Peter Farkaš-Žiška
Dotyky Boha a človeka
(pokračovanie)
„Keby ste vedeli, aké ťažké je hľadanie pravdy, nikdy by ste neboli tvrdí voči tým, čo blúdia.” Tak píše svätý Augustín vo svojich Vyznaniach. Môžeme sa o ňu usilovať, ale nikdy ju nebudeme vlastniť. Len Kristus mohol povedať, ja som Pravda, lebo bol Bohom. Kto chce byť jemu roveň?
Čo je pravda?
Keď nastal v zemi hlad, odišiel Izák k filištínskemu kráľovi Abimelechovi do Gerari… Keď sa mužovia mesta vyzvedali na jeho manželku, hovorieval: „To je moja sestra,” bál sa povedať: „moja žena,” aby ho mužovia mesta nezavraždili pre Rebeku, lebo bola krásna zjavom. A keď tam býval už dlhší čas, raz filištínsky kráľ Abimelech pozeral z obloka a videl, ako sa Izák so svojou ženou Rebekou láskali. Abimelech zavolal Izáka a povedal mu: „Je zrejmé, že ona je tvoja žena! Prečo si teda hovoril: To je moja sestra?!” Izák mu odpovedal: „Lebo som si myslel, že pre ňu zahyniem.” Abimelech mu povedal: „Prečo si nám to urobil?! Ako ľahko mohol niektorý muž z ľudu obcovať s tvojou ženou a bol by si na nás uvalil previnenie!” Potom Abimelech prikázal všetkým: „Kto sa dotkne tohto muža a jeho ženy, istotne zomrie!”
(Gn 26,1-11)
Izák si chránil svoju kožu. Bál sa aj o svoju ženu. Bál sa o ich bezpečnosť. Preto klamal. Ale Boh bol s ním. Nie pre jeho klamstvo, ale i napriek nemu, lebo Boh je verný i napriek nevernosti človeka.
Po svätej omši ma čakala v sakristii pani. Pred týždňom ma volala na oslavu jubilantov, a keď počula, že kašlem, hovorí: „Pán farár, nekašlite, poobede musíte prísť!”
O teplote nevravela nič. Teplotu, tú nie je vidieť. Tak preto nič nevravela. Ale ja som ju cítil a ťažko sa s ňou dohodnúť. Tak bolo po oslave. No a po tej svätej omši mi v sakristii vraví: „Pán farár, vy ste ma oklamali! Neprišli ste.” Už po druhý krát mi to takto verejne povedala. „Chcete povedať, že klamem?” pýtam sa jej.
Pani, ďakujem vám, ďakujem, nastokrát srdečne, že ste na mňa mysleli. Ale čo si myslíte, prosím, nekričte pred všetkými ľuďmi a pred malými miništrantmi, lebo oni tomu ešte nerozumejú a budú si myslieť, že klamať sa môže. Neklamal som vás, len som sa slobodne rozhodol.
Čo je pravda? Tak sa opýtal Pilát Krista. Skôr čisto rečnícky ako zo záujmu o jeho odpoveď. Boha neoklame človek, ani vlastné svedomie neoklame. Človeka áno.
Kedysi mal Jakub Deml, básnik, v pamäti prekrásnu báseň, ktorú nazval Pravda. Mala práve toľko slov, koľko bolo jeho právd o Pravde. Je pravda denná a pravda nočná. Pravda nemocných a pravda zdravých. Pravda detí a pravda dospelých. Pravda mužov a pravda žien. Pravda živých a pravda zomierajúcich. Pravda milujúcich a pravda nenávidiacich. Pravda šťastných a pravda nešťastných.
Mal to všetko pekne zrýmované. Pravda dievčat a pravda matiek a pravda vdov a pravda rozvedených a pravda kňaza a pravda kňažnej a pravda kočiša a pravda krajčírky a pravda študenta a pravda štyridsaťpäťročnej nemocnej, nervóznej, arogantnej gazdinej…
(Jakub Deml: Zapomenuté světlo)
Je pravda vaša, milá pani. A je pravda inžiniera a je pravda jeho dcéry a je pravda snúbencov a je pravda učiteľov a je pravda zboristov. A je pravda, ktorú nepoznáme, ktorú nechceme poznať a ktorú poznať nemôžeme.
Starozákonné knihy sú napísané z Božej vôle. A predsa žiaden z autorov nemlčal ani o ľudských pokleskoch. Človek nie je a ani nebol dokonalý. Ani ľudia Bohom vyvolení neboli uchránení od ľudskej slabosti a náklonnosti ku zlu. A tieto knihy o tom svedčia. Ale Boh napriek všetkému zostáva verný.
