Michal Šuster
Vrah je záhradník
Aj keď som Otovho otca nikdy nevidel, mal som o ňom jasnú predstavu, podľa Ota sa jeden druhému veľmi podobali a on si na svoju podobu s ním až neznesiteľne potrpel. Jeho nekonečné pripomínanie skvelých vlastností jeho otca mi šlo niekedy poriadne na nervy, urážal tým moju hrdosť na priateťstvo s ním, ale čím viac som chcel, aby sa snažil od neho odpútať, tým častejšie mi ho pripomínal. Vedel ma tak vydráždiť skoro do nepríčetnosti.
Neskôr som pochopil, ako očitý svedok mučenia mne podobných úbožiakov som sa presvedčil, že sa takto rád s až nehanebným potešením zabáva na náš účet a v tom okamihu som získal výhodu chápajúceho diváka týchto diabolských hier. Potom už aj mne poskytovali ten pochybný druh intelektuálnej zábavy, ale po nejakom čase som zas vytušil, že sa mi moje pochopenie raz môže stať osudným.
Bol som úbohý študent bez peňazí, bez akejkoľvek finančnej podpory od mojej vlastnej rodiny. Oto mal všetkého viac než dosť a tvrdil, že sa so mnou rád kedykoľvek o čokoľvek podelí. Študovali sme a žili spolu ako skutoční bratia a ja som si popri ňom rýchlo privykol na ľahký život bez vážnejších starostí. O to ťažšie sa mi potom s Otom lúčilo. Pravdaže, ako čerstvý absolvent univerzity som veril vo svoje neobmedzené možnosti, chcel som sa zbaviť jeho ochranného štítu, aby som predovšetkým sám sebe dokázal, že žiadneho ochrancu nepotrebujem, ale zároveň s tým som si uvedomil, že šťastné roky blahobytu a zábavy po jeho boku sú pre mňa možno nenávratne stratené.
Niekoľko mesiacov po našej divokej bláznivo odviazanej rozlúčke som už na Ota takmer zabudol. Spočiatku, keď som si na neho ešte rád spomínal, som si zároveň aj vyčítal moje parazitovanie na ňom, preto som návštevu u neho stále odkladal, hoci sme sa nie raz dohodli, že ho prídem navštíviť, len čo sa niekde uchytím.
Prvým rokom samostatnosti som sa prebíjal statočne napriek mojej vynaloženej, podľa mňa až neľudskej, námahe. Dlho som si nemohol nájsť vhodné zamestnanie, žiadna dostupná práca pre mňa nebola práve zábavou. Musel som drieť, aby som sa uživil, tak ako každý z mojej rodiny a z môjho najbližšieho okolia.Veľmi pomaly som si pritom nanovo zvykal na život tam, odkiaľ som pred štúdiom na univerzite vyšiel, stále som sa nemohol zmieriť s mojím vtedajším, ako som si namýšľal, ponižujúcim postavením, ale čím viac som sa odpútaval od spomienok na Ota a na pohodlie s ním spojené, tým menej som trpel.
O dva roky som sa oženil. Zaslúžil som si sladkú odmenu za otrockú drinu v podobe mojej skutočne peknej mladej ženy, lenže toto moje tak krvopotne nadobudnuté šťastie nebolo trváce. Kamsi sa vytratilo po necelých troch rokoch manželstva. Moja určite dosiaľ nádherná, ale inak celkom prázdna žena, by mi tesne pred rozvodom s radosťou vyčítala hádam aj nos medzi očami. Označila moju nechuť prispôsobiť sa jej za nebotyčný cynizmus, vyhodila mi na oči podceňovanie jej záujmov a jej samotnej.Vraj som sa k nej správal ako k slúžke a urobil som si z nej sexuálnu otrokyňu. Priznám sa, mala v niečom pravdu, veď čo iné ako jej telo som od nej mohol chcieť? Bol som ňou posadnutý a ona sa ma tiež nenásytne dožadovala. Stal som sa preborníkom vo všetkých možných spôsoboch milovania. Pravdaže, každého normálneho človeka obcovanie s modelingovou figurínou skôr či neskôr musí omrzieť. Ona mi potom dokonca vyčítala aj môj nezáujem o jej priateľky, aj tie sa tiež sťažovali na môj chladný a povýšený postoj k nim.
