ROCK AND ROLL
IRENEY BALÁŽ
(časť tretia)
NOVÝ OBJAV – SKUPINY
Šesťdesiate roky, ktoré práve prichádzali, boli v populárnej hudbe veľmi svojráznym a na samotnú hudbu mimoriadne bohatým obdobím. V Európe sa v tom čase vlastne všetko práve začalo. Zmeny, ktoré poznačili počiatočnú vlnu rock and rollu v Spojených štátoch, teraz zasiahli i mladých muzikantov a poslucháčov na druhej strane Atlantiku.
Éra skupín naviac prinášala so sebou pri samotnom hraní aj úplne odlišný prístup. Päť či šesť mladíkov, ktorí stoja na pódiu, nielen hrá a spieva, ale svoje pesničky si tiež píše a aranžuje. Skupiny mali naviac na svojej strane ešte jednu výhodu, ktorá ležala v nehudobnej sfére. Dávali publiku totiž pocit, že to, čo na pódiu predvádzajú oni, by vlastne mohli dokázať aj tí, čo sú v sále. Tejto situácii hovoria psychológovia kladná spätná väzba, ktorá spôsobuje veľmi silný vzostup vnútornej aktivity, ktorý by sme mohli prirovnať až k emocionálnemu výbuchu. Takáto vývojová explózia v populárnej hudbe zasiahla Britániu koncom šesťdesiatych rokov a do istej miery jej podľahla i obchodná mašinéria, ktorá vždy zohrávala v americkej a anglickej populárnej hudbe veľmi dôležitú úlohu.
Historka o tom, ako v roku 1962 londýnske gramofónové firmy s ľadovým pokojom odmietali skupinu Beatles, dnes znejú skoro až neuveriteľne. O päť rokov neskôr by si také niečo nemohol nikto dovoliť, nakoľko dopyt spoločnosti (poslucháčov) sa zameral na umelcov, ktorých tvorba pôsobila na konzervatívne zmýšľajúcich poslucháčov prinajmenšom, mierne povedané, rozpačito a bezradne. V San Franciscu, ktoré tiež prispelo k svetovému vývoju veľmi bohatou kolekciou nových talentov a hudobných smerov, gramofónové firmy vyplácali skupinám desiatky tisícov dolárov ako zálohu len zato, aby podpísali kontrakt. Tým, samozrejme, vznikla pre nich aj priaznivá tvorivá klíma, gramofónové spoločnosti museli, pochopiteľne, skupinám zabezpečiť i podmienky a propagáciu, takže umelci sa teraz stali sami sebe svojimi pánmi.
Aj keď dodnes tieto dobré zvyky nevymizli a vývoj populárnej hudby sa stále nezastavil, stali sa roky 1966 – 69 v jej histórii zlatým obdobím, ale o tom by sa dala napísať celá kniha. Tvorivé vrenie, ktoré vtedy prebiehalo, bolo natoľko intenzívne a živelné, že niekedy je veľmi ťažko zistiť, kto koho vlastne ovplyvnil a kopíroval. Takisto by bolo veľmi nespravodlivé prenechať všetky zásluhy iba piatim či desiatim veľkým menám, a pritom prehliadnuť desiatky ďalších skupín a osobností, ktoré pôsobili iba krátkodobo a dnes sa na nich úplne zabudlo a to len preto, že ich vtedajší prorocký pohľad bol v ich dobe nepochopený.
Preto nás vôbec príliš neprekvapí, že vývoj väčšiny umelcov prebiehal vždy podľa toho istého obligátneho scenára. U všetkých nájdeme pokojnejšie epochy a takisto etapy plné nevysvetliteľných prekvapení, vývojové slučky a kotrmelce, ako aj obdobie istého vytriezvenia, ktorého dôsledkom bol rozpad desiatok skupín a, bohužiaľ, aj niekoľko tragických úmrtí. Všetci zúčastnení patrili podstate k tej istej generácii: dáta narodenia členov Beatles, Rolling Stones či Beach Boys sa príliš nelíšia od Boba Dylana, Franka Zappu, Jimiho Hendrixa, Erica Claptona, Janis Joplinovej či Neila Younga. Bolo to v magických rokoch sixsties – na scénu síce prichádzali postupne, ale napriek tomu sa ich dráhy vždy osudovo preťali práve v tomto zlatom období, ktoré znamenalo pre každého z nich vždy určitý vrchol kulminácie.
