdychol si melancholicky.
„Prestaň, hovoríš ako postava z poviedky,” povedala Moira medzi dverami a už jej nebolo.
Utekala dole schodmi a v polke sa musela zastaviť, lapala po dychu a aj odvaha vyprchala, akoby sa jej paradoxne po poháriku vyčistilo v hlave a ona si uvedomila, čo robí. Nedokázala však ani teraz príliš jasne rozmýšľať.
Utekala tajne za milencom nechávajúc dievčatá nech robia prácu za ňu, nechávajúc na oddelení umierajúceho pacienta. Upisujúc dušu diablovi. Zožerú ma, zopakovala si.
Kráčala ďalej schodmi a ovládala sa, aby sa nerozbehla. Aspoň sa vyriešil problém s cigaretami, pomyslela si. Jej telo sa vznášalo ako omámené.
Vonku už bola celkom tma, snežilo už len celkom slabulinko. Myslela na teplé hniezdočko, ktoré majú doma s Andrejom v posteli. Chlapec sa ešte nenaučil spávať sám, hoc ako mu dohovárala, vždy keď zhasla, prikradol sa a vkĺzol ku nej pod paplón. Ešte viac si pritiahla kožený kabát k telu a zahrabala v kabelke po telefóne, aby zavolala Tomášovi, že už je na ceste. Vtedy uvidela autobus do centra, ako zastavuje pred nemocnicou. Zavrela tašku a rozbehla sa. Zastávka bola prázdna, vystúpilo zopár ľudí. Chcela autobus stihnúť, mohla byť o hodinku skôr pri Tomášovi, nedbala na mláky. Dala do behu všetky sily, ale zdalo sa jej, že stojí na mieste, v pľúcach ju pichlo. Cigarety, pomyslela si.
Autobus ešte stále stál na zastávke, bála sa, že ako sa jej to v živote stávalo, autobus odíde až v poslednej chvíli. Nestalo sa, naskočila na schodík a prudko oddychovala. Vodič si ešte krásnu sestričku chvíľku obzeral v spätnom zrkadle a až potom zabzučalo oranžové svetielko, autobus sa pohol. Blížili sa Vianoce, ľudia boli iní.
Ledva sa vydýchala a už bola v meste, nestihla ani zavolať. Keď vystúpila šla si kúpiť nový balíček cigariet. Aby sa zbavila starého, zapálila si poslednú marlborku a pokrčenú krabičku zahodila.
Fajčila a sledovala ľudí hemžiacich sa po uliciach v nákupnej horúčke. Všade svietili farebné žiarovky, umelé ozdoby a papierové hviezdičky, len sneh v strede bulváru chýbal. Davy chodiace sem a tam ho rozdupali do mokrej hnedej vrstvy. Ľuďom tmoliacim sa pomedzi vianočné stánky postavené v rade naprostred ulice to zjavne nevadilo.
Postavila sa bokom a vytočila Tomiho číslo. Keď zdvihol zahodila zbytok cigarety.
„Ahoj už som v meste,” povedala. „Za chvíľu som u teba.”
„Si úžasná,” povedal.
„Ľúbim ťa.” Zrazu mala pri týchto slovách pocit, akoby sa znova zadýchala, ako pri behu za autobusom.
„Aj ja teba. Čo ti mám navariť?”
„Nič mojko, chcem hlavne teba.”
Niečo povedal, ale nezačula čo, lebo zrazu k nej prenikol výkrik.
„MAMI!” ozvalo sa zrazu naliehavo, čo ju celkom vytrhlo zo sveta, nevedela sa spamätať. „MAMI!!!” Stál pred ňou malý chlapec v čiapke padajúcej na oči. Zrazu mala pocit, že niekoľko zavolaní prepočula. Chlapec ju chytil za ruku. Bol to Andrej, jej syn.
„Musím končiť, pa.” Povedala a zložila telefón.
„Ahoj, Ajo,” povedala nežne a upravila mi čiapku. Vystrašene sa však obzerala. Jej bývalý nemohol byť ďaleko.
„Ocko mi kúpi samopal!” chválil sa chlapček. Vtedy ho zbadala. Vynoril sa spoza stánku s koženými výrobkami.
„Nemala si byť v práci?” Spýtal sa odmerane namiesto pozdravu.
„Skoro si ho stratil!” Vymýšľala si, ale vedela , že najlepšia obrana je útok.
