Robert Bielik: Sansília

                                                       SANSÍLIA

                                                      Robert Bielik

 

 

                                                                      1   

 

 

     Je noc a v Tabuku sa zažínajú svetlá.

     Z balkónu môjho hotela v rybárskej dedinke Dahab ležiacej v juhovýchodnej časti Sinajského polostrova pozorujem rovnaký obraz už druhý mesiac.

     Už druhý mesiac premýšľam, ako napísať text, v ktorom by som sa vyhol prvej osobe.

     V ktorom by som sa vyhol všetkým osobám. Text neosobne presný bez metafory a prirovnania, text priezračný a prostý ako odraz na hladine tunajšieho mora, píšem a už si protirečím. Odhadzujem, obrazne povediac, rebrík, akonáhle sa po ňom dostanem hore.

    „Neprď vyššie, ako máš riť.” Odporúča múdre francúzske príslovie, čím chce azda naznačiť, že dokiaľ to nejde ináč, bude rozumné zostať pri tom, čo je.

     Nasledujúc vnútornú afinitu podmienenú pamäťou predkov, upúšťam od svojho úsilia a zostanem pri všetkom, čomu som sa chcel vyhnúť, no hlavne pri tom, čo som chcel obísť najviac a čo sme navyknutí s takou ľahkovážnou,  krajne zarážajúcou nepresnosťou nazývať „ja”.

     Ja teda sedím na balkóne môjho hotela v rybárskej dedinke Dahab, je noc a už druhý mesiac pozorujem, ako sa na protiľahlom brehu Akabského zálivu v malej saudskoarabskej dedinke Tabuk zažínajú svetlá.

     Podľa miestnej tradície práve tu sa pred Mojžišom roztvorilo more, keď vyvádzal svoj reptajúci ľud z Egypta.

     Premýšľam, akí ľudia v Tabuku žijú, ako vyzerajú, čo robia, čo ich vie urobiť šťastnými. Mojim otázkam dáva istú tajomnosť prostý fakt, že sa tam nikdy nedostanem. Saudská Arábia má Mekku, Medinu, a hlavne ropu, je teda nezávislá na turistickom ruchu a dostatočne bohatá na to, aby si svoj svet – z jej hľadiska „pravej viery” – uchránila pred očami západných zvedavcov.

    (Nech mi je  odpustená nasledujúca korekcia, ale aj výrok: „nikdy sa tam nedostanem” je spochybniteľný, nakoľko ani o smrti, zdanlivo jedinej nespochybniteľnej skutočnosti, nemôžeme povedať viac, ako to, že je definitívnym koncom fyzickej zložky toho, čo sme navyknutí s takou ľahkovážnou, krajne zarážajúcou nepresnosťou nazývať „ja”.)

     Ja teda sedím na balkóne môjho hotela v rybárskej dedinke Dahab, je noc, v Tabuku, do ktorého sa napriek všetkým zákonitostiam logickej pravdepodobnosti predsa len raz možno dostanem, sa zažínajú svetlá a je mi smutno. Za Evou. Včera som ju odprevadil na letisko do Sharm el Sheikhu a po trojtýždňovom spoločnom pobyte som osamel.

     Priateľ Egon mi v indickom Varanasi povedal, že sanskrit má na slovo smútok až tristo výrazov. Neviem, ako pomenovať ten svoj a pravdupovediac neviem ani to, ako k nemu zaujať hojivý postoj, ako sa s ním – podľa odporúčaní múdrych – nestotožniť. Vyvíjam úsilie. To isté úsilie, ku ktorému sme „odsúdení” všetci, nech robíme čokoľvek a s akýmkoľvek zámerom.

     Pred tromi týždňami sme s Evou vyvinuli úsilie a doplavili sme sa do Jordánska. Z hľadiska zámeru bolo úspešné, no od ďalšieho, ktoré nás malo doviezť až k bránam kamenného starovekého mesta Petra, sme upustili. Akabské slnko vyháňalo ortuť teplomeru nad červenú hranicu päťdesiatky a už len pri predstave, že pôjdeme ďalších dvesto kilometrov do vnútrozemia,  do rozpáleného pažeráka púšte, sa nám triaška z kolien preniesla až do batohov.

