Pôvodná poézia: Marián Grupač a Boris Brendza

Marián Grupač

ZABIŤ BÁSNIKA!

 

Iba sám v slučkách

upletených z býčieho hnevu

a sladkej triašky

zvíja sa a pochabo vrieska

Najskôr je rozpustilec a rufián

čo ženám vyciciava

z kostí dreň a omára sa

ich bolestným lačnením

Inokedy býva démon bujnosti

gigantický Satyr

samoľúby bastard

čo vychádza von po zotmení

a opľúva ikony nedotknuteľnosti

Tratí rozpálené semeno

krv a prašivú česť

Šľachtic z podsvetia

Markíz potkanov

Ako lúpežník a plieniteľ

rozkopáva vráta

k zamknutému súcitu

k zarigľovanej pokore

Vchádza nepozvaný

Bájny rabovník

vykúpaný vo vonných olejoch z hyacintov

čo ňúra a vetrí lacnú korisť

Ako noblesný samopašník

v paláci ozvien

predefiluje s gráciou cez zatuchnuté šalandy

Kráľ s poslednou korunou

v deravom vrecku

Na nič nevyčkáva

a nemárni čas v závetrí

On je vietor!

Rumázga za zatvoreným oknom

a potajme nazíza

cnostnej Kráse pod sukne

Chce byť vážny a tichý

ale v očiach si nesie smrť

pretože

„gakj kdo žiwot wede,

takowu y smrt mitj bude”

Vydaný napospas výsmechu –

– úškrny si na krk navlieka

ako kvetnaté vence

Pripomína Gauginove princezné

čo do piesku rodili

krížencov absintu a divých ľalií

Vycifrovaný ako panáčik z korza

elegantne si vykračuje za mesto

Putuje túla sa a vymetá

všetky rozkročené uličky

Vo vlastnej siluete odetý

sa vrúti do popolavej tmy

Nemá čo stratiť

lebo môže mať všetko

Pomaly vniká do sveta

ako navretý vazal

do rozmäknutej mliagavej vrásky

pod pupkom

Je vzpriamený

a nachovaný hustou plodnosťou

Bude trpezlivý a vrúcny

štedrý ako dážď

Možno sa vyštverá na najvyšší strom

aby dovidel až k vašim sromotným slzám

aby nepremeškal nič z vášho smútku

aby si zapamätal vaše zabúdania

a nakoniec nehanebne povyzrádzal

všetky tajomstvá

čo ste zahasprovali do truhlíc

Potom sa odrazu

zriekne ostychu

a

podpáli vám dom!

Boris Brendza

Básnici idú do neba

 

 

Spustili sadze, priatelia…

Divotvorné chrámy,

                  prázdne studne a konce dní,

kdesi sme sa stratili,

odsúdení a šialení.

 

Kdesi sme sa stratili,

v múroch podivného jasu,

zabudli sme na trýzeň,

na bolesť a krásu.

 

 

Spustili sadze, priatelia…

Básnici idú do nebies!

Básnici idú do neba!

Básnici – mor a des!

 

Múzy sú mŕtve, tak skap, ty pes!

Básnici idú – mor a des!

 

Štvanci, opilci a blázni,

len ty, slnko,

ty jediné

 nevyhasni,

           nevyhasni.

 

 

Olovo v duši, srdce na predaj,

poháre bezodné, zatuchnutý raj.

Pláne sú belasé, tápavo svietia,

básnici – zberači hviezdneho smetia.

 

Do krajín nádherných dostali pozvánku,

kráčajú velebne, s hlavňou pri spánku.

Kráčajú velebne z roztrieštených sfér,

slepci, ktorí uvideli cieľ.

 

S plameňom v rukách rozrážajú tmu,

neustále klopú s otázkou, či smú,

veď nádhera je nekonečná tíš.

 

Nahý je smútok v strede štyroch stien,

neustále klopú slzou o kameň

a prosia, daj nám krídla a nie kríž.

 

 

Rána sú čisté,

aj lístie na perách,

pláva perleťový prach.

 

Rána sú čisté

a stráca silu strach,

básnici idú!

Na márach.

 

 

Putujú, putujú v hlbokom sne,

putujú za jasom, na miesta nádherné.

Tam v diaľkach, vo večnom svitaní

putujú na miesta, kde krása pramení.

 

Tam, kde sa pije len nektárový spln,

stúpajú do nebies z rozžiarených vĺn.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.