„Prestaň útočiť,” povedal.
„Chybu si ako vždy nepriznáš.”
Sama sebe sa čudovala, aká dokáže byť zrazu nepríjemná, ako sa to všetko zmenilo, nielen to čo pred chvíľkou pri telefonáte s Tomášom cítila, ale aj všetko čo cítila kedysi v manželovi. Ako sedemnásť ročná sa do neho zamilovala a utiekla z domu. Rodičia so svadbou nesúhlasili, lenže ona otehotnela. Bolo to jediný krát kedy sa dokázala otvorene vzbúriť proti ich vôli a ako to dopadlo. Po štyroch rokoch sa vrátila so stiahnutým chvostom, sama s deckom.
Teraz nechcela znova zabŕdnuť do nekonečného rozhovoru, stačilo niekoľko sekúnd , aby si znova uvedomila, že dobre urobila, keď sa rozviedla. Pomaly vykročila pomedzi stánky držiac malého za ruku. Najradšej by zutekala. Zatiaľ čo Bývalý niečo hovoril, na oko ľahostajne si typicky žensky prezerala ozdoby a ľudové výrobky navešané na okrajoch drevených latiek. Nepočúvala ho. Dnes mi to nepokazíš, vravela si v duchu. Dnes mi to nikto nepokazí. Čím viac ju život bil a zraňoval, tým viac sa túžila pritúliť znova k Tomášovi.
„Ty ma vôbec nepočúvaš.” Povedal.
„Počula som to už tisíckrát,” odvrkla.
„Tiahne z teba alkohol… Kam ideš?” Spýtal sa podozrievavo.
„Čo ťa do toho!”
Nik z nich sa ani nenazdal a kráčali mestom aspoň navonok ako kedysi. Prvý kto si to uvedomil bola Moira. Dobre jej padlo aspoň raz za čas byť na ulici, ako rodina. S Ajom a jeho skutočným otcom. Trochu zosmutnela. Tomáš sa s ňou nikdy nemohol prechádzať takto otvorene na ulici, spolu sa neukazovali, dohodli sa, že svoj vzťah utaja. Mali veľa dôvodov. Sledovala Aja ako si od červeného Santa Clausa pred megahypermarketom berie darček zdarma. Na chvíľu sa cítila s dieťaťom a mužom dobre, trvalo to však len okamih.
„Kam ideš?” Zopakoval bývalý otázku.
Neodpovedala.
„Spamätaj sa Moira, spamätaj!” Zasyčal. Potom sa obrátil k synovi. „Poď Andrej, ideme kúpiť ten samopal.”
Chlapec ju zaťahal za ruku.
„Ideš s nami?”
„Nie bežte sami, mám inú prácu.” V duchu si už vymýšľala výhovorku, ktorú bude musieť zajtra rodičom povedať, keď sa vráti akože z práce a malý sa preriekne, že sa stretli.
„Dovolíš ockovi, aby znova niekedy spal v posteli s nami?” Spýtal sa Ajo predtým ako sa rozbehol za ochádzajúcim ocom.
Mlčala. Nevedela čo mu ma na to povedať. On ich opustil. Ona ho nevyhnala. Syn sa rozbehol za bývalým manželom, každý tretí krok sa pokúsil kĺzať na roztopenom snehu, nešlo to. Robil tri krátke kroky, potom tri dlhé, znova tri krátke. V morseovke by to bolo SOS.
Pozerala za nimi ako odchádzajú. Neboli ešte ďaleko, mohla ich ešte dobehnúť a pokúsiť sa nehádať a nakupovať vianočné darčeky ako ostatné rodiny. Mala Vianoce rada, ale otočila sa a zahla do uličky smerom k Tomášovmu domu.
Pri dverách krátko zazvonila a modlila sa, aby ju nikto nevidel.
„Dobrý večer pán Kyosaki.” Povedala oficiálne, keď otvoril.
„Nech sa páči. Poďte dnu.” Bolo to ich krytie pre nepovolané uši.
Hneď ako sa zavreli dvere, vrhli sa do náručia a vášnivo sa bozkávali.
Vyzula sa a odložila si kabát a potom nesmelo, ako zakaždým, vošla dnu, posadila sa na gaučovku a tašku položila na dosah. Obaja roztrasený radosťou, že sa konečne stretli, si zapálili cigarety a chvíľku mlčky fajčili usmievajúc sa a pozerajúc sa na seba, ako keby hľadali slová. Tomáš sa nakoniec uvoľnene oprel do kresla preložil si nohu cez nohu a napätie povolilo.