Jednoducho, s mojou sladkou manželkou a s celým jej časopisovo dvojrozmerným módnym svetom sme sa dostatočne neprekrývali. Už sme si nerozumeli a tak, ako sme sa v našom ranom manželskom zväzku vášnivo a nenásytne milovali, tak sme sa tesne pred naším definitívnym rozchodom zúrivo a šialene nenávideli. V hádkach sme sa čím ďalej, tým viac naozaj cynicky vzájomne zraňovali. O to viac ma potom prekvapilo, že ma rozvod s ňou utrpenia nezbavil, dokonca som sám seba prichytil, keď som jej stratu vyčítal osudu ako nespravodlivosť.
A práve vtedy sa ozval Oto. Nepredstavil sa, hovoril so mnou, akoby sme sa naposledy videli iba deň pred jeho telefonátom, opýtal sa, ako sa mám, a vôbec sa neobťažoval počúvať ma, skočil mi do reči, vymenoval ťažkosti s vedením jeho rodinného podniku a v tom istom okamihu mi hneď aj navrhol, aby som sa u neho zamestnal, chcel, aby som býval spolu s ním v jeho vile.
Bol som na dne. Oto použil silné argumenty, ale po jeho priateľstve som v tej chvíli vonkoncom netúžil. Podľa slov mojej exmanželky som bol tyran, ja som pritom bytostne neznášal tyraniu. Bol som ešte príliš krátko oslobodený od nechutných scén z môjho zopsutého manželstva a zistil som, že som mal vo vzťahu k Otovi ešte stále výčitky svedomia, aj keď on predsa odo mňa vďaku nikdy nevyžadoval, práve naopak, on vždy tvrdil, že by sa ho moja vďačnosť dotkla.
Onedlho mi zavolal znova. Ospravedlnil sa, že na mňa nalieha, a ja som mu povedal, že si jeho záujem o moju osobu vážim, lenže ani takú nesporne výhodnú ponuku by som nemohol prijať, bolo by mi predsa len nepríjemné zneužívať jeho náklonnosť. Oto sa nevzdával. Odvolal sa na naše dávne priateľstvo, vyslovene ma prosil, aby som za ním prišiel.
Vážne ma prekvapil. Môj odpor tou prosbou zlomil. On nikdy nikoho neprosil, on vždy len žiadal. Tak som sa zbalil a šiel.
Vystúpil som z taxíka. Hodnú chvíľu som tam len stál a díval sa. Vyvaľoval som oči, jednoducho som nevychádzal z údivu. Nebolo pre mňa ťažké predstaviť si pri tom pohľade, ako sa z obrovskej oslnivobielej vily pred mojimi očami ku mne vrhá sluha v tmavomodrom obleku, aby sa ma opýtal, akú som mal cestu, aby si zdvorilo odo mňa vypýtal moju batožinu, aby ju s prehnanou úslužnosťou odo mňa vzal a odniesol ju niekam z dohľadu.
Nič také sa, chvalabohu, nestalo, môj jediný časom obitý kufor som si niesol sám a sám som s ním vstúpil aj do sklenených oblúkových vchodových dvier, v predsieni som zložil celý môj majetok za ťažký tmavomodrý záves, prešiel som pár krokov po pestrofarebnými dlažicami vykladanej dlažbe a bez zaklopania som vzal do ruky kľučku najbližších dvier. Boli otvorené.