Izák mal dvoch synov, dvojičky. Prvý sa narodil Ezau, za ním jeho brat a jeho ruka držala Ezauovu pätu. Preto mu dali meno Jakub (Jakub – ágéb – päta – ten, čo drží pätu).
Keď chlapci dorástli, Ezau bol udatným lovcom, mužom stepi, Jakub však bol tichý človek a býval v stanoch. Izák mal radšej Ezaua, lebo rád jedával divinu. Rebeka zasa mala radšej Jakuba. Raz Jakub varil jedlo a Ezau prišiel zo stepi celkom vyčerpaný. Tu povedal Ezau Jakubovi: „Nože mi daj rýchlo jesť, lebo som celkom vyčerpaný!” Ale Jakub povedal: „Predaj mi najprv svoje prvorodenstvo!” Ezau odvetil: „Hľa, idem zomrieť, načo mi je prvorodenstvo?” Jakub mu však vravel: „Najprv mi prisahaj!” A on mu odprisahal, a tak predal svoje prvorodenské právo Jakubovi.
(Porov. Gn 25,24-33)
Potom Jakub aj otca na radu matky podviedol, keď si šiel pýtať požehnanie. Matka mala Jakuba radšej, preto jej záležalo na tom.
A Izák požehnal svojho syna Jakuba, mysliac si, že to je Ezau.
Bola pravda matky a bola pravda Jakuba, bola pravda Izáka a jeho prvorodeného syna. A bola pravda Božia. A predsa z Jakuba Boh povolal vyvolený národ. Iste neschválil ani nepožehnal jeho klamstvo a podvod, odtrpel si to Jakub.
On chcel podviesť brata a jeho podviedol strýko Laban. Ale predsa Boh využil aj ľudské poklesnutie k plánom s vyvoleným národom. Možno musel Jakub prejsť všetkým tým, čím prešiel, aby dospel v muža, v akého dospel. Možno musíme prejsť všetkým tým, čím prechádzame, aby sme dospeli v človeka.
Boh pripustil aj vraždu svojho Syna, aby nás vykúpil.
Nepoznáme pravdu tých druhých, pokiaľ o nej nehovoríme. A aj tak nám zostane v mnohom nepoznaná. Pretože pravda človeka ho samého sprevádza po všetkých chodníkoch a pozná ju len Boh. Ani samých seba nepoznáme.
Milá pani, neoklamal som vás! To moje zdravie ma stále klame, ale aj ono má svoju pravdu.
V nedeľu som začal kázať epizódou z jednej farnosti. Do farnosti prišiel nový kňaz. Ako vždy a všade sa našlo aj zopár lichotníkov a pochlebovačov, ktorí chválili a obdivovali nového farárka. A mali pritom veľký úsmev.
Jeden starší páter mi raz povedal, daj si pozor na tých, ktorí prídu za tebou prví. Popozerajú, čo si si priniesol, a potom prídu pozrieť, keď budeš odchádzať, aby sa pozreli, čo si odnášaš. A mal vtedy pravdu. Našli sa takí. A medzitým mali len kopu rečí.
A čo som si odniesol? Podlomené zdravie.
Ale to len na okraj. Tak k tomu veľkému úsmevu sa pridala aj jedna mladá pani. Po čase sa jej ktosi z rodiny zo susednej dediny pýta: „Tak čo, akého máte farárka?” „Ešte ste ho nevideli?”, ona nato. „Ešte nie.” „Ani ste o veľa neprišli!”, ona znova nato. A znova mala veľký úsmev.
Cez týždeň mi tá mladá pani volala, že či sa môže prísť porozprávať, že sa chce angažovať v čomsi, že ešte zavolá.
Potom aj zavolala, potom aj prišla, aj sa zaangažovala, aj peniaze pýtala pre deti do škôlky na Vianoce, ale dať som jej nemohol, lebo nemám z čoho ani vyplatiť faktúry. Ale povedala, že jej môžem dať hocikedy. Len ja neviem, či ešte budú Vianoce?!
Prečo ste mi volali, mladá pani? Vari ste sa spoznali v mojich slovách? Ale keď chcete vedieť, nehovoril som o vás, o charaktere som rozprával. O charaktere.
Koho môže oklamať človek?
Rodinu, farárka, Pána Boha? Seba, len seba!
Koho oklamal, podviedol starozákonný Jakub?