     Keď sa parník dohrkotal do bodu, z ktorého boli všetky okolité štáty, teda Egypt, Izrael, Jordánsko a Saudská Arábia na dosah, nedalo sa pochybovať o tom, že svet je iba jeden.

     Noc na najvyššom poschodí prázdneho akabského hotela Red See sme vedno prebdeli a obrovský ventilátor nad našimi mokrými telami iba bezmocne rozfukoval slané kvapôčky potu.

   – Bože, –  sťažka som zavzdychal a pozrel sa na Evu. Už mi neodpovedá svojím: „Volal si ma?” – ako to robí vždy, keď verí, že táto otázka má moc nadľahčiť moju protichodnú a zavše až neúnosnú ťažobu z vlastnej existencie, neutešuje, že všetko má svoj koniec, ani sa neponáhľa napraviť isté nedopatrenie vyplývajúce z jej vetnej fosílie prislabej na zaplátanie mojej trudnomyseľnosti a nedodáva, že vždy nejako bude, lebo ešte sa nikdy nikde nestalo, že by nebolo nijako. Ba dokonca nevyťahuje ani žiadnu poučku z Abhidharmu o nestálej a večne premenlivej povahe vecí a javov a teda o tom, že najhoršie na utrpení nie je jeho momentálna prítomnosť, ale naša predstava, že utrpenie nebude mať koniec. Bezvládne leží takmer bez dychu schúlená tvárou ku stene a rovnako ako ja čaká…

     Ráno som jej navrhol zmenu plánu. Strasieme si prach z nôh, ponecháme toto údolie Kainovho znamenia svojmu osudu a pôjdeme za našimi priateľmi do Tel Avivu už dnes. Eva nevládala povedať áno. Tuhšie privrela spotené viečka a zdalo sa mi, že sa usmiala.

 

 

                                                                          2

 

 

     Iný je ten, ktorý sa mi ukazuje ako tvár druhého, blížneho. Nekonečno sa deje iba prostredníctvom s Iným. Iný je cudzinec, ktorý klope na moje dvere a teda kľúčom k nemu nemôže byť vlastnenie, ale pohostinnosť.

  – Ďakujem za takú pohostinnosť, – chcelo sa mi namietnuť, keď som bol už dobrú hodinu terčom dotieravých otázok mladej izraelskej colníčky, pre ktorú bola vyššie spomenutá suma učenia Emmanuela Lévinasa, ako mi našepkávalo podozrenie, neznáma. Židovské dievča, pochopiteľne, nemusí čítať židovských filozofov, ale úcta k cudzincovi by jej viac pristala. Po obligátnych otázkach, či nenesiem zbrane, drogy a či má moja kreditná karta dostatočnú hmotnosť na potulky jej krajinou, upriamila svoje policajné oko na detaily.

   – Pôjdeš do Gazy?

   – Nie.

   – Pôjdeš do palestínskych osád na západnom brehu Jordánu?

   – Nie. 

   – Ako ma chceš o tom presvedčiť?

   – Uf…

   – Aký čas si dovedna strávil v Indii?

   – Deväť mesiacov.

   – Čo si tam robil?

   – Nič.

   – Akože nič?

     Rozpažil som ruky a vyvinul úsilie, aby môj pohľad vyznel milo.  

   – Čo si robil, keď si nič nerobil?

   – Sedel.

   – A?

   – Pozeral sa pred seba.

   – Deväť mesiacov?

     Znovu rovnaké gesto, ale stálo ma viac energie.

   – Ako sa to dá?

   – Usiloval som sa.

     Hoci som nebol ďaleko od pravdy, dievča v mojich slovách rozpoznalo známky irónie. Eva tiež. Potichu k nám pristúpila a obojstranné podráždenie medzi vyšetrovateľom a vypočúvaným sa snažila utlmiť mojou obhajobou, teda dievčaťom očakávanými slovami o návštevách kultúrnych pamätihodností.

     Vlny môjho podráždenia mohutneli, na adresu dievčaťa vyplavili niekoľko slovenských nelichotivých označení a zrazu bol rozdiel medzi domnelým kultúrnym analfabetom a kultivovaným čitateľom Lévinasa, teda rozdiel medzi Iným a Iným, zotretý.