BEACH BOYS
Ich prvá nahrávka – Surfin´ Safari – sa dostala do miestneho losangelského rebríčka už v roku 1961. Skupinu tvorili traja súrodenci – Carl (spev, gitara, nar. 1946), Denis (spev, bicie, nar. 1944) a Brian Wilson (spev, basgitara, klávesy, nar. 1942 – ako najtalentovanejší i skladá), ich bratranec Mike Love (spev, nar. 1941) a sused Al Jardine (spev, gitara, nar. 1942). Hudba, texty, športový imidž a oblečenie Beach Boys boli tým najvernejším portrétom juhokalifornského podnebia a spôsobu života, s neodmysliteľnými plážami, nekonečným letom a športovými autami. Názov skupiny znamená Chlapci z pláže; šport, ktorý sa menuje surfing, sa vykonáva pomocou dosky, ktorú na svojom čele ženie obrovskou rýchlosťou príbojová vlna oceánu. Práve táto mimohudobná identita Beach Boys sa behom prvých desiatich rokov z tvorby postupne vytrácala. Vyvíjal sa taktiež ich hudobný štýl, ale napriek tomu z neho nikdy nevymizol nepomenovateľný punc osobnosti, ktorý nemusí byť vždy iba záležitosťou jednej tvorivej individuality, ale, naopak, i pospolitosti niekoľkých ľudí dokopy.
Tento skupinový dych nebol počiatkom šesťdesiatych rokov v populárnej hudbe úplne bežný. Zvyčajný tiež nebol ani muzikantský prístup Beach Boys, podarilo sa im totiž skĺbiť niekoľko osvedčených receptov do jednej kompaktnej formuly. Používali rafinované vokálne harmónie (práve tie sa stali ich poznávacou značkou), ktoré zneli popritom ďaleko vitálnejšie a ozajstnejšie než vtedajším interpretom stredoškolského rocku. Ich sprievod mal ten istý odtieň ako nahrávky slávnych inštrumentálnych skupín (Ventures, Johny and the Huricanes) pôsobil však bezprostrednejšie. Zásluhu na tom mala i istá rytmická presvedčivosť a zároveň i jednotvárnosť, ktorá v rocku môže mať i funkčnú rolu – tento hudobný prvok si vypožičali od Chucka Berryho. Jeho štýl im vyhovoval natoľko, že prevzali a nahrali aj jednu z jeho skladieb – ich verzia tejto skladby s novým textom mala názov Surfin´ USA.
Brian Wilson získal v skupine veľmi skoro jednoznačnú tvorivú a umeleckú prevahu. Na pódiu sa síce choval pomerne placho, ale v nahrávacom štúdiu mal vždy hlavné slovo. Jedným z jeho idolov bol Phil Spector. Vďaka Wilsonovi sa časom stali z nahrávok Beach Boys záležitosti také zložité, že po technickej stránke ich nebolo vôbec možné reprodukovať na koncerte. Novinári vymysleli pre túto špecializovanú tvorbu označenie štúdiový rock. Hranicu nahrávacích možností dosiahol Brian Wilson na dvoch platniach vydaných v roku 1966. Album Pet Sounds (Zvuky zvieratiek) patrí k prelomovým dielam rockovej histórie, napriek tomu, že u amerického publika prepadol. Na rozdiel od predchádzajúcich albumov vyčnievala z neho predsa len širšia paleta nálad než koncentrovaná radosť, ktorá bola až do tej doby hlavnou filozofiou Beach Boys. Singel Good Vibration (Pohoda) sa vraj rodil v nahrávacom štúdiu celých dlhých osemnásť mesiacov! Bezuzdná zvuková fantázia tejto snímky bola taká pôsobivá, že už na prvé počutie dokázala okúzliť všetkých milovníkov experimentov. V tej dobe už Briana na pódiu zastupoval iný hráč. Okrem komponovania, ktoré pre neho predstavovalo veľkú časovú záťaž, mu v cestovaní so skupinou zabraňovalo aj jeho duševné rozpoloženie. Wilsonov perfekcionizmus prerástol až do určitého druhu paranoickej posadnutosti. Donútila ho napríklad i úplne zničiť nahrávky, ktoré sa mali objaviť na ich ďalšom albume, pretože sa obával, že nie sú dosť dobré.