Otca? Brata? Len seba! On musel utiecť a skrývať sa pred bratovým hnevom, on musel slúžiť u strýka Labana v cudzej krajine. Odniesol si to sám.
Každý si ponesie svoju pravdu aj svoje vyhnanstvo za ňu si prežije.
Rebeka pomohla Jakubovi oklamať otca, aby sa jej mladší syn mal lepšie, a neuvidela ho do konca života.
Jakub oklamal brata a otca, jeho oklamal strýko so staršou dcérou Liou. Jakub chcel vládnuť aj bratovi a stal sa utečencom.
Dopustil sa neprávosti a sám po práve túžil.
Na ceste, keď sa Jakub vracal do otcovej krajiny, zápasil s anjelom. Pevne ho držal v rukách, hoci v zápase prehrával, a prosil ho o požehnanie. „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš”, vravel. (Porov. Gn 32,25-33)
Možno kričal celý vysilený. Prečo? Možno nevedel sám, prečo s ním musí zápasiť. Možno nevedel sám, prečo prosí o požehnanie. Ale bolo to dobré, bolo to veľmi dobré.
Bol to dotyk Boha, ktorý ho pohol. Boh sa dotýka človeka. Inšpiruje ho. Keď Boh je Dobro, každé úsilie človeka o dobro je odrazom dobra Najvyššieho. Ten Boží dotyk je tou najplodnejšou inšpiráciou, keď ho človek sám chce pocítiť.
Jakub ho cítiť chcel. Preto zápasil o požehnanie. Možno Jakub sám nevedel, prečo prosí o požehnanie. Ale Boh iste vedel, prečo má byť, ako bolo.
Človek nevie, ale Boh je nad všetkým.
Jedna legenda hovorí o starom pustovníkovi, ktorý sa zvykol modlievať v malej osamotenej kaplnke na kopci. Tam ľudia uctievali Ukrižovaného, ktorý dostal titul „Kristus milosti”. Prichádzali sem zďaleka, aby si vyprosili milosť a pomoc.
Starý pustovník sa rozhodol, že aj on poprosí o milosť. Hodil sa pod krížom na kolená a prosil:
„Pane, chcem trpieť s tebou. Dovoľ mi prevziať tvoje miesto. Chcem na kríži visieť ja.”
Odmlčal sa a s očami upretými na kríž čakal na odpoveď.
Kristus zrazu pohol perami a povedal:
„Dobre, prijímam tvoju prosbu, ale pod podmienkou, že nech sa stane čokoľvek a nech čokoľvek uvidíš, budeš mlčať.”
„Sľubujem ti to, Pane.”
A vymenili si miesta.
Nik z ľudí si nevšimol, že na kríži už bol pribitý starý pustovník, a že Kristus zaujal miesto pustovníka. Ľudia prichádzali ďalej, vyprosovali si milosti a pustovník, verný svojmu sľubu, mlčal.
Až jedného dňa…
Prišiel akýsi boháč, a keď sa pomodlil, zabudol si na lavici plnú peňaženku. Pustovník to videl, ale mlčal. Neprehovoril ani hodinu potom, keď prišiel akýsi chudák, ktorý nechcel uveriť takému šťastiu a odišiel s peňaženkou. A pustovník mlčal, aj keď si pred ním kľakol mladík, ktorý ho prosil, aby ho chránil na dlhej ceste cez more. Ale nevedel sa zdržať, keď videl, že boháč sa zadychčaný vrátil a myslel si, že peňaženku mu ukradol mladík. Vykrikoval, že zavolá policajtov, a že ho dá zatvoriť.
A vtedy bolo počuť výkrik: „Zastav sa!”
Všetci sa zadivene pozreli hore a videli, že to zvolal Ukrižovaný. Pustovník potom vysvetľoval, ako sa to všetko stalo. Boháč sa hneď rozbehol hľadať chudáka. Mladík sa poponáhľal, aby mu neušla loď.
(Bruno Ferrero: Je tam hore niekto?)
Óch, krásne! Aký bol pustovník spravodlivý! Nemohol o pravde mlčať. Ani o nej nemlčal.
Ale legenda pokračuje.
Keď kaplnka zostala prázdna, Kristus sa obrátil na pustovníka:
„Zostúp z kríža. Nevedel si mlčať.”
„Ale, Pane,” zaprotestoval pustovník. „Mal som dopustiť takú nespravodlivosť?”