     Iný je len Jeden a nijako neobstojí tvrdenie, že nekonečno nie je čosi, čo je v nás, ale čosi, čo sa deje len prostredníctvom druhého Iného, už-už som sa púšťal do kontroverzného dialógu s filozofom, keď ma Eva potiahla za tričko a ukázala na naše pasy s vlepenými izraelskými vízami.

     Keď sme za colnicou čakali na taxikára, ktorý nás mal doviezť na autobusovú stanicu do Eilatu, pristúpila k nám ďalšia Iná colníčka, mladá a rovnako príťažlivá ako jej kolegyňa. Nepohostila nás chlebom a soľou, ale ako je v horúcej púštnej krajine žiadúcejšie, dvoma pohármi ľadovej vody. Placho sa usmiala. Napriek nutkaniu, ktoré mnou zalomcovalo ako víchor steblom trávy, som ju nepobozkal.

     V bielej Oktávii, ktorou jazdí väčšina izraelských taxikárov, povedal som Eve, že na to, aby bol človek pohostinný, nepotrebuje čítať filozofov. Evina múdrosť zahŕňa aj toleranciu k vetám vytrhnutým z kontextu, preto sa nepýtala, ako som k takému odvážnemu tvrdeniu dospel a iba zúčastnene pokývala hlavou.

     V podvečer náš autobus dorazil do Tel Avivu. Rony už čakal. Zostarol. Ostrihané vlasy, oholená brada…

   – Zmenil si sa, – poviem po tuhom objatí.

   – Aj ty, – povie, obaja sa zasmejeme a obaja vieme, že obaja.

     Keď sa Ronyho terénne Suzuki konečne vymotalo z úzkych uličiek obkolesujúcich autobusovú stanicu, vošli sme na diaľnicu. Pred nami zápcha.

   – Aleluja, – pokojne povie Rony.     

      Až tak sa zase nezmenil.

   – V mnohom ste si s Ronym podobní, – podotkla ešte v ten večer Eva. Počas nasledujúcich dní svoj poznatok niekoľkokrát zopakovala, k čomu ju azda priviedlo aj niekoľko zhodných numerických reálií našich životov. Narodili sme sa v rovnaký deň rovnakého mesiaca, ktorý je v oboch krajinách pre náboženský sviatok vyhlásený za deň pracovného voľna. Pred ôsmymi rokmi, keď mal Rony tridsaťdeväť rokov, prišiel prvý raz na Slovensko a práve toľko mám teraz ja, keď prvý raz prichádzam do Izraela.

     Ani Rony nevie, prečo sa narodil a márne sa usiluje ignorovať každú otázku, ktorá už z diaľky zaváňa podobnou metafyzikou. Aj Rony býva obťažkaný triviálnym pocitom, že nie je z tohto sveta, no aj on pozná chvíle kratučkého svetla, v ktorých tuší, že dva svety nie sú a že miesto porozumenia, v ktorom je akákoľvek ďalšia forma úsilia nadbytočná, pretože to miesto je miestom súhlasu a vystačí si samo so sebou, teda aj Rony v bielom tričku s nápisom: „Don´t follow me. I am lost,” tuší, že k tomu miestu pokojnému a priezračnému ako lesné jazierko vedie cesta dlhšia než na koniec sveta a zároveň stačí ruku načiahnuť, pretože je od každého z nás na dosah.

   – Ak sme si v niečom podobní, tak len v nádeji, – zhrnul som večer Eve krátko predtým, ako Ronit, o desať rokov mladšia od svojho muža, zaniesla ich dvoch malých synov k svojej mame, aby sme mohli vyraziť do centra Tel Avivu na technopárty.

 

 

                                                                           3

 

 

     Bol by som si z technopárty zapamätal viac, keby ma pred ňou v duchu spomienky na staré časy Rony nepohostil čerstvou úrodou zo svojej záhrady. Trávu som už dlho nefajčil a táto vyrástla priamo vo Svätej zemi.