Našťastie Beach Boys sa s týmito kritickými momentmi dokázali vždy vyrovnať. Ich progresívne obdobie má však dodnes charakter jednorazovej kulminácie. V neskorších albumoch sa Beach Boys nevracajú do minulosti pomocou zaužívaného klišé, ale štýlom a svojím skupinovým duchom, ktorý bol pre nich taký charakteristický.
PRÍPRAVA BRITSKEJ INVÁZIE
Šesťdesiate roky znamenajú v rockovom svete nielen „zlaté obdobie”, ale i koniec globálneho monopolu amerických hudobníkov. Rock sa začal totiž udomácňovať i v krajinách okrem USA. Prvé pokusy o domáci chov tohoto zvláštneho a neobvyklého hudobného kríženca však produkovali hudbu až príliš krotkú a nadmieru ešte poplatnú svojim zámorským vzorom.
Avšak s odstupom jedného desaťročia začala prichádzať ku slovu prvá generácia poslucháčov a muzikantov, ktorá už bola odchovaná na tvrdších nahrávkach Chucka Berryho, Jerry Lee Lewisa a Elvisa Presleyho. Rockový tep a rytmický úder im prešiel do krvi natoľko, že veľmi skoro mohli prekročiť hranice otrockého kopírovania. To sa podarilo prvý raz vo Veľkej Británii. Z jazykových a i iných dôvodov slúžila táto krajina už viackrát v histórii ako kultúrny prostredník medzi oboma brehmi Atlantiku. Tentoraz zohrala svoju rolu tak dobre, že načas ovládla i celý hudobný priemysel Spojených štátov.
V Európe spôsobila táto nová britská vlna počiatok niečoho nového. Dodnes je zvykom brať prvú rockovú dekádu ako uzavreté obdobie, ktoré s neskorším rockom nemá veľmi veľa spoločného, a naviac aj ako niečo, k čomu by nemuselo vlastne dôjsť, nakoľko to až príliš súviselo s výstrelkami bláznivých Američanov.
Roku 1955, keď britským rebríčkom vládol Bill Hallery so svojou nahrávkou Shake, Rattle and Roll, začalo partnerstvo dvoch liverpoolských školákov, Johna Lennona (9. 10. 1940 – 8. 12. 1980) a Paula McCartneyho (18. 6. 1942). O desať rokov nato boli v populárnej hudbe tou najúspešnejšou autorskou dvojicou na svete.
Roku 1958 k nim pribudol ďalší rodák z Liverpoolu, George Harrison (25. 2. 1943 – 2003). Ich skupina vystriedala niekoľko mien: zo Silver Beatles (Strieborní chrobáky) sa pre stručnosť stali Beatles. V pravopise je, samozrejme, ukrytá aj slovná hračka, chrobák by sa mal správne anglicky písať beetle, tvar beatle však pripomína beat, základný pulz tejto hudby. O dva roky nato už pendlovali medzi Liverpoolom, kde bol ich domovskou scénou klub Cavern (Sklep) a Hamburgom kam odchádzali za svojou prácou. Pravidelné vystupovanie v tunajších podnikoch, malo pre nich omnoho väčší význam, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Podľa amerického kritika Lestera Bangsa predstavoval Hamburg v tej dobe „dôležitú zastávku” a skúšobné prostredie, kde sa od skupín vyžadovalo, aby hrali pomerne hlasno, rýchlo a po celú noc. Hudobníci sa tu obyčajne nezaobišli bez povzbudzujúcich prostriedkov, pretože ináč by neudržali to drastické tempo. Aj tým, ktorí si mysleli, že nevedia spievať, nezostávalo nič iné, než sa chopiť mikrofónu, keď niekedy spevákovi zo skupiny vypovedali hlasivky. Bolo to divoké, zvuk sa stal akousi ich primárnou vybičovanou mániou a odrazovým mostíkom k nastávajúcemu útoku na Spojené štáty. V tom bol i rozhodujúci faktor, pretože podľa každého racionálneho, a to už nehovorím puritánskeho merítka, boli „prerábky” amerického rock and rollu od beatových skupín podradné, bezmyšlienkovite frenetické a absolútne neumelecké. Išlo totiž predovšetkým iba o rámus a hluk bez akejkoľvek hĺbky, za ktorým nič okrem nadšenia hráčov nestálo. Pripúšťam, že to bola dobrá stránka veci… V hudbe, v ktorej je jej hlavnou súčasťou nespútané bláznenie, predstavuje hysterická pominuteľnosť a vnútorná bezcennosť zdroj obrovskej vitality a to nie je vonkoncom až také paradoxné.” Toľko sám veľký Lester Bangs.
