Pôvodná próza: Natália Chovancová

Natália Chovancová

Rebeka

 

 „Kam si mi dala to tričko, ty krava sprostá?” kričala Tara zo svojej izby. „Máš ho na posteli. Tam som ti ho včera položila,” povedala pokojne Krista. „Môžem si požičať tvoje rifle?” spýtala sa bojazlivo, keď vstúpila do izby svojej staršej sestry. Na sebe mala len nočnú košeľu a bruško pod ňou sa nápadne črtalo. „Prečo chceš moje gate?” spýtala sa Tara nechápavo. Vždy bola tá vyššia a nedá sa povedať, že bola silná, ale vždy vážila o niečo viac ako Krista, hoci bol medzi nimi rozdiel len necelý rok. „Moje sú mi malé. Pribrala som.” Tara sa škodoradostne zarehlila: „No iste! Že pribrala som. Na to ti tak naletí mama. Myslíš, že neviem, že čakáš decko?” tentoraz sa Krista neovládla: „Sklapni. Myslíš, že len preto, že som pribrala pár kíl, už musím byť tehotná? A keď si myslíš, že ti to prejde rozširovať o mne klebety na škole tak sa veľmi mýliš.” „Myslíš, že to všetci nevidia?”

Krista s červenou tvárou vybehla von z domu. Tam ju čakala kamarátka. Kráčali spolu na autobus. „Aj ty si počula tie kraviny, čo trepala moja segra?” Prikývla. Nič viac nepovedali celou cestou k zástavke. Keď nasadali na autobus, dobehla Tara. Sadla si neďaleko Kristy a prebodávala ju skúmavým pohľadom. Krista sa obzrela: „Prečo máš na sebe moje tričko?” Tara sa zaškerila, vycerila na ňu strojček a škrekľavým hlasom ju napodobnila. Krista sa naštvala: „Si trápna.” Tara sa oprela o popísané operadlo a odkašlala si: „Aspoň, že nemám brucho ako balón.” Mladšia sestra ju ignorovala. Pri škole vybehla z autobusu a s plačom utekala na záchod.

Tam ju našla zástupkyňa riaditeľa o dvadsať minút neskôr: „Poďme, už si mala byť v triede. Máš priepustku?” Pokrútila hlavou. „Nechceš ísť na ošetrovňu?” spýtala sa jej, keď si všimla, že je bledá v tvári. Krista len znova pokrútila hlavou a šla do triedy. Deň bol hotové peklo. Všade sa okolo nej pohybovalo množstvo zvedavých pohľadov. Chcelo sa jej utiecť do Kristiánovho náručia. Potom si uvedomila, že to by nedopadlo najlepšie. Má teraz nejakú priateľku z lepšej vrstvy, takže by na ňu asi nemal čas. „Stalo sa niečo, slečna Majnová?” spýtala sa nepríjemná učiteľka matematiky. „Nie, všetko v poriadku. Prepáčte.” Učiteľka si ju premerala skúmavým pohľadom, pokrútila hlavou a pokračovala vo vysvetľovaní.

 

Doma to bolo horšie. Mama ju stále sledovala. Čo robí a čo je, s kým volá a ako sa tvári. Krista vyšla von a sadla si pod slnečník. A aj tak už bola pripálená na ramenách. Prišla za ňou mama: „Chceš mi niečo povedať?” Jej dcéra len pokrútila hlavou. Mama si hlasno vzdychla a po chvíli si Krista všimla, že plače. Veľmi ju to nevzrušovalo, bývalo to tak často, keď si jej mama trochu vypila. Čakala, že jej mama znova vytiahne to, ako otec neplatí alimenty, alebo to, že ju v robote niekto naštval. Priala si, aby niekoho zaujímali aj jej problémy. Mama neprestávala vzlykať. „Čo je, mama?” spýtala sa nakoniec nedobrovoľne. Mama to nezvládla a úplne sa zložila. Zviezla sa zo stoličky na studenú zem a s pohľadom šialenca pozrela na svoju dcéru: „Prečo mi to nechceš povedať? Ja viem, že budeš mať bábätko. Ach Bože, Krista, prečo si mi to nepovedala skôr, mohli sme niečo urobiť. Ale teraz. Ako si mohla? Si taká mladá.” Krista sa odvrátila a po tvári jej stekali slzy. „Tak povedz niečo,” vykríkla Rebeka nepríčetne. Krista sa aj napriek svojej jemnej a pokojnej povahe zúrivo postavila: „Myslíš, že som si to takto predstavovala? Že toto je to, o čom som snívala? Myslíš, že si jediná, kto to má ťažké?”