„Som rád, že si prišla, ako sa ti to podarilo?”
Moira mu rozpovedala všetko, čo musela prežiť kým prišla. Zbožňovala, keď sa s ním mohla rozprávať, bol skvelý poslucháč. Vysoký, ramenatý s hustými brčkavými, trochu neposlušnými vlasmi.
„Kde je Allison?” Spýtala sa nakoniec.
„Je v nemocnici s Davidom.” Povedal. „Hneď ako som mohol som ti volal.”
„Je to horšie?”
„Tak rovnako,” odvetil krátko. V tvári sa mu mihla únava.
Nechcel o tom rozprávať.
„Povedz mi ešte niečo o bývalom.” Opýtal sa Tomáš, lebo ho zaujalo rozprávanie o stretnutí na Vianočnom trhu.
„Je to pako, to stačí.”
„Neviem nepoznám ho, ale musel byť sprostý, keď nie je s tebou, si dokonalá.” Povedal hladkajúc ju po ruke, potom ju pobozkal.
„Nepoznáš ma, dosť dobre.”
„Ale poznám,” šibalsky žmurkol na jej poprsie.
„Teba si nechám,” smiala sa šťastne Moira.
„Šampanské?”
„Oslavujeme?”
„Že sme konečne znova spolu.” Otvoril chladničku a strelil šampanské.
„Nad ránom sa musím vrátiť.” Povedala, keď nalieval štedro do vysokých pohárov. Pena mu však nikdy nepretiekla.
„To nič aj tak nebudeme spať.”
„Čin čin.” Poháre o seba zacinkali ako zvonkohra pri kostole.
Znova si zapálili. Moire sa po tele rozlieval príjemný pocit.
„Prečo ťa opustil?” Spýtal sa znova.
„Nie si príliš zvedavý?” Zaškerila sa na neho. Dnes boli muži obzvlášť nejakí zvedaví.
„Chcem ťa spoznať ešte lepšie.”
Príjemný pocit tepla v Moire pretrvával, bola to nepríjemná téma, ale rada sa o tom s nikým ako Tomáš porozprávala. Akoby manžela sprítomňovala tu v Tomášovom byte, aby bol nútený sa pozerať na to, že je šťastná s iným mužom. Cítila v ohanbí napätie a vlhké teplo, vzrušovalo ju to.
„Odišiel s inou,” povedala a vyfúkla dym. “Už dlhšie to medzi nami škrípalo. Nezáležalo mu na mne.”
„Prečo si so mnou? Nie som o nič lepší,” povedal zádumčivo Tomáš.
„Si celkom iný.”
„Som tiež ženatý.” Skúmavo sa na ňu pozeral, nevedela , čo od nej čaká. Chcela sa s ním veľmi veľmi milovať. Toto mala byť predohra?
„Ty svoju ženu nikdy neopustíš.”
„Máš pravdu neopustím,” povedal po chvíľke mlčania. „Synovi nezostáva už veľa…”
„Máš výčitky? Mám odísť?” Spýtala sa ticho.
„Nie neodchádzaj, ale máš pravdu mám výčitky, som slabý. Zatiaľ čo David leží v nemocnici, ja sa teším na každú sekundu s tebou.”
„Máš ju ešte stále rád.” Povedala po chvíli Moira .
Tomáš ju chytil rozcítene za ruku. „Si úžasne chápavá, ešte som nestretol citlivejšiu ženu.”
Moira sa usmiala, ale mlčala.
„Často sa zamýšľam prečo je taká zázračná žena ako ty so mnou. Uvedomuješ si, že opakujeme presne to isté ak sa stalo v tvojom manželstve?”
„Až na to, že môj syn neumiera.” Poznamenala sucho. Naozaj? Pomyslela si. Rozhovor sa uberal smerom, ktorý sa jej celkom nepáčil. Tomáš mal niekedy zvláštne nápady.
„Rovnako ako tebe aj ty si odlúdila chlapa inej žene.” Vravel, asi sa zatvárila zvláštne, lebo ihneď zmiernil. „Nemá to byť výčitka, nie je to tvoja chyba ja som ťa stále chcel, zamiloval som sa do teba, keby som neurobil prvý krok, nikdy by sme tu spolu nesedeli. Ale je to skôr o mojom pocite viny. Premýšľam však často o tebe, čo cítiš, nehnevaj sa, všetko si hovoríme otvorene, však? Chcem vedieť či cítiš pomstu, či zadosť učinenie, či vinu. Možno len vyrážaš klin klinom.”
