Andrea Kordiaková

 

PO MILOVANÍ

 

Ležím tu taká smiešne

nahohriešna

ako semienko z borovice,

ako noha motýľa,

ako hodinová ručička,

ako ty.

Prosím, keď budeš odchádzať,

nezašliapni ma.

 

 

HAPPYEND

 

… A žili šťastne

až kým nepomreli …

 

 

Ó koľko optimizmu,

koľko nádeje

na záver …

 

Andrea Kordiaková, 26, Poprad

 

 

 

 

Ján Musitz

 

Sisa

smiala sa ako z diaľky

a kadere vlasov zdobili

nádherný fakt

nemota opantala zmysli

chuť a chcenie pretavené v žiaľ

blázon čo zaspal

kradol si sám

zvyšky duše

prázdny jazdec – bublinkový kráľ

stratil zmysel, cieľ

prekračujúc zabila

s úsmevom na perách

zlámala väz

najtuhšiemu z krehkých

 

Ján Musitz, 1978, Bratislava

 

 

 

Lubica Miklušičáková

 

 

VOTRELEC

(žena vo vani)

 

 

Votrelec,

niekto ho

prepadol

a poslal

do môjho tela

hlboko

do vnútra

miloval sa

nie so mnou,

ani rozkošou

zahral sa

na virtuóza

zo slávneho

väzenia

tak šikovne

zanechal

stopy

bez odtlačkov

vrhol sa

na neznáme

dievča

navždy utopené

v tele ženy

plávajúcej vo vani.

 

 

 

Tu aj tam

 

 

Ostali

tu

aj tam

mokré stopy

Tvojich prstov

na nohách

zabudol si si

v daždi

na námestí

topánky

vo fontáne slávy

a do sprchy

si vošiel

nahý

iba v papučiach…

 

 

xxx

 

Nabíjajú ma

momentmi

hluchého výkriku

vychádzajúceho slnka

na západe

pri škriekaní

vtákov

bez peria

so slameným

klobúkom

ponoreným v blate

 

 

 

 

 

 

Peter Horník

 

O MILOVANÍ

 

Čas preklína, projektilmi sekúnd,

moje srdce, tak slzou skúšané,

ako črepy hliny čo z krčahu sa derú,

v mojej prvej, tak skalne vytúženej ozvene.

 

Rukami ich zbieram a hádžem k ľuďom s dušou,

no oni sú slepí ako brázdy v poliach, bez zrna,

a tak len otázku šepnem, koľko ešte mužov,

bude musieť vziať vietor na svoje ramená ?

 

Kto nepozná more, či brehy pre stroskotanie,

a prísahu zloží ako krídla Pegasa,

iba pre vieru, môže prežiť milovanie

a ochutnať oblaky, čo kreslí obloha belasá…

 

 

 

KROKY V PIESKU

 

Prechádzam sa po brehu na nesprávnej strane

a v piesku okolo mňa ležia šachové figúrky.

Kráčam tam s tebou, vo snoch, tak odhodlane,

pre krásu tvojej duše,  pre slané minúty.

 

V bezbrehých moriach vidno tiene lodí,

keď plávajú v ústrety vlnám tajomným,

akoby hľadali každého, čo sa smútkom brodí,

akoby verili, že svoj čas nikdy nezradím.

 

Slovo nikdy, však stopu pýchy nesie,

a tak radšej nosím na krku oceľový šíp,

aby som nezabudol, čo bolesť nevie,

že z večnosti duše jej nedaruje kúska nik.

 

Peter Horník, 1979, Bratislava

 

 

 

 

 

Katarína Janigová

 

XXX

 

Poťahujem z poriadne dlhej špičky svoju budúcnosť

Na ulici sa bozkávajú dvaja mladý ľudia

(Odvážne, vážne)

Viem to. Vidím ich.

Aj ja to chcem!

 

 

XXX

 

Hej!

Daj si pozor

na moje kočky

na ich pazúriky

na ich energii

na výbušninu, čo v sebe nosia

– vravím to tebe

Dávaj si pozor

ich to baví

a potom je im jedno čo ktorá spraví

podstatné je  že žijú

na max!

 

 

 

Anna Kočibalová

 

Tma

 

tajomstvo zostalo

to len svetlo existuje

trochu inak

má zavreté oči

 

 

 

 

Lucia Bacigálová

 

Pokusy

 

 

V ruke držím horúcu žiarovku,

nohami sa odrážam od stien.

Nad hlavou mám svätožiaru.

Škorec ozobáva môj čierny muškát,

obom nám žiaria oči.

Zapálil som si pár mihalníc,

sú snehovo biele.

 

Sedím v tme pod najväčšou lampou.

Dozvedám sa o revolúcii.

Na vani sedí zelený trpaslík,

hrá na píšťalka a sleduje moje reakcie.

Vyfukujeme bubliny

priamo do vesmíru.

 

 

 

Rozčarovanie

 

 

Merkúr bojuje s oceánom,

lomcuje búrlivými čiarkami vĺn,

saténovými langustami.

Venuša rozdáva čosi bez čara,

zadarmo.

 

Neptún rozpráva nezmysly zo svojej svadby.

Mars na mňa pozerá

s nepochopeným úžasom,

človiečik sa mi vysmieva.

Vstúpila na mňa výkupná bublina,

úžas, trochu strach…

 

 

 

 

Lucia Bacigálová, 1983, Bratislava

 

 

 

Iveta K.

 

xxx

 

Zora rozdeľovala

oblohu na tri modré kusy

a ty si ju nechal nech hrá

valčíky

pre osamelé srdcia

a robí karnevaly

pre slepcov

Potom sme tulipánom kreslili

ruky

aby zaspievali

slová

čo si nikdy nepovieme

 

 

 

Jana Ottingerová

 

NADPIS MI ZMYL DÁŽĎ

 

zavrieť kohútik

vytiahnuť zátku

už sme sa kúpali dosť

vo vlastných slzách

premočené šteňa

drobčí vedľa mňa

kvapky stekajú

po tvári

a nižšie

prší

večne

nekonečne

smrteľne…

zavrieť kohútik

 

 

TO ISTÉ?

 

tá istá ulica

tá istá hodina

tí istí ľudia

a predsa čosi nesedí

 

ktosi sa usmial

 

 

 

Jaroslav Šrank

 

Nad čistým zošitom

 

Toto ticho

nezahovoríš. Nepokradneš

v ňom pre seba hrozienko

útechy.

Prichádza dieťa

s čistým zošitom:

„Môžeš mi sem napísať

niečo o svojom živote?

Ale bez chýb!”

 

Jaroslav Šrank, 1975, Bratislava