Rebeka sa postavila: „Teraz mi krivdíš. Ja som vás vychovala. Ja pracujem, aby ste mohli chodiť pekne oblečené. A vďaka? Tvoja sestra sa chce odsťahovať a má len 16 a ty budeš rodiť a mala si 15 pred pár mesiacmi. Čo to dočerta s vami je?” Krista sa rozplakala ešte viac a objala mamu. Plakali spolu, až kým už nedokázali zniesť hudbu vychádzajúcu z Tarinej izby.

 

Na druhý deň šla Krista na vyšetrenie. Bola v siedmom mesiaci a lekár povedal, že dieťatko je zdravé. Všetci v susedstve jej gratulovali, ale pritom ju každý ľutoval. Bolo to ako zlý sen, no zároveň niečo ako vydýchnutie, že si všetci boli na istom. Otec dieťaťa si vypočul dlhý príhovor od svojho otca, ktorého to až tak neprekvapilo a konal skoro až ľahostajne. To Rebeku trochu vyviedlo z miery, ale nemala čas zaoberať sa tým. Chcela pre svoje deti to najlepšie, ale potom ako odsťahoval jej priateľ, ktorý platil nájomné, objavila sa otázka finančná. Vtedy si uvedomila, aké sú jej dcéry nevyspelé. Nemajú žiadnu zodpovednosť, žiadne starosti okrem učenia sa a predsa si nájdu niečo, aby si priťažili. Ako dlho trvá, kým si človek uvedomí, že nič nepríde samy? Sú jej dcéry schopné sa o seba postarať? Začala pochybovať o tom, či ich vychovala správne. Znova jej bolo do plaču. Pozrela von na ulicu, kde stála skupina dievčat, medzi nimi aj jej dcéry. Správali sa suverénne a sebaisto, no vedela, že vo vnútri je každá z nich osamelá a utrápená. Veria, že čoskoro dospejú, aby si mohli robiť, čo chcú. Až keď zostarneš, uvedomíš si, že detstvo je to najkrajšie, čo človek dostane. A potom, keď máš vlastné deti, vidíš ako tento dar odhadzujú. Vybehla von len v papučiach a zakričala na dievčatá: „Hej, kočky, nechcete ísť na zmrzlinu?” Tara prevrátila oči, ale keď si všimla, že všetky sa rozbehli k autu, usmiala sa aj ona a nasadla. Tiesnili sa vzadu, smiali sa a mávali autám. Všetky sa nahrnuli do cukrárne a posadali si k okrúhlemu stolu. Tara s mamou sa vrátili s poriadnymi dávkami zmrzliny. Ostali až do zotmenia a vkuse sa smiali. Keď si  Rebeka večer líhala do postele, dúfala, že si každá z nich na tento deň spomenie, keď bude stáť v obývačke sama a jej deti budú s kamarátmi vonku. Snáď nezabudnú a urobia to isté, aby si pripomenuli, aké to bolo jednoduché – proste nasadnúť do auta a ísť na zmrzlinu. Tentoraz budú musieť platiť nájomné, poistku za auto a naškrabať drobné na zmrzlinu nielen pre svoje deti, ale aj pre susedov, lebo nie každý má čas na svoje deti. Ona si ten čas našla. ‘Možno to bolo už neskoro,’ pomyslela si a keď zavrela oči, po líci jej stekala malá slza.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.