     Cestou do centra sa terénne Suzuki prešmykovalo pomedzi autá, akoby sme sa kamsi ponáhľali. Rony a Ronit sa smiali, údivom zmeravená Eva takmer nedýchala, ja som sedel usmiaty a pokojný. Nie a nie si spomenúť, kam ideme. Vedel som, že sa môžem opýtať, ale chcel som ten rébus vyriešiť bez pomoci. Spomenul som si až pred budovou diskotéky, keď ma jeden z všadeprítomných izraelských obhliadačov pošteklil svojou pípajúcou anténkou. Keby som bol triezvy, podistým by vo mne skrsla obava z nejakého nevítaného teroristu. V suteréne boli mladí. Dunivý delirický rytmus sa miešal s farebnými lasermi a s výparmi potu tancujúcich tiel. O poschodie vyššie svietili tlmené svetlá, hluk bol znesiteľnejší a dalo sa aj sadnúť. To som potreboval. Keď sa zreničky prispôsobili prítomnému šeru, videl som, že miestnosť je plná našich vrstovníkov. Zdalo sa, že niečo oslavujú. Servírky podávali suši s alkoholom, v čom bola istá predurčenosť mojej následnej úlohy pozorovateľa, lebo suši mi nechutí a alkohol už roky nepijem.

     Ronit ma s krikom predstavila niekoľkým svojim priateľkám. Ich zdvorilým otázkam som neprikladal väčší význam, aký im prikladali oni, lebo aj v mojom poľutovaniahodnom stave som vedel, že do týchto priestorov sa nechodí pre zmysluplnú výmenu závažných životných skúseností.

     Potom som už len sedel. Občas sa predo mnou mihla jedna z prítomných, žalostne zaoblených štyridsiatničiek. V jednej ruke držala alkohol, v druhej cigaretu, opatrne sa pohojdávala do rytmu, ktorý prichádzal zdola a usilovala sa tváriť ako bytosť, ktorá žije v tom najlepšom z možných svetov. Kedysi ma vedel taký pohľad rozladiť, teraz ma ku každej z tých Iných hopkajúcich chuderiek, podobne ako ráno, čosi neodolateľné, netelesné priťahovalo.

     Ó chvíľka kratučkého svetla, to ja sa tak bezprizorne natriasam v rytme carpe diem, nenávratne starnúca a žalostne zaoblená, Iná obsahujúca Iných, Iní obsahujúci mňa, lebo nerozdielne a bez smrti Jedno je.

     V takomto utešenom rozpoložení identifikácie sa s Inou, ktorá už štyridsať rokov v Tel Avive tančí, ma Rony odvážal do svojho nového domu na periférii svietiaceho mesta.

     Keď sme sa ráno zobudili, Ronit už bola preč. Ako vyštudovaná baletka je zamestnaná v neďalekej kultúrnej inštitúcii, ktorá poriada kurzy alternatívneho tanca. Rony je sochár na voľnej nohe a jeho výtvarné ambície s narastajúcim vekom a poznaním klesajú. (Tým nechcem povedať, že s rokmi automaticky rastie aj poznanie, to by sme nemali okolo seba frustrovanú a ušomranú starnúcu populáciu, ale samých mudrcov. Chcem jednoducho povedať, že Ronyho stav poznania umožnil pripustiť, aby hodnote času, ktorý venuje Eve a mne, neprikladal menšiu hodnotu ako hodnote času, ktorý by venoval nejakému veľdielu pre budúce generácie. Ak ešte ambicióznosť, túto kráľovnú cností v mysliach počestných dedičov židovskej a anticko-kresťanskej paradigmy, nepovažoval za poľutovaniahodnú formu primitivizmu, videlo sa mi, že k tomu nemá ďaleko.)

   – Ide sa do Jeruzalema, – hrdo prehlásil s rozpaženými rukami, akoby vedel, čo to pre nás, prichádzajúcich z končín, v ktorých sú oficiálnym bohom peniaze, ale neoficiálnym ešte stále Kristus, znamená.

     Pred vstupom do starého mesta sme sa v jednej z útulných miestnych kaviarničiek posilnili dúškami voňavého pressa. Pod stieračom Ronyho auta nás čakal pozdrav od policajtov: sto šekelov za nedovolené parkovanie.    

   – Aleluja, – pokojne povie Rony a vyvezie nás na Olivovú horu, aby sme z výšky videli mesto. Keď sa vrátime k autu, pod stieračom je ďalší pozdrav s tým istým obsahom a mne sa potvrdí domnienka, že nedostatkom invencie nie sú postihnutí len policajti na Slovensku.