Určite to nie je vonkoncom lichotivá charakteristika. Tentoraz však nejde o odsudzujúcu kritiku zvonka, ale o zasvätený pohľad zvnútra, ktorý do istej miery dokumentuje, že rockoví kritici i hráči sú vždy veľmi neradi, keď niekto robí z ich hudby príliš veľké umenie a zabúda na praobyčajné korene a zdroje, z ktorých vyšla. Prílišné tzv. „zušľachťovanie” rock nikdy ako taký neznášal, pretože ho to pripravilo o už vyššie zmienenú vitalitu.
Že Beatles vtedy hrali americký rockový repertoár s nadšením, chybami a nedostatkami, ukázala i amatérska nahrávka jedného hamburského koncertu, ktorá sa na verejnosť dostala až po uvedenom Bangsovom článku. Oficiálne snímky z tej doby zachytávali Beatles len v úlohe sprievodnej skupiny Tonyho Sheridana, ktorý v Hamburgu skúšal spievať ako Elvis Presley. Spoločne nahrali i škótsku ľudovku My Bonnie. Fanúšikovia skupiny z Liverpoolu sa o nej nejako dozvedeli a keď Brianovi Epsteinovi, majiteľovi tunajšieho obchodu s platňami, začal byť dopyt po tejto nahrávke príliš nápadný, zašiel sa sám do klubu Cavern na Beatles pozrieť. O mesiac neskôr sa stal manažérom ich skupiny. V roku 1962, ktorý potom nasledoval, mala už skupina svoje definitívne obsadenie: doterajšieho bubeníka Pete Besta nahradil Ringo Starr (vl. menom Richard Starkey. nar. 7. 7. 1940 v Liverpoole). V auguste Beatles potom uzatvárajú zmluvu so spoločnosťou EMI a na jeseň vydávajú svoj prvý singel, päť rokov starú skladbu Lennona a McCartneya Love Me Do.
BEATLEMÁNIA
V tom okamihu sa veci dali do pohybu. Behom roku 1963 albumy skupiny takmer neopúšťali prvé miesta v britských rebríčkoch. Celkový počet predaných platní za tento rok sa pohyboval na hranici dva a pol milióna, čo predstavuje rekord v britskej histórii. Anglicko zachvátila horúčka, ktorej sa hovorilo Beatlemánia. V nasledujúcom roku sa táto epidémia rozšírila aj do Spojených štátov, kde dostala ešte gigantickejšie rozmery. Všetko bolo naraz úplne naopak, pokiaľ chceli americké skupiny získať obživu, museli sa v štýle Beatles aspoň česať. Keď sem skupina Beatles priletela na turné, terasu newyorského letiska zaplnilo viac ako tritisíc fanúšikov. Letiskoví úradníci vyhlasovali: „Úžasne! Nič také sme zatiaľ nezažili ani pri prílete kráľov a kráľovien.” Vtedajší britský premiér Douglas-Hume odložil kvôli Beatles svoj príjazd do Washingtonu.