Vošiel som do jasným svetlom presvetlenej priestrannej miestnosti. Pred písacím stolom s vyblýskanou vrchnou doskou z červenkastého čerešňového dreva, vedľa výstavného ušatého kresla s masívnymi operadlami potiahnutého bordovou látkou bohato ozdobenou striebornými výšivkami, pred nefalšovaným a trochu očadeným krbom, na staroružovom plyšovom koberci tam ležal ktosi s naširoko roztiahnutými rukami a nohami. Oblečený bol v tmavosivom obleku, mal natiahnuté tmavé ponožky s tenučkým bielym pásikom smerujúcim od členka k päte. Na pravej nohe mal obutú textilnú bledohnedo-čiernu károvanú papuču, ľavú nohu mal bosú.
Telo ležiace na koberci mi pripomínalo voskového panáka z múzea. Kľudne mohlo byť aj súčasťou tamojšieho zariadenia. Nehybne ležalo na bruchu. Z jeho tváre vystupovali šedivé sluchy a brada so šmiešnymi chuchvalcami striebrosivých chlpov. Do kútika jeho zatvoreného oka sa zarezávali hlboké vrásky ostro kontrastujúce s hladkou kožou na vysokom čele pod šedinami presýtenými, ale stále ešte nie dočista šedivými nakrátko ostrihanými vlasmi.
Bol by som prisahal, že je to Otov otec. Dychtivo som očakával príchod jeho syna a už som sa aj tešil, ako ma nad telom svojho vypreparovaného otca chladnokrvne privíta. Vynikajúco by to zapadlo do scenára z niektorej z Otových hier. Naše šťastné študentské časy som mal znova na dosah, ale nemohol som nájsť vražednú zbraň, z chrbáta mŕtvoly netrčala rukoväť noža, nenašiel som ani jedinú kvapku krvi.
Možno ho porazilo!
Skoro som už ďakoval bohu za to, že poslal Otovho otca tam, kam už dávno podľa mňa patril. Bol by som nevýslovne rád a považoval by som za znak prozreteľnosti fakt, že som jeho smrť objavil práve ja. Vžil som sa do svojej roly, uplatňoval som si nárok na jeho dušu, pripravoval som ju v mojich predstavách na očistec. Už som aj pociťoval sebauspokojenie a zadosťučinenie.
A vtedy som začul kroky.
Vo dverách sa najprv zjavila kytica. Ohromujúce množstvo červených ruží.Veľké ruky v bledohnedých kožených rukaviciach zvierali tmavozelené stonky čerstvonarezaných kvetov pred lesklou tmavohnedou zásterou. Za ňou sa do izby po častiach súkal vysoký robustný muž v čižmách až pod kolená špinavý od blata. Šiel smerom ku mne. S obrom s ružami kráčal ku mne nepokoj, nezadržateľne sa blížil priestorom medzi písacím stolom, kreslom a krbom. Tam ten chlap zakopol, potkol sa o mŕtvolu, stratil rovnováhu a rozvalil sa na koberec. Predo mnou na koberci na kope rozhádzaných ruží ležal záhradník. Odvážne odhodlaný čeliť každému nebezpečenstvu som sa pustil do zbierania kvetov, a pritom som mal záhradníka stále v zornom poli.
Zdvihol hlavu, pozrel sa na mňa. Na jeho tvári nebolo ani stopy po rozrušení. Pomaly sa pozviechal. Myslel som si, že moju prítomnosť nevníma, ale keď sa nahol nad mŕtvolu a chytil do rúk jej hlavu, sucho skonštatoval:
– Celý otec.
To povedal mne. Hľadel som do mŕtvolne bledej tváre, mal som priamo pred nosom zreteľné Otove črty. Zdrevenel mi jazyk. Vlastne som ani nemal čo povedať.
Záhradník pristúpil ku mne, vytrhol mi z rúk tých niekoľko ruží, čo som stihol pozbierať a zvalil sa do kresla. Zapichol oči do ružového tŕnia.
– Kto ste? – neopýtal som sa ho práve najpevnejším hlasom.