„Neviem, nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Je to pre teba dôležité?” odvetila.
„Ani nie, zabudnime na to,” povedal. Tiež vycítil, že atmosfére v miestnosti jeho úvahami trochu ochladla a v duchu si nadával, že sa pozabudol. Aj on sa chcel s Moirou milovať, úžasnejšiu milenku v živote nemal.
„Potom… raz… sa chcem s tebou oženiť.” Povedal vážne
„Nechcem, aby si sa za mňa oženil,” prekvapila ho.
„Prečo?”
„Je to dobré tak ako to je, potom by to už bolo iné, zovšedneli by sme si. Nechcem sa už nikdy vydať.
„Naozaj?”
„A možno hej, nájdem si bohatého podnikateľa a budem s ním mať kopu detí,” škerila sa na neho.
„Ty potvora,” pohrozil jej prstom.
„Najlepšie bude, keď všetko ostane tak, ako doteraz. Mám z partnerstva len to najlepšie a problémy ma obchádzajú.” Tvárila sa ako nevinná školáčka.
„Čo najlepšie?”
„Milovanie z tebou.”
To ako otvorene prehovorila ho vzrušilo. Naklonil sa k nej a dlho sa bozkávali. Moira vedela, že za chvíľku sa už možno začnú milovať, tak ako vždy jej zo šampanského trebalo na malú potrebu.
„Idem sa vycikať.”
„Nechoď…”
„Prečo?” Tušila čo za tým je.
„Nó…,”ošíval sa, hanbil sa to povedať.
„Čo?” Naťahovala ho.
„Možno sa nám to ešte zíde.”
„Neboj,” žmurkla. Vykĺzla mu z náruče a dráždiac jeho trpezlivosť odbehla na WC.
Sadla si na misu a pocítila úľavu. Zatiaľ čo z nej rýchlo vytekal prúd moča počula ako vedľa v izbe pustil tichú pomalú hudbu, po tele jej prešli zimomriavky.
Zrazu s hrôzou zistila že na toaletnom papieri je krv. Dostala svoje dni. V duchu škaredo zahrešila. Po tom všetkom čo urobila, bol koniec ich milovaniu. Počas menzesu s Tomášom nikdy spolu neboli. Ešte raz v duchu zahrešila. Potom jej to už bolo len ľúto.
Vošla do izby, Tomáš pomaly fajčil jednu z cigariet.
„Dostala som menzes.” Čakala ako zareaguje.
Mlčal. Posadila sa.
„No a?” Spýtal sa po chvíľke.
„Tebe to nevadí?” Spýtala sa nesmelo.
Namiesto odpovede odložil cigaretu a prisadol si k nej, objal ju a začali sa bozkávať. Vášeň tak dlho potlačovaná zrazu vybuchla v prudkej erupcii.
„Miluj ma, prosím.” Šepkala Moira.
Strhali zo seba šaty a potom ju vzal na ruky a odniesol do postele. Obom bolo jedno, že na manželských perinách zanechajú krvavé stopy. Milovali sa bez rozmyslu, divoko ako zvery. Raz a ešte raz. Vyvrcholenia prechádzali do maznania a maznanie do vyvrcholenia. Po hodine už len sladko unavene ležal a ona sediac obkročmo na ňom sa pomaly vlnila, až kým nezacítila, že sa znova prebudil k životu.
„Hladkaj sa po prsiach.” Povedal a ona bez slovka poslúchla. Natiahla sa a dráždila si bradavky, zdurené s naliatými tmavými dvorcami.
„Vojdi si prstami do vlasov,” povedal a pozeral sa na ňu až sa hanbila a zavrela oči hneď ako ich otvorila. Dvihla ruky vyššie a vypäla prsia. Videl jej hladko vyholené podpazušie, cítil ako jej po chrbte steká jemný pramienok potu.
Keby ma tak videl Ajo! Pomyslela si znenazdajky Moira.
„Udri ma,” povedal Tomáš.
„Prosím?” Spýtala sa ticho nechávajúc oči zatvorené. O niečo také žiadal prvý krát.
„Daj mi facku.”