Podľa bulvárnej tlače šlo iba o pomíňajúcu módu. Newyorské noviny Herald Tribune napr. tvrdili, že tajomstvo Beatles sa skladá zo 75 % reklamy, 20 % účesu a 5 % púťových popevkov. Ale aj tento omyl mal svoj rekordný formát – tvorba Beatles totiž nebola výnimočná iba svojou trvanlivosťou, ale i vitalitou, ktorá sa neustále vyvíjala ďalej a razila si cestu vpred. Beatles nikdy neišli cestou menšieho odporu – pre nich popularita bola skôr odrazovým mostíkom, vďaka ktorému si mohli trúfnuť aj na niečo viac. Väčšina ich predchodcov i nasledovníkov považovala skôr za samozrejmé žiť zo svojho dosiahnutého úspechu a držať sa svojej osvedčenej hudobnej formulky. Beatles dokonca odmietali rešpektovať aj obchodné pravidlá, ktoré vtedy vládli v populárnej hudbe a prešlo im to. Mali veľmi veľa talentu a, samozrejme, ešte aj veľa šťastia.
Dnes by ste sotva našli kritika, ktorý by na ich nahrávkach našiel nejakú podstatnú chybu. Okrem iného je to i tým, že Beatles svojou vlastnou tvorbou sami predurčili ďalší vývoj populárnej hudby. A tým na pomerne dlhú dobu stanovili aj hodnotiace merítka a limity. Jedna prednosť ich nahrávok, špeciálne tých najstarších, je zadefinovaná ich bezprostrednosťou a nefalšovanou radosťou. Podľa Lerstera Bangsa bola v roku 1964 „sviežosť spevu Beatles absolútnou zvukovou novinkou. Dnes človek s týchto raných vokálov cíti pôvabný a obnažený cit, nechuť niečo predstierať a zaobľovať akýmkoľvek spôsobom hrany emóciám, proste mali odvahu povedať úplne všetko, čo sa dovtedy v rock and rolle od žiadneho belocha nepočulo…” Toto bolo teda prvé tajomstvo úspechu skupiny, ku ktorým takisto patrili ich bezprostredne poctivé texty a melódie. A ako je vidieť, cez svoju jednoduchosť nestratili svoje osobitné kúzlo a čaro dodnes. Nestarnúci pôvab majú i filmy Beatles: Perný deň (A Hard Day´s Night, 1964), Pomoc! (Help, 1965) a Žltá ponorka (Yellow Submarine, 1969). Vymykajú sa tradičnému klišé filmov s hudobnými hviezdami; Beatles tu nie sú štylizovaní do dramatických rolí, ale skôr hrajú sami seba. A ich osobitný humor im v tom výdatne pomáha.
O tom druhom tajomstve som sa už zmienil. Bol ním predovšetkým neustály vývoj ich tvorby spojený s tým, že si jeho autori nikdy nerobili ťažkú hlavu s obchodnými a inými zákonitosťami šoubiznisu. Občas sa stávalo, že prišli s pesničkou, ktorá sa k doterajšiemu hudobnému hávu ich skupiny príliš nehodila. Paul o jednej z nich hovoril s Georgeom Martinom, ktorý sa na nahrávkach Beatles zhostil úlohy producenta. Táto profesia predstavuje nielen právnu spojku medzi gramofónovou spoločnosťou a umelcom, ale zahŕňa aj hudobného poradcu, ktorý pre tvorcov zohráva rolu spätnej väzby, prípadne usmerňuje ich predstavy. Martin prehlásil, že k pesničke by sa najlepšie hodil sláčikový sprievod. McCartney sa naľakal, sláčikový orchester v ňom vzbudzoval tie najhroznejšie hudobné predstavy, ale sláčikové kvarteto považoval za dosť prijateľné. Pesnička, ktorá z toho vzišla, bola veľmi dôležitým bodom v celej histórii populárnej hudby. Menovala sa Yesterday (Včera), vyšla r. 1965 a kritika i fanúšikovia ju prijali bez akýchkoľvek výhrad. Nešlo však o žiadny ojedinelý experiment: skúšať to inak bolo hlavným mottom skupiny. Najmarkantnejšie sa to prejavilo na ich troch albumoch: Rubber Soul (1965), Revolver (1966) a Sgt. Pepper´s Lonely Hearts Club Band (1967). Veľmi ľahko na nich môžeme rozlíšiť individuality jednotlivých členov. Najmenej nápadný bol Ringo; ako spevák sa objavuje iba v niekoľkých pesničkách s typickou pokojnou a uvoľnenou atmosférou. Gitaristu Georgea Harrisona zase zaujala indická filozofia a hudba, preto sa v jeho skladbách často objavujú indické nástroje. Prevážna väčšina repertoáru však pochádza z pera ostávajúcich dvoch členov, Johna a Paula. Pod svoje skladby sa zásadne podpisovali spoločne, i keď tie neskoršie skladal každý väčšinou sám. Melódie, texty i spev Paul McCartneyho (basgitara) mali typickú rockovú nehu i romantický šarm, zatiaľ čo Lennon (sprievodná gitara) bol ironickejší a mal záľubu v elektronických zvukoch. Táto polarizácia vystupuje na povrch až na posledných nahrávkach – na tých úplne raných sa ich hlasy od seba dajú veľmi ťažko rozoznať.