Odhodil ruže, oprel sa o operadlá, vstal a vykročil ku dverám. Zdrapil som šnúru zástery na jeho chrbáte práve vo chvíli, keď prekračoval mŕtveho. Zaskučal, potvrdil moju predtuchu, presne cieleným úderom do hlavy ma zložil k telu môjho predchodcu. Čakal som už len to najhoršie, ale čo sa odohralo ďalej, predstihlo moje očakávania.
Človek s popolavobielou tvárou bez života, Oto, ktorého som len pred chvíľou považoval za jeho mŕtveho otca, mi odrazu pomáhal vstať, objímal ma a bozkával.
– Nevieš si ani predstaviť, ako som sa na teba tešil, – húdol mi nasladlým hlasom pomedzi bozky do uší. – Bál som sa, že neprídeš.
Nezmohol som sa na slovo. V mŕtvolnom objatí som nechcel, nemohol som pripustiť, že som sa dal tak ľahko a hlúpo dobehnúť.
Oto ma opatrne usadil na stoličku za stôl. Úporne som sa snažil nájsť niečo v mojich možnostiach, chcel som byť pripravený na nasledujúci útok, a tak aspoň oddialiť moju pravdepodobne neodvratnú porážku.
Oto bol zatiaľ vo svojom živle, ako vždy bol pánom situácie. Smial sa odušu, stieral si do uteráka šminky z tváre. Pohľad na záhradníka pochovával aj moju poslednú nádej, nepochybne som prijal pozvanie na moju vlastnú popravu.
– Prosil si ma tak naliehavo, nemohol som odmietnuť, – vyslovil som dôrazne každé slovo, sám seba som presviedčal, že nemám o seba žiadne obavy.
V okamihu sa prestal smiať, prepichol ma pohľadom, takmer nečujne prehovoril:
– Pišta, mlč! – pokračoval nahlas. – Som vinný! Previnil som sa voči všetkým, ale hlavne voči tebe, Štefan!
Uhýbal som jeho očiam, zazrel som záhradníka skloneného ku kobercu. Niečo hľadal.
– Vôbec neviem, o čom to hovoríš, – hovoril som zámerne len tak akoby mimochodom.
Oto obehol stôl, aby mi pošepkal:
– Všetko sa dozvieš, – zas ma oblapil, kričal. – Je z teba poriadny chlap, Štefan! – rozbehol sa ku kreslu, skočil do neho, privolal ma k sebe prstom, aby mi mohol znova pošepnúť, – Bol som tu tak sám. Drž sa! Sľúb mi, že budeš opatrný! – a nahlas pokračoval, – Hubert sa na nás hnevá.
Určite by bolo bývalo lepšie prispôsobiť sa jeho hre, ale ja som sa vzoprel:
– Mňa už nenachytáš, Oto.
– S Hubertom som na nože,- zaškúil Oto, – mame dávno ležím v žalúdku…
Na väzoch som zacítil nepríjemný chlad. Otočil som sa, Hubert mi vdýchol do tváre, podával cezo mňa Otovi papuču. Ten si ju hneď, akosi poslušne, obul na bosú nohu. Asi si pritom všimol môj začudovaný pohľad, lebo povedal:
– Človeka, ktorého živíš, musíš rešpektovať, – zháčil sa. – No aby bolo jasné, Hubert podporuje mňa, nie ja jeho. Ostal pri mne aj po tom, čo si vytrpel pri mojom otcovi. To musíme oceniť!
Mysľou mi preblesklo svetielko nádeje, osviežilo mi pamäť, spomenul som si na dôležité podrobnosti, o ktorých mi Oto hovoril, keď ma sem volal. Spomienky podporili moje odhodlanie vzdorovať a pohľad na Huberta pokorne zbierajúceho rozhádzané ruže ma ešte viac posmelil.