   – Aleluja, – zopakuje svoju mantru, ktorá už na mňa nepôsobí ironicky. To je pritakanie existencii. Aj existencii policajtov, politikov, právnikov, vojakov z povolania a ďalších parazitických povolaní, bez ktorých sa nezaobídeme, dokiaľ náš svet nebude o čosi lepší ako ten najlepší z možných.

     Staré mesto je prázdne. Pri múre nárekov sa kníšu traja ortodoxní, vo dverách obchodíkov lemujúcich Via dolorosu, najslávnejšiu cestu v dejinách kresťanstva, unudene zívajú predavači. Znovu sa vo mne prebúdza ten paranoidný pocit, ktorý som zaregistroval pri prekročení hraníc a vždy, keď na chvíľu utíchol, prebudili ho všade postávajúci ozbrojení vojaci alebo policajti s detektormi kovov, strážiaci vchody všetkých inštitúcií, synagóg, hotelov a aj tých najmenších pouličných kaviarničiek.

     Nechcel by som, aby raz takto vyzeral svet, hoci – videné triezvo – je čoraz trúfalejšie nádejať sa, že k tomu nedôjde.

     Staré mesto je prázdne, lebo frekvencia teroristických útokov sa v poslednom čase zvýšila natoľko, že aj ten najšikovnejší manažér cestovnej kancelárie stratil posledného klienta, ktorý by mal záujem o takýto druh dobrodružstva.

     Tu sa terorizmus zrodil a zapustil pevné korene. A svet ho požehnal. Dokonca so všetkými poctami, keď jeho dvoch otcov, Menachema Begina a Jásira Arafata obdaril Nobelovou cenou za mier. To môže byť pre niekoho, povedzme pre niekoho ako Rony, dostatočný dôvod na to, aby si pri rannej káve už nikdy neotvoril noviny, aby si namiesto toho iba ticho a naozaj iba sám pre seba popod nos zanôtil svoje prvé ranné aleluja.

 

 

                                                                           4

 

 

     Keď som bol pred dvomi rokmi v brooklynskom Borough Parku, kde žije mnohotisícová komunita newyorských  ortodoxných židov, trikrát sa vo mne ozval pocit, o ktorom som si neskôr začal myslieť, že by mohol byť identický s pocitom stredovekého človeka. No keď som s Ronym a Evou vstupoval do ortodoxnej štvrti v Jeruzaleme, netušil som, že nás čaká aj – ak to tak môžem povedať – stredoveký zážitok.

     Po prechádzke spleťou úzkych kamenných uličiek plných pobehujúcich detí a matiek, ktoré mali sotva osemnásť, sme zastali pred malým obchodíkom. Rony si chcel kúpiť akúsi sklenenú trubičku s ochrannou modlitbou, ktorú si veriaci pripevňujú na hornú časť dverí vedúcich do domu. Ako sme s Evou postávali pred obchodom, priblížila sa k nám tlupa vari dvanásťročných chlapcov. Spod čiernych jarmuliek im viseli dlhé pajesy, ich oblečenie bolo uniformne sivé a nikto ho dlho nepral. Obchádzali okolo ako nespokojné zvieratká, o čomsi sa dohovárali a nedôverčivo si nás obzerali. Dalo sa tušiť, že ak nás niečím zaskočia, nebude to miestna forma nejakého milého uvítacieho rituálu.

     Cudzinci sú už tu a Iní nepôsobia pohostinne. Iní nie sú pohostinní. Z ich vzájomného prekrikovania sa čoraz viac vydeľuje slovíčko „price”, zosilnieva, až sa zmení na nepríčetné jednohlasné skandovanie. To už vychádza z obchodíku Rony, čosi im v hebrejčine dohovára a vykazuje ich do bezpečnej vzdialenosti. Chlapci sú v pohostinnosti vytrvalí. Len čo sa pohneme, vyštartujú naším smerom, škrekľavé „price” mohutnie a keď sa obzriem a prevŕtam ich pohľadom, ktorý je zmesou údivu, rozčarovania a snáď už aj rozčúlenia, vidím, ako im na útlych, krvou sčervenených hrdielkach nabiehajú žilky hnevu.