„Nevieš,” odpovedal Kristus, „že boháčovi patrilo, aby stratil peňaženku, lebo sa s tými peniazmi chystal dopustiť nespravodlivosti. Chudák, naopak tie peniaze veľmi potreboval. A čo sa týka toho mladíka, keby ho boli zadržali stráže, bola by mu ušla loď, a bol by si zachránil život, lebo práve v tejto chvíli loď na šírom mori stroskotala.”
Človek nevie, ale Boh je nad všetkým.
Je pravda boháča,
aj pravda chudákova, ktorý vzlyká.
Je pravda mládenca,
a nevhodné slová pustovníka.
Je pravda vaša, milá pani.
Je pravda moja a pravda Jakubova,
je pravda jeho brata, aj tej pani mladej
a pravda Boha a jeho nádej.
Keď boli Židia v Egyptskom zajatí, Boh povolal Mojžiša k tomu, aby ich vyviedol z Egypta do zasľúbenej zeme. Mojžiš bol tým povolaným. Žid, ktorý bol vychovávaný vo faraónovom paláci.
Ako sa tam dostal, keď všetci Izraeliti bol otrokmi?
Keď bolo židov veľa a stále sa rozrastali, Egypťania sa zľakli a faraón kázal každého narodeného židovského chlapca, hodiť do Nílu. Ale jedna matka vložila svoje dieťa do košíka vymazaného smolou a pustila ho po vode. Faraónova dcéra, ktorá sa tam šla vykúpať, ho našla, vzala si ho za syna a dala mu meno Mojžiš. Vlastná matka mu bola určená za pestúnku.
Keď Mojžiš vyrástol, istého dňa zabil egyptského otrokára, lebo mu bolo ľúto súkmeňovcov, ktorí boli bití. Preto musel utiecť do hôr, kde sa mu zjavil boh v horiacom kríku a zapojil ho do svojich plánov…
Keď raz hnal Mojžiš ovce cez púšť, došiel k Božiemu vrchu Horeb. Tu sa mu zjavil Boží anjel v ohnivom plameni z tŕňového kríka. Keď naň hľadel, videl, že tŕňový krík horí plameňom, ale nezhára. Vtedy si Mojžiš povedal: „Pôjdem a obzriem si ten čudný jav. Prečo tŕňový krík nezhorí.” Keď Pán videl, že prichádza, aby si to obzrel, Boh naňho z tŕňového kríka zavolal: „Mojžiš, Mojžiš!” On odpovedal: „Tu som.” I hovoril mu: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!” A pokračoval: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.” Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha. A Pán mu povedal: „… Poď, pošlem ťa k faraónovi! Vyvedieš môj ľud, Izraelitov, z Egypta!” (Porov. Ex 3,1-12)
Človek nevie, ale Boh je nad všetkým.
Človek sa musí mnohokrát pokoriť, alebo ešte častejšie musí byť pokorený, aby mohol stúpať vyššie, aby mohol kráčať ďalej.
Mohol, sa mať dobre Mojžiš, bez väčších starostí, ale počúvol Boha. Mojžiš, vychovávaný vo faraónovom dome, musel prežiť, čo prežil, aby dospel v Mojžiša, ktorý vyviedol izrealský národ z egyptského zajatia.
Človeka aj zlo okresáva a ešte väčšmi, ak sa z neho dokáže poučiť.
Všetko možno mohlo byť inak. Mojžiš nemusel zabiť Egypťana, aby sa dostal na Horeb k horiacemu kríku. Tie židovské deti nemuseli byť pozabíjané, aby sa Mojžiš dostal do faraónovho paláca. Ale stalo sa tak. Chlapci boli zabitý, aj Egypťan Mojžišovou rukou. Ale Boh pripustil aj zlo, aby Mojžiš dospel v Mojžiša, ktorý vyslobodí Izraelský ľud. No nie Mojžiš, ale Boh sám vyslobodil svoj ľud.
Kam speje ľudské úsilie? Kam všetky snahy, keď nevychádzajú z dobra a k dobru nespejú? Človek nie je dokonalý. Aj stokrát pochybí. Aj chorý, aj zdraví. Aj dieťa, aj dospelý. Aj snúbenec, aj nevesta, aj muž, aj žena. Aj živý, aj zomierajúci. Aj kňaz, aj biskup. Aj študent, aj krajčírka. Pretože každý má svoju pravdu, pravdu o sebe a pravdu o tých druhých.
Pravda človeka je tak relatívna, ako jeho život na zemi. Dnes je a zajtra nie. Dnes byť nechce a zajtra byť musí. Človek nikdy nevie, či je na púšti, alebo či jeho noha spočíva na zasľúbenej zemi. Ale Boh je nad všetkým.