– Pokiaľ viem, Oto, Hubert bol pre tvojho otca iba úbohým šašom. Teraz je urazený, možno aj zatrpknutý… Mal by si ho prepustiť a viac ho už neponižovať.
Oto nadšene zatieskal:
– Presne tak, hovoríš mi z duše. Huberta už nesmieme ponižovať. Žiadna ľútosť. Nijaké milodary. Bože môj, Pišta, stále mi tak dobre rozumieš! Prišiel si ma zachrániť, – hovoril energicky, ale potom sa zvalil späť do kresla, vzdychol, -to si určite odnesiem.
Bol som v rozpakoch. Nebol som si istý, či to z Otovej strany nie je iba ďaľšia lesť, nemal som chuť zamotávať sa do jeho sľučiek, chcel som využiť príležitosť a čo najskôr odtiaľ odísť.
– Tak ja už pôjdem, – nepovedal som príliš rozhodne.
– V žiadnom prípade, si môj hosť! – vystrel oproti mne obe ruky Oto.
– V poriadku, – znechutene som si sadol na stoličku za stôl, – Povedz, čo odo mňa chceš!?
Oto pomaly obradne vstal, upravil si sako, pritiahol si uzol na kravate:
– Nie som čistý ako ľalia, ale nikdy som nechcel konať nečestne, – obišiel stôl, aby mi mohol znova pošepnúť, – si chápavý citlivý muž. Mám pre teba nevestu.
Bol som v šoku. Kto by nebol?
Oto podišiel ku dverám, priložil k nim ucho.
– Počujem ich. Už idú. Poď sem ku mne, Štefan, všetko sa hneď dozvieš. Hneď ju uvidíš. Hlavne sa snaž vzbudiť dobrý dojem!
Hubert už stál pri ňom, v rukách držal kyticu polámaných ruží. Postavil som sa k nim, ale nezdržal som sa a povedal som:
– Ja sa neviem pretvarovať, Oto.
Oto hľadel na dvere, v zbožnom očakávaní mi odpovedal iba kútikom úst:
– To nič, len sa neboj! Vzmuž sa! Mama je inak veľmi milá osôbka, ale teraz nejde o ňu, hlavne je tu moja sestra Soňa…
Ruže zas lietali po celej miestosti. Hubert skočil Otovi na chrbát, jemu sa pod tou ťarchou podlomili kolená… V okamihu ležal predo mnou tak, ako pri mojom príchode.
– To nič, Pišta, Hubert takto občas strelí capa, – hovoril so mnou, – on to robí z lásky. Musíš ho chápať.
Bolo mi nepríjemne. Priznám sa, mlel som piate cez deviate:
– Doteraz som sa pohyboval… v inej spolčnosti, ale časom sa možno… prispôsobím.
– Štefan je vedec, – zamumlal Oto v Hubertovom zovretí.
– Oto ma počas štúdia finančne podporoval, – skláňal som sa k nim.
Hubert sa mi zdal celkom pohltený momentálnou činnosťou, prekvapil ma, keď poznamenal:
– Pravdaže, aj z teba si spravil otroka.
Oto ťažko dýchal, chrčal:
– Štefan, ty sa raz istotne zapíšeš do dejín, ale načo si teraz spomínal tú moju podporu!?
– Musíš urobiť úprimné pokánie, – kázal Hubert, – inak to nebude mať nijakú cenu.
To už Oto neprejavoval žiadne známky života.
Vrhol som sa na kľučku dvier, už som ju stláčal… Hubert ma opäť zrazil k zemi.
– To je zlý sen, – presviedčal som sám seba.
– Ešte trochu snenia! – priklincoval ma Hubert.
– Odteraz sa sneniu budem rozhodne vyhýbať, – snažil som sa brániť
– Ako si sa doteraz vyhýbal poriadnej spoločnosti? – znova mi podrazil nohy Hubert.
Jeho spôsob argumentácie ma už dráždil, odpovedal som mu zlostne:
– Ty predsa ani nevieš, čo je to spoločnosť, ty gauner!