Sgt. Pepper´s Lonely Hearts Band Club predstavuje vrchol éry Beatles i kulmináciu zlatého rockového veku, ako takého. Beatles platňu koncipovali ako uzavretý cyklus pesničiek s privítaním, záverom a post-scriptom, ktorý predstavuje skladba A Day In The Life (Deň v živote). Tri roky po jej vydaní sa Beatles definitívne rozchádzajú, ale jednotliví členovia vo svojich individuálnych projektoch pokračujú ďalej.
Ringo Star skúšal svoje šťastie vo filme, v posledných rokoch natáčal platne iba sporadicky – priemerne jeden album za dva roky, pričom ich osobitné kúzlo i úspech tkveli predovšetkým v kvalitnom výbere pesničiek. Harrisonov skladateľský talent sa naplno prejavil až na jeho sólových platniach; roku 1971 zorganizoval v newyorskej hale Madison Square Garden benefičný koncert pre bangladéšskych utečencov, ktorého sa zúčastnil i Bob Dylan, indický hudobník Ravi Shankar a Ringo Starr.
Lenonove sólové pesničky poväčšine silne odrážajú jeho vnútorné pocity a presvedčenie, či už to bola ironická horkosť, alebo spomienky na matku, alebo pacifizmus. Nájdeme ich na singlových nahrávkach a dvoch albumoch, ktoré kritika považuje za najlepšie zo samostatných projektov členov Beatles – John Lennon/Plastic Ono Band (1970) a Imagine (1971). Okrem toho vydal aj niekoľko kontroverzných albumov, ktoré obsahovali hlavne elektronické zvuky, na ktorých sa podieľal so svojou manželkou, Japonkou Yoko Ono.
Najplodnejším umelcom z celej štvorice sa stal Paul McCartney. Ako jediný systematicky nahrával a vystupoval so svojou skupinou Wings – rolu hráčky na klávesy a sprievodnú speváčku zastávala dnes už jeho nebohá žena Linda Eastmanová. Jeho tvorba má stálu a vyrovnanú úroveň, aj keď by sme v nej veľmi ťažko hľadali myšlienkovú hĺbku najlepších platní Beatles. Napriek tomu je McCartney dodnes považovaný za jedného z najnápaditejších hudobných autorov na svete.
Vo svojich začiatkoch mali Beatles v Anglicku veľmi veľa štýlových paralel. Z Liverpoolu napr. pochádzali. Searchers, Gerry and the Pacemakers, Merseybeats a Swinging Blue Jeans, z Manchestru zasa Hollies. Ale v tejto dobe sa zároveň hrala v Anglicku, hlavne v Londýne a blízkom okolí aj iná hudba – muzika omnoho hrubšieho zrna…
Výrazným kontrastom k hudbe Beatles bola produkcia londýnskej skupiny Rolling Stones, ktorá bola muzikou bieleho muža, ktorý siahol po čiernej hudbe, aby z nej vydestiloval neuvedomelé rebelantstvo – pretavené po svojom do drsného blues.
(Pokračovanie v budúcom čísle: Rolling Stones, Cream, Jimi Hendrix a iní)
Spracované podľa: Dancing in the Street (dokument BBC)
L. Dorůžka: Nevšední písničkáři všedních dní
A. Matzner: Beatles