Peter Bilý
NOC S PASOLINIM
PRELÚDIUM
Dcéru, ktorá sa nestihla narodiť, už nepretlmočím,
nevysvetlí mi rozdiel medzi útekom a fúgou, nerozbije
vitrínu s nehybnými figurínami
uprostred
a z toho, čo bolo, ma nezbaví pochybností.
Prechádzajú nami známe ulice z neznámeho mesta,
a ty nechceš, aby som jej prezradil
akordy hrdzavej zvonkohry,
osnovu a prstoklad: to, čo nechápem, ma samo potajomky zdôvodní,
ospravedlní nahého chlapca, ktorý bol starcom bez nôh
utekajúcim dole točitými schodmi,
zo seba.
A tak sa chúlim uhryznutý tvojou jazvou.
NESPAVOSŤ
Tisíce slákov, iba jedny husle
a cez hlas čiernočierna oktáva.
Čo ostalo z nás po falošnom kúzle?
Opité harfy a ich smutné pohlavia.
Aj prázdno odhalilo niečo.
Tvoj tulák vtlačil striebro do básne:
že príliš krátko trvá večnosť
a nekonečná sú dnes dočasné.
Tak máš nič z toho, čo si chcela;
bezduchú hudbu, kruté telá
a kánon obrátený naruby.
Gordický uzol ťa vždy pretne.
Zvíťazí klišé: vyhrá len ten,
kto sa do seba tajne zaľúbi.
NOČNÁ
Tá, čo nechcela, ešte stále nemá.
A ak má, už sa viacej nestratí.
Aj smrť vie, čo je ľudská tréma
po všetkom. A tak: buďme prekliati.
(Násilie v pokrstenom Pasolinim:
nepatriť sebe, ani iným.)
Krvavá hlava a dlaň mäkko na mušli.
Hra: odpúšťanie ako prečin.
Jazyk sa v hrdle krásne zauzlí
a smiech už smútkom nevyliečim.
VARIÁCIE NA SAMOTU
Horiaci závoj, živé hroby
a po psychedélii z tvojich slín…
Skôr ako som nás rozbil:
len lacná neha a tvoj kokaín.
Príliv sa ešte stále vracia,
mlčanie našľapuje na pery.
Svoj osud recituješ spiaca.
Na vode? V oleji a v páperí.
Kto chránil bolesť ako vlastné oko?
Kto tajil význam márnotratných rokov?
Kto ukryl všetky esa pod rukou?
Nakoniec sa ti všetko splní:
mokrý bič na krvavé luny
– za prázdnu ľútosť. Kto by nevzbĺkol?