– Áno?! – pustil sa do zúrivého pochodu okolo mňa Hubert, – takže ja som podľa teba gauner! – schytil ma pod krk, tlačil ma k stene, ale nečakane ma pustil, keď som už nemal kam ustúpť. Sklonil sa predo mnou v hlbokej poklone, úlisnou fistulou povedal, – Vaša výsosť! – vystrel sa, čelom sa dotkol môjho čela, – teda ja som gauner!
Chcel mi odhryznúť nos. Jeho zuby, pery a jazyk čosi také naznačovali, ale tentoraz som sa prerátal, nesplnil moje očakávanie. Otočil sa okolo svojej osi, dva kroky predo mnou zopakoval piruetu a pritom prednášal:
– Keby som sa nebol spamätal, bol by zo mňa vrah. Z Otovho otca mohol byť mučeník. Aj ja viem byť taký úprimný. Hlboká poklona domácemu pánovi, – vykrúcal sa v tanci nad Otom, potom ukázal prstom na mňa, – tak toto je náš chránenec, čo študoval za naše prachy. Moja úcta, pane! – oprel sa o stôl, – ja nie som nijaký gauner, rozumieš?! Možno si zaslúžim väčšiu úctu ako ty. Ak som aj bol komediant a šašo, mal som na to dôvod, mne nikdy nerobilo radosť robiť zo seba idiota … – náhle sa zarazil, pokorne sa sklonil a znova sa pustil do zbierania polámaných ruží.
– Vieš, Štefan, za všetko som vinný vlastne ja, – ovalil ma znenazdania tou nečakanou poznámkou Oto, až mi skoro vyrazil dych. – Keby som bol lepšie počúval mamine rady…! – hovoril stojac s rukami v bok nad Hubertom, – ale ja som sebec, – mávol rukou na znak rezignácie, – vlastne som chcel povedať, že nikoho z ničoho neobviňujem. Hubertove nedorozumenia pochádzajú z jeho priveľkej lásky k nám, – a obrátil sa ku mne.
Spamätával som sa z ďalšieho šoku, obaja sa so mnou zahrávali, nemal som chuť ďalej ich počúvať. Najradšej by som hneď odišiel, ale stál som tam priklincovaný, nemohol som sa ani pohnúť, obrali ma o moju vlastnú vôľu, cítil som sa voči nim absolútne bezmocný.
-Vysvetlím ti to, – sadal si Oto späť do kresla. – Povedal som mame, že ťa sem pozvem. Samozrejme, o tebe nechcela ani počuť a dookola opakovala, že jej ubižujem, pohŕdam ňou, nestojím vlastne o nikoho, iba o seba. Ako za našich študentských čias! – vzdychol, – som tu tak sám, nie je tu nik, s kým by som sa mohol rozumne porozprávať. A ty?! Ty si odmietol! – zaťal päste na operadlách kresla. – Myslel som si, že ju to upokojí, keď jej poviem, že nechceš prísť. Na tom jej ale nezáležalo. Ona žiarli, chce vedieť, čoho sa kvôli nej vzdám.
Prepadla ma panika. Chvatme som listoval v spomienkach, prevracal som pamäť na ruby, hľadal som záchytný bod, potreboval som niečo na moju záchranu.
– Bože môj, – hovoril som si, – predhodí m Hubertovi ako kosť psovi, aby si udobril matku.
Hubert hádzal zničené ruže do krbu a vrčal:
– Zmierime sa s tebou, Oto, ale ty prvý sa musíš chcieť udobriť.
Tentoraz som sa nemýlil v predvídaní správania ich oboch. Hubert sa vzpriamil, už aj rázne pochodoval popred krb a Oto si pred neho kľakol.
– Urobil som všetko, čo si chcel, – spínal ruky pred Hubertom.
Hubert bol neoblomný:
– Nezmieriš sa s matkou, kým sa ho nezbavíš.