     Rony je z nás troch najpodráždenejší. Znovu sa obracia, rozbehne sa smerom k chlapcom a už im nedohovára, mimovoľne preberá ich komunikačnú metódu, reve z plného hrdla, jazykom patriarchov ich častuje čímsi nelichotivo strohým, magickým, definitívnym.

     Zaklínadlá nepomáhajú. Chlapci sa vždy na chvíľu stiahnu, no iba naberú dych a znovu sa odkiaľsi vyroja v čoraz početnejšom zástupe, kričia a dvíhajú malé zovreté päste, do všetkých okolitých uličiek sa rozlieha ich fanatické „price”, až sa nám konečne podarí nastúpiť do auta a prefrčaním jednej krátkej uličky prekonáme v čase niekoľko storočí. Možno tisícročí.

   – Tak toto bol sen… – poviem roztrasenej Eve. Keď vidím neprítomný, nič nechápajúci výraz jej uhranutých očí, čosi sa vo mne uvoľní a z plného hrdla sa rozosmejem.

     Rony nám vysvetlí, že dôvodom milej epizódy nebol môj fotoaparát, ako som sa po celý čas mylne domnieval, ale Evino oblečenie. Slovo „price” označuje ľahkú ženu a nech to znie akokoľvek neuveriteľne, dôvodom tej hysterickej agresivity malých chlapcov bol prostý fakt, že Eva si dnes ráno namiesto sukne obliekla nohavice. Obyčajné dlhé biele nohavice, v akých chodia tisíce žien v Jeruzaleme alebo v Bratislave, v Pekingu alebo v Buenos Aires.

     Mlčky sa každý z nás vyrovnáva s novým poznaním, nikomu nie je do reči. Až po chvíli povie Rony niekoľko slov, ktoré v tom dlhom tichu pred nimi a za nimi zaznejú ako prasknutý erb, ako smútok vsiaknutý v póroch reči.

   – A potom chcú mier s Palestínčanmi… – povie namiesto svojho aleluja.

 

 

                                                                       5

 

 

     Nasledujúce dni ubiehali rýchlo, ako ubieha čas s Iným, ktorý je nám blízky. Cez deň sme sa potĺkali slnkom rozpálenými uličkami Tel Avivu, popíjali sme ľadové nápoje, kúpali sme sa v mori. Keď sme boli hladní, jedli sme, keď nás ťahalo do postele, išli sme spať. (Postoj chvíľa, ktorá aj z klbka neuróz urobí zenového majstra!)

     Po zotmení Rony vždy rozložil oheň, Ronit pripravila niekoľko miestnych dobrôt vhodných na opekanie a sympózium – v tom pôvodnom význame, v akom ho chápali Platónovi žiaci – sa mohlo začať.

     Nech sa téma rozbehla hocijakým smerom, vždy sa poslušne vrátila k svojej hlavnej osi, k mužovi a žene. Vrátila sa k tomu, čo každému z nich chýba, aby prestal vidieť zdroj vlastnej bolesti vo svojom partnerovi a nakoľko je reálne predpokladať, že ten zdroj tam byť nemusí. (Každý z aktérov nočných rozpráv bol natoľko múdry, že túto alternatívu aspoň pripustil, čím ju nijako nechcem preferovať a implicitne zaujímať postoj toho, ktorý vie, odkiaľ fúka vietor.)

     Súhrn argumentov, ktorými operovala Ronit, spočíval v tom, že Rony s ňou už nespal, ani nepamätá, pretože Rony si trávou prefajčil mozog, pretože mu už nestojí, pretože s ničím nie je spokojný a stále chce kamsi utekať, pretože ťarcha výchovy ich detí spočíva na nej, pretože celé jeho zasraté umenie jej môže byť ukradnuté, keď z neho nemôže kúpiť deťom ani zmrzlinu, pretože si naivne myslí, že s mladšou ženou by to mohlo byť o inom, pretože má na krku päťdesiatku a stále je rozmaznaným deckom, pretože, pretože, pretože…

     Rony väčšinou mlčal a len pri vyzývavých otázkach typu: „Tak povedz, nie si rád, že máš dvoch zdravých synov?” – svoju ženu napomenul, že je nekorektné klásť mu túto otázku teraz, keď sú dvaja synovia na svete.