„Ach.” Rozkošne vzdychla a zahryzla si nerozhodne do pery, ako malé dievčatko.
„Prosím udri ma,” zašepkal.
Najprv ho len slabo tľapla, druhý úder bol už silnejší.
„Tak áno, dobre,” vzdychal. Cítila vo svojej pošve, ako sa jeho úd trhol a napol. Spotené líce mal červené a oči mu žiarili vzrušením.
„Môžem teraz ja?” Spýtal sa jedným dychom.
Chvíľu jej trvalo, kým pochopila, že teraz jej chce dať facku on.
„Áno,” šepla krátko.
„Naozaj?” Spýtal sa, akoby tomu neveril.
„Milujem sa s tebou milovať,” povedala.
Tomáš sa napriahol a strelil jej cez ústa.
„Au!” Zasyčala. Skoro jej vyrazil dych, na chvíľku zabudla vlniť panvou, ale hneď to napravila.. Líce jej horelo, štípalo bolesťou, myslela na to čo jej jeho silný úder pripomenul, jej poslednú hádku s manželom, keď už dlho vedela, že má inú, že na nich s Ajom kašle, hádali sa a on ju udrel. To bola posledná kvapka. Chcela s ním vydržať, kvôli malému, tiež kvôli tomu, že sa nechcela po svojej malej vzbure vrátiť k rodičom a priznať porážku. V duchu si povedala, že podá na rozvod, len keď na ňu vztiahne ruku. Až neskôr si uvedomila, že tu hádku možno vyprovokovala podvedome ona.
Cítila ako sa celé jeho telo pod ňou naplo a úd v pošve zavibroval. Tomáš do nej znova striekal. Neovládala sa, prekvapene sledovala svoje telo, ako ním tiež prechádzajú vlny orgazmu, vyrážala zo seba nekontrolovane vzdychy.
„Ešte…ešte…,” povedala sama prekvapená svojimi slovami.
Keď ju manžel udrel rozviedla sa s ním a teraz, keď ju Tomáš fackoval raz z jednej raz z druhej strany vzrušovalo ju to, až plakala šťastím a uvolnením. Telom jej prešiel silný kŕč a ona sa zvalila na Tomášovu veľkú hruď. Objal ju mocnými rukami a ona pociťovala tak veľké uvolnenie, že začala čkať a čkanie nakoniec prešlo do smiechu, nevedela to ovládnuť, tiekli jej slzy a zároveň sa musela šťastne smiať a nakoniec sa rozosmial aj on.
V náručí napriek predsavzatiam zaspali, prebudil ich až odporný budík na mobile, ktorý preventívne nastavila, aby nezmeškala do práce odovzdať hlásenie dennej smene. Našťastie noci teraz boli dlhé. Nesmela vzbudiť ani tieň podozrenia.
Lúčenia boli stále smutné a tak ich veľmi nepredlžovali. Vonku sa brieždilo a mrzlo. Moira kráčala prázdny mi ulicami s vyhasnutými žiarovkami, šťastná a ubolená. Roztopený hnedý sneh sa konečne kĺzal. Vyfajčila cestou tri cigarety.
Odomkla ticho dvere na oddelenie, zobula si topánky, aby neklopkala a bosá len v silonkách ticho cupkala po linoleu. Všade bolo ticho, len z medzi poschodia bolo počuť šuškanie klebetiacich fajčiacich dievčat. V ostrom neónovom svetle sa jej na čiernom koženom kabáte kĺzali kvapky roztopených vločiek. Nakukla na JISku. Posteľ, na ktorej ležal pacient, ktorému sa večer keď odchádzala priťažilo, bola prázdna. Napadlo ju, že mŕtvolu už odviezli. Precupitala ďalej, rozmýšľala či sa ešte prezliekať do uniformy. Pristavila sa pri dverách do Korkyho pracovne. Ozývalo sa odtiaľ vzdychanie milencov. Spoznala Helenin hlas. Usmiala sa. Po špičkách prešla ďalej do sesterskej izby, kde spala v kresle staršia kolegyňa Vlasta.
„Ako sa má malý?” Spýtala sa.
„Lepšie, zaspal.” Povedala stručne Moira. Nenávidela lož.
Otvorila dvere na svojej skrini a pomaly sa prezliekala. Pozrela sa na seba do zrkadla či líce nie je príliš červené a položila na neho dlaň. S láskou…