– Urobím všetko, čo budeš chcieť, – hovoril Oto na kolenách, – len toto odo mňa nežiadaj!
V krbe som už videl oheň a seba na ražni. Nechcel som sa prizerať stavbe môjho popraviska, zakričal som:
– Na šibenice s vami, vrahovia!
Oto vyvrátil hlavu, kútikom úst povedal:
– Vidíš, Pišta, o všetko ma obrali. Nie som už ani syn, ani priateľ.
– Čo robiť?! – zakvílil som, – ach, bože, aký som ja býval aktívny!
– Počuj! – zdrapil ma za ramená Hubert, – ja som vlastným bruchom leštil dlaždice tam v predsieni, po nich si on chodil iba po prachy. Koľko rokov sme tu mali galeje! Vážený pán otec sa už teraz isto smaží v pekle a jeho podarený synček pôjde veľmi rýchlo za ním. Teraz sme tu pánmi my. Mňa a jeho matere si sa mal opýtať, či sem môžeš prísť. Teraz mi dávame almužny! – oprel ma o krb.
– Môj milý, Štefan – pošepkal mi Oto, zbytočne som sa chcel brániť jeho objatiu rukami-nohami, – ak si ma už zatratil, mysli aspoň na Soňu. Všetko potrebné som dávno zariadil. Musíš to pre mňa urobiť!
Stál som medzi nimi, ruvali sa o mňa ako zvery o korisť, v ničom ma nešetrili a teraz ešte toto!? Bol som v koncoch, na pokraji duševných síl som si chcel aspoň na chvíľku odpočinúť, no nevedel som, čo môžem pre to urobiť.
– Čo to odo mňa chceš, Oto?! – zvesil som hlavu.
– Nenecháš ju predsa Hubertovi!, – snažil sa ma presvedčiť, – budeš mať byt s balkónom. Ráno vstaneš, otvoríš dvere, čerstvý ranný vzduch ti oveje tvár, stromy a chodníky v záhrade budú v rannom opare, vtáky ti budú štebotať opreteky… Prídeš k nám, aby si sa s nami naraňajkoval, sadneš si oproti mne a Soňa si ťa bude doberať, že si neohrabaný, lebo na pohodlie ešte nebudeš zvyknutý. Neboj sa, rýchlo si privykneš, keď spoznáš Soňu…
Hubert zdrapil Ota pod krk, zavyl:
– Nebudete to mať také ľahké!
– To nič, Štefan, s tým sa dalo rátať, – zachrčal Oto.
Skočil som medzi nich, zasunul som ruku pod Hubertove hrdlo a povzbudil som Ota:
– Teraz máme prevahu.
– Nemáte vôbec nič, – zúrivo s nami zápasil Hubert.
-Máme zdravý rozum,- stenal Oto.
– Mňa neoblafneš, kamarát, – skolil ma Hubert presne cieleným úderom do spánku.
– Desať takých Hubertov za jediného Štefana, – prehovoril Oto ako zo sna, keď už ležal na koberci veľa mňa.
– Už ani jeden premárnený deň pre žiadneho zasrana! – zakontroval Hubert.
V hlave mi dunelo, pred očami sa mi preháňali biele oblaky, ale pri pohľade na Huberta som sa snažil spamätať:
– Takýmito prostriedkami nič na dlho nezískaš.
Oto zvolal:
– Pišta, do toho, ty to dokážeš!
Hubert chytil Otovu hlavu, udrel ňou o zem a zavrčal:
– Ty neprestaneš?!
– Musel by si ma zabiť, – spustil viečka Oto.
– Celý otec, – pozrel sa na mňa Hubert.
Vtedy mi hlavou prebleskla spásonosná myšlienka:
– Aj Soňa sa predsa musí podobať na otca…
– Nie, ona je celkom iná, – vyprskol Hubert, nervózne sa pozrel na hodinky, – pozri sa, je už dosť neskoro. Dobre sme sa zabavili, rád som ťa spoznal, ale mal by si už ísť.