     Súhrn argumentov, ktorými operoval Rony, spočíval v tom, že Ronit s ním už nespala, ani nepamätá, pretože Ronit ho odvrhla hneď po narodení ich prvého syna Gešema, (ktorého splodili pred ôsmimi rokmi v Bratislave a dali mu meno „Dážď” na pamiatku nočných búrok, ktoré v tých časoch výdatne zalievali každú piaď zeme západného Slovenska), pretože vždy „pri tom” začal mať pocit jej neprítomnosti, pretože namiesto niekdajšej poézie jej dnes chýbajú už iba peniaze, pretože má svojich synov rovnako rád ako ona a keď hovorí o jeho nezodpovednosti, hovorí nezmysly, pretože stokrát denne telefonuje so svojou kamarátkou  a stokrát jej s rovnakým zanietením rozpráva ten istý príbeh, pretože má tých kamarátok sto, pretože s ním už stratila schopnosť komunikovať, odkedy sa preňho každé z jej slov zmenilo na nesúvislý, podenkový bľabot, pretože, pretože, pretože…

     K povedanému som nezaujal stanovisko. Snažil som sa náladu vylepšiť vtipom o troch meditujúcich jogínoch, ale nikto sa na ňom nezasmial. Iba čo som sa utvrdil v opakovanej skúsenosti, že azda nič tak neodradí dobromyseľného rozptyľovača životných chmúr od ďalšieho vtipkovania väčšmi, ako to ticho po odznení pointy.

     K povedanému som nezaujal stanovisko, pretože som nemohol. (Mám isté vnútorné indície k optimistickému predpokladu, že takto si vysvetľovali moju zdanlivú nezúčastnenosť na závažnosti povedaného aj naši vzácni priatelia. Ak budeme vychádzať z toho, že základnou funkciou reči je komunikácia, potom – ako sa upriamuje moja nádej – aj naši priatelia nevideli v mojom mlčaní neochotu komunikovať, ako skôr rezignáciu na schopnosť reči vyjadriť čosi závažné bez toho, aby neskĺzla do psychologických alebo náboženských fráz. Povedané inak, ak má každý z argumentujúcich zo svojho hľadiska pravdu, ak sú tieto pravdy v konflikte a ak ja nedokážem zaujať stanovisko, z ktorého by som videl konflikt len ako iluzórny, zdanlivý, urobím lepšie, keď k tomu nič nedodám, „keď sa nepustím do reči”, pretože by to boli iba taľafatky.

     Počas týchto nočných rozpráv som oceňoval prítomnosť Evy. Vypomáhala mi s prekladom niektorých anglických výrazov, no čo je dôležitejšie, bola komunikačným spojivom, prostredníctvom ktorého mohlo byť naše obcujúce spoločenstvo živé a pre každého z nás, dovolím si povedať, príjemné.

     Eva zaujímala stanoviská, pretože mohla.

     A ako každý z nás štyroch kdesi v hĺbke tušila, že tu nejde o vyslovenie žiadnej veľkej pravdy, ba že tu nejde ani o reč samotnú.

 

 

                                                                         6

 

 

     Pri raňajkách pôsobila roztržito. Ako vždy, keď jej chýba odpoveď. Až po zapálení cigarety sa opatrne opýtala, čo si myslím o včerajších Ronyho slovách, že len čo prekročí päťdesiatku, odíde z domu a začne putovať.

     Odvetil som, že ak si takú vec Rony zaumienil, ešte neznamená, že ju aj vykoná, a po ďalšie, ak by sa k takému odvážnemu činu odhodlal, nebude prvý ani posledný, pretože ideu pretrhnutia rodinných pút realizujú starnúci muži v Indii a v niektorých východoázijských kultúrach už celé tisícročia.

   – Ale čo si o tom myslíš? – trvala na svojom. Pustil som sa do hermeneutiky putovania, teda rozšíril som odpoveď trochu iným smerom, aký očakávala.