Pomyslel som si:
– To teda nie, kamarát, práve teraz mi to ani nenapadne, – a nahlas som povedal, – ja sa nikam neponáhľam.
– Začínam mať o teba obavy, – pohrozil mi Hubert vztýčeným ukazovákom.
Ja som sa už na odchod vôbec nechystal:
– Chvíľku ešte pobudnem, ak vám to nebude prekážať.
Hubert zúril:
– Už zapáchaš. Do kedy tu chces ešte hniť?
Opájal som sa mojou mocou nad ním, všetko som pochopil a cítil som sa neuveriteľne silný.
– To nie je ťažké uhádnuť, – trošku som ho podráždil.
– Jej sa nikdy nedočkáš, – precedil Hubert pomedzi zuby.
– Tým by som si nebol taký istý, – povedal som a nadobúdal som neochvejnú sebaistotu.
Hubert sa vzdul, mykol hlavou, hodil sa do kresla.
– Vedel som to, – srdečne mi stískal Oto pravicu, – mám v tebe spojenca až za hrob.
Upravil som sa, pritiahol som si uzol na kravate a povedal som:
– Už nikdy nespravím nič tak, ako by si ty chcel.
– Nerozumiem ti, Pišta, – hľadel na mňa zaskočený Oto, – si tu, si zdravý, všetko bude v absolútnom poriadku…
Počúval som ho s nevýslovným potešním, chcel som si ten pôžitok vychutnať až do dna, ba chcel som ho ešte znásobiť, skočil som mu do reči:
– Už som v obraze, všetko som pochopil.
Oto sa usmieval, zdal sa mi stále vyvedený z miery. Nahol som sa k jeho uchu čo najbližšie, dýchal som mu do neho, keď som šepkal:
– Hubert je do Sone zamilovaný.
Chvíľu bolo ticho. Len krátko. Oto vybuchol do hurónskeho smiechu.
– Tak teda toto si pre mňa upiekol? – zas som strácal ťažko nadobudnutú istotu.
Otov smiech nepoľavoval, takmer sa už od neho aj zachádzal, keď sa opýtal:
– A čo si čakal?
Hubert mi ovinul plecia, zasipel:
– Teraz ti to nevyšlo, kamarát.
Otov smiech zmĺkol.
– Ešte sme nedohrali, – povedal Oto už spoza stola. Sedel tam dôstojne vzpriamený na stoličke, pokojne sa na nás oboch usmieval.
– Ja som už skončil, – smeroval som k východu. – Odchádzam.
– A čo Soňa? – chcel ma zastaviť Otov hlas, – Pišta, mysli aspoň na ňu!
– Veď on sa k Sone predsa vôbec nehodí, – povedal spokojne Hubert pohodlne usadený v kresle.
Bránil som sa s prstami na kľučke:
– Nemali by ste to nechať predovšetkým na ňu?
Oto sa zas rozosmial:
– Vidíš, Hubert, ešte nemáš vyhrané.
– Som na tom lepšie, ako by si chcel, – tvrdil Hubert sebaisto.
– Idete mi na nervy! – tresol som za sebou dverami, v predsieni som sa zohol, aby som si vzal svoj kufor a vyšiel som na čerstvý vzduch.
Zhlboka som sa nadýchol, s úľavou som vydýchol, vykročil som. Urobil som len pár krokov do neznáma a už som sa neovládol, musel som sa obrátiť. Chvíľu som tam len stál, díval sa, vyvaľoval som oči, nevychádzal som z údivu.
Tam, kde stála pri mojom príchode oslnivobiela vila, bolo rumovisko. Nohy písacieho stola trčali do neba, iba kusy ružového koberca a bordová farba z čalúnenia kresla označovali miesto mojich práve prežitých útrap, len zdrapy z dekorácií naokolo mi vo vetre mávali na rozlúčku.