   – Ranné kresťanstvo, – povedal som, – poznalo dva druhy putovania. „Putovanie za Bohom”, nazvané podľa otca Abraháma, ktorý odišiel z mesta Uru a dlhý čas žil ako nomád, a „putovanie kajúcnikov”, teda tých, ktorí sa dopustili nejakého ohavného zločinu. Myšlienka, že chodenie ruší násilné zločiny, má pôvod v putovaní, ku ktorému bol prinútený Kain, aby pykal za vraždu svojho brata.

   – Za čo pyká Rony? – prerušila môj úprimne mienený didaktický úvod a už som tušil miesto, ku ktorému sa chce priblížiť. S istou pochybnosťou som odvetil, že Rony pravdepodobne nepyká za nič, že Rony je možno iba zaťažený pocitom viny, tým istým traumatizujúcim pocitom, aký sa zahniezdil v podvedomí väčšiny židov, praktizujúcich kresťanov a všetkých, ktorí vyrástli v kultúre s archetypom žiarlivého boha. Boha vyžadujúceho pozornosť a pripraveného kedykoľvek trestať.

   – Nebude ten pocit viny silnejší, keď opustí manželku a deti, ktoré s ňou splodil? – konečne formulovala otázku v mieste, z ktorého čakala odpoveď. Najskôr som sa jej opýtal, či sa v živote už stretla s takým druhom istoty, ktorý by sa neskôr neukázal ako klamlivý a iluzórny, pretože ak uvažuje v rovine pohlavia, teda v jej prípade z pohľadu ženy, a ak ju toto uvažovanie privádza k otázke „akú istotu má potom žena?” – odpoveďou je iba otázka „akú istotu má potom muž?”. Uvažovať v rovine pohlavia je nepochybne legitímne, pretože človek je cicavec, no zároveň je schopný abstraktnej úvahy a pokiaľ sa pri nej nechce dopustiť chybných záverov, vo vlastnom záujme by mal rovinu pohlavia opustiť.          

   – Etika je predsa bezpohlavná, – oprávnene namietne s výrazom, z ktorého poľahky odčítam, že dnes len sotva padne niektoré z mojich slov na úrodnú pôdu.

   – Etika, – už cítim chabú presvedčivosť nasledujúcich viet, – etika si kladie otázku, čo je najvyššie dobro. A keďže naše slová môžu vyjadrovať iba fakty a tie majú len hodnotu relatívnu, nedá sa o absolútnom dobre hovoriť, pretože hovoriť o ňom by znamenalo hovoriť o niečom faktickom a faktické nemôže byť absolútne.    

   – Až sem si sa dostal? – s údivom si ma premeria, čím mobilizuje posledné zvyšky mojej argumentácie a prinúti ma pripustiť istú tendenciu s výrazne etickými konotáciami, ktorú vykazuje ľudská bytosť, odkedy sa ňou stala. Táto tendencia vytvára všetko „všeobecne ľudské”, ba možno je jeho podstatou, no pri najlepšej vôli sa nedá o nej vyriecť jediné slovo, pokiaľ nechceme zostúpiť v uvažovaní o poschodie nižšie, teda do roviny, z ktorej vnímame svet len z hľadiska našich potrieb a túžob, pretože tie zákonite prichádzajú do konfliktu s túžbami iných a my vtedy prestávame myslieť a začíname posudzovať. Preto Kristus doporučil svojim učeníkom, aby nesúdili.

   – Len preto to Kristus povedal, – zdôraznil som, dovolávajúc sa vyššej autority ako ten, kto už vyčerpal všetky argumenty.

   – Tak čo si myslíš o tom Ronym? – zo žartu sa vrátila na začiatok, už veselšia a poznajúca moju odpoveď.

     Ešte v ten večer ma v mori poštípala velikánska medúza. Nepomohol ani obstrek lekára, ku ktorému ma Rony zaviezol, no aspoň som rozosmial Evu, keď som sa jej na sklonku dňa ubolene opýtal: – Tak čo si myslíš o tej opuchline?

     Ráno pri rozlúčke mi Ronit povedala, že ak by raz napísala knihu, ktorú nikdy nenapíše, volala by sa Sansília.

   – Prečo?

   – Neviem.

   – To postačí, – spokojne som povedal. Vyobjímal som ju a Ronyho mlčky, lebo slová vďaky sú v takýchto chvíľach navyše.

     Tie nikdy nepotrebuje počuť Iný, ktorý je nám blízky.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.